Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
d35/436005.812088.pdf
PDF · 273.01 KB
No categories available
6Sžo/44/2011
Najvyšší súd 6Sžo43/2011 Slovenskej republiky 6Sžo/44/2011
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu
JUDr. Zdenky Reisenauerovej a členov senátu JUDr. Jozefa Hargaša a JUDr. Aleny
Adamcovej, v právnej veci žalobcu: P., s.r.o., so sídlom R. X, B., IČO: X., zastúpený JUDr.
D. R., advokátom, so sídlom K. X., B., proti žalovanému: Úrad na ochranu osobných
údajov SR, Odborárske námestie 3, Bratislava, zastúpeného JUDr. M. H., advokátkou,
so sídlom B. X., P.O.BOX X., B., o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu
žalovaného č. 04017/2008Up-P904/08-1 zo dňa 3. septembra 2008, o odvolaní žalobcu
proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave, č. k. 3S 207/2008-137, zo dňa 1. marca 2011,
v spojení s opravným uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 3S 207/2008-151 zo
dňa 4. júla 2011, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave
č. k. 3S 207/2008-137 zo dňa 1. marca 2011 v spojení s opravným uznesením Krajského súdu
v Bratislave č. k. 3S 207/2008-151 zo dňa 4. júla 2011 v napadnutej časti týkajúcej sa veci
samej p o t v r d z u j e .
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave
č. k. 3S 207/2008-137 zo dňa 1. marca 2011 v spojení s opravným uznesením Krajského súdu
v Bratislave č. k. 3S 207/2008-151 zo dňa 4. júla 2011 v napadnutej časti týkajúcej sa náhrady
trov konania z m e ň u j e tak, že súd žalobcovi nepriznáva právo na náhradu trov konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky žalobcovi nepriznáva právo na náhradu trov
odvolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Krajský súd v Bratislave rozsudkom č. k. 3S 207/2008-137 zo dňa 1. marca 2011
zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného
č. 04017/2008Up-P904/08-1 zo dňa 3. septembra 2008, ktorým žalovaný právoplatne
žalobcovi uložil povinnosť ako prevádzkovateľovi do 10 dní od právoplatnosti opatrenia
zabezpečiť, aby jeho sprostredkovateľ – R., a.s., O. X., B., konajúc tým na základe zmluvy
medzi prevádzkovateľom a sprostredkovateľom vypracované podľa § 5 ods. 1 zákona č.
428/2002 Z. z. o ochrane osobných údajov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č.
428/2002 Z. z.“), dodržiaval podmienky, ktoré mu žalobca ako prevádzkovateľ určil
v písomnej mandátnej zmluve. Krajský súd súčasne zaviazal žalobcu zaplatiť žalovanému na
účet právneho zástupcu trovy konania vo výške 515,34 € do troch dní od právoplatnosti
rozhodnutia.
Z odôvodnenia uvedeného rozhodnutia vyplýva, že krajský súd z obsahu
administratívneho spisu mal preukázané, že Úrad na ochranu osobných údajov SR začal dňa
27.2.2008 podľa § 38 ods. 1 písm. f/ zákona č. 428/2002 Z. z. prešetrovať podnet právnickej
osoby týkajúcej sa podozrenia z porušovania povinností, resp. podmienok určených týmto
zákonom pri spracúvaní osobných údajov prevádzkovateľom P., s.r.o, so sídlom P. X., B.,
IČO: X. - žalobcu. Žalovaný po vyhodnotení podkladov doručených prvostupňovému
správnemu orgánu právnickou osobou, ktorá oznámenie podala a po doplnení predmetného
podania dotknutou osobou, vydal dňa 28.4.2008 poverenie na výkon kontroly žalobcu.
Prvostupňový správny orgán žalobcovi oznámil začatie kontroly a následne mu doručil
protokol o výsledkoch tejto kontroly. Na základe vykonanej kontroly žalovaný vydal
opatrenie č. 02894/2008Ui-P904/08-10 zo dňa 27.6.2008, v ktorom uložil žalobcovi dôsledne
dodržiavať povinnosti vyplývajúce z ust. § 6 ods. 1 písm. e/ a i/ zákona č. 428/2002 Z. z.
Podľa tohto opatrenia žalobca, resp. jeho sprostredkovateľ R., mali upozornenia o vymáhaní
pohľadávok dotknutým osobám zasielať v uzatvorených poštových zásielkach. Voči tomuto
rozhodnutiu podal námietky žalobca, o ktorých rozhodol žalovaný rozhodnutím č.
04017/2008Up-P904/08-1 zo dňa 3.9.2008 tak, že zamietol námietky a uložené opatrenie zo
dňa 27.6.2008 potvrdil. Námietky žalobcu smerovali proti bodu 3: „v lehote do 10 dní odo
dňa nadobudnutia právoplatnosti tohto opatrenia v súlade s ustanovením § 6 odsek 4 zákona č.
428/2002 Z. z. o ochrane osobných údajov v znení zákona č. 90/2005 Z. z. zabezpečiť, aby
spracovateľ teda sprostredkovateľ R., a.s., so sídlom O. X., B. pri spracúvaní osobných
údajov dôsledne dodržiaval povinnosti vyplývajúce mu najmä z ustanovenia § 6 odsek 1
písmeno e/ a i/ zákona č. 428/2002 Z. z. o ochrane osobných údajov v znení zákona č.
90/2005 Z. z. Z odôvodnenia rozhodnutia žalovaného vyplýva, že použitie formy otvorenej
zásielky na doručenie výzvy na zaplatenie dlžnej sumy má za následok porušenie ust. § 6
ods. 1 písm. e/ zák. č. 428/2002 Z. z. v časti „zabezpečiť, aby sa osobné údaje spracúvali
a využívali výlučne spôsobom, ktorý zodpovedá účelu, na ktorý boli zhromaždené“.
Identifikačné údaje osoby spolu s označením dotknutej osoby ako dlžníka je nevyhnutné
považovať za osobné údaje podľa § 3 zákona č. 428/2002 Z. z. Umožnenie prístupu
k uvedeným osobným údajom týkajúcim sa ekonomickej identity osobám, ktoré nie sú
v zmysle § 4 ods. 4 zákona č. 428/2002 Z. z. považované za osoby oprávnené, nemožno
považovať za využívanie výlučne spôsobom, ktorý zodpovedá účelu, na ktorý boli
zhromaždené.
Krajský súd zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia žalovaného posudzoval
v intenciách ustanovení § 3, § 4 ods. 4, 5, § 6 ods. 1 písm. c/, f/, g/, h/, e/ a i/, a § 15 ods. 1
Krajský súd zistil, že sprostredkovateľ R. pre žalobcu vykonával na základe uzavretej
mandátnej zmluvy činnosti smerujúce k mimosúdnemu vymoženiu pohľadávok a ich
príslušenstva žalobcu ako aj ďalšie s tým spojené úkony tak, že sprostredkovateľ R. doručoval
výzvy na zaplatenie dlžnej sumy pre klientov žalobcu formou otvorenej zásielky; žalobca bol
poskytovateľom úveru pre jednotlivých občanov ako jeho klientov.
Poukázal na to, že vo všeobecných podmienkach poskytovania úveru v čl. 14
je uvedené, „Podľa zákona č. 428/2002 Z. z. o ochrane osobných údajov dlžník súhlasí s tým,
aby veriteľ spracovával všetky informácie vrátane osobných údajov, ktoré mu poskytla
dotknutá osoba – dlžník, alebo ktoré sú prístupné z verejných zdrojov, vo svojom
informačnom systéme, prípadne v informačnom systéme tretích osôb; dotknutá osoba – dlžník
súhlasí s tým, aby prevádzkovateľ – veriteľ uskutočňoval prenos informácií, osobných údajov
alebo informačných systémov do iných krajín; dotknutá osoba – dlžník súhlasí s tým, aby
osoba, ktorej prevádzkovateľ – veriteľ poskytol informácie alebo osobné údaje týkajúce sa
dotknutej osoby dlžníka spracúvala tieto informácie a osobné údaje vo vlastnom informačnom
systéme; dlžník súhlasí so zverejnených svojich osobných údajov v periodickej
a neperiodickej tlači alebo inou verejnou formou v prípade neplnenia jeho povinností
vyplývajúcich z tejto zmluvy; dlžník súhlasí s tým, aby veriteľ poskytol informácie súvisiace
s touto zmluvou manželovi/manželke a ostatným osobám žijúcim s nim v spoločnej
domácnosti na ich písomnú žiadosť.“
Krajský súd konštatoval, že sprostredkovateľ R. bol odosielateľom zásielok a jeho
povinnosťou bolo voliť vhodný obal a uzáver zásielky, čo mu vyplývalo z ust. čl. 11 ods. 3
Poštových podmienok k poštovým službám vydaných podľa zákona č. 507/2001 Z. z.,
v zmysle ktorých odosielateľ zásielok má si vybrať obal, uzáveru a vnútorné balenie zásielok
primerané obsahu zásielok a táto voľba primeranosti obalu a uzáveru zásielky je vecou
odosielateľa.
Nesúhlasil s tvrdením žalobcu, keď v žalobe poukazoval na zásielky SIPO, obsahujúce
osobné údaje o ekonomickej identite dotknutej osoby. Uviedol, že platobný doklad SIPO
je poukazom poštového platobného styku podľa § 4 ods. 2 písm. b/ zák. č. 507/2001 Z. z.
na účel mesačného inkasovania pravidelne sa opakujúcich platieb obyvateľstva
pre zmluvných partnerov Slovenskej pošty, s poukazom na to, že zásielky, ktoré zasiela
sprostredkovateľ R. sú používané na iný účel a to ako upomienka, v ktorej sa presne uvádza:
meno, priezvisko, adresa bydliska spolu s charakteristikou, že fyzická osoba je dlžník
a nezaplatila dlžnú čiastku, odhaľuje ekonomickú identitu fyzickej osoby tretej osobe a to
v rozpore s § 6 ods. 1, písm. e/ ako aj § 15 ods. 1 zákona č. 428/2002 Z. z., to znamená, že
povinnosťou sprostredkovateľa R. je chrániť osobné údaje pred náhodnou stratou, zmenou,
nedovoleným prístupom a sprístupnením, ako aj pred akýmikoľvek neprístupnými formami
spracúvania, pričom forma zásielky, ktorú zvolil sprostredkovateľ však nespĺňa tento
charakter a tým dochádza k porušeniu práv dotknutých osôb na ochranu ich súkromia
a zároveň k porušeniu čl. 19 Ústavy, čl. 10 Listiny základných ľudských práv a slobôd a čl. 8
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Ďalej krajský súd konštatoval, že žalobca zasielaním výziev formou otvorenej listovej
zásielky obsahujúcich údaje o výške dlhu dotknutej osoby, o úročení dlhu, ako aj vetu
„v prípade splatenia do celej dlžnej sumy budeme rešpektovať právo na Vaše súkromie“, koná
v rozpore s povinnosťami, ktoré sú mu uložené v § 6 ods. 1 písm. e/ a i/ zákona
č. 428/2002 Z. z., s poukazom na to, že tým, že sa zásielka doručuje dotknutej osobe formou
otvorenej listovej zásielky, môže dôjsť k sprístupňovaniu osobných údajov inej osobe, čo
vyplýva z formy a spôsobu doručovania tejto výzvy a môže taktiež dôjsť k sprístupňovaniu
osobných údajov dlžníka o jeho ekonomickej identite, napr. susedovi, domovému
dôverníkovi, podnájomníkovi a pod., čim dochádza k priamemu narušeniu i súkromia
a základných ľudských práv a slobôd dotknutej osoby.
