Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
13c/384672.d1f9e8.pdf
PDF · 146.53 KB
No categories available
10Sžr/81/2011
Najvyšší súd 10Sžr/81/2011
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkyne: MUDr. J. O., trvale
bytom D., zastúpenej advokátkou: JUDr. D. H., Advokátska kancelária so sídlom v K.,
proti ţalovanému: Katastrálny úrad Košice, Správa katastra Košice, Juţná trieda č. 72,
za účasti: 1/ MUDr. J. A. a 2/ Ing. M. A., obaja bytom M., 3/ Mgr. M. M., bytom M., 4/ E. K.,
bytom M., zastúpená opatrovníkom JUDr. R. T., zamestnancom Krajského súdu v Košiciach,
5/ A. K., bytom M., zastúpený advokátom JUDr. Ing. R. H., Advokátska kancelária so sídlom
v K., 6/ Z. L. a 7/ Š. L., obaja bytom F., 8/ P. K. a 9/ E. K., obaja bytom N., o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia ţalovaného č. V 4589/08 zo dňa 24. apríla 2008, na odvolanie
ţalobkyne a účastníka konania v 5. rade proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach č. k.
6S/91/2008-129 zo dňa 17.marca 2011, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach
č. k. 6S/91/2008-129 zo dňa 17. marca 2011 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie
konanie.
O d ô v o d n e n i e
Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Košiciach podľa § 250j ods. 2 písm. a/
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) zrušil rozhodnutie ţalovaného
č. V 4589/08 zo dňa 24.4.2008 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Vyššie označeným rozhodnutím ţalovaný správny orgán povolil vklad vlastníckeho
práva do katastra nehnuteľností na základe návrhu A. o povolenie vkladu vlastníckeho práva
k nehnuteľnosti identifikovanej v zmluve o výstavbe bytu do podkrovia bytového domu M.
zo dňa 26.2.2007 uzavretej medzi spoluvlastníkmi 1-7 bytu, nebytových priestorov a
rozostavaného bytu v bytovom dome nachádzajúcom sa na M. v k.ú. S., obec K., zapísanom
na LV č. X. ako bytový dom s. č. 467 v prospech nadobúdateľa A. K.
Krajský súd v odôvodnení rozsudku poukázal na ustanovenia § 21 ods. 1 a § 22 ods. 2
zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších
predpisov , z ktorých podľa jeho názoru vyplýva, ţe zmluvou o vstavbe uzatvárajú doterajší
vlastníci bytov a nebytových priestorov na jednej strane a stavebník výstavby na strane
druhej. Preto ak zákon určuje okruh vlastníkov v gramatickom výklade – „doterajší“ vlastník,
potom k podpisu zmluvy sú oprávnení všetci vlastníci a nie iba 2/3 väčšina ako pri hlasovaní
na schôdzi vlastníkov, ak rozhodujú aj o zmluve o vstavbe bytov, čo upravuje § 14 ods. 3
zákona. Z uvedeného dôvodu je potrebné od seba navzájom rozlíšiť samotné hlasovanie a aj
následky z takého hlasovania, čo vyplýva z § 14 ods. 3 zákona a uzatváranie uţ samotnej
zmluvy o vstavbe, čo vyplýva z ustanovenia § 21 ods. 1 a § 22 ods. 2 zákona.
Ustanovenie § 14 vo svojom znení umoţňuje orgánu verejnej moci na základe súhlasu
časti vlastníkov bytov a nebytových priestorov nakladať s vlastníckymi právami ostatných
spoluvlastníkov, čím významnou mierou zasahuje do vlastníckych práv, ktorých ochrana je
zaručená v čl. 20 Ústavy SR a podľa čl. 20 ods. 3 obmedziť vlastnícke právo je moţné iba
v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu.
Preto podľa názoru súdu 2/3-nová väčšina hlasov všetkých vlastníkov nebytových priestorov
v dome by mala postačovať iba pri hlasovaní na schôdzi vlastníkov o zmluve o vstavbe bytu,
ale samotnú zmluvu o vstavbe bytu stavebník uţ musí uzavrieť so všetkými vlastníkmi bytov
a nebytových priestorov v dome, lebo uzavretím takejto zmluvy sa zmení aj ich vlastnícky
podiel na spoločných častiach, spoločných zariadeniach, spoločných nebytových priestoroch,
príslušenstve domu a pozemku.
V danom prípade správa katastra povolila návrh na vklad podľa predloţenej zmluvy
o vstavbe bytu do podkrovia bytového domu, pričom zmluva bola podpísaná stavebníkom
na strane jednej ale na druhej strane nebola podpísaná ţalobkyňou ako výlučnou vlastníčkou
2
štvorizbového bytu č. 1 na prízemí o výmere 124,16 ma bezpodielovými spoluvlastníkmi
2
nebytového priestoru č. 2 na prízemí bytového domu o výmere 21,56 mP. K. a E. K.
V konkrétnom prípade aj keď sa dosiahla 2/3 väčšina hlasov na to, aby návrh zmluvy
o vstavbe nebytového priestoru mohol byť uskutočnený, nebolo rešpektované vlastnícke
právo všetkých spoluvlastníkov, zaručené aj v čl. 20 Ústavy SR.
Ustanovenie § 21 ods. 1 zákona č. 182/1993 Z.z. v znení neskorších predpisov
upravuje vznik vlastníctva bytov a nebytových priestorov v dome. Na základe zmluvy
2
o vstavbe mal byť v podkroví vytvorený podkrovný byt o výmere 41,88 m, ktorý sa mal
pričleniť k uţ existujúcemu bytu č. 5, na základe čoho vznikne mezonetový byt o celkovej
2
výmere 105,13 mvo vlastníctve A. K. v podiele 1/1, pričom u všetkých spoluvlastníkov sa
zmenila výška spoluvlastníckeho podielu k pozemku zastavaným bytovým domom na parc. č.
X. a tieţ sa zmenil spoluvlastnícky podiel na spoločných častiach, spoločných zariadeniach a
spoločných nebytových priestoroch domu. Ak správa katastra povolila vklad na základe
zmluvy nepodpísanej všetkými vlastníkmi bytov nebytových priestorov, potom obmedzila
vlastnícke práva tých spoluvlastníkov, ktorí uvedenú zmluvu nepodpísali v prospech
stavebníka. Preto má súd za to, ţe sa ţalovaný dôsledne neriadil ustanovením § 31 ods. 1
katastrálneho zákona a keďţe rozhodnutie o povolení vkladu sa písomne nevyhotovuje a tým
ani neodôvodňuje, nedá sa zistiť, ako sa ţalovaný vysporiadal s otázkou, ţe zmluvu
o výstavbe bytu so stavebníkom nepodpísali – neuzavreli všetci vlastníci bytov a nebytových
priestorov.
Po preskúmaní rozhodnutia a postupu správneho orgánu prvostupňový súd dospel
k záveru, ţe napadnuté rozhodnutie správneho orgánu vychádzalo z nesprávneho právneho
posúdenia veci a preto rozhodnutie správneho orgánu zrušil a vrátil na ďalšie konanie.
O trovách konania rozhodol krajský súd podľa § 250k ods. 1 OSP a priznal úspešnej
ţalobkyni náhradu v sume 361,48 Eur.
Proti tomuto rozsudku v časti výroku o trovách konania podala dňa 26.4.2011
odvolanie ţalobkyňa. Ţiadala, aby Najvyšší súd SR, ako odvolací súd, po prejednaní veci
nezákonné a nepreskúmateľné rozhodnutie súdu prvého stupňa v napadnutej časti zmenil a
priznal jej náhradu trov konania vo výške 591,10 € vrátane 20 % DPH za 6 úkonov právnej
sluţby. Uviedla, ţe dôvody rozhodnutia o trovách konania povaţuje za nesprávne, a to
z dôvodu, ţe podľa § 14 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych sluţieb v platnom znení advokátovi patrí odmena za úkony právnej
sluţby, okrem iných aj za písomné podanie na súd alebo orgán vo veci samej, pričom
doplnenie podania zo dňa 2.3.2009 ako aj vyjadrenie zo dňa 17.2.2011 za také úkony
povaţuje. Čo sa týka úkonu vyjadrenia zo dňa 17.2.2011 je toho právneho názoru,
ţe ţalobkyňa mala právo vyjadriť sa k námietkam ţalovaného k podanej ţalobe.
Proti rozsudku krajského súdu podal zároveň odvolanie aj účastník konania v 5. rade
A. K., zastúpený JUDr. Ing. R. H. dňa 29.4.2011. V odvolaní namietal, ţe sa nestotoţnil
s výkladom § 14 ods. 3 a § 22 ods. 2 zákona č. 182/1993 Z.z., nakoľko podľa jeho názoru
hlasovanie vlastníkov bytov a nebytových priestorov o vstavbe či nadstavbe a následné
uzavretie zmluvy bolo v súlade s platným ustanovením § 14 ods. 3 zákona o vlastníctve
bytov, pričom práve znenie tohto ustanovenia je základným podkladom na zistenie okruhu
účastníkov zmluvy o vstavbe alebo nadstavbe na strane vlastníkov. Ak by tomu tak nebolo,
tak ustanovenie § 14 ods. 3 zákona, ktoré zakotvuje postačujúcu 2/3 väčšinu by bolo úplne
zbytočné. V praxi by to vyzeralo asi tak, ţe schôdza vlastníkov by na základe súhlasu napr.
5 z celkového počtu 7 vlastníkov rozhodla o tom, ţe vstavba sa uskutoční, ale ak by bol
prijatý súdom prezentovaný záver, aj tak by sa nemohla uskutočniť, pretoţe dvaja vlastníci by
zmluvu nepodpísali. Uviedol, ţe práve takýto zámer zákonodarcu je nepravdepodobný,
pretoţe pri novelizácii ustanovenia § 14 ods. zákona č. 182/1993 Z.z. bol práve zámer
odstrániť rozpory vo výkladoch dovtedajšieho znenia. Ak by zmluvu o vstavbe alebo
nadstavbe museli podpísať všetci vlastníci bytov, nemalo by 2/3 rozhodnutie vlastníkov
ţiaden význam. Z daného výkladu moţno uzavrieť, ţe sám zákonodarca dáva hlasovanie
vlastníkov bytov a nebytových priestorov do nerozlučnej spojitosti s následkami zmluvy
o vstavbe alebo nadstavbe, medzi ktoré patrí i zmena spoluvlastníckeho podielu
na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu. Ak sa dosiahne 2/3 väčšina, dôjde
k zmenšeniu uvedených spoluvlastníckych podielov na základe zmluvy o vstavbe alebo
nadstavbe, ktorú podľa výsledkov hlasovania vlastníkov uzavrie logicky len 2/3 väčšina
vlastníkov. Výklad ustanovenia § 22 ods. 2 zákona o výstavbe bytov, v zmysle ktorého
zmluvu o vstavbe alebo nadstavbe uzatvárajú na strane vlastníkov bytov a nebytových
priestorov len tí, ktorí v rámci zákonom stanovenej väčšiny vyjadrili svoj súhlas na schôdzi
vlastníkov, podporuje aj znenie ustanovenia § 14 ods. 4 zákona o vlastníctve bytov, v ktorom
je zakotvená moţnosť, aby sa prehlasovaný vlastník bytu alebo nebytového priestoru domu
obrátil v prekluzívnej 15 dňovej lehote od hlasovania na súd, aby vo veci rozhodol inak.
Takýmto spôsobom sa prehlasovaní vlastníci môţu brániť pred platným uzatvorením zmluvy
o stavbe alebo nadstavbe prostredníctvom väčšiny vlastníkov. Týmito námietkami sa však
prvostupňový súd vôbec nezaoberal a ani v odôvodnení svojho rozhodnutia sa nevysporiadal
s tvrdeniami ţalovaného v 1. rade, na základe čoho povaţuje rozhodnutie súdu
za nepreskúmateľné, v dôsledku čoho ţiadal, aby odvolací súd zmenil rozhodnutie súdu
prvého stupňa v tom zmysle, ţe ţalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia ţalovaného
v 1. rade zamietne v celom rozsahu a zaviaţe ţalobkyňu na náhradu trov konania vrátane trov
právneho zastúpenia.
Ţalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu uviedol, ţe pri rozhodovaní o povolení
vkladu zmluvy do katastra nehnuteľností vychádzal z ustanovenia § 14 ods. 3 zákona
č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v platnom znení, ako aj z § 14
ods. 4 citovaného zákona, pričom z uvedených predpisov vyplýva, ţe práve prehlasovaný
vlastník bytu, resp. nebytového priestoru v dome má právo domáhať sa ochrany svojich práv
na súde v zákonom stanovenej lehote, a teda ak toto svoje právo v stanovenej lehote
nevyuţije, môţu vlastníci bytov a nebytových priestorov v dome konať podľa rozhodnutia 2/3
vlastníkov. Poukázal na to, ţe ak by sa prijal výklad ustanovenia zákona o prevode vlastníctva
bytov a nebytových priestorov, ktorý uviedol v rozsudku krajský súd, ustanovenie § 14 ods. 3
zákona by nemalo pre vlastníkov bytov, resp. nebytových priestorov ţiaden význam a bolo by
pre hlasujúcu väčšinu diskriminačné vzhľadom k tomu, ţe v kaţdom zákonom uvádzanom
prípade nasleduje ďalší právny úkon, t.j. zmluva o úvere, záloţná zmluva, zmluva o vstavbe,
zmluva o spoločenstve. Tieto zmluvy by nebolo moţné uzatvoriť bez podpisov všetkých
vlastníkov bytov a nebytových priestorov. Ustanovenie § 14 ods. 4 by bolo potom zbytočné,
pretoţe by stačilo, ak prehlasovaný vlastník nepodpíše príslušnú zmluvu a bolo by zmarené
hlasovanie ostatných vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome.
K odvolaniu účastníka konania v 5. rade sa vyjadrila aj ţalobkyňa; uviedla, ţe jeho
odvolanie nepovaţuje za dôvodné, nakoľko čo sa týka samotného rozhodnutia súdu v merite
veci, stotoţňuje sa s právnym názorom prvostupňového súdu vysloveným v napadnutom
rozsudku. Má za to, ţe súd prvého stupňa v prejednávanej veci dospel k správnym skutkovým
zisteniam, úplne zistil skutkový stav veci a tým napadnuté rozhodnutie vychádza
zo správneho právneho posúdenia veci. Zastáva názor, ţe ak ţalovaný povolil vklad
vlastníckeho práva na základe zmluvy o vstavbe bytu do podkrovia, ktorá je predmetom tohto
konania, aj keď táto nebola podpísaná všetkými vlastníkmi bytov a nebytových priestorov,
došlo z jeho strany k porušeniu zákona. Nebolo rešpektované vlastnícke právo všetkých
vlastníkov bytov a nebytových priestorov. Navrhla preto, aby odvolací súd rozsudok
Krajského súdu v Košiciach ako vecne správny potvrdil a vo výroku o trovách konania zmenil
a priznal jej náhradu trov prvostupňového konania vo výške 519,10 € a priznal jej aj trovy
odvolacieho konania vrátane DPH.
Podaním zo dňa 30.03.2012, doručeným odvolaciemu súdu dňa 19.4.2012, oznámil
účastník konania v 5. rade vznik nových rozhodujúcich skutočností. Uviedol, ţe po podaní
odvolania došlo na strane ţalobkyne MUDr. J. O. k zmene v jej postavení ako ţalobcu,
nakoľko dňa 8.3.2012 uzavrela ţalobkyňa ako predávajúca kúpnu zmluvu s kupujúcimi
manţelmi Š. L. a Z. L., ktorej predmetom bol prevod vlastníckeho práva k bytu č. 1
na prízemí domu na M. vrátane prislúchajúceho podielu na spoločných častiach a
zariadeniach domu, ako aj podielu na príslušných pozemkoch. Následne rozhodnutím
katastrálneho úradu bol povolený vklad tejto kúpnej zmluvy pod č. V-1228/12, v.z. 201/12.
Týmto došlo k zmene postavenia ţalobkyne, ktorá uţ nie je vlastníčkou ţiadneho bytu a
nebytového priestoru v predmetnom bytovom dome a súčasne nový majiteľ nadobudol
kupovaný byt spolu s prislúchajúcimi spoluvlastníckymi podielmi na spoločných častiach a
zariadeniach vo veľkosti podľa rozhodnutia, ktoré bolo ţalobou napadnuté, takţe vyššie
uvedený právny záujem ţalobkyne zanikol. Účastníci zmluvy Š. L. a manţelka Z. L. vstúpili
do postavenia ţalobkyne, avšak v zmysle vyššie uvedeného vyjadrenia súhlasu so zmluvou
o stavbe de facto preukázali, ţe na jej platnosti trvajú a nemôţu mať záujem na zrušení
napádaného rozhodnutia, ktorým bol povolaný vklad. Vzhľadom na uvedené ţiadal, aby
odvolací súd zmenil rozhodnutie súdu prvého stupňa tak, ţe ţalobu o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia ţalovaného zamietne v celom rozsahu a zaviaţe ţalobkyňu na náhradu trov
konania vrátane trov právneho zastúpenia.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací § 10 ods. 2 OSP, preskúmal
napadnutý rozsudok ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu a medziach podaného
odvolania (§ 246c ods. 1 veta prvá a § 214 ods. 2 OSP) bez nariadenia pojednávania a
jednomyseľne dospel k záveru, ţe odvolanie je dôvodné a ţe rozsudok súdu prvého stupňa je
potrebné zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie.
Podľa § 244 ods. 1 OSP v správnom súdnictve súdy na základe ţalôb alebo opravných
prostriedkov preskúmavajú zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.
Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či ţalobou napadnuté rozhodnutie je
v súlade s právnym poriadkom SR.
Úlohou krajského súdu v danej veci bolo preskúmať rozhodnutie ţalovaného
v rozsahu dôvodov uvedených v ţalobe. Ţalobkyňa v ţalobe tvrdila, ţe rozhodnutie
ţalovaného o povolení vkladu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia; má za to,
ţe správny orgán nesprávne posúdil ustanovenie § 22 ods. 2 zákona č. 182/1993 Z.z.,
keď nevyţadoval na zmluve o vstavbe podpisy všetkých vlastníkov bytov a nebytových
priestorov v dome. Krajský súd sa s týmto právnym názorom stotoţnil bez toho, aby sa
dostatočne zaoberal právnymi námietkami ţalovaného vo vyjadrení k ţalobe, predovšetkým
s argumentáciou, ţe ustanovenie § 22 ods. 2 zákona treba vykladať v spojitosti s ustanovením
§ 14 ods. 3 a 4 zákona, v ktorom je upravená moţnosť prehlasovaného vlastníka obrátiť sa
v stanovenej lehote na súd (čo ţalobkyňa v danom prípade nevyuţila).
Z uvedeného vyplýva, ţe krajský súd svoje rozhodnutie nedostatočne odôvodnil
(§ 157 ods. 2 OSP). Takéto rozhodnutie súdu nemoţno povaţovať za správne a vydané
v súlade so zákonom, pretoţe ním bola účastníkovi konania odňatá moţnosť konať
pred súdom (§ 221 ods. 1 písm. f/ OSP). V zmysle ustálenej judikatúry ústavného súdu
(napr. IV. ÚS 378/08) krajský súd bol povinný zaoberať sa účinne námietkami, ktoré majú
význam pre rozhodnutie. Výsledkom dodrţania zákonných ustanovení by malo byť
presvedčivé a preskúmateľné rozhodnutie.
Okrem toho zúčastnená osoba v 5. rade oznámila v odvolacom konaní novú relevantnú
skutočnosť, ktorá môţe mať vplyv na skúmanie podmienok konania (prípadnej aktívnej
legitimácie ţalobkyne), s čím sa bude musieť krajský súd v novom konaní zaoberať.
Vzhľadom na uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru,
ţe rozsudok krajského súdu treba povaţovať za nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov a
preto musel napadnutý rozsudok podľa § 221 ods. 1 písm. f/ OSP v spojení s § 246c ods. 1
veta prvá OSP zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie.
Vzhľadom na procesnoprávny charakter vady konania, pre ktorú došlo k zrušeniu
napadnutého rozsudku sa odvolací súd vecou meritórne nemohol zaoberať.
Vzhľadom na výsledok odvolacieho konania sa odvolací súd nerozhodol o odvolaní
ţalobkyne proti výroku o trovách konania. S uplatnenými námietkami sa bude zaoberať
krajský súd v ďalšom konaní v závislosti od úspešnosti podanej ţaloby.
V novom rozhodnutí rozhodne prvostupňový súd aj o náhrade trov odvolacieho
konania (§ 224 ods. 3 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP).
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu n i e j e prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 23. mája 2012
JUDr. Zuzana Ďurišová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Andrea Jánošíková