Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1MCdo/5/2010

Identifikačné číslo spisu: 1107224828 Dátum vydania rozhodnutia: 28.06.2012 Meno a priezvisko: JUDr. Jana Bajánková Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2012:1107224828.1

ROZSUDOK

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jany Bajánkovej a členov senátu JUDr. Milana Deáka a JUDr. Viery Petríkovej v právnej veci žalobcu : X., bytom A., zastúpený JUDr. Alžbetou Štrpkovou, advokátkou v Bratislave, Záhradnícka 41, proti žalovanému : Kancelária prezidenta Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Hodžovo nám. 1, o náhradu mzdy, ktorá vec sa viedla na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. , o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 5. novembra 2009 č. k. , takto

rozhodol:

Mimoriadne dovolanie z a m i e t a .

Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania o mimoriadnom dovolaní 533,34€ do rúk JUDr. Alžbety Štrpkovej do troch dní.

Odôvodnenie

Okresný súd Bratislava I rozsudkom z 9. decembra 2008 č.k. -74 uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 1.513.300Sk (48 618,51€) titulom náhrady mzdy za obdobie od 1.9.2002 do 31.10.2008 s príslušenstvom, vo zvyšku (do sumy 1 628 000 Sk) žalobu ako bezzákladnú zamietol a rozhodol o náhrade trov konania. Vyhovujúci výrok o náhrade mzdy odôvodnil tým, že medzi účastníkmi k ukončeniu pracovnoprávneho vzťahu nedošlo. Oznámenie žalovaného z 11.6.2002 o nezaradení žalobcu do štátnej služby a ukončení pracovného pomeru nepovažoval za jednostranný právny úkon spôsobilý vyvolať právne následky skončenia pracovného pomeru vzhľadom na jeho formálne nedostatky. Vyslovil názor, že žalobcovi štátnozamestnanecký pomer so žalovaným nevznikol , a preto na existujúci pracovný vzťah sa vzťahuje v znení účinnom do 31.3.2002, ďalej len ( o štátnej službe, ďalej len zákon o štátnej službe). Žalovaný napriek existencii pracovné pomeru žalobcu (nebol ukončený žiadnym spôsobom podľa zákonníka práca ani zákona o štátnej službe) neprideľoval žalobcovi prácu, preto je povinný pre prekážky na strane zamestnávateľa zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy ( ods., ), podľa výška určenej podľa o mzde,

uzavrel súd prvého stupňa.

Na odvolanie oboch účastníkov Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 5. novembra 2009 č.k. rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a rozhodol o náhrade trov odvolacieho konania. V odôvodnení svojho rozsudku vyslovil názor, že pracovný pomer žalobcu u žalovaného nebol skončený žiadnym zákonným spôsobom. Žalovaný ani v odvolacom konaní neprodukoval dôkaz o tom, že pracovný pomer so žalobcom ukončil. Poukázal na to, že ak by žalobca nespĺňal predpoklady pre výkon štátnej služby stanovené v § 14 ods.1 zákona o štátnej službe jeho pracovný pomer by skončil najneskôr 1.10.2002 (§ 161 ods.1 písm.c) zákona o štátnej službe). To sa však nestalo, preto že rozsudkom Okresného súdu Bratislava I z 20.4.2006 č.k. -78 bolo určené, že žalobca spĺňa predpoklady pre výkon štátnej funkcie v dočasnej štátnej službe podľa až h/ zákona o štátnej službe. Keďže žalobcovi nevznikol ani štátnozamestnanecký pomer(nebol vymenovaný do štátnej služby a ani nezložil sľub) žalovaný mohol ukončiť so žalobcom pracovný pomer iba podľa , čo sa však nestalo, a to ani konkludentne, pretože žalobca podal návrh na súd na určenie trvania pracovného pomeru.(konanie vedené pod sp.zn. ). Za správny považoval názor súdu prvého stupňa, že žalobca nemôže vykonávať prácu pre žalovaného pre prekážky na strane zamestnávateľa, a preto mu patrí náhrada mzdy za žalované obdobie.

Proti rozsudku odvolacieho súdu podal generálny prokurátor Slovenskej republiky (dovolateľ) mimoriadne dovolanie. Navrhol napadnuté rozhodnutie zrušiť spolu s rozsudkom súdu prvého stupňa a vec vrátiť Okresnému súdu Bratislava I na ďalšie konanie z dôvodu, že spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci ( ). V odôvodnení dovolania uviedol, že žalovaný oznámil žalobcovi listom z 11.6.2002, že nevyhovuje jeho žiadosti z 23.4.2002 o prijatie do štátnej služby z dôvodu, že nespĺňa kvalifikačné predpoklady vzdelania a zároveň mu oznámil, že pracovný pomer končí v zmysle zákona o štátnej službe ( ) dňom 28.6.2002.Tento list bol žalobcovi doručený najneskôr 16.7.2002, pričom návrh na určenie, že spĺňa predpoklady na výkon štátnej funkcie podal až po uplynutí jedného roka (11.9.2003). , teda po lehote stanovenej v . Dovolateľ sa nestotožnil ani s názorom konajúcich súdov spochybňujúcich právnu relevantnosť listu žalovaného z 11.6.2002. Bol toho názoru, že tento list označený ako oznámenie o skončení pracovného pomeru, mal byť posudzovaný podľa a platnosť tohto právneho úkonu mal žalobca poprieť podľa v lehote 2 mesiacov odo dňa keď mal pracovný pomer skončiť. V tejto súvislosti dovolateľ uviedol, že nie je podstatné o aký spôsob rozviazania pracovného pomeru ide, pretože súd môže sám posúdiť, ktorým so spôsobov uvedených v bol pracovný pomer rozviazaný (poukázal na rozhodnutie Mestského súdu v Brne sp.zn. ).

Žalobcu žiadal mimoriadne dovolanie zamietnuť ako nedôvodné a uplatnil si náhradu trov dovolacieho konania.

Žalovaný sa k mimoriadnemu dovolaniu nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, že mimoriadne dovolanie bolo podané včas osobou oprávnenou na tento opravný prostriedok ( ), preskúmal vec bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( , v spojení s ) a dospel k záveru, že mimoriadne dovolanie nie je dôvodné.

I v konaní o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky je dovolací súd viazaný rozsahom dovolania, ako aj uplatneným dovolacím dôvodom vrátane jeho obsahového vymedzenia ( v spojení s ). Obligatórne sa zaoberá len vadami konania uvedenými v a inými vadami, pokiaľ tieto mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Takéto vady dovolací súd nezistil; naostatok dovolateľ takéto vady konania a rozhodnutia okresného súdu v dovolaní ani nevytýkal.

Vzhľadom na uvedené, dovolací súd pristúpil ku skúmaniu opodstatnenosti dôvodov, na ktorých dovolateľ založil svoj mimoriadny opravný prostriedok a dospel k záveru, že obsah jeho

mimoriadneho dovolania nie je spôsobilý spochybniť správnosť napadnutého rozhodnutia.

Ťažisko argumentácie dovolateľa v podstate spočíva v tvrdení, že záver okresného a krajského súdu, že pracovný pomer žalobcu stále trval a žalovaný mu neprideľovaním práce vytvoril prekážku v práci podľa je v rozpore s zákona o štátnej službe s použitím a , pretože list žalovaného z 11.6.2002 bolo treba podľa obsahu posúdiť ako skončenie pracovného pomeru a žalobca mohol v prekluzívnej lehote dvoch mesiacov na súde poprieť platnosť tohto právneho úkonu, teda do 1.12.2002, čo žalobca neurobil, preto nastúpila zákonná domnienka, že pracovný pomer bol skončený riadne. Tento záver dovolateľa nie je správny.

Podľa § 161 ods.1 zákona o štátnej službe pracovný pomer zamestnanca sa skončí najneskôr do šiestich mesiacov od 1. apríla 2002, ak a) nepožiada o prijatie do dočasnej štátnej služby, b) nepožiada o prijatie do prípravnej štátnej služby, c) nespĺňa predpoklady ustanovené v § 14 ods. 1 písm. a) až h), d) odmietne zložiť sľub alebo zloží sľub s výhradou alebo ak nepríde na zloženie sľubu bez písomného ospravedlnenia doručeného služobnému úradu alebo e) do 30. apríla 2002 dovŕšil vek 65 rokov.

Uvedené ustanovenie Zákona o štátnej službe upravuje skončenie pracovného pomeru zamestnancov, ktorí nesplnili podmienky uvedené v písm. a/ až e/. Pracovný pomer týchto zamestnancov sa skončil zo zákona najneskôr 1.10.2002. Pracovný pomer zamestnanca, ktorému nevznikol štátnozamestnanecký pomer podľa zákona o štátnej službe, sa spravoval predpismi platnými do 31. marca 2002 ( zákona o štátnej službe), teda v znení do 31.3.2002 , ďalej . To znamená, že pracovný pomer týchto zamestnancov sa mohol skončiť len niektorým zo spôsobov uvedených v , teda výpoveďou, dohodou, resp. okamžitým zrušením.

Ak malo dôjsť k skončeniu pracovného pomeru zamestnanca na základe jednostranného právneho úkonu zamestnávateľa, mohlo sa tak stať iba výpoveďou alebo okamžitým zrušením. Zo zrušovacieho prejavu zamestnávateľa musí byť so zreteľom na všetky okolnosti prípadu ( ) dostatočne zrejmé, ktorý z výpovedných dôvodov zamestnávateľ vo výpovedi uplatnil a z čoho vyvodzuje, že tu tento zákonný dôvod je a čo bude teda predmetom dokazovania v prípadnom spore o neplatnosť výpovede. Ak prejav vôle zamestnávateľa tieto podmienky nespĺňa, v takomto prípade nemôžu nastať účinky vyplývajúce z ustanovenia o domnienke (fikcii) skončenia pracovného pomeru, ak neplatnosť jeho rozviazania nebola uplatnená v stanovenej lehote, pretože toto ustanovenie predpokladá uplatnenie neplatnosti rozviazania pracovného pomeru právnym úkonom (výpoveďou, okamžitým zrušením, zrušením v skúšobnej dobe, dohodou), ktorý sa stal. Neplatným môže byť totiž len jestvujúci právny úkon. Prípadné nesprávne uplatnenie neplatnosti právneho úkonu, ktorý sa nikdy nestal, a rozhodnutie alebo aj nerozhodnutie o takomto návrhu; nemá preto vplyv na posúdenie nárokov z trvajúceho pracovného pomeru.(napr. rozsudok NSSR ).

V danom prípade žalovaný oznámil žalobcovi listom z 11.6.2002, že nevyhovuje jeho žiadosti z 23.4.2002 o prijatie do štátnej služby z dôvodu, že nespĺňa kvalifikačné predpoklady vzdelania a zároveň mu oznámil, že pracovný pomer končí v zmysle zákona o štátnej službe ( ) dňom 28.6.2002.Tento jednostranný prejav vôle žalovaného neobsahuje skutkové vymedzenie, z ktorého by bolo zrejmé identifikovať niektorý z taxatívna stanovených výpovedných dôvodov (, resp. ), preto nenastala ani fikcia skončenia pracovného pomeru, pre neuplatnenie neplatnosti tohto právneho úkonu žalobcom na súde podľa .

Dovolací súd za nedôvodnú považuje aj námietku dovolateľa, týkajúcu sa včasnosti podania návrhu na určenie, že žalobca spĺňa predpoklady na výkon štátnej funkcie. Zo žiadneho ustanovenia zákona o štátnej službe, ani iného predpisu nevyplýva, že by podania takejto žaloby bolo obmedzené lehotou.

Z týchto dôvodov dovolací súd mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora Slovenskej republiky

zamietol podľa , časť vety pred bodkočiarkou v spojení s

V dovolacom konaní procesne úspešnému žalobcovi vzniklo právo na náhradu trov konania proti žalovanému, ktorý úspech nemal ( v spojení s a ). Žalobca podal návrh na rozhodnutie o priznaní náhrady trov dovolacieho konania ( v spojení s ) a tieto aj vyčíslil. Dovolací súd mu priznal náhradu spočívajúcu v odmene advokáta (ktorý ho zastupoval aj pred súdmi nižších stupňov) za 1 úkon právnej služby poskytnutej vypracovaním vyjadrenia k mimoriadnemu dovolaniu z 14. júna 2010 [ č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „“)]. Základnú sadzbu tarifnej odmeny za tento úkon právnej služby určil podľa vo výške 526, €, čo s náhradou za miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné vo výške jednej stotiny výpočtového základu podľa , t.j. 7, €, predstavuje spolu 533, €.

Poučenie:

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.