Súčasne krajský súd poukázal na to, že možnosť sprístupnenia osobných údajov
o ekonomickej identite dotknutej osoby tretím osobám bez právneho podkladu vyplýva aj
z ďalších ustanovení Poštových podmienok, podľa ktorých pri doručovaní obyčajnej listovej
zásielky, ktorá je navyše otvorená, pošta negarantuje doručenie zásielky priamo do rúk
adresáta (čl. 40 ods. 8 a 9 poštových podmienok).
Z dôvodov uvedených v odôvodnení rozsudku krajský súd dospel k záveru, že žalobu
žalobcu je potrebné zamietnuť.
O náhrade trov konania krajský súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p. tak, že
úspešnému žalovanému priznal trovy konania vyčíslené podľa § 11 ods. 2 a § 12 ods. 3 a § 16
ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z.
Krajský súd opravným uznesením č. k. 3S 207/2008-151 zo dňa 4.7.2011 opravil
rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 3S 207/2008-137 zo dňa 1.3.2011, v časti
rozsudku týkajúcej sa trov konania tak, že tento rozsudok správne znie: „Žalobca je povinný
zaplatiť žalovanému na účet právneho zástupcu žalovaného trovy konania vo výške 515,34
eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku“.
Z odôvodnenia uvedeného rozhodnutia vyplýva, že dodatočne bolo zistené, že
pri písaní rozsudku došlo k zrejmej chybe pri uvedení komu je treba zaplatiť trovy konania –
v rozsudku bolo uvedené „na účet právneho zástupcu žalobcu“, z ktorých dôvodov
s poukazom na ust. § 164 O.s.p. opravil chybu v časti trov konania, tak ako uviedol vo výroku
opravného uznesenia s tým, že v ostatnom zostáva rozsudok bezo zmeny.
Proti uvedenému rozsudku krajského súdu sa v zákonnej lehote odvolal žalobca.
Žiadal, aby odvolací súd rozhodnutie krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Súčasne žiadal náhradu trov konania vrátane odvolacieho konania v sume 779,33 €.
V dôvodoch odvolania žalobca vytýkal krajskému súdu, že na základe vykonaných
dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a súčasne namietal, že rozhodnutie súdu prvého
stupňa v napadnutej časti vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, s poukazom
na § 205 ods. 2, písm. b/, d/, f/ O.s.p.
Uviedol, že z vykonaného dokazovania je zrejmé, že spoločnosť R., a. s. na základe
uzavretej Mandátnej zmluvy ako sprostredkovateľ (mandatár) vykonávala pre žalobcu ako
prevádzkovateľa (mandanta) činnosti smerujúce k mimosúdnemu vymoženiu pohľadávok
a ich príslušenstva žalobcu ako aj ďalšie s tým spojené úkony. Ďalej tvrdil, že dlžník
podpisom Zmluvy o úvere, ktorej neoddeliteľnou súčasťou sú Všeobecné podmienky
poskytnutia úveru, súhlasil s tým, aby veriteľ – žalobca spracovával všetky informácie vrátane
osobných údajov, ktoré mu poskytla dotknutá osoba – dlžník, alebo ktoré sú prístupné
z verejných zdrojov, vo svojom informačnom systéme, prípadne v informačných systémoch
tretích osôb s tým, že dlžník zároveň dal podpisom Zmluvy o úvere expressis verbis výslovný
súhlas na to, aby mu žalobca zasielal akékoľvek upomienky, SMS správy na mobilné telefóny
a e-mail uvedené v žiadosti o úver alebo v hlavičke tejto zmluvy (Všeobecné podmienky
poskytnutia úveru – bod 21).
Nesúhlasil s tvrdením krajského súdu uvedeným v odôvodnení napadnutého rozsudku,
že žalobca zasielaním výziev formou otvorenej listovej zásielky obsahujúcej údaje o výške
dlhu dotknutej osoby, o určení dlhu, konal v rozpore s povinnosťami, ktoré sú mu uložené
v § 6 ods. 1, písm. e) a i) zákona č. 428/2002 Z. z., citujúc uvedené ustanovenie zákona
a súčasne s poukazom na čl. I. bod 1 písm. a/ Dodatku č. 2 k Mandátnej zmluve uzavretej dňa
1.8.2003 zo dňa 10.4.2006.
Považoval za nesporné, že zasielaním otvorených listových zásielok dlžníkom, žalobca
napĺňal účel mandátnej zmluvy, a to vymáhanie pohľadávok mandanta, ktoré sú po lehote
splatností. Vyslovil názor, že tvrdenie prvostupňového súdu, že spôsob, akým žalobca zasielal
upovedomenia dlžníkom nebol zodpovedajúci účelu, na ktorý boli zhromaždené, je výlučne
tendenčným, nie je dôvodné a najmä nanajvýš nepodložené skutkovým základom.
Zdôraznil, že forma otvorenej listovej zásielky, prostredníctvom ktorej žalobca zasielal
dlžníkom upomienky je v súlade so zákonom č. 507/2001 Z. z. o poštových službách bežným
typom listovej zásielky, ktorá sa každodenne využíva pri realizácii poštových služieb
(napr. okrem opakovane spomínaných poštových peňažných poukážok SIPO, sú to aj
korešpondenčné lístky, ktoré sa každodenne používajú a pod.) a preto žalobcom používaná
forma otvorenej listovej zásielky nie je ničím neštandardná, s poukazom na čl. 22 ods. 1, 2,
čl. 35 ods. 1 a čl. 12 a § 8 zákona o poštových službách.
Ďalej zdôraznil, že v zmysle ust. § 8 ods. 1 zákona o poštových službách predmetom
poštového tajomstva je aj obsah korešpondencie, teda poštové tajomstvo a každý, kto príde
s predmetom poštového tajomstva do styku, je povinný zachovávať o ňom mlčanlivosť
a zabrániť, aby sa s ním oboznámila tretia osoba. Zamestnanci poštového podniku sú povinní
zachovávať mlčanlivosť o informáciách a údajoch, na ktoré sa vzťahuje ochrana osobných
údajov, a znemožniť iným osobám, aby sa dozvedeli takéto informácie a údaje. Okrem iného
je poštový podnik ďalej povinný dodávať poštové zásielky s odbornou starostlivosťou
a v lehote zodpovedajúcej druhu poštovej zásielky a spôsobu jej dodávania podľa poštových
podmienok a chrániť poštové zásielky pred stratou, odcudzením a poškodením, dôvodiac, že
z uvedených skutočností ako aj citovaných zákonných ustanovení jednoznačne vyplýva, že
s obsahom výzvy sa tretia osoba nemá ako oboznámiť, s poukazom na to, že zákon
o poštových službách predstavuje všeobecne záväzný právny predpis, ktorý je výsledkom
normotvornej činností subjektov tvorby práva a na rozdiel od zákona o poštových službách
Poštové podmienky vydané Slovenskou poštou sú predpisom nižšej právnej sily, a preto nie je
prípustné, aby Poštové podmienky boli v rozpore so zákonom o poštových službách.
Poukázal na skutočnosť, že súčasne s týmto konaním je na Krajskom súde v Bratislave
pod sp. zn. 1S 47/2009 vedené konanie v právnej veci žalobcu R., a.s. proti žalovanému Úrad
na ochranu osobných údajov SR o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.
02339/2009Up-P866/08-4 zo dňa 30.1.2009, v ktorom konaní žalobca – spoločnosť R., a.s.
sa domáhal preskúmania zákonnosti a následne zrušenia rozhodnutia Úradu na ochranu
osobných údajov SR, ktorým bola R., a.s. uložená pokuta za to, že porušil povinnosť
spracúvať osobné údaje dotknutých osôb len v rozsahu a za podmienok dojednaných
s prevádzkovateľom v písomnej zmluve, tvrdiac, že uvedené konanie je založené
na podobnom, ale nie rovnakom skutkovom základe ako konanie v predmetnej veci.
S poukazom na tvrdenie krajského súdu v odôvodnení rozsudku, že sprostredkovateľ
R., a.s. pre žalobcu vykonáva na základe uzavretej mandátnej zmluvy činnosti smerujúce
k vymoženiu pohľadávok, vyslovil názor, že súd si zamieňa subjekty R., a.s. a P., s.r.o., keď
konštatuje porušenie povinností zo strany spoločnosti R., a.s.
Ďalej poukázal na to, že z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že podľa
názoru konajúceho súdu predovšetkým sprostredkovateľ R., a.s., ktorý mimosúdnou cestou
vymáhal pre žalobcu pohľadávky spolu s príslušenstvom, porušil ustanovenia zákona
o ochrane osobných údajov. Tvrdil, že žalobca neporušil žiadne ustanovenie zákona o ochrane
osobných údajov a zároveň si splnil všetky povinnosti, ktoré mu zákon ako
prevádzkovateľovi ukladal, považujúc napadnutý rozsudok krajského súdu za zmätočný
a zjavne nepreskúmateľný pre jeho nezrozumiteľnosť.
Súčasne nesúhlasil s rozhodnutím krajského súdu o náhrade trov konania. Namietal, že
súd prvého stupňa pri rozhodovaní o náhrade trov konania vychádzal z nesprávneho právneho
posúdenia veci. S poukazom na ustanovenie § 250k ods. 1 O.s.p., vyslovil názor, že súd mal
na rozhodnutie o trovách konania aplikovať druhú vetu ustanovenia § 250k ods. 1 O.s.p.
a žalovanému nepriznať náhradu trov konania z dôvodov hodných osobitného zreteľa.
