Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
68a/384893.4e7f58.pdf
PDF · 152.55 KB
No categories available
4Cdo/158/2012
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 4 Cdo 158/2012
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci prejednania dedičstva
po poručiteľovi F. M., na návrh F. M.M., zastúpeného JUDr. Oľgou Liškovou, advokátkou
v Poprade, Štefánikova 882/39, vedenej na Okresnom súde Liptovský Mikuláš pod sp.zn. 6 D
814/2011, o dovolaní navrhovateľa proti uzneseniu Krajského súdu v Ţiline z 23. decembra
2011 sp.zn. 5 CoD 21/2011, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Ţiline z 23. decembra
2011 sp.zn. 5 CoD 21/2011 a uznesenie Okresného súdu Liptovský Mikuláš z 11. októbra
2011 č.k. 6 D 814/2011-25 z r u š u j e a vec vracia Okresnému súdu Liptovský Mikuláš
na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Liptovský Mikuláš uznesením z 11. októbra 2011 č.k. 6 D 814/2011-25
zamietol návrh na konanie o dedičstve v zmysle § 175x ods. 1 O.s.p. po poručiteľovi F. M..
V dôvodoch rozhodnutia uviedol, ţe pre posúdenie návrhu navrhovateľa sa oboznámil so
spisom bývalého Štátneho notárstva v Liptovskom Mikuláši sp.zn.
D 1006/1971, ktorým bolo vykonané základné (pôvodné) dedičské konanie po menovanom
poručiteľovi, z obsahu ktorého zistil, ţe dedičmi zo zákona po poručiteľovi boli v prvej
dedičskej skupine E. M. a I. M., pričom obaja dedičstvo prijali. Poručiteľ závet nezanechal.
Podľa zákona účinného v čase smrti poručiteľa (§ 460 Občianskeho zákonníka) sú na základe
zisteného skutkového a právneho stavu dedičmi len vyššie menované fyzické osoby
(manţelka a syn). Iba týmto patrí postavenie dedičov v konaní po uvedenom poručiteľovi
a len oni sú oprávnení
na podanie návrhu na začatie konania o novoobjavenom majetku. Keďţe, vychádzajúc
zo záverov skončeného základného dedičského konania, navrhovateľ nie je v postavení dediča
poručiteľa, potom nie je osobou oprávnenou na podanie takéhoto návrhu na dodatočné
dedičské konanie. V závere odôvodnenia („na okraj veci“) prvostupňový súd dodal, ţe pokiaľ
je poručiteľ otcom navrhovateľa, potom si môţe (navrhovateľ) svoje práva ako dediča
uplatňovať uţ len v civilnom, sporovom konaní podaním ţaloby v zmysle § 485 Občianskeho
zákonníka.
Krajský súd v Ţiline na odvolanie navrhovateľa uznesením z 23. decembra 2011 sp.zn.
5 CoD 21/2011 uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil. V dôvodoch
rozhodnutia sa stotoţnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa a v zmysle
§ 219 ods. 2 O.s.p. skonštatoval správnosť dôvodov napadnutého rozhodnutia.
Proti uvedenému uzneseniu odvolacieho súdu podal dovolanie navrhovateľ, navrhol
ho spolu s uznesením súdu prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie
konanie. S odkazom na dôvody zamietnutia jeho návrhu prvostupňovým súdom dovolateľ
poukázal na to, ţe uţ v návrhu uviedol, ţe v pôvodnom konaní štátne notárstvo uviedlo údaje
dedičov bez relevantných dokladov, uviedlo ich nesprávne, a preto sú údaje dedičov
povrchné, nepresné a neidentifikovateľné, k čomu priloţil aj relevantné dôkazy a ţiadal, aby
v novom konaní boli údaje dedičov opravené v súlade s ich presnou identifikáciou, čo podľa
názoru dovolateľa vyţadovalo vytýčiť pojednávanie a vec riadne preskúmať s účastníkmi
konania. Tým, ţe súd prvého stupňa také pojednávanie nevytýčil, odňal navrhovateľovi
moţnosť konať pred súdom, preukázať svoju identitu, teda svoj pôvod, z akých rodičov
pochádza, prečo sa nakopilo toľko chýb v jeho identifikácii, atď. Ide totiţ o to, ţe navrhovateľ
má vo svojich dokladoch aj nesprávne uvedené priezvisko, keď ešte pri vydávaní preukazu
totoţnosti (keď mal 15 rokov, t.j. v roku 1960) mu do dokladov uviedli priezvisko „M.“ a uţ
vo všetkých nasledujúcich úradných dokladoch má takto uvádzané priezvisko. Z toho
vyplýva, ţe navrhovateľ nemá inú moţnosť nápravy chýb vtedajších štátnych a súdnych
orgánov v jeho identifikácii, ako konanie pred súdom a táto moţnosť mu postupom tak
prvostupňového, ako aj odvolacieho súdu bola odobratá a tým bolo porušené aj Ústavou
Slovenskej republiky garantované jeho právo na dedenie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený advokátkou (§ 241
ods. 1 O.s.p.), prejednal dovolanie bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3
O.s.p.) skúmajúc najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti
ktorému ho zákon pripúšťa.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol uznesením. Pokiaľ dovolanie smeruje
proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vydanému v tejto procesnej forme, je tento opravný
prostriedok prípustný, ak smeruje proti zmeňujúcemu uzneseniu (§ 239 ods. 1 písm. a/ O.s.p.)
alebo uzneseniu, ktorým odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru
Európskych spoločenstiev [§ 109 ods. 1 písm. c/] na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1 písm. b/
O.s.p.) alebo potvrdzujúcemu uzneseniu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, ţe je
dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu (§ 239
ods. 2 písm. a/ O.s.p.), alebo ak ním bolo potvrdené buď uznesenie súdu prvého stupňa
o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia (§ 239
ods. 2 písm. b/ O.s.p.) alebo uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo jeho
vyhlásenie za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky (§ 239 ods. 2
písm. c/ O.s.p.).
Dovolaním napadnuté uznesenie nevykazuje znaky ţiadneho z týchto rozhodnutí,
prípustnosť dovolania preto z uvedených ustanovení nemoţno vyvodiť.
Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 veta druhá O.s.p.) skúmať vţdy, či
napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou
z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie
prípustnosti dovolania podľa § 239 O.s.p., ale zaoberal sa i otázkou, či konanie nie je
postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ aţ g/ O.s.p. Ak je konanie
postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., moţno dovolaním napadnúť aj
rozhodnutia vo veciach, v ktorých je inak dovolanie z hľadiska § 239 O.s.p. vylúčené.
Pri skúmaní, či je dovolanie prípustné, sa dovolací súd zameral predovšetkým na okolnosti,
ktoré dovolateľ v dovolaní namietal.
Podľa § 237 písm. f/ O.s.p. je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala moţnosť konať pred
súdom.
Odňatím moţnosti konať pred súdom sa v zmysle tohto ustanovenia rozumie taký
závadný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia tých jeho procesných práv,
ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom
chránených záujmov.
Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
zaručuje, ţe kaţdý sa môţe domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva
na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne
Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd kaţdý má
právo na to, aby jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná
nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych
právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa § 1 O.s.p. Občiansky súdny poriadok upravuje postup súdu a účastníkov
v občianskom súdnom konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv
a oprávnených záujmov účastníkov, ako aj výchova na zachovávanie zákonov, na čestné
plnene povinností a na úctu k právam iných osôb.
Zmyslom práva na súdnu ochranu je umoţniť kaţdému reálny prístup k súdu a tomu
zodpovedajúca povinnosť súdu o veci konať. Ak osoba (právnická alebo fyzická) splní
predpoklady ustanovené zákonom, súd jej musí umoţniť stať sa účastníkom konania
so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia
vyplývajú (viď nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. augusta 2001
II ÚS 14/2001 z 13. novembra 2002 II ÚS 132/02, III ÚS 171/2006 z 5. apríla 2007).
Ako vyplýva z obsahu spisu (a je uvedené uţ vyššie v odôvodnení tohto uznesenia),
súd prvého stupňa návrh na konanie o novoobjavenom majetku poručiteľa F. M. (ďalej len
„poručiteľ“) zamietol s odôvodnením, ţe vychádzajúc zo záverov skončeného základného
dedičského konania
po poručiteľovi, vedeného na bývalom Štátnom notárstve v Liptovskom Mikuláši pod sp.zn.
D 1006/1971, navrhovateľ nie je v postavení dediča poručiteľa, a preto nie je osobou
oprávnenou na podanie návrhu na dodatočné dedičské konanie. S týmto záverom súdu prvého
stupňa sa v celom rozsahu stotoţnil aj odvolací súd. Z odôvodnení prvostupňového, ani
odvolacieho rozhodnutia sa však nedá zistiť, ako sa oba súdy niţšieho stupňa vysporiadali
s navrhovateľovým vysvetlením súvisiacim s nezrovnalosťou ohľadne jeho mena
a priezviska, ktoré vyplynuli z porovnania identifikácie navrhovateľa v návrhu na začatie
konania podľa § 175x ods. 1 O.s.p. a v pôvodnom dedičskom konaní vedenom na bývalom
Štátnom notárstve v Liptovskom Mikuláši pod sp.zn. D 1006/1971. Skutočnosť, ţe súd
prvého stupňa, i odvolací súd (ktorý v odôvodnení svojho rozhodnutia odcitoval prakticky
celú relevantnú časť odvolania navrhovateľa) sa uvedeným vysvetlením navrhovateľa
nezaoberali, navodzuje dojem, ţe ho odignorovali a zrejme sa ani dôsledne neoboznámili
s obsahom pripojeného spisu sp.zn. D 1006/1971 bývalého Štátneho notárstva v Liptovskom
Mikuláši. Tomuto názoru dovolacieho súdu nasvedčuje skutočnosť, ţe aj keď je v uvedenom
spise štátneho notárstva v prevaţnej väčšine ako (jediný) syn poručiteľa označovaný „I.“
Melo (M.), narodený X., bytom Jalovec č.d. 40, v písomnom oznámení Miestneho národného
výboru Jalovec, okr. Liptovský Mikuláš z 30. novembra 1971 (č.l. 8 dedičského spisu) MNV
navrhol za preberateľov majetku (hnuteľného i nehnuteľného) poručiteľa určiť v ½ vdovu E.
M. a v ½ syna „F.“ M. (aj keď
bez uvedenia dátumu narodenia – pozn. dovolacieho súdu). Ide tak o skutočnosť
nasvedčujúcu pravdivosti tvrdenia navrhovateľa, ţe „I.“ Melo (M.) a F. Melo (M.) nar. 10.
marca 1945 (podľa údajov v spise pôvodného dedičského konania narodený X.) je jednou
a tou istou osobou, čomu podporne nasvedčuje aj výpis z Listu vlastníctva č.82 (zaloţený na
č.l. 31 spisu), v ktorom je ako polovičný vlastník (v LV uvedeného nehnuteľného majetku)
uvedený F. M., narodený 10. marca 1945, bytom Jalovec 78 a ako druhý polovičný vlastník je
uvedený I. M., narodený 10. marca 1945, bytom Jalovec 78 s uvedením titulu nadobudnutia
„D 1006/71“. Tento výpis z listu vlastníctva navrhovateľ pripojil k odvolaniu. V neposlednom
rade ďalším z dôkazov, podporujúcim tvrdenie navrhovateľa o tom, ţe je oprávneným
dedičom poručiteľovho majetku (ktorým bol aj v čase pôvodného dedičského konania), je
fotokópia rodného listu navrhovateľa (č.l. 41 spisu). K posledne uvedenému listinnému
dôkazu však treba dodať, ţe tento zrejme ku dňu rozhodnutia odvolacieho súdu (t.j. 23.
decembra 2011) odvolací súd nemal k dispozícii. Vychádzajúc totiţ z obsahu spisu spis bol
predloţený súdom prvého stupňa odvolaciemu súdu na rozhodnutie o odvolaní navrhovateľa
9. novembra 2011 (č.l. 36 spisu). Podľa ţurnalizácie spisu, ako č.l. 41 je zaloţená uvedená
fotokópia rodného listu navrhovateľa, ktorá tvorila prílohu dokladu o zaplatení súdneho
poplatku za odvolanie (č.l. 40 – aj keď v spise toto číselné označenie uvedené nie je – pozn.
dovolacieho súdu), ktoré boli súdu prvého stupňa doručené poštou 22. novembra 2011, t.j. aţ
po predloţení spisu odvolaciemu súdu. Nakoľko sa v spise nenachádza úprava
prvostupňového súdu
na doposlanie posledne uvedených listín za spisom skôr predloţeným odvolaciemu súdu
a dovolaním napadnuté rozhodnutie je v spise zaloţené na č.l. 37-39, moţno prijať záver
o tom, ţe o predmetnom listinnom dôkaze odvolací súd vedomosť v čase svojho
rozhodovania nemal.
Vzhľadom na vyššie uvedené dospel dovolací súd k záveru, ţe pokiaľ mal súd prvého
stupňa pochybnosti o aktívnej legitimácii navrhovateľa, resp. podľa názoru prvostupňového
súdu podanie navrhovateľa, ktoré podľa svojho obsahu mohlo byť návrhom na začatie
konania, nespĺňalo náleţitosti návrhu v zmysle § 42 ods. 3 O.s.p. a § 79 ods. 1 O.s.p.,
následne dôsledne nepostupoval v zmysle § 43 ods. 1 O.s.p. a návrh zamietol napriek
vysvetleniu navrhovateľa pri súčasnej existencii listinných dôkazov preukazujúcich
s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou, ţe syn poručiteľa označený v pôvodnom
dedičskom konaní ako „I. M.“ a v tomto konaní navrhovateľ „F. M.“ je jednou a tou istou
osobou, a teda osobou oprávnenou na podanie návrhu podľa § 175x ods. 1 O.s.p., ktoré
tvrdenie navrhovateľa a dôkazy nebral na vedomie a ani nevysvetlil, prečo na ne neprihliadol,
resp. ako ich vyhodnotil, pričom odvolací súd sa stotoţnil so skutkovými a právnymi závermi
súdu prvého stupňa bez toho, ţe by sa uvedenými skutočnosťami zaoberal, došlo takýmto
postupom súdu k odňatiu moţnosti navrhovateľovi konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/
Skutočnosť, ţe došlo v konaní k procesnej vade podľa § 237 písm. f/ O.s.p., je
okolnosťou, pre ktorú musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie vţdy zrušiť, pretoţe
rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závaţnou procesnou vadou, nemôţe byť
povaţované za správne. Keďţe aj uznesenie súdu prvého stupňa má vady, pre ktoré bolo
potrebné v dovolacom konaní zrušiť rozhodnutie odvolacieho súdu, Najvyšší súd Slovenskej
republiky uznesenie tak odvolacieho, ako aj prvostupňového súdu zrušil a vec vrátil súdu
prvého stupňa na ďalšie konanie (§ 243b ods. 1, 3 O.s.p.).
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného a dovolacieho konania
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 28. júna 2012
JUDr. Ľubor Šebo, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová