Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
13f/384582.e151c2.pdf
PDF · 215 KB
No categories available
8Sžo/35/2011
Najvyšší súd 8Sžo/35/2011
Slovenskej republiky
R O Z S U D O K
V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu
JUDr. Jaroslavy Fúrovej a členov senátu JUDr. Evy Babiakovej, CSc. a Mgr. Petra Melichera
v právnej veci žalobkyne Ing. Z. R., bytom v T., A. H., zastúpenej JUDr. R. C., advokátom,
so sídlom v T., H., proti žalovanému Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny, so sídlom
v Trnave, J. Bottu 4, zastúpeného JUDr. D. K., advokátkou, so sídlom v Trnave, Kapitulská 5,
v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 8190-ODV-I/2009 zo dňa 21.
septembra 2009, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Trnave č. k.
14S/146/2009-35 zo dňa 5. mája 2011, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trnave č. k.
14S/146/2009-35 zo dňa 5. mája 2011 m e n í tak, že rozhodnutie žalovaného č. 8190-ODV-
-I/2009 zo dňa 21. septembra 2009 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobkyni náhradu trov konania v sume 132 €, na
účet jej právneho zástupcu, do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
O d ô v o d n e n i e :
Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Trnave zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa
domáhala preskúmania v záhlaví označeného rozhodnutia žalovaného, zamietajúceho jej
odvolanie a potvrdzujúceho rozhodnutie Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Trnava
č. 8190 zo dňa 21. júla 2009 o skončení jej štátnozamestnaneckého pomeru odvolaním dňom
21. júla 2009 podľa § 40 ods. 2 písm. a/ zákona č. 312/2001 Z. z. o štátnej službe a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 312/2001
Z. z.“). O trovách konania rozhodol krajský súd tak, že uložil žalobkyni zaplatiť ich náhradu
vo výške 261,82 € žalovanému na účet jeho právnej zástupkyne, do troch dní od
právoplatnosti rozsudku.
Krajský súd rozsudok odôvodnil tým, že správne orgány v rámci svojho rozhodovania
postupovali zákonným spôsobom, riadne vyhodnotili všetky dôkazy a podklady dôležité pre
rozhodnutie, rozhodnutia sú riadne odôvodnené a je z nich zrejmé, akými úvahami sa riadili
a takisto je dostatočne zdôvodnená použitá právna úprava, na základe ktorej vydali napadnuté
rozhodnutia, a preto žalobu považujúc ju za nedôvodnú zamietol. Konštatoval, že
v predchádzajúcom súdnom konaní bolo zrušené rozhodnutie žalovaného správneho orgánu,
ktorým bola žalobkyňa odvolaná zo štátnozamestnaneckého miesta z dôvodu jeho zrušenia
dňom 1. októbra 2005, pretože pred doručením rozhodnutia o skončení štátnozamestna-
neckého pomeru sa nekonalo o trvalom preložení žalobkyne v zmysle podmienok § 29 ods. 4
zákona č. 312/2001 Z. z., pričom rozhodnutie krajského súdu bolo potvrdené rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 21. apríla 2009, sp. zn. 1Sžo/163/2008.
Vyhodnotil požiadavku žalobkyne, aby žalovaný aj krajský súd rešpektovali vyslovený názor
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, že žalovaný je povinný pri zrušení
štátnozamestnaneckého miesta ponúknuť jej iné štátnozamestnanecké miesto nielen v tom
istom služobnom úrade, ale aj v inom služobnom úrade, a dokonca i do iného odboru štátnej
služby, za nezodpovedajúcu zákonnej úprave v znení účinnom v čase vydania
preskúmavaných rozhodnutí, a to s poukazom na § 40 ods. 2 písm. a/ zákona č. 312/2001
Z. z., z ktorého plynie povinnosť ponúknuť voľné štátnozamestnanecké miesto len v rámci
konkrétneho služobného úradu. Poukázal na zápisnicu z prerokovania skončenia
štátnozamestnaneckého pomeru odvolaním, spísanú dňa 21. júla 2009, z ktorej vyplynulo, že
služobný úrad nemal možnosť zaradiť žalobkyňu na vykonanie štátnej služby na žiadne voľné
štátnozamestnanecké miesto v stálej štátnej službe v tom istom, resp. inom odbore štátnej
služby, čo nebolo žalobou relevantne spochybnené. Nepovažoval za dôvodnú žalobnú
námietku ohľadne nesprávneho právneho posúdenia skutkového stavu žalovaným v súvislosti
s prejaveným záujmom žalobkyne o ponúknuté štátnozamestnanecké miesto v dočasnej
štátnej službe na dobu určitú s ohľadom na existenciu možnosti prijať ho s výhradou
zachovania štatútu zamestnanca v stálej štátnej službe, nakoľko bol toho názoru, že ak
žalobkyňa nedala jednoznačný súhlas s preložením na ponúknuté štátnozamestnanecké miesto
v dočasnej štátnej službe v rámci služobného úradu, nemožno to považovať za dôvod
nezákonnosti rozhodnutia o skončení jej štátnozamestnaneckého pomeru odvolaním, nakoľko
žalobkyňou daný súhlas s výhradou je právne irelevantný. Podľa názoru krajského súdu
vychádzajúc z § 40 ods. 2 písm. a/ zákona č. 312/2001 Z. z. nemohol služobný úrad žalobkyni
ponúknuť voľné štátnozamestnanecké miesto, na ktoré je vyhlásené výberové konanie, ako sa
to stalo v jej prípade, a preto sa stotožnil so závermi žalovaného správneho orgánu, že
prvostupňový správny orgán pochybil, keď ponúkol žalobkyni štátnozamestnanecké miesto
v dočasnej štátnej službe, keďže z ustanovenia § 25 ods. 2 písm. a/ zákona č. 312/2001 Z. z.
jednoznačne vyplýva, že takéto miesto možno obsadzovať len na základe výberového
konania. Krajský súd mal za to, že aj keď v súvislosti s ponukou voľného miesta v dočasnej
štátnej službe došlo k pochybeniu služobného úradu, jednalo sa o pochybenie, ktoré nebolo
neprospech žalobkyne a ani nemalo vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia, a preto naň
neprihliadol. Výrok o náhrade trov konania procesne úspešnému žalovanému odôvodnil
poukazom na § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len ,,O.s.p.“) v spojení
s § 246 ods. 1 O.s.p., keďže špeciálna úprava v ustanovení § 250k ods. 1 O.s.p. rieši iba
prípad, keď bol procesne úspešný žalobca. Trovy pozostávali z odmeny advokátky vo výške
261,82 € za dva úkony právnej služby po 123,50 € (prevzatie zastúpenia a účasť na
pojednávaní) a dvakrát režijný paušál po 7,41 €.
Proti tomuto rozsudku podala žalobkyňa v zákonnej lehote odvolanie navrhujúc, aby
odvolací súd napadnutý rozsudok podľa § 220 O.s.p. z dôvodu uvedeného v § 205 ods. 2
písm. f/ O.s.p. zmenil tak, že žalobe vyhovie a prizná jej náhradu trov tak prvostupňového ako
aj odvolacieho konania, zastávajúc názor, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci. Nepovažovala za správny názor krajského súdu, že
služobný úrad jej nebol povinný ponúknuť iné voľné štátnozamestnanecké miesto i mimo
služobného úradu a do iného odboru štátnej služby, a to s poukazom na právnu úpravu
obsiahnutú v § 29 ods. 5 zákona č. 312/2001 Z. z. a jeho súvislosť s ustanovením § 40 ods. 2
citovaného zákona, účinných k 1. januáru 2009, a tiež na odôvodnenie rozhodnutia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v predmetnej veci sp. zn. 1Sžo/163/2008. Zastávala
názor, že nemožnosť zamestnávať zamestnanca znamená, že zamestnávateľ nemá pre
zamestnanca žiadne také miesto výkonu štátnej služby, aké predpokladá právna úprava
taxatívne uvedená v § 29 ods. 5 zákona č. 312/2001 Z. z., pričom splnenie tejto podmienky
musí preukázať zamestnávateľ. Rovnako nepovažovala za správny názor krajského súdu,
v zmysle ktorého je treba považovať jej súhlas s preložením na ponúknuté
štátnozamestnanecké miesto v dočasnej štátnej službe v rámci služobného úradu za právne
irelevantný z dôvodu, že išlo o súhlas s výhradou. V ostatnom odkázala na dôvody uvedené
v žalobe zo dňa 23. novembra 2009.
Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobkyne navrhol, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil, nakoľko krajský súd náležite zistil skutkový
stav veci, ktorý správne posúdil, keď žalobu zamietol. Súčasne uplatnil náhradu trov
odvolacieho konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) ako súd odvolací (§ 10
ods. 2 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 vetou prvou O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok
krajského súdu súc viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p. v spojení
s § 246c ods. 1 vetou prvou O.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 250ja
ods. 2 vety prvej O.s.p., keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní
vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a 3 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 vetou prvou O.s.p. a § 211
ods. 2 O.s.p.), a dospel k záveru, že odvolaniu žalobkyne je potrebné priznať úspech.
Predmetom odvolacieho konania v preskúmavanej veci bol rozsudok krajského súdu,
ktorým zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala zrušenia rozhodnutia žalovaného
správneho orgánu a vrátenia veci na ďalšie konanie, a preto odvolací súd preskúmal rozsudok
súdu prvého stupňa ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho
konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie žalovaného správneho orgánu v spojení
s rozhodnutím správneho orgánu prvého stupňa a konanie im predchádzajúce, najmä z toho
pohľadu, či sa súd prvého stupňa vysporiadal so všetkými námietkami uvedenými v žalobe
a z takto vymedzeného rozsahu, či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého
rozhodnutia žalovaného správneho orgánu.
Pokiaľ ide o odvolací dôvod uvádzaný žalobkyňou podľa § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.
že „rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci“,
Najvyšší súd k tomu predovšetkým všeobecne poznamenáva, že nesprávnym právnym
posúdením právnej otázky môže byť omyl súdu pri aplikácii právnej normy na zistený
skutkový stav, pritom o mylnú aplikáciu právnej normy ide vtedy, keď súd na zistený
skutkový stav použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť, alebo inú právnu
normu (iné konkrétne pravidlo) inak správne použitého právneho predpisu, než ktorú mal za
daného skutkového stavu správne použiť, alebo aplikoval správny právny predpis (správnu
právnu normu), ale dopustil sa nesprávnosti pri výklade.
Právnou otázkou, ktorá mala byť podľa názoru žalobcu v konaní pred krajským súdom
posúdená nesprávne, bol jeho názor, že služobný úrad v zmysle právnej úpravy obsiahnutej
v § 29 ods. 5 zákona č. 312/2001 Z. z. nebol povinný ponúknuť žalobkyni iné voľné
štátnozamestnanecké miesto i mimo služobného úradu a do iného odboru štátnej služby.
Podľa § 40 ods. 2 písm. a/ zákona č. 312/2001 Z. z., účinného v čase skončenia
štátnozamestnaneckého pomeru žalobkyne, v stálej štátnej službe alebo v dočasnej štátnej
službe služobný úrad skončí štátnozamestnanecký pomer odvolaním aj z dôvodu zrušenia
jeho štátnozamestnaneckého miesta, ak štátny zamestnanec, ktorého štátnozamestnanecké
miesto bolo zrušené, nesúhlasí s trvalým preložením podľa § 29 ods. 5 alebo služobný
úrad nemá voľné štátnozamestnanecké miesto alebo voľné štátnozamestnanecké miesto
obsadzuje výberovým konaním; v tom prípade sa štátnemu zamestnancovi poskytne
náhrada vo výške dvojnásobku jeho funkčného platu, a ak štátnozamestnanecký pomer
štátneho zamestnanca trval dlhšie ako dva roky, poskytne sa mu náhrada vo výške
trojnásobku jeho funkčného platu; to neplatí, ak ide o štátneho zamestnanca podľa § 25 ods. 2
písm. c/.
Podľa § 29 ods. 5 zákona č. 312/2001 Z. z., účinného v čase skončenia
štátnozamestnaneckého pomeru žalobkyne, štátneho zamestnanca možno na základe jeho
písomného súhlasu trvale preložiť na vykonávanie štátnej služby
a) v tom istom služobnom úrade do iného odboru štátnej služby,
b) do iného služobného úradu toho istého odboru štátnej služby,
c) do iného služobného úradu iného odboru štátnej služby,
d) v tom istom odbore štátnej služby toho istého služobného úradu, ak sa zmení opis
činností štátnozamestnaneckého miesta, alebo
e) v tom istom odbore štátnej služby toho istého služobného úradu, ak sa zmení
pravidelné miesto výkonu štátnej služby.
Podľa názoru odvolacieho súdu správne orgány oboch stupňov v preskúmavanej veci
nepostupovali dôsledne v intenciách citovaných právnych noriem a ich rozhodnutia nemožno
považovať za skutkovo podložené a v súlade so zákonom. Súd prvého stupňa preto
nerozhodol v danej veci vecne správne, keď žalobu zamietol.
