Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
15e/385039.f4cd90.pdf
PDF · 182.15 KB
No categories available
4Cdo/146/2012
Najvyšší súd 4 Cdo 146/2012
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu Ing. J. P., bývajúceho v P.,
zastúpeného JUDr. Marekom Morochovičom, advokátom v Bratislave, Kríţna č. 56, proti
ţalovanému Chemko, a.s. Strážske v likvidácii, so sídlom v Bratislave, Moskovská č. 13,
zastúpeného spoločnosťou Advokát Pirč, s.r.o. so sídlom v Košiciach, Štrbská č. 4, o určenie
neplatnosti skončenia pracovného pomeru a o návrhu na nariadenie predbežného
opatrenia, vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 25 C 306/2009, o dovolaní
ţalovaného proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave z 30. marca 2012, sp. zn. 14 Co
102/2012, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bratislava I uznesením z 25. januára 2012, č.k. 25 C 306/2009-328, uloţil
ţalovanému povinnosť zloţiť sumu vo výške 87 630,92 Eur do úschovy Okresného súdu
Bratislava I, keď mal za to, ţe nevydaním predbeţného opatrenia by mohlo dôjsť k ohrozeniu
práv ţalobcu ako zamestnanca ţalovaného a to vzhľadom na výrok zatiaľ ešte
neprávoplatného čiastočného rozsudku, podľa ktorého okamţité skončenie pracovného
pomeru ţalobcu je neplatné. Uviedol, ţe ţalobca sa výtlačkom inzerátu ţalovaného v denníku
Hospodárske noviny zo 7. mája 2010 snaţil preukázať, ţe likvidátor ţalovaného uskutočňuje
úkony smerujúce k zbavovaniu sa svojho majetku, keď vyhlásil konanie o najvhodnejšiu
ponuku na odkúpenie časti majetku. Tento dôkaz súd nepovaţoval za preukazujúci hroziace
nebezpečenstvo prípadného poškodenia práv ţalobcu v čase podania jeho predchádzajúceho
návrhu na vydanie predbeţného opatrenia, kedy takémuto návrhu nevyhovel, pretoţe takúto
okolnosť nepovaţoval bez ďalších rozhodných okolností za nasvedčujúce tomu, ţe ţalovaný
vykonáva úkony, ktorými sa snaţí zmenšovať svoj majetok. Takejto snahe však v súčasnosti
nasvedčuje vyjadrenie ţalovaného vo vzťahu k súčasnému návrhu ţalobcu z ktorého jasne
vyplýva, ţe likvidátor spoločnosti kontinuálne vykonáva úkony smerujúce k likvidácii
majetku spoločnosti, teda speňaţuje majetok ţalovaného v snahe získať čo najvyšší
likvidačný zostatok, keďţe od jeho výšky sa odvíja aj jeho odmena ako likvidátora
spoločnosti. Nárok ţalobcu by sa tak mohol stať nevymoţiteľným. Sumu určenú na zloţenie
do úschovy povaţoval súd za primeranú, keď zodpovedá sume náhrady mzdy poţadovanej
ţalobcom za obdobie 12 mesiacov trvania pracovného pomeru.
Na odvolanie ţalovaného Krajský súd v Bratislave uznesením z 30. marca 2012, sp. zn.
14 Co 102/2012, napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil, keď sa
v celom rozsahu s odôvodnením napadnutého rozhodnutia stotoţnil. Nestotoţnil sa však
s námietkou ţalovaného týkajúcej sa prekáţky veci rozhodnutej kde namietal, ţe súd napriek
predchádzajúcemu zamietavému uzneseniu nariadil predbeţné opatrenie bez zmeny
skutkových okolností. Uviedol, ţe predchádzajúce (návrh zamietajúce – pozn. dovolacieho
súdu) predbeţné opatrenie bolo vydané 20. júna 2010. S prihliadnutím na časový odstup
takmer dvoch rokov a ďalej prebiehajúcu likvidáciu spoločnosti ţalovaného, nemoţno
hovoriť o totoţnosti skutkových okolností a tým ani o vzniku prekáţky res iudicata, pretoţe je
nesporné, ţe práve v súvislosti s časovým intervalom, v rámci ktorého likvidátor postupoval
v zmysle zákona za účelom zabezpečenia likvidácie majetku spoločnosti, došlo aj k reálnej
zmene majetkových pomerov ţalovaného. Tieto sa budú postupom likvidácie v budúcnosti
meniť aj ďalej v podobe speňaţovania majetku, prípadného vyplácania pohľadávok
a následného zániku spoločnosti.
Proti tomuto uzneseniu krajského súdu podal dovolanie ţalovaný, ktorý ţiadal
napadnuté uznesenie zmeniť a návrh na vydanie predbeţného opatrenia zamietnuť.
Opodstatnenosť dovolania odôvodnil ustanovením § 237 písm. d/ a f/ O.s.p. Poukázal na to,
ţe uţ v odvolacom konaní namietal, ţe predbeţné opatrenie bolo nariadené napriek tomu, ţe
v rovnakej veci sa uţ konalo a právoplatne rozhodlo tak, ţe návrh na nariadenie predbeţného
opatrenia bol právoplatne zamietnutý. Pre vyslovenie námietky res iudicata je podmienkou
totoţnosť účastníkov a totoţnosť prejednávanej a rozhodnutej veci. Obe tieto podmienky
podľa dovolateľa boli splnené a s touto otázkou sa nevysporiadal ani odvolací súd keď
neuviedol, v čom sa podmienky na uloţenie povinnosti zloţiť peňaţné prostriedky
do úschovy zmenili. Poukázal pritom na Stanovisko občianskoprávneho kolégia Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky zo 16. mája 2011, ktorý svoje stanovisko limitoval predpokladom,
ţe „pokiaľ nedôjde k zmene skutkových okolností, tvorí právoplatné uznesenie, ktorým súd
zamietol návrh na nariadenie predbeţného opatrenia, prekáţku veci právoplatne
rozsúdenej...“. Uviedol, ţe časový odstup vydania dvoch predbeţných opatrení netvorí zmenu
skutkových skutočností. Namietol tieţ, ţe odôvodnenie napadnutého uznesenia je
nepreskúmateľné, čo zakladá vadu podľa § 237 písm. f/ O.s.p., pre jeho nezrozumiteľnosť
a nepresvedčivosť, je protirečivé a pri námietke veci právoplatne rozsúdenej sa súd vyjadril
opačne, pokiaľ išlo o tvrdenie zmeny naturálnej formy majetku na formu peňaţnú. Vstup
spoločnosti do likvidácie nemôţe byť argumentom o osvedčení reálne a bezprostredne
hroziacej ujmy ţalobcovi. Napokon uviedol, ţe konanie je postihnuté aj inou vadou v zmysle
§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p., keď odvolací súd sa vo svojom uznesení nevyporiadal
s námietkou uvedenou v odvolaní týkajúcou sa dôkazov a tvrdení o kvantitatívnom stave
nehnuteľného majetku ţalovaného, vrátane zrušenia ponukového konania na jeho predaj.
Ţalobca navrhol dovolanie ţalovaného „zamietnuť“ ako nedôvodné, keď rozhodnutia
oboch súdov povaţuje za vecne správne a k tvrdeným vadám konania v predmetnej veci
nedošlo.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení, ţe
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), ktorý je zastúpený advokátom
(§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.),
predovšetkým skúmal, či dovolanie smeruje proti takému rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť
týmto opravným prostriedkom (§ 236 a nasl. O.s.p.).
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
Podmienky prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozhodnutiu odvolacieho súdu
vydaného vo forme uznesenia sú upravené v ustanoveniach § 237 a § 239 O.s.p.
Podľa § 239 ods. 1 O.s.p. dovolanie je tieţ prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu,
ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci
postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/)
na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým
sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu
na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/.
Podľa § 239 ods. 2 O.s.p. dovolanie je prípustné tieţ proti uzneseniu odvolacieho súdu,
ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom
potvrdzujúcom uznesení, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia
na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho
rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej
republiky.
Podľa § 239 ods. 3 O.s.p. ustanovenia odsekov 1 a 2 neplatia, ak ide o uznesenie
o príslušnosti, predbeţnom opatrení, poriadkovej pokute, o znalcovskom, tlmočnom,
o odmietnutí návrhu na zabezpečenie predmetu dôkazu vo veciach týkajúcich sa práva
duševného vlastníctva a o trovách konania, ako aj o tých uzneseniach vo veciach upravených
Zákonom o rodine, v ktorých sa vo veci samej rozhoduje uznesením.
V treťom odseku ustanovenia § 239 O.s.p. sú vymenované prípady, ktoré vylučujú
prípustnosť dovolania proti uzneseniam odvolacieho súdu, proti ktorým by inak bolo
dovolanie podľa odsekov 1 a 2 prípustné. Jedným z nich je aj prípad, keď dovolanie smeruje
proti uzneseniu o predbeţnom opatrení.
V prejednávanej veci je nepochybné, ţe ţalovaný dovolaním napáda uznesenie
odvolacieho súdu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci predbeţného opatrenia. Jeho dovolanie je
preto podľa § 239 ods. 3 O.s.p. procesne neprípustné.
Vzhľadom na zákonnú povinnosť dovolacieho súdu (§ 242 ods. 1 O.s.p.) skúmať vţdy,
či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní, postihnutom niektorou
z procesných vád uvedených v ustanovení § 237 O.s.p., neobmedzil sa dovolací súd len
na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 239 O.s.p., ale sa komplexne zaoberal otázkou, či
konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ aţ g/ O.s.p. (t.j., či
v prejednávanej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, spôsobilosti účastníka,
riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, prekáţku veci právoplatne
rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, prípad nepodania návrhu na začatie konania, hoci
podľa zákona bol potrebný, odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať a rozhodovania
vylúčeným sudcom, či konania nesprávne obsadeným súdom). Ustanovenie § 237 O.s.p.
nemá ţiadne obmedzenia vo výpočte rozhodnutí odvolacieho súdu, ktoré sú spôsobilým
predmetom dovolania. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa tohto ustanovenia preto
predmet konania nie je významný. Ak je teda konanie postihnuté niektorou z vád
vymenovaných v tomto ustanovení, moţno dovolaním napadnúť aj rozhodnutie o predbeţnom
opatrení.
Dovolateľ existenciu procesných vád konania v zmysle § 237 písm. a/, b/, c/, e/, ani g/
O.s.p. netvrdil a procesné vady tejto povahy v dovolacom konaní nevyšli najavo.
S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti, ktorých sa mali
dopustiť súdy niţších stupňov, sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkami, či sa v tej istej
veci uţ prv právoplatne nerozhodlo, a či sa účastníkovi konania postupom súdu neodňala
moţnosť konať pred súdom (§ 237 písm. d/ a f/ O.s.p.).
Podľa názoru dovolateľa konanie trpí procesnou vadou spočívajúcou v prekáţke veci
právoplatne rozhodnutej (§ 237 písm. d/ O.s.p.).
Dovolateľ v tejto súvislosti poukázal na Stanovisko občianskoprávneho kolégia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky Cpj 15/2011 zo 16. mája 2011. Dovolací súd nemá
dôvod odstúpiť od názoru vysloveného v predmetom stanovisku, v ktorom najvyšší súd o.i.
uviedol, ţe pokiaľ po vydaní uznesenia zamietajúceho návrh na nariadenie predbeţného
opatrenia dôjde k zmene pomerov (k zmene skutkových okolností významných
pre rozhodnutie), nezakladá uţ právoplatné rozhodnutie zamietajúce návrh na nariadenie
predbeţného opatrenia prekáţku veci rozhodnutej (§ 159 ods. 3 O.s.p.) a súd môţe rozhodnúť
o novom návrhu na nariadenie predbeţného opatrenia, i keby prípadne išlo o návrh toho
istého účastníka s petitom identickým ako bol petit návrhu na nariadenie predbeţného
opatrenia, ktorý bol skôr (pred zmenou pomerov) právoplatne zamietnutý uznesením súdu.
Odvolací súd preto poukazuje na uznesenie súdu prvého stupňa, ktorý vo svojom
odôvodnení zrozumiteľne uviedol, v čom videl zmenu pomerov, pre ktorú, napriek
predchádzajúcemu, návrh zamietajúcemu uzneseniu, novému návrhu na nariadenie
predbeţného opatrenia vyhovel. Zatiaľ čo v čase rozhodovania o predchádzajúcom návrhu
ţalobcu (7. mája 2010) ţalovaný len vyhlásil konanie o najvhodnejšiu ponuku na odkúpenie
časti majetku, v čase nového rozhodovania (25. januára 2012) mal preukázané, ţe likvidátor
spoločnosti uţ majetok spoločnosti speňaţuje. Dovolací súd tu poukazuje aj na odôvodnenie
odvolacieho súdu, ktorý sa s touto námietkou ţalovaného v dôvodoch svojho rozhodnutia
náleţite vyporiadal a na ktoré dovolací súd v plnom rozsahu poukazuje a stotoţňuje sa s ním.
Z uvedeného je zrejmé, ţe v prípade oboch rozhodnutí nie sú naplnené znaky totoţnosti, preto
nemohlo dôjsť k porušeniu ustanovenia § 237 písm. d/ O.s.p.
Ţalovaný v dovolaní ďalej tvrdil, ţe postupom odvolacieho súdu mu bola odňatá
moţnosť konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. pre jeho
nepreskúmateľnosť.
Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe nie je dôvodná ani námietka
dovolateľa týkajúca sa nepreskúmateľnosti, pričom podľa obsahu dovolania v tejto časti
namietal skôr nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom.
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za
preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Podľa § 167 ods. 2 O.s.p. ak nie je ďalej ustanovené inak, pouţijú sa na uznesenie
primerane ustanovenia o rozsudku.
