Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

8Sžf/45/2011

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu: T. spol. s.r.o., Š., X. P., Č.

, zastúpeného JUDr. A. B., Advokátska kancelária J., P., X. B., proti ţalovanému Finančné

riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná ulica 63, 974 01 Banská Bystrica,

o preskúmanie rozhodnutia ţalovaného č. I/222/118967/2009/990036-r z 28. októbra 2009,

konajúc o odvolaní ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave, č. k. -79

z 8. júna 2011, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave, č. k.

-79 zo dňa 8. júna 2011 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Bratislave (ďalej len ,,krajský súd“) podľa

(ďalej len „OSP“) zamietol ţalobu ţalobcu,

ktorou sa domáhal zrušenia rozhodnutia ţalovaného č. I/222/118967/2009/990036-r zo dňa

28.10.2009, ktorým ţalovaný potvrdil rozhodnutie správcu dane – Daňového úradu

Bratislava I č. /BarK zo dňa 9.11.2007, ktorým správca dane v zmysle

o dani z pridanej hodnoty nevyhovel ţiadosti ţalobcu

(zahraničná osoba) o vrátenie dane z pridanej hodnoty vo výške 6 893 339,60 Sk z dôvodu

nesplnenia podmienok stanovených v

o DPH. O náhrade trov konania rozhodol krajský súd podľa tak, ţe

v konaní neúspešnému ţalobcovi ich náhradu nepriznal.

2

Krajský súd v odôvodnení rozsudku uviedol, ţe v danom prípade dospel k záveru, ţe

rozhodnutie ţalovaného je v súlade so zákonom a v celom rozsahu poukazuje na odôvodnenie

napadnutého rozhodnutia, s ktorým sa krajský súd stotoţnil. Uviedol, ţe predmetom DPH

právne vymedzenej je poskytnutie (dodanie) sluţby za

protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá vykonáva nezávisle

akúkoľvek ekonomickú činnosť (podniká), pričom daňová povinnosť vzniká dňom dodania

sluţby a ak zdaniteľná osoba vo svojom mene pre inú osobu obstará dodanie sluţby, platí ţe

táto zdaniteľná osoba sluţbu sama prijala a sama dodala. Dodaním sluţby je kaţdé plnenie,

ktoré nie je dodaním tovaru a platiteľ, ktorý dodáva tovar alebo sluţbu v tuzemsku, je

povinný platiť daň, ak zákon o DPH neustanovuje inak, pričom zahraničná osoba má nárok na

vrátenie dane uplatnenej pri sluţbách, ktoré jej dodal platiteľ v tuzemsku za podmienky, ţe

v období, za ktoré ţiada vrátenie DPH, nedodala tovar alebo sluţbu v tuzemsku (§ 56 ods. 1

a 2 o DPH). Podľa krajského súdu, ţalobca je zahraničnou osobou

v súlade s ust. o DPH a v období roka 2006, za ktoré

ţiadal vrátiť DPH, dodal ţalobca sluţbu na základe zmluvy, programu rozvoja siete s cieľom

podporiť pre predajcu motorových vozidiel zn. L. uzavretej medzi ţalobcom a spoločnosťou

T. Sluţba sa týkala zabezpečenia modernizácie nehnuteľnosti, priestorov predajne

motorových vozidiel L. v tuzemsku a miestom dodania bolo v zmysle § 15 ods. 2 zákona

o DPH tuzemsko. Súd neprisvedčil názoru, ţe zahraničná - T. bola zdaniteľnou osobou podľa

§ 3 a § 69 ods. 2 zákona o DPH, na ktorú prešla daňová povinnosť, pričom na ţalobcu sa

vzťahuje zákonná výnimka podľa , bod 3 o dani

z pridanej hodnoty. Krajský súd uviedol, ţe pokiaľ dôjde k dodaniu sluţby v tuzemsku medzi

dvoma zahraničnými osobami, musí sa dodávateľ sluţby registrovať pre platbu DPH

v tuzemsku a povinnosť platiť DPH mu vyplýva z ust.

o DPH, pričom smernice na ktoré odkazoval ţalobca nie sú v konflikte s ust. § 9 ods. 1 a 2

zákona o DPH. Keďţe neboli u ţalobcu splnené podmienky na vrátenie dane v zmysle § 56

ods. l písm. c) bod 3 , súd ţalobu ţalobcu o preskúmanie zákonnosti

napadnutého rozhodnutia ţalovaného č.

I/222/118967/2009/990036-r zo dňa 28.10.2009, zamietol.

Ţalobca v konaní tvrdil, ţe sa na neho vzťahuje výnimka podľa § 69 ods. 2 zákona

o DPH v platnom znení do 31.12.2007. Vychádzal z toho, ţe príjemcom sluţby bola ďalšia

zahraničná osoba T., ktorej ţalobca prefakturoval ním zaplatenú modernizáciu predajne

vozidiel L. (v ţalobe je uvedený poplatok za modernizáciu a sluţby), vykonanú u predajcu

3

vozidiel L. – P. s.r.o. v B.. Fakturovanú DPH mala teda, ako príjemca sluţby v zmysle § 69

ods. 2 zákona o DPH odviesť daňovým orgánom T. a ţalobcovi vznikol nárok na vrátenie

DPH.

Krajský súd dospel k záveru, ţe v danom prípade je zo skutkového stavu opísaného

v ţalobe aj v rozhodnutí zrejmé, ţe ţalobca zaplatil a dodal sluţbu modernizácie predajne L.

pre spoločnosť P. s.r.o. nachádzajúcej sa na území tuzemska. Pokiaľ tvrdil, ţe sa na neho

vzťahuje výnimka, pretoţe z dodania sluţby bola povinná platiť daň ako príjemca podľa § 69

ods. 2 ďalšia zahraničná osoba a to T., tak súd rovnako ako aj daňové orgány nesúhlasí týmto

názorom. Aj podľa názoru súdu príjemcom v zmysle § 69 ods. 2 zákona o DPH nemôţe byť

zdaniteľná osoba, ktorá nemá sídlo, miesto podnikania, prevádzkareň alebo bydlisko v

tuzemsku , t.j. zahraničná osoba v tomto prípade T. a daňovú povinnosť na túto osobu nebolo

moţné previesť.

Proti tomuto rozsudku podal ţalobca v zastúpení advokátom včas odvolanie. Namietal,

nesprávne právne posúdenie nakoľko súd mal vychádzať z právneho stavu platného v roku

2006 a nie v roku 2008 nakoľko prenos daňovej povinnosti na takúto osobu bol obmedzený aţ

od 1.1.2008. Pri pojme zdaniteľná osoba bol povinný vychádzať z čl. 4 šiestej smernice

č. 77/388/EHS a ďalej poukázal na ôsmu smernicu č. 79/1072/EHS, a to konkrétne článku 2.

Zároveň navrhol aby súd poloţil prejudiciálnu otázku opísanú v, či príjemca sluţby v zmysle

čl. 21 (1) b) smernice 77/388/EHS môţe byť len zdaniteľná osoba so sídlom v štáte dodania

sluţby, alebo či to môţe byť aj osoba so sídlom v inom členskom štáte, neţ v ktorom bola

sluţba poskytnutá.

Ţalovaný vo vyjadrení zo dňa 11.6.2009 k odvolaniu ţalobcu ţiadal napadnutý

rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť. Uviedol, ţe novela zákona o DPH

od 1.1.2008 len spresnila ustanovenie § 69 ods. 2 zákona o DPH. Ďalej poukázal, ţe výklad

pojmu zdaniteľná osoba uvedený v § 3 zákona o DPH je v súlade s čl. 4 smernice

77/388/EHS, avšak iba prenos daňovej povinnosti je moţný len pre zdaniteľné osoby, ktoré

majú sídlo, miesto podnikania, prevádzkareň alebo bydlisko v tuzemsku. Podľa názoru

ţalovaného stav, čo sa týka článku 21 ods. 1 písm. b/ Smernice Rady č.77/388/EHS, tak tento

bol transponovaný do slovenského zákona o DPH, a to do § 69 ods. 3 (prenos daňovej

povinnosti pri sluţbách podľa § 15 ods. 8 – v smernici sluţby uvedené v čl. 9 ods. 2 písm. e/)

a § 69 ods. 4 (prenos daňovej povinnosti pri sluţbách podľa § 16 – v smernici sluţby uvedené

4

v čl. 28b časti C, D, E a F). V danom súdnom spore sa nejednalo o sluţby vymedzené

v uvedených paragrafoch zákona o DPH, resp. v uvedených článkoch smernice. Článok 21

ods. 1, písm. b/ smernice, na ktorý sa ţalobca odvoláva, sa netýka § 69 ods. 2 zákona o DPH.

Prenos daňovej povinnosti podľa § 69 ods. 2 zákona o DPH nie je podľa smernice povinný

pre členské štáty a zavedenie tejto povinnosti v SR bol nad rámec smernice, čo európske

právne akty umoţňujú a jeho zavedenie malo byť zjednodušením pre zahraničných

dodávateľov, ktorí by sa inak museli v tuzemsku registrovať pre daň. Na základe uvedeného,

poţiadavka ţalobcu na vznesenie prejudiciálnej otázky súdnemu dvoru je bezpredmetná,

nakoľko daná skutočnosť nebola predmetom súdneho sporu a daňové orgány ani nikdy

netvrdili, ţe v zmysle čl. 21 (1) b) smernice, prenos daňovej povinnosti je moţný len na

príjemcu – zdaniteľnú osobu so sídlom v štáte dodania sluţby.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací ( ) preskúmal vec

podľa , bez pojednávania podľa

a napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa , v spojení s

písm. f) a h) zrušil a vrátil mu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe ţalôb, alebo opravných

prostriedkov zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú,

menia alebo zrušujú práva alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb, ako aj

rozhodnutí, ktorými práva a právom chránené záujmy týchto osôb môţu byť priamo dotknuté

(, ).

V prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, ţe bola na svojich

právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu a ţiada, aby súd preskúmal

zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu, súd postupuje podľa ustanovení druhej hlavy piatej

časti ( ).

Napadnutým prvostupňovým rozhodnutím č. /BARK zo dňa

9.11.2007, správca dane v zmysle o dani z pridanej hodnoty

nevyhovel ţiadosti ţalobcu (zahraničná osoba) o vrátenie dane z pridanej hodnoty vo výške

6 893 339,60 Sk z dôvodu nesplnenia podmienok stanovených v § 56 ods. 2 písm. c) bod 3

V odôvodnení uviedol, ţe Daňový úrad Bratislava I prijal dňa

28.5.2007 ţiadosť zahraničného subjektu T. spol. s.r.o. o vrátenie dane z pridanej hodnoty

5

podľa - o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších

predpisov vo výške 6 893 339,60 Sk. Po kontrole predloţených dokladov daňový úrad zistil,

ţe predmetom dane z faktúry č. X. zo dňa 22.6.2006 od tuzemského dodávateľ P. s.r.o. je

poplatok za modernizáciu a sluţby poskytnuté podľa Dohody o programe podpory

modernizáciu pre predajcu L. zo dňa 8.6.2006 poplatok za realizáciu stavebného plánu –

stavba v Bratislava). Následne zahraničná osoba T. spol. s.r.o. dodala obstarané sluţby

zahraničnej spoločnosti T. a vystavila fa. č. X. zo dňa 31.7.2006.

Podľa súd rozhodnutie zruší, len ak sa účastníkovi konania

postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom.

Podľa súd rozhodnutie zruší, len ak prvého stupňa

nesprávne vec právne posúdil tým, ţe nepouţil správne ustanovenie právneho predpisu

a nedostatočne zistil skutkový stav.

Podľa v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ

(ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne

iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za

preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá

na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, Ústavného súdu

Slovenskej republiky ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, ţe efektívny súdny

prieskum rozhodnutí štátnych orgánov za účelom zabezpečenia práv a záujmov jednotlivcov

je základným prvkom systému ochrany ľudských práv.

Podstata základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

Slovenskej republiky spočíva v tom, ţe kaţdý sa môţe domáhať ochrany svojich práv na

nezávislom a nestrannom súde. Tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle

a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá

ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok vykonáva.

6

Vykladať a aplikovať zákony je v právomoci všeobecných súdov, pričom tento výklad

nesmie byť arbitrárny a musí byť náleţite odôvodnený. Rozhodnutie súdu musí byť

odôvodnené a musí byť z neho dostatočne zrejmé na základe čoho súd dospel k svojmu

rozhodnutiu. Aj keď nie je nevyhnutné, aby sa súd vysporiadal s úplne všetkými argumentmi

účastníkov, vyjadrenie, ktoré bolo akceptované a malo rozhodujúci vplyv na výsledok sporu

musí byť zdôvodnené jasne a nepochybne. Rozsudok vynesený súdom musí obsahovať

odôvodnenie. Odôvodnenie rozsudku musí byť písomné a musí obsahovať odpovede súdu na

všetky argumenty prednesené stranami, ktoré viedli k rozhodnutiu. Rozsah tejto povinnosti

závisí od povahy rozsudku. Dôvody musia byť špecifikované s ohľadom na skutkové

okolnosti prípadu a nielen odkazovať na určité časti zákonov. Akýkoľvek nedostatok alebo

neadekvátnosť v odôvodnení môţe viesť k neplatnosti rozsudku z formálnych dôvodov.

Z napadnutého rozsudku, tak ako je uvedené vyššie, nie je vôbec zrejmé, prečo krajský

súd, ktorý zamietol ţalobu ţalobcu podľa v dôvodoch svojho rozhodnutia

citoval právne predpisy platné od 1.1.2008 (§ 69 ods. 2 zákona o DPH) a od 1.1.2010

(§ 56a ods. 1 zákona o DPH). Preto odvolací súd dospel k záveru z ktorého moţno

konštatovať, ţe odôvodnenie odvolaním napadnutého rozsudku nie je presvedčivé a v súlade

s ust. .

Najdôleţitejšou časťou odôvodnenia akéhokoľvek rozsudku je tzv. právna veta, t. j.

právny názor konajúceho súdu, ktorý odôvodňuje výrok a ktorý musí korešpondovať

s výrokom a musí umoţniť kaţdému pochopiť, prečo konajúci súd vo veci rozhodol tak, ako

rozhodol, pričom musí byť pouţitý aj správny právny predpis, ktorý platil v danom čase, kedy

sa predmetné úkony vzťahujúce s a k danému prípadu realizovali. Pri pouţití právnej normy,

ktorá v danom čase neexistovala potom nie je moţné ani posúdiť, či je správny právna veta

a či je rozhodnutie prvostupňového súdu vo výroku vecne správne, keďţe výroku

nekorešponduje relevantné odôvodnenie s relevantnými predpismi.

Nie je úlohou odvolacieho súdu domýšľať dôvody, pre ktoré prvostupňový súd

rozhodol vo veci tak ako rozhodol, ani nahrádzať úlohu prvostupňového súdu v súdnom

prieskume rozhodnutí správnych orgánov. Ak by odvolací súd takúto úlohu na seba zobral,

potom by váţnym spôsobom zasiahol do práva účastníka konať pred súdom, nakoľko by ho

de facto obral o moţnosť dvojinštančného konania garantovaného v týchto prípadoch

7

zákonom. Preto krajský súd pochybil, keď rozhodnutie ţalovaného zrušil bez toho, aby

dôvody jeho rozhodnutia boli súladné výrokom rozhodnutia.

Takéto rozhodnutie moţno povaţovať za arbitrárne, pretoţe nedostatočne

odôvodnené rozhodnutie a pouţitie neúčinných právnych predpisov alebo ich častí súdom

môţe zasiahnuť do práva na súdnu ochranu, ktorá je garantovaná kaţdému

Slovenskej republiky.

Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd podľa § 221 ods. 1 písm. f) a h) napadnutý

rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie, pričom

v novom konaní krajský súd preskúma zákonnosť postupu a rozhodnutia ţalovaného, vo veci

opätovne rozhodne, pričom rozhodne aj o trovách tohto odvolacieho konania podľa § 224

ods. 3 a svoje rozhodnutie aj náleţite odôvodní podľa .

Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov

3:0 ( o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení účinnom od 1. mája 2011).

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.

V Bratislave 28. júna 2012

JUDr. Eva Babiaková, CSc., v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia :

Mária Kráľová