Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
6e4/385803.bd9082.pdf
PDF · 126.06 KB
No categories available
6Cdo/159/2011
Najvyšší súd 6 Cdo 159/2011
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkyne M. H., bývajúcej v K.,
v dovolacom konaní zastúpenej JUDr. Branislavom Kahancom, advokátom so sídlom
v Prešove, Vajanského 33, proti ţalovanému Národnému ústavu tuberkulózy, pľúcnych
chorôb a hrudníkovej chirurgie Vyšné Hágy, so sídlom vo Vyšných Hágoch, IČO: 227811,
o náhradu škody, vedenej na Okresnom súde Poprad pod sp. zn. 10 C 778/1992, o dovolaní
ţalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Prešove zo 16. júna 2009 sp. zn. 5 Co 28/2009,
takto
rozhodol:
Dovolanie ţalobkyne o d m i e t a .
Ţalovanému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Poprad rozsudkom z 15. októbra 2008 č.k. 10 C 778/1992-393 uloţil
ţalovanému povinnosť zaplatiť ţalobkyni sumu 4 112,50 Sk spolu s 3 % úrokom z omeškania
ročne od 26. augusta 1992 aţ do zaplatenia, všetko v lehote 15 dní od právoplatnosti
rozsudku. V prevyšujúcej časti ţalobu ţalobkyne zamietol a súčasne rozhodol o trovách
účastníkov konania, o trovách štátu a o povinnosti ţalovaného zaplatiť na účet okresného
súdu súdny poplatok. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, ţe v časti mimoriadneho zvýšenia
odškodnenia za bolesť povaţoval za primerané zvýšenie v rozsahu 2,33 násobku základného
bodového ohodnotenia, čo predstavuje sumu 3 112,50 Sk. Pri odškodnení sťaţenia
spoločenského uplatnenia (SSU) nad rámec základného bodového ohodnotenia vychádzal
zo zistenia, ţe u ţalobkyni nejde o taký následok, ktorý by ju akokoľvek obmedzoval v jej
ţivote. Za primerané preto povaţoval zvýšenie len v rozsahu 0,66 násobku základného
bodového ohodnotenia, čo predstavuje sumu 1 000,-- Sk. Do týchto súm ţalobe ţalobkyni
vyhovel a nad priznané odškodnenie do výšky ţalobkyňou poţadovaného odškodnenia, t.j.
do sumy 6 000,-- Sk, resp. sumy 21 000,-- Sk ţalobu zamietol. Pokiaľ ţalobkyňa ţiadala
priznať jednorazové odškodnenie v sume 1 500 000,-- Sk a platenie mesačnej renty v sume
1 500,-- Sk ako rozdielu medzi pravdepodobne dosahovaným zárobkom a výškou poberaného
invalidného dôchodku, ţalobu v tejto časti zamietol pre dôvodne vznesenú námietku
premlčania ţalovaným a z dôvodu, ţe tieto ţalobkyňou poţadované nároky nemajú oporu
v zákone. Uplatnené príslušenstvo priznal len vo výške zodpovedajúcej zákonnej úprave a len
z priznanej istiny. Rozhodnutie o náhrade trov konania odôvodnil s poukazom na ustanovenie
§ 142 ods. 2 O.s.p. a § 148 ods. 1 O.s.p.
Krajský súd v Prešove rozsudkom zo 16. júna 2009 sp. zn. 5 Co 28/2009 na odvolanie
ţalobkyne rozsudok okresného súdu v jeho napadnutej zamietajúcej časti potvrdil.
V odôvodnení rozhodnutia uviedol, ţe súd prvého stupňa v časti nárokov o mimoriadne
zvýšenie odškodnenia za bolesť a za SSU zistil náleţite skutkový stav veci a dospel aj
k správnym právnym záverom. Výsledky vykonaného dokazovania nedávali moţnosť
na zvýšenie odškodnenia nad sumy priznané súdom prvého stupňa. Za správne, zákonu
zodpovedajúce povaţoval aj zamietnutie ţaloby o jednorazové odškodnenie v sume
1 500 000,-- Sk a platenie renty, keď okresný súd dospel k správnemu záveru, podľa ktorého
tieto nároky sú premlčané a keďţe ţalovaný sa dovolal premlčania, ţalobkyni ich nemoţno
priznať (§ 100 ods. 1 OZ). V odôvodnení sa vyporiadal aj s výhradami ţalobkyne, ktoré sa
týkali procesných pochybení v postupe súdu prvého stupňa.
Proti tomuto rozsudku krajského súdu podala dovolanie ţalobkyňa. Navrhla rozsudok
odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Uviedla, ţe v konaní pred súdmi
niţších stupňov došlo k vadám uvedeným v § 237 písm. b/ a f/ O.s.p., keďţe ako účastníčka
konania nemala procesnú spôsobilosť a nebola riadne zastúpená a v dôsledku neustanovenia
zástupcu bola ukrátená na svojich právach. Vytýkala odvolaciemu aj prvostupňovému súdu,
ţe sa nezaoberal otázkou, či ako osoba nevidiaca bola spôsobilá sama vystupovať ako
účastníčka konania a či tento jej zdravotný handicap nebol na ujmu jej práv. Dovolanie
odôvodnila tieţ tým, ţe súdy niţších stupňov nezistili riadne skutkový stav veci a ţe vec
nesprávne právne posúdili.
Ţalovaný vo vyjadrení k dovolaniu uviedol, ţe ţalobkyňa počas základného konania
v ţiadnom v svojich písomných podaní ani vo svojich vyjadreniach neuviedla, ţe je nevidomá
a táto skutočnosť nebola zrejmá ani z jej vystupovania pred súdom. Túto skutočnosť
neuviedla ani v dôvodoch ňou podaného dovolania. Ţalobkyňa sa zúčastňovala
na pojednávaniach, robila prednesy, navrhovala dôkazy, vyjadrovala sa k vykonaným
dôkazom, čo vyplýva zo zápisníc z pojednávaní, ako aj z jej podaní. Ţalobkyňa teda svoje
procesné práva v plnom rozsahu realizovala, neboli jej odňaté. Navrhol preto jej dovolanie
ako neprípustné odmietnuť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení,
ţe dovolanie podala včas oprávnená osoba (účinky doručenia rozsudku krajského súdu nastali
aţ jeho doručením zástupcovi ţalobkyne), skúmal najskôr, či tento opravný prostriedok
smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno dovolaním napadnúť (§ 236 a nasl. O.s.p.). Dovolanie
prejednal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru,
ţe smeruje proti takému rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné, preto ho treba
odmietnuť.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V preskúmavanej veci ţalobkyňa napadla dovolaním rozsudok odvolacieho súdu,
ktorým odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa (§ 219 O.s.p.).
Podmienky prípustnosti dovolania smerujúceho proti potvrdzujúcemu rozsudku
odvolacieho súdu sú upravené v ustanoveniach § 237 a § 238 ods. 2 a ods. 3 O.s.p.
Rozhodnutiu odvolacieho súdu nepredchádzalo rozhodnutie dovolacieho súdu
obsahujúce právny názor v tejto veci. Preto dovolanie podľa § 238 ods. 2 O.s.p. neprichádza
do úvahy. Nejedná sa ani o rozsudok, vo výroku ktorého by odvolací súd vyslovil prípustnosť
dovolania, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, ani nešlo
o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil
neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. Dovolanie nie je preto
prípustné ani podľa § 238 ods. 3 O.s.p.
Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 O.s.p.) skúmať vţdy, či napadnuté
rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných
vád uvedených v ustanovení § 237 O.s.p., neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie
prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale sa komplexne zaoberal otázkou, či konanie nie
je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ aţ g/ O.s.p. (t.j., či
v prejednávanej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, spôsobilosti účastníka,
riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, prekáţku veci právoplatne
rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, prípad nepodania návrhu na začatie konania, hoci
podľa zákona bol potrebný, odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať a rozhodovania
vylúčeným sudcom, či konania nesprávne obsadeným súdom).
Dovolací súd vady takejto povahy v dovolacom konaní nezistil.
K tvrdeniu zástupcu ţalobkyne, ţe konanie pred súdmi niţších stupňov bolo
postihnuté vadou uvedenou v § 237 písm. b/ O.s.p. treba uviesť, ţe spôsobilosť byť
účastníkom konania (civilnoprocesnú subjektivitu) má ten, kto má spôsobilosť mať práva
a povinnosti; inak len ten, komu ju zákon priznáva (§ 19 O.s.p.). Odpoveď na otázku, kto má
spôsobilosť mať práva a povinnosti dáva Občiansky zákonník, podľa ktorého spôsobilosť
fyzickej osoby mať práva a povinnosti vzniká narodením a zaniká smrťou (§ 7 ods. 1, 2 OZ).
Z uvedeného vyplýva, ţe predpokladom byť účastníkom konania je hmotnoprávna
subjektivita vo význame mať práva a povinnosti, ktorú vlastnosť ţalobkyňa ako ţijúca fyzická
osoba nepochybne má (§ 7 ods. 1 OZ). Zástupca ţalobkyne preto neopodstatnene namieta, ţe
konanie pred súdom prvého stupňa a pred odvolacím súdom trpelo vadou podľa § 237
písm. b/ O.s.p.
V danej veci nejde ani o prípad odňatia moţnosti konať pred súdom z dôvodu, ţe
ţalobkyňa nebola v konaní zastúpená, resp. ţe súdy niţšieho stupňa jej neustanovili
na ochranu záujmov zástupcu, hoci to bolo nevyhnutné (u ţalobkyni išlo o osobu nevidomú).
V rámci zaručeného práva účastníka na spravodlivý proces, sú súdy povinné
poskytnúť účastníkom konania poučenie o tom, aké práva a povinnosti im procesné predpisy
priznávajú a ukladajú (§ 5 O.s.p.) resp. sú povinné za splnenia zákonných predpokladov
uvedených v § 29 ods. 1, 2 O.s.p. ustanoviť rozhodnutím účastníkovi konania zástupcu.
Uvedené zákonné ustanovenia však nemoţno vykladať tak, ţe súdy sú povinné hneď
na začiatku konania poučiť účastníka o všetkých do úvahy prichádzajúcich procesných
právach a povinnostiach, resp. ţe sú povinné bez príslušného šetrenia rozhodnúť o ustanovení
zástupcu účastníkovi. Predpokladom poučovacej povinnosti v zmysle § 5 O.s.p., resp.
povinnosti rozhodnúť v zmysle § 29 O.s.p. je, ţe súd v priebehu konania zistí, ţe účastník,
napr. pre svoj nepriaznivý zdravotný stav (je osobou nevidomou), nie je schopný vykonávať
samostatne všetky procesné úkony, resp. ţe nemôţe pred súdom samostatne konať.
Skutočnosť, ţe účastník je nevidomou osobou, sa súd najmä v prípade, ak táto nie je
z vonkajších prejavov účastníka zrejmá, dozvedá aţ z oznámenia samotného účastníka. Aţ
vtedy, ak súd takúto skutočnosť zistí, má povinnosť pristúpiť k poučeniu, ţe účastník má
právo dať sa zastúpiť, a to buď pre celé konanie alebo pre určitý úkon (napr. pre doručovanie
písomností), resp. ak zlyhali procesné moţnosti ako zabezpečiť práva takéhoto účastníka, má
povinnosť skúmať, či nie sú splnené predpoklady pre rozhodnutie v zmysle § 29 O.s.p.
V posudzovanej veci z obsahu spisu vyplýva, ţe ţalobkyňa neuviedla v ţiadnom
zo svojich písomných podaní a ani v svojich vyjadreniach na pojednávaniach pred súdmi
niţších stupňov, ţe je osobou nevidiacou. Táto skutočnosť nebola súdu a ţalovanej strane
zrejmá ani z jej vystupovania v konaní pred súdom. Ţalobkyňa túto skutočnosť neuviedla ani
v jej podaní z 2. septembra 2009 označenom ako dovolanie.
Za tohto stavu veci nemoţno preto súdom niţšieho stupňa vyčítať, ţe nepoučili
ţalobkyňu o jej práve dať sa v konaní pred súdom zastúpiť, resp. ţe po zlyhaní dostupných
procesných moţností neskúmali, či nie sú splnené predpoklady pre rozhodnutie v zmysle § 29
O.s.p. Súdy niţšieho stupňa k takémuto procesnému postupu nemali ţiaden dôvod. Napokon,
z obsahu spisu vyplýva, ţe ţalobkyňa bola na pojednávaniach ako účastníčka konania
prítomná, súd vykonal dôkaz aj jej výsluchom, robila prednesy, písomné podania, navrhovala
dôkazy, k vykonaným dôkazom sa vyjadrovala. Uvedené skutočnosti nepochybne svedčia
o tom, ţe ţalobkyňa je schopná pred súdom samostatne konať a ţe v konaní pred súdmi
niţších stupňov neutrpela ţiadnu ujmu na svojich procesných právach. Neopodstatnene preto
namieta, ţe konanie pred odvolacím súdom, resp. pred súdom prvého stupňa je postihnuté
vadou uvedenou v § 237 písm. f/ O.s.p.
K námietkam ţalobkyne spochybňujúcim úplnosť zistenia skutkového stavu veci, či
nesprávnosť skutkových zistení, treba uviesť, ţe tieto námietky bez ďalšieho nespôsobujú
vady konania v zmysle § 237 O.s.p. Rovnako ani nesprávne právne posúdenie veci namietané
ţalobkyňou samo o sebe prípustnosť dovolania nezakladá. Skutočnosť, ţe by rozhodnutie
prípadne aj spočívalo na nesprávnom právnom posúdení veci, môţe byť len odôvodnením
dovolania za predpokladu, ak je toto prípustné, nie však dôvodom jeho prípustnosti podľa
So zreteľom na vyššie uvedené moţno uzavrieť, ţe dovolanie ţalobkyne smerovalo
proti takému rozsudku odvolacieho súdu, proti ktorému prípustné nie je (§ 238 ods. 2 a 3
O.s.p.) a keďţe neboli zistené ani dôvody prípustnosti uvedené v § 237 O.s.p., Najvyšší súd
Slovenskej republiky jej dovolanie ako neprípustné odmietol (§ 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
v spojení s § 243b ods. 5 veta prvá O.s.p.) bez toho, aby mohla byť preskúmaná vecná
správnosť napadnutého rozhodnutia krajského súdu.
V dovolacom konaní procesne úspešnému ţalovanému vzniklo právo na náhradu trov
konania proti ţalobkyni, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1
O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd však nepriznal ţalovanému náhradu trov
dovolacieho konania, pretoţe nepodal návrh na uloţenie povinnosti nahradiť trovy
dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 151 ods. 1
O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 18. septembra 2012
JUDr. Ladislav G ó r á s z , v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Mgr. Patrícia Špacírová