To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra
tohto súdu teda nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je
pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide
o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve
na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12,
§ 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko
z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne
odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd uţ vyslovil, ţe
súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe
v odôvodnení svojho rozhodnutia odvolací súd zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody,
pre ktoré uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil. Jeho rozhodnutie nemoţno povaţovať za
svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretoţe odvolací súd sa
pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení
a nepoprel ich účel a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, ţe
dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotoţňuje, nemôţe viesť k záveru
o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu
(napr. I. ÚS 188/06).
Odvolací súd napriek tomu, ţe sa s napadnutým uznesením súdu prvého stupňa
stotoţnil, neobmedzil sa len na konštatovanie jeho správnosti (por. § 219 ods. 2 O.s.p.), ale
sám zaujal stanovisko ku skutočnostiam uvádzaným v odôvodnení súdu prvého stupňa,
pričom sa vyporiadal aj so všetkými námietkami odvolateľa uvádzanými v jeho odvolaní.
Na základe uvedených skutočností dovolací súd dospel k záveru, ţe odvolací súd
svojím postupom nezaloţil ani vadu konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p., teda neodňal
účastníkovi moţnosť konať pred súdom.
Dovolateľ namietal, ţe konanie pred odvolacím súdom je postihnuté inou vadou
konania (§ 242 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), spočívajúcou v tom, ţe odvolací súd sa nevyporiadal
s jeho námietkou týkajúcou sa dôkazov a tvrdení o kvantitatívnom stave jeho nehnuteľného
majetku, vrátane zrušenia ponukového konania na jeho predaj.
Inou vadou konania (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), na ktorú musí dovolací súd
prihliadnuť aj vtedy, ak nie je v dovolaní namietaná (§ 242 ods. 1 O.s.p.), je procesná vada,
ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť
rozhodnutia. Iná vada konania je právne relevantná, ak mala za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci.
Z hľadiska dovolateľom tvrdenej existencii tzv. inej vady konania v zmysle § 241
ods. 2 písm. b/ O.s.p. treba uviesť, ţe dovolací súd môţe pristúpiť k posúdeniu
opodstatnenosti tvrdenia o tomto dovolacom dôvode aţ vtedy, keď je dovolanie z určitého
zákonného dôvodu prípustné (o tento prípad ale v prejednávanej veci nejde). Vada tejto
povahy je síce relevantným dovolacím dôvodom, ktorý moţno uplatniť v procesne
prípustnom dovolaní, sama osebe (i keby k nej skutočne došlo) ale prípustnosť dovolania
nezakladá. Či uţ teda konanie, v ktorom bolo vydané napadnuté rozhodnutie, bolo alebo
nebolo postihnuté procesnou vadou v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. (pozn.: dovolací súd
napadnuté rozhodnutie z tohto aspektu neposudzoval), nejde o dôvod, ktorý by zakladal
prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p.
Pokiaľ ide o ţalovaným uplatnené dovolacie dôvody, z obsahu podaného dovolania je
zrejmé, ţe dovolateľ namieta najmä vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia odvolacieho
súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa ktorým vyhovel návrhu
na nariadenie predbeţného opatrenia, teda namieta aj existenciu vady podľa § 241 ods. 2
písm. c/ O.s.p., t.j. nesprávne právne posúdenie veci. Dovolací súd však uvádza, ţe tzv.
nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo osebe však
taktieţ prípustnosť dovolania nezakladá. Pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky
prípustnosti dovolania, nie je moţné napadnuté rozhodnutie podrobiť vecnému
preskúmavaniu.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti dovolací súd dospel k záveru, ţe prípustnosť
dovolania nemoţno vyvodiť z ustanovenia § 237 O.s.p., ani z ustanovenia § 239 O.s.p.,
dovolanie teda smeruje proti takému rozhodnutiu odvolacieho súdu, proti ktorému nie je
prípustné. Najvyšší súd Slovenskej republiky ho preto podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
v spojení s § 243b ods. 5 veta prvá O.s.p. odmietol bez toho, aby bola preskúmaná vecná
správnosť napadnutého rozhodnutia krajského súdu.
Najvyšší súd Slovenskej republiky o trovách dovolacieho konania nerozhodoval
z dôvodu, ţe dovolaním napadnuté uznesenie nie je rozhodnutím, ktorým by sa konanie medzi
účastníkmi končilo, berúc zreteľ na to, ţe ide o konanie o predbeţnom opatrení (§ 145 O.s.p.).
Vo veci bude ďalej konať súd prvého stupňa, ktorý rozhodne aj o trovách doterajšieho
konania, t.j. vrátanie trov dovolacieho konania v súlade s úpravou zakotvenou v § 151 O.s.p.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 26. júna 2012
JUDr. Eva S a k á l o v á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia : Mgr. Patrícia Špacírová