Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
574/385223.46bfb3.pdf
PDF · 118.99 KB
No categories available
8Sžf/45/2011
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 8Sžf/45/2011
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu: T. spol. s.r.o., Š., X. P., Č.
, zastúpeného JUDr. A. B., Advokátska kancelária J., P., X. B., proti ţalovanému Finančné
riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná ulica 63, 974 01 Banská Bystrica,
o preskúmanie rozhodnutia ţalovaného č. I/222/118967/2009/990036-r z 28. októbra 2009,
konajúc o odvolaní ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave, č. k. 2S/67/2010-79
z 8. júna 2011, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave, č. k.
2S/67/2010-79 zo dňa 8. júna 2011 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e :
Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Bratislave (ďalej len ,,krajský súd“) podľa
§ 250j ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) zamietol ţalobu ţalobcu,
ktorou sa domáhal zrušenia rozhodnutia ţalovaného č. I/222/118967/2009/990036-r zo dňa
28.10.2009, ktorým ţalovaný potvrdil rozhodnutie správcu dane – Daňového úradu
Bratislava I č. 600/270/176548/07/BarK zo dňa 9.11.2007, ktorým správca dane v zmysle
§ 58 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty nevyhovel ţiadosti ţalobcu
(zahraničná osoba) o vrátenie dane z pridanej hodnoty vo výške 6 893 339,60 Sk z dôvodu
nesplnenia podmienok stanovených v § 56 ods. 2 písm. c) bod 3 zákona č. 222/2004 Z.z.
o DPH. O náhrade trov konania rozhodol krajský súd podľa § 250k ods. 1 OSP tak, ţe
v konaní neúspešnému ţalobcovi ich náhradu nepriznal.
Krajský súd v odôvodnení rozsudku uviedol, ţe v danom prípade dospel k záveru, ţe
rozhodnutie ţalovaného je v súlade so zákonom a v celom rozsahu poukazuje na odôvodnenie
napadnutého rozhodnutia, s ktorým sa krajský súd stotoţnil. Uviedol, ţe predmetom DPH
právne vymedzenej zákonom č. 222/2004 Z.z. je poskytnutie (dodanie) sluţby za
protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá vykonáva nezávisle
akúkoľvek ekonomickú činnosť (podniká), pričom daňová povinnosť vzniká dňom dodania
sluţby a ak zdaniteľná osoba vo svojom mene pre inú osobu obstará dodanie sluţby, platí ţe
táto zdaniteľná osoba sluţbu sama prijala a sama dodala. Dodaním sluţby je kaţdé plnenie,
ktoré nie je dodaním tovaru a platiteľ, ktorý dodáva tovar alebo sluţbu v tuzemsku, je
povinný platiť daň, ak zákon o DPH neustanovuje inak, pričom zahraničná osoba má nárok na
vrátenie dane uplatnenej pri sluţbách, ktoré jej dodal platiteľ v tuzemsku za podmienky, ţe
v období, za ktoré ţiada vrátenie DPH, nedodala tovar alebo sluţbu v tuzemsku (§ 56 ods. 1
a 2 zákona č. 222/2004 Z.z. o DPH). Podľa krajského súdu, ţalobca je zahraničnou osobou
v súlade s ust. § 55a ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. o DPH a v období roka 2006, za ktoré
ţiadal vrátiť DPH, dodal ţalobca sluţbu na základe zmluvy, programu rozvoja siete s cieľom
podporiť pre predajcu motorových vozidiel zn. L. uzavretej medzi ţalobcom a spoločnosťou
T. Sluţba sa týkala zabezpečenia modernizácie nehnuteľnosti, priestorov predajne
motorových vozidiel L. v tuzemsku a miestom dodania bolo v zmysle § 15 ods. 2 zákona
o DPH tuzemsko. Súd neprisvedčil názoru, ţe zahraničná - T. bola zdaniteľnou osobou podľa
§ 3 a § 69 ods. 2 zákona o DPH, na ktorú prešla daňová povinnosť, pričom na ţalobcu sa
vzťahuje zákonná výnimka podľa § 56 ods. 2 písm. c), bod 3 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani
z pridanej hodnoty. Krajský súd uviedol, ţe pokiaľ dôjde k dodaniu sluţby v tuzemsku medzi
dvoma zahraničnými osobami, musí sa dodávateľ sluţby registrovať pre platbu DPH
v tuzemsku a povinnosť platiť DPH mu vyplýva z ust. § 69 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z.
o DPH, pričom smernice na ktoré odkazoval ţalobca nie sú v konflikte s ust. § 9 ods. 1 a 2
zákona o DPH. Keďţe neboli u ţalobcu splnené podmienky na vrátenie dane v zmysle § 56
ods. l písm. c) bod 3 zákona č. 222/2004 Z.z., súd ţalobu ţalobcu o preskúmanie zákonnosti
napadnutého rozhodnutia ţalovaného č.
I/222/118967/2009/990036-r zo dňa 28.10.2009, zamietol.
Ţalobca v konaní tvrdil, ţe sa na neho vzťahuje výnimka podľa § 69 ods. 2 zákona
o DPH v platnom znení do 31.12.2007. Vychádzal z toho, ţe príjemcom sluţby bola ďalšia
zahraničná osoba T., ktorej ţalobca prefakturoval ním zaplatenú modernizáciu predajne
vozidiel L. (v ţalobe je uvedený poplatok za modernizáciu a sluţby), vykonanú u predajcu
vozidiel L. – P. s.r.o. v B.. Fakturovanú DPH mala teda, ako príjemca sluţby v zmysle § 69
ods. 2 zákona o DPH odviesť daňovým orgánom T. a ţalobcovi vznikol nárok na vrátenie
DPH.
Krajský súd dospel k záveru, ţe v danom prípade je zo skutkového stavu opísaného
v ţalobe aj v rozhodnutí zrejmé, ţe ţalobca zaplatil a dodal sluţbu modernizácie predajne L.
pre spoločnosť P. s.r.o. nachádzajúcej sa na území tuzemska. Pokiaľ tvrdil, ţe sa na neho
vzťahuje výnimka, pretoţe z dodania sluţby bola povinná platiť daň ako príjemca podľa § 69
ods. 2 ďalšia zahraničná osoba a to T., tak súd rovnako ako aj daňové orgány nesúhlasí týmto
názorom. Aj podľa názoru súdu príjemcom v zmysle § 69 ods. 2 zákona o DPH nemôţe byť
zdaniteľná osoba, ktorá nemá sídlo, miesto podnikania, prevádzkareň alebo bydlisko v
tuzemsku , t.j. zahraničná osoba v tomto prípade T. a daňovú povinnosť na túto osobu nebolo
moţné previesť.
Proti tomuto rozsudku podal ţalobca v zastúpení advokátom včas odvolanie. Namietal,
nesprávne právne posúdenie nakoľko súd mal vychádzať z právneho stavu platného v roku
2006 a nie v roku 2008 nakoľko prenos daňovej povinnosti na takúto osobu bol obmedzený aţ
od 1.1.2008. Pri pojme zdaniteľná osoba bol povinný vychádzať z čl. 4 šiestej smernice
č. 77/388/EHS a ďalej poukázal na ôsmu smernicu č. 79/1072/EHS, a to konkrétne článku 2.
Zároveň navrhol aby súd poloţil prejudiciálnu otázku opísanú v, či príjemca sluţby v zmysle
čl. 21 (1) b) smernice 77/388/EHS môţe byť len zdaniteľná osoba so sídlom v štáte dodania
sluţby, alebo či to môţe byť aj osoba so sídlom v inom členskom štáte, neţ v ktorom bola
sluţba poskytnutá.
Ţalovaný vo vyjadrení zo dňa 11.6.2009 k odvolaniu ţalobcu ţiadal napadnutý
rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť. Uviedol, ţe novela zákona o DPH
od 1.1.2008 len spresnila ustanovenie § 69 ods. 2 zákona o DPH. Ďalej poukázal, ţe výklad
pojmu zdaniteľná osoba uvedený v § 3 zákona o DPH je v súlade s čl. 4 smernice
77/388/EHS, avšak iba prenos daňovej povinnosti je moţný len pre zdaniteľné osoby, ktoré
majú sídlo, miesto podnikania, prevádzkareň alebo bydlisko v tuzemsku. Podľa názoru
ţalovaného stav, čo sa týka článku 21 ods. 1 písm. b/ Smernice Rady č.77/388/EHS, tak tento
bol transponovaný do slovenského zákona o DPH, a to do § 69 ods. 3 (prenos daňovej
povinnosti pri sluţbách podľa § 15 ods. 8 – v smernici sluţby uvedené v čl. 9 ods. 2 písm. e/)
a § 69 ods. 4 (prenos daňovej povinnosti pri sluţbách podľa § 16 – v smernici sluţby uvedené
v čl. 28b časti C, D, E a F). V danom súdnom spore sa nejednalo o sluţby vymedzené
v uvedených paragrafoch zákona o DPH, resp. v uvedených článkoch smernice. Článok 21
ods. 1, písm. b/ smernice, na ktorý sa ţalobca odvoláva, sa netýka § 69 ods. 2 zákona o DPH.
