Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
7ed/384526.c6937a.pdf
PDF · 286.58 KB
No categories available
6Sžf/41/2011
Najvyšší súd 6Sžf/41/2011
Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu
JUDr. Zdenky Reisenauerovej a členov senátu JUDr. Jozefa Hargaša a JUDr. Aleny
Adamcovej, v právnej veci žalobcu: F. J., bytom Z., zastúpený advokátom JUDr. J. P.,
Advokátska kancelária, R. X., D. K., proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej
republiky, so sídlom Lazovná ulica 63, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia ţalovaného č. I/228/12452-70016/2008/993168-r zo dňa 28.8.2008,
o odvolaní ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Ţiline č. k.
21S/131/2008-70 z 25. mája 2011, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Ţiline
č. k. 21S/131/2008-70 zo dňa 25. mája 2011 p o t v r d z u j e .
Ţalobcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
O d ô v o d n e n i e
Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Ţiline podľa § 250j ods. 1 Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) zamietol ţalobu, ktorou sa ţalobca domáhal
preskúmania a zrušenia rozhodnutia ţalovaného č. I/228/12452-716/2008/993168-r zo dňa
28.2.2008 (správne č. I/228/12452-70016/2008/993168-r zo dňa 28.8.2008), ktorým ţalovaný
potvrdil dodatočný platobný výmer Daňového úradu Dolný Kubín č. 657/230/15721/08/Krí
zo dňa 13.5.2008, ktorým správca dane na základe výsledkov daňovej kontroly vyrubil
ţalobcovi podľa § 44 ods. 6 písm. b) bod 1 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov
a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len
„zákon č. 511/1992 Zb.“ alebo „zákon o správe daní“) rozdiel dane z pridanej hodnoty
za zdaňovacie obdobie I. štvrťrok 2005 v sume 14.539,--Sk (482,61 €). Ţalobcovi náhradu
trov konania nepriznal.
Z odôvodnenia uvedeného rozsudku vyplýva, ţe krajský súd sa zaoberal najmä
otázkou, v akom rozsahu ţalobcovi vznikol nárok platiteľa DPH na odpočet dane
za podmienok vyplývajúcich z ustanovenia § 49 zák. č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej
hodnoty (ďalej len „zákon č. 222/2004 Z. z.“ alebo „zákon o DPH“).
Krajský súd zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia ţalovaného správneho orgánu
posudzoval v zmysle ustanovení § 2 ods. 1, 6 v spojení s § 29 ods. 1, 2, 8 zákona č. 511/1992
Zb. a v spojení s ustanovením § 49 ods. 1, 2, 5 zákona o DPH.
Krajský súd po preskúmaní veci vyhodnotil ako nedôvodné námietky ţalobcu, ktorými
namietal, ţe postup daňových orgánov nebol správny, v dôsledku čoho došlo k nesprávnemu
zníţeniu výšky odpočítanej dane a ţe ţalobca nemal s A. J. uzavretú zmluvu o zdruţení a ani
inú obdobnú zmluvu a z tohto dôvodu nemohol vypočítať daň pomerom príjmy a výdavky,
pričom náklady súvisiace s prevádzkovaním penziónu A. uhrádzal po celé zdaňovacie
obdobie roku 2005 sám a nedelil sa so ţiadnymi príjmami A. J., ktorá sa taktieţ nepodieľala
na úhrade prevádzkových nákladov súvisiacich s poskytovaním sluţieb v penzióne A.,
vzhľadom na to, ţe ţalovaný ani správca dane vo svojich rozhodnutiach netvrdili skutočnosť,
ţe medzi ţalobcom a A. J. je uzatvorená zmluva o zdruţení alebo iná obdobná zmluva.
Krajský súd z obsahu administratívneho spisu zistil, ţe A. J. v mesiacoch január
a február 2005 prevádzkovala penzión A. bezodplatne na základe zmluvy o výpoţičke
ubytovacích priestorov uzatvorej dňa 5.1.2004, na základe ktorej jej nevznikla povinnosť
platiť, resp. podieľať sa na nákladoch spojených s prevádzkovaním penziónu, pričom
v predmetnej zmluve nebol uvedený rozsah výpoţičky (m²). Konštatoval, ţe správca dane
správne postupoval, keď príjmy A. J. (neplatiteľ DPH) dal do pomeru s celkovými príjmami
získanými prevádzkovaním penziónu a tak vypočítal výsledné percento vo výške 66 %, resp.
34 %.
Podľa názoru krajského súdu ţalobca nesprávne postupoval, keď si odpočítal daň
z tovarov a sluţieb z dokladov súvisiacich s prevádzkovaním penziónu v plnej výške v sume
43.726,--Sk, pretoţe bolo nesporne preukázané, ţe ţalobca neprevádzkoval penzión v celom
rozsahu.
Krajský súd konštatoval, ţe ţalobca mal právo odpočítať daň zodpovedajúcu rozsahu
pouţitia na podnikanie, t.j. v pomere 65 % predstavuje sumu 28.859,--Sk, poukazom
na znenie ustanovenia § 49 ods. 5 tretia veta zákona o DPH, podľa ktorej právnej úpravy ak
platiteľ pouţije prijaté sluţby a nadobudnutý hmotný majetok iný ako hmotný majetok, ktorý
je podľa osobitného predpisu odpisovaným majetkom na účely svojho podnikania, ako aj
na iný účel ako na podnikanie, odpočíta daň len v pomere zodpovedajúcom rozsahu pouţitia
na podnikanie.
Krajský súd dospel k záveru, ţe ţalobu je potrebné zamietnuť podľa § 250j ods. 1
O.s.p., pretoţe v predmetnom daňovom konaní neboli zistené ţiadne dôvody odôvodňujúce
zrušenie napadnutého rozhodnutia ţalovaného, povaţujúc námietky ţalobcu uvedené v ţalobe
za nedôvodné.
Rozhodovanie o náhrade trov konania krajský súd odôvodnil podľa ust. § 250k ods. 1
O.s.p., ţalobcovi náhradu trov konania nepriznal, pretoţe v konaní nemal úspech.
Ţalobca sa proti uvedenému rozsudku krajského súdu v zákonnej lehote odvolal.
Ţiadal, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil
a vec mu vrátil na nové konanie.
V dôvodoch odvolania uviedol, ţe vo veci ţaloby na preskúmanie rozhodnutia
ţalovaného č. I/228/12452-70016/2008/993168-r zo dňa 28.8.2008, ktorým ţalovaný potvrdil
dodatočný platobný výmer Daňového úradu Dolný Kubín zo dňa 13.5.2008, ktorým mu
správca dane vyrubil, ako platiteľovi dane z pridanej hodnoty, rozdiel dane z pridanej hodnoty
za zdaňovacie obdobie I. štvrťrok 2005 v sume 14.539,--Sk, ide v poradí uţ o druhé
zamietavé rozhodnutie súdu prvého stupňa v predmetnej veci, keď na základe jeho odvolania
proti prvému zamietavému rozsudku Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením
sp. zn. 6Sţf 5/2009 prvé rozhodnutie krajského súdu v tejto veci zrušil a vec mu vrátil na nové
konanie.
Ţalobca nesúhlasil s tvrdením krajského súdu, ţe správca dane postupoval správne,
keď príjmy A. J. dal do pomeru s celkovými príjmami získanými prevádzkovaním penziónu
A. v mesiacoch január a február 2005, nakoľko A. J. a ţalobca mali uzatvorenú Zmluvu
o výpoţičke zo dňa 5.1.2004, na základe ktorej A. J. v danom období prevádzkovala
predmetný penzión bezodplatne. Taktieţ nesúhlasil s názorom krajského súdu, ţe ţalobcovi
vzniklo právo odpočítať daň zodpovedajúcu rozsahu pouţitia na podnikanie (§ 49 ods. 5
zákona o DPH) a tento pomer ustálil správca dane na 66 % (resp. v odôvodnení omylom
uvedených 65 %), t.j. 28.859,--Sk.
Vytýkal krajskému súdu, ţe s jeho námietkami uvedenými v ţalobe sa vysporiadal
arbitrárnym spôsobom. Vyslovil názor, ţe súd prvého stupňa neuviedol v odôvodnení
napadnutého rozsudku ţiadne argumenty, na základe ktorých dospel k rovnakému názoru ako
mal v danej veci na aplikáciu § 49 zákona o DPH ţalovaný a správca dane. Ďalej tvrdil, ţe
súd prvého stupňa len v dvoch posledných odsekoch odôvodnenia napadnutého rozhodnutia
konštatuje skutkové okolnosti, avšak neuvádza, aké úvahy ho viedli k subsumcii zistených
skutkových okolností pod právnu normu § 49 ods. 5 tretia veta zákona o DPH. Dôvodil, ţe
predpokladom na aplikáciu tejto právnej normy a nároku platiteľa len na pomerné odpočítanie
dane je predovšetkým zistenie, či platiteľ (ţalobca) pouţil majetok aj na iný účel ako
na podnikanie.
Ţalobca mal za to, ţe skutočnosť, ţe penzión A. bol zmluvou o výpoţičke prenechaný
na prevádzkovanie A. J. neznamená, ţe ho platiteľ pouţil na iný účel ako na podnikanie,
s poukazom na to, ţe napriek zmluve o výpoţičke bol penzión naďalej prevádzkovaný
na určený podnikateľský účel, ktorým je poskytovanie ubytovania.
Ţalobca v odvolaní tieţ namietal postup krajského súdu vo vzťahu k určeniu pomeru
nároku na odpočítanie dane (66 % ku 34 %) určený správcom dane a ţalovaným, nakoľko
krajský súd vôbec neuviedol, prečo tento pomer povaţoval za správny, ale len
bez akéhokoľvek zdôvodnenia uviedol, ţe ţalobca mal právo odpočítať daň zodpovedajúcu
rozsahu pouţitia na podnikanie, t.j. 65 %, pričom poukázal tieţ na to, ţe v celom texte
pouţíva súd 66 %, len v závere odôvodnenia 65 %, preto predpokladal, ţe išlo o chybu
v písaní. Súčasne namietal, ţe súd prvého stupňa sa nezaoberal otázkou, či je určený rozsah
(pomer) správny.
