Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 1 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (6)f0a/384264.eff662.pdf
PDF · 154.68 KB
No categories available
2Cdo/245/2011
Najvyšší súd 2 Cdo 245/2011
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol v právnej veci žalobcu : B. R.,
bývajúci v L., zastúpený JUDr. Ľ. R., advokátom v L., proti žalovanej : T., so sídlom B.,
o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru a náhradu mzdy vo výške 403,19 €
mesačne, vedenej na Okresnom súde Liptovský Mikuláš pod sp.zn. 7 C 73/2010, o dovolaní
žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Žiline z 31. marca 2011 sp.zn. 10 Co 20/2011
t a k t o :
Dovolanie o d m i e t a .
Žalovanej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Liptovský Mikuláš rozsudkom z 5. októbra 2010 č.k. 7 C 73/2010-102
zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal určenia, že výpoveď z pracovného pomeru podľa
§ 63 ods. 1 písm.b/ Zákonníka práce daná mu žalovanou listom zo dňa 11.11.2009 je neplatná
a pracovný pomer žalobcu u žalovanej naďalej trvá. Súčasne sa domáhal uloženia povinnosti
žalovanej zaplatiť mu náhradu mzdy vo výške 403,19 € mesačne od 1.2.2010 do času, kedy
žalovaná umožní mu pokračovať v práci, alebo kedy súd rozhodne o skončení pracovného
pomeru.
Vykonaným dokazovaním súd prvého stupňa mal za preukázané, že predstavenstvo žalovanej
písomne rozhodlo o organizačnej zmene, pričom medzi organizačnou zmenou
a nadbytočnosťou žalobcu bol príčinný vzťah, keďže došlo k zrušeniu pracovnej pozície
vedúceho úseku čerpacej stanice. Rozhodnutie o organizačnej zmene prislúcha výlučne
zamestnávateľovi, preto súd nemôže preskúmavať uvedené rozhodnutie (z hľadiska právnej
povahy rozhodnutie o organizačnej zmene nemá povahu právneho úkonu, preto účastník
pracovného pomeru nemôže žiadať, aby súd rozhodol o jeho neplatnosti). O výbere
zamestnanca, ktorý je nadbytočný, rozhoduje zamestnávateľ sám, súd nemôže v uvedenom
smere preskúmavať rozhodnutie zamestnávateľa, keďže výber nadbytočného zamestnanca
patrí výlučne zamestnávateľovi. Výsluchom svedkov a listinnými dôkazmi bolo preukázané,
že dôvodom predmetnej organizačnej zmeny boli racionalizačné opatrenia, v dôsledku zlých
výsledkov tzv. neznámych strát, na ktorú oblasť mala byť zameraná práve novovytvorená
funkcia vedúceho úseku prevencie strát a bezpečnosti. Tomu zodpovedala aj náplň práce
vedúceho úseku prevencie strát a bezpečnosti. Uvedená novovytvorená funkcia prevzala
z jednotlivých oblastí pracovnej náplne vedúceho čerpacej stanice len časť kompetencií,
zameraných predovšetkým na kontrolné aktivity, minimalizáciu strát, zabezpečovania
maximálnej efektivity práce, sledovaním konkurencie, reagovaním na dostupnosť tovaru
a služieb a poskytovaním informácií zákazníkom. Časť kompetencií týkajúca sa úrovne
služieb, priebežného hodnotenia a riadenia výkonnosti zamestnancov a ďalšie aktivity
týkajúce sa obsluhy zákazníkov bola delegovaná na manažéra centra služieb zákazníkov
a manažéra ľudských zdrojov. Riadenie ekonomickej činnosti prešlo na riaditeľa
hypermarketu. Značná časť kompetencií prešla na vedúcu smeny, ktoré aktivity sa týkali
dosahovania cieľov v produktivite, tržieb, komunikácie a problémov, týkajúcich sa chodu
a fungovania čerpacej stanice, podieľania sa na riešení spotrebiteľských sťažností,
zabezpečovania ponuky služieb na čerpacej stanici. Z uvedeného vyplýva, že novovytvorená
pracovná pozícia (vedúci úseku prevencie strát a bezpečnosti) predstavuje špecializovanú
pracovnú náplň zamestnanca, zameranú výlučne na zabezpečenie zvýšenia efektivity činnosti
a zvýšenie zisku čerpacej stanice oddelením od riadiacej činnosti, služieb zákazníkom,
vedenia tímu a plnených stanovených cieľov v produktivite. Teda časť pracovnej náplne
vedúceho čerpacej stanice, ktorú vykonával žalobca prešla na iné už existujúce pracovné
pozície a časť pracovnej náplne na užšie špecializovanú novovytvorenú funkciu (pracovnú
pozíciu) zameraný na zlepšenie dosiahnutia zisku činnosti čerpacej stanice. Nebolo preto
preukázané tvrdenie žalobcu o obchádzaní zákona zrušením pracovného miesta žalobcu,
a presunom kompetencií na vedúcu smeny. Podstata racionalizačných opatrení spočíva práve
v zúžení počtu zamestnancov a presunom ich kompetencie, pracovnej náplne na iných
zamestnancov, už zamestnaných u zamestnávateľa. Žalobca neuniesol dôkazné bremeno
ohľadom svojho tvrdenia, že žalovaná znovu vytvorila zrušené pracovné miesto a prijala
po skončení pracovného pomeru na toto pracovné miesto iného zamestnanca. Bolo
preukázané, že pracovné miesto žalobcu bolo zrušené od 1.7.2009, pričom doposiaľ nebolo
takéto pracovné miesto (vedúci čerpacej stanice) vytvorené. Na uvedené nemal vplyv výber aj
v konaní iného zamestnanca (E. K.), ako ani zmena pracovnej náplne E. K..
Na odvolanie žalobcu Krajský súd v Žiline rozsudkom z 31. marca 2011 č.k.
10 Co 20/2011-130 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa a žalovanej nepriznal náhradu trov
odvolacieho konania. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil so skutkovými a právnymi
závermi prvostupňového súdu. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku uviedol, že
jednou z charakteristických rysov výpovede je jej dôvodnosť, pretože zamestnávateľ môže
dať výpoveď zamestnancovi iba z dôvodov výslovne uvedených v Zákonníku práce. Naviac
existujúci dôvod zakladajúci možnosť výpovede musí byť vo výpovednom prejave vôle
uvedený a skutkovo vymedzený tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným výpovedným
dôvodom. Toto je hmotnoprávnou podmienkou platnosti výpovede. Z tohto pohľadu výpoveď
žalovanej ako zamestnávateľa voči žalobcovi ako zamestnancovi spĺňa zákonné podmienky.
V súdenej veci bolo nepochybne preukázané, že náplň práce vedúceho úseku prevencie strát
a bezpečnosti je totožná s náplňou vedúceho čerpacej stanice len sčasti, žalovaná v konaní
preukázala, ktoré kompetencie na ktorú pozíciu prešli po organizačnej zmene. I keď pani E.
K. zastupovala žalobcu počas jeho práceneschopnosti, zastupovala ho len do organizačnej
zmeny, t.j. do 1.7.2009 a od účinnosti organizačnej zmeny kompetencie vedúceho čerpacej
stanice prešli na iné pozície. Z uvedeného vyplýva, že pracovné miesto vedúci na úseku
prevencie, strát a bezpečnosti bolo vytvorené od 1.7.2009, teda viac ako pol roka pred
skončením pracovného pomeru žalobcu. Žalovaná preukázala organizačnú zmenu,
nadbytočnosť zamestnanca a príčinnú súvislosť medzi organizačnou zmenou
a nadbytočnosťou zamestnanca. O organizačnej zmene rozhodla žalovaná rozhodnutím zo dňa
28. apríla 2009 (č.l. 30 spisu), v ktorom uviedla „z dôvodu racionalizačných opatrení v rámci
prevádzkarne H. s účinnosťou od 1.7.2009 ruší jedno pracovné miesto vedúceho úseku na
oddelení čerpacej stanice“. Toto rozhodnutie je podpísané členom predstavenstva M. F. a
R. P. ako členkou predstavenstva. Rozhodnutie o organizačnej zmene bolo dané na vedomie
Odborovému zväzu pracovníkov obchodu a cestovného ruchu dňa 22.5.2009. Žalovaná
splnila i ponukovú povinnosť vhodného miesta u žalovanej. Žalobca toto miesto neprijal.
Z vyššie uvedeného jednoznačne vyplýva, že žalovaná ako zamestnávateľ postupovala
v súlade so Zákonníkom práce.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalobca, ktorého prípustnosť
odvodzoval od ustanovenia § 237 písm.f/ O.s.p. a dôvodnosť ustanovením § 241 ods. 2
písm.c/ O.s.p. Navrhol, aby dovolací súd zrušil rozsudky jednak odvolacieho a jednak
prvostupňového súdu a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a rozhodnutie.
Uviedol, že oba súdy vychádzali z rovnakého právneho názoru, že je vecou zamestnávateľa,
ako organizačnú zmenu vykoná a ktorého zamestnanca sa rozhodne pre nadbytočnosť zbaviť.
To, že pracovnú náplň pozície, ktorú predtým vykonával on presunul na inú osobu,
považovali oba súdy za rozhodnutie zamestnávateľa, ktoré je oprávnený urobiť a nie
za porušenie § 61 ods. 3 Zákonníka práce. Oba súdy preto podľa neho vychádzali
z nesprávneho právneho názoru, že zrušenie pracovnej pozície a presun náplne práce z tejto
zrušenej pozície na inú pracovnú pozíciu, hoci novovytvorenú, nie je porušením § 61 ods. 3
Zákonníka práce. Všetky úlohy, ktoré ako vedúci čerpacej stanice mal, reálne vykonávala
p. E. K.. Organizačné zmeny žalovanej boli iba zámienkou pre to, aby sa žalovaná ho zbavila
ako zamestnanca a súčasne obišiel § 61 ods. 3 Zákonníka práce. Na preukázanie tohto
tvrdenia navrhol vykonať dôkaz výsluchom E. K., ktorý však ani jeden z konajúcich súdov
nevykonal, čím mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, čo je dôvod zakladajúci
zmätočnosť konania podľa § 237 písm.f/ O.s.p. Ustanovenie § 63 ods. 1 Zákonníka práce je
potrebné vykladať aj rozširujúco tak, že výpoveď z dôvodu podľa § 63 ods. 1 písm.b/
Zákonníka práce je neplatná aj v prípade, že zamestnávateľ svojím konaním obmedzenie
podľa § 61 ods. 3 Zákonníka práce akýmkoľvek spôsobom obíde. Túto otázku považuje za
otázku zásadného právneho významu, ktorá zakladá prípustnosť tohto dovolania.
Žalovaná navrhla dovolanie žalobcu ako neprípustné odmietnuť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení,
že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), skúmal bez nariadenia
dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), či tento opravný prostriedok smeruje proti
rozhodnutiu, ktoré v zmysle § 236 a nasl. O.s.p. možno napadnúť dovolaním.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). Je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho
súdu v prípadoch uvedených v ustanovení § 237 písm.a/ až g/ O.s.p. a proti rozsudku
odvolacieho súdu je prípustné ešte aj v prípadoch uvedených v ustanovení § 238 O.s.p.
V prejednávanej veci dovolanie smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorý
potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa, pričom nevyslovil prípustnosť dovolania ani
neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 a nešlo ani o prípad, že by sa odvolací
súd v tejto veci odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu. Keďže dovolaním napadnutý
potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu nevykazuje niektorý zo znakov uvedených v § 238
ods. 1, 2, 3 O.s.p. je zrejmé, že ide o prípad, v ktorom Občiansky súdny poriadok dovolanie
podľa citovaného zákonného ustanovenia nepripúšťa.
S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p., ukladajúce
dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237
O.s.p. (či už to účastník namieta alebo nie), neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky
len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti potvrdzujúcemu rozsudku, ale sa
zaoberal aj otázkou, či podané dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Uvedené
zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu (rozsudku alebo
uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané je postihnuté niektorou
zo závažných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu
o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej
alebo už prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania hoci podľa zákona bol
potrebný, prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania
vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). Prípustnosť dovolania z hľadiska
ustanovenia § 237 O.s.p. pritom nie je založená už tým, že dovolateľ tvrdí, že rozhodnutie
odvolacieho súdu je postihnuté niektorou vadou uvedenou v § 237 O.s.p. ale nastáva až vtedy,
ak rozhodnutie odvolacieho súdu vadou uvedenou v citovanom zákonnom ustanovení
skutočne trpí.
So zreteľom na žalobcom tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd
Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia dovolateľa, že
v prejednávanej veci mu postupom súdu bola odňatá možnosť pred ním konať (§ 237 písm.f/
O.s.p.).
Odňatím možnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný
procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv,
ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom
chránených záujmov.
Žalobca v podanom dovolaní namietal, že tak súd prvého stupňa ako aj odvolací súd
nevykonali dôkazy navrhované, teda skutkový stav zostal nezistený. Konaním oboch súdov
mu bola odňatá možnosť konať pred súdom.
Podľa ustálenej súdnej praxe nevykonanie dôkazov navrhnutých účastníkom konania
nie je postupom, ktorým by súd odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom (napr.
R 37/1993). Žalobcovi ako účastníkovi konania nebola preto nesprávnym procesným
postupom súdu v zmysle § 237 písm.f/ O.s.p. na pojednávaní pred okresným súdom ako aj
odvolacím súdom odňatá možnosť konať pred súdom.
Žalobca ďalej namietal, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm.c/ O.s.p.).
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý)
právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale
interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil neprávne právne závery.
Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantný dovolací dôvod, samo osebe ale
prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p.
a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). Aj za predpokladu, že by tvrdenia žalobcu boli
opodstatnené, ním uvádzané skutočnosti by mali za následok vecnú nesprávnosť napadnutého
rozhodnutia, nezakladali by ale prípustnosť dovolania podľa § 237 O.s.p. V dôsledku toho by
posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny právny predpis a či ho (ne)správne
interpretoval alebo či zo skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery prichádzalo
do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné. V preskúmavanej veci o takýto
prípad nešlo.
Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania
nemožno vyvodiť z ustanovenia § 238 O.s.p., ani z ustanovenia § 237 O.s.p. Preto Najvyšší
súd Slovenskej republiky dovolanie žalobcu v súlade s ustanovením § 243b ods. 5 O.s.p.
v spojení s § 218 ods. 1 písm.c/ O.s.p. odmietol ako také, ktoré smeruje proti rozhodnutiu,
proti ktorému nie je prípustné. Pritom (riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania),
nezaoberal sa napadnutým rozsudkom odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
V dovolacom konaní úspešnej žalovanej dovolací súd nepriznal náhradu trov
dovolacieho konania proti žalobcovi, ktorý úspech nemal, pretože si ich náhradu neuplatnila
(§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p. a § 151 ods. 1
O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 26. apríla 2012
JUDr. Jozef Kolcun, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová