Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
7ed/385613.7c0a96.pdf
PDF · 160.65 KB
No categories available
2Cdo/187/2012
Najvyšší súd 2 Cdo 187/2012
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkyne C., so sídlom v B.,
zastúpenej H., proti ţalovanému P. Ž., bývajúcemu v L., o splnenie povinnosti zaplatiť
sumu 694,29 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Liptovský Mikuláš pod sp. zn.
7 C 7/2011, o dovolaní ţalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Ţiline z 1. decembra 2011
sp. zn. 10 Co 171/2011, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Ţalovanému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Liptovský Mikuláš rozsudkom z 31. januára 2011 č.k. 7 C 7/2011-46
uloţil ţalovanému povinnosť zaplatiť sumu 439,05 €, úroky z omeškania vo výške 9 % ročne
zo sumy 402,33 € od 1.10.2009 do zaplatenia na účet ţalobkyne a trovy konania v sume
47,09 € na účet právneho zástupcu ţalobkyne JUDr. M. C., všetko do 15 dní od právoplatnosti
rozsudku. V zostávajúcej časti súd návrh zamietol. Rozhodnutie odôvodnil tým, ţe účastníci
konania 7. decembra 2006 uzavreli zmluvu o poskytnutí spotrebiteľského úveru č. X., ktorou
sa ţalobkyňa zaviazala poskytnúť ţalovanému úver v sume 18 000,-- Sk (597,49 €).
Ţalobkyňa listom z 20. augusta 2009 odstúpila od úverovej zmluvy (ţalovaný ho prevzal 28.
augusta 2009) a zároveň vyzvala ţalovaného na plnenie. Dôvodom odstúpenia od zmluvy
bolo porušenie povinností ţalovaným, dlh nesplácal pravidelne a v dohodnutých splátkach,
uhradil len časť dlţnej sumy a to 284,80 €. Súd pri právnom posúdení veci vychádzal okrem
iného z ustanovení zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení neskorších
predpisov. Po preukázaní opodstatnenosti nároku ţalobkyne v sume 439,05 €, súd ţalobe
v tejto časti vyhovel. Vzhľadom na to, ţe ţalovaný sa dostal do omeškania, súd ţalobkyni
priznal aj úrok z omeškania (§ 517 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka). Ďalej súd
v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ţe ţalobkyňa netvrdila, ako ani nepreukázala
dohodu účastníkov konania o celkovom počte splátok a výške nákladov, vrátane úrokovej
sadzby (úrok za poţičanie peňazí). Pri absencii údaja o ročnej priemernej miere nákladov
preto ţalovaný nemohol mať vedomosť o celkovej miere nákladov, ktorá skutočnosť je
rozhodujúca pre spotrebiteľa v súvislosti so vstupom do zmluvného vzťahu
s poskytovateľom úveru. Spotrebiteľský úver súd preto povaţoval za bezúročný a bez
poplatkov. Vo zvyšnej časti súd vzhľadom na uvedené ţalobu zamietol a o trovách konania
rozhodol podľa § 142 ods. 2 O.s.p.
Krajský súd v Ţiline na odvolanie ţalobkyne rozsudkom z 1. decembra 2011 sp. zn.
10 Co 171/2011 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku, v ktorom v zostávajúcej
časti súd ţalobu zamietol a vo výroku o trovách konania. Vyslovil, ţe vo zvyšku sa rozsudku
okresného súdu nedotýka. Ţalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
Rozhodnutie odôvodnil tým, ţe odvolací súd sa stotoţnil s názorom súdu prvého stupňa
o aplikácii zákona č. 258/2001 Z.z. V danom prípade bola preukázaná výška poskytnutého
úveru na základe čerpania z platobnej karty v sume 687,12 € ako aj ďalšia skutočnosť, ţe
ţalovaný uhradil svoj dlh v sume 284,80 €. Keďţe je plne opodstatnený záver o bezúročnosti
tohto úveru, ţalovanému zostáva zaplatiť zostatok nesplateného úveru v sume 402,33 €.
Zmluvná pokuta má sankčný charakter, postihuje účastníka, ktorý nesplní svoju povinnosť
zaplatiť svoj dlh riadne a včas. Pre prípad tohto porušenia si účastníci dojednali v zmluve
zmluvnú pokutu vo výške 8 % z kaţdej splátky, s úhradou ktorej sa dostal do omeškania
dlţník viac neţ 30 dní (v tomto prípade predstavuje zmluvná pokuta 16,80 €). Ďalej vzniklo
ţalobkyni právo na zaplatenie poplatku za upomienku 3,32 € a poplatku za vstup
do vymáhania 16,60 € (spolu teda 439,05 €). Vo zvyšku aj odvolací súd povaţoval nárok
ţalobkyne za nedôvodný a jej odvolanie v tomto smere za neopodstatnené. O trovách
odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala ţalobkyňa dovolanie. Navrhla, aby
dovolací súd rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Prípustnosť
dovolania vyvodzovala z § 237 písm. f/ O.s.p. a jeho dôvodnosť z § 241 ods. 2 písm. a/, b/, c/
O.s.p. Odňatie moţnosti konať pred súdom ţalobkyňa videla v nedostatku riadneho
a presvedčivého odôvodnenia rozhodnutí súdov oboch stupňov. Uviedla, ţe odvolací súd sa
stotoţnil v celom rozsahu s odôvodnením napadnutého rozsudku a len na zvýraznenie jeho
správnosti sa vyjadril k niektorým okolnostiam, ktoré ţalobkyňa namietala. V odôvodnení
rozhodnutia prvostupňového súdu je uvedené, ţe ţalobkyňa nepreukázala obligatórnu
náleţitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere a to ročnú percentuálnu mieru nákladov, preto je
potrebné poskytnutý úver povaţovať za bezúročný a bez poplatkov. Prvostupňový a aj
odvolací súd iba skonštatoval absenciu údaja o ročnej percentuálnej miery nákladov bez
akéhokoľvek bliţšieho zdôvodnenia. Rozhodnutia súdov sú v tejto časti zmätočné,
nedostatočne odôvodnené a ţalobkyni nie je zrejmé na základe akých skutočností
prvostupňový a aj odvolací súd dospel k uvedenému záveru. Rozhodnutia ďalej povaţuje aj
za nepreskúmateľné, čo ţalobkyňa označila ako vadu v zmysle § 241 ods. 1 písm. b/ O.s.p.
Odvolací súd sa vôbec nevysporiadal s argumentáciou ţalobkyne, neobjasnil na základe čoho
dospel k uvedeným záverom a ţalobkyni nárok priznal len čiastočne. Ďalej poukázala aj na to,
ţe vec bola nesprávne právne posúdená (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Súdy pochybili v tom
smere, keď poskytnutý úver povaţovali za bezúročný a bez poplatkov z dôvodu absencie
údaju o ročnej percentuálnej miere nákladov. Poukázala aj na princíp právnej istoty
v súvislosti s rôznorodosťou rozhodovacej praxe prvostupňových súdov Slovenskej republiky.
Ţalovaný sa k dovolaniu ţalobkyne nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpená advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr to, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré
moţno napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O.s.p.), a bez nariadenia dovolacieho pojednávania
(§ 243a ods. 1 O.s.p.) dospel k záveru, ţe dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, voči ktorému
takýto opravný prostriedok nie je prípustný.
Podľa § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia
odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle § 238 ods. 1 O.s.p.
je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu
prvého stupňa vo veci samej. Dovolanie je tieţ prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu,
v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto
veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.). Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. dovolanie je prípustné tieţ proti rozsudku
odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd
vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide
o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku
súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej
podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.
Podľa § 238 ods. 5 O.s.p. dovolanie nie je prípustné ani vo veciach, v ktorých bolo
napadnuté právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu o peňaţnom plnení neprevyšujúcom
trojnásobok minimálnej mzdy a v obchodných veciach desaťnásobok minimálnej mzdy,
pričom na príslušenstvo sa neprihliada. Ak je predmetom dovolacieho konania len
príslušenstvo pohľadávky, dovolanie nie je prípustné, ak výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa prvej vety. Na určenie minimálnej mzdy je
rozhodujúci deň podania návrhu na prvostupňovom súde.
V danej veci bolo dovolaním ţalobkyne napadnuté právoplatné rozhodnutie
odvolacieho súdu v časti o peňaţnom plnení v sume 255,24 € (694,29 € - 439,05 €) a táto
suma nedosahuje trojnásobok minimálnej mzdy v čase podania ţaloby. Minimálna mzda
v deň podania ţaloby, t.j. 25. novembra 2010 bola v zmysle nariadenia vlády č. 441/2009 Z.z.
stanovená sumou 307,70 € a jej trojnásobok predstavuje sumu 923,10 €. Preto je dovolanie
proti rozsudku odvolacieho súdu podľa uvedeného ustanovenia § 238 ods. 5 O.s.p.
neprípustné.
Vzhľadom na obsah dovolania ako aj na zákonnú povinnosť skúmať, či napadnutý
rozsudok nebol vydaný v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237
O.s.p. (§ 242 ods. 1 O.s.p.), zaoberal sa dovolací súd otázkou, či konanie nie je postihnuté
niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p. V zmysle § 237 O.s.p. je dovolanie prípustné
proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí
do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť
účastníkom konania, c) účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne
zastúpený, d) v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv
začalo konanie, e) sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f) účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g) rozhodoval
vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval
senát. Dovolateľka vady v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/, g/ O.s.p. nenamietala a tieto nezistil
ani dovolací súd.
Dovolateľka namietala vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ktorú videla
v nedostatočnom odôvodnení rozhodnutia odvolacieho súdu ako aj súdu prvého stupňa,
resp. v ich nepreskúmateľnosti (pozn. nepreskúmateľnosť rozhodnutia nie je vadou podľa
§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. ako ţalobkyňa vo svojom dovolaní uviedla).
Vady konania vymedzené v zhora citovaných častiach ustanovenia § 237 O.s.p. sú
porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, toto právo
zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj čl. 46
a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija
c/a Španielsko z 9. decembra 1994, séria A č. 303-A), Komisie (napr. stanovisko vo veci
E.R.T. c/a Španielsko z roku 1993, sťaţnosť č. 18390/91) a Ústavného súdu Slovenskej
republiky (nález z 12. mája 2004 sp. zn. I. ÚS 226/03) treba za porušenie práva
na spravodlivé súdne konanie povaţovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho
odôvodnenia súdneho rozhodnutia.
Pretoţe povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka
na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vyporiada
i so špecifickými námietkami účastníka; porušením uvedeného práva účastníka na jednej
strane a povinnosti súdu na druhej strane sa účastníkovi konania (okrem upretia práva
dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma moţnosť náleţite,
skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky i s jeho
dôvodmi) v rámci vyuţitia prípadne riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov.
Ak potom nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva
na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/
O.s.p. a zároveň aj dôvodnosť podaného dovolania.
Ústavný súd podľa konštantnej judikatúry (pozri IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04)
vyslovil, ţe súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 46 ods. 1
ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne, zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov
a ochranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali
do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (I. ÚS 241/07).
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje
za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Podľa § 211 ods. 2 O.s.p. ak tento zákon neustanovuje inak, pre konanie na odvolacom
súde platia primerane ustanovenia o konaní pred súdom prvého stupňa.
Po preskúmaní veci dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutia súdov niţších
stupňov zodpovedajú vyššie uvedeným poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí.
Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav,
primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanej
veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval
na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery
primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká
aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola
popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia
zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré rozhodnutie súdu prvého stupňa
v napadnutej časti potvrdil. Odvolací súd sa vyjadril aj k námietkam ţalobkyne uvedených
v odvolaní. Jeho rozhodnutie nemoţno povaţovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené,
resp. ústavne nekomformné, pretoţe odvolací súd sa pri výklade aplikácii zákonných
predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam. Ako
vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, ţe dovolateľka sa s právnym názorom
všeobecného súdu nestotoţňuje, nemôţe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I. ÚS 188/06).
Pokiaľ dovolateľka namietala, ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) je potrebné uviesť,
ţe tzv. iná vada konania majúca za následok nesprávne rozhodnutie vo veci je síce
relevantným dovolacím dôvodom (s poukazom na tieto vady moţno odôvodniť len procesne
prípustné dovolanie), sama osebe však prípustnosť dovolania nezakladá.
Dovolateľka ďalej svoje dovolanie odôvodnila aj s poukazom na § 241 ods. 2 písm. c/
O.s.p. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne
závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym
posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu
aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis alebo ak síce
aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych
skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je
síce relevantným dovolacím dôvodom, rovnako však samo osebe prípustnosť dovolania
nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje zmätočnosť
rozhodnutia).
Pre úplnosť k dovolacej námietke porušenia princípu právnej istoty v súvislosti
s rôznorodosťou rozhodovacej praxe prvostupňových súdov Slovenskej republiky dovolací
súd uvádza, ţe poţiadavka právnej istoty a ochrany legitímnej dôvery verejnosti nezahŕňa
právo na jednotnosť judikatúry (pozri Atanasovski v. „the Former Yugoslav Republic of
Macedonia“, č. 36815/03, § 38, 14. január 2010). Moţnosť existencie kolidujúcich súdnych
rozhodnutí je prirodzenou črtou kaţdého súdneho systému, ktorý je zaloţený na systéme
súdov prvej inštancie a odvolacích súdov s právomocou na území ich teritoriálnej jurisdikcie
(porovnaj Santos Pinto v. Portugal, č. 39005/04, § 41, 20. máj 2008).
Vzhľadom na uvedené moţno preto zhrnúť, ţe v danom prípade prípustnosť dovolania
nemoţno vyvodiť z ustanovenia § 238 O.s.p. a iné vady konania v zmysle § 237 O.s.p. neboli
dovolacím súdom zistené. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie ţalobkyne
podľa § 218 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p., ako dovolanie smerujúce proti
rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol. So zreteľom
na právnu úpravu dovolacieho konania nezaoberal sa napadnutým rozhodnutím odvolacieho
súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
V dovolacom konaní úspešnému ţalovanému vzniklo právo na náhradu trov konania
proti ţalobkyni, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p.
a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd mu však náhradu trov dovolacieho konania nepriznal,
pretoţe mu ţiadne trovy v dovolacom konaní nevznikli.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 25. júla 2012
JUDr. Martin Vladik, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová