Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
3b9/386248.84febf.pdf
PDF · 213.06 KB
No categories available
1Sžr/162/2011
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 1Sžr/162/2011
R O Z S U D O K
V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací v senáte zloţenom z predsedu
senátu Ing. JUDr. Miroslava Gavalca PhD. a členov senátu JUDr. Igora Belka a JUDr. Eleny
Berthotyovej, PhD., v právnej veci navrhovateľa: L. Z., nar. X., bytom H., zast.: JUDr. Z. H.,
so sídlom advokátskej kancelárie M., Ţ., proti odporcovi: Obvodný pozemkový úrad Žilina,
so sídlom A. Kmeťa 17, Ţilina, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí správneho orgánu
v reštitučnom konaní, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Ţiline
zo dňa 09. septembra 2011 č. k. 22Sp/7/2011-65, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Ţiline zo dňa
09. septembra 2011 č. k. 22Sp/7/2011-65 p o t v r d z u j e .
Navrhovateľovi právo na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Konanie na správnom orgáne
1. Rozhodnutím č. k. ObPÚ 2011/00033/R z 03.02.2011 (príloha č. 48 priloţeného
administratívneho spisu) odporca ako prvostupňový správny orgán príslušný podľa § 9 ods. 4
zákona č. 229/91 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu
majetku v znení neskorších predpisov (ďalej na účely tohto rozsudku len „zák. č. 229/1991
Zb.“) a § 5 ods. 5 zákona č. 330/1991 Zb. o pozemkových úpravách, usporiadaní
pozemkového vlastníctva, pozemkových úradoch, pozemkovom fonde a o pozemkových
2
spoločenstvách v znení neskorších predpisov a v súlade s § 46 zákona č. 71/1967 Zb.
o správnom konaní (Správny poriadok) nepriznal navrhovateľovi vlastníctvo ani právo
na náhradu za nehnuteľnosť v k.ú. N.,
2
a) časť PK parcely č. X., roľa o výmere 11.688 mzapísaná v majetkovej podstate č. X.
(neskôr rozdelená na pkn. parc. č. X./2, X./3, X./4, X./X., X./6, X./7, X./8, X./9),
b) v katastri nehnuteľností totoţná s parcelami C-KN č. X., X., X., X., X., X., X., X., X.,
X., X., X., X., X., X., X., X., X.,
a to z dôvodu, ţe nebolo preukázané splnenie podmienok uvedených v ustanovení § 6 ods. 1
písm. a) aţ v) zák. č. 229/1991 Zb. tzn. ţe k prechodu vlastníckeho práva na štát pripadne inú
právnickú osobu došlo jedným zo spôsobov uvedených v citovanom zákone.
2. Vo svojom rozhodnutí odporca uviedol, ţe navrhovateľ si svojou ţiadosťou
doručenou 03.03.1992 uplatnil reštitučný nárok (neskôr spresnený podľa § 6 ods. 1 písm. b),
resp. bolo ponechané na správnom orgáne, aby nárok ţiadateľa subsumoval pod príslušnú
právnu normu) zák. č. 229/1991 Zb. na nehnuteľnosť patriacu jeho matke A. Z. ako prídelovej
vlastníčke z dôvodu vyvlastnenia Národným výborom v Nededzi a následného rozdelenia
občanom ako stavebné pozemky a čiastočne z titulu vrátenia v reštitúcii.
3. Následne Krajský súd v Ţiline v rozsudku sp. zn. 22Sp/38/2007 zo 17.08.2008
vyslovil právny názor, ţe v novom dokazovaní bude nutné sa zamerať na ustálenie predmetu
samotného reštitučného nároku, tzn. presného určenia časti PK parcely č. X., ktorá bola matke
navrhovateľa pridelená v rámci prídelového konania z bývalého ţidovského majetku.
4. Za týmto účelom oslovil odporca so ţiadosťou o ďalšie dôkazové materiály príslušné
orgáne verejnej správy a zároveň vyzval navrhovateľa na doplnenie svojho podania
a preukázanie prechodu vlastníckeho práva na štát alebo inú právnickú osobu.
5. Z doručených dokladov odporca zistil, ţe v roku 1944 v skrátenom prídelovom
pokračovaní vo veci likvidovania ţidovských poľnohospodárskych nehnuteľností pôvodných
vlastníkov J. R. a spol. bola vybratá A. Z. ako prídelca k nehnuteľnostiam nachádzajúcim sa
v k.ú. N. okrem iného aj k časti PK parcely č. X. evidovanej v majetkovej podstate č. X..
Geometrickým plánom č.J. 1836/b zo dňa 24.10.1944 na rozdelenie PK parciel č. X. a X.
vznikla nová parcela č. X./35 s prídelovou cenou 24.170,- Ks, ktorú A. Z. aj zaplatila tak, ako
je to uvedené v úradnom zázname z 25.05.1948.
3
6. Podľa úplného výpisu z majetkovej podstaty č. X., v ktorej bola evidovaná PK
parcela č. X. mal odporca preukázané, ţe nielen k zápisu vlastníctva prídelcu (A. Z.) A. tohto
geometrického plánu nikdy nedošlo, ale súčasne neboli vykonané ani zmeny v ňom uvedené,
tzn. nebolo vykonanie rozdelenie parcely aj na časť X./35, čím v ďalšom období dochádzalo
k tomu, ţe parcela bola stále uvádzaná ako pozemok č. X. bez akéhokoľvek rozdelenia.
7. V roku 1947 došlo zo strany potomkov po pôvodných vlastníkoch J. R. A. spol.
k uplatneniu reštitučného nároku v zmysle vtedy platného zákona č. 128/1946 Zb., ktorému
Okresný súd v Ţiline prostredníctvom svojho uznesenia sp. zn. Nc VII 212/47 vydaného dňa
23.11.1949 vyhovel. Odporca zdôraznil, ţe okresný súd zaviazal všetkých prídelcov, tzn. aj
A. Z., aby za nehnuteľnosti namiesto ich vrátenia in natura zaplatili ţiadateľom o reštitúciu
vyrovnávaciu čiastku 470.000,- Kčs. Skutočnosť, či došlo k vyplateniu tejto sumy a
zachovaniu vlastníctva prídelcov sa však odporcovi nepodarilo zistiť z dôvodu hore uvedenej
absencie akýchkoľvek ďalších dokladov týkajúcich sa tohto konania.
8. Ďalej odporca konštatoval, ţe vo vzťahu k časti PKN parc. č. X. pridelenej A. Z. bolo
v roku 1949 vedené konanie podľa zákona č. 46/1948 Zb. o novej pozemkovej reforme,
nakoľko podľa potvrdenia MNV v Nededzi č. 26.772-1/7-1949 zo dňa 18.09.1949 táto
parcela podliehala výkupu v zmysle § 16 ods. 1 písm. g) citovaného zákona. Zo zápisnice zo
dňa 12.02.1951 spísanej v uvedenom konaní na Národnom výbore v Nededzi vo veci zistenia
pôdy podliehajúcej výkupu vyplynulo, ţe vo výkupovom konaní nie je moţné pokračovať,
pretoţe stále nebolo doriešené vyplatenie finančnej náhrady nápadníkom (nástupcom) po J..
a R. R. určenej v súdnom uznesení sp. zn. Nc VII 212/47 zo dňa 23.11.1949. Túto skutočnosť
má podľa odporcu dosvedčovať aj list JNV v Ţ. č. IX-611-1951-Fs zo dňa 24.07.1951
s poznámkou o urgovaní vyjadrenia dňa 31.07.1952.
9. Nakoľko podľa odporcu ďalšie listinné dôkazy súvisiace s výkupom nehnuteľností
zo strany ţiadateľa predloţené neboli, a ani správnemu orgánu sa ich nepodarilo získať,
s poukazom na § 10 ods. 2 a 3 zák. č. 46/1948 Zb. o novej pozemkovej reforme konštatoval,
ţe k prechodu vlastníckeho práva na štát podľa reštitučného titulu § 6 ods. 1 písm. b) zák. č.
229/1991 Zb., ktorý si uviedol ţiadateľ, nedošlo.
4
10. Následne odporca riešil otázku moţnosti vyvlastnenia pozemku, ako to tvrdil
navrhovateľ. Ako podklad mu slúţila jediná zachovaná listina vyhotovená Ľudovým súdom
v Ţiline, a to uznesenie č. d. 359/1958 o povolení zápisu v pozemkovej knihe, z ktorého
vyplynulo, ţe časť parcely označená ako X./35 pridelená A. Z. v rámci prídelového konania
opísaného vyššie bola nanovo rozdelená geometrickým plánom, pričom jej zodpovedali PKN
parcely č. X./2 aţ X./9.
11. Avšak tieto parcely boli podľa zápisov na stranách 4 aţ 6 uvedeného uznesenia
prevedené – zapísané na rôzne fyzické osoby z titulu kúpy a skutočnej drţby
od mimopozemkovokniţných vlastníkov H. R. zo Ţ. (označovaný v dobových dokumentoch
na č. l. 46 administratívneho spisu ako aj H. alebo H.) a Ľ. H. z N. Z. (obdobne aj on ako Ľ.
H., resp. H.). Takto bol aj vykonaný zápis do majetkovej podstaty č. X. ako aj ďalších
majetkových podstát, z ktorých boli tieto novovytvorené parcely z vlastníctva uvedených H.
R. a Ľ. H. odpísané.
12. Na základe tejto skutočnosti opätovne odporca skonštatoval, ţe k prechodu
vlastníckeho práva z A.. Z. na štát resp. inú právnickú osobu nedošlo, keďţe bolo
jednoznačne preukázané, ţe vlastníkmi boli H. R. A. Ľ. H.
Navyše počas celého konania zo strany navrhovateľa nebol doplnený ani jeden doklad
jednoznačne preukazujúci prechod vlastníckeho práva na štát resp. inú právnickú osobu.
II.
Konanie na prvostupňovom súde
13. Proti tomuto rozhodnutiu podal navrhovateľ na Krajský súd v Ţiline včas opravný
prostriedok zo 14.2.2011.
14. Krajský súd v Ţiline ako súd prvého stupňa po preštudovaní správneho spisu
konštatuje, ţe správny orgán dostatočne zistil skutkový stav veci a zákonne vo veci rozhodol.
Preto napadnuté rozhodnutie potvrdil.
15. Svoj potvrdzujúci rozsudok najmä odôvodnil tým, ţe v konaní podľa zák. č.
229/1991 Zb. je základným predpokladom kladného rozhodnutia tá skutočnosť, ţe došlo
k prechodu vlastníckeho práva z oprávnených osôb alebo ich právnych predchodcov na štát,
resp. iné právnické osoby v rozhodnom období spôsobom uvedeným v § 6 ods. 1 zák. č.
5
229/1991 Zb. Podľa krajského súdu preto odporca ako správny orgán správne z úradnej
činnosti skúmal, či došlo k takému prechodu aj v tomto prípade.
16. Samotný navrhovateľ vo svojej reštitučnej ţiadosti i v celom správnom konaní
tvrdil, ţe k prechodu vlastníckeho práva jeho právnej predchodkyne A. Z. na štát došlo
v dôsledku jeho odňatia postupom podľa zákona č. 46/1948 Zb. o novej pozemkovej reforme.
Toto však v danom prípade preukázané nebolo. Naopak, pre krajský súd bol z obsahu
administratívneho spisu preukázaný prechod vlastníckeho práva z A. Z. na iné fyzické osoby,
a to H. R. a Ľ. H.
V súvislosti s uvedeným mal krajský súd preukázané, ţe prostredníctvom konania
o reštitúcii nehnuteľností okrem iného zapísaných aj v PK protokole č. X. ako parc. č. X.
pre k.ú. N. bolo uznesením Okresného súdu v Ţiline z 23.11.1949 deklarované,
ţe nadobudnutie nehnuteľností vo forme majetkového zásahu z doby neslobody smerujúceho
do pôvodného vlastníctva J. a R. R. je nutné podľa § 2 zákona č. 128/1946 Sb. o neplatnosti
niektorých majetkovo-právnych dojednaní z doby neslobody a o nárokoch z tejto neplatnosti a
z iných zásahov do majetku vzchádzajúcich za neplatné vo vzťahu k skupine prídelcov ako
odporcov (vrátane A. Z.) v prebiehajúcom vtedajšom reštitučnom konaní. Aţ pod
podmienkou zaplatenia sumy 470.000 Kčs solidárne vtedy konajúci súd vyslovil, ţe
odporcovia budú oprávnení poţiadať o prepis vlastníckeho práva do pozemkovej knihy (tzn.
nadobudnúť vlastnícke právo intabulačným princípom). Krajský súd na základe zistených
skutočností uzavrel, ţe v tomto konaní nemohlo dôjsť k odňatiu vlastníckeho práva právnej
predchodkyni navrhovateľa zo strany štátu.
17. Ďalej z vykonaného dokazovania krajský súd zistil, ţe list JNV poľnohospodárskeho
referátu v Ţ. zo dňa 24.7.1951 ustaľuje majetok podliehajúci zákonu č. 46/1948 Zb., a to pod
jeho bodom 2, ţe ide o majetok po nebohom J. a R. R. v tom prípade, keď súd ustálil
späťvrátenie majetku in natura H. R. a spol. Na základe uvedeného mal krajský súd
preukázané, ţe nedošlo k vydaniu rozhodnutia o výkupe v zmysle § 10 zákona č. 46/1948 Sb.
o novej pozemkovej reforme.
Podľa § 10 ods. 1 zák. č. 46/1948 Sb. místní rolnická komise v součinnosti s místním
sdružením příslušného Jednotného svazu zemědělců se pokusí v každém jednotlivém případě
o dohodu s vlastníkem (§ 1, odst. 2 až 6) o tom, zda a které z jeho pozemků se vykoupí.
Dohoda o tom sjednaná podléhá schválení místního národního výboru, který ji předloží
okresnímu národnímu výboru k vydání výměru o výkupu a k provedení řízení podle odstavce
6
2. Nedojde-li k dohodě nebo neschválí-li ji místní národní výbor, předloží místní národní
výbor spisy okresnímu národnímu výboru k rozhodnutí o výkupu a po případě k provedení
řízení podle odstavce 2. Okresní národní výbor předloží v obou případech opis pravoplatného
rozhodnutí o výkupu ministerstvu zemědělství nebo orgánu jím pověřenému.
18. Skutkový stav tak, ako ho zistil odporca, je podľa krajského súdu v súlade
s dôkazmi, ktoré boli v konaní zhromaţdené a riadne vykonané. Podľa krajského súdu bolo
v správnom konaní preukázané, ţe nedošlo k vydaniu rozhodnutia o výkupe v zmysle § 10
zákona č. 46/1948 Sb. o novej pozemkovej reforme. Zaloţené listinné dôkazy preukazujú,
ţe ak by došlo k vráteniu majetku po nebohom J. a R. R. in natura právnym nástupcom po
ňom (tzn. H. R. a Ľ. H.), potom by bolo na tento majetok zavedené výkupové konanie. Teda
v ţiadnom prípade nemalo byť zavedené výkupové konanie k tomuto majetku v prípade, ak
by vlastnícke právo zostalo pôvodným vlastníkom (odporcom v hore uvedenom reštitučnom
konaní), medzi inými i pani A. Z. Aj zo zápisnice z 12.02.1951 podľa krajského súdu tento
zámer vyplýva. Je v nej uvedené, ţe v prípade, pokiaľ súd ustáli späťvrátenie majetku in
natura H. R. a spol., vyzve tunajší MNV predmetných vlastníkov k podaniu súpisu ich
majetku v troch exemplároch na vzore A., B, z ktorého po jednom exemplári predloţí JNV
a KNV pôdohospodárskemu referátu na ďalšie pokračovanie.
19. Krajský súd uzavrel hore uvedené zistenia v tom duchu, ţe nie je teda dôvodný
odvolací dôvod navrhovateľa, keď uvádzal, ţe k odňatiu pôvodného majetku prideleného A.
Z. štátom došlo, a to spôsobom podľa § 6 ods. 1 písm. b) zák. č. 229/1991 Zb., tzn. postupom
podľa zák. č. 46/1948 Zb. o novej pozemkovej reforme. Postup podľa tohto zákona iba bol
navrhovaný vtedajším Miestnym národným výborom a Jednotným národným výborom v Ţ., a
to len v tom prípade, ak dôjde súdnou cestou k ustáleniu späťvrátenia majetku in nátura
právnym nástupcom pôvodných ţidovských vlastníkov H. R. a Ľ. H.
20. K výkupu PK parcely č. X. teda nedošlo a vlastnícke právo predchodkyne
navrhovateľa zachované nebolo, pretoţe z pôvodných vlastníkov, tzn. súrodencov J. a R. R.
prešlo na fyzické osoby H. R. a Ľ. H. Krajský súd nepoprel, ţe napríklad k iným parcelám č.
X., X. a X. A. Z. nadobudla vlastnícke práva, ale nie na základe ich prídelu za Slovenského
štátu, ale na základe kúpy od reštituentov. Naopak pri parc. č. X./35 (tzn. nehnuteľnosť, ktorá
je predmetom tohto konania) je z geometrického plánu zrejmé, ţe predmetná parcela bola
7
rozdelená na viaceré stavebné parcely, ktoré do svojho vlastníctva nadobudli rôzne fyzické
osoby z vlastníctva mimopozemkovokniţných vlastníkov H. R. a Ľ. H.
Za právny titul mimopozemkovokniţného vlastníctva H. R. a Ľ. H. krajský súd uvádza
uznesenie Okresného súdu Ţilina č. d. Nc VII 212/47 z 23.11.1949 s jeho vloţením do PK
pod beţným č. X., ďalej zápisnica vlastného súdu č. 8 Nc 57/1956 z 09.11.1956 a rozhodnutie
na základe zákona č. X./1951 Sb. ONV v Ţ. č. Pôd. 2967/1956-Ls zo 14.03.1957.
21. Námietky navrhovateľa uvedené v opravnom prostriedku, ţe štát odňal bez náhrady
vlastnícke právo právnej predchodkyni navrhovateľa, sú zaloţené podľa krajského súdu iba
na prípisoch Povereníctva techniky z 26.05.1949 a 18.09.1949. Uvedené dôkazné prostriedky
krajský súd označil na základe uvedených záverov ako irelevantné. Navyše samotná
skutočnosť, ţe na parc. č. X. boli postavené fyzickými osobami (stavebníkmi) domy,
nepreukazuje, ţe pozemky boli odkúpené týmito stavebníkmi od štátu.
22. Vo vzťahu k dôkaznej povinnosti krajský súd s odkazom na rozsudok Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Sţo 112/2010 zdôraznil, ţe účastník správneho konania
má nielen právo navrhovať dôkazy ale na potvrdenie pravdivosti svojho tvrdenia má súčasne
aj povinnosť dôkazy správnemu orgánu predkladať, pričom nesplnenie tejto povinnosti môţe
mať za následok neunesenie jeho dôkaznej povinnosti ovplyvňujúcej výsledok konania.
Správny orgán zabezpečuje zisťovanie skutkových okolností z úradnej povinnosti a postupuje
v súlade so správnym poriadkom, ak keď účastník správneho konania je nečinný a správnemu
orgánu nenavrhuje alebo nepredkladá ţiadne dôkazy a k veci samej sa ţiadnym spôsobom
nevyjadruje.
23. Hoci sa listina 8 Nc 57/1956 nezachovala, krajský súd vychádzal zo zápisu z PKV
č. X. pre k.ú. N., časť B, poradové č. X., podľa ktorého je pravosť a hodnovernosť obsahu
tejto zápisnice preukázaná.
24. Vo vzťahu k námietke navrhovateľa, ţe nedodrţaním lehôt na vydanie rozhodnutia
bolo mu zmarené jeho právo na vypočutie svedkov, krajský súd zdôraznil, ţe ide
o hypotetickú námietku zo strany navrhovateľa, pretoţe tento sám nekonkretizuje, aké
dôkazy, akými svedkami, resp. pre aké skutočnosti chcel dokazovanie vykonať.
III.
8
Odvolanie navrhovateľa/stanoviská
A.)
25. Včas podané odvolanie z 07.10.2011 (č. l. 72) proti rozsudku prvostupňového súdu
navrhovateľ zaloţil na odvolacích dôvodoch podľa § 250s v súvislosti s § 2501 ods. 2 O.s.p.
a podľa § 205 ods. 2 písm. a), b), d), e), f) O.s.p. v súvislosti s ust. § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p.
26. Podľa názoru navrhovateľa krajský súd nesprávne vyhodnotil dôkazy a na ich
základe dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, vec posúdil nesprávne, nepouţil správne
ustanovenie právneho predpisu a dospel tak k nesprávnym právnym záverom, pričom aj
odobril nedostatočne zistený skutkový stav správnym orgánom, čo sa prejavilo v potvrdení
napadnutého rozhodnutia správneho orgánu.
27. Ďalej navrhovateľ poukázal na to, ţe krajský súd odvíja správnosť rozhodnutia
správneho orgánu od uznesenia Okresného súdu v Ţiline, sp. zn. Nc VII 212/47 zo dňa
23.11.1949, avšak konajúci súd nevyhodnotil to, ţe by nehnuteľnosti patriace jeho matke A.
Z. prešli na právnych nástupcov pôvodných vlastníkov H. R. a Ľ. H. Navyše navrhovateľ uţ
skôr upozornil aj na to, ţe nie je zrejmé, či uvedené rozhodnutie vôbec nadobudlo
právoplatnosť a vykonateľnosť, a z toho všetkého mu vyplýva, ţe vlastníctvo A. Z.
k prideleným nehnuteľnostiam zostalo zachované.
28. Ďalej navrhovateľ poukázal na aj ust. § 10 ods. 3 zák. 46/1948 Zb., ktoré
umoţňovalo, aby štát, aj bez vykonania zápisu – poznámky o výkupe v pozemkovej knihe,
priamo nadobudol vlastnícke právo k vykúpenej pôde. Navyše za účinnosti Občianskeho
zákonníka č. 141/1950 Zb. (1.1.1951 - 31.3.1964) zápisy v pozemkovej knihe mali uţ len
evidenčný charakter. Neskôr sa táto pôda prideľovala na výstavbu rodinných domčekov
jednotlivým stavebníkom, nakoľko sa rozširoval intravilán obce Nededza, čo je podľa
navrhovateľa nielen všeobecne známe. ale správnemu orgánu to bolo známe aj z jeho úradnej
činnosti.
29. Rovnako navrhovateľ poukázal na Územné rozhodnutie o umiestnení stavby
rodinného domku ONV Ţ., č. Výst-3.501/1965-H.. zo dňa 14.02.1966, z ktorého vyplýva, ţe
MNV v Nededzi odovzdalo stavebníkovi pozemok v zákonom prípustnej výmere za účelom
výstavby rodinného domu. konkrétne išlo X./23 – teda pôvodný ţidovský majetok.
9
30. Podľa navrhovateľa, ak mal krajský súd preukázané, ţe došlo k prechodu
vlastníckeho práva z A. Z. na iné fyzické osoby – H. R. a Ľ. H., potom len za predpokladu, ţe
právni nástupcovia po býv. ţidovských vlastníkoch, teda H. R. a Ľ. H., nadobudnú späť
vlastníctvo k daným pozemkom, majú títo podliehať výkupu podľa zák. č. 46/1948 Sb. Ak by
potom bola úvaha krajského súdu správna, tak by podľa navrhovateľa malo dôjsť
k výkupovému konaniu voči H. R. a Ľ. H. A. mala im byť zaplatená výkupová cena, čo však
nezodpovedá realite.
31. Ďalej navrhovateľ poukázal na tú skutočnosť, ţe krajský súd svoje rozhodnutie,
napriek tomu, ţe zápisnica vlastného súdu č. 8 Nc 57/1956 zo dňa 09.11.1956 a rozhodnutie
ONV v Ţiline č. Pôd. 2967/1956-Ls zo 14.03.1957 sa v spise nenachádzajú a celý spis
č. 8 Nc 57/1956 v archívoch chýba, tak pri svojom rozhodovaní z nich vychádzal, hoci ich
obsah bol krajskému súdu a rovnako aj správnemu orgánu neznámy.
32. Navrhovateľ nesúhlasil, ţe by si svoju povinnosť a súčasné právo – predkladať
dôkazy, riadne nesplnil. Navyše zdôraznil, ţe nie je moţné od neho ţiadať, aby predkladal
doklady o úkonoch štátu, keď týmito materiálmi disponoval iba štát a ako vyšlo najavo,
mnohé z nich sa stratili aj z jeho archívov.
Ak by ho odporca včas upozornil, ţe sa nestotoţňuje s jeho reštitučnou ţiadosťou, resp.
ţe má núdzu o listinné dôkazy, navrhovateľ vyslovil, ţe by označil ešte pred 19-timi rokmi
osoby znalé pomerov, či osoby priamo činné v predmetnej veci a trval by na ich výsluchu.
33. Ďalej navrhovateľ poukázal na to, ţe odporca sa vôbec nezaoberal a krajský súd len
okrajovo, s moţnosťou odňatia pôdy bez právneho dôvodu podľa ust. § 6 ods. 1 písm. p) resp.
z iného právneho titulu. Podľa navrhovateľa sa uvedené javilo ako nevyhnutné najmä po tom,
čo archívy nedisponovali spismi vlastného súdu z konania č. 8 Nc 57/1956, v súvislosti
s ktorým bol vykonaný zápis pozemkovej knihe.
34. Záverom navrhovateľ s poukazom na ustanovenia čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 20, ods. 1 a 4
Ústavy Slovenskej republiky navrhol zmeniť napadnutý rozsudok krajského súdu tak, ţe zruší
napadnuté rozhodnutie odporcu a vec vráti správnemu orgánu na ďalšie konanie so súčasným
uloţením povinnosti nahradiť navrhovateľovi trovy konania.
10
B)
35. Z vyjadrenia odporcu zo dňa 24.10.2011 (č. l. 36) vyplýva, ţe nesúhlasí s podaným
odvolaním.
36. Nakoľko sa plne stotoţňuje s napadnutým rozsudkom, záverom odporca poţiadal
odvolací súd, aby rozsudok krajského súdu potvrdil.
IV.
Právne názory odvolacieho súdu
37. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd“) ako odvolací súd
(§ 10 ods. 2 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok v zmysle § 212 ods. 1 v spojení s § 246c
ods. 1 O.s.p. v rozsahu odvolacích dôvodov postupom podľa zákona č. 99/1963 Zb.
Občiansky súdny poriadok (ďalej v texte rozsudku tieţ „O.s.p.“). Po zistení, ţe odvolanie
bolo podané oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.) a ţe ide o rozsudok,
proti ktorému je podľa ustanovenia § 202 v spoj. s § 250s O.s.p. podanie odvolania prípustné,
nenariadil vo veci pojednávanie (hoci preverovanie zákonnosti rozhodnutia o spore
vychádzajúce z občianskoprávnych vzťahov vyţaduje konať v rámci úplnej jurisdikcie, tak
takýto postup v zmysle § 250ja ods. 2 v spojení s § 250l ods. 2 O.s.p. v odvolacom konaní
senát nepovaţoval za potrebný) a po jeho verejnom vykonaní a po neverejnej porade senátu
jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z.) dospel k záveru, ţe podanie odvolania nie je
dôvodné, pretoţe napadnutý rozsudok je vydaný v súlade so zákonom, a preto ho podľa § 219
ods. 1 v spoj. s § 250l ods. 2 O.s.p. ako vecne správny vo výroku z nasledovných dôvodov
potvrdil.
38. Po preverení riadnosti podmienok vykonávania súdneho prieskumu rozhodnutí
správneho orgánu (tzn. najmä splnenia podmienok konania a. okruhu účastníkov) sa Najvyšší
súd celkom stotoţňuje so skutkovými závermi krajského súdu v tom rozsahu, ako si ich
osvojil zo zistení uvedených konajúcim správnym orgánom. Na druhej strane podstatou
odvolania ako aj podaného opravného prostriedku, ktorou sa navrhovateľ domáha
preskúmania rozhodnutia odporcu, je právna otázka, či neúplnosť listín v katastrálnej
(pozemkovokniţnej) evidencii nasvedčuje tvrdenému vlastníckemu právu predchodcu
navrhovateľa, resp. či bolo právne irelevantné pri postupe podľa zák. č. 46/1948 Sb., kto je
11
vedený ako vlastník dotknutých nehnuteľností. Práve tento právny rámec aj vymedzuje
potrebné medze skutkového zistenia.
39. V súvislosti s hore poloţenou otázkou Najvyšší súd vopred avizuje,
ţe po vyhodnotení závaţnosti odvolacích dôvodov vo vzťahu k napadnutému rozsudku
krajského súdu a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu Najvyšší
súd s prihliadnutím na ust. § 219 ods. 2 v spoj. s § 250l ods. 2 O.s.p. konštatuje, ţe nezistil
dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov spolu
so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v odôvodnení napadnutého
rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie
výroku napadnutého rozsudku. Preto sa s ním stotoţňuje v prevaţujúcom rozsahu a aby
nadbytočne neopakoval pre účastníkov známe fakty prejednávanej veci spolu s právnymi
závermi krajského súdu, Najvyšší súd sa v svojom odôvodnení následne obmedzí iba
na rekapituláciu niektorých vybraných bodov odôvodnenia napadnutého rozsudku a doplnenia
svojich odlišných zistení a záverov zistených v odvolacom konaní (§ 219 ods. 2 O.s.p.
umoţňuje odvolaciemu súdu doplniť odôvodnenie prvostupňového súdu o ďalšie dôvody),
najmä vo vzťahu k hore vymedzenej právnej otázke.
40. Najvyšší súd na prvom mieste v súvislosti s argumentáciou navrhovateľa musí
zdôrazniť, ţe základný cieľ zákonodarcu, ktorým sa spravoval pri prijatí zák. č. 229/1991 Zb.
s mimoriadnym dopadom na právnu istotu jednotlivcov pri výkone vlastníckeho práva, je
načrtnutý v jeho preambule nasledovnými slovami:
„Federálne zhromaždenie Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky v snahe
- zmierniť následky niektorých majetkových krívd, ku ktorým došlo voči vlastníkom
poľnohospodárskeho a lesného majetku v období rokov 1948 až 1989,
- dosiahnuť zlepšenie starostlivosti o poľnohospodársku a lesnú pôdu obnovením
pôvodných vlastníckych vzťahov k pôde a
- upraviť vlastnícke vzťahy k pôde v súlade so záujmami hospodárskeho rozvoja vidieka aj
v súlade s požiadavkami na tvorbu krajiny a životného prostredia
uznieslo sa na tomto zákone“.
12
41. Z uvedeného ustanovenia preto vyplýva, ţe úprava vlastníckych vzťahov a
prinavrátenie vlastníctva, ktoré bolo v rozhodnom období narušené, oprávneným osobám je
hlavnou myšlienkou prijatého zákona. Preto podľa reţimu tohto zákona nemohol postupovať,
resp. sa dovolávať nápravy krivdy nikto vrátane dedičov, koho vlastnícke právo v zákone
pomenovanými majetkovými krivdami nebolo platne dotknuté.
42. Je nepochybné, ţe navrhovateľ prostredníctvom podaného odvolania brojí najmä
proti právnym názorom odporcu, ţe právna predchodkyňa navrhovateľa ako jeho matka
nebola vlastníčkou dotknutých nehnuteľností. Pri uvedenej veci sa pritom rieši otázka
nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam historicky vedeným v období konca
40. rokov a začiatku 50. rokov minulého storočia ako časť PK parcely č. X., roľa o výmere
2
11.688 mzapísaná v majetkovej podstate č. X..
43. Z vtedajších právnych prameňov je nepochybné, ţe vlastnícke právo, tzn. jeho
nadobudnutie alebo zmena bolo do roku 1950 v historických právnych reţimoch predchodcov
Slovenskej republiky upravované intabulačným princípom (m.m. uznesenie Najvyššieho súdu
sp. zn. 1Sţr 142/2011 zo 14.08.2012). Najmä prostredníctvom ustanovenia § 42 zákona
č. zákona č. 177/1927 Sb. o pozemkovém katastru a jeho vedení (Katastrální zákon)
Najvyššiemu súdu vyplýva záver, ţe v období po druhej svetovej vojne bol kladený dôraz
cez intabulačný princíp na formálnu publicitu pozemkového katastra, a to v rozsahu všetkých
jeho zloţiek, tzn. aj popisných (technických) údajov zachytených v geometrických plánoch.
Za účelom ich včasnej a riadnej aktualizácie bol nielen knihovný súd ale aj príslušný
katastrálny úrad zememeračský povinný udrţiavať vzájomný súlad údajov zapisovaných
do pozemkového katastra ako aj do jednotlivých evidenčných kníh (zemské dosky, knihy
pozemkové, knihy ţelezničné, banské a oficiálny súpis pamiatok).
44. Na podporu hore uvedeného (bod č. 43) je moţné napríklad prezentovať názory
uvedené v pomerne staršej odbornej literatúre (Doc. Dr. Fajnor, V. a Dr. Záturecký,
A.: Nástin súkromného práva platného na Slovensku a Podkarpatskej Rusi, 3. vydanie
pôvodného diela, Heuréka, Šamorín, 1998, s. 128 a 132), kde sa zdôrazňuje [Najvyšší súd sa
pri citácii pridrţiava aj archaického vyjadrenia myšlienky]: „1. Vlastníkom nehnuteľnosti,
13
do pozemkovej knihy zapísanej, zpravidla môže byť len ten, kto je v pozemkovej knihe ako
vlastník vpísaný. .........
Jestli si kúpim nehnuteľnosť od dosavadného vlastníka A., aj vyplatím cenu
nehnuteľnosti a on ma aj uvedie v jej držbu, avšak nedám sa vpísať do pozemkovej knihy:
vlastníkom nehnuteľnosti ešte vždy nie som ja, ale A. “
Preto musel Najvyšší súd argumentáciu navrhovateľa, ţe za účinnosti Občianskeho
zákonníka č. 141/1950 Zb. (tzn. 01.01.1951 -31.03.1964) zápisy v pozemkovej knihe mali uţ
len evidenčný charakter.
45. Hoci v období od roku 1951 aţ do účinnosti zákona č. 265/1992 Zb. o zápisoch
vlastníckych a iných vecných práv k nehnuteľnostiam bolo upustené od hore uvedeného
princípu konštitutívnych účinkov zápisov vkladu vlastníckeho práva do katastra
nehnuteľností, tak prostredníctvom ustanovenia § 16 ods. 1 citovaného zákona č. 265/1992
Zb. bol tento princíp aj pre zápisy právnych vzťahov, ktoré boli v evidencii nehnuteľností
vykonané podľa doterajších predpisov, opätovne oţivený, a preto aj na historické údaje
zapísané v katastrálnom operáte pre k.ú. N. je nutné nazerať ako na hodnoverné (tzn. ţe sa
nevylučujú ich právotvorné účinky), pokiaľ sa nepreukáţe opak.
46. Odporca spolu s krajským súdom ale poukázali na to (bod č. 7), ţe v roku 1947
reštitučné konanie iniciované zo strany potomkov po pôvodných vlastníkoch J. R. a spol. bolo
ukončené 23.11.1949 vydaním uznesenia sp. zn. Nc VII 212/47 Okresného súdu v Ţiline,
ktorým vtedy konajúci súd reštitučnému nároku podľa zákona č. 128/1946 Zb. vyhovel.
Podľa § 1 zákona č. 128/1946 Sb. jakékoliv majetkové převody a jakákoliv majetkově-
právní jednání, ať se týkají majetku movitého či nemovitého, veřejného či soukromého, jsou
neplatné, pokud k nim došlo po 29. září 1938 pod tlakem okupace nebo politické persekuce,
ledaže ten, na koho majetek přešel nebo kdo uzavřel jiné majetkově-právní jednání, je osoba
státně spolehlivá a bude prokázáno, že k majetkovému převodu nebo k jinému majetkově-
právnímu jednání došlo za přiměřenou úplatu buď z podnětu původního vlastníka
(oprávněného) nebo v převážném jeho zájmu.
Podľa § 2 zákona č. 128/1946 Sb. stejné nároky jako z majetkových převodů neplatných
podle § 1 vzcházejí z majetkových přechodů provedených po 29. září 1938 právním předpisem
neplatným (§ 15) nebo jakýmkoliv způsobem, zejména úředním výrokem, na základě takového
předpisu anebo jinak výrokem soudním nebo úředním, který bude jako výrok z doby
14
nesvobody zrušen nebo změněn. To platí přiměřeně o jiných zásazích do majetku,
provedených takovými neplatnými předpisy nebo na jejich základě anebo takovými soudními
nebo úředními výroky.
47. Krajský súd uvedené súdne rozhodnutie Okresného súdu v Ţiline vysvetľuje v tom
duchu, ţe síce okresný súd dotknuté pozemky (vrátane parc. č. X.) ponechal v majetkovej
dispozícii prídelcov (tzn. aj A. Z.), avšak zaviazal ich aj právnu predchodkyňu navrhovateľa
na zaplatenie určitej sumy. Tento postup korešponduje s duchom hore uvedených ustanovení,
ktoré akékoľvek majetkové prevody a akákoľvek majetkovo-právne ujednanie, či sa týkajú
majetku hnuteľného alebo nehnuteľností, verejného či súkromného, sú zo zákona neplatné, ak
k nim došlo po 29. septembri 1938 pod tlakom okupácie alebo politickej perzekúcie.
48. Ďalej z uvedeného sa potom ako veľmi pravdepodobný zámysel vtedy konajúceho
okresného súdu javí, ţe umoţnil prídelcom, aby zaplatením stanovenej sumy 470.000,- Kčs
konvalidovali krivdu pri prevode uvedených pozemkov z obdobia neslobody a na základe
uvedeného mohli byť zapísaní do evidencie nehnuteľností ako ich vlastníci. Táto skutočnosť,
tzn. skutočné zaplatenie sumy sa však nepreukázalo, resp. zápisy v pozemkových knihách toto
nedosvedčujú, a preto správne odporca spolu s krajským súdom v zmysle jeho
predchádzajúceho právneho pokynu (bod č. 3 – v novom dokazovaní bude nutné sa zamerať
na ustálenie predmetu samotného reštitučného nároku) ustálil, ţe vlastnícke právo A. Z.
k uvedenej parc. č. X. nebolo v tomto konaní potvrdené.
49. Vzhľadom na hore uvedené závery o hodnovernosti pôvodných zápisov (body č. 43
a 44) je potom celkom irelevantné, ţe sa listina č. 8 Nc 57/1956 nezachovala. Odporca
a následne krajský súd správne vychádzal zo zápisu z PKV č. X. pre k.ú. N., časť B, poradové
č. X. ako z hodnoverného údaju, z ktorého vyplýva, ţe o reštitučných nárokoch právnych
nástupcov pôvodných vlastníkov bolo rozhodnuté s konečnou platnosťou v konaní pred
Ľudovým súdom v Ţiline, a uvedený zápis v pozemkovej knihe iba pravosť a hodnovernosť
obsahu tejto zápisnice preukázal.
50. Rovnako je nepochybné, ţe správny orgán v reštitučnom konaní musel bez ohľadu
na tvrdenie navrhovateľa zisťovať, komu svedčilo vlastnícke právo k dotknutým
nehnuteľnostiam. Iba takýto postup odporcu mohol v konečnom dôsledku potvrdiť
oprávnenosť nároku navrhovateľa. Podľa Najvyššieho súdu preto nie je správny záver
15
uvedený na str. 4 ods. 2 (č. l. 75) odvolania ţalobcu, ţe „Ak bolo zámerom štátu postupovať
podľa zák. č. 46/1948 Sb., bolo právne irelevantné, kto je vedený ako vlastník dotknutých
nehnuteľností. “
51. Ďalej navrhovateľ v svojom odvolaní s poukazom na ust. § 10 ods. 3 zák. 46/1948
Zb. tvrdil, ţe uvedené ustanovenie umoţňovalo, aby štát, aj bez vykonania poznámky
o výkupe v pozemkovej knihe, priamo nadobudol vlastnícke právo k vykúpenej pôde. Takéto
tvrdenie je podľa Najvyššieho súdu irelevantné, lebo z predchádzajúceho krajskému súdu
vyplynulo, ţe aj keby štát takto nadobudol uvedené nehnuteľnosti do svojho vlastníctva, tak
A. Z. vlastnícke právo nesvedčilo.
Pokiaľ v súvislosti s uvedeným navrhovateľ tvrdil, ţe neskôr sa táto pôda prideľovala
na výstavbu rodinných domčekov jednotlivým stavebníkom, nakoľko sa rozširoval intravilán
obce Nededza, čo označil nielen za všeobecne známu notorietu, ale správnemu orgánu to
malo byť známe aj z jeho úradnej činnosti, potom mal ním vyslovené tvrdenie povinnosť aj
preukázať, čo sa však nestalo.
52. Tieţ námietku navrhovateľa opierajúcu sa o Územné rozhodnutie o umiestnení
stavby rodinného domku ONV Ţ., č. Výst-3.501/1965-H.. zo dňa 14.02.1966, z ktorého
vyplýva, ţe MNV v Nededzi odovzdalo stavebníkovi pozemok v zákonom prípustnej výmere
za účelom výstavby rodinného domu, musel Najvyšší súd odmietnuť ako nedôvodnú.
Samotný navrhovateľ z uvedeného rozhodnutia vety citoval, ktoré mu nedávajú za pravdu:
„ Vymedzený pozemok ........ požiadanie k príprave výstavby odovzdá zástupca MNV v Nededzi
osobne na základe tohto rozhodnutia. Rozhodnutie Vás po prebratí pozemku od MNV
oprávňuje robiť na pozemku všetky prípravné práce na výstavbu ...“. Preto musí Najvyšší súd
konštatovať, ţe je irelevantné a samo o sebe nepreukazuje nárok tvrdený navrhovateľom.
53. Navrhovateľ ďalej nesúhlasil, ţe by si svoju povinnosť a súčasné právo – predkladať
dôkazy, riadne nesplnil. Navyše zdôraznil, ţe nie je moţné od neho ţiadať, aby predkladal
doklady o úkonoch štátu, keď týmito materiálmi disponoval iba štát a ako vyšlo najavo,
mnohé z nich sa stratili aj z jeho archívov. Avšak Najvyšší súd v súvislosti s touto námietkou
poukazuje na to, ţe ak sa navrhovateľ rozhodne podať ţiadosť, potom musí v súlade
so zásadou aktívnej súčinnosti v zmysle § 4 ods. 1 Správneho poriadku ako aj § 34 ods. 3
16
navrhovať, resp. disponovať takými dôkazmi, ktoré u neho potvrdzujú jeho nárok. V opačnom
prípade musí očakávať, ţe jeho návrhu nebude vyhovené, čo sa aj v prejednávanej veci stalo
54. Vo vzťahu k námietke, ţe odporca sa vôbec nezaoberal a krajský súd len okrajovo,
s moţnosťou odňatia pôdy bez právneho dôvodu podľa ust. § 6 ods. 1 písm. p) resp. z iného
právneho titulu, pričom navrhovateľ uvedené zdôraznil, ako nevyhnutné najmä po tom, čo
archívy nedisponovali spismi vlastného súdu z konania č. 8 Nc 57/1956, v súvislosti s ktorým
bol vykonaný zápis v pozemkovej knihe. Najvyšší súd uvádza, ţe v zmysle § 6 a § 9 ods. 1
a 4 v spojení s § 19 ods. 2 Správneho poriadku podporne § 1 Správneho poriadku musí
navrhovateľ v podaní, ktorým sa začína správne konanie najmä uviesť, akej veci sa týka a čo
sa navrhuje vrátane preukázania, kedy a akým právnym titulom prešli pozemky na štát alebo
právnickú osobu spolu s priloţenými alebo navrhnutými dôkaznými prostriedkami. Nakoniec
takúto poţiadavku vyslovil aj krajský súd v svojom predchádzajúcom zrušovacom rozsudku
zo dňa 17.08.2008, č. k. 22Sp/38/2007, kedy záväzne nariadil odporcovi ustáliť, ktoré
konkrétne nehnuteľnosti dostala A. Z. ako prídel.
Nakoľko navrhovateľ na základe výzvy zo 04.03.1992 (príloha č. 5 administratívneho
spisu) a s ním spojeného rozhodnutia o prerušení konania (príloha č. 10 administratívneho
spisu) sa na vytýčenom pojednávaní dňa 19.07.2007 (príloha č. 15 administratívneho spisu)
po vykonanom poučení vyjadril, ţe „Podanému vysvetleniu som plne porozumel, nežiadam
o zabezpečenie ďalších dokladov a k pripravovanému rozhodnutiu nemám námietky“,
vyhodnocuje Najvyšší súd uvedenú námietku ako irelevantnú.
V.
55. Odvolací súd vzhľadom na námietky uplatnené navrhovateľom uvádza,
ţe napadnuté rozhodnutie odporcu má všetky formálne i obsahové náleţitosti rozhodnutia
v zmysle § 47 Správneho poriadku. Uvedené rozhodnutie správneho orgánu vychádza
z dostatočne zisteného skutkového stavu, ktoré je logicky vyhodnotené a riadne právne
posúdené. Odvolací súd sa stotoţňuje so skutkovými zisteniami a právnymi závermi zistených
v predchádzajúcich konaniach o tom, ţe navrhovateľka nespĺňa zákonné podmienky
pre prinavrátenie vlastníctva. Počas konania nebolo účastníkmi naznačené ani odvolací súd
nedospel k záveru, ţe by sa vyskytli prekáţky pre konanie z dôvodov neústavnosti alebo
17
potreby výkladu komunitárneho práva aplikovaných právnych predpisov a súvisiacich
1)
právnych aktov orgánov Európskej únie,pre ktoré je potrebné konanie prerušiť.
56. Na základe zisteného skutkového stavu, uvedených právnych skutočností,
po vyhodnotení námietok navrhovateľa ako aj argumentácie odporkyne, a tieţ s prihliadnutím
na závery obsiahnuté v svojich predchádzajúcich rozhodnutiach, najmä uţ v citovanom
rozhodnutí sp. zn. 1Sţr 142/2011, pri ktorom Najvyšší súd nezistil ţiaden relevantný dôvod,
aby sa od neho odchýlil (napríklad zásadná zmena právneho prostredia, zistenie odlišného
skutkového stavu alebo prijatie protichodného zjednocovacieho stanoviska), s osvojením si
argumentácie krajského súdu postupom podľa § 219 ods. 2 v spojení s § 250l ods. 2 O.s.p.
rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku rozsudku.
57. O práve na náhradu trov odvolacieho súdneho konania rozhodol Najvyšší súd podľa
§ 224 ods. 1 v spojitosti s § 250l ods. 2 a § 250k ods. 1 O.s.p., podľa ktorého neúspešnému
navrhovateľovi právo na náhradu trov tohto konania nevzniklo.
58. Najvyšší súd v prejednávanej veci v súlade s ust. § 250ja ods. 2 v spoj. s § 250l
ods. 2 O.s.p. rozhodol bez pojednávania. Prečo tak konal je odôvodnené vyššie (bod č. 37),
lebo nezistil, ţe by týmto postupom bol porušený verejný záujem.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu n i e j e prípustný opravný prostriedok (§ 246c
ods. 1 O.s.p.).
V Bratislave 25. septembra 2012
Ing. JUDr. Miroslav Gavalec PhD., v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Ľubica Kavivanovová