Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6Tdo/41/2012

N a j v y š š í s ú d

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu JUDr. Štefana

Michálika a sudcov JUDr. Petra Hatalu a JUDr. Daniela Hudáka na neverejnom zasadnutí

konanom 19. júla 2012 v Bratislave v trestnej veci obvineného I. P. pre zločin útoku

na verejného činiteľa podľa § 323 ods. 1 písm. a/, ods. 2 písm. c/ Tr. zák. s poukazom

na § 138 písm. a/ Tr. zák. a iné, o dovolaní obvineného proti uzneseniu Krajského súdu

v Trnave z 10. januára 2012, sp. zn. , takto

rozhodol:

Podľa dovolanie obvineného I. P. s a o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e

Rozsudkom Okresného súdu Dunajská Streda z 28. septembra 2011, sp. zn.

, bol obvinený I. P. uznaný vinným zo spáchania päťnásobného prečinu marenia

výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm. d/ Tr. zák. (bod 1/ až 5/), prečinu

krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. f/ Tr. zák. (bod 6/) ako aj zločinu útoku

na verejného činiteľa podľa § 323 ods. 1 písm. a/, ods. 2 písm. c/ Tr. zák. s poukazom

na § 138 písm. a/ Tr. zák. (bod 7/), ktorých sa mal dopustiť na skutkovom základe tam bližšie

uvedenom.

Za to bol odsúdený podľa § 323 ods. 2 Tr. zák. pri použití § 41 ods. 2 Tr. zák. a § 38

ods. 4 Tr. zák. s poukazom na § 37 písm. h/ Tr. zák. k úhrnnému trestu odňatia slobody

vo výmere 7 rokov, na výkon ktorého bol podľa § 48 ods. 2 písm. a/ Tr. zák. zaradený

do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.

Uvedeným rozsudkom mu súd zároveň uložil podľa § 60 ods. 1 písm. a/ Tr. zák.

aj trest prepadnutia veci, a to osobného motorového vozidla BMW 320D čiernej farby,

2

ev.č. X., v prospech štátu a podľa § 61 ods. 2 Tr. zák. i trest zákazu činnosti viesť motorové

vozidlá akéhokoľvek druhu v trvaní 5 rokov.

A napokon bol obvinený podľa v bode 6/ zaviazaný

tiež i k náhrade škody pre S., O. vo výške 54,91 €.

O odvolaní obvineného I. P. proti vyššie citovanému rozsudku rozhodol Krajský súd

v Trnave uznesením z 10. januára 2012, sp. zn. , takým spôsobom, že toto

podľa ako nedôvodné zamietol.

Dňa 12. apríla 2012 bolo na súd prvého stupňa doručené dovolanie obvineného I. P.,

podané prostredníctvom jeho obhajcu a smerujúce proti vyššie uvedenému rozhodnutiu

krajského súdu, kde tento ako dovolací dôvod uviedol dôvod v zmysle § 371

ods. 1 písm. i/

V jeho písomnom odôvodnení pritom poukázal v prvom rade na tú skutočnosť,

že hoci sa k spáchaniu trestných činov uvedených v bode 1/ až 6/ obžaloby priznal a svoje

protiprávne konanie úprimne oľutoval, čo sa týka zločinu útoku na verejného činiteľa

opísaného v bode 7/ obžaloby, tak v tomto smere svoju vinu od začiatku trestného stíhania

popieral. Uviedol, že on nechcel zraziť policajta F., on nenasmeroval vozidlo na neho,

a teda nie je pravdou, čo tvrdí poškodený a ostatní príslušníci Policajného zboru.

Vzhľadom k tomu, že predmetný skutok nebol podľa jeho názoru správne právne

kvalifikovaný, keďže tam uvedené konanie nenapĺňa skutkovú podstatu zločinu útoku

na verejného činiteľa podľa § 323 Tr. zák., podal proti prvostupňovému rozsudku odvolanie,

a to čo do výroku o vine ako i treste.

V tomto pritom upozornil na to, že pokiaľ ide o svedka S. – jeho spolujazdca, tak tento

síce na hlavnom pojednávaní povedal, že sa pridržiava svojej výpovede z prípravného

konania, no on má za to, že ani táto jeho výpoveď prípravného konania nie je objektívna,

nakoľko keď ho policajti po naháňačke vypočúvali, bol pod vplyvom prežitých negatívnych

udalostí, bol v šoku, v silnom psychickom rozrušení a do zápisnice boli zahrnuté aj také

okolnosti, ktoré sa nezakladajú na pravde. Je pravdou, že ho naháňali policajti na služobnom

aute a druhé policajné auto mu prekrížilo cestu s úmyslom ho takýmto spôsobom prinútiť

3

zastaviť, ale medzi poškodeným, ktorý stál vedľa policajného vozidla a rodinným domom

pri ceste bolo asi 4-5 metrov a keď ho poškodený videl prichádzať s vozidlom a videl aj to,

že nebrzdí alebo neznižuje rýchlosť, mal dostatok času na to, aby uskočil. Znovu však

zdôraznil, že on nesmeroval vozidlo na poškodeného, len nerešpektoval jeho znamenie

na zastavenie vozidla, pričom rýchlosť auta nezvýšil.

A ako podotkol v tomto smere ďalej, pri policajnom aute stáli policajti z oboch strán,

a preto predtým než ho obišiel uvažoval nad tým, či ho má obísť z pravej alebo z ľavej strany,

čo svedčí o tom, že on nemal v úmysle nikoho zraziť. Policajti stojaci vedľa policajného auta

mali asi 5 metrov voľného priestoru okolo seba, kde s vozidlom bez problémov prešiel,

nemusel si teda vytvoriť príležitosť a priestor na útek, pričom policajti, ktorí ho naháňali, išli

v tom istom jazdnom pruhu ako on, na tej istej ceste, takže oni takisto museli obísť policajné

vozidlo stojace uprostred cesty. Len tá okolnosť, že poškodený uskočil pred vozidlom, predsa

nemôže byť dôkazom toho, že na neho zaútočil. Podľa neho sa poškodený len jednoducho

zľakol, keď videl blížiace sa auto.

Z dôvodov vyššie uvedených preto obvinený žiadal, aby druhostupňový súd

jeho konanie prekvalifikoval na prečin marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348

ods. 1 písm. d/ Tr. zák., resp. aby vec vrátil súdu prvého stupňa, aby ju ohľadom

bodu 7/ obžaloby v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol. Odvolací súd však

napriek vyššie uvedeným skutočnostiam dospel k nesprávnemu záveru, keď prevzal právny

názor okresného súdu a jeho odvolanie zamietol.

Vzhľadom k tomu, že on rýchlosť nezvýšil, keď uvidel policajné auto prekrížené

na ceste, že nebolo dokázané, že by bol vozidlo nasmeroval na poškodeného a že by ho chcel

úmyselne prinútiť, aby uskočil (t.j. nebolo použité násilie) a taktiež i s poukazom na to,

že v tomto prípade vozidlo nie je možné – ako vyplýva z vyššie uvedeného - kvalifikovať

ako zbraň, teda napokon navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky vyslovil,

že napadnuté uznesenie Krajského súdu v Trnave je založené na nesprávnom právnom

posúdení skutku uvedeného v bode 7/ obžaloby.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) pred vydaním

rozhodnutia o dovolaní obvineného skúmal procesné podmienky pre podanie dovolania

a zistil, že dovolanie bolo podané proti prípustnému rozhodnutiu (,

4

a ), bolo podané oprávnenou osobou prostredníctvom obhajcu

( a ), v zákonnej lehote a na príslušnom súde

( a ), a že spĺňa obligatórne obsahové náležitosti dovolania

( a ). Okrem toho zistil, že bola splnená aj podmienka dovolania

podľa , veta prvá, keďže obvinený pred podaním dovolania využil

svoje právo a podal riadny opravný prostriedok.

Najvyšší súd Slovenskej republiky však zároveň dospel k záveru, že podané dovolanie

je potrebné odmietnuť na neverejnom zasadnutí, nakoľko je zrejmé, že nie sú splnené dôvody

dovolania podľa ( ).

Podľa dovolanie možno podať, ak rozhodnutie

je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití

iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd

nemôže skúmať a meniť.

Podľa je dovolací súd viazaný dôvodmi dovolania, ktoré

sú v ňom uvedené.

Pokiaľ ide o obvineným uplatnený dovolací dôvod podľa ,

tak z jeho znenia je zrejmé, že Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd rozhodujúci

o dovolaní je viazaný zisteným skutkovým stavom veci tak, ako ho ustálili súdy nižšej

inštancie. Rovnako potom nie je oprávnený ani posudzovať spôsob hodnotenia dôkazov

a závery, ktoré z dokazovania súdy vyvodili a ktoré sú podkladom pre zistenie

skutkového stavu.

Ako už z vyššie uvedeného vyplýva, obvinený sa teda podaním dovolania nemôže

účinne domáhať nápravy či revízie skutkových zistení, ktoré urobili súdy prvého a druhého

stupňa, ani k preskúmavaniu nimi vykonaného dokazovania.

V dôsledku uvedeného iba s poukazom na nesprávne skutkové zistenia

alebo na nesúhlas s hodnotením vykonaných dôkazov nemožno potom vyvodzovať

predmetný dovolací dôvod. Ten je totiž daný len v tých prípadoch, keď je rozhodnutie súdu

5

založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na inom nesprávnom

hmotnoprávnom posúdení.

Čo sa týka pritom dovolania obvineného I. P., tak z jeho obsahu je zrejmé, že tam

uvedené námietky smerujú len vo vzťahu k skutkovým zisteniam, resp. spôsobu,

akým súdy vyhodnotili v jeho neprospech vykonané dôkazy a záverom, ktoré z vykonaného

dokazovania vyvodili.

Avšak ako už aj bolo viackrát vyššie spomenuté, skutok tak, ako bol zo strany

konajúcich súdov zistený (a ustálený pod bodom 7/), je pre Najvyšší súd Slovenskej republiky

ako súd dovolací záväzný, pričom pokiaľ ide o jeho právne posúdenie, tak toto je i podľa jeho

názoru správne a v súlade so zákonom, keďže tento napĺňa všetky zákonné znaky zločinu

útoku na verejného činiteľa podľa § 323 ods. 1 písm. a/, ods. 2 písm. c/ Tr. zák. s poukazom

na § 138 písm. a/ Tr. zák.

Na základe vyššie uvedených skutočností a citovaných zákonných ustanovení

preto Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol tak, ako je uvedené v enunciáte

tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.

V Bratislave 19. júla 2012

JUDr. Štefan M i c h á l i k, v. r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Ing. Alžbeta Kóňová