Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
2dd/384936.d06930.pdf
PDF · 129.19 KB
No categories available
5Cdo/79/2012
Najvyšší súd 5 Cdo 79/2012
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu T., so sídlom vo S.,
zastúpeného advokátkou JUDr. D. V. so sídlom v B., proti ţalovanej Slovenskej republike –
Úradu geodézie, kartografie a katastra Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave,
Chlumeckého 2, o náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom, vedenej
na Okresnom súde Bratislava III, pod sp. zn. 12 C 41/2003, na dovolanie ţalobcu proti
rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 8. novembra 2011, sp. zn. 14 Co 277/2011 takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Ţalovanej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bratislava III rozsudkom z 18. januára 2008, č.k. 12 C 41/2003-122
zamietol návrh ţalobcu, ktorým sa domáhal voči ţalovanej zaplatenia sumy
3 825 000,-- Sk s 19 % úrokom z omeškania od 5. decembra 1998 do zaplatenia z titulu
náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom, spočívajúcom v nesprávnom
a bezdôvodnom zápise exekučného titulu na LV č. X., pre k.ú. S., čím došlo k zmareniu
zmluvy o budúcej zmluve, odstúpeniu zmluvného partnera od tejto zmluvy a zaplateniu
zmluvnej pokuty vo výške ţalovanej sumy ţalobcom tak, ako sa v zmluve zaviazal.
Ţalovanej náhradu trov konania nepriznal. Mal za to, ţe konaním ţalovanej došlo
k nesprávnemu úradnému postupu – vykonaniu zápisu na LV č. X. z 3. septembra 1998 na
spornej nehnuteľnosti v časti X. ťarchy, ktorým ţalovaná omylom vyznačila "Exekútorský
úrad H. : Upovedomenie o začatí exekúcie zriadením exekučného záloţného práva na
nehnuteľnostiach E.“ – hoci tento zápis sa mal týkať iného subjektu. Predmetom sporu
bola zmluvná pokuta, ktorú sa v zmysle čl. II Zmluvy o budúcej zmluve zaviazal ţalobca
zaplatiť spoločnosti A. Poukázal na ustanovenia § 544 ods. 1 a 2, § 50a ods. 1, 2 a 3
Občianskeho zákonníka, § 290 ods. 1 a 2 a § 374 ods. 1 Obchodného zákonníka a na
ustanovenie § 18 ods. 1 a 2 zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Uviedol, ţe
zmluvná pokuta je zabezpečovací prostriedok, ktorý má akcesorickú povahu, teda
predpokladá existenciu hlavného záväzku, na zabezpečenie ktorého má slúţiť, pričom
poukázal na judikát NS SR č. R 14/1999. Podľa vyjadrenia ţalobcu k hlavnému záväzku –
k uzavretiu kúpnej zmluvy nedošlo z dôvodu, ţe spoločnosť A. mu listom z 8. septembra
1998 oznámila odstúpenie od Zmluvy o budúcej zmluve v dôsledku nedodrţania
dojednanej lehoty na uzavretie riadnej zmluvy a následne vyzvala ţalobcu na zaplatenie
zmluvnej pokuty. Dospel k záveru, ţe ak ţalobca nezavinil, nespôsobil a nemohol
predpokladať vzniknutú prekáţku, ide o okolnosť, ktorá vylučuje jeho povinnosť zaplatiť
zmluvnú pokutu, pokiaľ táto bola jedinou prekáţkou, brániacou uzavretiu riadnej kúpnej
zmluvy tak, ako ju deklaruje ţalobca. Konštatoval, ţe ţalobca nemal dobrovoľne zmluvnú
pokutu zaplatiť, ale mal vyčkať na rozhodnutie súdu, pokiaľ by ho spoločnosť A.
o zaplatenie zmluvnej pokuty ţalovala. Dôvody zaplatenia zmluvnej pokuty uvedené
ţalobcom (zachovanie dobrých obchodných vzťahov) neakceptoval, pretoţe ţalobca tým
preniesol zodpovednosť na ţalovanú. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1
Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 8. novembra 2011, sp. zn. 277/2011 (v poradí
tretím) rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a ţalovanej náhradu trov odvolacieho
a dovolacieho konania nepriznal. Pri posudzovaní nároku ţalobcu rovnako ako pri
predchádzajúcom rozhodnutí, vychádzal z nesporných skutočností, a to ţe zo strany ţalovanej
došlo k nesprávnemu úradnému postupu, ţe zaplatením zmluvnej pokuty vznikla ţalobcovi
škoda spočívajúca v zmenšení jeho majetku o čiastku zodpovedajúcu zaplatenej zmluvnej
pokute. Mal však za to, ţe majetok ţalobcu sa nezmenšil v príčinnej súvislosti s nesprávnym
postupom katastrálneho úradu. Poukázal na ustanovenia § 289 ods. 1, § 290 ods. 1, § 300,
§ 344, § 374 ods. 1 a § 302 Obchodného zákonníka ako aj ustanovenia § 18 zákona
č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho
nesprávnym úradným postupom. Povaţoval za nesporné, ţe na právny vzťah medzi ţalobcom
a spoločnosťou A. s poukazom na ustanovenia § 1 Obchodného zákonníka je potrebné
aplikovať ustanovenia tohto zákona. Mal za to, ţe splnenie zmluvnej povinnosti (zaplatenie
zmluvnej pokuty) zo strany ţalobcu, nemôţe byť škodou v zmysle zákona
č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho
nesprávnym úradným postupom. Vychádzal z toho, ţe nesprávny zápis katastrálneho úradu je
bezpochyby nesprávnym úradným postupom v zmysle citovaného zákona, ktorý však bez
ďalšieho nemá za následok vznik škody. Peňaţné plnenie, ktorého sa ţalobca domáha titulom
náhrady škody a ktorého výška zodpovedala ţalobcom zaplatenej zmluvnej pokute,
nepredstavuje ujmu spôsobenú nesprávnym postupom katastrálneho úradu. Majetok ţalobcu
sa zmenšil aţ zaplatením zmluvnej pokuty, to znamená, ţe bez ďalšej právnej skutočnosti,
v danom prípade bez splnenia zmluvnej povinnosti zaplatiť zmluvnú pokutu, by ku škode
u ţalobcu vôbec nedošlo. Z postupného sledu jednotlivých skutkových okolností v danej veci
povaţoval za zrejmé, ţe nesprávny úradný postup katastrálneho úradu bol významným
článkom reťazca príčin a následkov, pretoţe ak by nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu,
nebol by sa zmenšil ani majetok ţalobcu. Napriek tomu mal za to, ţe z relevantných príčin
a následkov vyplýva, ţe zmenšenie majetku ţalobcu nebolo spôsobené priamo
neprávnym úradným postupom katastrálneho úradu. Uzavrel, ţe keďţe vzťah príčiny
a následku má byť priamy a bezprostredný, v danom prípade nebola daná príčinná súvislosť
medzi nesprávnym úradným postupom katastrálneho úradu a škodou vzniknutou zmenšením
majetku ţalobcu v dôsledku zaplatenia zmluvnej pokuty.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie ţalobca. Prípustnosť
dovolania odôvodnil ustanovením § 237 písm. f/ O.s.p., tvrdiac, ţe mu postupom odvolacieho
súdu bola odňatá moţnosť konať pred súdom tým, ţe odvolací súd nerešpektoval právny
názor odvolacieho súdu vyjadrený v zrušujúcom uznesení, sp. zn. 5 Cdo 24/2011 z 25. mája
2011. Spôsob, akým odvolací súd splnil túto povinnosť, a to, ţe výzvou, ktorá bola súčasťou
predvolania na pojednávanie vyzval účastníkov, aby sa v lehote do 10. septembra 2011
vyjadrili k moţnému pouţitiu ustanovení § 289 aţ § 292, § 300 aţ § 302 a § 374 Obchodného
zákonníka a § 544 a § 545 Občianskeho zákonníka, povaţoval za nedostatočný. Mal za to, ţe
povinnosťou odvolacieho súdu bolo v hrubých rysoch objasniť, akými úvahami sa pri moţnej
aplikácii právneho posúdenia vo vzťahu ku konkrétnemu predpisu bude riadiť vo vzťahu
k skutkovým zisteniam, aby toto mohlo byť podkladom k primeranej reakcii na takúto moţnú
aplikáciu iných právnych predpisov. Ďalej namietal, ţe konanie je postihnuté inou vadou,
ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci podľa ustanovenia § 241 ods. 2
písm. b/ O.s.p., pričom ako dôvod uviedol nepreskúmateľnosť rozhodnutia odvolacieho súdu.
Taktieţ mal za to, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom
posúdení veci podľa § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. Navrhol, aby dovolací súd rozhodnutie
odvolacieho súdu zmenil tak, ţe ţalovaná je povinná zaplatiť ţalobcovi sumu 126 966,73 €
so 17,6 % úrokom z omeškania od 22. októbra 2001 do zaplatenia a sumu 3 965,38 €
na náhradu trov prvostupňového konania spolu so sumou 5 766,66 € na náhradu trov
odvolacieho konania na účet JUDr. F. V. a sumu 4 103,32 € na náhradu trov odvolacieho
konania spolu so sumou 1 647,55 € na náhradu trov dovolacieho konania na účet právneho
zástupcu ţalobcu JUDr. D. V. do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
Ţalovaná vo svojom vyjadrení k dovolaniu navrhla, aby dovolací súd dovolanie
ţalobcu odmietol.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený advokátkou (§ 241
ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr,
či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom
Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním moţno napadnúť právoplatné
rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa
§ 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol
zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je
dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho
názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie
prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku
ktorého odvolací súd vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým
súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.
V danom prípade dovolaním ţalobcu nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok
odvolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého
odvolací súd nevyslovil, ţe dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd, ktorý
v prejednávanej veci rozhodoval, vyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané, keďţe
rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil z procesných dôvodov § 237 písm. f/ O.s.p. Z týchto
dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, ţe dovolanie ţalobcu nie je
podľa § 238 ods. 1 aţ 3 O.s.p. procesne prípustné.
S prihliadnutím na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 O.s.p.) skúmať vţdy, či
dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom
niektorou zo závaţných procesných vád vedúcich k vydaniu tzv. zmätočného rozhodnutia,
neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale sa
zaoberal aj otázkou, či konanie a rozhodnutie odvolacieho súdu nie je postihnuté niektorou
z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ aţ g/ O.s.p. (t.j. či v danej veci nejde o prípad
nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti účastníka, nedostatku riadneho
zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo
uţ prv začatého konania, o prípad nedostatku návrhu na začatie konania vo veciach, ktoré
moţno začať len na návrh, o prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať, či o prípad
rozhodovania vylúčeným sudcom alebo súdom nesprávne obsadeným).
So zreteľom na ţalobcom tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd
Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, ţe v prejednávanej
veci mu bola odňatá moţnosť pred ním konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
Predmetnému dôvodu dovolania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. sú vlastné tri pojmové
znaky : 1/ odňatie moţnosti konať pred súdom, 2/ to, ţe k odňatiu moţnosti konať došlo
v dôsledku postupu súdu, 3/ moţnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania.
Vzhľadom k tej skutočnosti, ţe zákon bliţšie v ţiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie
moţnosti konať pred súdom nešpecifikuje, pod odňatím moţnosti konať pred súdom je
potrebné vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorý znemoţňuje účastníkovi konania
realizáciu procesných práv a právom chránených záujmov, priznaných mu Občianskym
súdnym poriadkom na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov.
Dovolací súd názor dovolateľa, ţe odvolací súd porušil ustanovenie § 213 ods. 2
O.s.p., pretoţe v hrubých rysoch neobjasnil, akými úvahami sa pri moţnej aplikácii právneho
posúdenia vo vzťahu ku konkrétnemu predpisu bude riadiť vo vzťahu k skutkovým zisteniam,
nepovaţuje za správny. Spôsob, akým odvolací súd účastníkov konania vyzval na vyjadrenie
sa k moţnej aplikácii iných ustanovení ako tých, ktoré pouţil súd prvého stupňa vo svojom
rozhodnutí, a to písomnou výzvou, ktorá bola súčasťou predvolania na pojednávanie,
povaţuje dovolací súd za dostatočný. Účastníkom konania sa vytvorila moţnosť oboznámiť
sa so skutočnosťou, ţe poukázaním na vo výzve uvedené zákonné ustanovenia, sa predbeţne
právne posúdenie veci javí byť odvolaciemu súdu iné ako súdu prvého stupňa. Vytvorením
moţnosti v stanovenej lehote vyjadriť sa k novým (doposiaľ súdom prvého stupňa)
nepouţitým ustanoveniam, na ktoré odvolací súd doslovne poukázal, bola naplnená
poţiadavka stanovená v ustanovení § 213 ods. 2 O.s.p. Ţalobca túto moţnosť aj vyuţil
a v písomnom vyjadrení zo 7. septembra 2011 (č.l. 290) sa k ustanoveniam § 289 aţ § 292,
§ 300 aţ § 302, § 374 Obchodného zákonníka a § 544 a § 545 Občianskeho zákonníka aj
vyjadril. Na pojednávaní konanom 8. novembra 2011, ako to vyplýva zo zápisnice
z pojednávania č.l. 310 (druhá strana, tretí odsek) právna zástupkyňa ţalobcu konštatovala, ţe
vo vyjadrení zo 7. septembra 2011 reagovala na všetky potrebné otázky pre posúdenie veci.
Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe nie je
dôvodná námietka dovolateľa týkajúca sa nepreskúmateľnosti, resp. nedostatočnej
odôvodnenosti písomného vyhotovenia rozhodnutia odvolacieho súdu.
To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra
tohto súdu nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie
bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý
je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument
(Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29, Hiro Balani
c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997,
Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne
odôvodniť svoje rozhodnutie v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd uţ vyslovil, ţe
súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,
t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Podľa ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa
navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca
(ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti
povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa
pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne
posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu musí mať náleţitosti uvedené v § 157
ods. 2 O.s.p. (§ 211 O.s.p.). Odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí
vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť
v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na výsledky vykonaného
dokazovania a zistené rozhodujúce skutočnosti, ale tieţ s poukazom na ním prijaté právne
závery. Účelom odôvodnenia rozsudku je vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia.
Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu musí byť zároveň aj dostatočným podkladom pre
uskutočnenie prieskumu v dovolacom konaní. Ak rozsudok odvolacieho súdu neobsahuje
náleţitosti uvedené v § 157 ods. 2 O.s.p., je nepreskúmateľný.
Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe
v odôvodnení napadnutého rozhodnutia odvolací súd zrozumiteľným spôsobom uviedol
dôvody, pre ktoré rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil. Jeho rozhodnutie nemoţno
povaţovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretoţe odvolací
súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných
ustanovení a nepoprel ich účel a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba
skutočnosť, ţe dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotoţňuje, nemôţe
viesť k záveru o nepreskúmateľnosti, zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia
odvolacieho súdu. Odvolací súd svoje rozhodnutie riadne odôvodnil s poukazom
na ustanovenie § 157 ods. 2 O.s.p. (čoho sa ţalobca v konaní domáhal, čo bolo predmetom
odvolania ţalovaného, ako sa k dovolaciu vyjadril ţalobca, ktoré skutočnosti mal
za preukázané, z akých dôkazov vychádzal, akými úvahami sa pri ich hodnotení riadil a ako
vec právne posúdil). Všetky námietky dovolateľa podľa názoru dovolacieho súdu sa týkajú
nesprávneho právneho posúdenia veci odvolacím súdom, nie tak záveru, ţe odvolací súd
svoje rozhodnutie nedostatočne odôvodnil.
Ţalobca v dovolaní ďalej namieta, ţe napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne
posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo osebe ale prípustnosť
dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje
zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia ţalobcu boli opodstatnené (dovolací súd ich
z uvedeného aspektu neposudzoval), ţalobcom vytýkaná skutočnosť by mala za následok
vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle
§ 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)pouţil správny právny
predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil
(ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie bolo procesne
prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo).
Vzhľadom na to, ţe prípustnosť dovolania ţalobcu nemoţno vyvodiť zo ţiadneho
ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie
odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce
proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na odmietnutie
dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej
správnosti.
V dovolacom konaní úspešnej ţalovanej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho
konania proti ţalobcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 4 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1
O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Ţalovanej dovolací súd nepriznal náhradu trov dovolacieho
konania, lebo nepodala návrh na uloţenie povinnosti nahradiť trovy dovolacieho konania
(§ 243b ods. 4 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 151 ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 5. júna 2012
JUDr. Soňa Mesiarkinová, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová