Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Obdo/23/2012

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa: C. spol. s r. o., R.B.,

IČO: X., právne zastúpenému JUDr. PaedDr. I.P., PhD., MBA, advokátom, K.B. proti

odporcovi: L.K., S.G., právne zastúpenému AK N., s. r. o., E.B., o zaplatenie 2 971,27 eur s

príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Galanta pod sp. zn. , na

dovolanie odporcu proti rozsudku Krajského súdu v Trnave zo dňa 8. marca 2011, č. k.

-195, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie odporcu o d m i e t a.

Odporca je povinný nahradiť navrhovateľovi na účet jeho právneho zástupcu trovy

dovolacieho konania vo výške 237,86 eur.

O d ô v o d n e n i e:

Krajský súd v Trnave napadnutým rozsudkom zo dňa 8. marca 2011, č. k.

-195 potvrdil rozsudok Okresného súdu Galanta, č. k. -142

zo dňa 20. júla 2010 a odporcovi uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi trovy odvolacieho

konania vo výške 140,42 eur k rukám JUDr. L.K. na účet vedený vo V., a. s.,

č. ú. X. do troch dní po právoplatnosti rozhodnutia.

Súd prvého stupňa zaviazal odporcu k povinnosti zaplatiť navrhovateľovi 2 971,27 eur

s 18% úrokom z omeškania od 14. júna 2009 do zaplatenia a k povinnosti nahradiť trovy

konania vo výške 915,72 eur, všetko do troch dní po právoplatnosti rozhodnutia.

Rozhodol tak s poukazom na vykonané dokazovanie k návrhu, ktorým navrhovateľ

žiadal zaviazať odporcu k zaplateniu čiastky 2 971,27 eur, keď odporca uzatvoril

s navrhovateľom zmluvu o sprostredkovaní, na základe ktorej poskytol navrhovateľ

odporcovi pre začiatok jeho sprostredkovateľskej činnosti bezhotovostným prevodom

preddavok na províziu vo výške 2 754,96 eur (82 966 Sk) dňa 6. júla 2007 a ďalších 2 754,96

eur dňa 2. augusta 2007.

Zo strany odporcu bol dňa 23. januára 2009 zmluvný vzťah založený zmluvou

o sprostredkovaní medzi účastníkmi ukončený, preto navrhovateľ vykonal vyúčtovanie

sprostredkovateľskej činnosti odporcu v súlade so všeobecnými podmienkami pre poradcov

a v súlade s čl. IV zmluvy o sprostredkovaní s tým, že províziu, ktorá prislúchala odporcovi

za jeho činnosť v danom mesiaci, započítal voči zálohe, ktorú mu poskytol. Započítaním

provízie odporcu vo výške 1 824,45 eur za december 2008 a vo výške 714,20 eur za január

2009 oproti poskytnutej zálohe vznikla odporcovi povinnosť vrátiť zostávajúce finančné

prostriedky, ktoré mu boli zo strany navrhovateľa ako záloha na výkon sprostredkovateľskej

činnosti poskytnuté vo výške 2 971,27 eur. Odporca odmietal uvedenú finančnú sumu vrátiť,

z toho dôvodu sa jej navrhovateľ domáhal cestou súdu a žiadal priznať i nárok na úrok

z omeškania vo výške 18% z dlžnej sumy v súlade s obchodnými podmienkami a ust. § 369

.

Odporca s návrhom nesúhlasil, žiadal ho zamietnuť a poukazoval na to, že sa

s navrhovateľom na započítaní finančných prostriedkov, ktoré mu boli poskytnuté z provízie,

nikdy nedohodol. Predpokladal, že finančné prostriedky, ktoré mu navrhovateľ pri uzatvorení

zmluvy poskytol, boli vyplatené ako nenávratná odmena, k vyplateniu ktorej sa navrhovateľ

zaviazal verejným prísľubom vyhlásenom na seminári v B. B. dňa 20. júna 2007, keď odporca

splnil podmienky verejného prísľubu a okrem toho dňa 24. marca 2009 navrhovateľ vykonal

vyhlásenie, ktoré odporca považoval za písomné potvrdenie o odpustení dlhu.

Súd vo veci vykonal rozsiahle dokazovanie, vypočul navrhnutých svedkov, oboznámil

sa s predloženými dôkazmi, ktoré vo vzájomnej súvislosti vyhodnotil a z ktorých dospel

k záveru, že nárok navrhovateľa je dôvodný.

Súd mal za preukázané, že navrhovateľ poskytol odporcovi peňažné prostriedky

v celkovej výške 5 509,92 eur ako hodnotu 2-krát vyplatenej 80% provízie, ktorú odporca

dosahoval v spoločnosti C., a. s., s ktorou bol pred vznikom zmluvného vzťahu

s navrhovateľom v obchodnom záväzkovom vzťahu a pre ktorého vykonával

sprostredkovateľskú činnosť. Medzi účastníkmi konania vznikol na základe zmluvy

o sprostredkovaní nový obchodno-záväzkový vzťah, ktorý súd posúdil s poukazom na ust. §

262 ods. 1 , v súlade s ktorým odporca vyvíjal pre navrhovateľa

činnosť smerujúcu k uzatvoreniu poistných zmlúv alebo iných finančných produktov

a navrhovateľ sa zaviazal vyplatiť mu províziu dojednanú vo všeobecných obchodných

podmienkach. Charakter medzi účastníkmi konania existujúceho zmluvného vzťahu bol

odplatný, preto z neho vyplývala povinnosť odporcu vrátiť navrhovateľovi finančné

prostriedky, ktoré mu boli titulom zálohy na províziu vyplatené, ak počas existencie

zmluvného vzťahu s navrhovateľom neplnil dohodnuté podmienky a na takúto výšku provízie

mu nevznikol nárok.

S námietkou existencie verejného prísľubu poskytnutého zo strany navrhovateľa voči

odporcovi sa súd vysporiadal poukazom na ust. , a ,

podľa ktorého verejný prísľub, ktorý je jednostranný právny úkon, musí byť adresovaný

bližšie neobmedzenému počtu ľudí, aby mohol spĺňať podmienky pre takúto právnu

kvalifikáciu. Vykonané dokazovanie však nepreukázalo, že by boli splnené základné

podmienky verejného prísľubu, pretože na predmetnom stretnutí, na ktorom mal byť verejný

prísľub daný, a to na stretnutí v B. B. dňa 20. júna 2007, boli prítomní len účastníci, ktorí boli

vopred pozvaní osobne alebo prostredníctvom svojich vedúcich ako poverených pracovníkov,

uvedené stretnutie nebolo prístupné širokej verejnosti, preto nemožno vyhlásenie

navrhovateľa na tomto stretnutí právne kvalifikovať ako verejný prísľub. Okrem toho súd

vychádzal i z ust. , , , , , , v súvislosti

s ktorými posudzoval právnu subjektivitu žalobcu, pretože navrhovateľ vznikol až 22. júna

2007 a vyhlásenie o vyplatení zálohy na províziu vykonal dňa 20. júna 2007 p. B., ktorý síce

je zakladateľom navrhovateľa, ale v prípade relevantného verejného prísľubu by bol

zaviazaný sám. Na navrhovateľa ako spoločnosť by záväzky z verejného prísľubu prešli iba

v prípade, ak by ich v lehote do troch mesiacov od svojho vzniku spoločnosť výslovne

schválila a prevzala, čo v konaní nebolo preukázané. K námietke odporcu, ktorý mal za to, že

zo strany navrhovateľa ako veriteľa došlo i k odpusteniu dlhu podľa ust. § 574 ods. 1

, keď vo vyhlásení zo dňa 24. marca 2009, v ktorom boli písomne

potvrdené jednotlivé vyúčtovania, nie je žiaden záväzok odporcu, vyznačený súd uviedol, že

zákon pre relevantné odpustenie dlhu vyžaduje aj súhlas dlžníka, úkon musí byť vykonaný

v písomnej forme, ale vyúčtovanie, ktoré označoval odporca

za odpustenie dlhu, tieto náležitosti nespĺňa. Z vyhlásenia vôľa navrhovateľa odpustiť dlh

nevyplýva a nebola splnená tým ani podmienka písomnej formy.

V závere súd poukázal na ust. , v spojení

s veta prvá , podľa ktorých nárok právne kvalifikoval, keď

dospel k záveru, že suma, ktorá bola vyplatená pri uzatváraní sprostredkovateľskej zmluvy

odporcovi, bola vratnou zálohou, z ktorej po odpočítaní vzniknutého nároku na vyplatenie

nároku na vyplatenie provízie zostal nárok na zaplatenie zostatku ako rozdielu medzi

poskytnutým preddavkom na províziu a dosiahnutou výškou provízie a k jeho vráteniu súd

odporcu v rozsahu žaloby zaviazal. Zároveň priznal navrhovateľovi nárok podľa ust. § 369

ods. 1 i na úroky z omeškania odo dňa 14. júna 2009, ktorý

nasledoval po splatnosti žalovanej sumy do zaplatenia. O trovách konania súd rozhodol podľa

ust. a v konaní neúspešného odporcu zaviazal k ich náhrade, spočívajúcej

v zaplatenom súdnom poplatku a trovách právneho zastúpenia.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonnej lehote odporca odvolanie

a žiadal, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa zmenil a návrh zamietol, prípadne

aby ho zrušil a vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Navrhovateľ vo vyjadrení k odvolaniu navrhol napadnuté rozhodnutie

prvostupňového súdu ako vecne správne potvrdiť s tým, že prvostupňový súd sa

v dostatočnom rozsahu vyporiadal so všetkými účastníkmi tvrdenými skutočnosťami a o veci

správne rozhodol.

Odvolací súd vec prejednal podľa , podľa ktorého je rozsahom

a dôvodmi odvolania viazaný a podľa v spojení s p) ods. 1

postupom podľa v znení účinnom od 15. októbra 2008 o odvolaní

rozhodol bez nariadenia ústneho pojednávania, keď zistil, že odvolanie odporcu nie je

dôvodné.

V súvislosti s podaným opravným prostriedkom odvolací súd považoval za potrebné

uviesť, že rozsah prieskumu vykonaného v rámci odvolacieho konania je zásadne daný

odvolaním ( ), podľa ktorého je odvolací súd viazaný návrhom odvolateľa,

ktorý zahrňuje v sebe jednak kvalitatívnu, ako i kvantitatívnu stránku a sám odvolateľ si

spravidla určuje rozsah, v akom má byť napadnuté rozhodnutie odvolacím súdom preskúmané

a dôvody, z ktorých má byť preskúmané.

Odvolací súd poukázal na ust. , podľa ktorého, ak sa odvolací súd

v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa obmedziť len

na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť

na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd poukázal

aj na uznesenie Ústavného súdu SR, sp. zn. , podľa ktorého „odôvodnenie

súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument

v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie

o odvolaní, pokiaľ zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového

rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní“.

Dokazovanie v rozsahu vykonanom prvostupňovým súdom odvolací súd považoval

za dostatočné, prvostupňový súd sa podrobne zaoberal všetkými účastníkmi tvrdenými

skutočnosťami a vznesenými námietkami, tieto správne jednotlivo i v ich vzájomnej súvislosti

vyhodnotil a právny záver, ku ktorému dospel súd, keď konštatoval, že návrh navrhovateľa je

dôvodný, je správny.

Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia prvostupňového súdu odvolací súd vzal

do úvahy i skutočnosť, že hoci dohoda o návratnosti vyplatenej zálohy na províziu nebola

jednoznačne medzi účastníkmi dohodnutá, dokazovanie vykonané prvostupňovým súdom

je dostatočné pre vytvorenie komplexného pohľadu na okolnosti prípadu, vrátane podmienok

existujúcich v súvislosti s vyplatením provízie odporcovi.

Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že prejav zakladateľa navrhovateľa

B. na stretnutí konanom v B. B. dňa 20. júna 2007 prvostupňový súd správne nepovažoval za

verejný prísľub pre nesplnenie náležitostí takéhoto právneho posúdenia, a to z dôvodu, že sa

nejednalo o „bližšie neobmedzený počet osôb“. Na stretnutí bol počet osôb obmedzený práve

počtom do úvahy prichádzajúcich osôb, ktoré boli v zmluvnom vzťahu a v postavení

sprostredkovateľov voči spoločnosti C., a. s. a ktorí jediní tak tvorili okruh záujmu a výlučne

im bol prejav určený, pretože iba oni mohli splniť podmienku ukončenia zmluvného vzťahu

so spoločnosťou C., a. s. a uzatvorenia zmluvy o sprostredkovaní s navrhovateľom. Iba týmto

osobám tak mohol vzniknúť nárok na vyplatenie zálohy

na províziu, ktorá sa vyratúvala práve z provízie dosahovanej v spoločnosti C., a. s. Uvedená

skutočnosť potvrdzuje, že prejav s ponukou na vyplatenie zálohy na províziu bol určený

nanajvýš všetkým zmluvným sprostredkovateľom spoločnosti C., a. s., ktorých počet je daný

pevným počtom osôb, teda nie počtom neobmedzeným, ako to vyžaduje

ust. .

Rovnako správne súd skutkovo i právne vyhodnotil a rozhodol i o nemožnosti

akceptovania dohody účastníkov o odpustení dlhu z dôvodu absencie pre takýto právny úkon

zákonom vyžadovaných a relevantných foriem, s ktorými sa odvolací súd v celom rozsahu

stotožnil.

Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia poukázal na nesprávny názor odporcu, ktorý

mal za to, že pokiaľ sa nejednalo o verejný prísľub, malo byť plnenie zo strany navrhovateľa

súdom považované za uzavretie inominátnej zmluvy, v súlade s ktorou by bolo povinnosťou

odporcu plnenie spočívajúce v ukončení zmluvného vzťahu so spoločnosťou C., a. s.

a povinnosťou navrhovateľa poskytnúť odmenu za toto plnenie - províziu.

Uvedené tvrdenie právne neobstojí, pretože práve z dôvodu, že medzi účastníkmi

nebol preukázaný ani vznik takého právneho vzťahu, ktorý by zakladal vyplatenie odmeny

ako nenávratného plnenia, súd nárok navrhovateľa právne kvalifikovaný podľa ust. § 451

ods. 1, 2 , keď zálohu vyplatenú odporcovi neposúdil ako nenávratné

plnenie. Odvolací súd podporne poukázal i na výkladové pravidlá prejavu vôle účastníkov,

pričom v konaní nebolo preukázané, že by odporcovi vzniklo právo na ponechanie si vopred

vyplatenej zálohy, ktorá mala vlastne pokryť obdobie, kým odporca získa príjmy z následnej

sprostredkovateľskej činnosti vykonávanej pre navrhovateľa a pokiaľ by odporca bol ďalej

pokračoval v činnosti a zmluvnom vzťahu s navrhovateľom a bol by získaval ďalšie provízie,

tieto by sa boli jednoznačne započítali voči poskytnutej zálohe. Zmluvný vzťah sa ukončil

skôr, ako sa vyplatená záloha skonzumovala s vytvoreným nárokom na províziu, čím došlo

na strane odporcu k získaniu majetkového prospechu plnením z právneho dôvodu, ktorý

odpadol a takto získané bezdôvodné obohatenie musí odporca vydať. Z uvedeného dôvodu

súd prvého stupňa správne rozhodol, keď odporcu k jeho vráteniu navrhovateľovi zaviazal.

Odvolací súd považoval rozhodnutie prvostupňového súdu, ktoré preskúmal v rozsahu

dôvodov uvedených v odvolaní za správne, s jeho odôvodnením sa v celom rozsahu stotožnil,

preto ho podľa ust. , potvrdil.

K rozhodnutiu prvostupňového súdu, na ktoré poukazoval v rámci doplneného

odvolania odporca, sa odvolací súd nevyjadroval, pretože mu z hľadiska miestnej príslušnosti

jeho preskúmavanie neprislúcha.

O trovách odvolacieho konania súd rozhodol podľa ust. v spojení

s ust.

Proti rozsudku Krajského súdu v Trnave, č. k. -195 zo dňa 8. marca

2011 podal odporca dovolanie, ktorým napáda rozsudok odvolacieho súdu v celom rozsahu.

Predmetné dovolanie podal v zmysle ust. a navrhol, aby dovolací súd

rozsudok Krajského súdu v Trnave, č. k. -195 zo dňa 8. marca 2011 zrušil

a vec vrátil na konanie odvolaciemu súdu.

Odporca v dovolaní uviedol, že postupom odvolacieho súdu sa odporcovi odňala

možnosť konať pred súdom, a to tým, že rozsudok odvolacieho súdu je zmätočný

a nedostatočne odôvodnený, odvolací súd sa v ňom nevysporiadal s tými námietkami

odporcu, ktoré sú pre posúdenie veci kľúčové, čo má za následok nepreskúmateľnosť

takéhoto rozhodnutia.

Podľa názoru odporcu krajský súd v napádanom rozsudku vôbec nereagoval

na argumenty odporcu prednesené v odvolaní a v doplňujúcom vyjadrení k odvolaniu

ohľadom nevzatia do úvahy žiadnej zo svedeckých výpovedí produkovaných zo strany

odporcu. Išlo o svedecké výpovede viac ako šestnástich svedkov, ktorí boli vypočutí v inom

konaní pred Okresným súdom Lučenec k rovnakým skutkovým okolnostiam a dvoch svedkov

vypočutých v predmetnom konaní, ktorých výpovede potvrdili argumentáciu odporcu. Všetci

svedkovia sa jednoznačne vyjadrili, že na prezentačnom stretnutí v B. B. bolo pánom B.

povedané, že peňažné prostriedky, ktoré spoločnosť navrhovateľa vyplatí

sprostredkovateľom, hneď po tom ako začnú pre spoločnosť pracovať, nebudú musieť nikdy

vracať, respektíve sa vracať bude iba časť peňažných prostriedkov (jedno z poskytnutých

plnení) a iba u tých sprostredkovateľov, ktorým spoločnosť C., a. s. vyplatí poslednú províziu

po tom, čo s ňou ukončili spoluprácu.

Konštatovanie krajského súdu, „že hoci dohoda o návratnosti vyplatenej zálohy

na províziu nebola jednoznačne medzi účastníkmi dohodnutá, považuje rozhodnutie

prvostupňového súdu za správne a s jeho odôvodnením sa v celom rozsahu stotožňuje“

bez toho, aby sa vysporiadal s tvrdeniami odporcu, podopretými tvrdeniami množstvom

svedkov v konaní a osvojil si argumentáciu navrhovateľa (pána Š.), ktorú podporil iba pán B.

(výpoveď pred Okresným súdom Lučenec), pričom dokonca ani tieto dve výpovede neboli

jednotné a objavili sa v nich rozpory. Okresný ani krajský súd

bez akéhokoľvek odôvodnenia nevzali do úvahy výpovede viac ako 18 svedkov, čím

jednoznačne upreli odporcovi právo konať pred súdom.

Námietku odporcu, že medzi navrhovateľom a odporcom došlo k uzavretiu

inominátnej zmluvy, resp. neakceptovanie tejto námietky, krajský súd síce odôvodnil, avšak

toto odôvodnenie nemožno akceptovať, pretože sa nezakladá na žiadnom dôkaze či tvrdení

uskutočnenom v konaní, dokonca ani na tvrdení samotného navrhovateľa. Navrhovateľ nikdy

v konaní neargumentoval a už vôbec nepreukazoval, že pokiaľ by odporca s ním neukončil

spoluprácu a naďalej vykonával činnosť, jeho provízie by sa boli jednoznačne započítali

s poskytnutou zálohou. V konaní neboli ani preukazované kritériá predmetnej provízie a nie je

jasné, kedy a za akých podmienok by odporcovi vznikol nárok na jej vyplatenie, nehovoriac

o tom, že odporca o takomto zámere navrhovateľa nemal žiadnu vedomosť. Sám I.Š. na

pojednávaní dňa 20. júla 2010 uviedol: „na uvedenom stretnutí B. odprezentoval spôsob

vyplácania záloh, pričom na stretnutí sa nehovorilo o spôsobe vrátenia,

resp. započítania.“ Podľa odporcu ide o dôkaz jednoznačnej zmätočnosti rozhodnutia

krajského súdu.

Odporca v dovolaní ďalej namieta, že sa krajský súd nevyjadril ani k námietke

neobjasnenia záveru prvostupňového rozsudku o nemožnosti akceptovania dohody účastníkov

o odpustení dlhu, nevysvetlil z čoho Okresný súd vyvodil absenciu vôle navrhovateľa

a súhlasného prejavu odporcu s odpustením dlhu, keď všetky vyúčtovania, ktoré zasielal

navrhovateľ odporcovi, boli vyhotovené v zákonom požadovanej (písomnej) forme, boli

navrhovateľom podpísané, navrhovateľ v nich jasne prejavil svoju vôľu, že nechce uplatňovať

voči odporcovi žiaden dlh a odporca svojim podpisom na vyúčtovaniach jasne prejavil vôľu

akceptovať takéto odpustenie dlhu.

Odporca tiež namietal, že plnenie navrhovateľa nemôže byť posudzované oddelene

od ekonomického účelu plnenia, ktorý ním navrhovateľ sledoval, a to, že zo strany

navrhovateľa išlo o nábor zaškolených sprostredkovateľov poistenia do novozaloženej

spoločnosti navrhovateľa a navyše, všetci svedkovia jednoznačne potvrdili, že dôvodom

ich prestupu k navrhovateľovi bola finančná motivácia.

Odporca v odvolaní uvádza, že uznesenie Ústavného súdu SR, sp. zn. ,

na ktorý v napádanom rozsudku poukazuje odvolací súd, rešpektuje a súhlasí s tým,

že odvolací súd sa nemôže zaoberať každým i bezvýznamným argumentom.

V prejednávanom prípade však krajský súd potvrdil rozsudok okresného súdu, pričom sa

vôbec nevyporiadal so svedeckými výpoveďami 18 svedkov a nevysvetlil, prečo sa

výpoveďami týchto svedkov neriadil, prípadne prečo ich nevzal v úvahu, ale sa iba stotožnil

s nepodloženými s nepreukázanými tvrdeniami navrhovateľa.

Odporca poukázal aj na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, konkrétne

na rozhodnutie, sp. zn. . Odporca uviedol, že krajský súd, ktorého potvrdzujúci

rozsudok týmto dovolaním napáda, sa ani len náznakom nesnažil rozptýliť pochybnosti

odporcu, plynúce z odôvodnenia prvostupňového rozsudku a uviesť dôvody vyslovenia

svojho potvrdzujúceho výroku, najmä tie nevyhnutné, ktorých absencia v prvostupňovom

rozsudku bola dôvodom podania odvolania odporcom. Krajský súd sa nevyjadril

k napádanému rozhodnutiu zo stránky, ktorá bola napádaná.

Odporca uviedol, že krajský súd za situácie, keď hlavným dôvodom podania odvolania

voči prvostupňovému rozsudku krajského súdu bolo namietanie jeho nepresvedčivosti

a nedostatku odôvodnenia, iba inými slovami zreprodukoval argumentáciu okresného súdu

a uviedol, že sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého prvostupňového

rozhodnutia. Tvrdí, že použitie takéhoto postupu krajského súdu v tomto prípade nebolo

na mieste a nielenže neodstránilo vadu konania, ktorú odporca namietal už voči

prvostupňovému rozsudku, ale spôsobilo to, že aj druhostupňové konanie je poznačené

rovnakou vadou.

Odporca v dovolaní poukázal aj na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,

konkrétne na uznesenie, sp. zn.1 Cdo 232/2000 a uznesenie, sp. zn. . Ďalej

poukázal aj na , nález Ústavného súdu Slovenskej

republiky, sp. zn. , na čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd

a na V závere poukázal aj na judikatúru Európskeho súdu - H versus

Belgicko a Ruiz Torija versus Španielsko.

K podanému dovolaniu sa vyjadril navrhovateľ a navrhol, aby dovolací súd rozsudok

Krajského súdu v Trnave, č. k. -195 zo dňa 8. marca 2011 potvrdil a zaviazal

odporcu nahradiť navrhovateľovi trovy dovolacieho konania, spočívajúce v trovách právneho

zastúpenia vo výške 237,68 eur na účet JUDr. I.P., advokáta, číslo účtu: X., vedeného vo V.,

a. s., do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

Navrhovateľ vo vyjadrení uvádza, že dôvody dovolania odporcu nie sú prípustné,

pretože rozhodnutie odvolacieho súdu, ako aj súdu prvého stupňa vychádza zo správneho

právneho posúdenia veci a účastníkom konania postupom súdu nebola odňatá možnosť konať

pred súdom, a nesporne preto nie je dôvod na jeho zmenu či zrušenie, tak ako navrhuje

odporca.

Navrhovateľ vo vyjadrení, vzhľadom na to, že sa jedná o rozhodnutie odvolacieho

súdu o peňažnom plnení bez príslušenstva vo výške 2 971,27 eur, poukázal na ust. § 238

ods. 5 V súvislosti s prípustnosťou dovolania poukázal aj na ust. , a

a tiež na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, Ústavného súdu

Slovenskej republiky i na rozhodnutia Vrchného súdu v Prahe a Najvyššieho súdu Českej

republiky.

Navrhovateľ uviedol, že v mesiaci júl a august 2007 obdržali od navrhovateľa

preddavky na províziu, rovnako ako odporca aj iní sprostredkovatelia, ktorých navrhovateľ

vo vyjadrení uviedol, pričom svoj dlh voči navrhovateľovi dobrovoľne vrátili alebo ho

splácajú, alebo uzatvorili zmier, alebo boli v súdnom spore neúspešní. Skutočnosť,

že navrhovateľ poskytol odporcovi zálohu, ktorú je povinný vrátiť, je aj čestné vyhlásenie

M.V., narodenej X., bytom F.B., ktorá

vo svojom čestnom prehlásení zo dňa 25. marca 2011 okrem iného uviedla, že sa dňa 20. júna

2007 zúčastnila informatívneho stretnutia v B. B., na ktorom nepočula

nič o nenávratnosti navrhnutých finančných výpomocí na mesiace júl a august 2007.

Na uvedenom stretnutí počula, že ak budú výpomoci vyplatené, budú vyplatené ako zálohy

na budúce provízie a časom sa zúčtujú.

K námietke odporcu, že krajský súd v napadnutom rozsudku vôbec nereagoval

na argumenty odporcu prednesené v odvolaní ohľadom nevzatia do úvahy žiadnej

zo svedeckých výpovedí produkovaných zo strany odporcu, navrhovateľ uviedol, že odporca

vo svojom odvolaní nijakým spôsobom bližšie nešpecifikoval a nekonkretizoval, o výpovede

ktorých svedkov by sa malo jednať. Má za to, že ani jeden zo svedkov vypovedajúcich pred

inými súdmi nevypovedal, že by na spomínanom stretnutí odznel verejný prísľub v znení,

v akom ho prezentoval odporca. Výpovede jednotlivých svedkov sú natoľko rozdielne,

že vyvolávajú dojem účelovosti, najmä ak sa jedná o svedkov, ktorí sú v obdobnom súdnom

spore s navrhovateľom ako odporca a je nepochybný ich záujem na úspechu toho účastníka

sporu, voči ktorému žaloba smeruje (jednotlivé skupiny dlžníkov podľa regiónov v SR

sú zastupované spravidla tým istým právnym zástupcom a zároveň títo navzájom

spolupracujú, čo bolo navrhovateľovi oznámené jedným z právnych zástupcov, preto

v určitom štádiu konania bolo zjednocované tvrdenie účastníkov konania, ako aj svedkov

konaní).

Navrhovateľ ďalej uviedol, že do obchodného registra bol zapísaný (t. j. spoločnosť

C., spol. s r. o.) až dňa 22. júna 2007 a nevykonal žiadne právne úkony

pred jeho vznikom. Neboli navrhnuté žiadne právne úkony, ktoré mali byť schválené do troch

mesiacov od vzniku navrhovateľa. Taktiež navrhovateľ do troch mesiacov od jeho vzniku

neprevzal žiadne záväzky a ani žiadne neboli schválené a nebol vyhotovený žiadny zoznam

právnych úkonov, ktoré mal navrhovateľ schváliť podľa . Dôkazom

toho je aj čestné prehlásenie konateľa a spoločníka Ing. I.Š. a čestné prehlásenie spoločníka

J.K.B.

Navrhovateľ pristúpil na riešenie otázky poskytnutia zálohy jednak z dôvodu,

že v zmysle VZP by bola provízia odporcu za činnosť sprostredkovateľa v mesiaci júl 2007

vyplatená až v mesiaci september 2007 a za činnosť vykonávanú odporcom v mesiaci august

2007 vyplatená až v mesiaci október 2007.