Zákonným predpokladom skončenia štátnozamestnaneckého pomeru podľa § 40 ods. 2
písm. a/ zákona č. 312/2001 Z. z. je zrušenie štátnozamestnaneckého miesta zamestnanca.
Zrušenie štátnozamestnaneckého miesta žalobkyne nebolo sporné, avšak obsahom spisu
správneho orgánu nebolo preukázané. V prvostupňovom rozhodnutí uvádzaná Zmena
systemizácie schválená vedúcou služobného úradu Ministerstva práce, sociálnych vecí
a rodiny a generálnym riaditeľom, ktorá mala byť platná od 1. októbra 2005, nie je ako
podklad rozhodnutia súčasťou administratívneho spisu.
Ďalšou podmienkou skončenia štátnozamestnaneckého pomeru odvolaním podľa § 40
ods. 2 písm. a/ zákona č. 312/2001 Z. z. je preukázanie nasledovných skutočností, a to:
- že štátny zamestnanec nesúhlasí s trvalým preložením podľa § 29 ods. 5 zákona
o štátnej službe, alebo
- že služobný úrad nemá voľné štátnozamestnanecké miesto alebo
- že voľné štátnozamestnanecké miesto sa obsadzuje výberovým konaním.
Ide o hmotnoprávne podmienky platného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru
odvolaním zo strany zamestnávateľa. Ich splnenie musí preukázať zamestnávateľ v riadnom
procesnom postupe, na ktorý sa vzťahoval v konaní vo veciach štátnozamestnaneckého
pomeru správny poriadok, pričom rozhodnutie musí tiež obsahovať náležitosti podľa § 46
a § 47 správneho poriadku.
Z rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa a aj zo spisovej dokumentácie
vyplýva, že po zrušení prv vydaných rozhodnutí správneho orgánu a vrátení veci na ďalšie
konanie bola žalobkyni ponúknutá s poukazom na § 29 ods. 5 písm. a/ zákona č. 312/2001
Z. z. možnosť trvalého preloženia v tom istom služobnom úrade do iného odboru štátnej
služby, t.j. funkciu samostatného radcu v dočasnej štátnej službe na dobu určitú do
31. decembra 2010. Žalovaný vyhodnotil túto ponuku ako pochybenie, keďže žalobkyni
ponúknuté štátnozamestnanecké miesto odborníka bez povinnosti absolvovať výberové
konanie ustanovenie § 25 ods. 2 písm. a/ zákona č. 312/2001 Z. z. nepripúšťa, nepovažujúc
však túto vadu za takú, ktorá by odôvodňovala zmenu prvostupňového rozhodnutia, s čím sa
stotožnil aj krajský súd majúc za to, že toto pochybenie nebolo v neprospech žalobkyne a ani
nemalo vplyv na zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia.
S týmto záverom odvolací súd nemôže súhlasiť. Pokiaľ ponuka voľného
štátnozamestnaneckého miesta nebola v súlade so zákonom, nemožno považovať za
preukázanú podmienku ustanovená v § 40 ods. 2 písm. a/ zákona č. 312/2001 Z. z., že štátny
zamestnanec nesúhlasí s trvalým preložením podľa § 29 ods. 5 citovaného zákona.
Z rozhodnutia správneho orgánu a ani zo spisovej dokumentácie nevyplynulo, že by sa
bol žalovaný, vrátane konania na prvom stupni, zaoberal otázkou ďalších možností preloženia
žalobkyne podľa § 29 ods. 5 zákona č. 312/2001 Z. z.
Odvolací súd dospel k záveru, že je relevantná požiadavka žalobkyne na zistenie
a preukázanie takých skutočností, ktoré vylučujú aplikáciu § 29 ods. 5 zákona, t. j. možnosť
jej trvalého preloženia. Také dôkazy (okrem vyššie uvedenej ponuky) v konaní nielenže
neboli preukázané, ale príslušný orgán rozhodujúci vo veci sa touto možnosťou preukázateľne
ani nezaoberal, a to ani v rozhodnutí o odvolaní žalobkyne. Tvrdenie žalovaného, že nemal
voľné štátnozamestnanecké miesta nevyčerpáva celý predmet úpravy danej uvedeným
ustanovením zákona.
Z logického a aj z gramatického výkladu ustanovenia § 40 ods. 2 písm. a/ zákona
č. 312/2001 Z. z. jednoznačne vyplýva zákonodarcom sledovaný cieľ, že zamestnávateľ musí
so zamestnancom, s ktorým chce skončiť štátnozamestnanecký pomer, viesť aktívny dialóg
o jeho ďalšom možnom zotrvaní v štátnozamestnaneckom pomere. V prvom rade musí
zamestnanca vyzvať, či je alebo nie je ochotný prejsť na iné pre neho vhodné miesto výkonu
štátnej služby, čo sa v danom prípade zákonným spôsobom nestalo.
Rovnako by nepostačovalo, že zamestnávateľ oznámi zamestnancovi s ktorým chce
skončiť štátnozamestnanecký pomer podľa § 40 ods. 2 písm. a/ zákona č. 312/2001 Z. z., že
voľné miesto (bližšie nekonkretizované) sa obsadzuje výberovým konaním, ale voľné
štátnozamestnanecké miesto sa v čase skončenia štátnozamestnaneckého pomeru musí reálne
obsadzovať výberovým konaním, inak je nutné považovať takého miesto za miesto voľné
a zamestnávateľ je povinný ho ponúknuť zamestnancovi s ktorým chce skončiť
štátnozamestnanecký pomer.
Iný výklad ustanovenia § 40 ods. 2 písm. a/ zákona č. 312/2001 Z. z. nemožno
pripustiť, nakoľko by sa takýmto zúženým výkladom prakticky znemožnil postup podľa
ustanovenia § 29 ods. 5 zákona č. 312/2001 Z. z. a išlo by o obsolentnú právnu úpravu.
Zamestnávateľ v zmysle uvedeného ustanovenia zákona o štátnej službe musí totiž ponúknuť
zamestnancovi akékoľvek voľné miesto výkonu štátnej služby, ktoré má k dispozícii v dobe
skončenia štátnozamestnaneckého pomeru, nielen miesto zodpovedajúce pôvodnému opisu
činnosti štátnozamestnaneckého miesta zamestnanca, ale aj do iného služobného úradu toho
istého alebo aj iného odboru štátnej služby, a v tomto je potrebné súhlasiť s názorom
žalobkyne ; záleží len na zamestnancovi, či ponuku prijme alebo ju odmietne. Ustanovením
§ 29 ods. 5 zákona č. 312/2001 Z. z. sledoval pritom zákonodarca legitímny cieľ, a to v prvom
rade ochranu štátnych zamestnancov pred stratou zamestnania, ak je ochotný zamestnanec
pracovať aj na inom mieste v štátnej službe, a taktiež následnú hospodárnosť nakladania so
štátnymi prostriedkami.
Keďže preukázateľne neboli splnené zákonom stanovené podmienky na skončenie
štátnozamestnaneckého pomeru podľa § 40 ods. 2 písm. a/ zákona č. 312/2001 Z. z., nemohol
nastať ani zákonom predpokladaný následok, platné skončenie štátnozamestnaneckého
pomeru odvolaním podľa § 40 ods. 2 písm. a/ zákona č. 312/2001 Z. z.
Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie
správneho orgánu v medziach žaloby nie je v súlade so zákonom a keďže súd prvého stupňa
žalobu zamietol, s poukazom na § 250ja ods. 3 vetu prvú O.s.p. rozsudok súdu prvého stupňa
zmenil tak, že zrušil rozhodnutie žalovaného správneho orgánu a vec mu vrátil na ďalšie
konanie.
O trovách konania, odvolacieho aj prvostupňového, rozhodol odvolací súd podľa
§ 224 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 vetou prvou O.s.p. tak, že priznal žalobkyni,
ktorá mala v konaní úspech, právo na ich náhradu podľa § 250k ods. 1 vety prvej O.s.p.
Z obsahu súdneho spisu vyplýva, že žalobkyňa si v žalobe a aj v odvolaní uplatnila
náhradu trov, ktoré však v lehote podľa § 151 ods. 1 O.s.p. nevyčíslila, a preto jej odvolací
súd v súlade s ustanovením § 151 ods. 2 O.s.p. priznal náhradu trov konania vyplývajúcich
zo spisu ku dňu vyhlásenia rozhodnutia, a to náhradu súdneho poplatku zo žaloby
a z odvolania, t. j. dvakrát po 66 €, s výnimkou trov právneho zastúpenia.
Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov
3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení účinnom od 1. mája 2011).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.
V Bratislave 24. mája 2012
JUDr. Jaroslava Fúrová, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia :
Dagmar Bartalská