Zdôraznil, ţe pre správne posúdenie veci je podstatnou skutočnosť, či ţalobca ako
platiteľ prefakturovával náklady na prevádzku (voda, elektrina, plyn a pod.) A. J.. Tvrdil, ţe
v konaní bolo preukázané, ţe A. J. počas trvania zmluvy o výpoţičke neprefakturovával
ţiadne náklady, ale uhrádzal ich sám a A. J. sa nepodieľala na úhrade prevádzkových
nákladov súvisiacich s poskytovaním sluţieb, ani o nich neúčtovala.
Ďalej dôvodil, ţe neobstojí postup ţalovaného a správcu dane, ktorým určili pomernú
časť nároku na odpočet tak, ţe dali do pomeru faktúry vystavené v tomto období ţalobcom
(431.967,--Sk) a faktúry vystavené v tomto období A. J. (217.921,--Sk), čím vypočítali
výsledné percento vo výške 66 %. Odôvodnenie krajského súdu povaţoval za nedostatočné,
namietajúc, ţe súd sa touto jeho námietkou ani nezaoberal a v dôvodoch rozhodnutia len
uviedol, ţe sa stotoţnil s výsledným percentom určeným ţalovaným, resp. správcom dane.
Ţalobca poukázal na právny názor vyslovený Najvyšším súdom Slovenskej republiky
v uznesení sp. zn. 6Sţf/5/2009, ktorým najvyšší súd prejudikoval, ţe nedostatok riadneho
a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva na spravodlivé
súdne konanie, pretoţe sa tým účastníkovi odníma moţnosť náleţite, skutkovo aj právne
argumentovať proti rozhodnutiu súdu, voči ktorému chce vyuţiť moţnosť opravného
prostriedku.
Ţalobca záverom vyslovil názor, ţe zníţenie odpočítanej dane správcom dane, ktoré
viedlo k dodatočnému vyrubeniu rozdielu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie
I. štvrťrok 2005 bolo neoprávnené, nakoľko aplikácia § 49 ods. 5 zákona o DPH bola
nesprávna a zároveň aj výpočet pomeru (výsledného percenta) bol nesprávny.
Ţalovaný sa k odvolaniu ţalobcu nevyjádril, odvolací návrh nepodal.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p. v spojení
s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu spolu
s konaním, ktoré mu predchádzalo v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní ţalobcu
(§ 212 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p.), vec prejednal bez nariadenia
pojednávania (§ 250ja ods. 2 veta prvá O.s.p.), pričom deň vyhlásenia rozhodnutia bol
zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a 3 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1
veta prvá a § 211 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, ţe odvolaniu ţalobcu nie je moţné priznať
úspech.
Predmetom odvolacieho konania v preskúmavanej veci bol rozsudok krajského súdu,
ktorým súd prvého stupňa zamietol ţalobu, ktorou sa ţalobca domáhal preskúmania
zákonnosti rozhodnutia a postupu ţalovaného správneho orgánu a súčasne jeho zrušenia
a vrátenia mu veci na ďalšie konanie. Preskúmavaným rozhodnutím ţalovaný potvrdil
rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa, t.j. Daňového úradu v Dolnom Kubíne, ktorým
správca dane vyrubil ţalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie
I. štvrťrok 2005 v sume 14.539,--Sk, a preto odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvého
stupňa, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal
aj napadnuté rozhodnutie ţalovaného správneho orgánu a rozhodnutie prvostupňového
správneho orgánu a konania im predchádzajúce najmä z toho pohľadu, či sa súd prvého
stupňa vysporiadal so všetkými námietkami uvedenými v ţalobe a z takto vymedzeného
rozsahu, či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia ţalovaného
správneho orgánu.
Úlohou súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu
podľa piatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku (§§ 247 a nasl.) je posudzovať,
či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadováţil dostatok skutkových podkladov
pre vydanie rozhodnutia, či vo veci dostatočne zistil skutkový stav, či konal v súčinnosti
s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi
predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náleţitosti, teda či rozhodnutie správneho
orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi.
Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho
orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu
súd teda skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v ţalobe, či uvedené
procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom,
ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 O.s.p.).
Pri rozhodnutí, ktoré správny orgán vydal na základe zákonom povolenej voľnej úvahy
(správne uváţenie), preskúmava súd iba, či také rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk
ustanovených zákonom. Súd neposudzuje účelnosť a vhodnosť správneho rozhodnutia (§ 245
ods. 2 O.s.p.). Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav,
ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1, veta prvá, O.s.p.).
Odvolací súd z predloţeného spisového materiálu krajského súdu, súčasť ktorého
tvoril administratívny spis, zistil, ţe príslušný správca dane Daňový úrad Dolný Kubín
vykonal u ţalobcu daňovú kontrolu, na základe ktorej bol vyhotovený protokol o výsledku
zistenia z daňovej kontroly č. 657/320/1367/06-40975/2007/Kan zo dňa 30.10.2007. Správca
dane po prerokovaní protokolu s daňovým subjektom resp. s jeho právnym zástupcom vydal
dodatočný platobný výmer zo dňa 13.5.2008, č. 657/230/15721/08/Krí, ktorým bol F. J. DIČ
X., IČO X., X. - ţalobcovi vyrúbený rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie
obdobie I. štvrťrok 2005 v sume 14.539,--Sk (145,39 €) na tom skutkovom základe, ţe
v období od roku 2003 do 31.12.2005 prevádzkoval rozostavanú stavbu penziónu A.
a z uskutočnených zdaniteľných plnení, z prevádzky penziónu ţalobca ako platiteľ priznal daň
podľa ust. § 8 a 9 zákona o DPH v zdaňovacom období I. štvrťrok 2005 vo výške 108.871,--
Sk (3.613,86 €). V súvislosti s prevádzkou penziónu si platiteľ v kontrolovanom zdaňovacom
období uplatnil odpočítanie dane podľa ust. § 49 ods. 2 zákona o DPH z dokladov súvisiacich
s prevádzkou penziónu A. (elektrina, voda, plyn, vodné, stočné, nákup materiálu, tovaru,
výdavky na mzdy). Správca dane ďalej zistil, ţe v období mesiacov január a február 2005 sa
na prevádzkovaní penziónu podieľala A. J. (nie je platiteľkou DPH) a to na základe
zmluvy o výpoţičke zo dňa 5.1.2004 uzatvorenej medzi ňou a F. J.. A. J. vystavila v období
od 1.1.2005 do 15.2.2005 faktúry za ubytovanie v penzióne A., avšak z jej vyjadrenia, ktoré je
obsahom zápisnice z miestneho zisťovania č. 657/320/1367-33720/2007/Kan zo dňa 3.9.2007
manţelovi F. neprispievala na výdavky súvisiace s prevádzkou penziónu. Celkové výdavky za
prevádzku penziónu má zaúčtované vo svojom účtovníctve F. J.. Ţalobca si v kontrolovanom
zdaňovacom období uplatnil odpočet dane z tovarov a sluţieb v sume 43.726,--Sk (1.451,44
€). Citáciou ust. § 49 ods. 1, 2 a ust. § 49 ods. 5 zákona o DPH správca dane konštatoval, ţe
zdaniteľné plnenia z prevádzky penziónu dosiahol platiteľ F. J. ako aj podnikateľka A. J.
(neplatiteľ DPH), ktorá neprispela na výdavky súvisiace s prevádzkou penziónu, pričom
ţalobca si odpočítal daň z tovarov a sluţieb z dokladov súvisiacich s prevádzkou penziónu
v plnej výške v sume 43.726,--Sk (1.451,44 €). Správca dane v súlade s uvedeným
konštatoval, ţe ţalobca mal právo si odpočítať daň zodpovedajúcu rozsahu pouţitia na
podnikanie, v pomere 66 % v sume 28.859,--Sk (957,94 €). Správca dane vypočítal pomernú
časť uskutočnených zdaniteľných plnení bez dane za mesiace január a február roku 2005 u F.
J. k celkovým zdaniteľným plneniam bez dane dosiahnutých z prevádzky penziónu v januári
a februári roku 2005.
Proti uvedenému rozhodnutiu správcu dane sa ţalobca odvolal v zákonnej lehote.
V rámci odvolacieho správneho konania ţalobca namietal nesprávnu aplikáciu ust. § 49 ods. 2
zákona o DPH, mal za to, ţe výpočty správcu dane s pouţitím právneho názoru, sú nesprávne
a správca dane nesprávne zníţil výšku odpočítanej dane o sumu 14.867,--Sk (493,49 €).
Poukázal na to, ţe nemal s A. J. uzavretú zmluvu o zdruţení a ani inú obdobnú zmluvu, preto
nemohol vypočítavať pomerom príjmy a výdavky a taktieţ zdôraznil, ţe A. J. sa nijakým
spôsobom nedelila s príjmami s F. J. a ani sa nepodieľala na úhrade prevádzkových nákladov.
Ţalovaný vo svojom rozhodnutí zo dňa 28.8.2008, č. I/228/12452-
70016/2008/993168-r (rozhodnutie napadnuté ţalobou) po preskúmaní odvolaním
napadnutého rozhodnutia správcu dane konštatoval, ţe postup správcu dane pri vydaní
napadnutého rozhodnutia bol v súlade s procesnými a hmotnoprávnymi predpismi.
Zo správne zisteného skutkového stavu sa stotoţnil so záverom správcu dane a v súvislosti
s porušením ust. § 49 ods. 2 zákona o DPH, keď platiteľ odpočítal daň z tovarov a sluţieb
v plnej výške 100 % v sume 43.726,--Sk (1.451,44 €), pričom pomernú časť dane v sume
14.867,--Sk (493,49 €) nepouţil na účely svojho podnikania ako platiteľ. Pomerná časť
odpočítanej dane v pomere 34 % v sume 14.867,--Sk (493,49 €) nesúvisela so zdaniteľným
príjmom ţalobcu, ale s príjmom jeho manţelky. Uviedol, ţe percentuálne rozdelenie
je štandardným postupom a zodpovedá zásadám logického myslenia a na uvedený postup
nemá vplyv skutočnosť, ţe ţalobca nemal s A. J. uzatvorenú zmluvu o zdruţení.
Zákonodarca v právnej norme § 2 zákona o správe daní ustanovuje základné
zásady daňového konania tak, že v daňovom konaní sa postupuje v súlade so všeobecne
záväznými právnymi predpismi, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom
na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných
osôb zúčastnených v daňovom konaní (ods. 1). Správca dane postupuje v daňovom
konaní v úzkej súčinnosti s daňovými subjektmi a pri vyžadovaní plnenia ich povinností
v tomto konaní použije len také prostriedky, ktoré ich najmenej zaťažujú a umožňujú
pritom správne vyrubiť a vybrať daň (ods. 2). Správca dane hodnotí dôkazy podľa
svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti,
pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo (ods. 3). Daňové konanie
je neverejné okrem úkonov, ktorých povaha to neumožňuje (ods. 4). Správca dane
je povinný začať daňové konanie aj na vlastný podnet vždy, ak sú splnené zákonné
podmienky pre vznik alebo existenciu daňovej pohľadávky, a to aj v prípade, že daňový
subjekt v tomto smere nesplnil riadne alebo vôbec svoje povinnosti (ods. 5).
Pri uplatňovaní daňových predpisov v daňovom konaní sa berie do úvahy vždy skutočný
obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre určenie alebo vybratie
dane (ods. 6). Všetky daňové subjekty majú v daňovom konaní rovnaké práva
a povinnosti (ods. 7). Právom i povinnosťou všetkých daňových subjektov je úzko
spolupracovať so správcom dane v daňovom konaní (ods. 8).
Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade
s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu.
Zákon o správe daní a poplatkov preto zakotvuje oprávnenia daňových orgánov, aby
mohli zisťovať, či daňové subjekty si splnili svoje povinnosti stanovené príslušnými
hmotnoprávnymi predpismi. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, zákon o správe daní
a poplatkov obsahuje osobitnú úpravu zisťovania preverovania základu dane alebo
iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo vznik daňovej
povinnosti daňového subjektu.
Podľa § 2 ods. 1 písm. b) zákona o DPH, predmetom dane je poskytnutie sluţby (ďalej
len "dodanie sluţby") za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou.
Podľa § 3 ods. 1 zákona o DPH, zdaniteľnou osobou je kaţdá osoba, ktorá vykonáva
nezávisle akúkoľvek ekonomickú činnosť podľa odseku 2 bez ohľadu na účel alebo výsledky
tejto činnosti.
Podľa § 9 ods. 1 zákona o DPH, dodaním sluţby je kaţdé plnenie, ktoré nie je
dodaním tovaru podľa § 8, vrátane a) prevodu práva k nehmotnému majetku vrátane
poskytnutia práva k priemyselnému vlastníctvu alebo inému duševnému vlastníctvu,
b) poskytnutia práva uţívať hmotný majetok, c) prijatia záväzku zdrţať sa konania alebo
strpieť konanie alebo stav, d) sluţby dodanej na základe poverenia alebo rozhodnutia
vydaného štátnym orgánom alebo na základe zákona.
Podľa § 19 ods. 2 veta prvá zákona o DPH, daňová povinnosť vzniká dňom dodania
sluţby.
Podľa ust. § 22 ods. 1 zákona o DPH, základom dane pri dodaní tovaru alebo sluţby
je všetko, čo tvorí protihodnotu, ktorú dodávateľ prijal alebo má prijať od príjemcu plnenia
alebo inej osoby za dodanie tovaru alebo sluţby, zníţenú o daň. Do základu dane sa zahŕňa
aj dotácia alebo príspevok, ktorý dodávateľ prijal alebo má prijať k cene tovaru alebo sluţby.
Podľa ust. § 49 ods. 1, ods. 2 písm. a/ aţ d/, ods. 5 zákona o DPH, právo odpočítať daň
z tovaru alebo zo sluţby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo sluţbe vznikla
daňová povinnosť.
Platiteľ môţe odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a sluţieb, ktoré
pouţije na dodávky tovarov a sluţieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ
môţe odpočítať daň, ak je daň a) voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov
a sluţieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané, b) ním uplatnená zo sluţieb a z tovarov
dodaných s inštaláciou alebo montáţou dodávateľom alebo na jeho účet, pri ktorých
je povinný platiť daň podľa § 69 ods. 2 aţ 4 a ním uplatnená z tovaru, pri ktorom je povinný
10 6Sžf/41/2011
platiť daň podľa § 69 ods. 7 a 9, c) ním uplatnená pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného
členského štátu podľa § 11 a § 11a, d) zaplatená správcovi dane v tuzemsku pri dovoze
tovaru.
Platiteľ, ktorý nadobudne hmotný majetok, ktorý je podľa osobitného predpisu
odpisovaným majetkom, a pri nadobudnutí tohto majetku predpokladá jeho pouţitie na účely
svojho podnikania, ako aj na iný účel ako na podnikanie, sa môţe rozhodnúť, ţe neodpočíta
časť dane, ktorá zodpovedá rozsahu pouţitia hmotného majetku na iný účel ako
na podnikanie. Ak sa platiteľ rozhodne, ţe neodpočíta časť dane, ktorá zodpovedá rozsahu
pouţitia hmotného majetku na iný účel ako na podnikanie, nepovaţuje sa pouţitie tohto
hmotného majetku na iný účel ako na podnikanie v tomto rozsahu za dodanie tovaru
za protihodnotu (§ 8 ods. 3) alebo dodanie sluţby za protihodnotu (§ 9 ods. 2). Ak platiteľ
pouţije prijaté sluţby a nadobudnutý hmotný majetok iný ako hmotný majetok, ktorý je podľa
osobitného predpisu odpisovaným majetkom, na účely svojho podnikania, ako aj na iný účel
ako na podnikanie, odpočíta daň len v pomere zodpovedajúcom rozsahu pouţitia
na podnikanie k celkovému rozsahu pouţitia. Ustanovenie odseku 4 týmto nie je dotknuté.
Odvolací súd po preskúmaní veci v rozsahu odvolacích a ţalobných dôvodov dospel
k záveru, ţe správca dane v danom prípade postupoval v súlade so zákonom o správe daní,
vo veci si zadováţil dostatok skutkových podkladov relevantných pre vydanie rozhodnutia,
v daňovom konaní postupoval v súčinnosti s daňovým subjektom – ţalobcom a vo veci
rozhodol skutkovo a právne správne. Ţalovaný správny orgán sa s námietkami ţalobcu
vznesenými v daňovom konaní náleţite vyporiadal v dôvodoch svojho rozhodnutia, z ktorých
dôvodov rozhodnutie ţalovaného správneho orgánu je treba povaţovať za súladné
so zákonom, a preto súd prvého stupňa rozhodol vo veci zákonne, keď ţalobu zamietol.
Senát odvolacího súdu dáva do pozornosti, ţe v správnom súdnictve súdy
preskúmavajú zákonnosť ţalobou napadnutých správnych rozhodnutí ako i postupov
predchádzajúcich ich vydaniu, kedy je uţ skutkový stav známy a vyplýva z obsahu
administratívneho spisu a dokazovanie sa vykonáva len výnimočne a pre súd je v rámci
správneho prieskumu zákonnosti napádaných rozhodnutí orgánov verejnej správy rozhodujúci
skutkový stav, ktorý bol zistený v správnom konaní a teda bol tu v čase vydania správneho
rozhodnutia (§ 250i ods. 1 a 2 O.s.p.).
11 6Sžf/41/2011
Predmetom prieskumu v tomto konaní je rozhodnutie ţalovaného zo dňa 28.8.2008,
č. I/228/12452-70016/2008/993168-r, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie Daňového úradu
Dolný Kubín č. 657/230/15721/08/Krí zo dňa 13.5.2008, ktorým bol ţalobcovi vyrúbený
rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie I. štvrťrok 2005 vo výške 14.539,--Sk
(482,61 €) a konanie mu predchádzajúce.
Odvolací súd vyhodnotil rozsah a dôvody odvolania vo vzťahu k napadnutému
rozsudku krajského súdu, oboznámiac sa s obsahom pripojeného administratívneho a súdneho
spisu a v zmysle ustanovenia § 219 ods. 1, 2 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 dospel k záveru,
ţe nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych
záverov súdu prvého stupňa spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem
obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku. Taktieţ podľa názoru odvolacieho súdu
vytvárajú dostatočné východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Z uvedených
dôvodov sa odvolací súd nestotoţnil s námietkou ţalobcu uvedenou v dôvodoch odvolania
ohľadom odňatia mu moţnosti konať pred súdom a to tým, ţe krajský súd sa nedostatočne
zaoberal jeho námietkami.
V tejto súvislosti senát odvolacího súdu poukazuje na to, ţe pod odňatím moţnosti
konať pred súdom treba rozumieť taký postup pred správnym súdom, ktorý predstavuje
chybný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia jeho procesných
práv, priznaných mu v súdnom konaní za účelom ochrany jeho práv a právom chránených
záujmov. Nedostatok alebo nezrozumiteľnosť dôvodov rozhodnutia predstavuje závaţné
procesné pochybenie súdu spočívajúce v odňatí moţnosti konať pred súdom (§ 221 ods. 1,
písm. f/ O.s.p.). Súd prvého stupňa v odôvodnení súdneho rozhodnutia v zmysle ustanovenia
§ 157 ods. 2 v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p. nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, v odôvodnení rozhodnutia však musí dať odpovede na právne
a skutkovo relevantné otázky. Štruktúra odôvodnenia rozsudku je v priamej spojitosti
so základným právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenske republiky
a článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd.
V súlade s uvedeným odvolací súd dospel k záveru, ţe odôvodnenie napadnutého
rozhodnutia krajského súdu, ktorý sa v zásade stotoţnil s právnym názorom správneho orgánu
12 6Sžf/41/2011
ani nemohlo byť vzhľadom na všeobecný charakter ţalobných námietok vyčerpávajúcejšie,
pričom odvolací súd nezistil, ţe by odôvodnenie rozhodnutia nedalo odpoveď na právne
a skutkovo relevantné otázky a z toho pohľadu ho nemoţno povaţovať za nezrozumiteľné.
Spochybňovanie aplikácie ust. § 49 ods. 5 zákona o DPH ţalobcom nemá ţiadny základ
v obsahu ţalobných dôvodov.
Odvolací súd nesúhlasil s názorom ţalobcu vysloveným v odvolaní proti rozhodnutiu
krajského súdu, ţe keďţe bol penzión A. zmluvou o výpoţičke prenechaný
na prevádzkovanie A. J. neznamená to, ţe ho platiteľ, teda ţalobca, pouţil na iný účel ako na
podnikanie, s poukazom na to, ţe napriek zmluve o výpoţičke bol penzión naďalej
prevádzkovaný na určený podnikateľský účel, ktorým je poskytovanie ubytovania a preto
povaţuje subsumpciu zisteného skutkového stavu pod ust. § 49 ods. 5 tretia veta zákona
o DPH za ničím nepodloţenú. Senát odvolacieho súdu sa stotoţnil s argumentáciou súdu
prvého stupňa, keď konštatoval, ţe práve na základe zisteného skutkového stavu nebolo
sporné, ţe ţalobca neprevádzkoval penzión v celom rozsahu a preto treba povaţovať
aplikáciu ust. § 49 ods. 5 tretia veta zákona o DPH za dôvodnú. Senát odvolacieho súdu
taktieţ zastáva názor, ţe práve tým, ţe ţalobca neprevádzkoval penzión v celom rozsahu
nemohol si, hoci znášal všetky náklady na prevádzku, odpočítať daň, ktorá nesúvisela s jeho
podnikateľskou činnosťou. Z uvedených dôvodov argumentácia o porušení ust. § 49 ods. 2
zákona o DPH, podľa ktorého platiteľ môţe odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň
z tovarov a sluţieb, ktoré pouţije na dodávky tovarov a sluţieb ako platiteľ, správcom dane sa
javí v kontexte vyššie uvedenom ako správna. Podnikateľskou činnosťou sa s ohľadom
na ust. § 3 ods. 1 zákona o DPH rozumie kaţdá činnosť, z ktorej sa dosahuje príjem a ktorá
zahŕňa činnosť výrobcov, obchodníkov a dodávateľov sluţieb vrátane ťaţobnej, stavebnej
a poľnohospodárskej činnosti, činnosť vykonávaná ako slobodné povolanie podľa osobitných
predpisov, duševná tvorivá činnosť ako aj športová činnosť. Odvolací súd taktieţ súhlasí
s argumentáciou správnych orgánov ako aj súdu prvého stupňa, ţe nemoţno podnikateľskú
činnosť manţelky ţalobcu pripisovať na vrub jeho podnikateľskej činnosti, pretoţe v danom
prípade ide o dva samostatné podnikateľské subjekty vykonávajúce podnikateľskú činnosť.
V tejto súvislosti senát odvolacího súdu dáva do pozornosti ţalobcu, ţe usporiadanie
právnych vzťahov je vecou dohody účastníkov právneho vzťahu a preto neobstojí ani tvrdenie
ţalobcu o tom, ţe v súvislosti so znášaním nákladov na prevádzku penziónu A. J. pomerne
náklady na prevádzku neprefakturovával ani nijakým iným spôsobom ich náhradu neţiadal,
a preto tieto tvrdenia ţalobcu sú vo vzťahu k veci právne bezvýznamné.
13 6Sžf/41/2011
Odvolací súd nepovaţoval za dôvodnú ani ďalšiu odvolaciu námietku ţalobcu, ktorou
namietal nedostatočné zdôvodnenie krajským súdom, keď povaţoval pomer nároku
na odpočítanie dane za správny. Pokiaľ aj krajský súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia
bez ďalšieho len konštatoval, ţe vo vzťahu k určeniu pomeru nároku na odpočítanie dane
(66 % ku 34 %) sa stotoţňuje s postupom správnych orgánov, nie je moţné povaţovať za takú
vadu konania, ktorá by mala za následok nezákonnosť jeho rozhodnutia.
Zákonodarca v právnej úprave ustanovenej v § 49 ods. 5 veta tretia zákona o DPH
predpokladá odpočítanie dane v pomere zodpovedajúcom rozsahu pouţitia na podnikanie
k celkovému rozsahu pouţitia, ak platiteľ pouţije prijaté sluţby a nadobudnutý hmotný
majetok iný ako hmotný majetok, ktorý je podľa osobitného predpisu odpisovaným
majetkom, na účely svojho podnikania, ako aj na iný účel ako na podnikanie.
Zo skukových zistení v danej veci nesporne vyplýva, ţe ţalobca neprevádzkoval
penzión v celom rozsahu, keď na základe zmluvy o výpoţičke ubytovacích priestorov
v mesiacoch január a február 2005 penzión A. prevádzkovala jeho manţelka A. J..
Z uvedeného dôvodu si ţalobca nemohol uplatniť odpočet dane za náklady, ktoré súviseli
s prevádzkou penziónu za uvedené obdobie, pretoţe tieto náklady v tomto období nesúviseli
s jeho podnikateľskou činnosťou.
Vzhľadom k uvedenému nemoţno súhlasiť s tvrdením ţalobcu, keď zdôraznil, ţe
pre správne posúdenie veci je podstatnou skutočnosť, či ţalobca ako platiteľ prefakturovával
náklady na prevádzku (voda, elektrina, plyn a pod.) A. J. s poukazom na to, ţe v konaní bolo
preukázané, ţe A. J. počas trvania zmluvy o výpoţičke neprefakturovával ţiadne náklady, ale
uhrádzal ich sám a A. J. sa nepodieľala na úhrade prevádzkových nákladov súvisiacich
s poskytovaním sluţieb, ani o nich neúčtovala. Takéto tvrdenie je právne bezvýznamné
vo vzťahu nároku na odpočet dane z pridanej hodnoty v zmysle § 49 zákona o DPH, keďţe
platenie nákladov, resp. ich prefakturácia, súvisiace s prevádzkou penziónu za uvedené
obdobie medzi zmluvnými partnermi treba povaţovať za záväzok vyplývajúci zo zmluvy a je
vecou zmluvných strán, akým spôsobom sa vyrovnajú.
Odpočítanie dane v pomere zodpovedajúcom rozsahu pouţitia na podnikanie
k celkovému rozsahu pouţitia v zmysle citovanej právnej úpravy § 49 ods. 5 tretia veta
14 6Sžf/41/2011
zákona o DPH je vecou správnej úvahy správcu dane, v ktorom prípade súd skúma len, či
správca dane nevybočil z medzí a hľadísk zákona (ust. § 245 ods. 2 O.s.p.), pričom nemôţe
ísť zo strany správneho orgánu o ľubovôľu, avšak pri rešpektovaní zákonných limitov,
zauţívaných postupov a logických záverov nemôţe správny súd do správnej úvahy správcu
dane zasahovať. Samotný zákon o DPH v ţiadnom svojom ustanovení spôsob výpočtu
pomeru nároku na odpočítanie DPH neustanovuje a zákonodarca ponecháva spôsob výpočtu
na príslušnom správnom orgáne.
Zo skutkových zistení v danej veci je zrejmé, ţe správca dane vo svojom rozhodnutí
dostatočne jasne spôsob výpočtu zdôvodnil, tak aby dal ţalobcovi odpoveď na spôsob
výpočtu ako aj vstupné parametre pre ich výpočet.
Senát odvolacieho súdu nesúhlasil ani s tvrdením ţalobcu, ţe by súd prvého stupňa
postupoval v rozpore s názorom vysloveným v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, ktorým bolo predchádzajúce rozhodnutie prvostupňového súdu zrušené a vec mu
bola vrátená na ďalšie konanie, pretoţe súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého
rozhodnutia vyhodnotil ţalobné dôvody náleţitým spôsobom a nie je moţné napadnuté
rozhodnutie prvostupňového súdu povaţovať za nezákonné a nesprávne len preto, ţe ţalobca
v danej veci nemal úspech.
Odvolací súd v konaní ţalovaného správneho orgánu nezistil ani takú vadu, ktorá by
mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého správneho rozhodnutia (§ 250j ods. 3 O.s.p.),
v dôsledku čoho nemoţno konštatovať, ţe napadnuté rozhodnutie správneho orgánu alebo
jeho postup nie je v súlade so zákonom.
Najvyšší súd Slovenskej republiky s poukazom na vyššie uvedené povaţoval námietky
ţalobcu uvedené v odvolaní proti rozsudku krajského súdu za nedôvodné, ktoré nemohli
ovplyvniť vecnú a právnu správnosť posudzovanej veci a preto napadnutý rozsudok
Krajského súdu v Ţiline ako vecne správny a súladný so zákonom podľa § 250ja ods. 3 veta
druhá O.s.p. v spojení s § 219 ods. 1, 2 O.s.p. a s § 246c ods. 1, veta prvá O.s.p. potvrdil
stotoţniac sa v zásade aj s dôvodmi prvostupňového rozhodnutia (§ 219 ods. 2 O.s.p.
v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p.).
15 6Sžf/41/2011
O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ust. § 250k ods. 1
veta prvá O.s.p. v spojení s ust. § 246c ods. 1, veta prvá O.s.p. a s ust. § 224 ods. 1 O.s.p.
Ţalobcovi náhradu trov tohto konania nepriznal, pretoţe v tomto konaní nebol úspešný.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov
3:0 (§ 3 ods. 9 veta tretia zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení účinnom od 1.5.2011).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave, dňa 20. júna 2012
JUDr. Zdenka Reisenauerová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Peter Szimeth