Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6Sžf/41/2011

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu

JUDr. Zdenky Reisenauerovej a členov senátu JUDr. Jozefa Hargaša a JUDr. Aleny

Adamcovej, v právnej veci žalobcu: F. J., bytom Z., zastúpený advokátom JUDr. J. P.,

Advokátska kancelária, R. X., D. K., proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej

republiky, so sídlom Lazovná ulica 63, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti

rozhodnutia ţalovaného č. I/228/12452-70016/2008/993168-r zo dňa 28.8.2008,

o odvolaní ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Ţiline č. k.

-70 z 25. mája 2011, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Ţiline

č. k. -70 zo dňa 25. mája 2011 p o t v r d z u j e .

Ţalobcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

O d ô v o d n e n i e

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Ţiline podľa § 250j ods. 1 Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej len „“) zamietol ţalobu, ktorou sa ţalobca domáhal

preskúmania a zrušenia rozhodnutia ţalovaného č. I/228/12452-716/2008/993168-r zo dňa

2

28.2.2008 (správne č. I/228/12452-70016/2008/993168-r zo dňa 28.8.2008), ktorým ţalovaný

potvrdil dodatočný platobný výmer Daňového úradu Dolný Kubín č. /Krí

zo dňa 13.5.2008, ktorým správca dane na základe výsledkov daňovej kontroly vyrubil

ţalobcovi podľa o správe daní a poplatkov

a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len

„“ alebo „zákon o správe daní“) rozdiel dane z pridanej hodnoty

za zdaňovacie obdobie I. štvrťrok 2005 v sume 14.539,--Sk (482,61 €). Ţalobcovi náhradu

trov konania nepriznal.

Z odôvodnenia uvedeného rozsudku vyplýva, ţe krajský súd sa zaoberal najmä

otázkou, v akom rozsahu ţalobcovi vznikol nárok platiteľa DPH na odpočet dane

za podmienok vyplývajúcich z ustanovenia o dani z pridanej

hodnoty (ďalej len „“ alebo „zákon o DPH“).

Krajský súd zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia ţalovaného správneho orgánu

posudzoval v zmysle ustanovení , v spojení s , ,

Zb. a v spojení s ustanovením § 49 ods. 1, 2, 5 zákona o DPH.

Krajský súd po preskúmaní veci vyhodnotil ako nedôvodné námietky ţalobcu, ktorými

namietal, ţe postup daňových orgánov nebol správny, v dôsledku čoho došlo k nesprávnemu

zníţeniu výšky odpočítanej dane a ţe ţalobca nemal s A. J. uzavretú zmluvu o zdruţení a ani

inú obdobnú zmluvu a z tohto dôvodu nemohol vypočítať daň pomerom príjmy a výdavky,

pričom náklady súvisiace s prevádzkovaním penziónu A. uhrádzal po celé zdaňovacie

obdobie roku 2005 sám a nedelil sa so ţiadnymi príjmami A. J., ktorá sa taktieţ nepodieľala

na úhrade prevádzkových nákladov súvisiacich s poskytovaním sluţieb v penzióne A.,

vzhľadom na to, ţe ţalovaný ani správca dane vo svojich rozhodnutiach netvrdili skutočnosť,

ţe medzi ţalobcom a A. J. je uzatvorená zmluva o zdruţení alebo iná obdobná zmluva.

Krajský súd z obsahu administratívneho spisu zistil, ţe A. J. v mesiacoch január

a február 2005 prevádzkovala penzión A. bezodplatne na základe zmluvy o výpoţičke

ubytovacích priestorov uzatvorej dňa 5.1.2004, na základe ktorej jej nevznikla povinnosť

platiť, resp. podieľať sa na nákladoch spojených s prevádzkovaním penziónu, pričom

v predmetnej zmluve nebol uvedený rozsah výpoţičky (m²). Konštatoval, ţe správca dane

správne postupoval, keď príjmy A. J. (neplatiteľ DPH) dal do pomeru s celkovými príjmami

získanými prevádzkovaním penziónu a tak vypočítal výsledné percento vo výške 66 %, resp.

34 %.

3

Podľa názoru krajského súdu ţalobca nesprávne postupoval, keď si odpočítal daň

z tovarov a sluţieb z dokladov súvisiacich s prevádzkovaním penziónu v plnej výške v sume

43.726,--Sk, pretoţe bolo nesporne preukázané, ţe ţalobca neprevádzkoval penzión v celom

rozsahu.

Krajský súd konštatoval, ţe ţalobca mal právo odpočítať daň zodpovedajúcu rozsahu

pouţitia na podnikanie, t.j. v pomere 65 % predstavuje sumu 28.859,--Sk, poukazom

na znenie ustanovenia § 49 ods. 5 tretia veta zákona o DPH, podľa ktorej právnej úpravy ak

platiteľ pouţije prijaté sluţby a nadobudnutý hmotný majetok iný ako hmotný majetok, ktorý

je podľa osobitného predpisu odpisovaným majetkom na účely svojho podnikania, ako aj

na iný účel ako na podnikanie, odpočíta daň len v pomere zodpovedajúcom rozsahu pouţitia

na podnikanie.

Krajský súd dospel k záveru, ţe ţalobu je potrebné zamietnuť podľa § 250j ods. 1

, pretoţe v predmetnom daňovom konaní neboli zistené ţiadne dôvody odôvodňujúce

zrušenie napadnutého rozhodnutia ţalovaného, povaţujúc námietky ţalobcu uvedené v ţalobe

za nedôvodné.

Rozhodovanie o náhrade trov konania krajský súd odôvodnil podľa ust. § 250k ods. 1

, ţalobcovi náhradu trov konania nepriznal, pretoţe v konaní nemal úspech.

Ţalobca sa proti uvedenému rozsudku krajského súdu v zákonnej lehote odvolal.

Ţiadal, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil

a vec mu vrátil na nové konanie.

V dôvodoch odvolania uviedol, ţe vo veci ţaloby na preskúmanie rozhodnutia

ţalovaného č. I/228/12452-70016/2008/993168-r zo dňa 28.8.2008, ktorým ţalovaný potvrdil

dodatočný platobný výmer Daňového úradu Dolný Kubín zo dňa 13.5.2008, ktorým mu

správca dane vyrubil, ako platiteľovi dane z pridanej hodnoty, rozdiel dane z pridanej hodnoty

za zdaňovacie obdobie I. štvrťrok 2005 v sume 14.539,--Sk, ide v poradí uţ o druhé

zamietavé rozhodnutie súdu prvého stupňa v predmetnej veci, keď na základe jeho odvolania

proti prvému zamietavému rozsudku Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením

sp. zn. prvé rozhodnutie krajského súdu v tejto veci zrušil a vec mu vrátil na nové

konanie.

Ţalobca nesúhlasil s tvrdením krajského súdu, ţe správca dane postupoval správne,

keď príjmy A. J. dal do pomeru s celkovými príjmami získanými prevádzkovaním penziónu

A. v mesiacoch január a február 2005, nakoľko A. J. a ţalobca mali uzatvorenú Zmluvu

o výpoţičke zo dňa 5.1.2004, na základe ktorej A. J. v danom období prevádzkovala

4

predmetný penzión bezodplatne. Taktieţ nesúhlasil s názorom krajského súdu, ţe ţalobcovi

vzniklo právo odpočítať daň zodpovedajúcu rozsahu pouţitia na podnikanie (§ 49 ods. 5

zákona o DPH) a tento pomer ustálil správca dane na 66 % (resp. v odôvodnení omylom

uvedených 65 %), t.j. 28.859,--Sk.

Vytýkal krajskému súdu, ţe s jeho námietkami uvedenými v ţalobe sa vysporiadal

arbitrárnym spôsobom. Vyslovil názor, ţe súd prvého stupňa neuviedol v odôvodnení

napadnutého rozsudku ţiadne argumenty, na základe ktorých dospel k rovnakému názoru ako

mal v danej veci na aplikáciu § 49 zákona o DPH ţalovaný a správca dane. Ďalej tvrdil, ţe

súd prvého stupňa len v dvoch posledných odsekoch odôvodnenia napadnutého rozhodnutia

konštatuje skutkové okolnosti, avšak neuvádza, aké úvahy ho viedli k subsumcii zistených

skutkových okolností pod právnu normu § 49 ods. 5 tretia veta zákona o DPH. Dôvodil, ţe

predpokladom na aplikáciu tejto právnej normy a nároku platiteľa len na pomerné odpočítanie

dane je predovšetkým zistenie, či platiteľ (ţalobca) pouţil majetok aj na iný účel ako

na podnikanie.

Ţalobca mal za to, ţe skutočnosť, ţe penzión A. bol zmluvou o výpoţičke prenechaný

na prevádzkovanie A. J. neznamená, ţe ho platiteľ pouţil na iný účel ako na podnikanie,

s poukazom na to, ţe napriek zmluve o výpoţičke bol penzión naďalej prevádzkovaný

na určený podnikateľský účel, ktorým je poskytovanie ubytovania.

Ţalobca v odvolaní tieţ namietal postup krajského súdu vo vzťahu k určeniu pomeru

nároku na odpočítanie dane (66 % ku 34 %) určený správcom dane a ţalovaným, nakoľko

krajský súd vôbec neuviedol, prečo tento pomer povaţoval za správny, ale len

bez akéhokoľvek zdôvodnenia uviedol, ţe ţalobca mal právo odpočítať daň zodpovedajúcu

rozsahu pouţitia na podnikanie, t.j. 65 %, pričom poukázal tieţ na to, ţe v celom texte

pouţíva súd 66 %, len v závere odôvodnenia 65 %, preto predpokladal, ţe išlo o chybu

v písaní. Súčasne namietal, ţe súd prvého stupňa sa nezaoberal otázkou, či je určený rozsah

(pomer) správny.

Zdôraznil, ţe pre správne posúdenie veci je podstatnou skutočnosť, či ţalobca ako

platiteľ prefakturovával náklady na prevádzku (voda, elektrina, plyn a pod.) A. J.. Tvrdil, ţe

v konaní bolo preukázané, ţe A. J. počas trvania zmluvy o výpoţičke neprefakturovával

ţiadne náklady, ale uhrádzal ich sám a A. J. sa nepodieľala na úhrade prevádzkových

nákladov súvisiacich s poskytovaním sluţieb, ani o nich neúčtovala.

Ďalej dôvodil, ţe neobstojí postup ţalovaného a správcu dane, ktorým určili pomernú

časť nároku na odpočet tak, ţe dali do pomeru faktúry vystavené v tomto období ţalobcom

(431.967,--Sk) a faktúry vystavené v tomto období A. J. (217.921,--Sk), čím vypočítali

5

výsledné percento vo výške 66 %. Odôvodnenie krajského súdu povaţoval za nedostatočné,

namietajúc, ţe súd sa touto jeho námietkou ani nezaoberal a v dôvodoch rozhodnutia len

uviedol, ţe sa stotoţnil s výsledným percentom určeným ţalovaným, resp. správcom dane.

Ţalobca poukázal na právny názor vyslovený Najvyšším súdom Slovenskej republiky

v uznesení sp. zn. , ktorým najvyšší súd prejudikoval, ţe nedostatok riadneho

a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva na spravodlivé

súdne konanie, pretoţe sa tým účastníkovi odníma moţnosť náleţite, skutkovo aj právne

argumentovať proti rozhodnutiu súdu, voči ktorému chce vyuţiť moţnosť opravného

prostriedku.

Ţalobca záverom vyslovil názor, ţe zníţenie odpočítanej dane správcom dane, ktoré

viedlo k dodatočnému vyrubeniu rozdielu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie

I. štvrťrok 2005 bolo neoprávnené, nakoľko aplikácia § 49 ods. 5 zákona o DPH bola

nesprávna a zároveň aj výpočet pomeru (výsledného percenta) bol nesprávny.

Ţalovaný sa k odvolaniu ţalobcu nevyjádril, odvolací návrh nepodal.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací ( v spojení

s veta prvá ) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu spolu

s konaním, ktoré mu predchádzalo v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní ţalobcu

( v spojení s veta prvá ), vec prejednal bez nariadenia

pojednávania ( veta prvá ), pričom deň vyhlásenia rozhodnutia bol

zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk ( a v spojení s

veta prvá a ) a dospel k záveru, ţe odvolaniu ţalobcu nie je moţné priznať

úspech.

Predmetom odvolacieho konania v preskúmavanej veci bol rozsudok krajského súdu,

ktorým súd prvého stupňa zamietol ţalobu, ktorou sa ţalobca domáhal preskúmania

zákonnosti rozhodnutia a postupu ţalovaného správneho orgánu a súčasne jeho zrušenia

a vrátenia mu veci na ďalšie konanie. Preskúmavaným rozhodnutím ţalovaný potvrdil

rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa, t.j. Daňového úradu v Dolnom Kubíne, ktorým

správca dane vyrubil ţalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie

I. štvrťrok 2005 v sume 14.539,--Sk, a preto odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvého

stupňa, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal

6

aj napadnuté rozhodnutie ţalovaného správneho orgánu a rozhodnutie prvostupňového

správneho orgánu a konania im predchádzajúce najmä z toho pohľadu, či sa súd prvého

stupňa vysporiadal so všetkými námietkami uvedenými v ţalobe a z takto vymedzeného

rozsahu, či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia ţalovaného

správneho orgánu.

Úlohou súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu

podľa piatej časti druhej hlavy (§ a nasl.) je posudzovať,

či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadováţil dostatok skutkových podkladov

pre vydanie rozhodnutia, či vo veci dostatočne zistil skutkový stav, či konal v súčinnosti

s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi

predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náleţitosti, teda či rozhodnutie správneho

orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi.

Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho

orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu

súd teda skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v ţalobe, či uvedené

procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom,

ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia ( ).

Pri rozhodnutí, ktoré správny orgán vydal na základe zákonom povolenej voľnej úvahy

(správne uváţenie), preskúmava súd iba, či také rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk

ustanovených zákonom. Súd neposudzuje účelnosť a vhodnosť správneho rozhodnutia (§ 245

ods. 2 ). Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav,

ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia (, veta prvá, ).

Odvolací súd z predloţeného spisového materiálu krajského súdu, súčasť ktorého

tvoril administratívny spis, zistil, ţe príslušný správca dane Daňový úrad Dolný Kubín

vykonal u ţalobcu daňovú kontrolu, na základe ktorej bol vyhotovený protokol o výsledku

zistenia z daňovej kontroly č. 657/320/1367/06-40975/2007/Kan zo dňa 30.10.2007. Správca

dane po prerokovaní protokolu s daňovým subjektom resp. s jeho právnym zástupcom vydal

dodatočný platobný výmer zo dňa 13.5.2008, č. /Krí, ktorým bol F. J. DIČ

X., IČO X., X. - ţalobcovi vyrúbený rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie

obdobie I. štvrťrok 2005 v sume 14.539,--Sk (145,39 €) na tom skutkovom základe, ţe

v období od roku 2003 do 31.12.2005 prevádzkoval rozostavanú stavbu penziónu A.

a z uskutočnených zdaniteľných plnení, z prevádzky penziónu ţalobca ako platiteľ priznal daň

7

podľa ust. § 8 a 9 zákona o DPH v zdaňovacom období I. štvrťrok 2005 vo výške 108.871,--

Sk (3.613,86 €). V súvislosti s prevádzkou penziónu si platiteľ v kontrolovanom zdaňovacom

období uplatnil odpočítanie dane podľa ust. § 49 ods. 2 zákona o DPH z dokladov súvisiacich

s prevádzkou penziónu A. (elektrina, voda, plyn, vodné, stočné, nákup materiálu, tovaru,

výdavky na mzdy). Správca dane ďalej zistil, ţe v období mesiacov január a február 2005 sa

na prevádzkovaní penziónu podieľala A. J. (nie je platiteľkou DPH) a to na základe

zmluvy o výpoţičke zo dňa 5.1.2004 uzatvorenej medzi ňou a F. J.. A. J. vystavila v období

od 1.1.2005 do 15.2.2005 faktúry za ubytovanie v penzióne A., avšak z jej vyjadrenia, ktoré je

obsahom zápisnice z miestneho zisťovania č. 657/320/1367-33720/2007/Kan zo dňa 3.9.2007

manţelovi F. neprispievala na výdavky súvisiace s prevádzkou penziónu. Celkové výdavky za

prevádzku penziónu má zaúčtované vo svojom účtovníctve F. J.. Ţalobca si v kontrolovanom

zdaňovacom období uplatnil odpočet dane z tovarov a sluţieb v sume 43.726,--Sk (1.451,44

€). Citáciou ust. § 49 ods. 1, 2 a ust. § 49 ods. 5 zákona o DPH správca dane konštatoval, ţe

zdaniteľné plnenia z prevádzky penziónu dosiahol platiteľ F. J. ako aj podnikateľka A. J.

(neplatiteľ DPH), ktorá neprispela na výdavky súvisiace s prevádzkou penziónu, pričom

ţalobca si odpočítal daň z tovarov a sluţieb z dokladov súvisiacich s prevádzkou penziónu

v plnej výške v sume 43.726,--Sk (1.451,44 €). Správca dane v súlade s uvedeným

konštatoval, ţe ţalobca mal právo si odpočítať daň zodpovedajúcu rozsahu pouţitia na

podnikanie, v pomere 66 % v sume 28.859,--Sk (957,94 €). Správca dane vypočítal pomernú

časť uskutočnených zdaniteľných plnení bez dane za mesiace január a február roku 2005 u F.

J. k celkovým zdaniteľným plneniam bez dane dosiahnutých z prevádzky penziónu v januári

a februári roku 2005.

Proti uvedenému rozhodnutiu správcu dane sa ţalobca odvolal v zákonnej lehote.

V rámci odvolacieho správneho konania ţalobca namietal nesprávnu aplikáciu ust. § 49 ods. 2

zákona o DPH, mal za to, ţe výpočty správcu dane s pouţitím právneho názoru, sú nesprávne

a správca dane nesprávne zníţil výšku odpočítanej dane o sumu 14.867,--Sk (493,49 €).

Poukázal na to, ţe nemal s A. J. uzavretú zmluvu o zdruţení a ani inú obdobnú zmluvu, preto

nemohol vypočítavať pomerom príjmy a výdavky a taktieţ zdôraznil, ţe A. J. sa nijakým

spôsobom nedelila s príjmami s F. J. a ani sa nepodieľala na úhrade prevádzkových nákladov.

Ţalovaný vo svojom rozhodnutí zo dňa 28.8.2008, č. I/228/12452-

70016/2008/993168-r (rozhodnutie napadnuté ţalobou) po preskúmaní odvolaním

napadnutého rozhodnutia správcu dane konštatoval, ţe postup správcu dane pri vydaní

napadnutého rozhodnutia bol v súlade s procesnými a hmotnoprávnymi predpismi.

Zo správne zisteného skutkového stavu sa stotoţnil so záverom správcu dane a v súvislosti

8

s porušením ust. § 49 ods. 2 zákona o DPH, keď platiteľ odpočítal daň z tovarov a sluţieb

v plnej výške 100 % v sume 43.726,--Sk (1.451,44 €), pričom pomernú časť dane v sume

14.867,--Sk (493,49 €) nepouţil na účely svojho podnikania ako platiteľ. Pomerná časť

odpočítanej dane v pomere 34 % v sume 14.867,--Sk (493,49 €) nesúvisela so zdaniteľným

príjmom ţalobcu, ale s príjmom jeho manţelky. Uviedol, ţe percentuálne rozdelenie

je štandardným postupom a zodpovedá zásadám logického myslenia a na uvedený postup

nemá vplyv skutočnosť, ţe ţalobca nemal s A. J. uzatvorenú zmluvu o zdruţení.

Zákonodarca v právnej norme § 2 zákona o správe daní ustanovuje základné

zásady daňového konania tak, že v daňovom konaní sa postupuje v súlade so všeobecne

záväznými právnymi predpismi, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom

na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných

osôb zúčastnených v daňovom konaní (ods. 1). Správca dane postupuje v daňovom

konaní v úzkej súčinnosti s daňovými subjektmi a pri vyžadovaní plnenia ich povinností

v tomto konaní použije len také prostriedky, ktoré ich najmenej zaťažujú a umožňujú

pritom správne vyrubiť a vybrať daň (ods. 2). Správca dane hodnotí dôkazy podľa

svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti,

pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo (ods. 3). Daňové konanie

je neverejné okrem úkonov, ktorých povaha to neumožňuje (ods. 4). Správca dane

je povinný začať daňové konanie aj na vlastný podnet vždy, ak sú splnené zákonné

podmienky pre vznik alebo existenciu daňovej pohľadávky, a to aj v prípade, že daňový

subjekt v tomto smere nesplnil riadne alebo vôbec svoje povinnosti (ods. 5).

Pri uplatňovaní daňových predpisov v daňovom konaní sa berie do úvahy vždy skutočný

obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre určenie alebo vybratie

dane (ods. 6). Všetky daňové subjekty majú v daňovom konaní rovnaké práva

a povinnosti (ods. 7). Právom i povinnosťou všetkých daňových subjektov je úzko

spolupracovať so správcom dane v daňovom konaní (ods. 8).

Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade

s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu.

Zákon o správe daní a poplatkov preto zakotvuje oprávnenia daňových orgánov, aby

mohli zisťovať, či daňové subjekty si splnili svoje povinnosti stanovené príslušnými

hmotnoprávnymi predpismi. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, zákon o správe daní

a poplatkov obsahuje osobitnú úpravu zisťovania preverovania základu dane alebo

9

iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo vznik daňovej

povinnosti daňového subjektu.

Podľa § 2 ods. 1 písm. b) zákona o DPH, predmetom dane je poskytnutie sluţby (ďalej

len "dodanie sluţby") za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou.

Podľa § 3 ods. 1 zákona o DPH, zdaniteľnou osobou je kaţdá osoba, ktorá vykonáva

nezávisle akúkoľvek ekonomickú činnosť podľa odseku 2 bez ohľadu na účel alebo výsledky

tejto činnosti.

Podľa § 9 ods. 1 zákona o DPH, dodaním sluţby je kaţdé plnenie, ktoré nie je

dodaním tovaru podľa § 8, vrátane a) prevodu práva k nehmotnému majetku vrátane

poskytnutia práva k priemyselnému vlastníctvu alebo inému duševnému vlastníctvu,

b) poskytnutia práva uţívať hmotný majetok, c) prijatia záväzku zdrţať sa konania alebo

strpieť konanie alebo stav, d) sluţby dodanej na základe poverenia alebo rozhodnutia

vydaného štátnym orgánom alebo na základe zákona.

Podľa § 19 ods. 2 veta prvá zákona o DPH, daňová povinnosť vzniká dňom dodania

sluţby.

Podľa ust. § 22 ods. 1 zákona o DPH, základom dane pri dodaní tovaru alebo sluţby

je všetko, čo tvorí protihodnotu, ktorú dodávateľ prijal alebo má prijať od príjemcu plnenia

alebo inej osoby za dodanie tovaru alebo sluţby, zníţenú o daň. Do základu dane sa zahŕňa

aj dotácia alebo príspevok, ktorý dodávateľ prijal alebo má prijať k cene tovaru alebo sluţby.

Podľa ust. § 49 ods. 1, ods. 2 písm. a/ aţ d/, ods. 5 zákona o DPH, právo odpočítať daň

z tovaru alebo zo sluţby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo sluţbe vznikla

daňová povinnosť.

Platiteľ môţe odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a sluţieb, ktoré

pouţije na dodávky tovarov a sluţieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ

môţe odpočítať daň, ak je daň a) voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov

a sluţieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané, b) ním uplatnená zo sluţieb a z tovarov

dodaných s inštaláciou alebo montáţou dodávateľom alebo na jeho účet, pri ktorých

je povinný platiť daň podľa § 69 ods. 2 aţ 4 a ním uplatnená z tovaru, pri ktorom je povinný

10

platiť daň podľa § 69 ods. 7 a 9, c) ním uplatnená pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného

členského štátu podľa § 11 a § 11a, d) zaplatená správcovi dane v tuzemsku pri dovoze

tovaru.

Platiteľ, ktorý nadobudne hmotný majetok, ktorý je podľa osobitného predpisu

odpisovaným majetkom, a pri nadobudnutí tohto majetku predpokladá jeho pouţitie na účely

svojho podnikania, ako aj na iný účel ako na podnikanie, sa môţe rozhodnúť, ţe neodpočíta

časť dane, ktorá zodpovedá rozsahu pouţitia hmotného majetku na iný účel ako

na podnikanie. Ak sa platiteľ rozhodne, ţe neodpočíta časť dane, ktorá zodpovedá rozsahu

pouţitia hmotného majetku na iný účel ako na podnikanie, nepovaţuje sa pouţitie tohto

hmotného majetku na iný účel ako na podnikanie v tomto rozsahu za dodanie tovaru

za protihodnotu (§ 8 ods. 3) alebo dodanie sluţby za protihodnotu (§ 9 ods. 2). Ak platiteľ

pouţije prijaté sluţby a nadobudnutý hmotný majetok iný ako hmotný majetok, ktorý je podľa

osobitného predpisu odpisovaným majetkom, na účely svojho podnikania, ako aj na iný účel

ako na podnikanie, odpočíta daň len v pomere zodpovedajúcom rozsahu pouţitia

na podnikanie k celkovému rozsahu pouţitia. Ustanovenie odseku 4 týmto nie je dotknuté.

Odvolací súd po preskúmaní veci v rozsahu odvolacích a ţalobných dôvodov dospel

k záveru, ţe správca dane v danom prípade postupoval v súlade so zákonom o správe daní,

vo veci si zadováţil dostatok skutkových podkladov relevantných pre vydanie rozhodnutia,

v daňovom konaní postupoval v súčinnosti s daňovým subjektom – ţalobcom a vo veci

rozhodol skutkovo a právne správne. Ţalovaný správny orgán sa s námietkami ţalobcu

vznesenými v daňovom konaní náleţite vyporiadal v dôvodoch svojho rozhodnutia, z ktorých

dôvodov rozhodnutie ţalovaného správneho orgánu je treba povaţovať za súladné

so zákonom, a preto súd prvého stupňa rozhodol vo veci zákonne, keď ţalobu zamietol.

Senát odvolacího súdu dáva do pozornosti, ţe v správnom súdnictve súdy

preskúmavajú zákonnosť ţalobou napadnutých správnych rozhodnutí ako i postupov

predchádzajúcich ich vydaniu, kedy je uţ skutkový stav známy a vyplýva z obsahu

administratívneho spisu a dokazovanie sa vykonáva len výnimočne a pre súd je v rámci

správneho prieskumu zákonnosti napádaných rozhodnutí orgánov verejnej správy rozhodujúci

skutkový stav, ktorý bol zistený v správnom konaní a teda bol tu v čase vydania správneho

rozhodnutia ( a ).

11

Predmetom prieskumu v tomto konaní je rozhodnutie ţalovaného zo dňa 28.8.2008,

č. I/228/12452-70016/2008/993168-r, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie Daňového úradu

Dolný Kubín č. /Krí zo dňa 13.5.2008, ktorým bol ţalobcovi vyrúbený

rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie I. štvrťrok 2005 vo výške 14.539,--Sk

(482,61 €) a konanie mu predchádzajúce.

Odvolací súd vyhodnotil rozsah a dôvody odvolania vo vzťahu k napadnutému

rozsudku krajského súdu, oboznámiac sa s obsahom pripojeného administratívneho a súdneho

spisu a v zmysle ustanovenia , v spojení s dospel k záveru,

ţe nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych

záverov súdu prvého stupňa spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem

obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku. Taktieţ podľa názoru odvolacieho súdu

vytvárajú dostatočné východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Z uvedených

dôvodov sa odvolací súd nestotoţnil s námietkou ţalobcu uvedenou v dôvodoch odvolania

ohľadom odňatia mu moţnosti konať pred súdom a to tým, ţe krajský súd sa nedostatočne

zaoberal jeho námietkami.

V tejto súvislosti senát odvolacího súdu poukazuje na to, ţe pod odňatím moţnosti

konať pred súdom treba rozumieť taký postup pred správnym súdom, ktorý predstavuje

chybný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia jeho procesných

práv, priznaných mu v súdnom konaní za účelom ochrany jeho práv a právom chránených

záujmov. Nedostatok alebo nezrozumiteľnosť dôvodov rozhodnutia predstavuje závaţné

procesné pochybenie súdu spočívajúce v odňatí moţnosti konať pred súdom (§ 221 ods. 1,

písm. f/ ). Súd prvého stupňa v odôvodnení súdneho rozhodnutia v zmysle ustanovenia

v spojení s veta prvá nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, v odôvodnení rozhodnutia však musí dať odpovede na právne

a skutkovo relevantné otázky. Štruktúra odôvodnenia rozsudku je v priamej spojitosti

so základným právom na súdnu ochranu podľa Slovenske republiky

a článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd.

