Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2Sžf/1/2012

Najvyšší súd Slovenskej republiky

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eleny

Kováčovej a členov senátu JUDr. Jozefa Milučkého a JUDr. Aleny Poláčkovej, PhD., v právnej

veci žalobcu: For Develop, s.r.o., so sídlom Pod Lipovým 46, Bratislava, IČO: 36 682 730,

zastúpený JUDr. Petrom Šrobárom, advokátom so sídlom Laurinská 12, Bratislava, proti

žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná ulica 63, Banská Bystrica,

o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. I/222/5384-44580/2010/990036-r zo dňa

27.4.2010, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. -41

zo dňa 12. októbra 2011, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave

č. k. -41 zo dňa 12. októbra 2011, p o t v r d z u j e .

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

2

O d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom krajský súd žalobný návrh žalobcu zamietol podľa § 250j ods. 1

ako nedôvodný, ktorým sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného, ktorým

žalovaný v odvolacom konaní potvrdil dodatočný platobný výmer Daňového úradu Bratislava IV

zo dňa 26.1.2010 o určení nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“)

žalobcovi za zdaňovacie obdobie 3. štvrťrok 2008 v sume 153,13 €. Krajský súd takto rozhodol,

keď sa nestotožnil s tvrdeniami žalobcu, že sa žalovaný nevysporiadal s jeho námietkami

v napadnutom rozhodnutí, pretože v odôvodnení žalovaný v dostatočnom rozsahu zdôvodnil

postup daňových orgánov, zistený skutkový stav zrozumiteľne právne posúdil, svoje úvahy

logicky odôvodnil a dal odpovede na všetky žalobcom uplatnené námietky. Krajský súd tvrdenia

žalobcu, že splnil všetky zákonné podmienky uvedené v § 49 ods. 2 a § 51 ods. 1 zákona

č. pre odpočítanie DPH, keď ako platiteľ dane prijal službu od iného platiteľa,

prijatú službu použije na svoje zdaniteľné plnenia a disponuje faktúrou od platiteľa, považoval

za nesprávne. Naopak krajský súd zastáva názor, že žalobca síce prijal službu od iného platiteľa –

stavebné práce na domoch „A“ a „B“ už ako platiteľ DPH (18.8.2008, 1.9.2008), keďže správca

dane ho zaregistroval za platiteľa od 15.8.2008, avšak domy „A“ a „B“, ktorých sa prijatá služba

fakturovaná iným platiteľom týkala, žalobca predal v čase, kedy ešte sám nebol platiteľom DPH

(29.4.2008). Stavebné práce fakturované zhotoviteľom J. K. dňa 18.8.2008 a dňa 1.9.2008 teda

žalobca použil na svoje podnikanie – dodanie tovaru (predaj domov „A“ a „B“) dňa 29.7.2008,

kedy ešte nebol platiteľom DPH. Ďalej krajský súd dôvodil tým, že daňové orgány keďže zistili,

že žalobca prijatú službu – stavebné práce – nepoužil na svoje podnikanie ako platiteľ dane,

posúdili vec po právnej stránke správne, keď uzavreli, že žalobcovi nevzniklo právo na

odpočítanie dane z prijatej služby a vzhľadom na tieto zistenia určili žalobcovi nadmerný odpočet

DPH za zdaňovacie obdobie 3. kalendárneho štvrťroka 2008 v sume 153,13 € postupom podľa §

44 ods. 6 písm. b) bod 1

Proti rozsudku krajského súdu v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalobca

a žiadal, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok krajského súdu zmenil a rozhodnutie

3

žalovaného v spojení s rozhodnutím Daňového úradu Bratislava IV zrušil a vec vrátil žalovanému

správnemu orgánu. Uviedol, že ako objednávateľ uzavrel v marci 2008 zmluvu o dielo

so zhotoviteľom živnostníkom J. K., pričom predmetom zmluvy o dielo je výstavba rodinných

domov A, B, C, D a výstavba sa rozdelila na 3 etapy s tým, že faktúra zhotoviteľa bude

vyhotovená po dokončení každej etapy. Ďalej uviedol, že dňa 29.7.2008 odpredal časť

rozostavanej stavby B. M. a M. M. a že tiež dňa 29.7.2008 odpredal časť rozostavanej stavby

R. P. a Z. P. a predmet kúpnej zmluvy odovzdal kupujúcim a to ku dňu 29.7.2008. Následne dňa

30.7.2008 si podal žiadosť o registráciu za platiteľa DPH v zmysle § 4 ods. 4 zákona o DPH

a daňový úrad ho zaregistroval za platiteľa DPH a to od 15.8.2008. Zhotoviteľ diela následne

uskutočnil dodanie a ukončenie prác a to k rozostavanej stavbe A dňom 18.8.2008

a k rozostavanej stavbe B dňom 1.9.2008. Žalobca si v riadnom daňovom priznaní za 3. štvrťrok

2008 dňa 27.10.2008 uplatnil odpočet na dani z prijatých plnení. Ďalej žalobca vo svojom

odvolaní poukázal na obsah rozhodnutí daňových orgánov, obsah žaloby, obsah rozhodnutia

Krajského súdu v Bratislave, ďalej poukázal na príslušné ustanovenia Občianskeho súdneho

poriadku, ustanovenia zákona o DPH ako i na príslušné články .

Žalovaný správny orgán v písomnom vyjadrení žiadal, aby odvolací súd napadnutý

rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdil. Poukázal na to, že u žalobcu ide

o nesprávne pochopenie zákona o DPH, čo však nemôže byť kladené za vinu daňovým orgánom,

ktoré však konali v zmysle zákona o DPH a teda aj v zmysle SR, kde sa hovorí, že

štátne orgány môžu konať iba na základe , v jej medziach, rozsahu a spôsobom, ktorý

ustanoví zákon.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací ( v spojení s

ods. 1 ) preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v medziach

podaného odvolania ( v spojení s ), odvolanie prejednal

bez nariadenia pojednávania ( ), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol

zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk ( a a

v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nie je možné priznať

úspech.

4

Podľa ust. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb

alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupu orgánov verejnej správy.

Rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom konaní,

ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti

fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo

povinnosti fyzických alebo právnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu sa

rozumie aj jeho nečinnosť ( ).

V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická

alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom

správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247

ods. 1 ).

Jednou zo základných zásad daňového konania je zásada zákonnosti, ktorá ustanovuje

povinnosť pre správcu dane v daňovom konaní postupovať v súlade so všeobecne záväznými

právnymi predpismi (§ 2 ods. 1 zákona o správe daní). V zmysle zásady súčinnosti (§ 2 ods. 2

) správca dane postupuje v daňovom konaní v úzkej súčinnosti

s daňovými subjektmi. Pre daňovú kontrolu a daňové konanie je jednou z najvýznamnejších

zásad tzv. zásada voľného hodnotenia dôkazov ( ), podľa ktorej

správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy

v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo.

Ďalšou dôležitou zásadou daňového konania je zásada rovnosti (

Zb.), podľa ktorej všetky daňové subjekty majú v daňovom konaní rovnaké práva a povinnosti

a ktorá vo svojej podstate vychádza z ústavnej zásady rovnosti účastníkov (

Slovenskej republiky).

Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými

hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Zákon o správe daní

a poplatkov preto zakotvuje oprávnenia daňových orgánov, aby mohli zisťovať, či daňové

subjekty si splnili svoje povinnosti stanovené príslušnými hmotnoprávnymi predpismi. Keďže ide

5

o fiškálne záujmy štátu, zákon o správe daní a poplatkov obsahuje osobitnú úpravu zisťovania

preverovania základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo

vznik daňovej povinnosti daňového subjektu.

Podľa § 2 ods. 1 zákona o správe daní v daňovom konaní sa postupuje v súlade

so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom

na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb

zúčastnených v daňovom konaní.

Podľa § 2 ods. 3 zákona o správe daní správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy,

a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada

na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo.

Podľa § 2 ods. 6 zákona o správe daní pri uplatňovaní daňových predpisov v daňovom

konaní sa berie do úvahy vždy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti

rozhodujúcej pre určenie alebo vybratie dane.

Z ustanovení § 29 ods. 1 a ods. 2 zákona o správe daní vyplýva, že dokazovanie vedie

správca dane, ktorý vedie daňové konanie, pričom dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne

určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, a nie je pritom viazaný iba návrhmi

daňových subjektov.

Podľa § 29 ods. 4 zákona o správe daní ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky,

ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti,

a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne

podania daňových subjektov (priznania, hlásenia, odpovede na výzvy správcu dane a pod.),

o svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách,

zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy vedené daňovými subjektmi

a doklady k nim.

6

Podľa § 29 ods. 8 zákona o správe daní daňový subjekt preukazuje všetky skutočnosti,

ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol

vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania ako aj vierohodnosť, správnosť alebo

úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom.

Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru alebo služby vzniká

platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

Podľa § 49 ods. 2 zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť,

daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou

podľa odseku 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň:

a/ voči nemu uplatnená iným platiteľov v tuzemsku z tovarov a služieb, ktorú sú alebo majú byť

platiteľovi dodané,

b/ ním uplatnená z tovarov a služieb, pri ktorých je povinný platiť daň podľa § 69 ods. 2 až 4, 7

a 9 až 12,

c/ ním uplatnená pri nadobudnutí tovaru z iného členského štátu podľa § 11 a § 11a,

d/ zaplatená správcovi dane v tuzemsku pri dovoze tovaru.

Podľa § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH, právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže

platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a/ má faktúru od platiteľa

vyhotovenú podľa § 71.

Podľa pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd

rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže

vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia.

Odvolací súd v preskúmavanej veci dospel k záveru, že správne orgány oboch stupňov

postupovali v predmetnej veci v intenciách citovaných právnych noriem, keď vo veci správne

zistili skutkový stav a preto ich rozhodnutia treba považovať za súladné so zákonom.

Krajský súd postupoval správne a v súlade so zákonom, keď žalobe nevyhovel a aj

odvolací súd sa s ním stotožňuje v celom rozsahu a aby nadbytočne neopakoval pre účastníkov

7

známe fakty prejednávanej veci, tak Najvyšší súd SR sa vo svojom odôvodnení obmedzil iba

na právne vyhodnotenie námietok žalobcu týkajúcich sa vyhodnotenia skutkového stavu, ktoré

námietky odvolací súd nepovažoval za dôvodné z nasledovných dôvodov:

Žalobca si totiž musí uvedomiť, že daňový úrad ho zaregistroval za platiteľa dane

z pridanej hodnoty až dňa 15.8.2008. Žalobca totiž prijal službu a to stavebné práce od J. K. – J.

v zmysle Zmluvy o dielo, ktorej predmetom bola výstavba rodinných domov A, B, C, D.

Žalobca v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie 3. štvrťrok 2008. si z fakturovaných

stavebných prác na domoch A a B uplatnil odpočítanie dane vo výške 1.011.374,--Sk. Odvolací

súd sa taktiež stotožňuje so žalovaným, že takéto uplatnenie práva na odpočet dane bolo

v rozpore s ust. Žalobca odpredal časť rozostavaných stavieb –

domov A, B a to dňa 29.7.2008, avšak vtedy nebol ešte registrovaný ako platca DPH, stal sa ním

až 15.8.2008 na základe registrácie správcom dane.

Z princípu dane z pridanej hodnoty vyplýva, že odpočet dane z pridanej hodnoty môže

byť uplatnený len u tých zdaniteľných plneniach, ktoré uskutočnil platiteľ dane. Postup správcu

dane bol preto v súlade so zákonom, keď žalobcovi ako daňovému subjektu nepriznal nárok

na odpočet DPH, pretože na jeho priznanie neexistoval právny dôvod, keďže žalobca v čase

zdaniteľného plnenia nebol správcom dane registrovaný ako platiteľ DPH.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti Najvyšší súd SR po preskúmaní napadnutých

rozhodnutí správnych orgánov dospel k záveru, že námietky žalobcu uvedené v jeho odvolaní nie

sú dôvodné a preto podľa druhá veta a , napadnutý

rozsudok krajského súdu potvrdil.

O náhrade trov konania odvolací súd rozhodol podľa v spojení

s a Žalobca v odvolacom konaní úspech nemal a žalovanému

náhrada trov konania neprináleží.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.

8

V Bratislave, dňa 19. septembra 2012

JUDr. Elena Kováčová, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Peter Szimeth