Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
a6f/386440.84ee2b.pdf
PDF · 149.43 KB
No categories available
10Sžr/135/2011
Najvyšší súd 10Sžr/135/2011
Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu
JUDr. Zuzany Ďurišovej a členov senátu JUDr. Jany Henčekovej, PhD. a JUDr. Petra Paludu
v právnej veci navrhovateľov: 1) H. Z., bytom Ľ., 2) F. B., J., obaja zastúpení Č. s.r.o.,
Advokátska kancelária, K., proti odporcovi: Obvodný pozemkový úrad v Nových
Zámkoch, Svätoplukova 1, Nové Zámky, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia odporcu
zo dňa 2. februára 2011, č. ObPÚ-34-11/4214/AF, o odvolaní navrhovateľov proti rozsudku
Krajského súdu v Nitre zo dňa 29. júna 2011, č. k. 23Sp/10/2011-27, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Nitre
č. k. 23Sp/10/2011-27 zo dňa 29. júna 2011 p o t v r d z u j e .
Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
O d ô v o d n e n i e
Napadnutým rozsudkom krajský súd potvrdil rozhodnutie odporcu zo dňa
2. februára 2011, č. ObPÚ-34-11/4214/AF, ktorým odporca ako orgán príslušný podľa § 5
zákona č. 503/2003 Z.z. o navrátení vlastníctva k pozemkom a o zmene a doplnení zákona
č. 180/1995 Z.z. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení
neskorších predpisov (ďalej len zákon) rozhodol, že navrhovatelia 1) a 2) nespĺňajú
podmienku oprávnenej osoby podľa ustanovenia § 2 a nárok v prípade parciel č. X., X., X.
nespĺňa ustanovenie § 1 zákona; navrhovateľom sa nenavracia vlastnícke právo
k nehnuteľnostiam, ktoré sa nachádzajú v k.ú. N. vedené v pozemkovoknižnej vložke č. 800,
parc. č. X., X., X. a v pozemkovoknižnej vložke č. 1119, parc. č. X., X., X., ani nepriznáva
nárok na náhradu podľa ustanovenia § 6 zákona. Súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia
a pripojeného administratívneho spisu dospel k záveru, že správny orgán náležitým spôsobom
zistil skutkový stav a správne aplikoval aj príslušné zákonné ustanovenia a stotožnil sa
so skutkovým záverom odporcu, že navrhovatelia nepreukázali prechod vlastníckeho práva
v rozhodnom období od ich právnych predchodcov na štát, pretože zo zápisu v pozemkovej
knihe bolo preukázané, že nehnuteľnosti boli odňaté F. S. podľa návrhu odboru
pôdohospodárstva rady ONV v Štúrove č. Pôd.1/1960 na prepísanie vlastníckeho práva.
Považoval preto rozhodnutie za vecne správne a zákonné.
Proti rozsudku krajského súdu podali navrhovatelia odvolanie z dôvodov podľa § 205
ods. 2 písm. f/ a b/ Občianskeho súdneho poriadku a navrhli, aby Najvyšší súd Slovenskej
republiky napadnutý rozsudok zmenil tak, že zruší rozhodnutie odporcu a vec mu vráti
na ďalšie konanie. V odvolaní namietali, že napadnutý rozsudok je nepreskúmateľný
pre nedostatok dôvodov a odporujúci právnemu názoru vyslovenému Najvyšším súdom SR
v tejto právnej veci: krajský súd sa vo svojom rozhodnutí nevenoval opisu vlastných úvah a
použitých myšlienkových postupov v troch základných otázkach, či F. S. bol osobou štátne
spoľahlivou, či poskytnutá odplata bola primeraná a či k uzavretiu kúpnej zmluvy došlo
z podnetu pôvodného vlastníka alebo prevažne v jeho záujme, čo navrhovateľom znemožňuje
právo na obranu voči tomuto rozhodnutiu. Podľa názoru navrhovateľov na základe
vykonaného dokazovania nemožno dospieť ku kladnej odpovedi ani na jednu z troch
uvedených otázok, ktoré uložil skúmať Najvyšší súd SR, keďže odporcovi sa nepodarilo
získať jasný dôkaz o texte a obsahu predmetnej kúpnej zmluvy. Poukazovanie odporcu na tzv.
intabulačný princíp považujú navrhovatelia za mylné a odporujúce záverom najvyššieho súdu.
Považujú za nepochybné, že zákonom stanovené podmienky na navrátenie vlastníctva boli
v tomto konaní splnené, nakoľko zmluva o prevode medzi A. B. a jeho manželkou a F. S. ako
nadobúdateľom v zmysle ustanovenia § 1 zákona č. 128/1946 Zb. bola absolútne neplatná, a
to ex lege. Ďalej namietali nepreukázanie primeranosti kúpnej ceny. Vytýkali tiež správnemu
orgánu, že neskúmal, kto a akým právom si predmetné nehnuteľnosti „privlastnil“, ani sa
bližšie nezaoberal osobou F. S., ani prečo mu majetok skonfiškovali. Majú za to,
že v predmetnej veci došlo k vážnym pochybeniam ako zo strany odporcu, tak aj súdu prvého
stupňa s dôsledkom nesprávnosti a nezákonnosti napadnutého rozhodnutia.
Odporca sa k odvolaniu navrhovateľov nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p.), preskúmal
rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a jednomyseľne dospel
k záveru, že odvolaniu nemožno priznať úspech. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods. 3 O.s.p. s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia
bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nssr.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa
26.09.2012 (§ 156 ods. 1 a 3 O.s.p.).
Podľa § 1 zákona, tento zákon upravuje navrátenie vlastníctva k pozemkom,
ktoré nebolo vydané podľa osobitného predpisu. Vlastnícke právo sa vracia k pozemkom,
ktoré tvoria
a) poľnohospodársky pôdny fond alebo do neho patria,
b) lesný pôdny fond.
Podľa § 2 ods. 1 zákona, právo na navrátenie vlastníctva k pozemku podľa tohto
zákona môže uplatniť oprávnená osoba, ktorá je občanom Slovenskej republiky s trvalým
pobytom na jej území a ktorej pozemok prešiel na štát alebo inú právnickú osobu v období
od 25.02.1948 do 01.01.1990 (ďalej len „rozhodujúce obdobie“) spôsobom uvedeným
v ustanovení § 3.
Podľa § 2 ods. 2 zákona, ak osoba, ktorej vlastníctvo k pozemku prešlo
v rozhodujúcom období do vlastníctva štátu alebo inej právnickej osoby v prípadoch
uvedených v ustanovení § 3, zomrela pred uplynutím lehoty uvedenej v ustanovení § 5 alebo
ak bola pred uplynutím tejto lehoty vyhlásená za mŕtvu, sú oprávnenými osobami štátni
občania Slovenskej republiky, fyzické osoby v tomto poradí:
a) dedič zo závetu, ktorý bol predložený v konaní o dedičstve, ktorý nadobudol celé
dedičstvo,
b) dedič zo závetu, ktorý nadobudol dedičstvo, ale len v miere zodpovedajúcej jeho
dedičskému podielu; to neplatí, ak dedičovi podľa závetu pripadli len jednotlivé veci
alebo práva; ak bol dedič závetom ustanovený len k určitej časti pozemku, na ktorú sa
vzťahuje povinnosť vydania, je oprávnený len k tejto časti pozemku,
c) deti a manžel osoby uvedenej v odseku 1, všetci rovným dielom; ak dieťa zomrelo
pred uplynutím lehoty uvedenej v ustanovení § 5, sú na jeho mieste oprávnenými
osobami jeho deti, a ak niektoré z nich zomrelo, jeho deti,
d) rodičia osoby uvedenej v odseku 1,
e) súrodenci osoby uvedenej v odseku 1, a ak niektorý z nich zomrel, sú na jeho mieste
oprávnenými osobami jeho deti.
Podľa § 1 zákona č. 128/1946 Zb. o neplatnosti niektorých majetkovo-právnych
konaní z doby neslobody a o nárokoch z tejto neplatnosti a z iných zásahov do majetku
vzchádzajúcich, akékoľvek majetkové prevody a akékoľvek majetkoprávne konanie, či sa
týkajú majetku hnuteľného alebo nehnuteľného, verejného alebo súkromného, sú neplatné,
pokiaľ k nim došlo po 29.09.1938 pod tlakom okupácie alebo politickej perzekúcie, iba ak
ten, na koho majetok prešiel alebo kto uzavrel iné majetkoprávne konanie, je osoba štátne
spoľahlivá a bude preukázané, že k majetkovému prevodu alebo inému majetkoprávnemu
konaniu došlo za primeranú odplatu z podnetu pôvodného vlastníka (oprávneného) alebo
prevažne v jeho záujme.
Podľa § 4 ods. 1 práva a druhá veta citovaného zákona nárok patrí tomu,
kto neplatným prevodom bol pozbavený veci (práva) alebo kto iným neplatným
majetkoprávnym konaním bol poškodený, alebo ich právnym nástupcom; nárok nemôže byť
uplatnený v mene toho, koho pobyt nie je známy, v mene pozostalosti potom len vtedy, ak je
známy pobyt aspoň jedného dediča. Ak by bola však oprávnená osoba štátne nespoľahlivá,
patrí nárok štátu ako majetok konfiškovaný podľa dekrétu prezidenta republiky zo dňa
25.10.1945, č. 108 Zb. o konfiškácii nepriateľského majetku a Fondoch národnej obnovy.
Na konanie pozemkového úradu o navrátení vlastníctva k pozemkom sa vzťahujú
všeobecné predpisy o správnom konaní (§ 5 ods. 3 zákona).
Základnou otázkou, ktorú účastníci riešili v správnom a následne aj v súdnom konaní
je to, či navrhovatelia sú oprávnenými osobami v zmysle citovaného zákona. Odporca
vo svojom prvom rozhodnutí (č.j. OPÚ-186-08/6934/EN z 18.2.2008) o uplatnenom nároku
rozhodol tak, že žiadatelia nespĺňajú podmienku oprávnenej osoby podľa ustanovenia § 2
zákona a preto sa im nenavracia vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam, ani
nepriznáva nárok na náhradu. Najvyšší súd uznesením sp. zn. 8 Sžo 241/2008 z 2. apríla 2009
zmenil potvrdzujúce rozhodnutie krajského súdu tak, že toto rozhodnutie odporcu zrušil a vec
mu vrátil na ďalšie konanie. Keďže podstatnou otázkou pre posúdenie uplatneného
reštitučného nároku bolo zistenie, či prevod vlastníctva dotknutých nehnuteľností na F. S.
na základe kúpnej zmluvy uzavretej v roku 1939 zo strany A. B. a jeho manželky možno
v zmysle § 1 zákona č. 128/1946 Zb. považovať za platný, odvolací súd uložil správnemu
orgánu v ďalšom konaní doplniť dokazovanie a dožiadaním príslušného archívu na území
Maďarskej republiky zisťovať, či sa kúpna zmluva u nich nenachádza. Okrem toho mal
správny orgán doplniť dokazovanie o zistenie začatia a priebehu reštitučného konania podľa
zákona č. 128/1946 Zb. a vykonané dôkazy vyhodnotiť postupom podľa § 34 ods. 5 zákona
č. 71/1967 Zb. v platnom znení.
Ako vyplýva z pripojeného administratívneho spisu a napokon aj z odôvodnenia
rozhodnutia odporcu, odporca postupujúc v intenciách zrušujúceho rozhodnutia odvolacieho
súdu, doplnil dokazovanie a listami z 27.05.2009 a zo 04.06.2009 sa znova obrátil na MV SR,
Slovenský národný archív, ako aj na Štátny archív v Nitre a jeho pobočky v Nových Zámkoch
a Leviciach so žiadosťou o zaslanie dokladu č. 448 zo dňa 16.8.1946, na základe ktorého bolo
podľa zákona č. 128/1946 Zb. v PKV vl. č. 800 – kat. územie N. poznamenané zavedenie
reštitučného konania proti F. S., a opakovane tiež o zaslanie kúpnej zmluvy zo dňa
21.04.1939. Výsledok takto doplneného dokazovania je zachytený v jeho rozhodnutí.
Základnou otázkou preto zostáva, či z výsledkov takto doplneného dokazovania,
ktoré odporca vykonal plne v súlade s právnym názorom odvolacieho súdu a z dôkazov,
ktoré sa podarilo získať, možno prijať záver, že navrhovatelia nespĺňajú podmienku
oprávnenej osoby podľa ustanovenia § 2 zákona, a preto sa im vlastnícke právo
k predmetným nehnuteľnostiam nenavracia, ani nepriznáva náhrada v zmysle § 6 zákona.
Je pritom nesporné, že ďalšie dôkazy, napr. kúpnu zmluvu z 21.04.1939, už v tejto veci
vzhľadom na časový odstup nie je možné získať.
V zmysle predchádzajúceho zrušujúceho rozhodnutia odvolacieho súdu bolo úlohou
odporcu v ďalšom konaní doplniť dokazovanie v zmysle vyššie uvedeného a získané dôkazy
vyhodnotiť postupom podľa § 34 ods. 5 zákona č. 71/1967 Zb. v platnom znení,
t. j. vyhodnotiť ich podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich
vzájomnej súvislosti. Podľa názoru odvolacieho súdu odporca postupoval v súlade s týmto
zákonným ustanovením a vyhodnotil všetky dôkazy, ktoré sa mu podarilo zadovážiť,
spôsobom, ktorý odôvodňuje výsledok obsiahnutý vo výrokovej časti rozhodnutia.
Odvolací súd sa stotožnil so záverom odporcu, že získané dôkazy postačujú na prijatie
záveru, že kúpna zmluva z 21.04.1939 nebola absolútne neplatným právnym úkonom
v zmysle ustanovenia § 1 zákona č. 128/1946 Zb., nakoľko nadobúdateľ F. S. bol osobou
štátne spoľahlivou, odplata poskytnutá v roku 1939 pozemno-knižnému vlastníkovi A. B. a
jeho manželke bola primeraná a k uzavretiu kúpnej zmluvy došlo z podnetu pôvodného
vlastníka alebo prevažne v jeho záujme. Ako je uvedené v odôvodnení jeho rozhodnutia, a
potvrdzuje to aj obsah administratívneho súpisu, nadobúdateľ nehnuteľností F. S. bol
promovaným a činným hospodárom, oficiálnym gazdom, ktorý absolvoval strednú školu
lesného hospodárstva a v tej dobe mal zamestnanie, ktoré veľmi dobre vynášalo, okrem toho
mal súkromný statok aj v okrese Szob. Navyše štát v zastúpení Hospodárskym odborom
Správnej komisie Ostrihomskej stolice uznesením z 09.05.1939 číslo: 345/1939 zamietol
žiadosť roľníckeho spoločenstva obce N. na uplatnenie predkupného práva, pričom
v odôvodnení tohto rozhodnutia je uvedené, že „Nadobúdateľ (t. j. F. S.) je promovaným
hospodárom, preto podľa pravidiel pozemkovej politiky je pri nadobúdaní nehnuteľností
zvýhodnenou osobou“. Možno ešte doplniť citáciou z listu kráľovského hospodárskeho
inšpektora Ostrihomskej stolice z 10.07.1939, adresovaného ministrovi, že „z hľadiska
pozemkovo-politického neexistuje žiadna prekážka, aby bol právny úkon kúpy a predaja
dr. B. – S. zobraný na vedomie“. Z uvedeného možno jednoznačne vyvodiť záver, že F. S.
bol osobou štátne spoľahlivou. Z dokladov, ktoré odporcovi poskytol Maďarský národný
archív, možno rovnako vyvodiť, že predaj sa uskutočnil z podnetu predávajúcich a cena bola
ustálená pri dražbe, takže nie je dôvod pochybovať o jej primeranosti a okrem toho kúpu
schválil hosp. odbor Správnej komisie Ostrihomskej stolice. Nie bez významu je v tejto
súvislosti aj skutočnosť, že išlo o predaj pozemkov, ktoré neboli dlhodobo vo vlastníctve
rodiny, ale ku ktorým predávajúci nadobudli vlastnícke právo podľa kúpnopredajnej zmluvy
zo dňa 29. júla 1933.
Z dokladov, ktoré sa týkajú uplatňovania reštitučného nároku Z., otcom navrhovateľov
1) a 2), v rokoch 1946-1948 a ktoré sú citované v rozhodnutí odporcu, správny orgán vyvodil,
že z nich síce vyplýva, že Dr. Z. B. robil úkony na získanie pozemkov evidovaných
v pozemkovoknižnej vložke č. 800 do svojho vlastníctva, ale rozhodnutie o určení vlastníctva
v prospech neho resp. rozhodnutie o zrušení kúpnej zmluvy zo dňa 21.4.1939 nie je
k dispozícii ani v štátnych archívoch a nedoložili ho ani žiadatelia, navyše vlastníctvo v tomto
období sa nadobúdalo zápisom do pozemkovej knihy, k čomu v tomto prípade nedošlo.
Pre uplatnenie reštitučného nároku podľa zákona č. 503/2003 Z. z., tzn.
pre preukázanie aktívnej legitimácie v reštitučnom konaní sa ako základnou požiadavkou javí
požiadavka preukázať príslušnosť ku skupine originálne oprávnených osôb vymedzených
okruhom pôvodných vlastníkov podľa § 2 ods. 1, resp. podľa odseku 2 iných osôb, ktorých
reštitučný nárok je derivatívne odvodený od práv pôvodných vlastníkov, čo sa navrhovateľom
v tomto prípade nepodarilo a takýto záver nevyplynul ani z rozsiahleho dokazovania
vykonaného správnym orgánom.
Na základe uvedeného odvolací súd mohol iba konštatovať, že krajský súd vo svojom
rozsudku správne preveril skutkový stav zistený odporcom a v súlade so zákonom potvrdil
právne závery odporcu ako správne a zákonné. Odvolací súd sa nestotožnil s námietkou
odvolateľov, že rozhodnutia odporcu aj krajského súdu sú nepreskúmateľné pre nedostatok
dôvodov; rozhodnutie odporcu má všetky formálne i obsahové náležitosti rozhodnutia
v zmysle § 47 Správneho poriadku, vychádza z dostatočne zisteného skutkového stavu,
ktoré je logicky vyhodnotené a riadne právne posúdené.
Na základe zisteného skutkového stavu, uvedených právnych skutočností,
po vyhodnotení námietok navrhovateľov, ako aj s prihliadnutím na závery obsiahnuté
v predchádzajúcom rozhodnutí, odvolací súd postupom podľa § 219 ods. 1 a 2 O.s.p.
napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil.
O trovách odvolacieho súdneho konania rozhodol najvyšší súd podľa § 224 ods. 1
v spojitosti s § 250k ods. 1 O.s.p. tak, že účastníkom ich náhradu nepriznal,
pretože navrhovatelia nemali úspech a odporca na náhradu trov konania nemá zákonný nárok.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.
V Bratislave 26. septembra 2012
JUDr. Zuzana Ďurišová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Andrea Jánošíková