Navrhovateľ poskytol odporcovi, ako aj ostatným sprostredkovateľom zálohy

z cudzích finančných zdrojov, získaných od spoločnosti A., a. s., rovnako titulom návratného

preddavku na províziu. Túto skutočnosť preukazuje článok I. dodatku č. 1 k zmluve

o sprostredkovaní poistenia zo dňa 22. júna 2007.

Stretnutia v B. B. sa zúčastnil aj zástupca spoločnosti A., a. s. Ing. D.D., ktorý vo

svojej výpovedi uviedol, že spoločnosť A., a. s. by bez akéhokoľvek protiplnenia neposkytla

navrhovateľovi pôžičku, z ktorej boli vyplatené zálohy na provízie odporcovi, ak by bolo dňa

20. júna 2007 v B. B. tvrdené, že sa bude jednať o nenávratné plnenie, pričom spoločnosť A.,

a. s. by sa nikdy prostredníctvom navrhovateľa dobrovoľne nestala „darcom štedrej finančnej

odmeny“ bez protiplnenia odporcovi. Peňažné prostriedky poskytnuté spoločnosťou A., a. s.

boli určené na podporu úvodnej fázy podnikania navrhovateľa, ale nie ako dar pre

„potenciálnych“ sprostredkovateľov.

Ing. D.D. vo svedeckej výpovedi ďalej uviedol, že na stretnutí v B. B. rozhodne

neodznelo žiadne vyjadrenie o nenávratnosti finančných prostriedkov,

na vyplatenie ktorých sa dotazovali zúčastnení na stretnutí. Už aj z tohto vyjadrenia je zrejmé,

že sa nejednalo o verejný prísľub alebo návrh na uzavretie zmluvy.

Navrhovateľ vo vyjadrení poukázal aj na ust. § 850, § 851 a § 852 Občianskeho

zákonníka a uvádza, že na predmetnom stretnutí boli prítomní len účastníci, ktorí boli vopred

pozvaní osobne alebo cestou svojich vedúcich pracovníkov, a teda stretnutie nebolo prístupné

širokej verejnosti a nebolo urobené formou verejného prejavu. Z toho vyplýva, že neboli

splnené podmienky verejného prísľubu. Taktiež výpovede svedkov v konaniach na celom

Slovensku sú rozporuplné a má za to, že každý svedok tvrdí to, čo mu vyhovuje v jeho

konkrétnom prípade, pričom uviedol aj niektoré vyjadrenia svedkov.

Navrhovateľ ďalej uvádza, že prejav zakladateľa navrhovateľa p. J.K.B. na stretnutí

konanom v B. B. dňa 20. júna 2007 nemožno považovať

za verejný prísľub pre nesplnenie náležitosti takéhoto právneho posúdenia, a to z dôvodu,

že sa nejednalo o „bližšie neobmedzený počet osôb“, lebo na stretnutí bol počet osôb

obmedzený práve počtom do úvahy prichádzajúcich osôb, ktoré boli v zmluvnom vzťahu

a v postavení sprostredkovateľov voči spoločnosti C., a. s. a ktorí jediní tak tvorili okruh

záujmu a výlučne im bol prejav určený, pretože iba oni mohli splniť podmienku ukončenia

zmluvného vzťahu so spoločnosťou C., a. s. a uzatvorenia zmluvy o sprostredkovaní

s navrhovateľom. Teda, iba týmto osobám mohol vzniknúť nárok na vyplatenie zálohy

na províziu, ktorá sa vyratúvala práve z provízie dosahovanej v spoločnosti C., a. s. Uvedená

skutočnosť potvrdzuje, že prejav s ponukou na vyplatenie zálohy na províziu bol určený

nanajvýš všetkým sprostredkovateľom spoločnosti C., a. s., ktorých počet je daný určitým

pevným počtom osôb, teda nie počtom neobmedzeným, ako to vyžaduje ust. § 850

.

Navrhovateľ poukázal na a na rozsudok

Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. a má za to, že okresný

a krajský súd správne postupoval, keď nevzal do úvahy výpovede svedkov, ktorí boli

v určitom pomere k jednej či druhej strane sporu.

K námietke odporcu, že medzi navrhovateľom a odporcom došlo k uzavretiu

inominátnej zmluvy, navrhovateľ uvádza, že v konaní bolo nespornou skutočnosťou, že medzi

účastníkmi konania bola uzatvorená jediná zmluva, a to zmluva o sprostredkovaní, uzatvorená

v čase po vzniku spoločnosti navrhovateľa a pred vyplatením finančných prostriedkov,

ktorých vrátenia sa navrhovateľ od odporcu domáha, t. j. pred dňom 6. júla 2007, kedy z účtu

navrhovateľa odišla platba vo výške 82 996 Sk [(2 754,96 eur), t.j. preddavok] na účet

odporcu a rovnaká platba (t. j. preddavok) odišla dňa 2. augusta 2007 z účtu navrhovateľa

na účet žalovaného. Uvedené potvrdili obaja účastníci konania, nakoľko uviedli, že medzi

nimi nedošlo k osobnému rokovaniu o uzatvorení inej zmluvy, na základe ktorej

by navrhovateľ poskytol odporcovi žalované peňažné prostriedky. Navrhovateľ poukázal

aj na ust. . Na základe zmluvy o sprostredkovaní

ako odplatného právneho úkonu, ktorý založil medzi účastníkmi konania obchodno-

záväzkový vzťah, mohol navrhovateľ poskytnúť jednotlivým sprostredkovateľom, teda aj

odporcovi, zálohu na ich budúcu províziu. Z charakteru predmetného zmluvného vzťahu

vyplýva povinnosť odporcu vrátiť navrhovateľovi akékoľvek peňažné prostriedky, ktoré mu

boli vyplatené a na ktorých vyplatenie (a teda ponechanie), za existencie zmluvného vzťahu,

nesplnil podmienky. Odporcovi právo na ponechanie si zálohy, či už počas existencie

zmluvného vzťahu s navrhovateľom alebo po ňom, nevzniklo.

Navrhovateľ poukázal aj na ust. a k otázke

bezdôvodného obohatenia uviedol, že navrhovateľ vyplatil odporcovi zálohu, ktorá mala

vlastne pokryť obdobie, kým odporca získa príjmy z následnej sprostredkovateľskej činnosti

vykonávanej pre navrhovateľa a pokiaľ by odporca bol ďalej pokračoval v činnosti

a v zmluvnom vzťahu s navrhovateľom a bol by získal ďalšie provízie, tieto by sa boli

jednoznačne započítali voči poskytnutej zálohe. Zmluvný vzťah sa ukončil skôr, ako sa

vyplatená záloha skonzumovala s vytvoreným nárokom na províziu, čím došlo na strane

odporcu k získaniu majetkového prospechu plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol

a takto získané bezdôvodné obohatenie musí odporca vydať.

Ohľadne odporcovej námietky o nedostatočnom vysporiadaní sa súdom

s argumentáciou odporcu ohľadom vykazovania nulového dlhu na jednotlivých

vyúčtovaniach navrhovateľ uviedol, že v prípade, ak by vyúčtovanie, na ktoré odporca

poukazuje, malo byť považované za odpustenie dlhu, navrhovateľ poukázal na ust. § 574

. Vyúčtovanie sprostredkovateľskej činnosti v žiadnom prípade

nemožno považovať za dohodu navrhovateľa a odporcu o odpustení dlhu, jedná sa výlučne

o účtovný a daňový doklad. Dohoda o odpustení dlhu je dvojstranným právnym úkonom,

pričom sa vyžaduje jej písomná forma. V prípade veci sporu medzi navrhovateľom

a odporcom nebola vyjadrená vôľa navrhovateľa odpustiť dlh a ani nebola splnená podmienka

písomnej formy, ktorú vyžaduje zákon.

Navrhovateľ vo vyjadrení ďalej uviedol, že by z jeho strany nebolo logické poskytnúť

sprostredkovateľom nenávratné peňažné prostriedky v prípade, keď navrhovateľ vedel,

že sprostredkovatelia sú oprávnení kedykoľvek zmluvu o sprostredkovaní jednostranne

ukončiť. S týmto právnym záverom odporcu sa nestotožňuje a odmieta ho v celej podstate.

K tejto časti navrhovateľ pripojil aj vyjadrenie JUDr. D.H., odborníčky

na poisťovníctvo, ktorá sa ako svedkyňa na pojednávaní vedenom na Okresnom súde

Bratislava V, sp. zn. dňa 7. marca 2011 vyjadrila, že z 20-ročnej praxe, ktorú

má v danej oblasti, nepozná prípad poskytnutia daru.

K námietke odporcu, podľa ktorej sa krajský súd, ktorý potvrdil rozsudok okresného

súdu, vôbec nevysporiadal so svedeckými výpoveďami 18 svedkov a nevysvetlil, prečo sa

výpoveďami týchto svedkov neriadil, prípadne prečo ich nevzal v úvahu, ale sa iba stotožnil

s nepodloženými a nepreukázanými tvrdeniami navrhovateľa, navrhovateľ uviedol,

že hodnotenie dôkazov je činnosťou súdu, pri ktorej súd hodnotí vykonané dôkazy z hľadiska

ich hodnovernosti, ich pravdivosti, zákonnosti a dôležitosti pre ustálenie skutkového stavu,

z ktorého následne vychádza pri právnom hodnotení a rozhodnutí. Pokiaľ mal okresný súd

za to, že výpovede svedkov, ktorí sú v obdobnom súdnom spore s navrhovateľom, nie sú

pre rozhodnutie právne významné, nie je povinný na tieto prihliadať, avšak v odôvodnení

rozsudku okresného súdu a krajského súdu je zrejmé, že konajúci súd k nim prihliadol.

V tomto smere nie je možné súdu vytknúť akékoľvek pochybenie. Navrhovateľ na tomto

mieste poukázal na ust. , Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, ako aj na judikatúru.

Navrhovateľ má za to, že dôvody dovolania odporcu neobstoja, pretože rozhodnutie

okresného súdu a krajského súdu vychádza zo správneho právneho posúdenia veci

a účastníkom konania postupom súdu nedošlo k odňatiu možnosti konať pred súdom, a to ani

čo sa týka práva účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia, a nesporne

preto nie je dôvod na zmenu či zrušenie rozsudku krajského súdu tak, ako navrhuje odporca.

Na základe uvedených skutočností navrhovateľ navrhol, aby dovolací súd rozsudok

Krajského súdu v Trnave, č. k. -195 zo dňa 8. marca 2011 potvrdil a zaviazal

odporcu nahradiť navrhovateľovi trovy dovolacieho konania, spočívajúce v trovách právneho

zastúpenia vo výške 237,68 eur na účet JUDr. I.P., advokáta, číslo účtu: X., vedeného vo V.,

a. s., do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení,

že dovolanie podal včas účastník konania ( ), ktorý je zastúpený

advokátom ( ), skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (

ods. 1 ), či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré ním možno

napadnúť.

Dovolanie má v systéme opravných prostriedkov občianskeho súdneho konania

osobitné postavenie. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým zákon vytvára

účastníkovi konania procesnú možnosť, aby (len) v prípadoch, v ktorých to zákon výslovne

pripúšťa, dosiahol nápravu, prípadný pád konania alebo nesprávnosti napadnutého

rozhodnutia. Dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a nemožno sa ním - a ani pokiaľ je

procesne prípustné - úspešne domáhať revízie skutkových zistení súdov nižších stupňov,

ani výsledkov nimi vykonaného dokazovania. Posúdiť správnosť a úplnosť skutkových zistení

nemôže dovolací súd už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané

dôkazy. Dovolacie konanie má prieskumnú povahu a so zreteľom, na ktorú dovolací súd -

na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu - nemá možnosť vykonávať

dokazovanie (viď. veta druhá ).

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa ( ).

V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa

je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol

zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle

je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho

názoru dovolacieho súdu, vysloveného v tejto veci. Podľa je dovolanie

prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého

stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie

prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu alebo ak ide

o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil

neplatnosť zmluvnej podmienky podľa a

Dovolaním žalovaného nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu (§ 238

ods. 1 ) ani rozsudok vydaný vo veci, v ktorej by už dovolací súd vyslovil právny

názor, ktorým by boli súdy viazané ( ). Dovolanie smeruje proti rozsudku,

ktorý ale nevykazuje znaky uvedené v Prípustnosť dovolania odporcu

preto z týchto ustanovení nemožno vyvodiť.

Dovolanie odporcu by vzhľadom na vyššie uvedené bolo procesne prípustné, len ak

by v konaní došlo k niektorej z procesných vád uvedených v O vadu v zmysle

tohto ustanovenia ide vtedy, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,

c) účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d) v tej istej veci sa

už právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) nepodal sa návrh

na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f) účastníkovi konania sa postupom súdu

odňala možnosť konať pred súdom, g) ak rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne

obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Podľa odporcu je dôvodom prípustnosti jeho dovolania skutočnosť, že odporcovi sa

postupom odvolacieho súdu odňala možnosť konať pred súdom, a to tým, že rozsudok

odvolacieho súdu je zmätočný a nedostatočne odôvodnený, odvolací súd sa v ňom

nevysporiadal s tými námietkami odporcu, ktoré sú pre neho kľúčové, čo malo za následok

nepreskúmateľnosť takéhoto rozhodnutia.

Odporcom takto vymedzené dôvody dovolania ale nenapĺňajú pojmové znaky vady

konania v zmysle ustanovenia Pod odňatím možnosti pred súdom

konať v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť taký vadný procesný postup súdu, ktorým sa

účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných práv priznaných mu v občianskom súdnom

konaní za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. O taký

prípad v prejednávanej veci nejde z dôvodu, že odvolací súd pri prejednávaní a rozhodovaní

veci postupoval v súlade s právnymi predpismi a odporcovi neznemožnil uplatniť procesné

práva priznané mu právnym poriadkom na zabezpečenie jeho práv a oprávnených záujmov.

Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa

a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd je aj právo účastníka konania na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením

nárokov a obranou proti takému uplatneniu.

Vyjadruje to aj znenie ustanovenia , podľa ktorého v odôvodnení

rozsudku uvedie súd podstatný obsah prednesov, stručne a výstižne vyloží, ktoré skutočnosti

má preukázané a ktoré nie, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia a akými úvahami sa

pri hodnotení dôkazov spravoval, prečo nevykonal i ďalšie dôkazy a posúdi zistený skutkový

stav podľa príslušných ustanovení, ktoré použil.

Odôvodnenie má obsahovať dostatok dôvodov a ich uvedenie má byť zrozumiteľné.

Súd je povinný formulovať odôvodnenie spôsobom, ktorý zodpovedá základným pravidlám

logického, jasného vyjadrovania a musí spĺňať základné gramatické, lexikálne a štylistické

hľadiská. Účelom odôvodnenia súdneho rozhodnutia je predovšetkým doložiť správnosť

rozhodnutia súdu, pričom odôvodnenie je zároveň aj prostriedkom kontroly správnosti

postupu súdu pri vydávaní rozhodnutia a nástrojom ochrany pred svojvôľou súdnej moci.

Odôvodnenie rozsudku by malo účastníkom konania dovoľovať posúdiť, ako súd v ich veci

vyložil a aplikoval príslušné právne predpisy a akými úvahami sa spravoval pri svojom

rozhodovaní vo veci samej.

Dovolací súd konštatuje, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia je v súlade

s ust. v spojení s ust. a obsahuje všetky náležitosti

kladené zákonom na odôvodnenie rozsudku.

V odôvodnení rozhodnutia je uvedený rozhodujúci skutkový stav, primeraným

spôsobom opísaný priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanej veci,

výsledky vykonaného dokazovania a právne predpisy, ktoré súd aplikoval na prejednávaný

prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. V odôvodnení rozhodnutia sa odvolací súd

zaoberal argumentáciou odporcu.

Nemožno preto vyvodiť, že odporcovi postupom súdu bolo odňaté právo konať

pred súdom.

Vzhľadom na to, že prípustnosť dovolania odporcu nemožno vyvodiť zo žiadneho

ustanovenia , Najvyšší súd Slovenskej republiky jeho

dovolanie odmietol podľa ust. v spojení s ust.

ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné.

O trovách dovolacieho konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p v spojení

s a veta prvá Navrhovateľ bol v dovolacom konaní

úspešný, a preto mu patrí náhrada účelne vynaložených trov dovolacieho konania, ktoré

pozostávajú z trov právneho zastúpenia advokátom. Za účelné trovy považoval súd odmenu

advokátovi za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia, vrátane prvej

porady s klientom a vyjadrenie k dovolaniu navrhovateľa) podľa § 14 ods. 1 písm. a) a b)

vyhlášky č. v spojení s uvedenej vyhlášky vo výške 222, eur

a náhradu na miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné za každý úkon právnej

služby podľa § 16 ods. 3 vyhlášky vo výške 15,26 eur, čo spolu predstavuje sumu 237,68 eur.

Toto rozhodnutie bolo prijaté rozhodnutím senátu Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky pomerom hlasov 3:0.

P o u č e n i e: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 26. júna 2012

JUDr. Darina Ličková, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Michaela Szöcsová