Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4Cdo/161/2012

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej S., so sídlom v B.,

pobočka M., so sídlom v M.M., proti povinnému M., s.r.o., naposledy so sídlom v M.M.,

o vymoženie 1 763,56 Eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde M. pod sp. zn.

, o dovolaní súdneho exekútora JUDr. B. J., so sídlom Exekučného úradu

v M.M., proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 28. októbra 2011 sp. zn.

, rozhodol

t a k t o :

Dovolanie súdneho exekútora o d m i e t a .

Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd M. uznesením zo 14. januára 2011 č.k. -22 exekúciu

zastavil a oprávnenú zaviazal zaplatiť súdnemu exekútorovi JUDr. B. J., so sídlom v M.M.

trovy exekúcie 44,49 Eur do troch dní od právoplatnosti uznesenia. Pri rozhodovaní

vychádzal zo zistenia, že povinný bol vymazaný z obchodného registra na základe

rozhodnutia súdu o zrušení konkurzného konania pre nedostatok majetku podľa § 68 ods. 3

písm. d/ . Vychádzal z ustanovenia a a

ods. 1 Exekučného poriadku a keďže konkurz bol zrušený pre nedostatok majetku povinného

a tento nestačí ani na úhradu trov exekúcie, exekúciu zastavil podľa § 57 ods. 1 písm. h/

Exekučného poriadku. Vychádzajúc z ustanovenia § 196, § 200 ods. 2 a § 203 ods. 2

Exekučného poriadku mal za to, že s prihliadnutím na dôvody zastavenia exekúcie

(nedostatok majetku povinného) je potrebné na náhradu trov exekútora zaviazať oprávnenú.

Za nevyhnutné trovy exekúcie, potrebné na účelné vymáhanie nároku oprávnenej, považoval

sumu 44,49 Eur.

Krajský súd v Košiciach na odvolanie súdneho exekútora uznesením z 28. októbra

2011 sp. zn. uznesenie súdu prvého stupňa vo výroku o trovách exekúcie

zmenil tak, že náhradu trov exekúcie súdnemu exekútorovi JUDr. B. J., N.M., nepriznal.

V dôvodoch svojho rozhodnutia poukázal na ustanovenie § 203 ods. 1 Exekučného poriadku,

ktoré je výnimkou zo zásady ustanovenej v § 197 ods. 1 Exekučného poriadku (podľa ktorej

trovy exekúcie uhrádza zásadne povinný) a z ktorého vyplýva, že v prípade zastavenia

exekúcie môže súd uložiť oprávnenému povinnosť uhradiť trovy exekúcie výlučne iba vtedy,

ak oprávnený zastavenie exekúcie procesne zavinil. Predpokladom uloženia tejto povinnosti

oprávnenému je uváženie súdu, či oprávnený neakým spôsobom zavinil zastavenie exekúcie.

Pri rozhodovaní o tom, či oprávnený zavinil zastavenie exekúcie, je potrebné vychádzať

z toho, že nárok na náhradu trov exekúcie je nárokom, ktorý má základ v ustanoveniach práva

procesného a nie práva hmotného. Preto o tom, či oprávnený zavinil zastavenie konania,

možno uvažovať len z hľadiska procesného a posudzovať ho podľa procesného výsledku. Pod

„zavinením oprávneného“ v zmysle § 203 ods. 1 Exekučného poriadku treba preto rozumieť

také porušenie procesných predpisov zo strany oprávneného, ktoré má za následok buď

neodôvodnený vznik trov exekúcie alebo také jeho konanie (úkony), ktoré by spôsobilo

zastavenie exekúcie. Povinnosť oprávneného nahradiť trovy exekúcie podľa § 203 ods. 2

Exekučného poriadku prichádza do úvahy len v prípade, ak sa exekúcia zastaví z dôvodu, že

majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie (§ 57 ods. 1 písm. h/ Exekučného

poriadku). Poukázal tiež na v súdnej praxi ustálený názor, že procesné zavinenie oprávneného

na zastavení exekúcie neprichádza do úvahy ani v prípade, ak v priebehu exekučného konania

povinný stratí spôsobilosť byť účastníkom konania. V danom prípade z odôvodnenia

uznesenia vyplýva, že súd prvého stupňa exekúciu zastavil podľa § 57 ods. 1 písm. h/

Exekučného poriadku a o trovách exekúcie rozhodol podľa § 203 ods. 2 Exekučného

poriadku. Odvolací súd však bol toho názoru, že ani za takejto situácie oprávnená nemusí

znášať trovy exekúcie. Návrh na vykonanie exekúcie oprávnená podala 24. novembra 2005

a ani pri náležitej opatrnosti nemohla predvídať, že na majetok povinného bude 7. novembra

2007 vyhlásený konkurz a že od 17. októbra 2009 bude povinný na základe rozhodnutia súdu

zrušený, teda že povinný zanikne, preto možno za takéhoto stavu ustáliť záver, že nárok

exekútora nemusí byť uspokojený.

Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podal dovolanie exekútor, ktorý prípustnosť

dovolania vyvodzoval z ustanovenia a ako dovolací dôvod

uvádzal nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom ( ).

Poukázal na to, že trovy exekúcie vznikajú na ťarchu účastníkov exekučného konania,

t.j. povinného alebo oprávneného, v žiadnom prípade nie je na ťarchu exekútora, pretože on je

„iba vykonávateľ svojej zákonnej povinnosti,“ s účastníkmi nemá nič spoločného. Účelom

exekučného konania je nútený výkon judikovanej povinnosti obsiahnutej v exekučnom titule

za zákonom stanovených podmienok a pod zákonnou kontrolou. Ak teda exekútor

na dosiahnutie účelu zákona vykonáva určité procesné úkony, vymedzené v exekučnom

poriadku, potom vykonáva úkony potrebné na účelné vymáhanie nároku oprávneného, s čím

sú spojené trovy exekúcie. V prejednávanej veci bola exekúcia zastavená, na rozhodnutie

o náhrade trov konania bolo potrebné aplikovať ustanovenie § 200 a nasl. Exekučného

poriadku. Bol toho názoru, že ustanovenia Exekučného poriadku, ktoré upravujú náhradu trov

exekúcie musia byť aplikované a interpretované s ohľadom na špecifické postavenie

exekútora v exekučnom konaní. Ak na jednej strane zákonodarca vyjadril v celku zjavne svoj

úmysel, aby exekútor vykonával svoju činnosť za odplatu, nemožno ďalšie ustanovenie toho

istého právneho predpisu aplikovať a interpretovať úplne opačne, s týmto úmyslom v rozpore

a ignorovať tak špecifické postavenie exekútora v exekučnom konaní tým, že sa mu odoprie

právo na náhradu trov exekúcie. Podľa jeho názoru v žiadnom prípade nie je možné

exekútorovi nepriznať odmenu a náklady vzniknuté v rámci exekúcie pokiaľ sám exekútor

nezapríčinil a nezavinil to, že exekúcia musela byť zastavená. Žiadal preto, aby najvyšší súd

rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Oprávnená nepovažovala dovolanie súdneho exekútora za dôvodné.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, že

dovolanie podal včas účastník konania ( ), skúmal najskôr to, či tento

opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním (§ 236

a nasl. ) a bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ) dospel

k záveru, že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, voči ktorému takýto opravný prostriedok

nie je prípustný.

Podľa dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia

odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol uznesením. V zmysle ustanovenia § 239

platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v tejto procesnej forme,

je prípustné, ak je ním napadnuté zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu (§ 239 ods. 1

písm. a/ ), alebo ak odvolací súd rozhodol vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru

Európskych spoločenstiev na zaujatie staviska ( veta prvá ). Podľa

je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo

potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom

potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej

stránke zásadného významu, b/ ak ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia

na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho

rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej

republiky.

Podľa doslovného znenia však ustanovenia odsekov 1 a neplatia,

ak ide o uznesenie o príslušnosti, predbežnom opatrení, poriadkovej pokute, znalečnom,

tlmočnom, o odmietnutí návrhu na zabezpečenie predmetu dôkazu vo veciach týkajúcich

sa práva duševného vlastníctva a o trovách konania, ako aj o tých uzneseniach, vo veciach

upravených zákonom o rodine, v ktorých sa vo veci samej rozhoduje uznesením.

Nakoľko v prejednávanej veci je dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu

o trovách konania, ktoré vykazuje znaky jedného z tých rozhodnutí, ktoré sú taxatívne

vymenované v ustanovení ako rozhodnutia, kde dovolanie nie je prípustné,

je nepochybné, že prípustnosť dovolania súdneho exekútora z ustanovenia

nemožno vyvodiť.

S prihliadnutím na ustanovenie veta druhá ukladajúce dovolaciemu

súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v (či už to

účastník namieta alebo nie), neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len

na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu podľa ale

sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa Uvedené zákonné

ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo

uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných

procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia ( ide to u nedostatok

právomoci súdu, spôsobilosti účastníka konania, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého

účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa

nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia možnosti

účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne

obsadeným súdom). Existencia niektorej z vyššie uvedených vád v dovolaní tvrdená nebola

a dovolacím súdom nebola ani zistená.

Keďže v danom prípade dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je podľa

prípustné a vady uvedené v neboli zistené, Najvyšší súd Slovenskej

republiky dovolanie súdneho exekútora ako neprípustné v spojení

s odmietol. S poukazom na právnu úpravu dovolacieho konania

sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.

O náhrade trov dovolacieho konania rozhodol podľa

(s použitím analógie) v spojení s , keď neboli dané dôvody pre použitie

ods. 2 tohto ustanovenia, pretože oprávnenej v súvislosti s dovolacím konaním žiadne trovy

nevznikli.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom

hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 28. júna 2012

JUDr. Eva S a k á l o v á, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková