Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
edc/384397.a2a91f.pdf
PDF · 178.3 KB
No categories available
5Sžf/33/2011
Najvyšší súd 5Sžf/33/2011
Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu
JUDr. Jany Baricovej a členiek senátu JUDr. Jarmily Urbancovej a JUDr. Eleny
Krajčovičovej, v právnej veci ţalobcu ELEKTROSYSTÉM, a. s., so sídlom Št. Furdeka 10,
Ţilina, IČO: X., zastúpeného JUDr. Ľubomírom Jurigom-Brankovičom, advokátom so
sídlom Dolný Val 1, Žilina, proti ţalovanému Finančnému riaditeľstvu Slovenskej
republiky, so sídlom Lazovná ulica 63, Banská Bystrica, o preskúmanie rozhodnutia
ţalovaného č. I/228/15798-121862/2009/993168-r z 10. novembra 2009, konajúc o odvolaní
ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Ţiline, č. k. 20S/9/2010-56 z 19. apríla 2011, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu v Ţiline,
č. k. 20S/9/2010-56 z 19. apríla 2011 p o t v r d z u j e .
Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
O d ô v o d n e n i e :
Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Ţiline (ďalej aj „krajský súd“) podľa § 250j
ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) zamietol ţalobu ţalobcu, ktorou
sa ţalobca domáhal preskúmania a zrušenia vyššie uvedeného rozhodnutia ţalovaného ako
i prvostupňového rozhodnutia Daňového úradu Ţilina I (ďalej len „správca dane“)
č. 694/230/96339/09/KopM z 29.09.2009, ktorým správca dane čiastočne vyhovel odvolaniu
ţalobcu a zmenil výrok rozhodnutia správcu dane č. 694/230/78349/09/KopM z 21.07.2009,
ktorým správca dane nepriznal ţalobcovi úrok za oneskorené vrátenie daňového preplatku
podľa § 63 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave
územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov účinného do 31.12.2011 (ďalej
len „zákon o správe daní“). Výrok vyššie uvedeného skoršieho prvostupňového rozhodnutia
správca dane zmenil v označení právnej formy ţalobcu, pričom ponechal nezmenený výrok
vo vzťahu k nepriznaniu úroku za oneskorené vrátenie daňového preplatku pozostávajúceho
z neoprávnene zadrţiavaných peňaţných prostriedkov ţalobcu na nadmernom odpočte dane
z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie december 2002, dodatočne vyrubenej daňovej
povinnosti za uvedené zdaňovacie obdobie a na sankcii (zvýšenie dane) viaţucej
sa a vyrubenej k tomuto zdaňovaciemu obdobiu. Dorubená daňová povinnosť na DPH
za zdaňovacie obdobie december 2002 bola ţalobcom uhradená dňa 27.11.2003 na základe
neprávoplatného, avšak vykonateľného rozhodnutia správcu dane č. 694/230/99577/03/Kup
z 23.10.2003 a zvýšenie dane bolo ţalobcom uhradené dňa 17.02.2004 na základe
rozhodnutia správcu dane č. 694/230/99578/03/Kup z 23.10.2003, pričom obe tieto
rozhodnutia boli v rámci súdneho prieskumu ich zákonnosti zrušené rozsudkami Krajského
súdu v Ţiline sp. zn. 25S/16/2004 z 14.02.2005 a sp. zn. 25S/53/2004 z 25.07.2005. Ohľadom
nepriznania úroku za oneskorené vrátenie predmetného daňového preplatku ţalobca
v opravných prostriedkoch namietal, ţe v danom prípade pri výpočte sankčného úroku
je nutné aplikovať ustanovenie § 35b ods. 5 zákona o správe daní účinného od 01.01.2005,
nakoľko ţalobcovi vznikom nárok na vrátenie neoprávnene zadrţiavaných finančných
prostriedkov dňom 14.02.2005 a 25.07.2005, kedy nadobudli právoplatnosť a vykonateľnosť
vyššie uvedené rozsudky Krajského súdu v Ţiline, zrušujúce prvostupňové rozhodnutia
správcu dane o nepriznaní nadmerného odpočtu, vyrubení daňovej povinnosti a uloţení
zvýšenia dane za zdaňovacie obdobie december 2002, na základe ktorých zaplatením
uloţených daňových povinností vznikol daňový preplatok, a tým aj nárok ţalobcu na jeho
vrátenie z titulu neoprávnene zadrţiavaných finančných prostriedkov.
Krajský súd v Ţiline v medziach ţaloby podanej ţalobcom preskúmal napadnuté
rozhodnutie, prvostupňové rozhodnutie správcu dane a konanie, ktoré predchádzalo
ich vydaniu a dospel k záveru, ţe ţalovaný vec správne právne posúdil, zistil skutkový stav
veci a vydal zákonné rozhodnutie.
Krajský súd z administratívneho spisu zistil, ţe ţalobca pôvodne vyrubenú daň
vo výške 482.019 Sk zaplatil dňa 27.11.2003 na základe vykonateľného rozhodnutia
(nie právoplatného) č. 694/230/99577/03/Kup a zvýšenie dane vo výške 314.427 Sk zaplatil
dňa 17.02.2004 na základe vykonateľného (nie právoplatného) rozhodnutia
č. 694/230/99578/03/Kup z 23.10.2003.
Krajský súd v danej veci vymedzil rozsah súdneho prieskumu na spornú právnu
otázku, či vznikol ţalobcovi nárok na sankčný úrok podľa podmienok vyplývajúcich
z ustanovenia § 35b zákona o správe daní. Argumentujúc ustanoveniami § 30 ods. 10, § 46
ods. 9 zákona o správe daní v znení účinnom do 31.12.2003 a § 35b ods. 5 zákona o správe
daní v znení účinnom od 01.01.2004 a s prihliadnutím na právoplatnosť prvostupňových
rozhodnutí správcu dane, na základe ktorých ţalobca zaplatil na účet správcu dane dorubenú
daňovú povinnosť a uloţené zvýšenie dane (právoplatnosť nadobudli dňa 11.03.2004
a 09.07.2004 na základe doručenia rozhodnutí o odvolaní vydaných odvolacím správnym
orgánom, a nie, ako tvrdil ţalobca, dňa 14.02.2005 a 25.07.2005 - nadobudnutím
právoplatnosti a vykonateľnosti vyššie uvedených rozsudkov Krajského súdu v Ţiline,
ktorými boli prvostupňové rozhodnutia správcu dane zrušené), krajský súd uzavrel,
ţe v preskúmavanom konaní nebola splnená podmienka na postup § 35b ods. 5 zákona
o správe daní.
Podľa krajského súdu základným predpokladom, ktorý vyplýva z vyššie citovaného
zákonného ustanovenia je, ţe daň alebo rozdiel dane má byť zaplatený na základe
právoplatného a vykonateľného rozhodnutia správcu dane alebo odvolacieho orgánu. Táto
podmienka môţe byť splnená len v rozhodnutiach vydaných od 01.01.2004 vzhľadom
na to, ţe len od tohto dátumu je účinné znenie ustanovenia § 46 ods. 9 zákona o správe daní,
podľa ktorého odvolanie má odkladný účinok, ak neustanoví tento zákon inak. Krajský súd
ďalej vyvodil, ţe ak zákonodarca ustanovením § 35b ods. 5 zákona o správe daní predpokladá
zaplatenie dane alebo rozdielu dane na základe právoplatného a vykonateľného rozhodnutia,
mohlo sa tak stať najskôr od 01.01.2004, pretoţe v predchádzajúcom období povinnosť
zaplatiť daň vznikla v lehote určenej v rozhodnutí uţ na základe vykonateľného rozhodnutia.
O náhrade trov konania krajský súd rozhodol tak, ţe podľa § 250k ods. 1 OSP
neúspešnému ţalobcovi uplatnené právo na náhradu trov konania nepriznal.
Proti rozsudku krajského súdu podal ţalobca v zákonom stanovenej lehote odvolanie
z dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. f/ OSP, domáhajúc sa, aby Najvyšší súd Slovenskej
republiky napadnutý rozsudok zmenil tak, ţe vyhovie jeho ţalobnému petitu a zruší napádané
rozhodnutia ţalovaného a správcu dane. Ţalobca krajskému súdu vytýkal nesprávne právne
posúdenie prejednávanej veci vo vzťahu k aplikácii ustanovenia § 35b ods. 5 zákona o správe
daní.
Uvádzal, ţe existencia vzniku nároku na vrátenie neoprávnene zadrţiavaných
finančných prostriedkov je viazaná predovšetkým na splnenie podmienky vydania
rozhodnutia o zníţení dane, resp. existencie vzniku nadmerného odpočtu, ktorá v danom
prípade nastala v roku 2005, a to rozsudkom Krajského súdu v Ţiline č. k. 25S/16/04
z 26.11.2004, právoplatným a vykonateľným dňom 14.02.2005 a následne rozsudkom
č. k. 25S/53/04 zo dňa 20.05.2005, právoplatným a vykonateľným dňom 25.07.2005. Týmto
momentom je podľa ţalobcu moţné konštatovať existenciu vzniku rozdielu dane ako
podstatnej skutočnosti pre zadefinovanie pojmu neoprávnene zadrţiavaných finančných
prostriedkov, a to vo vzťahu k zaplatenej dani na základe právoplatného a vykonateľného
rozhodnutia, a to bez ohľadu na čas ich vydania, ako aj na čas, kedy u nich nastala
vykonateľnosť a právoplatnosť. Svoju argumentáciu ţalobca odvodzuje od obsahu
ustanovenia § 110e zákona o správe daní v znení účinnom od 01.01.2005, podľa ktorého
sa ustanovenia tohto zákona pouţijú na pokuty a sankčný úrok účinné od 01.01.2004,
ako aj na zrušené penále, pokuty a zvýšenie dane, ak konanie o nich bude prebiehať
po nadobudnutí účinnosti tohto zákona a nezaniklo právo na ich vyrubenie, vybratie
a vymáhanie; na konanie o penále sa rovnako pouţije ustanovenie tohto zákona o sankčnom
úroku a na konanie o pokutách a zvýšení dane sa rovnako pouţije ustanovenie tohto zákona
o správnych deliktoch. Ţalobca poukazuje na znenie definície pojmu neoprávnene
zadrţiavaných finančných prostriedkov vyplývajúce z ustanovenia § 35b ods. 5 zákona
o správa daní, pričom právne skutočnosti nadobudnutia právoplatnosti a vykonateľnosti
zrušených rozhodnutí správcu dane povaţuje za podmienky, s ktorými zákon spája právny
následok bez ohľadu na ich časovú postupnosť, ktorej skúmanie pre potreby pouţitia § 35b
ods. 5 zákona o správe daní je podľa ţalobcu právne bezvýznamné. Z uvedeného dôvodu
a v spojení s obsahom ustanovenia § 110e zákona o správe daní ţalobca povaţuje tvrdenie
ţalovaného o nesplnení zákonných podmienok na aplikáciu § 35b ods. 5 zákona o správe daní
a priznanie sankčného úroku z dôvodu časového predchádzania vykonateľnosti zrušených
prvostupňových rozhodnutí správcu dane pred ich právoplatnosťou za právne nedôvodné,
nemajúce oporu v zákone.
Ţalovaný vo vyjadrení k odvolaniu navrhol, aby odvolací súd rozsudok
prvostupňového súdu v celom rozsahu potvrdil, pretoţe ţalobca v odvolaní neuvádza ţiadne
nové dôkazy a argumenty, ktoré by preukázali nezákonnosť postupu daňových orgánov.
V odôvodnení svojho petitu opätovne zotrváva na právnom názore, ţe pre posúdenie
predmetnej veci je podstatné, ţe pre uplatnenie inštitútu sankčného úroku plateného správcom
dane daňovému subjektu zavedenému s účinnosťou od 01.01.2004 ustanovením § 35b ods. 5
zákona o správe daní, je nevyhnutné splnenie podmienky, ţe pôvodne vyrubená daň mala byť
zaplatená na základe právoplatného a vykonateľného rozhodnutia. V rozhodnutiach správcu
dane vydaných pred 01.01.2004, ktorými sú aj rozhodnutia v tejto veci, nie je naplnené
ustanovenie § 35b ods. 5 citovaného zákona, pretoţe tieto rozhodnutia nadobudli
vykonateľnosť pred právoplatnosťou, z čoho vyplýva, ţe daň bola zaplatená v čase, keď
rozhodnutia ešte neboli právoplatné. Z uvedeného dôvodu má ţalovaný za to, ţe základný
predpoklad pre priznanie sankčného úroku správcom dane ţalobcovi v predmetnom prípade
nebol splnený.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) ako súd odvolací (§ 10
ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP) preskúmal obe napadnuté rozhodnutia
a konania, ktoré im predchádzali v rozsahu a medziach podaného odvolania (§ 212 ods. 1
OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP); odvolania prejednal bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 veta prvá OSP), keď deň verejného vyhlásenia
rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej
stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP
v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2 OSP) a dospel k záveru, ţe odvolaniu
ţalobcu proti rozsudku priznať úspech nie je moţné.
V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe ţalôb prípady, v ktorých fyzická
alebo právnická osoba tvrdí, ţe bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom
správneho orgánu, a ţiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu
(§ 247 ods. 1 OSP).
Podľa čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát.
Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môţu konať iba na základe ústavy,
v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
Podľa čl. 152 ods. 4 ústavy výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov
a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.
Podľa § 250i ods. 3 OSP na vady konania pred správnym orgánom sa prihliada, len
ak vzniknuté vady mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.
Podľa § 219 ods. 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.
Podľa § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môţe sa v odôvodnení obmedziť len
na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť
na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Podľa § 2 ods. 1 zákona o správe daní v daňovom konaní sa postupuje v súlade
so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom
na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb
zúčastnených v daňovom konaní.
Podľa § 30 ods. 10 zákona o správe daní účinného do 31.12.2003 rozhodnutie
je vykonateľné, ak proti nemu nemoţno podať riadne opravné prostriedky alebo
ak ich podanie nemá odkladný účinok a ak uplynula zároveň lehota plnenia.
Podľa § 46 ods. 9 zákona o správe daní účinného do 31.12.2003 odvolanie nemá
odkladný účinok, ak neustanoví tento zákon inak.
Podľa § 41 zákona č. 289/1995 Z. z. o dani z pridanej hodnoty účinného
do 31.12.2003 daň je splatná za zdaňovacie obdobie do 25 dní po skončení tohto obdobia
s výnimkou dane pri dovezenom tovare podľa § 48. Dodatočne splatná daň a sankcie
sú splatné do 30 dní odo dňa doručenia rozhodnutia daňového úradu.
Podľa § 35b ods. 5 zákona o správe daní účinného od 01.01.2004, ak daň zníţenú
podľa odseku 4 daňový subjekt zaplatil v pôvodnej nezníţenej výške, povaţuje sa rozdiel
medzi pôvodne zaplatenou daňou vyrubenou rozhodnutím a daňou zníţenou podľa odseku 4
za neoprávnene zadrţiavané peňaţné prostriedky daňového subjektu.
Podľa § 35b ods. 6 zákona o správe daní účinného od 01.01.2004 správca dane
za obdobie neoprávnene zadrţiavaných peňaţných prostriedkov daňového subjektu podľa
odseku 5 zaplatí daňovému subjektu sankčný úrok vo výške trojnásobku základnej úrokovej
sadzby Národnej banky Slovenska platný v deň, keď daňový subjekt uhradil správcovi dane
pôvodnú výšku dane. Sankčný úrok sa vypočíta zo sumy neoprávnene zadrţiavaných
peňaţných prostriedkov daňového subjektu a počtu dní, ktoré uplynú odo dňa, keď daňový
subjekt zaplatil správcovi dane pôvodnú výšku dane, do dňa, keď správca dane neoprávnene
zadrţiavané peňaţné prostriedky poukázal daňovému subjektu, pričom tento deň sa do počtu
dní nezapočítava.
Podľa § 110c ods. 5, prechodných ustanoveniach k úpravám zákona o správe daní
účinným od 01.01.2004, do nadobudnutia platnosti zmluvy o pristúpení Slovenskej republiky
k Európskej únii sa ustanovenia § 35b ods. 1 aţ 9 uplatnia na všetky dane s výnimkou dane
z pridanej hodnoty a spotrebných daní.
Podľa § 35b ods. 5 veta prvá zákona o správe daní účinného od 01.01.2005 rozdiel
medzi zaplatenou daňou alebo zaplateným rozdielom dane na základe právoplatného
a vykonateľného rozhodnutia správcu dane alebo odvolacieho orgánu a daňou alebo
rozdielom dane zníţeným novým rozhodnutím sa povaţuje za neoprávnene zadrţiavané
peňaţné prostriedky daňového subjektu.
Podľa § 110e, prechodných ustanoveniach k úpravám zákona o správe daní účinným
od 01.01.2005, ustanovenia tohto zákona sa pouţijú na pokuty a sankčný úrok účinné
od 01.01.2004, ako aj na zrušené penále, pokuty a zvýšenie dane, ak konanie o nich bude
prebiehať po nadobudnutí účinnosti tohto zákona a nezaniklo právo na ich vyrubenie, vybratie
a vymáhanie; na konanie o penále sa rovnako pouţije ustanovenie tohto zákona o sankčnom
úroku a na konanie o pokutách a zvýšení dane sa rovnako pouţije ustanovenie tohto zákona
o správnych deliktoch.
Z obsahu predloţeného spisového materiálu odvolací súd zistil, ţe krajský súd v rámci
medzí ţaloby skutočnosti na právne posúdenie zákonnosti namietaného postupu ţalovaného
vyhodnotil správne a podmienky aplikácie ustanovenia § 35b ods. 5 a ods. 6 zákona o správe
daní ohľadne povinnosti správcu dane priznať ţalobcovi nárok na sankčný úrok z titulu
neoprávnene mu zadrţiavaných finančných prostriedkov v spojitosti s právnou úpravou
časovej pôsobnosti relevantných zmien zákona o správe daní vyloţil správne.
V tejto súvislosti odvolací súd dáva do pozornosti svoje skoršie rozhodnutie, rozsudok
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Sţ-o-KS 120/2006 z 07.03.2007, v ktorom
k časovej pôsobnosti a podmienkam pouţitia ustanovenia § 35b ods. 5 a ods. 6 zákona
o správe daní vyslovil právny názor, podľa ktorého za neoprávnene zadrţiavané finančné
prostriedky daňového subjektu v zmysle definície § 35b ods. 5 zákona o správe daní pre účely
priznania sankčného úroku nemoţno povaţovať finančné prostriedky zaplatené na základe len
vykonateľného rozhodnutia správcu dane vydaného do 31.12.2003, a to vzhľadom
na dovtedajšiu zákonnú úpravu vzniku povinnosti zaplatiť daň na základe vykonateľného
rozhodnutia bez ohľadu na nadobudnutie jeho právoplatnosti.
Z obsahu intertemporálneho ustanovenia § 110c zákona o správe daní nevyplýva,
ţe by zákon č. 609/2003 Z. z. zavádzajúci inštitút neoprávnene zadrţiavaných finančných
prostriedkov daňového subjektu a jeho nároku na vyplatenie sankčného úroku na ťarchu
správcu dane, mal spätnú časovú pôsobnosť, a teda jeho účinky a následky, ako i vznik
nároku na vyplatenie sankčného úroku daňovému subjektu, vyvolávajú skutočnosti, ktoré
nastanú aţ po jeho účinnosti (01.01.2004), ba vzhľadom na obsah ods. 5, vo vzťahu k dani
z pridanej hodnoty a spotrebným daniam aţ od nadobudnutia platnosti zmluvy o pristúpení
Slovenskej republiky k Európskej únii.
Odvolací súd poukazujúc na princíp zákazu spätnej účinnosti zákonov, samozrejme
pokiaľ to zákonodarca v intertemporálnych ustanoveniach k zmenám zákona nepripúšťa,
s prihliadnutím na obsah prechodných ustanovení § 110c ods. 5 a § 110e k úpravám zákona
o správe daní účinným od 01.01.2004 a od 01.01.2005, v spojení so zákonnou úpravou vzniku
povinnosti zaplatiť daň z pridanej hodnoty dodatočne určenej rozhodnutím správcu dane
v roku 2003, t. j. splatnosti určenej ustanovením § 41 zákona č. 289/1995 Z. z. o dani
z pridanej hodnoty a zákonnou úpravou účinkov podaného odvolania proti rozhodnutiam
správcu dane podľa § 46 ods. 9 zákona o správe daní účinného do 31.12.2003, konštatuje,
ţe právne skutočnosti, ako nadobudnutie právoplatnosti a vykonateľnosti rozhodnutí správcu
dane vo vzťahu k naplneniu časti definičných znakov neoprávnene zadrţiavaných finančných
prostriedkov daňového subjektu, musia nastať a byť súčasné splnené po účinnosti zákona,
ktorým bol inštitút sankčného úroku za neoprávnene zadrţiavanie finančných prostriedkov
daňového subjektu zavedený do právneho poriadku.
Najvyšší súd Slovenskej republiky s poukazom na závery uvedené vyššie povaţoval
námietky ţalobcu uvedené v odvolaní proti rozsudku krajského súdu za nedôvodné.
Moţno sa stotoţniť s právnym názorom krajského súdu, ţe ţaloba nebola dôvodná,
nakoľko ţalovaný sa v rámci ţalobou napadnutého odvolacieho správneho konania riadne
vysporiadal so všetkými námietkami ţalobcu a svoje rozhodnutie odôvodnil s prihliadnutím
na relevantné hmotnoprávne a procesné ustanovenia daňových predpisov.
Keďţe podľa názoru najvyššieho súdu krajský súd o otázkach, ktoré boli dôvodom
na podanie ţaloby ţalobcu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia ţalovaného, nerozhodol
svojvoľne ani protizákonne a keďţe najvyšší súd nezistil dôvod na zmenu ani zrušenie
napadnutého rozsudku povaţujúc aj jeho odôvodnenie za logické, jasné a zrozumiteľné
a nezistil v tomto rozhodnutí ţiadny rozpor s daňovými predpismi, rozsudok Krajského súdu
v Ţiline podľa § 250ja ods. 3 veta druhá OSP a § 219 ods. 1 a 2 OSP potvrdil.
Nakoľko zákonom č. 479/2009 Z. z. o orgánoch štátnej správy v oblasti daní
a poplatkov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov bolo
s účinnosťou od 01.01.2012 zrušené Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky so sídlom
v Banskej Bystrici, ktorého pôsobnosť a právomoci na úseku správy daní a poplatkov prešli
na novozriadené Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky so sídlom v Bratislave, podľa
informácií poskytnutých Finančným riaditeľstvom Slovenskej republiky v Bratislave,
t. č. pre oblasť správy daní a poplatkov pôsobiace na adrese Lazovná ulica 63, 974 01 Banská
Bystrica, Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 107 ods. 4 OSP v spojení s § 250 ods. 4
OSP na strane ţalovaného koná s vyššie uvedeným právnym nástupcom pôvodne uvádzaného
ţalovaného.
10 5Sţf/33/2011
O náhrade trov konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa
ustanovenia § 224 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 vety prvej OSP a § 250k ods. 1 OSP,
keď ţalobcovi, ktorý nemal úspech vo veci náhradu trov konania nepriznal a ţalovanému
v takomto konaní nárok na náhradu trov zo zákona neprináleţí.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov
3:0 (§ 3 ods. 9 veta tretia zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení účinnom od 01.05.2011).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok n i e j e prípustný.
V Bratislave 31. mája 2012
JUDr. Jana Baricová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Petra Slezáková