Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
005/385557.ac6432.pdf
PDF · 151.64 KB
No categories available
2Cdo/143/2012
Najvyšší súd 2 Cdo 143/2012
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcov 1/ V. T., bývajúcej v M.,
2/ G. T., bývajúceho v M., 3/ V. T., bývajúceho v M., všetci zastúpení JUDr. J. K.,
advokátom v M., proti žalovanej M. S., bývajúcej v N., zastúpenej JUDr. V. L.,
advokátom v N., o zaplatenie 16 359,62 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom
súde Michalovce pod sp.zn. 14 C 648/2001, o dovolaní žalovanej proti rozsudku
Krajského súdu v Košiciach z 26. februára 2009 sp.zn. 1 Co 215/2007 v spojení s opravným
uznesením Krajského súdu v Košiciach z 11. júna 2009 sp.zn. 1 Co 215/2007 takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcom trovy dovolacieho konania, ktoré tvoria trovy
právneho zastúpenia v sume 389,48 € na účet JUDr. J. K. do troch dní.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Michalovce rozsudkom z 12. apríla 2007 č.k. 14 C 648/2001-113 uložil
žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi G. T. (pôvodný žalobca, ktorý počas konania zomrel
a na jeho miesto vstúpili žalobcovia 1/ až 3/ ako jeho právni nástupcovia) sumu
492 850,10 Sk so 17,6 % úrokmi z omeškania od 6. augusta 1999 do zaplatenia a to všetko do
3 dní od právoplatnosti rozsudku. Taktiež bola žalovanej uložená povinnosť nahradiť
žalobcovi trovy konania v sume 95 460,-- Sk na účet právneho zástupcu žalobcu do 3 dní od
právoplatnosti rozsudku. Dospel k záveru, že nárok žalobcu voči žalovanej na zaplatenie
sumy 492 850,10 Sk je oprávnený, pretože medzi žalobcom a bývalým manželom žalovanej
bola uzavretá zmluva o dielo ústnou formou, v zmysle ktorej žalobca vykonal rekonštrukčné
práce na rodinnom dome v B. ako aj na bufete H., ktorých vlastníčkou bola žalovaná.
Konštatoval, že vlastníctvo žalovanej k uvedeným nehnuteľnostiam bolo preukázané listami
vlastníctva č. X. a č. X., z ktorých zistil, že žalovaná na základe kúpnopredajných zmlúv sa
stala výlučnou vlastníčkou bufetu stojaceho na parcele č. X. katastrálneho územia V. a na
základe kúpnej zmluvy zo dňa 24.11.1997 výlučnou vlastníčkou rodinného domu a garáže
stojacich na parcele č. X. katastrálneho územia B.. Na úhradu ceny diela bol žalobcovi
vyplatený preddavok vo výške 85 000,-- Sk. Po ukončení rekonštrukčných prác bol žalovanej
vyúčtovaný rozsah prác a dodaného materiálu v celkovej výške 492 850,10 Sk, ktoré však
žalovaná po odpočítaní preddavku neuhradila. Súd prvého stupňa konštatoval, že žalovaná
bola výlučnou vlastníčkou nehnuteľností, ktoré boli predmetom rekonštrukcie. K rozsahu tejto
rekonštrukcie nemala výhrady, dokonca sama sa zúčastnila rokovania a tak podľa názoru súdu
došlo ku konkludentnému uzavretiu zmluvy, keďže žalovaná ako výlučná vlastníčka týchto
nehnuteľností, plnenie akceptovala a ako sama potvrdila bolo poskytnuté aj protiplnenie
vyplatením preddavku 80 000,-- Sk žalobcovi. Za nespornú skutočnosť súd prvého stupňa
považoval aj to, že dokončené dielo žalovaná prevzala, čoho dôkazom je aj skutočnosť, že do
konca roku 2000 bývala v spornom rodinnom dome v B. a rovnako bola aj výlučnou
vlastníčkou a prevádzkovateľkou bufetu do 16.10.2000, kedy predmetnú činnosť zrušila.
Mal teda za to, že plnením žalobcu v prospech žalovanej došlo na jej strane k získaniu
bezdôvodného obohatenia. Rozhodol tiež o úrokoch z omeškania a o náhrade trov konania.
Na odvolanie žalovanej Krajský súd v Košiciach rozsudkom z 26. februára 2009 sp.zn.
1 Co 215/2007 v spojení s opravným uznesením z 11. júna 2009 sp.zn. 1 Co 215/2007
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a uložil žalovanej povinnosť nahradiť
žalobcovi trovy odvolacieho konania v sume 387,09 € na účet JUDr. J. K. do 3 dní od
právoplatnosti rozsudku. V odôvodnení uviedol, že považuje za správny právny záver súdu
prvého stupňa v časti, v ktorej konštatoval, že povinnosť žalovanej uhradiť žalobcovi
uplatnenú sumu vyplýva z obsahu zmluvy o vykonanie diela. Neobstojí však právny záver
súdu prvého stupňa, ktorý navyše kvalifikoval nárok žalobcu aj ako nárok na vydanie
bezdôvodného obohatenia. Dva právne nároky popri sebe nemôžu obstáť, pričom
z vykonaného dokazovania je zjavné, že záväzok žalovanej vyplýva z obsahu uzavretej
zmluvy o dielo. O trovách odvolacieho konania súd rozhodol v zmysle ustanovenia § 142
ods. 1 O.s.p.
Rozsudok odvolacieho súdu napadla žalovaná dovolaním, žiadala ho zrušiť, ako aj
zrušiť rozsudok prvostupňového súdu a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Uviedla, že súd
prvého stupňa ako aj odvolací súd nedostatočne vyhodnotil zistený skutkový stav veci. Nie je
pravdou, že so žalobcom uzatvorila zmluvu o dielo, súdy nebrali do úvahy všetky predložené
dôkazy a vykonané dôkazy nesprávne vyhodnotili. Dovolateľka namietala svoju pasívnu
legitimáciu v konaní. Odvolací súd pochybil tiež tým, že na základe nenáležite zisteného
skutkového stavu dospel k nesprávnym skutkovým ako aj právnym záverom vo veci, konanie
zaťažil vadou v zmysle § 237 písm.b/ O.s.p.
Žalobcovia vo svojom písomnom vyjadrení žiadali dovolanie zamietnuť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení,
že dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) riadne zastúpená (§ 241
ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré
možno napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O.s.p.), a bez nariadenia dovolacieho pojednávania
(§ 243a ods. 1 O.s.p.) dospel k záveru, že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, voči ktorému
takýto opravný prostriedok nie je prípustný, preto ho treba odmietnuť.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V preskúmavanej veci dovolateľka napadla dovolaním rozhodnutie odvolacieho súdu
vydané vo forme rozsudku, ktorým potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa.
Podmienky prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku odvolacieho súdu sú
upravené v ustanoveniach § 237 a § 238 O.s.p.
Prípustnosť dovolania v predmetnej veci podľa § 238 O.s.p. neprichádza do úvahy.
Nejde totiž o zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu vo veci samej, ani o rozsudok, v ktorom
by sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci,
pretože dovolací súd v tejto veci ešte nerozhodoval. Rovnako nejde o rozsudok, vo výroku
ktorého by odvolací súd vyslovil prípustnosť dovolania, pretože ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu, ani o rozsudok, ktorým by bol potvrdený rozsudok súdu prvého
stupňa, ktorým by súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky
podľa § 153 ods. 3 a 4.
Ak súdne konanie trpí niektorou z vád vymenovaných v ustanovení § 237 O.s.p.,
možno dovolaním napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, pri ktorých je inak dovolanie
z hľadiska § 238 O.s.p. neprípustné. Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 veta
druhá O.s.p.) skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané
v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 písm.a/ až g/ O.s.p.,
dovolací súd sa ďalej zaoberal otázkou, či nie je daná prípustnosť dovolania v zmysle tohto
zákonného ustanovenia, teda či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu,
spôsobilosti byť účastníkom konania, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka,
o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad absencie
návrhu na začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný, prípad odňatia možnosti
účastníkovi pred súdom konať a rozhodovania vylúčeným sudcom, či súdom nesprávne
obsadeným. Osobitne sa zaoberal námietkou dovolateľky, že konanie trpí vadou uvedenou
v § 237 písm.b/ O.s.p., teda skúmal, či žalovaná mala spôsobilosť byť účastníkom konania.
Spôsobilosťou byť účastníkom konania sa rozumie spôsobilosť subjektov mať
procesné práva a povinnosti, ktoré procesné právo priznáva účastníkom konania. Ide teda
o procesnú subjektivitu, upravenú v § 19 O.s.p. tak, že ju má ten, kto má spôsobilosť mať
práva a povinnosti; inak len ten, komu ju zákon priznáva. Nedostatok spôsobilosti byť
účastníkom konania je neodstrániteľným nedostatkom podmienky konania, na ktorý musí súd
prihliadať v každom štádiu konania a má za následok zastavenie konania (§ 103, § 104 ods. 1
O.s.p.). V prípade, že súd takto nepostupuje, zaťaží konanie vadou podľa § 237 písm.b/ O.s.p.
Podľa ustanovenia § 7 ods. 1, 2 veta prvá Občianskeho zákonníka spôsobilosť fyzickej
osoby mať práva a povinnosti vzniká narodením. Túto spôsobilosť má aj počaté dieťa, ak sa
narodí živé. Smrťou táto spôsobilosť zanikne.
Z uvedeného vyplýva, že žalovaná M. S. je fyzickou osobou, a teda má spôsobilosť
mať práva a povinnosti, čím je podmienená jej spôsobilosť byť účastníčkou konania.
Od procesnej spôsobilosti treba dôsledne diferencovať vecnú legitimáciu, ktorá
predstavuje hmotnoprávny vzťah účastníka konania k prejednávanej veci a má ju iba ten, kto
je subjektom hmotnoprávneho vzťahu, o ktorom sa v konaní rozhoduje. Nedostatok vecnej
legitimácie (aktívnej na žalujúcej strane alebo pasívnej na žalovanej strane) nespôsobuje
zmätočnosť rozhodnutia podľa § 237 O.s.p., ale vedie k zamietnutiu žaloby meritórnym
rozhodnutím.
Ohľadom námietky žalovanej o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovanej
v konaní, dovolací súd poukazuje i na judikát č. R 34/1993, podľa ktorého spôsobilosť byť
účastníkom konania treba odlišovať od tzv. vecnej legitimácie účastníka – aktívnej či
pasívnej, ktorá je z hľadiska prípustnosti dovolania irelevantná. Preto sa touto námietkou
dovolateľky dovolací súd nezaoberal, nakoľko i jej prípadný výskyt v konaní (dovolací súd ho
neskúmal) by nemal za následok existenciu vady v zmysle § 237 písm.b/ O.s.p., a teda ani
prípustnosť dovolania.
Dovolateľka súdom nižších stupňov vyčítala, že nenáležite vykladali skutkový stav
veci, nesprávne vyhodnotili vykonané dôkazy, alebo nevykonali všetky dôkazy. Pokiaľ ide
o námietku nevykonania všetkých navrhovaných dôkazov, je súdna prax jednotná v názore, že
ak súd niektorý dôkaz nevykoná, môže to viesť prípadne k nesprávnym skutkovým zisteniam
a v konečnom dôsledku aj k vecne nesprávnemu rozhodnutiu, nie však k odňatiu možnosti
konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 237 písm.f/ O.s.p. (viď R 37/1993, R 125/1999
a R 6/2000). Pre úplnosť je vhodné zdôrazniť, že k procesným právam účastníka nepatrí, ako
sa dovolateľka mylne domnieva, aby bol súdom vykonaný každý ňou navrhnutý dôkaz.
Rozhodovanie o tom, ktoré z navrhnutých dôkazov budú vykonané, patrí vždy výlučne súdu,
a nie účastníkovi konania (§ 120 ods. 1 O.s.p., § 211 ods. 4 O.s.p.). Ak súd prípadne aj
rozhodne, že navrhnuté dôkazy nevykoná (napr. preto, že sú pre vec nevýznamné alebo
nadbytočné), nemôže to byť považované za postup odnímajúci účastníkovi konania možnosť
konať pred súdom. K ďalšej námietke žalovanej treba dodať, že súd neodníme účastníkovi
možnosť pred ním konať ani tým, že (prípadne) nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných
dôkazov; jeho rozhodnutie môže byť síce z tohto dôvodu vecne nesprávne, ale to ešte samo
osebe nevedie k zmätočnosti rozhodnutia a nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237
písm.f/ O.s.p. Pokiaľ dovolateľka namieta, že súdy pri rozhodovaní vychádzali z neúplných
skutkových zistení, keďže si nezabezpečili ďalšie dôkazy pre správne posúdenie veci, ide
po stránke obsahovej o námietku, že v konaní došlo k tzv. inej (než v § 237 O.s.p.
vymenovanej) procesnej vade majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; takáto
dovolateľkou tvrdená vada (i keby k nej v konaní došlo) by bola síce relevantným dovolacím
dôvodom (§ 241 ods. 2 písm.b/ O.s.p.), sama osebe by ale nezakladala prípustnosť dovolania
Na dovolací dôvod žalovanej, ktorý mal spočívať v nesprávnom právnom posúdení
veci súdmi nižších stupňov, dovolací súd taktiež nemohol prihliadať, pretože uvedené by
mohlo byť len odôvodnením dovolania v prípade, ak by dovolanie bolo prípustné, a nie
dôvodom jeho prípustnosti podľa § 236 a nasledujúcich O.s.p.
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne
posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, no prípustnosť dovolania nezakladá
(nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia).
I keby teda tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného hľadiska
neskúmal), dovolateľkou vytýkaná skutočnosť by mala za následok vecnú nesprávnosť
napadnutého rozhodnutia, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p.
V dôsledku toho by posúdenie, či súd (ne)použil správny právny predpis a či ho (ne)správne
interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery,
prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné (o taký prípad ale
v prejednávanej veci nešlo).
Možno teda uzavrieť, že dovolací súd nezistil skutočnosti, ktoré by opodstatňovali
prípustnosť dovolania podľa § 237 O.s.p. a keďže dovolanie nie je prípustné ani podľa § 238
O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky mimoriadny opravný prostriedok žalovanej
odmietol podľa § 218 ods. 1 písm.c/ O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p. bez toho, aby sa
zaoberal správnosťou napadnutého rozsudku odvolacieho súdu.
V dovolacom konaní úspešným žalobcom vzniklo právo na náhradu trov konania proti
žalovanej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p., § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1
O.s.p.). Žalobcovia podali návrh na uloženie povinnosti nahradiť im trovy tohto konania
(§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p.), preto im dovolací súd priznal náhradu
spočívajúcu v odmene JUDr. J. K. za právnu službu, ktorú poskytol advokát žalobcom
vypracovaním vyjadrenia k dovolaniu žalovanej doručeného súdu 19. októbra 2009 (§ 14
ods. 1 písm.b/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb). Sadzbu tarifnej odmeny určil súd podľa § 10 ods. 1
vyhlášky, t.j. 320,34 €, čo s náhradou výdavkov za miestne telekomunikačné výdavky
a miestne prepravné vo výške 1/100 výpočtového základu (§ 1 ods. 3 a § 16 ods. 3 vyhlášky,
t.j. 6,95 € a s 19 % DPH), predstavuje spolu 389,48 €.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 28. júna 2012
JUDr. Martin Vladik, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová