Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
f3a/385125.129fea.pdf
PDF · 170.04 KB
No categories available
8Sžp/15/2011
Najvyšší súd 8 Sžp/15/2011
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcov: 1/ Z. S., O. Z., B., X., 2/
L. B., S., X. S., 3/ RNDr. K. B., Š., X., 4/ Ing. L. B., X., 5/ M. B., H., X., 6/ Ing. L. B., H.,
X., 7/ B., O. Z., H., X., 8/ Ing. Ľ. B., P., X., 9/ M. Č., D., X., 10/ M. Č., R., X., 11/ Mgr. Art.
P. Č., D., X., 12/ Ing. L. Č., D., X., 13/ P. D., Š., X., 14/ S. D., Š., X., 15/ D. E. S., O. Z., J.,
X., 16/ RNDr. J. G., S., B. X., 17/ Ing. M. H., P., X., 18/ D. H., A., X., 19/ Bc. V. H., A., X.,
20/ MUDr. V. H., A., X., 21/ Ing. K. H. CSc., D., X., 22/ B. H., M., X., 23/ Ing. J. H., P.,
X., 24/ J. J., A., X., 25/ M. J., K., X., 26/ D. K., N., X., 27/ V. K., B., X., 28/ M. K., N., X.,
29/ L. Z. V. V. K., O. Z., K., X., 30/ R. M., N., X., 31/ H. M., D., X., 32/ P. M., X., 33/ Ing.
J. M., N., X., 34/ R. M., N., X., 35/ V. M., M., X.. S., 36/ B. M., N., X., 37/ M. M., M., X.
S., 38/ M. M., N., X., 39/ Mgr. L. N., K., B. X., 40/ O. Z. T., O. Z., K., X., 41/ A. O., Ľ., X.,
42/ Z. O., M., K., 43/ R. O., P., X., 44/ Mgr. R. P., K., X. – P., 45/ M. P., N., X., 46/ Š. P.,
Č., X., 47/ Š. P., N., X., 48/ A. P., Č., X., 49/ G. P., N., X., 50/ K. P., P., X., 51/ Ing. M. P.,
S., X., 52/ J. P., M., X. S., 53/ Ing. arch. Mgr. art. E. P., Š., B., 54/ J. P., Ľ., X., 55/ Š. P.,
K., X., 56/ Ing. K. P. D., Š., X., 57/ R. P., X., X., 58/ P. Z. - C., O. Z., P., X., 59/ J. P., N.,
B., 60/ V. R., L., X., 61/ Ing. R. S., T., B .X., 62/ Ing. A. S., T., B. X., 63/ Ing. M. S., M., X.,
64/ Mgr. K. S., V., X., 65/ P. S., M., X. S., 66/ S., O. Z., Z., X., 67/ S. P. S., O. Z., P., X., 68/
Ing. M. S., D., X., 69/ Ing. A.. S., V., X. K., 70/ Ing. K. S., V., X. K., 71/ V. S., Z., X.,
72/ Ing. Z. Š., M., X., 73/ M. Š., P., X., 74/ M. Š., Ú., X., 75/ Ľ. T., B., B., 76/ Ing. P. U.,
X., 77/ Z. V., B., X., 78/ Ing. A. V., K., X., 79/ JUDr. J. V., J., X., 80/ Mgr. P. V., J., X., 81/
A. V., J., X., 82/ S. V., A., X., 83/ T. V., T., X., 84/ Z. V., T., X., 85/ Z. K., O. Z., V., X.,
všetci zast. JUDr. E. K., advokátkou, so sídlom K., B., proti ţalovanému: Ministerstvo
životného prostredia Slovenskej republiky, Nám. Ľ. Štúra 1, Bratislava, o preskúmanie
zákonnosti záverečného stanoviska ţalovaného č. 693/2009-3.4/mv zo dňa 25.11.2009,
o odvolaní ţalobcov proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave č. k. 4S 99/2010-152 zo dňa
08.04.2011 jednohlasne, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Bratislave
č. k. 4S 99/2010-152 zo dňa 08.04.2011 p o t v r d z u j e.
Účastníkom právo na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.
O d ô v o d n e n i e
Krajský súd v Bratislave napadnutým uznesením s poukazom na § 250d ods. 3
zák. č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej
v texte uznesenia len „O.s.p.“) zastavil konanie o ţalobe, v ktorej sa ţalobcovia domáhali
zrušenia záverečného stanoviska ţalovaného č. 693/2009-3.4/mv zo dňa 25.11.2009
alternatívne určenia, ţe proces posudzovania vplyvov Vodného diela S. na ţivotné prostredia
je nezákonný a uloţenia zákazu ţalovanému pokračovať v porušovaní práv ţalobcov
a prikázať mu obnoviť stav pred zásahom.
Krajský súd uviedol, ţe uznesením zo dňa 16.03.2010 vyzval ţalobcov na opravu –
špecifikáciu ţalobného petitu, aby nebol alternatívne vymedzený, na ktorú výzvu ţalobcovia
nereagovali, a teda krajský súd postupoval v rozsahu obsahu ţaloby, pre ktorú je vymedzená
vecná príslušnosť krajského súdu /podľa ustanovení druhej hlavy piatej časti O.s.p./.
Citujúc relevantné zákonné ustanovenia krajský súd dospel k záveru, ţe záverečné
stanovisko je jedným z podkladov slúţiacich pre následné vydanie rozhodnutia vo veci, nie
je rozhodnutím vydaným v správnom konaní v súlade s príslušnými ustanoveniami
zák. č. 71/1967 o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej
v texte uznesenia len „Správny poriadok“). Záverečné stanovisko obsahujúce posúdenie
vplyvov stavby na ţivotné prostredie nezakladá pre ţalobcov ani pre ţiadny iný zo subjektov
dotknutých posudzovanou činnosťou ţiadne práva a povinnosti. Nemá teda za následok
ukrátenie práv ţalobcov, a preto ho nemoţno povaţovať za rozhodnutie podliehajúce
súdnemu prieskumu, jedná sa len o „rozhodnutie“ predbeţnej povahy.
Proti tomuto uzneseniu podali ţalobcovia v zákonnej lehote dňa 03.05.2011 odvolanie,
v ktorom sa domáhali jeho zmeny tak, ţe odvolací súd vydá rozsudok, ktorým vysloví,
ţe ţalovaný svojim postupom vo veci posudzovania vplyvom Vodného diela S. vo vzťahu
k ţalobcom porušil čl. 1 ods. 1, čl. 44, čl. 45, čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a zruší záverečné
stanovisko č. 693/2009-3.4/mv zo dňa 25.11.2009 ako nezákonné. Zároveň ţiadali o priznanie
náhrady trov konania.
Uviedli, ţe zák. č. 24/2006 Z.z. o posudzovaní vplyvov na ţivotné prostredie
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej v texte
uznesenia len „zák. o EIA“) garantuje verejnosti konkrétne práva, predovšetkým právo
na informácie, právo vyjadrovať sa k dokumentom v jednotlivých štádiách procesu EIA,
právo zúčastniť sa verejného prerokovania. Práva verejnosti v procese environmentálneho
konania sú garantované aj smernicou Rady 85/337/EHS o posudzovaní vplyvov určitých
verejných a súkromných projektov na ţivotné prostredie (ďalej v texte uznesenia len
„smernica o EIA“) a Dohovorom o prístupe k informáciám, účasti verejnosti
na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záleţitostiach ţivotného prostredia,
ktorý bol uverejnený v Zbierke zákonov oznámením Ministerstva ţivotného prostredia SR
pod č. 43/2006 Z.z. (ďalej v texte uznesenia len „Aarhuský dohovor“). Zák. o EIA detailne
upravuje procesný postup pri posudzovaní vplyvov na ţivotné prostredie a tomu
zodpovedajúce povinnosti príslušných orgánov. Verejnosť teda môţe dôvodne očakávať
konkrétne vopred predvídateľné správanie sa štátnych orgánov. V procese EIA má verejnosť
garantované presne špecifikované práva a povinnosťou príslušných štátnych orgánov
je postupovať v zmysle zákona tak, aby verejnosť mohla svoje práva v plnej miere uplatniť,
odmietnutie preskúmať proces posudzovania vplyvov na ţivotné prostredia a záverečné
stanovisko znamená aj odmietnutie poskytnúť ochranu týmto právam.
Ţalobcovia ďalej namietali aplikáciu § 248 písm. a/ O.s.p., keď krajský súd na jednej
strane označil záverečné stanovisko za jeden z podkladov slúţiacich pre následné vydanie
rozhodnutia vo veci a následne za rozhodnutie predbeţnej povahy. Proces EIA má presne
stanovené štádiá, lehoty a procesné postupy, presne špecifikované miesto verejnosti
a moţnosti jej zasahovania do procesu a tieţ presne určené povinnosti príslušných štátnych
orgánov. Podkladom sú pritom aj mnohé špecifické analýzy a štúdie týkajúce sa jednotlivých
zloţiek ţivotného prostredia a ľudského zdravia. Do procesu EIA sú okrem verejnosti
aj mnohé odborné organizácie a špecializované štátne orgány. V priebehu procesu
je vypracovaných niekoľko dokumentov, výsledkom je záverečné stanovisko, ktoré
predstavuje zhrnutie a vyhodnotenie zistených vplyvov. Je jediným a neopomenuteľným
podkladom pre vydanie potrebných povolení na realizáciu posudzovanej činnosti.
Posudzovanie vplyvov na ţivotné prostredie nie je súčasťou územného konania, či iného
povoľovacieho konania, je to samostatný, ucelený a uzavretý postup. Vzhľadom na jeho
charakter, procesný postup a miesto v právnom systéme nie je moţné záverečné stanovisko
povaţovať za rozhodnutie predbeţnej povahy, akými sú napríklad rozhodnutia o zadrţaní
vodičského preukazu alebo odňatí zbrojného preukazu.
Tieţ uviedli, ţe záverečné stanovisko je výsledkom procesu, ktorý sa spravidla
v budúcnosti neopakuje, čo svedčí o jeho relatívne trvalom charaktere. Jeho úlohou nie je len
predbeţne a dočasne upraviť nejaký stav, ale vytvoriť podklad pre sériu ďalších rozhodnutí,
ktorá zvyčajne nasleduje po vydaní záverečného stanoviska. V povoľovacom konaní nie
je moţné preskúmať záverečné stanovisko, keďţe príslušný správny orgán nemá kompetenciu
preskúmavať zákonnosť procesu EIA. Záverečné stanovisko nie je ţiadnym z rozhodnutí
uvedených v § 248 O.s.p., keďţe sa nejedná o rozhodnutie a podľa ustálenej aplikačnej praxe
musí byť výklad rozhodnutí uvedených v § 248 O.s.p. reštriktívny, pretoţe ide o výnimky
z generálnej klauzuly.
V ďalšom obsahu odvolania ţalobcovia namietali arbitrárnosť a nedostatok dôvodov
uznesenia krajského súdu, poukazujúc na judikatúru Ústavného súdu SR, keď
sa nevysporiadal s argumentáciou ohľadne právomoci súdu konať vo veci. Ďalej citovali
rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 5Sţp/41/2009, ktorý sa týkal aj interpretácie a aplikácie
Aarhuského dohovoru.
Záverom ţalobcovia uviedli, ţe krajský súd ignoroval práva ţalobcov, ktorých
porušenie namietali, v rozpore so zákonom hodnotil záverečné stanovisko ako rozhodnutie
procesnej povahy a odmietol preskúmať jeho zákonnosť, nedostatočne a nedôsledne
sa zaoberal argumentmi ţalobcov a v rozpore s medzinárodnými záväzkami Slovenskej
republiky ignoroval a neaplikoval ustanovenia Aarhuského dohovoru.
K podanému odvolaniu sa písomným podaním zo dňa 08.06.2011 vyjadril ţalovaný
tak, ţe napadnuté uznesenie navrhol potvrdiť.
Uviedol, ţe dôvodom na zastavenie konania bolo, ţe neboli naplnené základné
podmienky na preskúmanie rozhodnutia v zmysle § 247 ods. 1 O.s.p., nakoľko sa nejedná
o rozhodnutie, ktorým by ţalobcovia mohli byť ukrátení na svojich právach ako
aj to, ţe ţalobcovia neodstránili vady ţaloby, ktorých odstránenie súd nariadil a ktoré bránili
vecnému vybaveniu ţaloby, nakoľko krajský súd nebol vecne príslušný na konanie podľa
piatej hlavy piatej časti O.s.p. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia vyplýva,
ţe aj ak by záverečné stanovisko bolo posúdené ako rozhodnutie, ktorým by ţalobcovia mohli
byť ukrátení na právach, nebolo by takéto rozhodnutie preskúmateľné, nakoľko by malo
charakter predbeţného rozhodnutia. Túto skutočnosť krajský súd zdôraznil tým, ţe záverečné
stanovisko označil za „rozhodnutie“ predbeţnej povahy (v úvodzovkách).
Ţalovaný ďalej poukázal na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 5Sţz/1/2010, z ktorého
rovnako vyplýva, ţe záverečné stanovisko moţno preskúmať aţ v rámci končeného
rozhodnutia. Pokiaľ ţalobcovia odkazovali na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS
180/2010, túto interpretáciu povaţoval ţalovaný za zavádzajúcu, keďţe Ústavný súd SR
sa podrobne nezaoberal skúmaním procesu EIA, ani charakterom a právnou povahou
záverečného stanoviska, ale vychádzal najmä zo skutočnosti, ţe ţalobcovia súčasne
s podaním ústavnej sťaţnosti podali aj ţalobu príslušnému všeobecnému súdu. K odmietnutiu
ústavnej sťaţnosti došlo najmä z dôvodu, ţe o rovnakej veci by rozhodovali paralelne dva
orgány súdneho typu a v dôsledku toho by mohlo dôjsť k vydaniu dvoch rozdielnych
rozhodnutí.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 v spojení s § 246c
ods. 1 vety prvej O.s.p.) preskúmal napadnuté rozhodnutie krajského súdu, ako aj konanie,
ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, ţe odvolaniu ţalobcov nemoţno priznať úspech.
Rozhodol bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 214 ods. 2 v spojení s § 246c
ods. 1 vety prvej O.s.p.
Podľa § 244 ods. 1 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe ţalôb
alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.
Podľa § 244 ods. 3 vety prvej O.s.p. rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú
rozhodnutia vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú,
menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb, alebo
ktorými môţu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo
právnických osôb priamo dotknuté.
Podľa § 247 ods. 1 O.s.p. podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch,
v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, ţe bola na svojich právach ukrátená
rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a ţiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto
rozhodnutia a postupu.
Podľa § 2 zák. o EIA účelom zákona je najmä
a) včasne a účinne zabezpečiť vysokú úroveň ochrany ţivotného prostredia a prispieť
k integrácii E. aspektov do prípravy a schvaľovania strategických dokumentov so zreteľom na
podporu trvalo udrţateľného rozvoja,
b) zistiť, opísať a vyhodnotiť priame a nepriame vplyvy navrhovaného strategického
dokumentu a navrhovanej činnosti na ţivotné prostredie,
c) objasniť a porovnať výhody a nevýhody návrhu strategického dokumentu
a navrhovanej činnosti vrátane ich variantov a to aj v porovnaní s nulovým variantom,
d) určiť opatrenia, ktoré zabránia znečisťovaniu ţivotného prostredia, zmiernia
znečisťovanie ţivotného prostredia alebo zabránia poškodzovaniu ţivotného prostredia,
e) získať odborný podklad na schválenie strategického dokumentu a na vydanie
rozhodnutia o povolení činnosti podľa osobitných predpisov.
Podľa § 37 ods. 1 zák. o EIA príslušný orgán v súčinnosti s orgánom na ochranu
zdravia vypracuje a predloţí záverečné stanovisko k činnosti do 20 dní od doručenia
odborného posudku podľa § 36.
Podľa § 37 ods. 2 zák. o EIA v záverečnom stanovisku k činnosti príslušný orgán
okrem celkového hodnotenia vplyvov navrhovanej činnosti uvedie, či odporúča, alebo
neodporúča jej realizáciu, prípadne za akých podmienok, ako aj poţadovaný rozsah jej
sledovania a vyhodnocovania podľa § 39.
Podľa § 38 ods. 1 zák. o EIA pri rozhodovaní o povolení navrhovanej činnosti sa musí
prihliadať na obsah záverečného stanoviska k činnosti podľa § 37.
Podľa čl. 1 Aarhuského dohovoru kaţdá Strana zaručí práva na prístup k informáciám,
účasť verejnosti na rozhodovacom procese a prístup k spravodlivosti v záleţitostiach
ţivotného prostredia v súlade s ustanoveniami tohto dohovoru s cieľom prispieť k ochrane
práva kaţdého človeka, príslušníka tejto i budúcich generácií, ţiť v ţivotnom prostredí, ktoré
je primerané pre zachovanie jeho zdravia a dosiahnutie blahobytu.
Podľa čl. 9 ods. 2 Aarhuského dohovoru kaţdá Strana v rámci svojho vnútroštátneho
práva zabezpečí, aby členovia zainteresovanej verejnosti
a) majúci dostatočný záujem, alebo alternatívne,
b) ak pretrváva porušovanie ich práva v prípadoch, kde to právne predpisy Strany
upravujúce správne konanie poţadujú ako predbeţnú podmienku, mali prístup k procesu
preskúmania pred súdom a/alebo iným nezávislým a nestranným orgánom ustanoveným
na základe zákona na účely napadnúť vecnú a procesnú zákonnosť akéhokoľvek rozhodnutia,
úkonu alebo opomenutia podliehajúcemu článku 6 a v prípadoch ustanovených vnútroštátnym
právom a bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia odseku 3, iným relevantným ustanoveniam
tohto dohovoru.
Podľa čl. 11 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a rady 2011/92/EÚ
z 13. decembra 2011 o posudzovaní vplyvov určitých verejných a súkromných projektov
na ţivotné prostredie {predtým čl. 10a smernice Rady 85/337/EHS o posudzovaní vplyvov
určitých verejných a súkromných projektov na ţivotné prostredie (ďalej v texte uznesenia len
„smernica o EIA“)}, členské štáty zaistia, aby v súlade s príslušným vnútroštátnym právnym
systémom, dotknutá verejnosť:
a) ktorá má dostatočný záujem, alebo
b) ak pretrváva porušovanie práva v prípadoch, kde to právne predpisy členského štátu
upravujúce správne konanie poţadujú ako predbeţnú podmienku, mala prístup k opravným
prostriedkom pred súdom alebo iným nezávislým a nestranným orgánom ustanoveným
na základe zákona s cieľom napadnúť vecnú a procesnú zákonnosť akéhokoľvek rozhodnutia,
skutku alebo nečinnosti, ktoré sú predmetom ustanovení tejto smernice o účasti verejnosti.
Podľa čl. 11 ods. 2 smernice o EIA členské štáty určia, v akom štádiu možno
napadnúť rozhodnutia, skutky alebo nečinnosť.
Posudzujúc podané odvolanie podľa obsahu, najvyšší súd ustálil, ţe ţalobcovia
namietajú zastavenie konania a doţadujú sa vydania meritórneho rozhodnutia.
Podstatou právneho posúdenia je tak moţnosť súdneho prieskumu záverečného
stanoviska z navrhovanej činnosti č. 693/2009-3.4/mv, ktoré vydal ţalovaný dňa 25.11.2009
v samostatnom súdnom konaní.
Vzhľadom na odvolacie dôvody, sa najvyšší súd primárne zaoberal námietkou
nepreskúmateľnosti napadnutého uznesenia.
Krajský súd napadnuté uznesenie odôvodnil síce stručne a zaoberal sa len
vnútroštátnou úpravou, avšak z odôvodnenia je zrejmé, na základe akých úvah dospel
k záveru, ţe konanie o ţalobe je potrebné zastaviť. Nakoľko najvyšší súd nepovaţoval záver
vyslovený krajským súdom za svojvoľný, arbitrárny, túto námietku vyhodnotil ako
nedôvodnú.
Súdnemu prieskumu na základe podanej ţaloby primárne v zmysle § 244 ods. 1 O.s.p.
podliehajú rozhodnutia, ktoré moţno podradiť pod legálnu definíciu rozhodnutí v zmysle
§ 244 ods. 3 O.s.p., teda, ţe sa jedná o úkony, na základe ktorých došlo v právnej sfére ich
adresátov k zmene právneho stavu alebo môţu priamo ovplyvniť ich právne postavenie.