Prenos daňovej povinnosti podľa § 69 ods. 2 zákona o DPH nie je podľa smernice povinný
pre členské štáty a zavedenie tejto povinnosti v SR bol nad rámec smernice, čo európske
právne akty umoţňujú a jeho zavedenie malo byť zjednodušením pre zahraničných
dodávateľov, ktorí by sa inak museli v tuzemsku registrovať pre daň. Na základe uvedeného,
poţiadavka ţalobcu na vznesenie prejudiciálnej otázky súdnemu dvoru je bezpredmetná,
nakoľko daná skutočnosť nebola predmetom súdneho sporu a daňové orgány ani nikdy
netvrdili, ţe v zmysle čl. 21 (1) b) smernice, prenos daňovej povinnosti je moţný len na
príjemcu – zdaniteľnú osobu so sídlom v štáte dodania sluţby.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP) preskúmal vec
podľa § 246c, § 214 ods. 1 OSP bez pojednávania podľa § 250ja ods. 3 OSP
a napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 250ja ods. 4 OSP, v spojení s § 221
písm. f) a h) OSP zrušil a vrátil mu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe ţalôb, alebo opravných
prostriedkov zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú,
menia alebo zrušujú práva alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb, ako aj
rozhodnutí, ktorými práva a právom chránené záujmy týchto osôb môţu byť priamo dotknuté
(§ 244 ods. 1, 2 OSP).
V prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, ţe bola na svojich
právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu a ţiada, aby súd preskúmal
zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu, súd postupuje podľa ustanovení druhej hlavy piatej
časti OSP (§ 247 ods. 1 OSP).
Napadnutým prvostupňovým rozhodnutím č. 600/270/176548/07/BARK zo dňa
9.11.2007, správca dane v zmysle § 58 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty
nevyhovel ţiadosti ţalobcu (zahraničná osoba) o vrátenie dane z pridanej hodnoty vo výške
6 893 339,60 Sk z dôvodu nesplnenia podmienok stanovených v § 56 ods. 2 písm. c) bod 3
zákona č. 222/2004 Z.z. V odôvodnení uviedol, ţe Daňový úrad Bratislava I prijal dňa
28.5.2007 ţiadosť zahraničného subjektu T. spol. s.r.o. o vrátenie dane z pridanej hodnoty
podľa § 56 - § 58 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších
predpisov vo výške 6 893 339,60 Sk. Po kontrole predloţených dokladov daňový úrad zistil,
ţe predmetom dane z faktúry č. X. zo dňa 22.6.2006 od tuzemského dodávateľ P. s.r.o. je
poplatok za modernizáciu a sluţby poskytnuté podľa Dohody o programe podpory
modernizáciu pre predajcu L. zo dňa 8.6.2006 poplatok za realizáciu stavebného plánu –
stavba v Bratislava). Následne zahraničná osoba T. spol. s.r.o. dodala obstarané sluţby
zahraničnej spoločnosti T. a vystavila fa. č. X. zo dňa 31.7.2006.
Podľa § 221 ods. 1 písm. f) OSP súd rozhodnutie zruší, len ak sa účastníkovi konania
postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom.
Podľa § 221 ods. 1 písm. h) OSP súd rozhodnutie zruší, len ak prvého stupňa
nesprávne vec právne posúdil tým, ţe nepouţil správne ustanovenie právneho predpisu
a nedostatočne zistil skutkový stav.
Podľa § 157 ods. 2 OSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za
preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, Ústavného súdu
Slovenskej republiky ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, ţe efektívny súdny
prieskum rozhodnutí štátnych orgánov za účelom zabezpečenia práv a záujmov jednotlivcov
je základným prvkom systému ochrany ľudských práv.
Podstata základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy
Slovenskej republiky spočíva v tom, ţe kaţdý sa môţe domáhať ochrany svojich práv na
nezávislom a nestrannom súde. Tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle
a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá
ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy vykonáva.
Vykladať a aplikovať zákony je v právomoci všeobecných súdov, pričom tento výklad
nesmie byť arbitrárny a musí byť náleţite odôvodnený. Rozhodnutie súdu musí byť
odôvodnené a musí byť z neho dostatočne zrejmé na základe čoho súd dospel k svojmu
rozhodnutiu. Aj keď nie je nevyhnutné, aby sa súd vysporiadal s úplne všetkými argumentmi
účastníkov, vyjadrenie, ktoré bolo akceptované a malo rozhodujúci vplyv na výsledok sporu
musí byť zdôvodnené jasne a nepochybne. Rozsudok vynesený súdom musí obsahovať
odôvodnenie. Odôvodnenie rozsudku musí byť písomné a musí obsahovať odpovede súdu na
všetky argumenty prednesené stranami, ktoré viedli k rozhodnutiu. Rozsah tejto povinnosti
závisí od povahy rozsudku. Dôvody musia byť špecifikované s ohľadom na skutkové
okolnosti prípadu a nielen odkazovať na určité časti zákonov. Akýkoľvek nedostatok alebo
neadekvátnosť v odôvodnení môţe viesť k neplatnosti rozsudku z formálnych dôvodov.
Z napadnutého rozsudku, tak ako je uvedené vyššie, nie je vôbec zrejmé, prečo krajský
súd, ktorý zamietol ţalobu ţalobcu podľa § 250j ods. 1 OSP v dôvodoch svojho rozhodnutia
citoval právne predpisy platné od 1.1.2008 (§ 69 ods. 2 zákona o DPH) a od 1.1.2010
(§ 56a ods. 1 zákona o DPH). Preto odvolací súd dospel k záveru z ktorého moţno
konštatovať, ţe odôvodnenie odvolaním napadnutého rozsudku nie je presvedčivé a v súlade
s ust. § 157 ods. 2 OSP.
Najdôleţitejšou časťou odôvodnenia akéhokoľvek rozsudku je tzv. právna veta, t. j.
právny názor konajúceho súdu, ktorý odôvodňuje výrok a ktorý musí korešpondovať
s výrokom a musí umoţniť kaţdému pochopiť, prečo konajúci súd vo veci rozhodol tak, ako
rozhodol, pričom musí byť pouţitý aj správny právny predpis, ktorý platil v danom čase, kedy
sa predmetné úkony vzťahujúce s a k danému prípadu realizovali. Pri pouţití právnej normy,
ktorá v danom čase neexistovala potom nie je moţné ani posúdiť, či je správny právna veta
a či je rozhodnutie prvostupňového súdu vo výroku vecne správne, keďţe výroku
nekorešponduje relevantné odôvodnenie s relevantnými predpismi.
Nie je úlohou odvolacieho súdu domýšľať dôvody, pre ktoré prvostupňový súd
rozhodol vo veci tak ako rozhodol, ani nahrádzať úlohu prvostupňového súdu v súdnom
prieskume rozhodnutí správnych orgánov. Ak by odvolací súd takúto úlohu na seba zobral,
potom by váţnym spôsobom zasiahol do práva účastníka konať pred súdom, nakoľko by ho
de facto obral o moţnosť dvojinštančného konania garantovaného v týchto prípadoch
zákonom. Preto krajský súd pochybil, keď rozhodnutie ţalovaného zrušil bez toho, aby
dôvody jeho rozhodnutia boli súladné výrokom rozhodnutia.
Takéto rozhodnutie moţno povaţovať za arbitrárne, pretoţe nedostatočne
odôvodnené rozhodnutie a pouţitie neúčinných právnych predpisov alebo ich častí súdom
môţe zasiahnuť do práva na súdnu ochranu, ktorá je garantovaná kaţdému Ústavou
Slovenskej republiky.
Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd podľa § 221 ods. 1 písm. f) a h) napadnutý
rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie, pričom
v novom konaní krajský súd preskúma zákonnosť postupu a rozhodnutia ţalovaného, vo veci
opätovne rozhodne, pričom rozhodne aj o trovách tohto odvolacieho konania podľa § 224
ods. 3 OSP a svoje rozhodnutie aj náleţite odôvodní podľa § 157 ods. 2 OSP.
Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov
3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení účinnom od 1. mája 2011).
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.
V Bratislave 28. júna 2012
JUDr. Eva Babiaková, CSc., v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia :
Mária Kráľová