Uviedol, že v prípade žalovaného ide o správny orgán, ktorý je personálne aj finančne
vybavený zo štátneho rozpočtu na svoje zastupovanie v súdnom konaní, z ktorého dôvodu nie
je možné spravodlivo požadovať od žalobcu, aby hradil náklady vzniknuté tým, že správny
orgán udelil plnú moc na zastupovanie advokátovi, s poukazom na nález Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 78/03 z 9. septembra 2004, podľa ktorého všeobecný súd
neporuší základné právo na právnu pomoc a rovnosť účastníkov v konaní podľa čl 47 ods. 2
a 3 Ústavy SR, ak navrhovateľovi, ktorý disponuje viacerými pracovníkmi, ktorí majú
právnické vzdelanie, neprizná náhradu trov právneho zastúpenia, pretože ich nepovažuje
za účelne vynaložené. V nadväznosti na citovaný nález Ústavného súdu Slovenskej republiky
považoval za jednoznačné, že od žalobcu nemožno spravodlivo žiadať, aby nahradil trovy
vzniknuté žalovanému tým, že orgán verejnej správy udelil plnú moc advokátovi, keďže
obhajovať na súde nimi vydané rozhodnutia predstavuje samozrejmú súčasť povinností
vyplývajúcich z bežnej správnej agendy, ku ktorej je orgán personálne aj finančne zo štátneho
rozpočtu vybavený.
Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril, odvolací návrh nepodal.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p.) preskúmal
napadnutý rozsudok, v spojení s opravným uznesením ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo,
v rozsahu a v medziach podaného odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p. v spojení § 246c ods. 1 vety
prvej O.s.p.) bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 O.s.p.), keď deň
vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli
a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk (§ 156 ods. 1
a ods. 3 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 vetou prvou O.s.p. a § 211 ods. 2 O.s.p.) a dospel
k záveru, že odvolanie žalobcu vo veci samej nie je dôvodné, avšak odvolanie žalobcu treba
považovať za dôvodné v tej časti, ktorou napáda rozsudok krajského súdu, ktorou súd prvého
stupňa rozhodoval o náhrade trov konania.
Predmetom odvolacieho konania v preskúmavanej veci bol rozsudok krajského súdu,
ktorým súd prvého stupňa zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania
zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovaného správneho orgánu a súčasne jeho zrušenia
a vrátenia veci mu na ďalšie konanie, ktorým rozhodnutím žalovaný námietky žalobcu
zamietol a potvrdil rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa - opatrenie, ktorým
prvostupňovým rozhodnutím bola žalobcovi uložená povinnosť zabezpečiť dôsledne
dodržiavanie povinností vyplývajúcich z ust. § 6 ods. 1 písm. e/ a i/ zákona č. 428/2002 Z. z.,
keď podľa tohto rozhodnutia - opatrenia žalobca, resp. jeho sprostredkovateľ R., mali
upozornenia o vymáhaní pohľadávok dotknutým osobám zasielať v uzatvorených poštových
zásielkach, a preto odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa ako aj konanie, ktoré
mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie
žalovaného správneho orgánu v spojení s rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu
a konanie im predchádzajúce, najmä z toho pohľadu, či sa súd prvého stupňa vysporiadal
so všetkými námietkami uvedenými v žalobe a z takto vymedzeného rozsahu, či správne
posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného správneho orgánu.
Predmetom preskúmavacieho konania v danej veci je preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia a postupu žalovaného č. 04017/2008Up-P904/08-1 zo dňa 3. septembra 2008,
ktorým žalovaný právoplatne rozhodol o uložení povinnosti žalobcovi ako prevádzkovateľovi
do 10 dní od právoplatnosti opatrenia zabezpečiť, aby jeho sprostredkovateľ – R., a.s., O. X.,
B., pri spracúvaní osobných údajov dôsledne dodržiaval povinnosti vyplývajúce mu najmä
z ust. § 6 ods. 1, písm. e/ a i/ zákona č. 428/2002 Z. z.
Podľa § 246c ods. 1, veta prvá O.s.p. pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené
v tejto časti, sa použijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona.
Opravný prostriedok je prípustný, len ak je to ustanovené v tejto časti.
Podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého
rozhodnutia ďalšie dôvody.
Úlohou súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu
podľa piatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku (§§ 247 a nasl.) je posudzovať,
či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov
pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi
konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi
a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo
vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť
rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu
predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd teda
skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, či uvedené procesné
pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla
mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 O.s.p.). Pri rozhodnutí, ktoré
správny orgán vydal na základe zákonom povolenej voľnej úvahy (správne uváženie),
preskúmava súd iba, či také rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených
zákonom. Súd neposudzuje účelnosť a vhodnosť správneho rozhodnutia (§ 245 ods. 2 O.s.p.).
Odvolací súd vyhodnotil rozsah a dôvody odvolania vo vzťahu k napadnutému
rozsudku krajského súdu po tom, ako sa oboznámil s obsahom administratívneho a súdneho
spisu, pričom nezistil dôvod na to, aby sa v podstate odchýlil od logických argumentov
a relevantných právnych záverov obsiahnutých v dôvodoch napadnutého rozsudku.
Odvolací súd zistil, že odvolanie žalobcu neobsahuje žiadne nové právne relevantné
tvrdenia alebo dôkazy, ktoré by mohli ovplyvniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku
krajského súdu.
