Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
3ef/384482.f96297.pdf
PDF · 166.42 KB
No categories available
4Cdo/154/2011
Najvyšší súd 4 Cdo 154/2011
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu J. V., bývajúceho v P.,
zastúpeného JUDr. I. J., advokátom v P., proti ţalovaným 1/ Ing. I. M., bývajúceho v P.,
zastúpeného JUDr. J. D., advokátom v P., 2/ Ing. J. T., bývajúceho v Prešove,., 3/ M. R.,
bývajúcej v P., 4/ P. Ď., bývajúceho v P., zastúpeného JUDr. J. D., advokátom v P., 5/ B. L.,
bývajúceho v P., 6/ RNDr. J. K., bývajúceho v P., zastúpeného JUDr. J. D., advokátom v P.,
7/ Ing. M. K., bývajúcej v P., 8/ P. N., bývajúceho v P., 9/ J. H., bývajúceho v P., 10/ J. O.,
bývajúcej v P., o vpratanie nebytových priestorov, vedenej na Okresnom súde Prešov pod
sp. zn. 14 C 47/1997, o dovolaní ţalovaných 1/, 4/ a 6/ proti rozsudku Krajského súdu
v Prešove z 21. februára 2011 sp. zn. 8 Co 63/2010, 8 Co 64/2010, 8 Co 18/2011, takto
rozhodol:
Dovolanie ţalovaných 1/, 4/ a 6/ o d m i e t a .
Ţiadnemu z účastníkov náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Prešov rozsudkom z 25. septembra 2009 č.k. 14 C 47/1997-285 zamietol
návrh ţalovaného 2/ na prerušenie konania do právoplatného skončenia konania vedeného
na tomto súde pod sp. zn. 20 C 57/2009, a uloţil povinnosť do 60 dní vypratať ţalovanému 1/
garáţ č. 10, ţalovanému 2/ garáţ č. 13, ţalovanej 3/ garáţ č. 12, ţalovanému 4/ garáţ č. 11,
ţalovanému 5/ garáţ č. 9, ţalovanému 6/ garáţ č. 3, ţalovanej 7/ garáţ č. 2, ţalovanému 8/
garáţ č. 26, ţalovanému 9/ garáţ č. 15, nachádzajúce sa všetky v x v budove súp. č. X.
2
postavenej na parc. č. CKN č. X. – zast. plochy a nádvoria o výmere 1023 m, zap. na LV č.
X., k.ú. x, ţalobu voči ţalovanej 10/ zamietol, náhradu trov konania medzi ţalobcom
a ţalovanou 10/ nepriznal a o trovách konania medzi ţalobcom a ţalovanými 1/ aţ 9/ si
vyhradil na samostatné rozhodnutie po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
V odôvodnení rozsudku uviedol, ţe v konaní nebolo sporné, ţe ţalovaným, resp. ich právnym
predchodcom boli pridelené garáţe na V., pričom tieto skutočnosti vyplývajú jednak
z rozhodnutí o pridelení garáţí býv. Mestského národného výboru v Prešove a tieţ z dohôd
o zmene nájomných zmlúv. Ţalobca sa na základe kúpnej zmluvy z 22. októbra 1996 stal
výlučným vlastníkom o.i. aj budovy súp. č. X. na V. a následne na základe výpovedí z nájmu
z 15. novembra 1996 vypovedal ţalovaným nájomné zmluvy, ktoré boli ţalovaným doručené
do konca novembra 1996, preto trojmesačná výpovedná lehota začala plynúť 1. decembra
1996 a uplynula 28. februára 1997, ţalovaní však garáţe dobrovoľne nevypratali.
Na odvolanie ţalovaných 1/, 2/, 4/, a 6/ Krajský súd v Prešove rozsudkom
z 21. februára 2011 sp. zn. 8 Co 63/2010, 8 Co 64/2010, 8 Co 18/2011
1/ potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa v jeho napadnutých výrokoch, t. j. vo výrokoch,
ktorými bola uloţená povinnosť ţalovaným 1/, 2/, 4/ a 6/ vypratať nebytové priestory garáţí,
2/ o trovách odvolacieho konania medzi ţalobcom a ţalovanými 1/, 2/, 4/ a 6/ uloţil
rozhodnúť súdu prvého stupňa,
3/ potvrdil uznesenie z 5. marca 2010 č.k. 14 C 47/1997-321, ktorým súd prvého stupňa
nepriznal ţalovanému 2/ oslobodenie od súdnych poplatkov,
4/ potvrdil uznesenie z 10. novembra 2009 č.k. 14 C 47/1997-297, ktorým súd prvého stupňa
uloţil ţalovanému 2/ poplatkovú povinnosť za odvolanie.
Svoje rozhodnutie v časti týkajúcej sa veci samej odôvodnil ustanovením § 219 ods. 1,2 O.s.p.
a tým, ţe dôvody uvedené v rozsudku súdu prvého stupňa sú správne a presvedčivé vo vzťahu
k ţalobcovi a ţalovaným 1/, 2/, 4/ a 6/, súd sa vyčerpávajúcim spôsobom vyporiadal
s námietkami, ktoré títo v konaní učinili a uviedli ich tieţ v podanom odvolaní. Išlo
predovšetkým o námietky, ţe medzi právnym predchodcom ţalobcu V. a Mestom Prešov
došlo k reálnej deľbe, na základe ktorej V. reálne ako vlastník uţíval administratívnu budovu
a Mesto Prešov vlastnil a spravoval garáţe, či námietka, ţe v čase, keď ţalobca podával
výpovede jednotlivým nájomníkom nebol majiteľom celého sporného objektu a nemal právo
na podanie výpovedí. Aj právne posúdenie veci súdom prvého stupňa povaţoval odvolací súd
za správne a preto dôvody uvedené v jeho rozsudku poloţil ako základ aj pre svoje
rozhodnutie.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu (do časti týkajúcej sa povinnosti vypratania
nebytových priestorov – vychádzajúc z ustanovenia § 41 ods. 2 O.s.p.) podali dovolanie len
ţalovaní 1/, 4/ a 6/, navrhli napadnutý rozsudok a tieţ rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť
a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania odôvodnili
ustanovením § 237 písm. f/ O.s.p., pretoţe podľa ich názoru celé súdne konanie trpí hrubými
procesnými vadami uţ od počiatku, tieto vady však bliţšie nekonkretizovali. Dalo by sa len
z obsahu dovolania usudzovať, ţe zrejme namietali vykonané hodnotenie dôkazov súdmi
niţších stupňov. Ďalej vo svojom dovolaní zopakovali podstatný obsah odôvodnenia
rozhodnutí súdov niţších stupňov, zopakovali skutkový stav veci, priebeh celého konania,
svoje stanovisko k prejednávanej veci uvádzané pred súdom prvého stupňa a tieţ
vo svojom odvolaní a zdôraznili na záver, ţe konanie súdov je postihnuté inou vadou ktorá
mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a tým, ţe napadnuté rozhodnutia spočívajú
na nesprávnom právnom posúdení veci, odvolací súd nedostatočne vyhodnotil ich odvolacie
dôvody a následne aj dôvody nesprávneho zistenia skutkového stavu vo veci samej, aj tu však
všetko bez bliţšie konkretizovaných dôvodov.
Ţalobca vo vyjadrení k dovolaniu ţalovaných 1/, 4/ a 6/ uviedol, ţe námietky ţalobcov
neobstoja, naviac dovolanie v prejednávanej veci nie je prípustné, preto ho navrhol
odmietnuť.
Ţalovaní 2/, 3/, 5/, 7/ aţ 10/ sa k podanému dovolaniu nevyjadrili.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podali včas účastníci konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpení advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr,
či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, proti ktorému je tento opravný
prostriedok prípustný.
Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým moţno napadnúť právoplatné
rozhodnutie odvolacieho súdu. Keďţe konanie o kaţdom mimoriadnom opravnom
prostriedku má vţdy znak výnimočnosti, rámec moţného prieskumu obmedzuje zákon len
na taxatívne ustanovené dôvody prípustnosti konania o mimoriadnom opravnom prostriedku.
V zmysle § 236 ods. 1 O.s.p. moţno dovolaním napadnúť právoplatné rozhodnutie
odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
Podľa § 240 ods. 1 vety prvej O.s.p., účastník môţe podať dovolanie do jedného
mesiaca od právoplatnosti rozhodnutia odvolacieho súdu na súde, ktorý rozhodoval v prvom
stupni.
Občiansky súdny poriadok teda v odseku 1 stanovuje okruh osôb oprávnených podať
dovolanie (tzv. subjektívnu podmienku dovolania). Dovolanie môţe podať pôvodný účastník
konania, resp. jeho právny nástupca (univerzálny alebo singulárny). Kto je účastníkom
konania, vymedzuje Občiansky súdny poriadok v ustanoveniach § 90 a § 94. Z povahy
dovolania ako opravného prostriedku plynie, ţe oprávnenie ho podať nepatrí tomu
účastníkovi, ktorý týmto rozhodnutím nebol dotknutý vo svojich právach a v ktorého
neprospech rozhodnutie odvolacieho súdu nevyznelo. Pokiaľ napriek tomu podá dovolanie
účastník konania, ktorý takýmto rozhodnutím na svojich právach dotknutý nebol, dovolací
súd musí odmietnuť dovolanie ako podané osobou, ktorá na jeho podanie nie je oprávnená.
V posudzovanej veci odvolací súd na odvolanie ţalovaných 1/, 2/, 4/ a 6/ potvrdil
rozsudok súdu prvého stupňa vo výrokoch, ktorými bola samostatne kaţdému z týchto
účastníkov uloţená povinnosť vypratať ním uţívaný nebytový priestor – garáţ, ku ktorej mali
uzatvorené samostatné nájomné zmluvy. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podali
ţalovaní 1/, 4/ a 6/ dovolanie, v ktorom nevymedzili rozsah svojho dovolania, bolo preto
potrebné vychádzať z predpokladu, ţe dovolanie smeruje voči rozsudku odvolacieho súdu
vo veci samej (povinnosti vypratania predmetných garáţí) v rozsahu, v akom bola vec
predmetom odvolacieho konania.
Pri samostatnom spoločenstve (§ 91 ods. 1 O.s.p.) sa oprávnenie kaţdého účastníka
podať dovolanie posudzuje samostatne. V tom prípade práva ostaných účastníkov dotknuté
nie sú, preto účastník môţe dovolaním napadnúť len ten samostatný výrok, ktorý sa jeho týka,
a iba ten z nich, ktorý nemal vo veci úspech. Pri nerozlučnom spoločenstve (§ 91 ods. 2
O.s.p.) je podanie dovolania ako procesný úkon čo len jedného zo spoločníkov účinné aj
vo vzťahu k ostatným spoločníkom. Vyplýva to z procesných dôsledkov tohto spoločenstva,
ktoré zakladajú nerozlučnosť práv a povinností spoločníkov a rovnakú participáciu
na výsledku konania.
V prejednávanej veci sa jednalo o samostatné spoločenstvo, pretoţe kaţdému
z účastníkov (ţalovaných) bola samostatným výrokom uloţená osobitná povinnosť. Ak
napriek tomu ţalovaní 1/, 4/ a 6/ podali dovolanie proti celému výroku rozsudku odvolacieho
súdu ktorým potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej, t.j. aj proti výroku, ktorým
bol rozsudok súdu prvého stupňa vo vzťahu k ţalovanému 2/ potvrdený, ide v tejto časti
o dovolanie podané niekým, kto na dovolanie v tejto časti (týkajúcej sa ţalovaného 2/) nie je
oprávnený.
Najvyšší súd Slovenskej republiky preto v tejto časti dovolanie ţalovaných 1/, 4/ a 6/
odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. b/ O.s.p. ako dovolanie,
ktoré bolo podané niekým, kto na dovolanie nie je oprávnený.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ďalej skúmal, či dovolanie v ostatnej časti týkajúcej
sa ţalovaných 1/, 4/ a 6/ smeruje proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, proti ktorému je tento
opravný prostriedok prípustný.
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238
O.s.p. platí, ţe ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v tejto procesnej forme, je
prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok vo veci samej (§ 238 ods. 1 O.s.p.), alebo
rozsudok, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu
vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.), alebo rozsudok potvrdzujúci rozsudok súdu
prvého stupňa, ak odvolací súd v jeho výroku vyslovil, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe
po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku
súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej
podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 (§ 238 ods. 3 O.s.p.).
Keďţe v preskúmavanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok, ktorým odvolací súd
potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa, pričom vo výroku svojho rozhodnutia nevyslovil
prípustnosť dovolania, ani nebolo potvrdené rozhodnutie súdu prvého stupňa, ktorým
vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4, a vo veci samej
dosiaľ nebolo dovolacím súdom vydané rozhodnutie, ktoré by bolo pre odvolací súd záväzné,
je nesporné, ţe prípustnosť dovolania ţalovaných z ustanovenia § 238 ods. 1 aţ 3 O.s.p.
vyvodiť nemoţno.
So zreteľom na to by dovolanie ţalovaných mohlo byť procesne prípustné, len ak by
napadnuté rozhodnutie bolo vydané v konaní postihnutom závaţnou procesnou vadou
v zmysle § 237 O.s.p. O vadu takejto povahy ide vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá
nepatrí do právomoci súdov, b/ ten kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť
byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne
zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv
začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval
vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval
senát. Treba zdôrazniť, ţe § 237 O.s.p. nemá ţiadne obmedzenia vo výpočte rozhodnutí
odvolacieho súdu, ktoré sú spôsobilým predmetom dovolania. Z hľadiska prípustnosti
dovolania podľa tohto ustanovenia nie je predmet konania významný a ak je konanie
postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., moţno ním napadnúť aj
rozhodnutia vo veciach, v ktorých je inak dovolanie vylúčené.
Vady konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. v dovolaní namietané neboli
a v dovolacom konaní ani nevyšli najavo. Prípustnosť dovolania preto z týchto ustanovení
nemoţno vyvodiť.
S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané porušenie ustanovenia § 237
písm. f/ O.s.p., ktorého sa mal dopustiť súd niţšieho stupňa, sa dovolací súd osobitne zaoberal
otázkou, či postupom odvolacieho súdu nebola dovolateľom odňatá moţnosť konať
pred súdom.
Odňatím moţnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie taký závadný
postup súdu, ktorý má za následok znemoţnenie realizácie tých procesných práv účastníka
konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. O procesnú vadu v zmysle § 237
písm. f/ O.s.p. ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne
ďalšími všeobecne záväznými predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho
procesné práva [v zmysle § 18 O.s.p. majú účastníci v občianskom súdnom konaní rovnaké
postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké moţnosti na uplatnenie ich práv, napr.
právo vykonávať procesné úkony vo formách stanovených zákonom (§ 41 O.s.p.), nazerať
do spisu a robiť si z neho výpisy (§ 44 O.s.p.), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým
vykonaným dôkazom (§ 123 O.s.p.), byť predvolaný na súdne pojednávanie (§ 115 O.s.p.),
na to, aby im bol rozsudok doručený do vlastných rúk (§ 158 ods. 2 O.s.p.) a pod.]. Dovolací
súd v danom prípade z obsahu spisu nezistil, ţe by konanie pred súdmi niţších stupňov bolo
postihnuté procesnou vadou, znemoţňujúcou ţalovaným realizáciu ich procesných práv.
Dovolatelia v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/
O.s.p. namietali porušenie ich práva na spravodlivý súdny proces aj poukazom na čl. 46
Ústavy Slovenskej republiky. Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky kaţdý má
právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom
a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej
republiky.
Dovolatelia konkrétne namietajú nesprávne hodnotenie dôkazov súdmi niţších stupňov.
Dovolací súd v tej súvislosti uvádza, ţe v prípade nesprávnosti hodnotenia dôkazov nejde
o dôvod, ktorý by zakladal prípustnosť dovolania podľa § 237 O.s.p. Hodnotením dôkazov sa
rozumie myšlienková činnosť súdu, ktorou sa vykonaným dôkazom prisudzuje hodnota
určitej závaţnosti a dôleţitosti pre rozhodnutie. Pri hodnotení dôkazov z hľadiska ich
závaţnosti a dôleţitosti súd určuje, aký význam majú jednotlivé dôkazy pre jeho rozhodnutie
a či sú tieto dôkazy pouţiteľné pre zistenie rozhodujúceho skutkového stavu. Táto
myšlienková činnosť súdu nemôţe znemoţniť realizáciu procesných oprávnení účastníka
občianskeho súdneho konania a nemôţe mať za následok odňatie moţnosti účastníka konať
pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Z tohto dôvodu nemôţe zaloţiť prípustnosť
dovolania podľa tohto ustanovenia. Dovolací súd poznamenáva, ţe správnosť vyhodnotenia
dokazovania vykonaného súdmi niţších stupňov nepreskúmava dovolací súd ani vtedy, keď je
rozhodnutie odvolacieho súdu napadnuté procesne prípustným dovolaním (viď tieţ R
42/1993).
Rovnako prípadné nevykonanie dôkazov navrhnutých účastníkom nie je postupom,
ktorým súd odňal účastníkovi moţnosť konať pred súdom (viď R 37/1993). Rozhodovanie
o tom, ktoré z navrhovaných dôkazov budú vykonané, patrí totiţ výlučne súdu, a nie
účastníkovi konania (§ 120 ods. 1 O.s.p.). O prípad uvedený v § 237 písm. f/ O.s.p. teda
nejde.
Ţalovaní dovolanie odôvodnili (nekonkrétne) tieţ odkazom na ustanovenie § 241 ods. 2
písm. b/ O.s.p. (t.j., ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci), ako aj odkazom na ustanovenie § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. (t.j., ţe
rozhodnutie odvolacieho súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci).
Inou vadou konania (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), na ktorú musí dovolací súd
prihliadnuť aj vtedy, ak nie je v dovolaní namietaná, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád
taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je
vecná nesprávnosť, ktorej základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup
súdu v občianskom súdnom konaní.
Z hľadiska dovolateľmi tvrdenej existencie tzv. inej vady konania v zmysle § 241
ods. 2 písm. b/ O.s.p. treba uviesť, ţe dovolací súd môţe pristúpiť k posúdeniu
opodstatnenosti tvrdenia o tomto dovolacom dôvode aţ vtedy, keď je dovolanie z určitého
zákonného dôvodu prípustné. Vada tejto povahy je síce relevantným dovolacím dôvodom,
ktorý moţno uplatniť v procesne prípustnom dovolaní, sama osebe (i keby k nej skutočne
došlo) ale prípustnosť dovolania nezakladá. Či uţ teda konanie, v ktorom bolo vydané
napadnuté rozhodnutie bolo alebo nebolo postihnuté procesnou vadou v zmysle § 241 ods. 2
písm. b/ O.s.p., nejde o dôvod, ktorý by zakladal prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p.
Obdobne tieto závery platia i pre nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2
písm. c/ O.s.p.). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení
vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav.
Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový
stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny
predpis alebo síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Súd ale právnym
posúdením veci neodníma účastníkovi konania moţnosť uplatnenia jeho procesných práv
v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (por. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
2 Cdo 112/2001, sp. zn. 2 Cdo 50/2002). Právne posúdenie veci súdmi niţších stupňov je
Najvyšším súdom Slovenskej republiky povaţované za relevantný dovolací dôvod, ktorým
moţno odôvodniť procesne prípustné dovolanie (por. § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), zároveň je
ale zhodne zastávaný názor, ţe (ani prípadné) nesprávne právne posúdenie veci súdmi niţších
stupňov nie je procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., pretoţe (ani
prípadným) nesprávnym právnym posúdením veci súd účastníkovi konania neznemoţňuje
realizáciu ţiadneho jeho procesného oprávnenia (por. napr. rozhodnutia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 102/2004, sp. zn. 2 Cdo 282/2006, sp. zn.
3 Cdo 174/2005, sp. zn. 4 Cdo 165/2003). I keby podľa názoru dovolateľov (vychádzajúc
z obsahu dovolania – por. ustanovenie § 41 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého kaţdý úkon
posudzuje súd podľa jeho obsahu, aj keď je úkon nesprávne označený) išlo o nesprávne
právne posúdenie veci (dovolací súd z tohto aspektu vec neposudzoval), táto skutočnosť by
mala za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladala by ale prípustnosť
dovolania v zmysle ustanovenia § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd
pouţil správny právny predpis a či ho správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových
záverov vyvodil správne právne závery, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie bolo
procesne prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo). Keďţe dovolanie
ţalovaných nie je procesne prípustné, nemohol dovolací súd pristúpiť k posúdeniu správnosti
právneho posúdenia veci odvolacím súdom (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
Nakoľko prípustnosť dovolania v danom prípade nemoţno vyvodiť z ustanovenia
§ 238 O.s.p. a v dovolacom konaní neboli zistené ani dôvody prípustnosti dovolania uvedené
v ustanovení § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie ţalovaných v tejto
časti podľa § 243b ods. 5 v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako dovolanie smerujúce
proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol.
Dovolací súd o náhrade trov dovolacieho konania rozhodol podľa § 146 ods. 1 písm. c/
O.s.p. (s pouţitím analógie) v spojení s § 243 ods. 5 O.s.p., keď neboli dané dôvody
pre pouţitie § 146 ods. 2 O.s.p., nakoľko ţalobcom uplatnené trovy dovolacieho konania,
ktoré mu vznikli v súvislosti s vyjadrením k neprípustnému dovolaniu nemoţno povaţovať za
trovy potrebné na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva a ostatným účastníkom
v súvislosti s dovolacím konaním ţiadne trovy nevznikli.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 28. mája 2012
JUDr. Eva S a k á l o v á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia : Bc. Patrícia Špacírová