Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2Obdo/6/2012

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu H. K. F. M. "P.", IČO:

X., so sídlom P., zastúpeného JUDr. I. P. G., advokátom, S., proti žalovanému M. Č., nar.

X., bytom Z., (pôvodne podnikajúcom pod obchodným menom M. Č. - T. - T. I.. N., IČO:

X., s miestom podnikania K.), zastúpenému JUDr. J. V., advokátom, P., v konaní

o zaplatenie 1 540,08 Eur (46 396,40 Sk) s príslušenstvom, vedenom na Okresnom

súde v Čadci pod sp. zn. , na dovolanie žalovaného proti rozsudku Krajského

súdu v Žiline zo dňa 27. októbra 2011 č. k. -355, takto

rozhodol:

Dovolanie žalovaného o d m i e t a .

Žalovaný je povinný nahradiť žalobcovi trovy právneho zastúpenia dovolacieho

konania vo výške 158,-- Eur na účet jeho právneho zástupcu.

O d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Čadca rozsudkom zo dňa 20. 04. 2010 č. k. -316 v spojení

s opravným uznesením rozhodol, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu

l 540,08"Eur s 13%-ným úrokom z omeškania ročne od 16. 09. 2005 do zaplatenia, v lehote

do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Výrokom II. rozhodol, že žalovaný je povinný nahradiť

žalobcovi trovy konania vo výške 890,30 Eur v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku

na účet právneho zástupcu žalobcu. Výrokom III. návrh žalovaného na náhradu zavinených

trov konania zamietol. V odôvodnení rozhodnutia súd prvého stupňa uviedol, že

žalobca sa domáhal proti žalovanému zaplatenia kúpnej ceny pôvodne 46 396,40 Sk spolu

s príslušenstvom, a to 13%-ným úrokom z omeškania ročne od 16. 09. 2005 do zaplatenia

na tom základe, že bol dodaný tovar - nábytok. podľa druhovej a cenovej špecifikácie

uvedenej vo faktúre č. 1269/05/W zo dňa 17. 06. 2005, splatnej dňa 15. 09. 2005, pričom

dokladom o dodaní tovaru bol dodací list a medzinárodný nákladný list CMR. Súd prvého

2

stupňa v súvislosti s týmto žalobcovým nárokom vykonal dokazovanie, keď si pripojil spis

Okresného súdu Čadca sp. zn. , oboznámil sa s ním, ako aj účastníkov konania

a do základného spisu sp. zn. pripojil listinné dôkazy z tohto spisového

materiálu. Listinné dôkazy vykonal aj v ostatných druhovo totožný ch sporoch, vzťahovalo sa

to aj k veci pod sp. zn. , vrátane vykonania dôkazu, a to Dodatku č. 1 zo dňa

03. 11. 2003, výpovedí účastníkov, svedkov v tomto konaní (č. l. 127 - 256 spisu sp. zn.

, ktorý zodpovedá rozhodujúcim listinným dôkazom zo spisu sp. zn.

- vrátane rozsudku z tejto veci). Z rozhodnutia vo veci č. k. -219

zo dňa 25. 03. 2009 vyplynulo, že žaloba v druhovo totožnej veci bola zamietnutá z toho

dôvodu, že okresný súd v uvedenej veci dospel k záveru, že základom dodávok bol práve

Dodatok č. 1 zo dňa 03. 11. 2003 a obchodný vzťah bol vzťahom komisionárskej zmluvy

podľa poľského práva. Nešlo o kúpnu zmluvu, pretože kúpnu cenu mal žalovaný zaplatiť

žalobcovi len keď predá tovar a tovar je nepredaný, na sklade a žalobca si ho môže prevziať.

Súd uviedol v predmetnej sporovej právnej veci, že na pojednávaní konanom dňa

12. 05. 2009 vo veci sp. zn. vykonal dôkazy. Podľa ust. , ,

poukázal na sporné a nesporné tvrdenia. Uviedol, že sa nejedná o novú skutočnosť, pretože už

na č. l. 86, 87, 92 spisu žalovaný tvrdil, že obchod prebiehal na princípe výhrady vlastníckeho

práva, ale nie tej, ktorá bola uzavretá v kúpnej zmluve, ale na základe dohody o výhradnom

obchodnom zastúpení a jej dodatkov, teda že išlo o komisionársku zmluvu. Dodatok č. l

zo dňa 03. 11. 2003 tvoril súčasť spisu už od 02. 10. 2006 (č. 1. 58 spisu), to znamená, že sa

nejednalo o novú skutočnosť. Tvoril súčasť spisu už v čase rozhodovania prvostupňového

súdu, i odvolacieho súdu, ako súčasť posudzovania právneho úkonu dohody o výhradnom

obchodnom zastúpení zo dňa 27. 05. 2003, o ktorej sa odvolací súd zhodne s názorom súdu

prvého stupňa vyjadril, že netvoril právny základ sporných dodávok. Poukázal na ust. § 226

, keďže sa cítil byť viazaný právnymi a skutkovými závermi odvolacieho súdu

a pokiaľ nedošlo k zmene skutkového stavu, nedošlo ani k zmene návrhu, o ktorej by bolo

nevyhnutné rozhodovať podľa ust. , Súd prvého stupňa primárne ustálil

skutkový stav veci a až následne takto ustálený skutkový stav subsumoval pod príslušné

právne normy.

Súd prvého stupňa na zistený skutkový stav aplikoval Dohovor OSN o zmluvách

o medzinárodnej kúpe tovaru, oznámený pod č. , vychádzajúc aj zo záverov

odvolacieho súdu, za aplikácie čl. II predmetného dohovoru (ďalej len "Dohovor"). Podľa

3

Dohovoru došlo k uzavretiu kúpnej zmluvy, podľa ktorej sa žalobca zaviazal dodať

žalovanému tovar čo do druhu, ceny, množstva vyšpecifikovaný vo faktúre č. 1269/05/W

zo dňa 17. 06. 2005, splatnej dňa 15. 09. 2005, na základe objednávky žalovaného. Súd

prvého stupňa v zmysle čl. 30 Dohovoru mal preukázané dodanie tovaru v skutkovej rovine,

ktorý záver vyplýva aj z rozhodnutia Krajského súdu v Žiline, keďže toto dodanie bolo

preukázané špecifikáciou dodaného tovaru na č. 1. 17 spisu zo dňa 17. 06. 2005, v spojení

s medzinárodným nákladným listom CMR zo dňa 17. 06. 2005 na č. l. 9 spisu a nespornými

tvrdeniami účastníkov konania, pretože žalovaný po celú dobu konania, teda po dobu 5

rokov, nespochybnil dodanie tovaru v uvedenom množstve, druhu, cenovom vyjadrení.

Nesporné boli tvrdenia v tej časti, že podpisom potvrdil žalovaný prevzatie tovaru v rozsahu

špecifikácie dodaného tovaru podľa dodacieho listu, CMR a faktúry. Žalobca so žalovaným

v rámci faktúry č. 1269/05/W uzavrel platnú dohodu o výhrade vlastníckeho práva, na ktorú

dohodu v zmysle záverov odvolacieho súdu bolo potrebné aplikovať ust. § 445 Obchodného

zákonníka, to znamená slovenský právny poriadok. Z platnej dohody o výhrade vlastníckeho

práva, obsiahnutej vo faktúre, žalobca mal právo voľby, či bude požadovať zaplatenie kúpnej

ceny alebo vydanie tovaru. Žalobca sa domáhal zaplatenia kúpnej ceny, preto bolo

právne irelevantné tvrdenie žalovaného, že žalobca si môže tovar prevziať. Právo voľby má

žalobca ako predávajúci a nie žalovaný ako kupujúci. Žalovaný ako kupujúci nemôže nútiť

žalobcu ako predávajúceho, aby tovar prevzal, keď predávajúci uplatnil právo na zaplatenie

kúpnej ceny. Žalobca uniesol dôkazné bremeno na tvrdenia, že došlo k uzavretiu platnej

kúpnej zmluvy, podľa ktorej tovar dodal žalovanému v rozsahu žalovanej kúpnej ceny, preto

žalovanému podľa čl. 53 Dohovoru vznikla povinnosť za dodaný tovar zaplatiť kúpnu cenu.

Pokiaľ žalovaný kúpnu cenu nezaplatil, nastalo jeho omeškanie, pre ktorú skutočnosť bol

priznaný aj 13%-ný úrok z omeškania ročne od 16. 09. 2005 do zaplatenia podľa čl. 98

Dohovoru.

Súd prvého stupňa v zmysle Dohovoru riešil aj obranu žalovaného, spočívajúcu

v uplatnení zodpovednosti za vady tovaru a započítania pohľadávok. Uzavrel, že žalovaný

nepreukázal existenciu vád dodaného tovaru a ich uplatnenie v záručnej lehote a zákonným

spôsobom podľa čl. 38 Dohovoru, preto jeho právo zaniklo. Bolo povinnosťou žalovaného

tovar hneď prevziať a maximálne do 2 rokov od dodania a uplatniť právo zo zodpovednosti

za vady dodaného tovaru. K obrane započítania pohľadávok uviedol, že i napriek niekoľkým

výzvam, žalovaný nekonkretizoval tvrdenia, ktoré pohľadávky započítal, s ktorými

4

pohľadávkami žalobcu, kedy došlo k započítaniu, na základe ktorého právneho úkonu

a nepredložil k započítaniu, ani k existencii a splatnosti pohľadávok, žiadne dôkazy. Súd

v zmysle čl. 4 Dohovoru uviedol, že tento sa vzťahuje len na uzavieranie zmluvy o kúpe

a práva a povinnosti vyplývajúce z kúpnej zmluvy. Právo započítať pohľadávku nebolo

právom, ktoré by vyplývalo z kúpnej zmluvy. Išlo o právo zo zákonnej úpravy, nie

z Dohovoru, preto bolo potrebné aplikovať normy slovenského práva o započítaní podľa

, a to ust. a nasledujúce. Žalovaný nesplnil ani jednu z podmienok

pre preukázanie zániku pohľadávok žalobcu v dôsledku ich započítania podľa ust. § 358

a nasl. . Nepreukázal nedoložením úkonu, ani ku ktorému dňu došlo

k započítaniu, v akej výške a kedy došlo k zániku pohľadávok. Ani v tomto smere obrana

žalovaného nebola vyhodnotená ako dôvodná a súd prvého stupňa na ňu neprihliadol, pričom

dodal, že pohľadávka žalobcu na zaplatenie kúpnej ceny nezanikla započítaním.

Z procesného hľadiska súd prvého stupňa uviedol, že konal v neprítomnosti

žalovaného, jeho právneho zástupcu, ako aj v neprítomnosti žalobcu. Právny zástupca žalobcu

súhlasil, aby bolo konané v neprítomnosti žalobcu. Žalovaný termín pojednávania na deň

20. 04. 2010 prevzal dňa 26. 03. 2010 a jeho právny zástupca 24. 03. 2010, to znamená, že

boli predvolaní riadne a včas. Právny zástupca žalovaného neprítomnosť ospravedlnil

z dôvodu práceneschopnosti žalovaného, ako dôkaz pripojil doklad o práceneschopnosti,

z ktorého bola zrejmá práceneschopnosť žalovaného dňa 12. 04. 2010. Z tohto dôkazu nebolo

zrejmé, že by ku dňu 20. 04. 20l O, kedy rozhodoval súd prvého stupňa o návrhu na odročenie

pojednávania, preukázal žalovaný existenciu práceneschopnosti. Právny zástupca žalovaného

nepreukázal na svojej strane žiaden závažný dôvod neprítomnosti podľa ust. § 101 ods. 2

a súd poukázal na podrobné procesné poučenia, ktoré doručuje účastníkom i právnym

zástupcom počas celej doby 5 rokov a ktoré doručil aj na termín pojednávania dňa

20. 04. 2010 (poučenie sa nachádza na č. 1. 307 spisu). V tomto smere súd prvého stupňa

poukázal aj na ústavnú zásadu denegatio iustitiae, zásadu, podľa ktorej nemôže účastníkovi

odmietnuť ochranu práva. Súd prvého stupňa postup žalovaného vyhodnotil ako účelový

a pokiaľ by takémuto postupu žalovaného vyhovel, došlo by k spôsobeniu nerovnováhy

ústavných práv účastníkov súdneho konania. Podľa názoru súdu prvého stupňa takýmto

postupom žalovanému nebolo odňaté právo konať pred súdom. Súd prvého stupňa nepripustil

ďalšie dôkazy na dokazovanie, ktoré navrhol právny zástupca žalovaného, a ktoré smerovali

k ustaľovaniu platnosti a pravosti Dodatku č. l, teda k ustaľovaniu skutkového stavu

5

na základe komisionárskej zmluvy, resp. zmluvy o sprostredkovaní, a to už na základe

prijatého záveru, že zistený skutkový stav nepotvrdil konanie a správanie sa účastníkov podľa

žalovaným tvrdenej komisionárskej zmluvy. Súd prvého stupňa uviedol, že nedošlo k žiadnej

vade konania, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Výrok o trovách

konania sa zakladá podľa ust.

Na odvolanie žalovaného odvolací súd napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok

Okresného súdu Čadca zo dňa 20. 04. 2010, č. k. -316 v spojení s opravným

uznesením zo dňa 13. 09. 2010, č. k. -331 v napadnutých výrokoch L, II., ako aj

o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi 1 540,08 Eur s príslušenstvom a nahradiť trovy

konania. Žalovanému uložil povinnosť nahradiť žalobcovi trovy odvolacieho konania

vo výške 104,02 Eur. K procesnému postupu krajského súdu, ktorý prejednal odvolanie

žalovaného bez nariadenia ústneho pojednávania podľa , odvolací súd

poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Žiline zo dňa 28. 09. 2011, č. k.

-348 a doručenie i upovedomenia o termíne vyhlásenia rozsudku účastníkom

konania prostredníctvom ich právnych zástupcov v zmysle doručeniek na č. 1. 347 spisu

s tým, že podľa ust. , bolo miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku

oznámené na úradnej tabuli krajského súdu v lehote najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením,

v zmysle uznesenia krajského súdu dňa 19. 10. 2011, na základe čoho boli splnené podmienky

k verejnému vyhláseniu rozsudku Krajským súdom v Žiline v spojení s ust. § 211 ods. 2

Podľa ust. odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania

viazaný. Na základe aplikácie citovaného zákonného ustanovenia bol rozsudok súdu prvého

stupňa v napadnutých výrokoch preskúmavaný v medziach odvolacích dôvodov žalovaného,

obsiahnutých v písomne podanom odvolaní zo dňa 08. 06. 2010.

V odôvodnení rozhodnutia k odvolaciemu dôvodu odňatia možnosti konať

pred súdom, keď vec bola na pojednávaní konanom dňa 20. 04. 2010 rozhodnutá

v neprítomnosti žalovaného a jeho právneho zástupcu, odvolací súd uviedol, že

žalovaným tvrdená práceneschopnosť podľa predloženého potvrdenia o dočasnej pracovnej

neschopnosti, keď žalovaný bol práceneschopný od 12. 04. 2010 (č. 1. 309 spisu), nebola

dôležitým dôvodom na odročenie pojednávania podľa ust. Odvolací súd

zhodne s názorom súdu prvého stupňa uviedol, že žalovaný vzhľadom k potvrdeniu

o dočasnej pracovnej neschopnosti, z ktorej vyplýva, že bol práceneschopný od 12. 04. 2010

6

(č. 1. 309 spisu), nepreukázal, že tento dôvod práceneschopnosti trval aj v čase konania súdu

prvého stupňa, to znamená ku dňu 20. 04. 2010. Vzhľadom k dĺžke súdneho konania, ako aj

postupu konania pred súdom prvého stupňa, odvolací súd poukazuje, že na nariadenom

pojednávaní dňa 12. 05. 2009 bol prítomný tak žalovaný, jeho právny zástupca, a mal danú

možnosť vyjadriť sa k dôkazom, ktoré boli vykonané pred súdom prvého stupňa (ust. § 123

). V podstate dokazovanie pred súdom podľa ust. a nasl. ustanovenia

bolo vykonávané v priebehu celého trvania sporu, preto dokazovanie nie je možné

zúžiť len na jeden úkon nariadeného pojednávania dňa 20. 04. 2010, ktorého sa nezúčastnil

žalovaný, právny zástupca žalovaného, s tvrdením, že žalovaný nemal možnosť sa vyjadriť

k vykonávaným dôkazom. K všetkým dôkazom, ktoré tvoria súčasť spisového materiálu,

žalovaný mal možnosť sa vyjadriť už pred pojednávaním konaným dňa 20. 04. 2010, preto

ani s ohľadom k uvedenému prejednanie veci v neprítomnosti žalovaného na pojednávaní

konanom dňa 20. 04. 2010, neznamenalo odňatie možnosti žalovanému konať pred súdom.

Odvolací súd v tejto súvislosti poukázal na obsah zápisnice o pojednávaní zo dňa

20. 04. 2010, č. 1. 310, 311 spisu, a to na rozsah oboznamovaných dôkazov, ktoré v celom

súhrne sú dôkazmi, ku ktorým žalovaný sa mal možnosť vyjadriť a sa aj vyjadril v priebehu

súdneho konania. Odvolací súd s poukazom na ust. konštatoval, že

žalovaný nepreukázal existenciu tvrdeného dôležitého dôvodu pre odročenie pojednávania,

a to trvanie práceneschopnosti aj k dátumu 20. 04. 2010 a súčasne ani sa nejednalo o dôležitý

dôvod práve pre priebeh celého súdneho konania, jeho dĺžku a spôsob vykonávania dôkazov

pred súdom prvého stupňa. Odvolací súd zdôraznil, že boli splnené podmienky k prejednaniu

v neprítomnosti žalovaného a jeho právneho zástupcu, a to s ohľadom aj na aplikáciu zásady

rovnosti strán v súdnom konaní, ktorá Je vyjadrená nielen v ust. , ale aj v

. S poukazom na uvedené, ako aj na zásadu "práva

na spravodlivý súdny proces", spojenej s nutnosťou rovnakých "pravidiel hry", ale tiež aj

s princípom "rovnosti zbraní", odvolací súd dospel k záveru, že boli splnené podmienky

k prejednaniu veci v neprítomnosti žalovaného a jeho právneho zástupcu. Odvolací súd

poukázal aj na to, že termín pojednávania konaného dňa 20. 04. 2010 mal žalovaný a právny

zástupca žalovaného, doručený v dostatočnom časovom predstihu (žalovaný predvolanie

prevzal podľa doručenky na č. l. 307 rub spisu dňa 26. 03. 2010 a právny zástupca

žalovaného dňa 24. 03. 2010), z ktorého dôvodu bolo dodržané ust. § 115 ods. 2

, a preto ani z tohto hľadiska nemohlo dôjsť k odňatiu možnosti žalovanému konať

pred súdom.

7

K zhodnoteniu skutkového a právneho stavu súdom prvého stupňa, odvolací súd

poukázal na odôvodnenie napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa v spojení s opravným

uznesením, s ktorým sa v celom rozsahu stotožnil pri aplikácii ust.

V súvislosti s odvolacími dôvodmi žalovaného k veci samej odvolací súd poukázal aj na ust.

ods. l , keďže odvolací súd bol viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd

prvého stupňa z dôvodu, že nebola preukázaná žiadna z výnimiek ustanovených

v ustanovení až 7 Z titulu vyššie uvedeného za aplikácie ustanovenia

v podrobnosti odkazuje odvolací súd na závery rozhodnutia súdu prvého

stupňa, s odôvodnením ktorého sa stotožňuje, a to aj v rovine nepreukázania

zodpovednostného nároku zo strany žalovaného k žalobcom dodanému tovaru a ani

nepreukázania zániku nároku žalobcu spôsobom započítania, i keď odvolací súd považoval

za potrebné zdôrazniť, že v tomto smere závery rozhodnutia súdu prvého stupňa neboli

spochybnené odvolacími dôvodmi žalovaného. Ak výsledky dokazovania nepreukázali, že

základom vzťahu medzi žalobcom a žalovaným bol Dodatok č. l k zmluve o výhradnom

obchodnom zastúpení, tak nebolo potrebné ani zo strany odvolacieho súdu sa vyjadrovať

k obsahu, pravosti a hodnovernosti týchto úkonov, ktorých posudzovanie by nastalo len

v prípade, pokiaľ by dôkazný stav preukázal správanie a konanie účastníkov týchto úkonov,

k čomu však nedošlo. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 224 ods. l

v spojení s ust. ods. l,

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podal žalovaný dovolanie v zákonnej lehote, ktoré

odôvodnil tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v ust. a súdne

rozhodnutia spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci.

K postupu súdov, ktorým sa odňala žalovanému možnosť konať pred súdom,

dovolateľ uviedol, že podľa ust. súd pokračuje v konaní, aj keď sú

účastníci nečinní. Ak sa riadne predvolaný účastník nedostaví na pojednávanie, ani nepožiadal

z dôležitého dôvodu o odročenie, môže súd vec prejednať v neprítomnosti takého účastníka;

prihliadne pri tom na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy. Z ust.

vyplýva, že súd môže uskutočniť pojednávanie len vtedy, ak sa riadne predvolaný účastník

nedostaví na pojednávanie, pričom nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie

pojednávania. Podľa R 31/1995 choroba účastníka preukázaná lekársky uznanou

práceneschopnosťou je dôležitým dôvodom v zmysle ust. Ak

8

účastník konania v takom prípade požiadal včas o odročenie pojednávania, prejednanie veci

v jeho neprítomnosti treba kvalifikovať ako odňatie možnosti konať pred súdom v zmysle ust.

Z tejto judikatúry súdov vyplýva, že choroba účastníka konania, ktorú

preukázal lekársky uznanou práceneschopnosťou, je vždy dôležitým dôvodom na odročenie

pojednávania. Ako vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa,

žalovaný neúčasť ospravedlnil a požiadal o odročenie pojednávania dňa 14. 04. 2010, pričom

doložil lekársky uznanú práceneschopnosť. Súd prvého stupňa i napriek tomu vec prejednal,

čím podľa dovolateľa účastníkovi konania odňal možnosť konať pred súdom a vedome

porušil základné práva žalovaného ako účastníka konania zaručené . Úvaha súdu

prvého stupňa, s ktorou sa vo svojom rozsudku v plnom rozsahu stotožnil aj odvolací súd, že

"nebola potrebná prítomnosť žalovaného, ani jeho právneho zástupcu, pretože súd

vo veci nedokazoval", je podľa dovolateľa zmätočná a nepravdivá. Žalovaný má za to, že

k nesprávnemu a nespravodlivému rozhodnutiu súdu prvého stupňa v spojení s rozhodnutím

odvolacieho súdu, prispela práve tá skutočnosť, že súd prvého stupňa uskutočnil pojednávanie

v neprítomnosti žalovaného a jeho právneho zástupcu a neumožnil im vyjadriť sa k právnej

a skutkovej stránke veci. S poukazom na ust. dovolateľ dodal, že

účastníkovi konania prislúcha právo pred vyhlásením konečného rozhodnutia vo veci zhrnúť

svoje návrhy a vyjadriť sa k vykonanému dokazovaniu. V danom prípade bolo podľa

dovolateľa žalovanému nesprávnym postupom súdu prvého stupňa toto právo odňaté, keďže

tento súd neuznal lekársky uznanú práceneschopnosť žalovaného ako dôležitý dôvod

na odročenie pojednávania a pojednával a rozhodol v jeho neprítomnosti, a teda žalovaný

nemal možnosť zhrnúť a vyjadriť sa k dokazovaniu, prípadne navrhnúť vykonanie ďalších

dôkazov. Súd prvého stupňa vyhodnotil preukázanú práceneschopnosť žalovaného ako jeho

účelový postup, čo je v rozpore s ustanoveniami a rovnako s platnou judikatúrou,

ktorá hovorí, že choroba účastníka konania, ktorá je lekársky potvrdená, zakladá vždy

dôležitý dôvod na odročenie pojednávania. Odvolací súd sa podľa dovolateľa nepochopiteľne

stotožnil s názorom súdu prvého stupňa, čím došlo k porušeniu základného práva žalovaného

konať pred súdom.

K hodnoteniu skutkového stavu a právneho stavu veci dovolateľ uviedol, že súd

prvého stupňa vôbec neskúmal predložené listinné dôkazy, a to znalecké posudky (jeden

znalecký posudok predložil žalobca a dva znalecké posudky predložil žalovaný) a vôbec

nevykonal dôkazy na zistenie, či Dodatok č. 1 je pravou a platnou listinou, podľa ktorej by sa

9

mal riadiť právny vzťah medzi účastníkmi. Ak súd prvého stupňa dospel k záveru, že

vykonávanie takýchto dôkazov je nadbytočné, nehospodárne a zavádzajúce, ide podľa

dovolateľa o nesprávny právny názor súdu, ktorý je v rozpore s právnym názorom

odvolacieho súdu v konaní . Pokiaľ sa odvolací súd stotožnil s takýmto

nesprávnym postupom súdu prvého stupňa, trpí i jeho rozhodnutie omylom. Súd prvého

stupňa vyhodnotil Dodatok č. 1 ako neplatný právny úkon z dôvodu neurčitosti právneho

úkonu ( a ), pretože podľa jeho

názoru má Dodatok č. 1 k zmluve o výhradnom obchodnom zastúpení tvoriť obsahový

a právny súlad. S takýmto názorom súdu prvého stupňa sa dovolateľ nestotožňuje. Dovolateľ

zdôraznil, že dodatkom k právnemu úkonu možno založiť platne aj iný právny vzťah, ktorý

môže byt' posudzovaný podľa iného ustanovenia zákona, prípadne podľa iného právneho

predpisu. Preto záver súdu prvého stupňa o neurčitosti je nesprávny a zmätočný. Dovolateľ

má taktiež za to, že prostredníctvom poverenia svojej zamestnankyne sa zúčastnil ohliadky

tovaru a namieta závery znaleckého dokazovania, že žalovaný nezabezpečil tovar k znaleckej

ohliadke, aby bola možná jeho fyzická kontrola. Žalovaný sa k znaleckému posudku vyjadril,

že takýto záver znalca je nesprávny, pretože tovar mal zabezpečený na ohliadku, pričom tovar

bol zabalený, teda v stave, v akom ho žalovaný od žalobcu prevzal. Súd prvého stupňa tým,

že dôkaz nevykonal, podľa dovolateľa nezistil riadne skutkový stav a v dôsledku čoho dospel

k nesprávnym skutkovým zisteniam.

V dovolaní sa ďalej uvádza, že podľa Dodatku č. l právny vzťah medzi účastníkmi sa

mal riadiť poľským právom. Podľa XXIV. kapitoly, článku 765 Civilného zákona PĽR,

komisionárskou zmluvou sa prijímajúci zákazku (komisionár) zaväzuje za odmenu (províziu)

v rozsahu svojej činnosti ku kúpe alebo predaju hnuteľných vecí na účet objednávateľa

(komitenta) alebo vo vlastnom mene. Z tohto ustanovenia vyplýva, že žalovaný mohol

odpredávať tovar vo vlastníctve žalobcu vo vlastnom mene alebo na účet žalobcu. Pokiaľ

teda žalovaný uskutočňoval predaj tovaru vo vlastnom mene, uskutočňoval ho v súlade

s vyššie uvedeným ustanovením Civilného zákona Poľskej republiky. Pokiaľ súd prvého

stupňa túto skutočnosť vyhodnotil tak, že nešlo o komisionársku zmluvu, keď žalovaný

uskutočňoval predaj vo vlastnom mene, dovolateľ má za to, že jeho právny názor je v rozpore

s citovaným ustanovením Civilného kódexu. Podľa názoru odvolacieho súdu sa na daný

právny vzťah vzťahuje Dohovor upravujúci zmluvu o kúpe tovaru a nie poľské právo.

Uvedený názor odvolacieho súdu je podľa dovolateľa taktiež nesprávny. Účastníci si

10

v Dodatku č. 1 dohodli, že ich záväzkovo-právny vzťah sa bude riadiť ustanoveniami

poľského práva, ktorými je upravená komisionárska zmluva. Nakoľko teda došlo k uzavretiu

dohody o tom, podľa ktorého právneho poriadku sa bude daný právny vzťah posudzovať, má

takáto dohoda prednosť pred aplikáciou Dohovoru. Na základe uvedeného mal podľa

dovolateľa súd prvého stupňa a rovnako i súd odvolací dospieť k záveru, že právny vzťah

účastníkov zmluvy sa mal v súlade s dohodou ohľadom aplikácie právneho poriadku

posudzovať podľa poľského práva. Pokiaľ súdy oboch stupňov dospeli k inému záveru, je ich

právne posúdenie veci nesprávne.

Z vyššie uvedených skutočností vyplýva, že postupom súdu prvého stupňa a rovnako

nesprávnym postupom odvolacieho súdu bola žalovanému ako účastníkovi konania odňatá

možnosť konať pred súdom. Súd prvého stupňa sa pri rozhodovaní spravoval nesprávnym

právnym názorom a nevykonal navrhnuté dôkazy, čím nezistil úplne a správne skutkový stav.

Na skutkový stav aplikoval nesprávny právny predpis. Na odvolanie žalovaného odvolací súd

toto nesprávne rozhodnutie prvostupňového súdu potvrdil. Dovolateľ preto navrhuje, aby

dovolací súd rozhodnutia súdov oboch stupňov zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa

na ďalšie konanie. Dovolateľ zároveň požiadal o odklad vykonateľnosti rozhodnutia

odvolacieho súdu podľa ust.

Žalobca vo svojom vyjadrení k podanému dovolaniu uviedol, že nesúhlasí s názorom

žalovaného, že mu bola postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom. Poukázal na dĺžku

súdneho konania, k začatiu ktorého došlo doručením návrhu na začatie konania na Okresný

súd v Čadci dňa 23. 12. 2005 a k rozhodnutiu sporovej veci napadnutým rozsudkom

okresného súdu dňa 20. 04. 2010. Po celú túto dĺžku súdneho konania tak žalobca, ako aj

žalovaný, mali vytvorený dostatočný časový priestor k realizovaniu svoj ich nielen

procesných, ale aj garantovaných práv, a bolo už len

na účastníkoch súdneho konania, akým spôsobom ich budú naplňovať. Žalovaný

vzhľadom k potvrdeniu o dočasnej pracovnej neschopnosti, z ktorej vyplýva

práceneschopnosť od 12. 04. 2010, nepreukázal, že tento dôvod práceneschopnosti

trval aj v čase konania okresného súdu, to znamená ku dňu 20. 04. 2010. Žalobca uviedol, že

ako strana v spore pri rovnosti so žalovaným má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov a je to práve súd, ktorý aj podľa ust. postupuje

v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania tak, aby ochrana práv bola rýchla a účinná.

11

V záujme zabezpečenia výkonu týchto práv a rovnosti strán v spore je preto potrebné dôvod

pre odročenie pojednávania posudzovať so zreteľom k naplneniu týchto zásad a práv,

a vážnosť takéhoto dôvodu kvalifikovať tak s ohľadom k zásade rovnosti, k samotnému

účastníkovi súdneho konania a celkového priebehu sporu. Aj na základe týchto zásad podľa

žalobcu odvolací súd dospel k záveru, že boli splnené podmienky k prejednaniu veci

v neprítomnosti žalovaného a jeho právneho zástupcu. Krajský súd zdôraznil, že v konečnom

dôsledku žalovaný svoju účasť na súdnom pojednávaní dňa 20. 04. 2010 mohol zabezpečiť aj

prostredníctvom svojho zvoleného právneho zástupcu, na strane ktorého nebolo preukázané,

že by existoval dôležitý dôvod, pre ktorý sa nezúčastnil nariadeného termínu pojednávania

dňa 20. 04. 2010, to znamená právnemu zástupcovi žalovaného nič nebránilo, aby sa tohto

termínu zúčastnil.

Žalobca nesúhlasí ani s názorom žalovaného, že súd nezistil správne skutkový stav

veci, a že na skutkový stav aplikoval nesprávny právny predpis. Má za to, že vykonané

dokazovanie preukázalo, že žalovaný ako dodávateľ fakturoval tovar konečným zákazníkom

ako odberateľom za kúpnu cenu, ktorú odberatelia platili na účet žalovaného a nie žalobcu.

Okresný súd Žilina a následne aj Krajský súd v Žiline, preto postupovali správne, keď

skutkový stav hodnotili ako vzťah z kúpnej zmluvy.

Návrh žalovaného o odklad vykonateľnosti rozsudku odvolacieho súdu až

do rozhodnutia dovolacieho súdu vo veci, žalobca považuje za účelový v snahe vyhnúť sa

uspokojeniu pohľadávok žalobcu, nakoľko od začatia konania vo veci žalovaný stále znižuje

hodnotu svojho majetku, aby zabránil vymožiteľnosti pohľadávok žalobcu, ktorý eviduje voči

žalovanému pohľadávky v celkovej sume cca 400 000,-- Eur (v celkovej sume sú aj

pohľadávky uplatňované v iných súdnych konaniach). Žalobca zdôraznil, že žalovaný ukončil

podnikateľskú činnosť ako fyzická osoba ku dňu 11. 02. 2008 a hnuteľný majetok previedol

do spoločnosti s ručením obmedzeným. Na základe kúpnej zmluvy zo dňa 02. 11. 2011

previedol viacero svojich nehnuteľností za kúpnu cenu 30 000,-- Eur.

Vzhľadom na uvedené, žalobca navrhuje, aby dovolací súd nevydal rozhodnutie

o odklade vykonateľnosti a dovolanie zamietol s uložením povinnosti žalovaného k náhrade

žalobcových trov dovolacieho konania.

12

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací ( ods. l ) po zistení,

že dovolanie podal včas účastník konania ( ods. l ), zastúpený advokátom (

ods. l ), bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ods. l ) skúmal

najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným

prostriedkom ( a nasl. ). Dospel pritom k záveru, že z hľadiska jeho prípustnosti

neboli splnené zákonné podmienky.

Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým nemožno napadnúť každé

rozhodnutie súdu. Výnimočnosti tohto opravného prostriedku zodpovedá právna úprava jeho

prípustnosti. Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu len

v prípadoch, v ktorých ho pripúšťa zákon ( ).

Podmienky prípustnosti dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu upravujú

ustanovenia až

Podľa ust. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu vtedy, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten,

kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c) účastník

konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d) v tej istej veci sa už prv

právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) sa nepodal návrh

na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f) účastníkovi konania sa postupom súdu

odňala možnosť konať pred súdom, g) rozhodoval vylúčený sudca, alebo bol súd nesprávne

obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

K tomu, či rozhodnutie odvolacieho súdu trpí z niektorou z vád uvedených v ust.

, prihliada dovolací súd nielen na podnet dovolateľa, ale i z úradnej povinnosti

podľa ust. V prípade, že dovolací súd zistí, že rozhodnutie odvolacieho

súdu trpí niektorou z týchto vád, zruší rozhodnutie odvolacieho súdu, i keď dovolateľ toto

pochybenie nenamietal. Dovolací súd postupuje rovnako i v prípade, že dovolanie nie je

v zmysle ust. a prípustné.

Ďalej prípustnosť dovolania proti rozsudku upravuje ust. , a to

pre prípad rozsudkov odvolacích súdov, ktorými bol rozsudok súdu prvého stupňa vo veci

13

samej zmenený, resp. v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho

súdu, vysloveného v tejto veci a tiež v prípade, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho

potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej

stránke zásadného významu.

V danom prípade neboli splnené podmienky pre prípustnosť dovolania v zmysle ust.

, pretože odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti potvrdil

a prípustnosť dovolania nevyslovil.

Vzhľadom na uvedené, dovolací súd skúmal, či je daný dôvod prípustnosti dovolania

podľa ust.

Dovolateľ vady konania v zmysle ust. až e/ a v dovolaní

nenamietal a v dovolacom konaní vady tejto povahy nevyšli najavo. Prípustnosť tohto

opravného prostriedku preto z uvedených ustanovení nemožno vyvodiť.

S prihliadnutím na obsah dovolania sa dovolací súd osobitne zameral na otázku

opodstatnenosti tvrdenia žalovaného, že mu bola postupom súdu odňatá možnosť konať

pred súdom, čo zakladá dovolací dôvod podľa ust.

Vadou konania podľa uvedeného zákonného ustanovenia je taký závadný procesný

postup, ktorým sa účastníkovi konania znemožní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré

mu priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených

záujmov. Ustanovenie odňatie možnosti konať pred súdom výslovne

dáva do súvislosti s faktickou činnosťou súdu a nie s jeho právnym hodnotením, zaujatým

v napadnutom rozhodnutí. Napríklad môže ísť o právo predniesť (doplniť) svoje návrhy,

právo označiť navrhované dôkazné prostriedky, právo vyjadriť sa k návrhom na dôkazy

a k vykonaným dôkazom, právo zhrnúť na záver pojednávania svoje návrhy a vyjadriť sa

k dokazovaniu i k právnej stránke veci.

Dovolací súd zdôrazňuje, že z hľadiska uvedeného ustanovenia

nie je rozhodujúce, či účastník konal pred súdom osobne alebo prostredníctvom zástupcu, ale

len to, či bol v dôsledku nesprávneho postupu súdu ukrátený na svojich procesných právach.

14

Žalovaný v dovolaní predovšetkým namietal, že súd prvého stupňa napriek riadnemu

ospravedlneniu žalovaného, ktorý bol práceneschopný, ako aj jeho právneho zástupcu

a žiadosti o odročenie pojednávania, ktorého sa chcel zúčastniť, pojednával a rozhodol

v neprítomnosti žalovaného a jeho zástupcu, v dôsledku čoho nemohol na ostatnom

pojednávaní predniesť záverečný návrh.

Z obsahu spisu vyplýva, že súd prvého stupňa konal dňa 20. 04. 2010 v neprítomnosti

žalovaného, jeho právneho zástupcu, ako aj v neprítomnosti žalobcu. Právny zástupca žalobcu

súhlasil, aby bolo konané v jeho neprítomnosti. Žalovaný predvolanie na termín pojednávania

20. 04. 2010 prevzal dňa 26. 03. 2010 a jeho právny zástupca dňa 24. 03. 2010, to znamená,

že títo boli predvolaní riadne a včas aj s prihliadnutím na ust. § 115 ods. 2 O. s. p, nakoľko

v prejednávanej veci bola zachovaná lehota na prípravu pojednávania v dĺžke najmenej päť

dní pred dňom, kedy sa má pojednávanie konať. Súd prvého stupňa tak, ako aj pred

predchádzajúcimi pojednávaniami, účastníkov konania aj pred pojednávaním, konaným dňa

20. 04. 2010 riadne poučil (č. 1. 307), že pojednávanie súd môže odročiť len z dôležitého

dôvodu, ktorý sa musí oznámiť a preukázať pred začatím pojednávania. Bolo preto

povinnosťou žalovaného a jeho právneho zástupcu nielen oznámiť závažný dôvod, ale ho aj

preukázať.

Právny zástupca žalovaného svoju neprítomnosť a neprítomnosť žalovaného

na prejednaní veci ospravedlnil z dôvodu práceneschopnosti žalovaného, ako dôkaz pripojil

doklad o práceneschopnosti, z ktorého bola zrejmá práceneschopnosť žalovaného od dňa

12. 04. 2010 (č. l. 308, č. l. 309). Žalovaný a jeho zástupca ani v dovolacom konaní

nepredložili potvrdenie, z ktorého by bolo zrejmé, že práceneschopnosť žalovaného trvala aj

v čase pojednávania, čím nepreukázali na svojej strane žiadny závažný dôvod neprítomnosti

podľa ust. Súd prvého stupňa a odvolací súd preto správne ustálili, že

nebol preukázaný závažný dôvod neprítomnosti podľa

V súlade s judikatúrou dovolací súd poukazuje aj na skutočnosť, že nie je

rozhodujúce, či účastník konal, prípadne mohol konať pred súdom osobne alebo

prostredníctvom zástupcu, ale len to, či bol v dôsledku nesprávneho postupu súdu ukrátený

na svojich procesných právach. Ak sa právny zástupca žalovaného chcel zúčastniť

pojednávania a o termíne pojednávania preukázateľne vedel, jeho účasťou na pojednávaní

15

dňa 20. 04. 2010 sa mohli uplatniť procesné práva žalovaného. Na strane právneho zástupcu

žalovaného totiž neexistovali žiadne prekážky, resp. žiadne závažné dôvody jeho

neprítomnosti na predmetnom pojednávaní, ktoré dôvody neboli tvrdené (oznámené)

a z tohto dôvodu ani preukázané.

Možnosť vec prejednať v neprítomnosti účastníka konania alebo jeho zástupcu je

potrebné posudzovať s ohľadom na všetky okolnosti prípadu. Aj keď zákon bližšie

nešpecifikuje, čo treba považovať za dôležitý dôvod, danosť ktorého bráni súdu prejednať

vec v neprítomnosti účastníka alebo jeho zástupcu, je zrejmé, že za dôležitý dôvod treba

považovať také skutočnosti, ktoré sú vzhľadom na svoju povahu spôsobilé neúčasť

na pojednávaní ospravedlniť. Ospravedlnenie neúčasti právneho zástupcu žalovaného

s odkazom na práceneschopnosť žalovaného, nie je možné v danom prípade považovať

za dôležitý dôvod pre odročenie pojednávania.

Ak za daného stavu súd prvého stupňa pojednával, dokazovanie ukončil

a rozhodol v neprítomnosti žalovaného a jeho právneho zástupcu (ust. ),

neodňal účastníkovi možnosť konať pred súdom podľa ust. § 237 písm. f/ O. s. p a zároveň

týmto postupom nedošlo ani k porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle čl. 48 ods. 2

. Navyše právny zástupca žalovaného mal možnosť, ak sa chcel,

osobne zúčastniť pojednávania.

Odvolací súd v napadnutom rozhodnutí dostatočne preskúmal a rozsiahlo odôvodnil

postup súdu prvého stupňa, pričom správne poukázal na to, že výkon procesných práv

účastníkov konania musí rešpektovať rovnosť účastníkov v súdnom spore. Účastník konania

má nepochybne právo byť prítomný na pojednávaní a ak mu vážna prekážka bráni sa

zúčastniť, má právo požiadať o jeho odročenie. Výkon týchto práv však nesmie brániť

druhému účastníkovi v realizácii jeho práva na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov,

nesmie sa teda stať prostriedkom zámernej procesnej obštrukcie.

Dovolací súd vzhľadom na zistené skutočnosti konštatuje, že žalovaný preto nebol

postupom súdu prvého stupňa, ako ani odvolacieho súdu, vylúčený z realizácie procesných

práv daných . Za týchto okolností tvrdenie žalovaného, že

mu postupom súdu bola odňatá možnosť konať pred súdom, nie je opodstatnené.

16

K námietke žalovaného, že súdy nevykonali dôkazy na zistenie, či Dodatok č. l je

pravou a platnou listinou, resp. v konaní sa neskúmali znalecké posudky, dovolací súd

uvádza, že táto námietka žalovaného nie je dôvodná, pretože súd nie je viazaný návrhmi

účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhnuté dôkazy.

Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci

dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (ust. ods. l ) a nie účastníka konania.

Ak súd v priebehu konania nevykoná všetky navrhované dôkazy, nezakladá to vadu konania

v zmysle ust. , lebo to nemožno považovať za odňatie možnosti konať

pred súdom (R 125/1999, R 612000).

V zmysle ust. dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz

jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko,

čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Nesprávne vyhodnotenie

dôkazov nie je vadou konania v zmysle ust. Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí

niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu vecne nesprávne,

no táto skutočnosť ešte sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle ust. § 237

Žalovaný v dovolaní napokon namieta aj to, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu

spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (ust. ). Právnym

posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery

a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym

posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu

aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak

síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych

skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je

síce relevantným dovolacím dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá

(nemá základ vo vade konania v zmysle ust. a nespôsobuje zmätočnosť

rozhodnutia). Ako dovolací dôvod prichádza do úvahy iba v prípade, keď je dovolanie

procesne prípustné.

Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepreukázala existencia žalovaným

tvrdenej procesnej vady v zmysle ust. a že najavo nevyšla ani žiadna

17

iná vada, uvedená v ust. , dovolací súd v ďalšom vychádzal z toho, že

prípustnosť dovolania žalovaného nemožno vyvodiť z ust.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dovolanie žalovaného odmietol podľa ust.

v spojení s ust. ods. l písm. c/ ako smerujúce proti

rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na odmietnutie dovolania

sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.

O trovách dovolacieho konania rozhodol dovolací súd podľa ust. § 243b ods. 5

v spojení s ust. ods. l a ods. l tak, že v dovolacom konaní úspešnému

žalobcovi priznal nárok na ich náhradu za dva úkony právnej pomoci (prevzatie a príprava

zastúpenia, vyjadrenie) po 71,37 Eur a 2x paušálnu náhradu po 7,63 Eur podľa ust. § 10 ods.

l, , , Vyhlášky č. o odmenách

a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, t. j. trovy dovolacieho konania

celkom vo výške 158,-- Eur.

Toto rozhodnutie bolo prijaté rozhodnutím senátu Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky pomerom hlasov 3:0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 7. júna 2012

JUDr. Beata Miničová v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Hana Segečová