Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Sžp/18/2011

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa označeného ako „B. u.

H., Š., právne zastúpení JUDr. Jánom Spišákom, advokátom so sídlom v Košiciach, Idanská

17, proti odporcovi Krajskému úradu životného prostredia v Prešove, odbor kvality

životného prostredia, so sídlom Námestie mieru, Prešov, o preskúmanie zákonnosti

rozhodnutia odporcu č. 1/2010/00062-011 z 28. apríla 2010, o odvolaní odporcu proti

rozsudku Krajského súdu v Prešove zo 12. apríla 2011, č. k. -44, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Prešove

zo 12. apríla 2011, č. k. -44 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie

konanie.

O d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Prešove (ďalej aj „krajský súd“) 250j ods. 2

písm. a/, c/, d/ v spojení s ustanovením § 250l ods. 2 a § 250q ods. 2 Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) zrušil rozhodnutie odporcu č. 1/2010/00062-011

z 28. apríla 2010, ktorým odporca ako príslušný orgán štátnej správy štátnej správy ochrany

prírody a krajiny podľa o štátnej správe starostlivosti

o životné prostredie a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov

(ďalej len „“), ,

o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov (ďalej len „

Z. z.“), na základe žiadosti vlastníkov podielov lesných pozemkov Pozemkového

spoločenstva B. u. H., Š., v zastúpení predsedom pozemkového spoločenstva J. st., Š.,

č. j. zo dňa 28. decembra 2004, doručenú Krajskému úradu životného

prostredia 29. decembra 2004 podľa o správnom konaní (správny

poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny poriadok“) rozhodol tak, že podľa

v spojení s nepriznal žiadateľovi

nárok na náhradu za obmedzenie bežného obhospodarovania vo výške 757,18 eura (173.441

Sk) v jednotkách priestorového rozdelenia lesa 74001, 75009, 76A01 a 76B00, ktoré boli

2

v čase platnosti LHP 1992-2001 vyhlásené za lesy ochranné na LHC Humenné, LUC Zvyšok

LHC a ktoré sú súčasťou Národnej prírodnej rezervácie Humenský Sokol; odporca vo výroku

ďalej uviedol, že žiadateľovi nepriznal nárok na náhradu vo výške 5.757,18 eura z dôvodu,

že nárok na náhradu za obmedzenie bežného obhospodarovania v súlade s § 61 ods. 8 písm. i/

zaniká, ak sa náhrada uplatňuje v ochranných lesoch vyhlásených

podľa zákona o lesoch; súčasne konštatoval, že osobitné predpisy, ako aj ostatné ustanovenia

zákona, ostávajú vydaním tohto rozhodnutia nedotknuté.

Krajský súd zrušenie rozhodnutia odporcu odôvodnil tým, že ak odporca pri aplikáciu

neposudzoval, či je v súlade s Chartou základných práv Európskej

únie, a to čl. 17 bod 1.1 a čl. 1 Dodatkového protokolu (správne Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd) neposúdil vec po právnej stránke

správne a v dôsledku toho je rozhodnutie aj nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov.

Navyše v priebehu súdneho konania z listu Ministerstva životného prostredia Slovenskej

republiky zo dňa 20. februára 2004, č. j. 15/2/2004-5.1 vyb. Mgr. Š. bolo zistené, že členovia

Pozemkového spoločenstva B. u. H. si uplatnili nárok na náhradu na Ministerstve životného

prostredia Slovenskej republiky, odbor ochrany prírody a krajiny, pričom výsledok tohto

konania nie je známy.

V súvislosti s argumentáciou odporcu usmerneniami Ministerstva životného prostredia

Slovenskej republiky krajský súd poukázal na články 2 ods. 2, 20 ods. 4 Slovenskej

republiky a komunitárne právo (článok 1 Dodatkového protokolu (správne Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd) upravuje, že každá

fyzická osoba alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho

nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanoví

zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva).

Krajský súd uviedol, že z postupu odporcu vyplýva, že sám si nebol istý výkladom

sporného , o čom svedčia usmernenia

Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky, ktoré podľa

v Zbierke zákonov Slovenskej republiky nie sú všeobecne záväznými právnymi predpismi.

Poukázal na to, že v ustanovení upravuje,

že nárok na náhradu za obmedzenie bežného obhospodarovania podľa doterajších právnych

predpisov uplatnený do 31. júna 2004 sa uhradí podľa doterajších predpisov.

Orgán štátnej správy – odporca v predmetnej veci podľa krajského súdu pochybil

aj procesne, pretože podľa na konanie podľa tohto

zákona sa vzťahujú všeobecné predpisy o správnom zákon neustanovuje inak. Z odseku 2

tohto ustanovenia vyplýva, že všeobecné predpisy o správnom konaní, s výnimkou

3

ustanovenia o vecnej príslušnosti, sa vzťahujú na taxatívne uvedené prípady pod písm. a/ až o/,

pričom je nepochybné, že v konaní o náhradu v predmetnej veci aplikácia

Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon

č. “) nie je vylúčená.

Záverom krajský súd poukázal na to, že z obsahu predloženého administratívneho

spisu vyplýva, že B. u. H. sú pozemkovým spoločenstvom bez právnej subjektivity, členmi sú

fyzické osoby zapísané ako vlastníci na citovaných listoch vlastníctva. V predloženom

administratívnom spise sú síce pripojené plnomocenstvá, ktoré boli udelené zástupcovi J., táto

skutočnosť však nezbavuje povinnosti orgán štátnej správy v úvodnej časti rozhodnutia ako

účastníkov konania všetky fyzické osoby, ktoré sú členmi tohto spoločenstva (§ 14 zákona č.

).

Takto potom po preskúmaní rozhodnutia odporcu krajský súd dospel k záveru,

že rozhodnutie bolo po právnej stránke nesprávne posúdené, bolo vydané na základe

nedostatočne zisteného skutkového stavu a je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov,

pričom uložil odporcovi povinnosť v ďalšom konaní o žiadosti členov pozemkového

spoločenstva opätovne rozhodnúť a v predmetnej veci postupovať podľa intencií uvedených

v tomto rozsudku.

O náhrade trov konania krajský súd rozhodol podľa v spojení

s a navrhovateľovi, ktorý mal v konaní úspech súd priznal náhradu trov

konania, v sume 431,85 eura ktoré je povinný zaplatiť právnemu zástupcovi JUDr. Jánovi

Spišákovi do 10 dní odo právoplatnosti rozsudku.

Proti tomuto rozsudku podal odporca v zákonnej lehote odvolanie namietajúc,

že rozhodnutie krajského súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia merita veci

( ) a že prvostupňový súd dospel na základe vykonaných dôkazov

k nesprávnym skutkovým zisteniam ( ).

Citujúc a Listiny základných práv

a slobôd poukazoval na to, že výkon vlastníckeho práva, hoci toto právo patrí medzi základné

práva a slobody, nie je absolútny, pričom podstata vyvlastnenia prípadne iného obmedzenia

vlastníckeho práva vychádza z premisy, že verejný záujem prevažuje nad súkromným

záujmom, čo sa môže za istých výnimočných okolností prejaviť aj tak, že vo verejnom

záujme možno vyvlastniť prípadne inak obmedziť vlastnícke právo v nevyhnutnej miere

a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu, a to napriek tomu,

že vlastník dotknutej veci s tým nesúhlasí.

Podľa odporcu obmedzenia priznaných práv sledujú nutnosť chrániť verejný poriadok

a brániť pred zneužitím práv v spoločnosti. Výkon akéhokoľvek priznaného pravá

4

podlieha obmedzeniam, ktoré sú stanovené zákonom, smerujú k legitímnemu cieľu

a sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti. Poukazoval pritom na

ktorý zároveň určuje i nevyhnutnú mieru obmedzenia, a to svojimi podmienkami ochrany.

To, že sa jedná o obmedzenia vo verejnom záujme je stanovené v § 3 ods. 3 zákona

č. (vytváranie a udržiavanie územného systému ekologickej stability

je verejným záujmom) a v (udržiavanie a dosiahnutie

priaznivého stavu časti krajiny sú činnosti vykonávané vo verejnom záujme). Primeranú

náhradu za obmedzenia definuje zákon v , a to zvlášť

za obmedzenia vznikajúce na poľnohospodárskom pozemku, na lesnom pozemku a na iných

druhoch pozemku – napr. pri ťažbe nerastných surovín a pod. Na základe uvedeného je podľa

odporcu nutné konštatovať, že zákon síce obmedzuje vlastníka vo výkone jeho vlastníckeho

práva, ale deje sa to na základe a v jej medziach.

Citujúc čl. 17 bod 1.1. Charty základných práv Európskej únie a čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd odporca poukázal

na to, že navrhovateľ nebol zbavený majetku, pričom pozbavenie majetku je možné aplikovať

len v prípadoch a za podmienok ktoré ustanovuje zákon a za vyplatenia spravodlivej náhrady.

Vzhľadom k tomu, že sa majetok navrhovateľa nachádza v chránenom území a zároveň

v ochranných lesoch, užívanie jeho majetku bolo, resp. je upravené v súlade so všeobecným

záujmom a deje sa v rámci (ďalej aj „“).

S poukazom na zásadu prednosti medzinárodnej zmluvy pred zákonmi podľa čl. 7

ods. 5 bol odporca toho názoru, že vyššie uvedené články Charty ľudských práv

a Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, o ktoré

sa odporca opiera, neustanovujú jednoznačne a dostatočne konkrétne, v ktorých prípadoch

a za akých podmienok je možné uplatniť a zároveň aj priznať nárok na náhradu

za obmedzenie bežného obhospodarovania v chránených územiach, a preto pri priznávaní

nároku náhrady za obmedzenie bežného obhospodarovania v chránených územiach je nutné

použiť príslušný zákon platný v Slovenskej republike, v tomto konkrétnom prípade zákon

č. , pričom poukazoval na ustanovenie tohto zákona v znení

platnom v čase podania žiadosti navrhovateľa.

Mal za to, že ak krajský súd konal a vydal prvostupňové rozhodnutie na základe vyššie

uvedených medzinárodných zmlúv a dohôd vysloviac porušenie

Slovenskej republiky opomenul nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. 7/2008,

sp. zn. z 01. októbra 2008 ku vzájomnému vzťahu základného práva vlastniť

majetok a základného práva na ochranu životného prostredia, z ktorého o. i. vyplýva,

5

že ustanovenie nemá charakter obmedzenia vlastníckeho

práva v zmysle .

Tiež poukazoval na s tým, že ako štátny orgán ochrany prírody,

ktorý rozhodoval o nároku navrhovateľa vo veci náhrady za obmedzenie bežného

obhospodarovania v ochranných lesoch (vyhlásených podľa zákona o lesoch) nachádzajúcich

sa v chránenom území – NPR Humenský Sokol (vyhlásenom podľa ,

resp. zákona, ktorý mu predchádzal) nemohol v zmysle Slovenskej

republiky konať inak, ale iba tak, že náhradu za obmedzenie v súlade s § 61 ods. 8 písm. i/

, ktorú si odporca (správne navrhovateľ) uplatnil v ochranných

lesoch, odporcovi (správne navrhovateľovi) nepriznal. Citoval pritom z nálezu Ústavného

súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 01. októbra 2008 časť, v ktorej Ústavný súd

Slovenskej republiky o. i. vyslovil, že , 3, 7 a 8

nie je v nesúlade s v spojení s a s dodatkového

protokolu.

Za neoprávnené považoval odporca konštatovanie krajského súdu týkajúce

sa uplatnenia nároku navrhovateľa na náhradu na Ministerstve životného prostredia

Slovenskej republiky, odbor ochrany prírody a krajiny, ktoré sa podľa odporcu týkalo iných

pozemkov, pričom konanie o tomto nároku Ministerstve životného prostredia Slovenskej

republiky zastavilo rozhodnutím č. j.: 15/2/04-5.1 z 15. apríla 2004 z dôvodu, že podanie

žiadateľa neobsahovalo všetky predpísané náležitosti a žiadateľ ich ani po výzve na doplnenie

podania zo dňa 20. februára 2004 nedoplnil.

Vzhľadom na vyššie uvedené odporca navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky

ako súd odvolací vydal rozhodnutie, ktorým napadnutý rozsudok Krajského súdu v Prešove

č. k. -44 z 12. apríla 2011 zmení tak, že rozhodnutie Krajského úradu životného

prostredia v Prešove č. k. -011 z 28. apríla 2010 potvrdí ako vecne správne,

resp. napadnutý rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 12. apríla 2011 č. -44

zruší a vec vráti na nové konanie.

Navrhovateľ označený ako „B. u. H.“ odvolací návrh nepodal.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací ( v spojení

s veta prvá ) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu ako aj konanie,

ktoré mu predchádzalo, bez nariadenia pojednávania ( veta prvá ) a dospel

k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa je potrebné zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie

pre závažné procesné pochybenie.

6

Vychádzajúc z označenia navrhovateľa, ako aj z obsahu spisového materiálu včítane

odôvodnenia napadnutého rozsudku sa Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší

súd“) primárne zaoberal otázkou účastníkov konania pred krajským súdom, nakoľko táto

mohla mať vplyv na správnosť rozhodnutia súdu prvého stupňa ( v spojení

s veta prvá ).

V predmetnej veci krajský súd ako súd prvého stupňa konal a rozhodoval o návrhu

ktorým bol opravný prostriedok proti rozhodnutiu odporcu, ktorého zákonnosť súd

preskúmaval podľa ustanovení tretej hlavy piatej časti (rozhodovanie o opravných

prostriedkoch proti rozhodnutiam správnych orgánov - a nasl. ). Okruh účastníkov

v tomto konaní je osobitne upravený v ustanovení , podľa ktorého

sú účastníkmi súdneho konania tí, ktorí sú nimi na správnom orgáne a správny orgán, ktorého

rozhodnutie sa preskúmava.

Podľa vlastník pozemku je povinný strpieť

obmedzenia a opatrenia vyplývajúce zo zákazov a iných podmienok ochrany prírody a krajiny

ustanovených týmto zákonom alebo na jeho základe. Ak dochádza v dôsledku týchto

obmedzení a opatrení k obmedzeniu bežného obhospodarovania pozemkov, patrí mu náhrada

vo výške zodpovedajúcej tomuto obmedzeniu bežného obhospodarovania; to neplatí

pre vlastníka súkromného chráneného územia a jeho ochranného pásma, ak sa obmedzenie

týka bežného obhospodarovania v tomto území a na pozemkoch vo vlastníctve štátu.

Osobou oprávnenou na uplatnenie nároku podľa odseku 1 je vlastník pozemku,

ktorého bežné obhospodarovanie bolo obmedzené; ak je vlastníkom pozemku štát, je touto

osobou správca. Ak je pozemok v podielovom spoluvlastníctve, osobou

oprávnenou na uplatnenie nároku je zástupca určený spoluvlastníkmi (§ 61 ods. 4 zákona

č. ).

Zo záhlavia preskúmavaného rozhodnutia odporcu je zrejmé, že odporca konal

na základe „žiadosti vlastníkov podielov lesných pozemkov Pozemkového spoločenstva B. u.

H., Š., v zastúpení predsedom pozemkového spoločenstva J. st., Š., (ďalej len „žiadateľ“)“.

Napriek tomu, že krajský súd správne vytýka odporcovi, že ak „B. u. H. sú

pozemkovým spoločenstvom bez právnej subjektivity, členmi sú fyzické osoby zapísané ako

vlastníci na citovaných listoch vlastníctva“ a že hoci „v predloženom administratívnom spise

sú pripojené plnomocenstva, ktoré boli udelené zástupcovi J., táto skutočnosť nezbavuje

povinnosti orgán štátnej správy v úvodnej časti rozhodnutia uvádzať ako účastníkov konania

7

všetky fyzické osoby, ktoré sú členmi tohto spoločenstva ( )“, sám

konal s účastníkom označeným ako „B. u. H., Š. “, o ktorom uviedol, že je účastníkom bez

právnej subjektivity.

Účastníkom konania v správnom súdnictve podľa tretej hlavy priatej časti môže

byť každý, ktorý má spôsobilosť byť účastníkom konania a spôsobilosť konať pred súdom,

t. j. má procesnú spôsobilosť.

Podmienkou toho, aby niekto mohol byť účastníkom občianskeho súdneho konania

je, že musí byť na to spôsobilý. Spôsobilosťou byť účastníkom konania sa rozumie

spôsobilosť subjektov mať procesné práva a povinnosti, ktoré procesné právo priznáva

účastníkom konania. Túto spôsobilosť upravuje tak, že ju má ten, kto

má spôsobilosť mať práva a povinnosti; inak ten, komu ju zákon priznáva. Vo všetkých

občianskoprávnych konaniach majú spôsobilosť byť účastníkom konania tí, ktorí majú

všeobecnú spôsobilosť mať práva a povinnosti podľa hmotného práva, teda všeobecnú

hmotnoprávnu subjektivitu. Nedostatok spôsobilosti byť účastníkom konania je v zásade

neodstrániteľným nedostatkom podmienky konania, na ktorý musí súd prihliadať v každom

štádiu konania a má za následok zastavenie konania ( a ).

Vznik, právne postavenie, hospodárenie a zánik pozemkových spoločenstiev, ako

aj niektoré práva, povinnosti a vzájomné vzťahy členov pozemkového spoločenstva upravuje

o pozemkových spoločenstvách v znení neskorších predpisov (ďalej

len „zákon o pozemkových spoločenstvách“), v zmysle ustanovení ktorého bolo potrebné

posúdiť i právne postavenie označeného pozemkového spoločenstva.

Vzhľadom na to, že v preskúmavanej veci za účastníka konania na strane navrhovateľa

boli označení „B. u. H.“, ktorí podľa krajského súdu sú pozemkovým spoločenstvom bez

právnej subjektivity, krajský súd konal s niekým, kto nemal právnu subjektivitu v zmysle

a takto označený subjekt nemôže byť účastníkom súdneho konania,

nakoľko nemá spôsobilosť byť účastníkom konania, čím zaťažil konania vadou, na ktorú bolo

potrebné prihliadnuť ( v spojení s veta prvá ).

Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací musel napadnutý rozsudok

podľa veta druhá a zrušiť, a aby označený

navrhovateľ neutrpel ujmu vo svojom práve na prístup k súdu ( Slovenskej

republiky), vec vrátiť krajskému súdu na ďalšie konanie ( v spojení s

ods. 1 veta prvá ), v ktorom sa krajský súd otázkou spôsobilosti navrhovateľa byť

8

účastníkom konania musí podrobne vyporiadať v súlade so zákonom o pozemkových

spoločenstvách v tom smere, či ide o neodstrániteľnú vadu konania alebo len o nedostatočné

označenie navrhovateľa s prihliadnutím na konanie pred správnym orgánom.

Pre procesnoprávny charakter vady konania, pre ktoré došlo k zrušeniu napadnutého

rozsudku, sa odvolací súd v danom štádiu konania vecou meritórne bližšie nezaoberal, dáva

však krajskému súdu do pozornosti, že Dodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd je dokumentom Rady Európy, a nie je súčasťou práva Európskej

únie, zatiaľ čo Charta základných práv Európskej únie (2007/C 303/01) je dokumentom

Európskej únie a hoci čl. 17 Charty základných práv Európskej únie zodpovedá článku 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd nemožno

ich ani stotožňovať ani zamieňať a nemožno zahŕňať Dodatkový protokol pod komunitárne

právo, ako sa to javí z odôvodnenia napadnutého rozsudku. Taktiež v prípade, že bude možné

v konaní pokračovať, vyporiada sa krajský súd náležite aj s námietkami odporcu vznesenými

v odvolaní.

V novom rozhodnutí rozhodne krajský súd opäť aj o náhrade trov konania, vrátane

konania odvolacieho ( v spojení s veta prvá ).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov

3:0 ( veta tretia o súdoch a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení účinnom od 01. mája 2011).

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu n i e j e prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 30. apríla 2012

JUDr. Jana Baricová, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Petra Slezáková