Podľa § 3 zákona č. 428/2002 Z. z. o ochrane osobných údajov v znení neskorších
predpisov (zákon č. 428/2002 Z. z.), osobnými údajmi sú údaje týkajúce sa určenej alebo
určiteľnej fyzickej osoby, pričom takou osobou je osoba, ktorú možno určiť priamo
alebo nepriamo, najmä na základe všeobecne použiteľného identifikátora alebo
na základe jednej či viacerých charakteristík alebo znakov, ktoré tvoria jej fyzickú,
fyziologickú, psychickú, mentálnu, ekonomickú, kultúrnu alebo sociálnu identitu.
Podľa § 6 ods. 1, písm. e/, i/, ods. 4 zákona č. 428/2002 Z. z. prevádzkovateľ
je povinný získavať osobné údaje na rozdielne účely osobitne a zabezpečiť, aby sa
osobné údaje spracúvali a využívali výlučne spôsobom, ktorý zodpovedá účelu, na ktorý
boli zhromaždené; je neprípustné združovať osobné údaje, ktoré boli získané
na rozdielne účely, spracúvať osobné údaje v súlade s dobrými mravmi a konať
spôsobom, ktorý neodporuje tomuto zákonu ani iným všeobecne záväzným právnym
predpisom a ani ich neobchádza; súhlas dotknutej osoby si nesmie prevádzkovateľ
vynucovať a ani podmieňovať hrozbou odmietnutia zmluvného vzťahu, služby, tovaru
alebo povinnosti ustanovenej prevádzkovateľovi alebo sprostredkovateľovi zákonom.
Prevádzkovateľ, ktorý poveril spracúvaním osobných údajov sprostredkovateľa,
je povinný zabezpečiť, aby sprostredkovateľ dodržiaval povinnosti ustanovené v odseku
1 písm. c) až i) a odseku 3.
Účelom zákona o ochrane osobných údajov je jednak zabezpečiť právo každého
na ochranu pred neoprávneným zásahom do svojho súkromia a taktiež uviesť práva
a povinnosti vymedzené týmto zákonom do súladu so Smernicou Európskeho parlamentu
a Rady 95/46/EC z 24. októbra 1995 o ochrane jednotlivcov pri spracovaní osobných údajov
a voľnom pohybe týchto údajov (ďalej len ako „smernica 95/46/EC“). Zákon o ochrane
osobných údajov je svojou podstatou implementáciou smernice 95/46/EC do právneho
poriadku Slovenskej republiky s tým, že vstupom Slovenskej republiky do Európskej únie sa
dodržiavania jej ustanovení môže domáhať každý, kto tvrdí, že nesúladným spracovaním
osobných údajov bola jeho garantovaná ochrana porušená.
Odvolací súd v preskúmavanej veci dospel k záveru, že žalovaný správny orgán
v predmetnej veci náležite postupoval v zmysle citovaných právnych noriem v intenciách
s účelom zákona o ochrane osobných údajov, vo veci si zadovážil dostatok relevantných
dôkazov pre vydanie rozhodnutia, náležite zistil skutkový stav, z ktorého vyvodil správny
právny záver, z ktorých dôvodov napadnuté rozhodnutie žalovaného je možné považovať
za zákonné, a preto súd prvého stupňa postupoval v súlade so zákonom, keď žalobu zamietol.
Odvolací súd, skúmajúc oprávnenosť uloženia povinnosti žalobcovi ako
prevádzkovateľovi do 10 dní od právoplatnosti opatrenia zabezpečiť, aby jeho
sprostredkovateľ – R., a.s., O. X., B., konajúc tým na základe zmluvy medzi
prevádzkovateľom a sprostredkovateľom vypracované podľa § 5 ods. 1 zákona
č. 428/2002 Z. z., dodržiaval podmienky, ktoré mu žalobca ako prevádzkovateľ určil
v písomnej mandátnej zmluve, posúdil obsah a formu upomienok zasielaných dlžníkom
vo forme otvorenej listovej zásielky s obsahom mandátnej zmluvy v znení jej dodatkov
a predovšetkým s obsahom písomného poverenia a dospel k zhodnému záveru ako súd prvého
stupňa, že v danom prípade sprostredkovateľ porušil povinnosti ustanovené mu v § 5 ods. 2
zákona o ochrane osobných údajov. Na základe uvedeného skutkového zistenia vyplýva
dôvodnosť opatrenia, ktorým žalobcovi ako prevádzkovateľovi, keď spracúvaním osobných
údajov poveril sprostredkovateľa podľa § 6 ods. 4 zákona č. 428/2002 Z. z., bola uložená
povinnosť zabezpečiť, aby sprostredkovateľ dodržiaval povinnosti ustanovené v § 6 odseku 1
písm. c) až i) uvedeného zákona.
Aj podľa názoru odvolacieho súdu v danej veci zo skutkových okolností zistených
vykonanou kontroly prvostupňovým správnym orgánom vyplývajúcich z administratívneho
spisu je zrejmé, že sprostredkovateľ žalobcu – R., a.s. upomienky na zaplatenie dlžnej sumy
zasielal dlžníkom prevádzkovateľa – žalobcu, formou otvorenej listovej zásielky, pričom táto
obsahovala výšku pohľadávky, vzťahujúcu sa ku konkrétnej dotknutej osobe, teda obsahovala
zákonom chránený osobný údaj o ekonomickej identite dlžníka (§ 3 zákona č. 428/2002 Z.
z.), v dôsledku čoho formou, akou boli tieto upomienky dotknutým osobám zasielané, keďže
boli zasielané vo forme otvorenej listovej zásielky, došlo k porušeniu zákonnej povinnosti,
pretože otvorená listová zásielka skutočne umožňovala tretím osobám, minimálne osobám
žijúcim s dotknutou osobou v spoločnej domácnosti, používajúcim spoločnú poštovú
schránku, možnosť nadobudnúť vedomosť o záväzku a výške dlžnej čiastky.
Taktiež podľa názoru odvolacieho súdu zhodne s názorom súdu prvého stupňa žalobca
ako prevádzkovateľ sa nemôže zbaviť zodpovednosti za postup sprostredkovateľa, ktorý
doručoval upomienky dlžníkom žalobcu formou otvorenej listovej zásielky vystaviac
upomínaných dlžníkov nebezpečenstvu zverejnenia ekonomickej identity vo vzťahu k tretím
osobám a to ani poukazom na všeobecné podmienky poskytnutia úveru, v zmysle ktorých
dotknutá osoba dala výslovný súhlas na zasielanie jej akýchkoľvek upomienok, SMS správ
na mobilné telefóny atď. (bod 21 všeobecných podmienok poskytnutia úveru), ako aj
poukazom na ustanovenie § 8 ods. 1 zákona č. 507/2001 Z. z., upravujúceho poštové
tajomstvo zamestnancov pošty, a aj na analogické používanie poštových peňažných poukážok
SIPO S. p., a. s.
Z uvedených dôvodov odvolací súd taktiež považoval námietky žalobcu vo vzťahu
k dôvodu uloženia povinnosti predmetným opatrením v namietanom bode 3/ za právne
irelevantné. V danom prípade je rozhodujúci obsah písomného poverenia prevádzkovateľa -
žalobcu, ktorý nebol sprostredkovateľom – spoločnosťou R. a.s. rešpektovaný, a preto je aj
právne bezvýznamné skúmať, či zasielaním sústredeného inkasa platieb obyvateľstva (SIPO),
ktorú službu poskytuje S. p., a. s., za účelom realizácie jednoduchých domácich platieb
obyvateľov, dochádza resp. nedochádza k porušovaniu zákona o ochrane osobných údajov.
V súvislosti s poštovým tajomstvom (§ 8 zákona č. 507/2001 Z. z.) a tajomstvom
listovým (čl. 22 Ústavy Slovenskej republiky), na ktoré žalobca poukazoval v odvolaní,
odvolací súd dáva do pozornosti právnu úpravu ustanovenú v § 34 ods. 5 zákona č. 507/2001
Z. z., v zmysle ktorého poskytovateľ univerzálnej služby nezodpovedá za únik informácií
a údajov o poštových zásielkach a o obsahu listových zásielok, ak je možnosť ich priameho
prečítania, rozmnoženia alebo iného nechráneného získania pred ich vybratím od odosielateľa
alebo po ich dodaní adresátovi, keďže otvorená listová zásielka skutočne možnosť priameho
prečítania umožňuje.
Senát odvolacieho súdu nepovažoval za dôvodnú ani námietku žalobcu, ktorou
namietal, že napadnutý rozsudok krajského súdu je zmätočný a zjavne nepreskúmateľný
pre jeho nezrozumiteľnosť, tvrdiac, že neporušil žiadne ustanovenie zákona o ochrane
osobných údajov a zároveň si splnil všetky povinnosti, ktoré mu zákon ako
prevádzkovateľovi ukladal, s poukazom na dôvody prvostupňového súdu, na základe ktorých
predovšetkým sprostredkovateľ R., a.s., porušil ustanovenia zákona o ochrane osobných
údajov, pričom súčasne poukázal na to, že na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 1S
47/2009 je vedené konanie v právnej veci žalobcu R., a.s. proti žalovanému Úrad
na ochranu osobných údajov SR o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného
č. 02339/2009Up-P866/084 zo dňa 30.1.2009, v ktorom konaní žalobca – spoločnosť R., a.s.
sa domáhal preskúmania zákonnosti a následne zrušenia rozhodnutia Úradu na ochranu
osobných údajov SR, o uložení pokuty R., a.s. za to, že porušil povinnosť spracúvať osobné
údaje dotknutých osôb len v rozsahu a za podmienok dojednaných s prevádzkovateľom
v písomnej zmluve, vysloviac názor, že súd prvého stupňa si zamieňa subjekty R., a.s. a P.,
s.r.o.
Zo skutkových zistení v danej veci je zrejmé, že spoločnosť R., a.s. vykonávala
vymáhanie dlžnej sumy úveru poskytnutého žalobcom a za tým účelom upomínala dlžníkov
žalobcu na jej zaplatenie na základe mandátnej zmluvy. Z právnej úpravy ustanovenej v § 6
ods. 4 zákona č. 428/2002 Z. z. vyplýva, že prevádzkovateľ, ktorý poveril spracúvaním
osobných údajov sprostredkovateľa, je povinný zabezpečiť, aby sprostredkovateľ
dodržiaval povinnosti ustanovené v odseku 1 písm. c) až i) a odseku 3. Vzhľadom
k tomu, že na základe mandátnej zmluvy vymáhanie pohľadávok vykonávala
spoločnosť R., a.s. ako sprostredkovateľ, žalobcovi ako prevádzkovateľovi vznikla
povinnosť kontrolovať a zabezpečovať, aby sprostredkovateľ teda spoločnosť R., a.s.
pri vymáhaní dlžných pohľadávok v prospech žalobcu postupovala v súlade s právnou
úpravou zákona č. 428/2002 Z. z. a teda dodržiavala aj povinnosti ustanovené v § 6
ods. 1 písm. e/ a i/ tohto zákona. Pokiaľ teda zo skutkových zistení v danej veci vyplýva,
že spoločnosť R., a.s. ako sprostredkovateľ postupom pri vymáhaní pohľadávok
v prospech žalobcu porušil povinnosti uložené mu v právnej úprave ustanovenej v § 6
ods. 1, písm. e/, i/ uvedeného zákona, žalobca ako prevádzkovateľ sa nemôže zbaviť
svojej zodpovednosti vyplývajúcej mu z právnej normy § 6 ods. 4 tohto zákona.
Pokiaľ teda súd prvého stupňa v súvislosti s posudzovaním zákonnosti napadnutého
rozhodnutia žalovaného konštatoval porušenie právnych povinností spoločnosťou R., a.s.
s poukazom na mandátnu zmluvu uzavretú medzi uvedenou spoločnosťou a žalobcom
bez zdôraznenia skutočností uvedených vyššie, táto okolnosť nemá za následok
nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku, pretože z odôvodnenia tohto rozhodnutia vyplýva,
že predmetom preskúmavacieho konania nebolo porušenie povinností spoločnosťou R., a.s.,
ale uloženie povinnosti žalobcovi zabezpečiť, aby sprostredkovateľ – R., a.s. dodržiaval
povinnosti ustanovené v § 6 ods. 1 písm. e) až i) zákona č. 428/2002 Z. z.
Senát odvolacieho súdu považoval za dôvodnú námietku žalobcu, ktorou namietal
nesprávne rozhodnutie krajského súdu o náhrade trov konania, tvrdiac, že súd prvého stupňa
pri rozhodovaní o náhrade trov konania vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci,
s poukazom na právnu úpravu ustanovenú § 250k ods. 1 O.s.p.
Podľa § 250k ods. 1 O.s.p. ak mal žalobca úspech celkom alebo sčasti, súd mu proti
žalovanému prizná právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu trov konania. Ak bolo rozhodnutie
správneho orgánu zrušené z dôvodu podľa § 250j ods. 3, súd žalobcovi prizná úplnú náhradu
trov konania. Môže tiež rozhodnúť, že sa náhrada trov celkom alebo sčasti neprizná, ak sú
na to dôvody hodné osobitného zreteľa.
Z uvedenej právnej úpravy vyplýva vôľa zákonodarcu priznať právo na náhradu
trov preskúmavacieho konania žalobcovi proti žalovanému správnemu orgánu, ak
žalobca bol v tomto konaní úspešný. Zákonodarca v právnej úprave náhrady trov
konania v rámci súdneho prieskumu zákonnosti rozhodnutí a postupu správnych
orgánov výslovne neupravuje právo na náhradu trov konania žalovanému proti
žalobcovi v prípade, že žalobca v konaní nemal úspech, keďže jeho žaloba bola
zamietnutá.
Z uvedených dôvodov senát odvolacieho súdu v danej veci považoval za potrebné
posudzovať uplatnený nárok žalovaného na náhradu trov tohto konania, ktoré mu vznikli
právnym zastúpením advokátom zvoleným na základe udeleného plnomocenstva, v súlade
s nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 78/03 z 9. septembra 2004,
v ktorom ústavný súd vyslovil názor, že všeobecný súd neporuší základné právo na právnu
pomoc a rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 2 a 3 Ústavy SR, ak navrhovateľovi,
ktorý disponuje viacerými pracovníkmi, ktorí majú právnické vzdelanie, neprizná náhradu
trov právneho zastúpenia, pretože ich nepovažuje za účelne vynaložené.
V súlade s uvedeným názorom ústavného súdu odvolací súd posúdil námietku
žalobcu, že by nebolo spravodlivé, aby znášal trovy konania, ktoré žalovanému vznikli
udelením plnej moci advokátovi, keďže obhajovať na súde ním vydané rozhodnutie
predstavuje samozrejmú súčasť povinností vyplývajúcich z bežnej správnej agendy, ku ktorej
je orgán personálne aj finančne zo štátneho rozpočtu vybavený, za dôvodnú.
Vzhľadom na uvedené odvolací súd preskúmajúc napadnutý rozsudok súdu prvého
stupňa v spojení s opravným uznesením v rozsahu odvolacích dôvodov namietaných
žalobcom v odvolaní, dospel k záveru, že pokiaľ súd prvého stupňa žalobu zamietol, rozhodol
vo veci samej skutkovo správne a v súlade so zákonom a preto odvolací súd rozsudok
krajského súdu v napadnutej časti týkajúcej sa veci samej podľa § 250ja ods. 3 O.s.p.
v spojení s § 246c ods. 1 a s § 219 ods. 1, 2 potvrdil a v napadnutej časti týkajúcej sa náhrady
trov konania podľa § 246c ods. 1 v spojení s § 220 O.s.p. zmenil tak, že súd žalobcovi
nepriznáva právo na náhradu trov konania.
Odvolací súd žalobcovi nepriznal náhradu trov odvolacieho konania v zmysle § 246c
O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 a v spojení s § 250k ods. 1, pretože bol v tomto konaní vo veci
samej neúspešný.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave, dňa 20. júna 2012
JUDr. Zdenka Reisenauerová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Peter Szimeth