V súlade s uvedeným odvolací súd dospel k záveru, ţe odôvodnenie napadnutého

rozhodnutia krajského súdu, ktorý sa v zásade stotoţnil s právnym názorom správneho orgánu

12

ani nemohlo byť vzhľadom na všeobecný charakter ţalobných námietok vyčerpávajúcejšie,

pričom odvolací súd nezistil, ţe by odôvodnenie rozhodnutia nedalo odpoveď na právne

a skutkovo relevantné otázky a z toho pohľadu ho nemoţno povaţovať za nezrozumiteľné.

Spochybňovanie aplikácie ust. § 49 ods. 5 zákona o DPH ţalobcom nemá ţiadny základ

v obsahu ţalobných dôvodov.

Odvolací súd nesúhlasil s názorom ţalobcu vysloveným v odvolaní proti rozhodnutiu

krajského súdu, ţe keďţe bol penzión A. zmluvou o výpoţičke prenechaný

na prevádzkovanie A. J. neznamená to, ţe ho platiteľ, teda ţalobca, pouţil na iný účel ako na

podnikanie, s poukazom na to, ţe napriek zmluve o výpoţičke bol penzión naďalej

prevádzkovaný na určený podnikateľský účel, ktorým je poskytovanie ubytovania a preto

povaţuje subsumpciu zisteného skutkového stavu pod ust. § 49 ods. 5 tretia veta zákona

o DPH za ničím nepodloţenú. Senát odvolacieho súdu sa stotoţnil s argumentáciou súdu

prvého stupňa, keď konštatoval, ţe práve na základe zisteného skutkového stavu nebolo

sporné, ţe ţalobca neprevádzkoval penzión v celom rozsahu a preto treba povaţovať

aplikáciu ust. § 49 ods. 5 tretia veta zákona o DPH za dôvodnú. Senát odvolacieho súdu

taktieţ zastáva názor, ţe práve tým, ţe ţalobca neprevádzkoval penzión v celom rozsahu

nemohol si, hoci znášal všetky náklady na prevádzku, odpočítať daň, ktorá nesúvisela s jeho

podnikateľskou činnosťou. Z uvedených dôvodov argumentácia o porušení ust. § 49 ods. 2

zákona o DPH, podľa ktorého platiteľ môţe odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň

z tovarov a sluţieb, ktoré pouţije na dodávky tovarov a sluţieb ako platiteľ, správcom dane sa

javí v kontexte vyššie uvedenom ako správna. Podnikateľskou činnosťou sa s ohľadom

na ust. § 3 ods. 1 zákona o DPH rozumie kaţdá činnosť, z ktorej sa dosahuje príjem a ktorá

zahŕňa činnosť výrobcov, obchodníkov a dodávateľov sluţieb vrátane ťaţobnej, stavebnej

a poľnohospodárskej činnosti, činnosť vykonávaná ako slobodné povolanie podľa osobitných

predpisov, duševná tvorivá činnosť ako aj športová činnosť. Odvolací súd taktieţ súhlasí

s argumentáciou správnych orgánov ako aj súdu prvého stupňa, ţe nemoţno podnikateľskú

činnosť manţelky ţalobcu pripisovať na vrub jeho podnikateľskej činnosti, pretoţe v danom

prípade ide o dva samostatné podnikateľské subjekty vykonávajúce podnikateľskú činnosť.

V tejto súvislosti senát odvolacího súdu dáva do pozornosti ţalobcu, ţe usporiadanie

právnych vzťahov je vecou dohody účastníkov právneho vzťahu a preto neobstojí ani tvrdenie

ţalobcu o tom, ţe v súvislosti so znášaním nákladov na prevádzku penziónu A. J. pomerne

náklady na prevádzku neprefakturovával ani nijakým iným spôsobom ich náhradu neţiadal,

a preto tieto tvrdenia ţalobcu sú vo vzťahu k veci právne bezvýznamné.

13

Odvolací súd nepovaţoval za dôvodnú ani ďalšiu odvolaciu námietku ţalobcu, ktorou

namietal nedostatočné zdôvodnenie krajským súdom, keď povaţoval pomer nároku

na odpočítanie dane za správny. Pokiaľ aj krajský súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia

bez ďalšieho len konštatoval, ţe vo vzťahu k určeniu pomeru nároku na odpočítanie dane

(66 % ku 34 %) sa stotoţňuje s postupom správnych orgánov, nie je moţné povaţovať za takú

vadu konania, ktorá by mala za následok nezákonnosť jeho rozhodnutia.

Zákonodarca v právnej úprave ustanovenej v § 49 ods. 5 veta tretia zákona o DPH

predpokladá odpočítanie dane v pomere zodpovedajúcom rozsahu pouţitia na podnikanie

k celkovému rozsahu pouţitia, ak platiteľ pouţije prijaté sluţby a nadobudnutý hmotný

majetok iný ako hmotný majetok, ktorý je podľa osobitného predpisu odpisovaným

majetkom, na účely svojho podnikania, ako aj na iný účel ako na podnikanie.

Zo skukových zistení v danej veci nesporne vyplýva, ţe ţalobca neprevádzkoval

penzión v celom rozsahu, keď na základe zmluvy o výpoţičke ubytovacích priestorov

v mesiacoch január a február 2005 penzión A. prevádzkovala jeho manţelka A. J..

Z uvedeného dôvodu si ţalobca nemohol uplatniť odpočet dane za náklady, ktoré súviseli

s prevádzkou penziónu za uvedené obdobie, pretoţe tieto náklady v tomto období nesúviseli

s jeho podnikateľskou činnosťou.

Vzhľadom k uvedenému nemoţno súhlasiť s tvrdením ţalobcu, keď zdôraznil, ţe

pre správne posúdenie veci je podstatnou skutočnosť, či ţalobca ako platiteľ prefakturovával

náklady na prevádzku (voda, elektrina, plyn a pod.) A. J. s poukazom na to, ţe v konaní bolo

preukázané, ţe A. J. počas trvania zmluvy o výpoţičke neprefakturovával ţiadne náklady, ale

uhrádzal ich sám a A. J. sa nepodieľala na úhrade prevádzkových nákladov súvisiacich

s poskytovaním sluţieb, ani o nich neúčtovala. Takéto tvrdenie je právne bezvýznamné

vo vzťahu nároku na odpočet dane z pridanej hodnoty v zmysle § 49 zákona o DPH, keďţe

platenie nákladov, resp. ich prefakturácia, súvisiace s prevádzkou penziónu za uvedené

obdobie medzi zmluvnými partnermi treba povaţovať za záväzok vyplývajúci zo zmluvy a je

vecou zmluvných strán, akým spôsobom sa vyrovnajú.

Odpočítanie dane v pomere zodpovedajúcom rozsahu pouţitia na podnikanie

k celkovému rozsahu pouţitia v zmysle citovanej právnej úpravy § 49 ods. 5 tretia veta

14

zákona o DPH je vecou správnej úvahy správcu dane, v ktorom prípade súd skúma len, či

správca dane nevybočil z medzí a hľadísk zákona (ust. ), pričom nemôţe

ísť zo strany správneho orgánu o ľubovôľu, avšak pri rešpektovaní zákonných limitov,

zauţívaných postupov a logických záverov nemôţe správny súd do správnej úvahy správcu

dane zasahovať. Samotný zákon o DPH v ţiadnom svojom ustanovení spôsob výpočtu

pomeru nároku na odpočítanie DPH neustanovuje a zákonodarca ponecháva spôsob výpočtu

na príslušnom správnom orgáne.

Zo skutkových zistení v danej veci je zrejmé, ţe správca dane vo svojom rozhodnutí

dostatočne jasne spôsob výpočtu zdôvodnil, tak aby dal ţalobcovi odpoveď na spôsob

výpočtu ako aj vstupné parametre pre ich výpočet.

Senát odvolacieho súdu nesúhlasil ani s tvrdením ţalobcu, ţe by súd prvého stupňa

postupoval v rozpore s názorom vysloveným v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky, ktorým bolo predchádzajúce rozhodnutie prvostupňového súdu zrušené a vec mu

bola vrátená na ďalšie konanie, pretoţe súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého

rozhodnutia vyhodnotil ţalobné dôvody náleţitým spôsobom a nie je moţné napadnuté

rozhodnutie prvostupňového súdu povaţovať za nezákonné a nesprávne len preto, ţe ţalobca

v danej veci nemal úspech.

Odvolací súd v konaní ţalovaného správneho orgánu nezistil ani takú vadu, ktorá by

mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého správneho rozhodnutia ( ),

v dôsledku čoho nemoţno konštatovať, ţe napadnuté rozhodnutie správneho orgánu alebo

jeho postup nie je v súlade so zákonom.

Najvyšší súd Slovenskej republiky s poukazom na vyššie uvedené povaţoval námietky

ţalobcu uvedené v odvolaní proti rozsudku krajského súdu za nedôvodné, ktoré nemohli

ovplyvniť vecnú a právnu správnosť posudzovanej veci a preto napadnutý rozsudok

Krajského súdu v Ţiline ako vecne správny a súladný so zákonom podľa § 250ja ods. 3 veta

druhá v spojení s , a s , veta prvá potvrdil

stotoţniac sa v zásade aj s dôvodmi prvostupňového rozhodnutia (

v spojení s veta prvá ).

15

O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ust. § 250k ods. 1

veta prvá v spojení s ust. , veta prvá a s ust.

Ţalobcovi náhradu trov tohto konania nepriznal, pretoţe v tomto konaní nebol úspešný.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov

3:0 ( veta tretia o súdoch a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení účinnom od 1.5.2011).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave, dňa 20. júna 2012

JUDr. Zdenka Reisenauerová, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Peter Szimeth