Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)4c3/384799.6b1ec4.pdf
PDF · 175.97 KB
No categories available
2Obdo/6/2012
Najvyšší súd 2 Obdo 6/2012
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu H. K. F. M. "P.", IČO:
X., so sídlom P., zastúpeného JUDr. I. P. G., advokátom, S., proti žalovanému M. Č., nar.
X., bytom Z., (pôvodne podnikajúcom pod obchodným menom M. Č. - T. - T. I.. N., IČO:
X., s miestom podnikania K.), zastúpenému JUDr. J. V., advokátom, P., v konaní
o zaplatenie 1 540,08 Eur (46 396,40 Sk) s príslušenstvom, vedenom na Okresnom
súde v Čadci pod sp. zn. 4Cb/64/2006, na dovolanie žalovaného proti rozsudku Krajského
súdu v Žiline zo dňa 27. októbra 2011 č. k. 13Cob/362/2010-355, takto
rozhodol:
Dovolanie žalovaného o d m i e t a .
Žalovaný je povinný nahradiť žalobcovi trovy právneho zastúpenia dovolacieho
konania vo výške 158,-- Eur na účet jeho právneho zástupcu.
O d ô v o d n e n i e :
Okresný súd Čadca rozsudkom zo dňa 20. 04. 2010 č. k. 4Cb/64/2006-316 v spojení
s opravným uznesením rozhodol, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu
l 540,08"Eur s 13%-ným úrokom z omeškania ročne od 16. 09. 2005 do zaplatenia, v lehote
do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Výrokom II. rozhodol, že žalovaný je povinný nahradiť
žalobcovi trovy konania vo výške 890,30 Eur v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku
na účet právneho zástupcu žalobcu. Výrokom III. návrh žalovaného na náhradu zavinených
trov konania zamietol. V odôvodnení rozhodnutia súd prvého stupňa uviedol, že
žalobca sa domáhal proti žalovanému zaplatenia kúpnej ceny pôvodne 46 396,40 Sk spolu
s príslušenstvom, a to 13%-ným úrokom z omeškania ročne od 16. 09. 2005 do zaplatenia
na tom základe, že bol dodaný tovar - nábytok. podľa druhovej a cenovej špecifikácie
uvedenej vo faktúre č. 1269/05/W zo dňa 17. 06. 2005, splatnej dňa 15. 09. 2005, pričom
dokladom o dodaní tovaru bol dodací list a medzinárodný nákladný list CMR. Súd prvého
stupňa v súvislosti s týmto žalobcovým nárokom vykonal dokazovanie, keď si pripojil spis
Okresného súdu Čadca sp. zn. II Cb/48/2006, oboznámil sa s ním, ako aj účastníkov konania
a do základného spisu sp. zn. 4Cb/53/2006 pripojil listinné dôkazy z tohto spisového
materiálu. Listinné dôkazy vykonal aj v ostatných druhovo totožný ch sporoch, vzťahovalo sa
to aj k veci pod sp. zn. 11Cb/48/2006, vrátane vykonania dôkazu, a to Dodatku č. 1 zo dňa
03. 11. 2003, výpovedí účastníkov, svedkov v tomto konaní (č. l. 127 - 256 spisu sp. zn.
4Cb/53/2006, ktorý zodpovedá rozhodujúcim listinným dôkazom zo spisu sp. zn.
11 Cb/48/2006 - vrátane rozsudku z tejto veci). Z rozhodnutia vo veci č. k. 11Cb/48/2006-219
zo dňa 25. 03. 2009 vyplynulo, že žaloba v druhovo totožnej veci bola zamietnutá z toho
dôvodu, že okresný súd v uvedenej veci dospel k záveru, že základom dodávok bol práve
Dodatok č. 1 zo dňa 03. 11. 2003 a obchodný vzťah bol vzťahom komisionárskej zmluvy
podľa poľského práva. Nešlo o kúpnu zmluvu, pretože kúpnu cenu mal žalovaný zaplatiť
žalobcovi len keď predá tovar a tovar je nepredaný, na sklade a žalobca si ho môže prevziať.
Súd uviedol v predmetnej sporovej právnej veci, že na pojednávaní konanom dňa
12. 05. 2009 vo veci sp. zn. 4Cb/53/2006 vykonal dôkazy. Podľa ust. § 118 ods. 1, 2 O. s. p.,
poukázal na sporné a nesporné tvrdenia. Uviedol, že sa nejedná o novú skutočnosť, pretože už
na č. l. 86, 87, 92 spisu žalovaný tvrdil, že obchod prebiehal na princípe výhrady vlastníckeho
práva, ale nie tej, ktorá bola uzavretá v kúpnej zmluve, ale na základe dohody o výhradnom
obchodnom zastúpení a jej dodatkov, teda že išlo o komisionársku zmluvu. Dodatok č. l
zo dňa 03. 11. 2003 tvoril súčasť spisu už od 02. 10. 2006 (č. 1. 58 spisu), to znamená, že sa
nejednalo o novú skutočnosť. Tvoril súčasť spisu už v čase rozhodovania prvostupňového
súdu, i odvolacieho súdu, ako súčasť posudzovania právneho úkonu dohody o výhradnom
obchodnom zastúpení zo dňa 27. 05. 2003, o ktorej sa odvolací súd zhodne s názorom súdu
prvého stupňa vyjadril, že netvoril právny základ sporných dodávok. Poukázal na ust. § 226
O. s. p., keďže sa cítil byť viazaný právnymi a skutkovými závermi odvolacieho súdu
a pokiaľ nedošlo k zmene skutkového stavu, nedošlo ani k zmene návrhu, o ktorej by bolo
nevyhnutné rozhodovať podľa ust. § 95 ods. 1, 2 O. s. p. Súd prvého stupňa primárne ustálil
skutkový stav veci a až následne takto ustálený skutkový stav subsumoval pod príslušné
právne normy.
Súd prvého stupňa na zistený skutkový stav aplikoval Dohovor OSN o zmluvách
o medzinárodnej kúpe tovaru, oznámený pod č. 160/1991 Zb., vychádzajúc aj zo záverov
odvolacieho súdu, za aplikácie čl. II predmetného dohovoru (ďalej len "Dohovor"). Podľa
Dohovoru došlo k uzavretiu kúpnej zmluvy, podľa ktorej sa žalobca zaviazal dodať
žalovanému tovar čo do druhu, ceny, množstva vyšpecifikovaný vo faktúre č. 1269/05/W
zo dňa 17. 06. 2005, splatnej dňa 15. 09. 2005, na základe objednávky žalovaného. Súd
prvého stupňa v zmysle čl. 30 Dohovoru mal preukázané dodanie tovaru v skutkovej rovine,
ktorý záver vyplýva aj z rozhodnutia Krajského súdu v Žiline, keďže toto dodanie bolo
preukázané špecifikáciou dodaného tovaru na č. 1. 17 spisu zo dňa 17. 06. 2005, v spojení
s medzinárodným nákladným listom CMR zo dňa 17. 06. 2005 na č. l. 9 spisu a nespornými
tvrdeniami účastníkov konania, pretože žalovaný po celú dobu konania, teda po dobu 5
rokov, nespochybnil dodanie tovaru v uvedenom množstve, druhu, cenovom vyjadrení.
Nesporné boli tvrdenia v tej časti, že podpisom potvrdil žalovaný prevzatie tovaru v rozsahu
špecifikácie dodaného tovaru podľa dodacieho listu, CMR a faktúry. Žalobca so žalovaným
v rámci faktúry č. 1269/05/W uzavrel platnú dohodu o výhrade vlastníckeho práva, na ktorú
dohodu v zmysle záverov odvolacieho súdu bolo potrebné aplikovať ust. § 445 Obchodného
zákonníka, to znamená slovenský právny poriadok. Z platnej dohody o výhrade vlastníckeho
práva, obsiahnutej vo faktúre, žalobca mal právo voľby, či bude požadovať zaplatenie kúpnej
ceny alebo vydanie tovaru. Žalobca sa domáhal zaplatenia kúpnej ceny, preto bolo
právne irelevantné tvrdenie žalovaného, že žalobca si môže tovar prevziať. Právo voľby má
žalobca ako predávajúci a nie žalovaný ako kupujúci. Žalovaný ako kupujúci nemôže nútiť
žalobcu ako predávajúceho, aby tovar prevzal, keď predávajúci uplatnil právo na zaplatenie
kúpnej ceny. Žalobca uniesol dôkazné bremeno na tvrdenia, že došlo k uzavretiu platnej
kúpnej zmluvy, podľa ktorej tovar dodal žalovanému v rozsahu žalovanej kúpnej ceny, preto
žalovanému podľa čl. 53 Dohovoru vznikla povinnosť za dodaný tovar zaplatiť kúpnu cenu.
Pokiaľ žalovaný kúpnu cenu nezaplatil, nastalo jeho omeškanie, pre ktorú skutočnosť bol
priznaný aj 13%-ný úrok z omeškania ročne od 16. 09. 2005 do zaplatenia podľa čl. 98
Dohovoru.
Súd prvého stupňa v zmysle Dohovoru riešil aj obranu žalovaného, spočívajúcu
v uplatnení zodpovednosti za vady tovaru a započítania pohľadávok. Uzavrel, že žalovaný
nepreukázal existenciu vád dodaného tovaru a ich uplatnenie v záručnej lehote a zákonným
spôsobom podľa čl. 38 Dohovoru, preto jeho právo zaniklo. Bolo povinnosťou žalovaného
tovar hneď prevziať a maximálne do 2 rokov od dodania a uplatniť právo zo zodpovednosti
za vady dodaného tovaru. K obrane započítania pohľadávok uviedol, že i napriek niekoľkým
výzvam, žalovaný nekonkretizoval tvrdenia, ktoré pohľadávky započítal, s ktorými
pohľadávkami žalobcu, kedy došlo k započítaniu, na základe ktorého právneho úkonu
a nepredložil k započítaniu, ani k existencii a splatnosti pohľadávok, žiadne dôkazy. Súd
v zmysle čl. 4 Dohovoru uviedol, že tento sa vzťahuje len na uzavieranie zmluvy o kúpe
a práva a povinnosti vyplývajúce z kúpnej zmluvy. Právo započítať pohľadávku nebolo
právom, ktoré by vyplývalo z kúpnej zmluvy. Išlo o právo zo zákonnej úpravy, nie
z Dohovoru, preto bolo potrebné aplikovať normy slovenského práva o započítaní podľa
Obchodného zákonníka, a to ust. § 358 a nasledujúce. Žalovaný nesplnil ani jednu z podmienok
pre preukázanie zániku pohľadávok žalobcu v dôsledku ich započítania podľa ust. § 358
a nasl. Obchodného zákonníka. Nepreukázal nedoložením úkonu, ani ku ktorému dňu došlo
k započítaniu, v akej výške a kedy došlo k zániku pohľadávok. Ani v tomto smere obrana
žalovaného nebola vyhodnotená ako dôvodná a súd prvého stupňa na ňu neprihliadol, pričom
dodal, že pohľadávka žalobcu na zaplatenie kúpnej ceny nezanikla započítaním.
Z procesného hľadiska súd prvého stupňa uviedol, že konal v neprítomnosti
žalovaného, jeho právneho zástupcu, ako aj v neprítomnosti žalobcu. Právny zástupca žalobcu
súhlasil, aby bolo konané v neprítomnosti žalobcu. Žalovaný termín pojednávania na deň
20. 04. 2010 prevzal dňa 26. 03. 2010 a jeho právny zástupca 24. 03. 2010, to znamená, že
boli predvolaní riadne a včas. Právny zástupca žalovaného neprítomnosť ospravedlnil
z dôvodu práceneschopnosti žalovaného, ako dôkaz pripojil doklad o práceneschopnosti,
z ktorého bola zrejmá práceneschopnosť žalovaného dňa 12. 04. 2010. Z tohto dôkazu nebolo
zrejmé, že by ku dňu 20. 04. 20l O, kedy rozhodoval súd prvého stupňa o návrhu na odročenie
pojednávania, preukázal žalovaný existenciu práceneschopnosti. Právny zástupca žalovaného
nepreukázal na svojej strane žiaden závažný dôvod neprítomnosti podľa ust. § 101 ods. 2
O. s. p. a súd poukázal na podrobné procesné poučenia, ktoré doručuje účastníkom i právnym
zástupcom počas celej doby 5 rokov a ktoré doručil aj na termín pojednávania dňa
20. 04. 2010 (poučenie sa nachádza na č. 1. 307 spisu). V tomto smere súd prvého stupňa
poukázal aj na ústavnú zásadu denegatio iustitiae, zásadu, podľa ktorej nemôže účastníkovi
odmietnuť ochranu práva. Súd prvého stupňa postup žalovaného vyhodnotil ako účelový
a pokiaľ by takémuto postupu žalovaného vyhovel, došlo by k spôsobeniu nerovnováhy
ústavných práv účastníkov súdneho konania. Podľa názoru súdu prvého stupňa takýmto
postupom žalovanému nebolo odňaté právo konať pred súdom. Súd prvého stupňa nepripustil
ďalšie dôkazy na dokazovanie, ktoré navrhol právny zástupca žalovaného, a ktoré smerovali
k ustaľovaniu platnosti a pravosti Dodatku č. l, teda k ustaľovaniu skutkového stavu
na základe komisionárskej zmluvy, resp. zmluvy o sprostredkovaní, a to už na základe
prijatého záveru, že zistený skutkový stav nepotvrdil konanie a správanie sa účastníkov podľa
žalovaným tvrdenej komisionárskej zmluvy. Súd prvého stupňa uviedol, že nedošlo k žiadnej
vade konania, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Výrok o trovách
konania sa zakladá podľa ust. § 142 ods. 1 O. s. p.
Na odvolanie žalovaného odvolací súd napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok
Okresného súdu Čadca zo dňa 20. 04. 2010, č. k. 4Cb/64/2006-316 v spojení s opravným
uznesením zo dňa 13. 09. 2010, č. k. 4Cb/64/2006-331 v napadnutých výrokoch L, II., ako aj
o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi 1 540,08 Eur s príslušenstvom a nahradiť trovy
konania. Žalovanému uložil povinnosť nahradiť žalobcovi trovy odvolacieho konania
vo výške 104,02 Eur. K procesnému postupu krajského súdu, ktorý prejednal odvolanie
žalovaného bez nariadenia ústneho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p., odvolací súd
poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Žiline zo dňa 28. 09. 2011, č. k.
13Cob/362/2010-348 a doručenie i upovedomenia o termíne vyhlásenia rozsudku účastníkom
konania prostredníctvom ich právnych zástupcov v zmysle doručeniek na č. 1. 347 spisu
s tým, že podľa ust. § 156 ods. 1, 3 O. s. p. bolo miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku
oznámené na úradnej tabuli krajského súdu v lehote najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením,
v zmysle uznesenia krajského súdu dňa 19. 10. 2011, na základe čoho boli splnené podmienky
k verejnému vyhláseniu rozsudku Krajským súdom v Žiline v spojení s ust. § 211 ods. 2
O. s. p. Podľa ust. § 212 ods. 1 O. s. p. odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania
viazaný. Na základe aplikácie citovaného zákonného ustanovenia bol rozsudok súdu prvého
stupňa v napadnutých výrokoch preskúmavaný v medziach odvolacích dôvodov žalovaného,
obsiahnutých v písomne podanom odvolaní zo dňa 08. 06. 2010.
V odôvodnení rozhodnutia k odvolaciemu dôvodu odňatia možnosti konať
pred súdom, keď vec bola na pojednávaní konanom dňa 20. 04. 2010 rozhodnutá
v neprítomnosti žalovaného a jeho právneho zástupcu, odvolací súd uviedol, že
žalovaným tvrdená práceneschopnosť podľa predloženého potvrdenia o dočasnej pracovnej
neschopnosti, keď žalovaný bol práceneschopný od 12. 04. 2010 (č. 1. 309 spisu), nebola
dôležitým dôvodom na odročenie pojednávania podľa ust. § 101 ods. 2 O. s. p. Odvolací súd
zhodne s názorom súdu prvého stupňa uviedol, že žalovaný vzhľadom k potvrdeniu
o dočasnej pracovnej neschopnosti, z ktorej vyplýva, že bol práceneschopný od 12. 04. 2010
(č. 1. 309 spisu), nepreukázal, že tento dôvod práceneschopnosti trval aj v čase konania súdu
prvého stupňa, to znamená ku dňu 20. 04. 2010. Vzhľadom k dĺžke súdneho konania, ako aj
postupu konania pred súdom prvého stupňa, odvolací súd poukazuje, že na nariadenom
pojednávaní dňa 12. 05. 2009 bol prítomný tak žalovaný, jeho právny zástupca, a mal danú
možnosť vyjadriť sa k dôkazom, ktoré boli vykonané pred súdom prvého stupňa (ust. § 123
O. s. p.). V podstate dokazovanie pred súdom podľa ust. § 122 a nasl. ustanovenia O. s. p.
bolo vykonávané v priebehu celého trvania sporu, preto dokazovanie nie je možné
zúžiť len na jeden úkon nariadeného pojednávania dňa 20. 04. 2010, ktorého sa nezúčastnil
žalovaný, právny zástupca žalovaného, s tvrdením, že žalovaný nemal možnosť sa vyjadriť
k vykonávaným dôkazom. K všetkým dôkazom, ktoré tvoria súčasť spisového materiálu,
žalovaný mal možnosť sa vyjadriť už pred pojednávaním konaným dňa 20. 04. 2010, preto
ani s ohľadom k uvedenému prejednanie veci v neprítomnosti žalovaného na pojednávaní
konanom dňa 20. 04. 2010, neznamenalo odňatie možnosti žalovanému konať pred súdom.
Odvolací súd v tejto súvislosti poukázal na obsah zápisnice o pojednávaní zo dňa
20. 04. 2010, č. 1. 310, 311 spisu, a to na rozsah oboznamovaných dôkazov, ktoré v celom
súhrne sú dôkazmi, ku ktorým žalovaný sa mal možnosť vyjadriť a sa aj vyjadril v priebehu
súdneho konania. Odvolací súd s poukazom na ust. § 101 ods. 2 O. s. p. konštatoval, že
žalovaný nepreukázal existenciu tvrdeného dôležitého dôvodu pre odročenie pojednávania,
a to trvanie práceneschopnosti aj k dátumu 20. 04. 2010 a súčasne ani sa nejednalo o dôležitý
dôvod práve pre priebeh celého súdneho konania, jeho dĺžku a spôsob vykonávania dôkazov
pred súdom prvého stupňa. Odvolací súd zdôraznil, že boli splnené podmienky k prejednaniu
v neprítomnosti žalovaného a jeho právneho zástupcu, a to s ohľadom aj na aplikáciu zásady
rovnosti strán v súdnom konaní, ktorá Je vyjadrená nielen v ust. § 18 O. s. p., ale aj v čl. 47
Ústavy Slovenskej republiky. S poukazom na uvedené, ako aj na zásadu "práva
na spravodlivý súdny proces", spojenej s nutnosťou rovnakých "pravidiel hry", ale tiež aj
s princípom "rovnosti zbraní", odvolací súd dospel k záveru, že boli splnené podmienky
k prejednaniu veci v neprítomnosti žalovaného a jeho právneho zástupcu. Odvolací súd
poukázal aj na to, že termín pojednávania konaného dňa 20. 04. 2010 mal žalovaný a právny
zástupca žalovaného, doručený v dostatočnom časovom predstihu (žalovaný predvolanie
prevzal podľa doručenky na č. l. 307 rub spisu dňa 26. 03. 2010 a právny zástupca
žalovaného dňa 24. 03. 2010), z ktorého dôvodu bolo dodržané ust. § 115 ods. 2
O. s. p., a preto ani z tohto hľadiska nemohlo dôjsť k odňatiu možnosti žalovanému konať
pred súdom.
K zhodnoteniu skutkového a právneho stavu súdom prvého stupňa, odvolací súd
poukázal na odôvodnenie napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa v spojení s opravným
uznesením, s ktorým sa v celom rozsahu stotožnil pri aplikácii ust. § 219 ods. 2 O. s. p.
V súvislosti s odvolacími dôvodmi žalovaného k veci samej odvolací súd poukázal aj na ust.
§ 213 ods. l O. s. p., keďže odvolací súd bol viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd
prvého stupňa z dôvodu, že nebola preukázaná žiadna z výnimiek ustanovených
v ustanovení § 213 ods. 2 až 7 O. s. p. Z titulu vyššie uvedeného za aplikácie ustanovenia
§ 219 ods. 2 O. s. p. v podrobnosti odkazuje odvolací súd na závery rozhodnutia súdu prvého
stupňa, s odôvodnením ktorého sa stotožňuje, a to aj v rovine nepreukázania
zodpovednostného nároku zo strany žalovaného k žalobcom dodanému tovaru a ani
nepreukázania zániku nároku žalobcu spôsobom započítania, i keď odvolací súd považoval
za potrebné zdôrazniť, že v tomto smere závery rozhodnutia súdu prvého stupňa neboli
spochybnené odvolacími dôvodmi žalovaného. Ak výsledky dokazovania nepreukázali, že
základom vzťahu medzi žalobcom a žalovaným bol Dodatok č. l k zmluve o výhradnom
obchodnom zastúpení, tak nebolo potrebné ani zo strany odvolacieho súdu sa vyjadrovať
k obsahu, pravosti a hodnovernosti týchto úkonov, ktorých posudzovanie by nastalo len
v prípade, pokiaľ by dôkazný stav preukázal správanie a konanie účastníkov týchto úkonov,
k čomu však nedošlo. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 224 ods. l
O. s. p. v spojení s ust. § 142 ods. l, § 151 ods. 1 O. s. p.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podal žalovaný dovolanie v zákonnej lehote, ktoré
odôvodnil tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v ust. § 237 písm. f/ O. s. p. a súdne
rozhodnutia spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci.
K postupu súdov, ktorým sa odňala žalovanému možnosť konať pred súdom,
dovolateľ uviedol, že podľa ust. § 101 ods. 2 O. s. p. súd pokračuje v konaní, aj keď sú
účastníci nečinní. Ak sa riadne predvolaný účastník nedostaví na pojednávanie, ani nepožiadal
z dôležitého dôvodu o odročenie, môže súd vec prejednať v neprítomnosti takého účastníka;
prihliadne pri tom na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy. Z ust. § 101 ods. 2 O. s. p.
vyplýva, že súd môže uskutočniť pojednávanie len vtedy, ak sa riadne predvolaný účastník
nedostaví na pojednávanie, pričom nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie
pojednávania. Podľa R 31/1995 choroba účastníka preukázaná lekársky uznanou
práceneschopnosťou je dôležitým dôvodom v zmysle ust. § 101 ods. 2 O. s. p. Ak
účastník konania v takom prípade požiadal včas o odročenie pojednávania, prejednanie veci
v jeho neprítomnosti treba kvalifikovať ako odňatie možnosti konať pred súdom v zmysle ust.
§ 237 písm. f/ O. s. p. Z tejto judikatúry súdov vyplýva, že choroba účastníka konania, ktorú
preukázal lekársky uznanou práceneschopnosťou, je vždy dôležitým dôvodom na odročenie
pojednávania. Ako vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa,
žalovaný neúčasť ospravedlnil a požiadal o odročenie pojednávania dňa 14. 04. 2010, pričom
doložil lekársky uznanú práceneschopnosť. Súd prvého stupňa i napriek tomu vec prejednal,
čím podľa dovolateľa účastníkovi konania odňal možnosť konať pred súdom a vedome
porušil základné práva žalovaného ako účastníka konania zaručené ústavou. Úvaha súdu
prvého stupňa, s ktorou sa vo svojom rozsudku v plnom rozsahu stotožnil aj odvolací súd, že
"nebola potrebná prítomnosť žalovaného, ani jeho právneho zástupcu, pretože súd
vo veci nedokazoval", je podľa dovolateľa zmätočná a nepravdivá. Žalovaný má za to, že
k nesprávnemu a nespravodlivému rozhodnutiu súdu prvého stupňa v spojení s rozhodnutím
odvolacieho súdu, prispela práve tá skutočnosť, že súd prvého stupňa uskutočnil pojednávanie
v neprítomnosti žalovaného a jeho právneho zástupcu a neumožnil im vyjadriť sa k právnej
a skutkovej stránke veci. S poukazom na ust. § 118 ods. 4 O. s. p. dovolateľ dodal, že
účastníkovi konania prislúcha právo pred vyhlásením konečného rozhodnutia vo veci zhrnúť
svoje návrhy a vyjadriť sa k vykonanému dokazovaniu. V danom prípade bolo podľa
dovolateľa žalovanému nesprávnym postupom súdu prvého stupňa toto právo odňaté, keďže
tento súd neuznal lekársky uznanú práceneschopnosť žalovaného ako dôležitý dôvod
na odročenie pojednávania a pojednával a rozhodol v jeho neprítomnosti, a teda žalovaný
nemal možnosť zhrnúť a vyjadriť sa k dokazovaniu, prípadne navrhnúť vykonanie ďalších
dôkazov. Súd prvého stupňa vyhodnotil preukázanú práceneschopnosť žalovaného ako jeho
účelový postup, čo je v rozpore s ustanoveniami O. s. p. a rovnako s platnou judikatúrou,
ktorá hovorí, že choroba účastníka konania, ktorá je lekársky potvrdená, zakladá vždy
dôležitý dôvod na odročenie pojednávania. Odvolací súd sa podľa dovolateľa nepochopiteľne
stotožnil s názorom súdu prvého stupňa, čím došlo k porušeniu základného práva žalovaného
konať pred súdom.
K hodnoteniu skutkového stavu a právneho stavu veci dovolateľ uviedol, že súd
prvého stupňa vôbec neskúmal predložené listinné dôkazy, a to znalecké posudky (jeden
znalecký posudok predložil žalobca a dva znalecké posudky predložil žalovaný) a vôbec
nevykonal dôkazy na zistenie, či Dodatok č. 1 je pravou a platnou listinou, podľa ktorej by sa
mal riadiť právny vzťah medzi účastníkmi. Ak súd prvého stupňa dospel k záveru, že
vykonávanie takýchto dôkazov je nadbytočné, nehospodárne a zavádzajúce, ide podľa
dovolateľa o nesprávny právny názor súdu, ktorý je v rozpore s právnym názorom
odvolacieho súdu v konaní 14Cob/144/2009. Pokiaľ sa odvolací súd stotožnil s takýmto
nesprávnym postupom súdu prvého stupňa, trpí i jeho rozhodnutie omylom. Súd prvého
stupňa vyhodnotil Dodatok č. 1 ako neplatný právny úkon z dôvodu neurčitosti právneho
úkonu (§ 2 ods. 1 Obchodného zákonníka a § 37 Občianskeho zákonníka), pretože podľa jeho
názoru má Dodatok č. 1 k zmluve o výhradnom obchodnom zastúpení tvoriť obsahový
a právny súlad. S takýmto názorom súdu prvého stupňa sa dovolateľ nestotožňuje. Dovolateľ
zdôraznil, že dodatkom k právnemu úkonu možno založiť platne aj iný právny vzťah, ktorý
môže byt' posudzovaný podľa iného ustanovenia zákona, prípadne podľa iného právneho
predpisu. Preto záver súdu prvého stupňa o neurčitosti je nesprávny a zmätočný. Dovolateľ
má taktiež za to, že prostredníctvom poverenia svojej zamestnankyne sa zúčastnil ohliadky
tovaru a namieta závery znaleckého dokazovania, že žalovaný nezabezpečil tovar k znaleckej
ohliadke, aby bola možná jeho fyzická kontrola. Žalovaný sa k znaleckému posudku vyjadril,
že takýto záver znalca je nesprávny, pretože tovar mal zabezpečený na ohliadku, pričom tovar
bol zabalený, teda v stave, v akom ho žalovaný od žalobcu prevzal. Súd prvého stupňa tým,
že dôkaz nevykonal, podľa dovolateľa nezistil riadne skutkový stav a v dôsledku čoho dospel
k nesprávnym skutkovým zisteniam.
V dovolaní sa ďalej uvádza, že podľa Dodatku č. l právny vzťah medzi účastníkmi sa
mal riadiť poľským právom. Podľa XXIV. kapitoly, článku 765 Civilného zákona PĽR,
komisionárskou zmluvou sa prijímajúci zákazku (komisionár) zaväzuje za odmenu (províziu)
v rozsahu svojej činnosti ku kúpe alebo predaju hnuteľných vecí na účet objednávateľa
(komitenta) alebo vo vlastnom mene. Z tohto ustanovenia vyplýva, že žalovaný mohol
odpredávať tovar vo vlastníctve žalobcu vo vlastnom mene alebo na účet žalobcu. Pokiaľ
teda žalovaný uskutočňoval predaj tovaru vo vlastnom mene, uskutočňoval ho v súlade
s vyššie uvedeným ustanovením Civilného zákona Poľskej republiky. Pokiaľ súd prvého
stupňa túto skutočnosť vyhodnotil tak, že nešlo o komisionársku zmluvu, keď žalovaný
uskutočňoval predaj vo vlastnom mene, dovolateľ má za to, že jeho právny názor je v rozpore
s citovaným ustanovením Civilného kódexu. Podľa názoru odvolacieho súdu sa na daný
právny vzťah vzťahuje Dohovor upravujúci zmluvu o kúpe tovaru a nie poľské právo.
Uvedený názor odvolacieho súdu je podľa dovolateľa taktiež nesprávny. Účastníci si
v Dodatku č. 1 dohodli, že ich záväzkovo-právny vzťah sa bude riadiť ustanoveniami
poľského práva, ktorými je upravená komisionárska zmluva. Nakoľko teda došlo k uzavretiu
dohody o tom, podľa ktorého právneho poriadku sa bude daný právny vzťah posudzovať, má
takáto dohoda prednosť pred aplikáciou Dohovoru. Na základe uvedeného mal podľa
dovolateľa súd prvého stupňa a rovnako i súd odvolací dospieť k záveru, že právny vzťah
účastníkov zmluvy sa mal v súlade s dohodou ohľadom aplikácie právneho poriadku
posudzovať podľa poľského práva. Pokiaľ súdy oboch stupňov dospeli k inému záveru, je ich
právne posúdenie veci nesprávne.
Z vyššie uvedených skutočností vyplýva, že postupom súdu prvého stupňa a rovnako
nesprávnym postupom odvolacieho súdu bola žalovanému ako účastníkovi konania odňatá
možnosť konať pred súdom. Súd prvého stupňa sa pri rozhodovaní spravoval nesprávnym
právnym názorom a nevykonal navrhnuté dôkazy, čím nezistil úplne a správne skutkový stav.
Na skutkový stav aplikoval nesprávny právny predpis. Na odvolanie žalovaného odvolací súd
toto nesprávne rozhodnutie prvostupňového súdu potvrdil. Dovolateľ preto navrhuje, aby
dovolací súd rozhodnutia súdov oboch stupňov zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa
na ďalšie konanie. Dovolateľ zároveň požiadal o odklad vykonateľnosti rozhodnutia
odvolacieho súdu podľa ust. § 243 O. s. p.
Žalobca vo svojom vyjadrení k podanému dovolaniu uviedol, že nesúhlasí s názorom
žalovaného, že mu bola postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom. Poukázal na dĺžku
súdneho konania, k začatiu ktorého došlo doručením návrhu na začatie konania na Okresný
súd v Čadci dňa 23. 12. 2005 a k rozhodnutiu sporovej veci napadnutým rozsudkom
okresného súdu dňa 20. 04. 2010. Po celú túto dĺžku súdneho konania tak žalobca, ako aj
žalovaný, mali vytvorený dostatočný časový priestor k realizovaniu svoj ich nielen
procesných, ale aj Ústavou Slovenskej republiky garantovaných práv, a bolo už len
na účastníkoch súdneho konania, akým spôsobom ich budú naplňovať. Žalovaný
vzhľadom k potvrdeniu o dočasnej pracovnej neschopnosti, z ktorej vyplýva
práceneschopnosť od 12. 04. 2010, nepreukázal, že tento dôvod práceneschopnosti
trval aj v čase konania okresného súdu, to znamená ku dňu 20. 04. 2010. Žalobca uviedol, že
ako strana v spore pri rovnosti so žalovaným má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a je to práve súd, ktorý aj podľa ust. § 6 O. s. p. postupuje
v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania tak, aby ochrana práv bola rýchla a účinná.
V záujme zabezpečenia výkonu týchto práv a rovnosti strán v spore je preto potrebné dôvod
pre odročenie pojednávania posudzovať so zreteľom k naplneniu týchto zásad a práv,
a vážnosť takéhoto dôvodu kvalifikovať tak s ohľadom k zásade rovnosti, k samotnému
účastníkovi súdneho konania a celkového priebehu sporu. Aj na základe týchto zásad podľa
žalobcu odvolací súd dospel k záveru, že boli splnené podmienky k prejednaniu veci
v neprítomnosti žalovaného a jeho právneho zástupcu. Krajský súd zdôraznil, že v konečnom
dôsledku žalovaný svoju účasť na súdnom pojednávaní dňa 20. 04. 2010 mohol zabezpečiť aj
prostredníctvom svojho zvoleného právneho zástupcu, na strane ktorého nebolo preukázané,
že by existoval dôležitý dôvod, pre ktorý sa nezúčastnil nariadeného termínu pojednávania
dňa 20. 04. 2010, to znamená právnemu zástupcovi žalovaného nič nebránilo, aby sa tohto
termínu zúčastnil.
Žalobca nesúhlasí ani s názorom žalovaného, že súd nezistil správne skutkový stav
veci, a že na skutkový stav aplikoval nesprávny právny predpis. Má za to, že vykonané
dokazovanie preukázalo, že žalovaný ako dodávateľ fakturoval tovar konečným zákazníkom
ako odberateľom za kúpnu cenu, ktorú odberatelia platili na účet žalovaného a nie žalobcu.
Okresný súd Žilina a následne aj Krajský súd v Žiline, preto postupovali správne, keď
skutkový stav hodnotili ako vzťah z kúpnej zmluvy.
Návrh žalovaného o odklad vykonateľnosti rozsudku odvolacieho súdu až
do rozhodnutia dovolacieho súdu vo veci, žalobca považuje za účelový v snahe vyhnúť sa
uspokojeniu pohľadávok žalobcu, nakoľko od začatia konania vo veci žalovaný stále znižuje
hodnotu svojho majetku, aby zabránil vymožiteľnosti pohľadávok žalobcu, ktorý eviduje voči
žalovanému pohľadávky v celkovej sume cca 400 000,-- Eur (v celkovej sume sú aj
pohľadávky uplatňované v iných súdnych konaniach). Žalobca zdôraznil, že žalovaný ukončil
podnikateľskú činnosť ako fyzická osoba ku dňu 11. 02. 2008 a hnuteľný majetok previedol
do spoločnosti s ručením obmedzeným. Na základe kúpnej zmluvy zo dňa 02. 11. 2011
previedol viacero svojich nehnuteľností za kúpnu cenu 30 000,-- Eur.
Vzhľadom na uvedené, žalobca navrhuje, aby dovolací súd nevydal rozhodnutie
o odklade vykonateľnosti a dovolanie zamietol s uložením povinnosti žalovaného k náhrade
žalobcových trov dovolacieho konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. l O. s. p.) po zistení,
že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. l O. s. p.), zastúpený advokátom (§ 241
ods. l O. s. p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. l O. s. p.) skúmal
najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným
prostriedkom (§ 236 a nasl. O. s. p.). Dospel pritom k záveru, že z hľadiska jeho prípustnosti
neboli splnené zákonné podmienky.
Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým nemožno napadnúť každé
rozhodnutie súdu. Výnimočnosti tohto opravného prostriedku zodpovedá právna úprava jeho
prípustnosti. Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu len
v prípadoch, v ktorých ho pripúšťa zákon (§ 236 ods. 1 O. s. p.).
Podmienky prípustnosti dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu upravujú
ustanovenia § 237 až § 239 O. s. p.
Podľa ust. § 237 O. s. p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu vtedy, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten,
kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c) účastník
konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d) v tej istej veci sa už prv
právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) sa nepodal návrh
na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f) účastníkovi konania sa postupom súdu
odňala možnosť konať pred súdom, g) rozhodoval vylúčený sudca, alebo bol súd nesprávne
obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.
K tomu, či rozhodnutie odvolacieho súdu trpí z niektorou z vád uvedených v ust.
§ 237 O. s. p., prihliada dovolací súd nielen na podnet dovolateľa, ale i z úradnej povinnosti
podľa ust. § 241 ods. 1 O. s. p. V prípade, že dovolací súd zistí, že rozhodnutie odvolacieho
súdu trpí niektorou z týchto vád, zruší rozhodnutie odvolacieho súdu, i keď dovolateľ toto
pochybenie nenamietal. Dovolací súd postupuje rovnako i v prípade, že dovolanie nie je
v zmysle ust. § 238 a § 239 O. s. p. prípustné.
Ďalej prípustnosť dovolania proti rozsudku upravuje ust. § 238 O. s. p., a to
pre prípad rozsudkov odvolacích súdov, ktorými bol rozsudok súdu prvého stupňa vo veci
samej zmenený, resp. v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho
súdu, vysloveného v tejto veci a tiež v prípade, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho
potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu.
V danom prípade neboli splnené podmienky pre prípustnosť dovolania v zmysle ust.
§ 238 O. s. p., pretože odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti potvrdil
a prípustnosť dovolania nevyslovil.
Vzhľadom na uvedené, dovolací súd skúmal, či je daný dôvod prípustnosti dovolania
Dovolateľ vady konania v zmysle ust. § 237 písm. a/ až e/ a g/ O. s. p. v dovolaní
nenamietal a v dovolacom konaní vady tejto povahy nevyšli najavo. Prípustnosť tohto
opravného prostriedku preto z uvedených ustanovení nemožno vyvodiť.
S prihliadnutím na obsah dovolania sa dovolací súd osobitne zameral na otázku
opodstatnenosti tvrdenia žalovaného, že mu bola postupom súdu odňatá možnosť konať
pred súdom, čo zakladá dovolací dôvod podľa ust. § 237 písm. f/ O. s. p.
Vadou konania podľa uvedeného zákonného ustanovenia je taký závadný procesný
postup, ktorým sa účastníkovi konania znemožní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré
mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených
záujmov. Ustanovenie § 237 písm. f/ O. s. p. odňatie možnosti konať pred súdom výslovne
dáva do súvislosti s faktickou činnosťou súdu a nie s jeho právnym hodnotením, zaujatým
v napadnutom rozhodnutí. Napríklad môže ísť o právo predniesť (doplniť) svoje návrhy,
právo označiť navrhované dôkazné prostriedky, právo vyjadriť sa k návrhom na dôkazy
a k vykonaným dôkazom, právo zhrnúť na záver pojednávania svoje návrhy a vyjadriť sa
k dokazovaniu i k právnej stránke veci.
Dovolací súd zdôrazňuje, že z hľadiska uvedeného ustanovenia § 237 písm. f/ O. s. p.
nie je rozhodujúce, či účastník konal pred súdom osobne alebo prostredníctvom zástupcu, ale
len to, či bol v dôsledku nesprávneho postupu súdu ukrátený na svojich procesných právach.
Žalovaný v dovolaní predovšetkým namietal, že súd prvého stupňa napriek riadnemu
ospravedlneniu žalovaného, ktorý bol práceneschopný, ako aj jeho právneho zástupcu
a žiadosti o odročenie pojednávania, ktorého sa chcel zúčastniť, pojednával a rozhodol
v neprítomnosti žalovaného a jeho zástupcu, v dôsledku čoho nemohol na ostatnom
pojednávaní predniesť záverečný návrh.
Z obsahu spisu vyplýva, že súd prvého stupňa konal dňa 20. 04. 2010 v neprítomnosti
žalovaného, jeho právneho zástupcu, ako aj v neprítomnosti žalobcu. Právny zástupca žalobcu
súhlasil, aby bolo konané v jeho neprítomnosti. Žalovaný predvolanie na termín pojednávania
20. 04. 2010 prevzal dňa 26. 03. 2010 a jeho právny zástupca dňa 24. 03. 2010, to znamená,
že títo boli predvolaní riadne a včas aj s prihliadnutím na ust. § 115 ods. 2 O. s. p, nakoľko
v prejednávanej veci bola zachovaná lehota na prípravu pojednávania v dĺžke najmenej päť
dní pred dňom, kedy sa má pojednávanie konať. Súd prvého stupňa tak, ako aj pred
predchádzajúcimi pojednávaniami, účastníkov konania aj pred pojednávaním, konaným dňa
20. 04. 2010 riadne poučil (č. 1. 307), že pojednávanie súd môže odročiť len z dôležitého
dôvodu, ktorý sa musí oznámiť a preukázať pred začatím pojednávania. Bolo preto
povinnosťou žalovaného a jeho právneho zástupcu nielen oznámiť závažný dôvod, ale ho aj
preukázať.
Právny zástupca žalovaného svoju neprítomnosť a neprítomnosť žalovaného
na prejednaní veci ospravedlnil z dôvodu práceneschopnosti žalovaného, ako dôkaz pripojil
doklad o práceneschopnosti, z ktorého bola zrejmá práceneschopnosť žalovaného od dňa
12. 04. 2010 (č. l. 308, č. l. 309). Žalovaný a jeho zástupca ani v dovolacom konaní
nepredložili potvrdenie, z ktorého by bolo zrejmé, že práceneschopnosť žalovaného trvala aj
v čase pojednávania, čím nepreukázali na svojej strane žiadny závažný dôvod neprítomnosti
podľa ust. § 101 ods. 2 O. s. p. Súd prvého stupňa a odvolací súd preto správne ustálili, že
nebol preukázaný závažný dôvod neprítomnosti podľa § 101 ods. 2 O. s. p.
V súlade s judikatúrou dovolací súd poukazuje aj na skutočnosť, že nie je
rozhodujúce, či účastník konal, prípadne mohol konať pred súdom osobne alebo
prostredníctvom zástupcu, ale len to, či bol v dôsledku nesprávneho postupu súdu ukrátený
na svojich procesných právach. Ak sa právny zástupca žalovaného chcel zúčastniť
pojednávania a o termíne pojednávania preukázateľne vedel, jeho účasťou na pojednávaní
dňa 20. 04. 2010 sa mohli uplatniť procesné práva žalovaného. Na strane právneho zástupcu
žalovaného totiž neexistovali žiadne prekážky, resp. žiadne závažné dôvody jeho
neprítomnosti na predmetnom pojednávaní, ktoré dôvody neboli tvrdené (oznámené)
a z tohto dôvodu ani preukázané.
Možnosť vec prejednať v neprítomnosti účastníka konania alebo jeho zástupcu je
potrebné posudzovať s ohľadom na všetky okolnosti prípadu. Aj keď zákon bližšie
nešpecifikuje, čo treba považovať za dôležitý dôvod, danosť ktorého bráni súdu prejednať
vec v neprítomnosti účastníka alebo jeho zástupcu, je zrejmé, že za dôležitý dôvod treba
považovať také skutočnosti, ktoré sú vzhľadom na svoju povahu spôsobilé neúčasť
na pojednávaní ospravedlniť. Ospravedlnenie neúčasti právneho zástupcu žalovaného
s odkazom na práceneschopnosť žalovaného, nie je možné v danom prípade považovať
za dôležitý dôvod pre odročenie pojednávania.
Ak za daného stavu súd prvého stupňa pojednával, dokazovanie ukončil
a rozhodol v neprítomnosti žalovaného a jeho právneho zástupcu (ust. § 101 ods. 2 O. s. p.),
neodňal účastníkovi možnosť konať pred súdom podľa ust. § 237 písm. f/ O. s. p a zároveň
týmto postupom nedošlo ani k porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky. Navyše právny zástupca žalovaného mal možnosť, ak sa chcel,
osobne zúčastniť pojednávania.
Odvolací súd v napadnutom rozhodnutí dostatočne preskúmal a rozsiahlo odôvodnil
postup súdu prvého stupňa, pričom správne poukázal na to, že výkon procesných práv
účastníkov konania musí rešpektovať rovnosť účastníkov v súdnom spore. Účastník konania
má nepochybne právo byť prítomný na pojednávaní a ak mu vážna prekážka bráni sa
zúčastniť, má právo požiadať o jeho odročenie. Výkon týchto práv však nesmie brániť
druhému účastníkovi v realizácii jeho práva na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov,
nesmie sa teda stať prostriedkom zámernej procesnej obštrukcie.
Dovolací súd vzhľadom na zistené skutočnosti konštatuje, že žalovaný preto nebol
postupom súdu prvého stupňa, ako ani odvolacieho súdu, vylúčený z realizácie procesných
práv daných Občianskym súdnym poriadkom. Za týchto okolností tvrdenie žalovaného, že
mu postupom súdu bola odňatá možnosť konať pred súdom, nie je opodstatnené.
K námietke žalovaného, že súdy nevykonali dôkazy na zistenie, či Dodatok č. l je
pravou a platnou listinou, resp. v konaní sa neskúmali znalecké posudky, dovolací súd
uvádza, že táto námietka žalovaného nie je dôvodná, pretože súd nie je viazaný návrhmi
účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhnuté dôkazy.
Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci
dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (ust. § 120 ods. l O. s. p.) a nie účastníka konania.
Ak súd v priebehu konania nevykoná všetky navrhované dôkazy, nezakladá to vadu konania
v zmysle ust. § 237 písm. f/ O. s. p., lebo to nemožno považovať za odňatie možnosti konať
pred súdom (R 125/1999, R 612000).
V zmysle ust. § 132 O. s. p. dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz
jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko,
čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Nesprávne vyhodnotenie
dôkazov nie je vadou konania v zmysle ust. § 237 O. s. p. Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí
niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu vecne nesprávne,
no táto skutočnosť ešte sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle ust. § 237
Žalovaný v dovolaní napokon namieta aj to, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu
spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (ust. § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.). Právnym
posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery
a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym
posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu
aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak
síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych
skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je
síce relevantným dovolacím dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá
(nemá základ vo vade konania v zmysle ust. § 237 O. s. p. a nespôsobuje zmätočnosť
rozhodnutia). Ako dovolací dôvod prichádza do úvahy iba v prípade, keď je dovolanie
procesne prípustné.
Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepreukázala existencia žalovaným
tvrdenej procesnej vady v zmysle ust. § 237 písm. f/ O. s. p. a že najavo nevyšla ani žiadna
iná vada, uvedená v ust. § 237 O. s. p., dovolací súd v ďalšom vychádzal z toho, že
prípustnosť dovolania žalovaného nemožno vyvodiť z ust. § 237 O. s. p.
Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dovolanie žalovaného odmietol podľa ust.
§ 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s ust. § 218 ods. l písm. c/ O. s. p. ako smerujúce proti
rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na odmietnutie dovolania
sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
O trovách dovolacieho konania rozhodol dovolací súd podľa ust. § 243b ods. 5
v spojení s ust. § 224 ods. l a § 142 ods. l O. s. p. tak, že v dovolacom konaní úspešnému
žalobcovi priznal nárok na ich náhradu za dva úkony právnej pomoci (prevzatie a príprava
zastúpenia, vyjadrenie) po 71,37 Eur a 2x paušálnu náhradu po 7,63 Eur podľa ust. § 10 ods.
l, § 14 ods. 1 písm. a/, písm. b/, § 16 ods. 3 Vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách
a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, t. j. trovy dovolacieho konania
celkom vo výške 158,-- Eur.
Toto rozhodnutie bolo prijaté rozhodnutím senátu Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky pomerom hlasov 3:0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 7. júna 2012
JUDr. Beata Miničová v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Hana Segečová