Aţ ak napadnuté rozhodnutie spĺňa podmienku v zmysle § 244 ods. 3 O.s.p., je nutné skúmať,
či nie je zo súdneho prieskumu vylúčené (§ 248 O.s.p.).
Najvyšší súd sa nestotoţňuje s právnym názorom krajského súdu, ţe pri záverečnom
stanovisku ide o rozhodnutie predbeţnej povahy v zmysle § 248 písm. a/ O.s.p., tento akt
nemá totiţ charakter rozhodnutia. Vychádzajúc z povahy záverečného stanoviska pri
posudzovaní navrhovanej činnosti sa jedná len o podklad pre ďalšie povoľovacie konanie
(na ktorého obsah je povoľujúci orgán povinný prihliadať, avšak nie je ním viazaný), ktorý
moţno preskúmať aţ v prípadnom konaní o preskúmanie zákonnosti následne vydaného
rozhodnutia o povolení navrhovanej činnosti.
Výsledok procesu posudzovania vplyvov na ţivotné prostredie nezakladá pre ţalobcov
vo vzťahu k posudzovanej činnosti ţiadne práva a povinnosti s konštitutívnym účinkom, nie
je spôsobilé ukrátiť ţalobcov na ich právach, tzn. ani na základných právach a slobodách.
Záverečné stanovisko je nevyhnutný podkladový dokument pre ďalšie správne konanie
(napríklad o umiestnení stavby), a aţ výsledkom tohto administratívneho konania
(tzn. vydaním individuálneho správneho aktu s externými účinkami) by mohli byť dotknuté
práva jednotlivcov v oblasti ţivotného prostredia. Tento právny názor bol uţ v skoršej
rozhodovacej činnosti judikovaný (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sţp/7/2008,
rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sţz/1/2010) a senát najvyššieho súdu nevzhliadol
dôvody, pre ktoré by sa mal v prejednávanej veci od neho odchýliť.
Pre podporu tohto záveru je potrebné uviesť, ţe pokiaľ by sa navrhovateľ rozhodol,
ţe nebude realizovať činnosť, ktorá bola predmetom posúdenia, súdny prieskum záverečného
stanoviska by bol irelevantný.
Pokiaľ ţalobcovia odvodzovali preskúmateľnosť záverečného stanoviska s poukazom
na články Aarhuského dohovoru, najvyšší súd uvádza, ţe neodporuje čl. 9 ods. 2 taký výklad
vnútroštátnych noriem, ţe členovia dotknutej verejnosti sa súdneho prieskumu môţu domáhať
aţ v štádiu po vydaní rozhodnutia, ktorým sa povoľuje posudzovaná činnosť. Čl. 9 nie
je moţné vykladať tak, ţe akékoľvek rozhodnutie, akt alebo opomenutie je potrebné
bezprostredne preskúmať v samostatnom súdnom konaní. Cieľom čl. 9 je poskytnúť
verejnosti prístup k spravodlivosti vo veciach ţivotného prostredia, avšak je na jednotlivých
štátoch akým spôsobom sa tento cieľ zaistí.
Zásada prednosti medzinárodnej zmluvy pred zákonmi podľa čl. 7 ods. 5 Ústavy
Slovenskej republiky znamená, ţe v prípade rozporu medzi obsahom platnej medzinárodnej
zmluvy, ktorú schválila Národná rada Slovenskej republiky a ktorá bola riadne ratifikovaná
a vyhlásená predpísaným spôsobom a zákonom, nepouţije orgán aplikujúci právo zákon, ale
medzinárodnú zmluvu. Keďţe záverečné stanovisko je možné preskúmať ako jeden
z podkladov pre vydanie rozhodnutia o povolení navrhovanej činnosti, nemoţno hovoriť
nesúlade s vnútroštátnej úpravy s Aarhuským dohovorom a z tohto dôvodu neaplikovať
ustanovenia vnútroštátneho predpisu.
Pre podporu uvedeného výkladu je potrebné poukázať na čl. 10a smernice o EIA
(teraz čl. 11), ktorý bol do smernice vloţený na základe novelizácie smernicou Európskeho
parlamentu a Rady 2003/35/ES, ktorou sa ustanovuje účasť verejnosti pri navrhovaní určitých
plánov a programov týkajúcich sa ţivotného prostredia, a ktorou sa menia a dopĺňajú
s ohľadom na účasť verejnosti a prístup k spravodlivosti, smernice Rady 85/337/EHS
a 96/61/ES, práve v súvislosti s prístupom k spravodlivosti v zmysle čl. 9 Aarhuského
dohovoru. Uvedené ustanovenie smernice o EIA naviac obsahuje pre členské štáty
oprávnenie určiť, v akom štádiu moţno napadnúť rozhodnutia, skutky alebo nečinnosť.
Uvedené ustanovenie je obsahom aj súčasného čl. 11 v jeho druhom odseku.
Členské štáty disponujú na základe procesnej autonómie, pričom musia dodrţiavať
zásady ekvivalencie (konania nesmú byť menej priaznivé ako tie, ktoré sa týkajú obdobných
opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy) a efektivity (nesmú prakticky znemožňovať
alebo nadmerne sťažovať výkon práv priznaných právnym poriadkom Únie), manévrovacím
priestorom pri vykonávaní čl. 9 ods. 2 Aarhuského dohovoru a čl. 10a smernice o EIA.
Predovšetkým im náleţí, aby určili, ktorý súdny alebo nezávislý a nestranný orgán
ustanovený na základe zákona je príslušný rozhodovať o ţalobách, na ktoré sa vzťahujú tieto
ustanovenie, a podľa ktorých procesných spôsobov (rozsudok Súdneho dvora v spojených
veciach C-128/09 aţ C-131/09, C-134/09 a C-135/09 zo dňa 18.10.2011, bod 52).
Uvedené moţno aplikovať aj na otázku, či záverečné stanovisko EIA moţno
preskúmavať v rámci prieskumu následne vydaného rozhodnutia, alebo je členský štát
povinný umoţniť resp. zaviesť pre jeho prieskum samostatné konanie.
Vychádzajúc z procesnej autonómie je podľa právneho poriadku SR umoţnené
iniciovať zainteresovanej verejnosti (ktorá podala písomné stanovisko v priebehu procesu
EIA, a teda má následne v povoľovacom konaní postavenie účastníka konania) súdne konanie
o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia, ktorým bola posudzovaná činnosť povolená a v rámci
tohto konania uplatniť svoje námietky týkajúce sa pochybení v priebehu posudzovania
vplyvov na ţivotné prostredie, čo je plne v súlade s poţiadavkami Aarhuského dohovoru
a práva Únie.
V súvislosti s odkazom na rozsudok tunajšieho súdu sp. zn. 5Sţp/41/2009
prezentovaným ţalobcami v odvolaní, výklad, ktorý zaujal senát najvyššieho súdu
v prejednávanej veci nie je v rozpore so závermi z neho plynúcimi, nakoľko v označenej veci
bola predmetom riešenia otázka aktívnej legitimácie pre podanie správneho opravného
prostriedku alebo ţaloby, keď aplikáciou vnútroštátnej právnej úpravy by došlo prakticky
aţ k odopretiu prístupu k spravodlivosti pre nedostatok aktívnej legitimácie, avšak
v prejednávanej veci ţalobcovia nie sú zo súdneho prieskumu vylúčení, keď záverečné
stanovisko moţno preskúmať, avšak aţ v rámci preskúmania meritórneho rozhodnutia
týkajúceho sa navrhovanej činnosti.
Na základe uvedených dôvodov najvyšší senát dospel k záveru, ţe odvolaniu
ţalobcov nemoţno priznať úspech a uznesenie krajského súdu potvrdil ako vecne správne.
O náhrade trov odvolacieho konania súd rozhodol podľa § 246c ods. 1 O.s.p v spojení
s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 146 ods. 1 písm. c/ O.s.p. tak, ţe ţiaden z účastníkov nemá právo
na náhradu trov odvolacieho konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.
V Bratislave 28.06.2012
JUDr. Eva Babiaková, CSc., v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Emília Čičková