Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Cdo/93/2011

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne Mgr. J. T., zastúpenej

Mgr. M., advokátom

v B., , proti žalovanému S., zastúpenej JUDr. R., advokátkou vo Z., , o neplatnosť okamžitého

skončenia pracovného pomeru a náhradu mzdy, vedenej na Okresnom súde Zvolen

pod sp.zn. , o dovolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Banskej

Bystrici z 31. marca 2010, sp.zn. , takto

rozhodol:

Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici z 31. marca 2010, sp.zn.

vo výroku, ktorým zmenil rozsudok Okresného súdu Zvolen z 10. septembra 2009 č.k.

- 734 z r u š u j e a vec mu v rozsahu zrušenia vracia na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Zvolen rozsudkom z 10. septembra 2009, č.k. -734

(v poradí druhým) zamietol žalobu o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného

pomeru zo strany zamestnávateľa a náhradu mzdy z neplatného rozviazania pracovného

pomeru. Dospel k záveru, že okamžité skončenie pracovného pomeru doručil zamestnávateľ

žalobkyni 14. júna 2007 v zákonnej jednomesačnej lehote podľa § 68 ods. 2 zákona

č. 311/2001 v znení účinnom do 31. augusta 2007 (ďalej len „Zákonník

práce“). Dôvodom na okamžité skončenie pracovného pomeru bolo zistenie zamestnávateľa,

že žalobkyňa ako pedagogický zamestnanec žalovaného, dovolila študentom opraviť si

a doplniť maturitné písomky písomnej formy internej časti maturitnej skúšky. I keď

žalobkyňa vrátila svojmu bezprostredne nadriadenému Mgr. P. S. opravené maturitné

písomky už 4. mája 2007, o dôvode na okamžité skončenie pracovného pomeru sa dozvedel

žalovaný (Mgr. P. S. - zástupca riaditeľa) až 15. mája 2007 a 16. mája 2007, kedy sa pred

2

zástupcom riaditeľa vyjadrili študenti k otázke, akým spôsobom sa dostali

k maturitným písomkám a kto im umožnil opravu maturitnej písomky. Bezprostredne

nadriadený žalobkyne Mgr. S., spolu s druhou zástupkyňou riaditeľa školy nebohou P. H.,

zistili rozdiely v písomných maturitných prácach študentov už

14. mája 2007, ale toto samotné zistenie bez výsluchu študentov k identifikácii osoby, ktorá

im umožnila opravu maturitných písomiek, nepostačovalo k jednoznačnému záveru, že práve

žalobkyňa bola tou osobou a tým sa dopustila porušenia pracovnej disciplíny spôsobom

uvedeným v okamžitom skončení pracovného pomeru. Okolnosť, že Mgr. S.

a Ing. H. mali žalobkyňou opravované písomné maturitné práce k dispozícii už dňa 4. mája

2007 a už vtedy mohli porovnaním písomných maturitných prác vrátených žalobkyňou s

kópiami maturitných prác vyhotovených zástupcom riaditeľa zistiť, že boli vrátené práce

pozmenené, súd uviedol, že vzhľadom na jednotlivé činnosti, na ktorých sa zúčastnil a ktoré

zabezpečoval Mgr. S. v období od 4. mája 2007 do 14. mája 2007, nie je možné konštatovať,

že v tejto záležitosti svojvoľne nekonal. Súd vzal do úvahy, že zástupcovia školy mali v tomto

období aj iné pracovné povinnosti, preto uplynutie 10-tich dní od prevzatia prác od žalobkyne

do doby, kedy pristúpil nadriadený žalobkyne ku kontrole vrátených maturitných prác, nie je

možné považovať za svojvoľné predĺženie subjektívnej jednomesačnej lehoty na okamžité

skončenie pracovného pomeru. Z vykonaného dokazovania zistil, že študenti sa k otázke, kto

im dovolil opraviť a doplniť písomnú maturitnú prácu, vyjadrovali v dňoch 15. mája 2007 a

16. mája 2007. Opakovanými výsluchmi svedkov M. G. a P. D. považoval za preukázané, že

minimálne týmto dvom študentom umožnila písomné maturitné práce opraviť žalobkyňa.

Takéto konanie žalobkyne považoval za závažné porušenie pracovnej disciplíny takej

intenzity, pre ktoré ju mohol zamestnávateľ postihnúť okamžitým skončením pracovného

pomeru aj napriek tomu, že v správe o priebehu a celkovej úrovni maturitnej skúšky v

školskom roku 2006/2007

z 1. júna 2007 tieto skutočnosti neuviedol. Konštatoval, že na možnosť postihu žalobkyne

okamžitým skončením pracovného pomeru za závažné porušenie pracovnej disciplíny nemá

vplyv skutočnosť, že za to isté konanie odňal štatutárny zástupca žalovaného žalobkyni

osobný príplatok. Na osobný príplatok nemá zamestnanec zákonný nárok, ale len ten, ktorý

splní určité kritériá zákona, je plne v kompetencii zamestnávateľa rozhodovať o výške

osobného príplatku, aj o jeho znížení. Uzavrel, že nakoľko žalobkyňa nedôvodne namietala

neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru zo 14. júna 2007, jej návrh v tejto časti

zamietol. Ak súd nevyslovil neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru, žalobkyni

nevznikol nárok na náhradu mzdy v zmysle . O trovách konania

rozhodol podľa

Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom z 31. marca 2010, sp.zn.

(v poradí druhým) rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku, ktorým zamietol žalobu na určenie

okamžitého skončenia pracovného pomeru, zmenil tak, že určil, že okamžité skončenie

pracovného pomeru žalovaným zo 14. júna 2007 je neplatné. Rozsudok súdu prvého stupňa

vo výroku, ktorým zamietol návrh na náhradu mzdy z neplatného rozviazania pracovného

pomeru a vo výroku o náhrade trov konania zrušil a v tejto časti vrátil súdu prvého stupňa

na ďalšie konanie. V odôvodnení rozhodnutia sa stotožnil s názorom súdu prvého stupňa aj

žalovaného, že pre skončenie pracovného pomeru musí mať zamestnávateľ spoľahlivo preukázaný dôvod na takýto postup a nestačí iba nepreukázané podozrenie porušenia pracovnej disciplíny zamestnancom. Konštatoval, že pre záver, že sa zamestnávateľ dozvedel o porušení pracovnej disciplíny žalobkyňou postačí, ak o takomto konaní žalobkyne získal vedomosť Mgr. P. S. ako jej priamy nadriadený a je irelevantné, kedy túto skutočnosť Mgr. S. oznámil štatutárnemu zástupcovi školy. Uviedol, že podozrenie u Mgr. S. na porušenie pracovnej disciplíny niektorými zamestnancami existovalo už pred 4. aprílom 2007 (podľa dovolacieho súdu správne 4. mája 2007), keď vyhotovil fotokópie písomných maturitných prác za účelom následnej kontroly, v akej forme budú od hodnotiteľov vrátené. Poukázal na to, že k výsledkom šetrenia, či sú reči o neprípustnej pomoci na maturitách pravdivé, mohol Mgr. S. s Ing. H. dospieť už v období od 4. mája 2007 (deň prevzatia písomných prác od hodnotiteľov) do 11. mája 2007 (deň, kedy mali byť výsledky externej časti a písomnej formy internej časti maturity oznámené študentom maturujúcim v období od 21. mája 2007). Napriek tomu, že škola zodpovedala za správny a zákonný priebeh maturít a existovali podozrenia o porušovaní zákona pri vykonávaní maturitných skúšok, Mgr. S. odsunul kontrolu písomných maturitných prác s odôvodnením, že mal veľa inej práce. Odvolací súd mal za to, že ak bolo v možnostiach zamestnávateľa odstrániť pochybnosti, či niektorý zo zamestnancov porušil pracovnú disciplínu, a to jednoduchým šetrením - porovnaním vyhotovených fotokópií písomných maturitných prác s originálmi vrátenými od hodnotiteľov, je potrebné počítať beh jednomesačnej prekluzívnej subjektívnej lehoty na uplatnenie okamžitého skončenia pracovného pomeru odo dňa, kedy zamestnávateľ mohol objektívne získať vedomosť o takomto konaní zamestnanca. Konštatoval, že v danom prípade mohol Mgr. P. S. už 4. mája 2007 skontrolovať, či niektorý z hodnotiteľov písomných maturitných prác urobil neprípustné zásahy do maturitných písomiek. Mal tak urobiť najneskôr do 11. mája 2007, kedy sa výsledky písomnej časti internej formy maturitných skúšok oznamovali pedagogickému zboru a maturujúcim. Konanie Mgr. S., ktorý pre „veľa inej práce“ odsunul túto kontrolu na 14. mája 2007, považoval za konanie svojvoľné, ktoré

nemá za následok predĺženie subjektívnej jednomesačnej lehoty na okamžité skončenie pracovného pomeru. Jednomesačná lehota na okamžité skončenie pracovného pomeru podľa odvolacieho súdu začala plynúť najneskôr dňom 11. mája 2007 a uplynula 11. júna 2007. Z dôvodu, že okamžité skončenie pracovného pomeru bolo žalobkyni doručené až 14. júna 2007, teda po uplynutí jednomesačnej prekluzívnej lehoty, preto je okamžité skončenie pracovného pomeru v zmysle neplatné. Uzavrel, že ak bolo okamžité skončenie pracovného pomeru vyhlásené za neplatné podľa (zmeškanie lehoty), nebolo potrebné sa zaoberať tým, či sa žalobkyňa dopustila konania vytýkaného jej v okamžitom skončení pracovného pomeru. Vychádzajúc z iného právneho názoru ako súd prvého stupňa, na otázku, či žalovaný skončil okamžite pracovný pomer so žalobkyňou v lehote ustanovenej zákonom, zmenil rozsudok okresného súdu podľa vo výroku, ktorým bol návrh žalobkyne na určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru zamietnutý a návrhu žalobkyne v tejto časti vyhovel. Z uvedeného dôvodu v zmysle zrušil rozsudok súdu prvého stupňa v časti, v ktorej zamietol návrh na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru, ako aj vo výroku o náhrade trov konania.

Rozsudok odvolacieho súdu čo do výroku, ktorým odvolací súd zmenil rozsudok súdu

prvého stupňa tak, že určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru žalovaným zo dňa

14. júna 2007 je neplatné, napadol žalovaný dovolaním a navrhol ho v napadnutej časti

rozhodnutia zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Namietal, že rozhodnutie

odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci v zmysle § 241 ods. 2 písm.

c/ Naďalej zastával názor, že jeho postup pri okamžitom skončení pracovného pomeru

bol uplatnený v súlade so zákonom, keď pri posudzovaní plynutia jednomesačnej lehoty

za začiatok lehoty považoval deň potvrdenia skutočnosti o tom, že žalobkyňa napomáhala

žiakom počas maturít, ktorú skutočnosť potvrdili jednotliví predvolaní študenti, u ktorých

bola zistená rozdielnosť písomných maturitných prác pred ich opravou a po odovzdaní

opravených maturitných prác. S poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky Rc 17/1977 uviedol, že dôvod pre uplatnenie skončenia pracovného pomeru

preukázateľne zistil až výpoveďou jednotlivých študentov, dovtedy u neho existovalo len

podozrenie pre porušenie pracovnej disciplíny. Podľa dovolateľa odvolací súd nesprávne

vyhodnotil časové obdobie odo dňa prevzatia písomných maturitných prác, t.j. od 4. mája

2007 až do 11. mája 2007, t.j. deň, kedy mali byť výsledky externej časti a písomnej formy

internej časti maturity oznámené študentom, pričom deň 11. mája 2007 považoval za deň, keď

začala plynúť jednomesačná lehota pre uplatnenie okamžitého skončenia pracovného pomeru.

Žalobkyňa vo svojom vyjadrení k dovolaniu uviedla, že s dovolaním žalovaného

nesúhlasí, rozhodnutie odvolacieho súdu považuje za správne, vychádzajúce zo správneho

právneho posúdenia veci. Navrhla, aby dovolací súd dovolanie zamietol a rozhodnutie

odvolacieho súdu ako vecne správne potvrdil.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ), po zistení,

že dovolanie podal včas účastník konania ( ), ktorý je zastúpený advokátom

( ), proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný

( ), preskúmal rozsudok v rozsahu ako bol dovolaním dotknutý (

ods. 1 ), bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ), a dospel

k záveru, že dovolanie žalovaného je podané opodstatnene.

Podľa ustanovenia dovolaním možno napadnúť právoplatné

rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

Dovolanie je tiež prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený

rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej ( ).

V zmysle môže byť dovolanie podané iba z dôvodov, že

a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v , b/ konanie je postihnuté inou vadou,

ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci.

Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní uplatnenými

dôvodmi. Obligatórne ( ) sa zaoberá procesnými vadami uvedenými v

a tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako ich dovolateľ označil, ale podľa

obsahu tohto opravného prostriedku.

Vzhľadom na zákonnú povinnosť ( veta druhá ) skúmať vždy, či

napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou

z procesných vád uvedených v , zaoberal sa dovolací súd otázkou, či konanie

v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v až g/ (t.j.

či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti účastníka

byť účastníkom konania, nedostatku riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka,

o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad nedostatku

návrhu na začatie konania tam, kde konanie sa mohlo začať len na takýto návrh, prípad

odňatia možnosti účastníka pred súdom konať, alebo prípad rozhodovania vylúčeným sudcom

či súdom nesprávne obsadeným). Žiadna z týchto vád nevyšla najavo v dovolacom konaní.

Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak nie je

v dovolaní namietaná, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných

v nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je vecná nesprávnosť, ktorej

základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom

súdnom konaní.

Základné právo na súdnu ochranu podľa

zaručuje, že každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva

na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne

Slovenskej republiky.

Z ustanovenia vyplýva, že každý má právo,

aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, v jeho prítomnosti a aby sa

mohol vyjadriť ku všetkým vykonaným dôkazom.

Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má

právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná

nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych

právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu

celého, alebo časti procesu v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej

bezpečnosti v demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých, alebo

ochrana súkromného života účastníkov, alebo v rozsahu považovanom súdom za úplne

nevyhnutný, pokiaľ by, vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť

na ujmu záujmom spoločnosti.

Podľa upravuje postup súdu a účastníkov

v občianskom súdnom konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv

a oprávnených záujmov účastníkov, ako aj výchova na zachovávanie zákonov, na čestné

plnenie povinností a na úctu k právam iných osôb.

Právo na súdnu ochranu, okrem (), Listiny

základných práv a slobôd (čl. 36 ods. 1) a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (čl. 6 ods. 1), zabezpečujú a vykonávajú aj jednotlivé ustanovenia Občianskeho

súdneho poriadku.

Ak tento zákon neustanovuje inak, pre konanie na odvolacom súde platia primerane

ustanovenia o konaní pred súdom prvého stupňa ( ).

Podľa dokazovanie vykonáva súd na pojednávaní, ak neboli

splnené podmienky na vydanie rozhodnutia bez ústneho pojednávania.

Z ustanovenia vyplýva, že za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky,

ktorými možno zistiť stav veci, najmä výsluch svedkov, znalecký posudok, správy

a vyjadrenia orgánov, fyzických osôb a právnických osôb, listiny, ohliadka a výsluch

účastníkov. Pokiaľ nie je spôsob vykonania dôkazu predpísaný, určí ho súd.

V zmysle odvolací súd zmení rozhodnutie súdu prvého stupňa, ak nie sú

splnené podmienky pre jeho potvrdenie (§ 219), ani jeho zrušenie (§ 221 ods. 1).

Podľa odvolací súd je viazaný skutkovým stavom, tak ako ho zistil

súd prvého stupňa s výnimkami ustanovenými v odsekoch 2 až 7.

Ak má odvolací súd za to, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných

dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, dokazovanie v potrebnom rozsahu opakuje sám

( ).

Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že predpokladom toho, aby odvolací súd

mohol zmeniť napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa, ak má za to, že súd prvého stupňa

dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a na ním

založených následných právnych záverov, je opakovanie dokazovania v potrebnom rozsahu

odvolacím súdom. Podmienkou zmeny rozhodnutia v takomto prípade je teda skutočnosť, že

odvolací súd sám opakuje v potrebnom rozsahu dokazovanie, na základe ktorého dospeje

k skutkovému stavu, odlišnému od skutkového stavu zisteného prvostupňovým súdom,

tvoriacemu podklad pre rozhodnutie v danej veci.

Dovolací súd z obsahu spisu zistil, že odvolací súd z dokazovania vykonaného súdom

prvého stupňa vyvodil odlišné skutkové a na ich základe aj právne závery, ako súd prvého

stupňa, bez toho, aby vo veci vykonal potrebné dokazovanie (zopakovanie alebo doplnenie).

I keď z odôvodnenia napadnutého rozsudku odvolacieho súdu možno ustáliť konštatovanie,

že súd prvého stupňa vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, avšak následne vec po právnej

stránke nesprávne posúdil, z dôvodov zmeny jeho rozhodnutia vyplýva, že rozdielne od súdu

prvého stupňa posúdil skutkový stav veci. Z obsahu spisu vyplýva, že odvolací súd,

prejednávajúci odvolanie 31. marca 2010 dokazovanie nedopĺňal, ani neopakoval, len vyhlásil

rozsudok ( ).

Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na to, že ak sa odvolací súd chcel

odchýliť od skutkových zistení súdu prvého stupňa na základe bezprostredne pred ním

vykonaných dôkazov, mal dokazovanie v zmysle sám v potrebnom

rozsahu opakovať, pokiaľ chcel ním vykonané dokazovanie vrátane výsluchov účastníkov

konania a svedeckých výpovedí hodnotiť rozdielne ako súd prvého stupňa (prípadne doplniť

v podstatnej rozhodujúcej časti) a zadovážiť si tak rovnocenný podklad pre odlišné

hodnotenie dôkazov v zmysle Len takýto postup je aj v súlade so zásadou

priamosti a ústnosti občianskoprávneho konania, ktoré zásady zostali zachované aj

po účinnosti novely uskutočnenej

Najvyšší súd Slovenskej republiky považuje za neprípustné, aby odvolací súd ku svojim

odlišným skutkovým zisteniam, vedúcim k vyhoveniu návrhu, dospel iba na základe

prehodnotenia dôkazov vykonaných súdom prvého stupňa.

Odvolací súd si tak nezadovážil rovnocenný zákonný procesný podklad pre odlišné

hodnotenie dôkazov v zmysle , a preto sú jeho skutkové a na ne nadväzujúce

právne závery zatiaľ predčasné a dovolaciemu súdu neprislúcha v súčasnom štádiu konania

oprávnenie na ich hodnotenie.

Pokiaľ dovolateľ namieta, že zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu spočíva

na nesprávnom právnom posúdení veci ( ), treba uviesť, že

právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne

závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne

posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd

nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis,

nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne

právne závery. Dovolateľom napadnutý rozsudok nebolo možné v dovolacom konaní

podrobiť prieskumu z hľadiska správnosti zaujatých právnych záverov, lebo skutkové zistenia

odvolacieho súdu vyplývajúce zo spisu nedávajú (vzhľadom na už spomenutú tzv. inú vadu

konania) pre toto posúdenie dostatočný podklad.

Z uvedeného vyplýva, že konanie odvolacieho súdu je postihnuté inou vadou, majúcou

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci ( ). K takejto vade bol dovolací súd povinný prihliadnuť, i keď by nebola uplatnená ako dôvod prípustného dovolania ( druhá veta ).

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto rozhodnutie odvolacieho súdu v napadnutej

časti zrušil a vec mu v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie konanie v zmysle ustanovenia § 243b

ods. 1

V novom rozhodnutí rozhodne súd znovu o trovách pôvodného a dovolacieho konania

( ).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave dňa 19. júna 2012

JUDr. Vladimír Magura, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová