Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
da2/385818.00287e.pdf
PDF · 163.78 KB
No categories available
2ObdoV/11/2012
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 2ObdoV/11/2012
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu A. T. P., s. r. o., M., X. B.,
IČO: X., zastúpeného JUDr. A. C., advokátkou, N., X. Z., proti ţalovanej JUDr. D. G., K.,
M., správkyni konkurznej podstaty úpadcu G. J., J., B., X. Ţ., IČO: X., za účasti vedľajšieho
účastníka M.. H., a. s., P., X. B., zastúpeného JUDr. P. S., advokátom, M., X. B., o vylúčenie
veci z konkurznej podstaty úpadcu vedenej na Krajskom súde v Banskej Bystrici pod sp.
zn. 52 Cbi/52/2006, na dovolanie ţalobcu proti uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky č.k. 30bo 50/2011-497 z 20. decembra 2011, takto
rozhodol:
Napadnuté uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 30bo/50/2011-497
z 20. decembra 2011 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky /ako súd odvolací/ uznesením č. k. 30bo/50/2011-
497 z 20. decembra 2011 zrušil uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k.
52Cbi/52/2006-439 z 22. februára 2011. Zrušeným uznesením krajský súd prerušil konanie
o vylúčenie veci /nehnuteľností/ zo spisu konkurznej podstaty úpadcu G. J., do právoplatného
skončenia veci vedenej na Okresnom súde v Ţiline pod sp. zn. 23C 61/2001, pretoţe sa
v tomto konaní vyrieši otázka vlastníckeho práva, ktorá môţe mať význam pre rozhodnutie
krajského súdu v prejednávanej veci.
V odôvodnení svojho rozhodnutia odvolací súd uviedol, ţe proti uzneseniu krajského
súdu podala v zákonnej lehote odvolanie ţalovaná, ktoré doplnila podaním z 8. júla 2011.
Poukázal na vyjadrenie vedľajšieho účastníka k odvolaniu a skonštatoval, ţe ţalobca sa
k odvolaniu nevyjadril. Následne uviedol obsah rozhodnutia krajského súdu a odvolania
a uzavrel, ţe vylučovaciu ţalobu je treba odlišovať od ţaloby na určenie vlastníckeho práva.
Zápisom majetku do súpisu konkurznej podstaty, rovnako ako právoplatným rozhodnutím
o jeho vylúčení zo súpisu konkurznej podstaty, nemôţe byť nikdy určený vlastník takéhoto
majetku. Zápis majetku do súpisu konkurznej podstaty iba deklaruje navonok skutočnosť, ţe
správca konkurznej podstaty povaţuje takýto majetok za majetok podstaty a nakladá s ním
ako s majetkom podliehajúcim konkurzu. Zapísanie určitého majetku do súpisu konkurznej
podstaty tak umoţňuje správcovi i jeho následné speňaţovanie. Právnym prostriedkom
ochrany inej osoby /spravidla vlastníka/ proti neoprávnenému zahrnutiu takéhoto majetku do
súpisu konkurznej podstaty je práve vylučovacia /excindačná/ ţaloba podľa ustanovenia § 19
ods. 2 ZKV.
Rozhodnutie súdu o určení vlastníckeho práva ţalobcu taktieţ nie je vţdy takou
právnou skutočnosťou, ktorá by mala sama osebe za následok vylúčenie tejto veci zo súpisu
majetku patriaceho do konkurznej podstaty úpadcu. Do konkurznej podstaty náleţí nielen
majetok, ktorý dlţníkovi patril v deň vyhlásenia konkurzu, alebo ktorý nadobudol počas
konkurzu, ale i majetok, ktorého vlastníkom je síce osoba odlišná od úpadcu, avšak právne
úkony dlţníka /úpadcu/ týkajúce sa tohto majetku /na základe ktorých dlţník tento majetok
previedol na iné osoby/ sú voči veriteľom neúčinné /§ 15 ZKV/. Pokiaľ by právny úkon
dlţníka voči jeho veriteľom bol neúčinný, neznamená to súčasne, ţe by takýto právny úkon
dlţníka bol neplatným úkonom. Vlastníkom veci zahrnutej do konkurznej podstaty v dôsledku
neúčinnosti právneho úkonu dlţníka zostáva navonok stále osoba, ktorá vec od dlţníka
nadobudla. Všeobecným dôsledkom neúčinnosti prevodu vlastníckeho práva je i odpadnutie
účinkov prevodu vlastníckeho práva, a to ako účinkov zániku vlastníctva /na strane prevodcu/,
tak i účinkov nadobudnutia vlastníctva /na strane nadobúdateľa/. V zásade platí, ţe vlastníctvo
k vylučovanej veci súd rieši ako otázku predbeţnú, v dôsledku čoho neboli splnené
podmienky na prerušenie konania podľa ustanovenia § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p. a preto
najvyšší súd napadnuté uznesenie podľa § 221 ods. 1 O. s. p. zrušil.
Ţalobca sa s uvedeným rozhodnutím odvolacieho súdu neuspokojil a podal proti nemu
dovolanie z dôvodov podľa § 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p. – v konaní došlo k vade uvedenej
v § 237 písm. f/ O. s. p. a podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p. – konanie je postihnuté inou
vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Uviedol, ţe o vadu, ktorá je
z hľadiska ustanovenia § 237 písm. f/ O. s. p. významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní
postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi
predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi jeho procesné práva, ktoré mu právny
poriadok priznáva. Odňatie moţnosti konať pred sudom spočíva podľa ţalobcu v úplnom
znemoţnení realizácie procesných práv ţalobcu postupom odvolacieho súdu.
Konštatovanie odvolacieho súdu, ţe ţalobca sa k odvolaniu nevyjadril nie je správne,
nakoľko ţalobca sa k odvolaniu ţalovanej vyjadril podaním z 26. 05. 2011, preukázateľne
doručeným Krajskému súdu v Banskej Bystrici dňa 15. 06. 2011, čoho dôkazom je údaj na
doloţenej doručenke. Neevidovanie ţalobcovho vyjadrenia k odvolaniu, mala za následok, ţe
odvolací súd sa nevysporiadal so skutočnosťami a argumentmi ţalobcu v uvedenom
vyjadrení. Občiansky súdny poriadok na viacerých miestach garantuje účastníkom
súdneho konania pravo vyjadriť sa ku všetkým skutkovým a právnym otázkam. Tomuto právu
zodpovedá povinnosť súdov sa riadne vysporiadať so všetkými skutočnosťami, ktoré
účastníci konania uviedli a ktoré majú pre rozhodnutie vo veci rozhodujúci význam.
Odignorovanie vyjadrenia ţalobcu k odvolaniu ţalovanej odvolacím súdom pri
vydávaní rozhodnutia je podľa ţalobcu aj porušením princípu kontradiktórnosti a princípu
rovnosti zbraní /keďţe ţalovaná ako aj vedľajší účastník sa k veci vyjadrili/ ako základných
definičných prvkov práva na spravodlivé súdne konanie /čl. 46 aţ 50 Ústavy Slovenskej
republiky/. Uvedeným postupom odvolacieho súdu sa ţalobcovi odňalo jeho základné právo
vyjadriť sa k podanému návrhu a tak argumentovať voči všetkým skutkovým a právnym
skutočnostiam. Toto pochybenie malo taktieţ za následok, ţe odvolací súd sa v napadnutom
rozhodnutí vôbec nevysporiadal s argumentáciou ţalobcu, čím tieţ porušil ţalobcove právo na
riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia. V dôsledku takéhoto postupu odvolacieho súdu je
konanie, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého rozhodnutia, zaťaţené vadou,
spôsobujúcou jeho nezákonnosť. Preto navrhol napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť na
nové konanie.
Ţalovaná vo vyjadrení k dovolaniu poukázala na ustanovenie § 209a ods. 1 O. s. p.
v zmysle ktorého, len ak odvolanie smeruje proti rozhodnutiu vo veci samej sú účastníci
súdom vyzvaní, aby sa k doručenému odvolaniu vyjadrili. So zreteľom na uvedené je potom
právne bezvýznamné, či sa účastník vyjadril alebo nevyjadril k odvolaniu, ktoré nesmeruje
proti rozhodnutiu vo veci samej.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací /§ 10a ods. 2 O. s. p./, po zistení,
ţe dovolanie je prípustné /§ 237 písm. f/ O. s. p./, preskúmal napadnuté rozhodnutie v rozsahu
stanovenom § 242 O. s. p. a dospel k záveru, ţe dovolanie je dôvodné.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa /§ 236 ods. 1 O. s. p./. Podmienky prípustnosti dovolania proti rozhodnutiu
odvolacieho súdu upravujú ustanovenia § 237 aţ § 239 O. s. p.
V prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu o prerušení konania.
Prípustnosť dovolania proti takému rozhodnutiu nevyplýva z ustanovenia § 239 O. s. p.
Dovolací súd preto skúmal, či dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo
vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O. s. p. a § 242
ods. 1 O. s. p. Ustanovenie § 237 O. s. p. nemá ţiadne obmedzenia vo výpočte rozhodnutí
odvolacieho súdu, ktoré sú spôsobilým predmetom dovolania. Z hľadiska prípustnosti
dovolania podľa uvedeného ustanovia nie je predmet konania významný. Ak rozhodnutie trpí
niektorou z vád uvedených v § 237 O. s. p. dovolací súd zruší rozhodnutie odvolacieho súdu
i keď dovolateľ toto pochybenie nenamietal. Rovnako postupuje i v prípade, ak dovolanie nie
je v zmysle § 238 a § 239 O. s. p. prípustné. Pri skúmaní či konanie, v ktorom bolo vydané
napadnuté uznesenie, nie je postihnuté niektorou z vád taxatívne vymedzených v § 237
O. s. p., sa bolo potrebné zaoberať otázkou opodstatnenosti tvrdenia dovolateľa, podľa
ktorého mu v prejednávanej veci bola odňatá moţnosť konať súdom /§ 237 písm. f/ O. s. p./,
keď odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa o prerušení konania zrušil, pričom sa
nevysporiadal so skutočnosťami a argumentmi ţalobcu uvedenými v jeho vyjadrení
k odvolaniu zo dňa 26. 05. 2011, čím sa mu odňalo jeho základné právo vyjadriť sa
k podanému návrhu a tak argumentovať voči všetkým skutkovým a právnym skutočnostiam.
Podľa ustálenej judikatúry súdov odňatím moţnosti konať pred súdom sa v zmysle
ustanovenia § 237 písm. f/ O. s. p. rozumie taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa
účastníkovi znemoţní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny
poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.
Postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania odňala moţnosť konať pred súdom
zakladá porušenie práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd /sp. zn. III. ÚS 156/2006, sp. zn. III. ÚS 331/2004, sp. zn.
II. ÚS 174/2004/.
Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky kaţdý sa môţe domáhať zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch
ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, kaţdý má právo na to,
aby jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým
a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo
záväzkoch.
V zmysle judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky, ak súd koná vo veci
uplatnenia práva osoby určenej v čl. 46 ods. 1 ústavy inak ako v rozsahu a spôsobom
predpísaným zákonom, porušuje ústavou zaručené právo na súdnu ochranu /sp. zn.
I. ÚS 4/1994/.
Koncept spravodlivého súdneho konania vnímaný v rozhodovacej činnosti Európskeho
súdu pre ľudské práva ako aj v judikatúre Ústavného súdu Slovenskej republiky (sp. zn. II.
ÚS 116/2009, sp. zn. III. ÚS 199/2008, sp. zn. IV. ÚS 186/2009) vyţaduje, aby kaţdej
procesnej strane bola daná primeraná moţnosť predniesť svoju záleţitosť za podmienok, ktoré
ju nestavajú do podstatne nevýhodnejšej pozície – proti jej protistrane (napr. Nideröst -
Huber proti Švajčiarsku, 18. februára 1997, ods. 23, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997 -
1). Okrem tejto poţiadavky koncept spravodlivého súdneho konania v sebe implikuje právo
na kontradiktóme konanie, podľa ktorého procesné strany musia dostať príleţitosť, nielen
predloţiť všetky dôkazy potrebné na to, aby ich návrh uspel, ale aj zoznámiť sa so všetkými
dôkazmi a pripomienkami, ktoré boli predloţené (účastníkmi), alebo zabezpečené (súdom)
s cieľom ovplyvniť rozhodnutie súdu a vyjadriť sa k nim ( M. a ďalší proti Českej republike,
č. 61811/00, K. a ďalší proti Českej republike, č. 35376/97, 3. marec 2000). Za súčasť práva
na spravodlivý proces je treba preto povaţovať právo účastníkov konania na doručenie
procesných vyjadrení ostatných účastníkov.
Európsky súd pre ľudské práva v rozsudku z 27. apríla 2010 vo veci H. a ďalší proti
Slovenskej republike uviedol, ţe „...význam poţiadavky, aby bolo vyjadrenie zaslané všetkým
účastníkom konania spočíva v potrebe zabezpečenia, aby procesné strany mali vieru vo
výkon spravodlivosti a aby im nebola odopretá moţnosť vyjadriť sa ku skutočnostiam, ktoré
by mohli ovplyvniť rozsudok súdu.“ Nedoručenie vyjadrenia účastníka konania druhému
účastníkovi konania vytvára stav nerovnosti účastníkov v konaní pred súdom, čo je v rozpore
s princípom kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní ako súčasti práva na spravodlivý
proces.
Ústava Slovenskej republiky v článku 47 ods. 3 garantuje rovnosť účastníkov v konaní
pred súdom. Rovnosť účastníkov v súdnom konaní ako prirodzený dôsledok rovnosti
všetkých občanov bliţšie charakterizuje § 18 prvá veta O. s. p., podľa ktorého účastníci majú
v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie. Pod rovnakým postavením účastníkov
moţno rozumieť iba také procesné postavenie, ktoré zabezpečí spravodlivý proces.
Poţiadavka spravodlivého procesu v sebe obsahuje zásadu zaručujúcu pre kaţdú stranu
v procese mať rovnakú moţnosť obhajovať svoje záujmy a zároveň vylučujúcu mať moţnosť
podstatnej výhody voči protistrane.
Zásada rovnosti účastníkov vyţaduje, aby jej uplatňovanie bolo koherentné vo
všetkých štádiách občianskeho súdneho konania. Obaja účastníci majú právo na efektívny
opravný prostriedok a na odvolacie konanie bez faktických a právnych prekáţok.
Z obsahu spisu vyplýva, ţe vyjadrenie ţalobcu k odvolaniu ţalovanej zo dňa 11. marca
2011 došlo na Krajský súd v Banskej Bystrici 15. júna 2011. Toto vyjadrenie poslal krajský
súd podaním zo 16. júna 2011 /č. l. 487/ na vedomie ţalovanej. Ţalovaná sa k uvedenému
podaniu ţalobcu vyjadrila podaním z 8. júla 2011 /č. l. 473/. Odvolací súd sa podaniami
ţalovanej a vedľajšieho účastníka k odvolaniu vo svojom rozhodnutí zaoberal a toto uviedol
aj do obsahu odôvodnenia svojho rozhodnutia. V danej veci však vyjadrenie ţalobcu
k odvolaniu zostalo opomenuté, v dôsledku čoho musel dovolací súd v tejto súvislosti
konštatovať, ţe odvolacie konanie nie je moţné povaţovať za spravodlivé.
Preto najvyšší súd dospel k záveru, ţe došlo k porušeniu základného práva ţalobcu na
súdnu ochranu podľa čl. 47 ods. 3, čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a ţalobcovi bola odňatá moţnosť
konať pred súdom /§ 237 písm. f/ O. s. p./.
Najvyšší súd Slovenskej republiky preto podľa § 243b ods. 2 O. s. p. dovolaním
napadnuté uznesenie odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Úlohou odvolacieho súdu v ďalšom konaní bude náleţite vysporiadať sa so všetkými
námietkami ţalobcu uvedenými vo vyjadrení k odvolaniu.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov
5 : 0 (§ 3 ods. 9 veta tretia zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení účinnom od 01. 05. 2011).
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave, 30. augusta 2012
JUDr. Viera Pepelová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: H.