Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

10Sžr/135/2011

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu

JUDr. Zuzany Ďurišovej a členov senátu JUDr. Jany Henčekovej, PhD. a JUDr. Petra Paludu

v právnej veci navrhovateľov: 1) H. Z., bytom Ľ., 2) F. B., J., obaja zastúpení Č. s.r.o.,

Advokátska kancelária, K., proti odporcovi: Obvodný pozemkový úrad v Nových

Zámkoch, Svätoplukova 1, Nové Zámky, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia odporcu

zo dňa 2. februára 2011, č. ObPÚ-34-11/4214/AF, o odvolaní navrhovateľov proti rozsudku

Krajského súdu v Nitre zo dňa 29. júna 2011, č. k. -27, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Nitre

č. k. -27 zo dňa 29. júna 2011 p o t v r d z u j e .

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

O d ô v o d n e n i e

Napadnutým rozsudkom krajský súd potvrdil rozhodnutie odporcu zo dňa

2. februára 2011, č. ObPÚ-34-11/4214/AF, ktorým odporca ako orgán príslušný podľa § 5

o navrátení vlastníctva k pozemkom a o zmene a doplnení zákona

č. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení

neskorších predpisov (ďalej len zákon) rozhodol, že navrhovatelia 1) a 2) nespĺňajú

podmienku oprávnenej osoby podľa ustanovenia § 2 a nárok v prípade parciel č. X., X., X.

nespĺňa ustanovenie § 1 zákona; navrhovateľom sa nenavracia vlastnícke právo

k nehnuteľnostiam, ktoré sa nachádzajú v k.ú. N. vedené v pozemkovoknižnej vložke č. 800,

parc. č. X., X., X. a v pozemkovoknižnej vložke č. 1119, parc. č. X., X., X., ani nepriznáva

nárok na náhradu podľa ustanovenia § 6 zákona. Súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia

a pripojeného administratívneho spisu dospel k záveru, že správny orgán náležitým spôsobom

zistil skutkový stav a správne aplikoval aj príslušné zákonné ustanovenia a stotožnil sa

so skutkovým záverom odporcu, že navrhovatelia nepreukázali prechod vlastníckeho práva

v rozhodnom období od ich právnych predchodcov na štát, pretože zo zápisu v pozemkovej

knihe bolo preukázané, že nehnuteľnosti boli odňaté F. S. podľa návrhu odboru

pôdohospodárstva rady ONV v Štúrove č. Pôd.1/1960 na prepísanie vlastníckeho práva.

Považoval preto rozhodnutie za vecne správne a zákonné.

Proti rozsudku krajského súdu podali navrhovatelia odvolanie z dôvodov podľa § 205

ods. 2 písm. f/ a b/ a navrhli, aby Najvyšší súd Slovenskej

republiky napadnutý rozsudok zmenil tak, že zruší rozhodnutie odporcu a vec mu vráti

na ďalšie konanie. V odvolaní namietali, že napadnutý rozsudok je nepreskúmateľný

pre nedostatok dôvodov a odporujúci právnemu názoru vyslovenému Najvyšším súdom SR

v tejto právnej veci: krajský súd sa vo svojom rozhodnutí nevenoval opisu vlastných úvah a

použitých myšlienkových postupov v troch základných otázkach, či F. S. bol osobou štátne

spoľahlivou, či poskytnutá odplata bola primeraná a či k uzavretiu kúpnej zmluvy došlo

z podnetu pôvodného vlastníka alebo prevažne v jeho záujme, čo navrhovateľom znemožňuje

právo na obranu voči tomuto rozhodnutiu. Podľa názoru navrhovateľov na základe

vykonaného dokazovania nemožno dospieť ku kladnej odpovedi ani na jednu z troch

uvedených otázok, ktoré uložil skúmať Najvyšší súd SR, keďže odporcovi sa nepodarilo

získať jasný dôkaz o texte a obsahu predmetnej kúpnej zmluvy. Poukazovanie odporcu na tzv.

intabulačný princíp považujú navrhovatelia za mylné a odporujúce záverom najvyššieho súdu.

Považujú za nepochybné, že zákonom stanovené podmienky na navrátenie vlastníctva boli

v tomto konaní splnené, nakoľko zmluva o prevode medzi A. B. a jeho manželkou a F. S. ako

nadobúdateľom v zmysle ustanovenia bola absolútne neplatná, a

to ex lege. Ďalej namietali nepreukázanie primeranosti kúpnej ceny. Vytýkali tiež správnemu

orgánu, že neskúmal, kto a akým právom si predmetné nehnuteľnosti „privlastnil“, ani sa

bližšie nezaoberal osobou F. S., ani prečo mu majetok skonfiškovali. Majú za to,

že v predmetnej veci došlo k vážnym pochybeniam ako zo strany odporcu, tak aj súdu prvého

stupňa s dôsledkom nesprávnosti a nezákonnosti napadnutého rozhodnutia.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľov nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací ( ), preskúmal

rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a jednomyseľne dospel

k záveru, že odvolaniu nemožno priznať úspech. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho

pojednávania podľa ustanovenia s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia

bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nssr.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa

26.09.2012 ( a ).

Podľa § 1 zákona, tento zákon upravuje navrátenie vlastníctva k pozemkom,

ktoré nebolo vydané podľa osobitného predpisu. Vlastnícke právo sa vracia k pozemkom,

ktoré tvoria

a) poľnohospodársky pôdny fond alebo do neho patria,

b) lesný pôdny fond.

Podľa § 2 ods. 1 zákona, právo na navrátenie vlastníctva k pozemku podľa tohto

zákona môže uplatniť oprávnená osoba, ktorá je občanom Slovenskej republiky s trvalým

pobytom na jej území a ktorej pozemok prešiel na štát alebo inú právnickú osobu v období

od 25.02.1948 do 01.01.1990 (ďalej len „rozhodujúce obdobie“) spôsobom uvedeným

v ustanovení § 3.

Podľa § 2 ods. 2 zákona, ak osoba, ktorej vlastníctvo k pozemku prešlo

v rozhodujúcom období do vlastníctva štátu alebo inej právnickej osoby v prípadoch

uvedených v ustanovení § 3, zomrela pred uplynutím lehoty uvedenej v ustanovení § 5 alebo

ak bola pred uplynutím tejto lehoty vyhlásená za mŕtvu, sú oprávnenými osobami štátni

občania Slovenskej republiky, fyzické osoby v tomto poradí:

a) dedič zo závetu, ktorý bol predložený v konaní o dedičstve, ktorý nadobudol celé

dedičstvo,

b) dedič zo závetu, ktorý nadobudol dedičstvo, ale len v miere zodpovedajúcej jeho

dedičskému podielu; to neplatí, ak dedičovi podľa závetu pripadli len jednotlivé veci

alebo práva; ak bol dedič závetom ustanovený len k určitej časti pozemku, na ktorú sa

vzťahuje povinnosť vydania, je oprávnený len k tejto časti pozemku,

c) deti a manžel osoby uvedenej v odseku 1, všetci rovným dielom; ak dieťa zomrelo

pred uplynutím lehoty uvedenej v ustanovení § 5, sú na jeho mieste oprávnenými

osobami jeho deti, a ak niektoré z nich zomrelo, jeho deti,

d) rodičia osoby uvedenej v odseku 1,

e) súrodenci osoby uvedenej v odseku 1, a ak niektorý z nich zomrel, sú na jeho mieste

oprávnenými osobami jeho deti.

Podľa o neplatnosti niektorých majetkovo-právnych

konaní z doby neslobody a o nárokoch z tejto neplatnosti a z iných zásahov do majetku

vzchádzajúcich, akékoľvek majetkové prevody a akékoľvek majetkoprávne konanie, či sa

týkajú majetku hnuteľného alebo nehnuteľného, verejného alebo súkromného, sú neplatné,

pokiaľ k nim došlo po 29.09.1938 pod tlakom okupácie alebo politickej perzekúcie, iba ak

ten, na koho majetok prešiel alebo kto uzavrel iné majetkoprávne konanie, je osoba štátne

spoľahlivá a bude preukázané, že k majetkovému prevodu alebo inému majetkoprávnemu

konaniu došlo za primeranú odplatu z podnetu pôvodného vlastníka (oprávneného) alebo

prevažne v jeho záujme.

Podľa § 4 ods. 1 práva a druhá veta citovaného zákona nárok patrí tomu,

kto neplatným prevodom bol pozbavený veci (práva) alebo kto iným neplatným

majetkoprávnym konaním bol poškodený, alebo ich právnym nástupcom; nárok nemôže byť

uplatnený v mene toho, koho pobyt nie je známy, v mene pozostalosti potom len vtedy, ak je

známy pobyt aspoň jedného dediča. Ak by bola však oprávnená osoba štátne nespoľahlivá,

patrí nárok štátu ako majetok konfiškovaný podľa dekrétu prezidenta republiky zo dňa

25.10.1945, č. 108 Zb. o konfiškácii nepriateľského majetku a Fondoch národnej obnovy.

Na konanie pozemkového úradu o navrátení vlastníctva k pozemkom sa vzťahujú

všeobecné predpisy o správnom konaní (§ 5 ods. 3 zákona).

Základnou otázkou, ktorú účastníci riešili v správnom a následne aj v súdnom konaní

je to, či navrhovatelia sú oprávnenými osobami v zmysle citovaného zákona. Odporca

vo svojom prvom rozhodnutí (č.j. OPÚ-186-08/6934/EN z 18.2.2008) o uplatnenom nároku

rozhodol tak, že žiadatelia nespĺňajú podmienku oprávnenej osoby podľa ustanovenia § 2

zákona a preto sa im nenavracia vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam, ani

nepriznáva nárok na náhradu. Najvyšší súd uznesením sp. zn. z 2. apríla 2009

zmenil potvrdzujúce rozhodnutie krajského súdu tak, že toto rozhodnutie odporcu zrušil a vec

mu vrátil na ďalšie konanie. Keďže podstatnou otázkou pre posúdenie uplatneného

reštitučného nároku bolo zistenie, či prevod vlastníctva dotknutých nehnuteľností na F. S.

na základe kúpnej zmluvy uzavretej v roku 1939 zo strany A. B. a jeho manželky možno

v zmysle považovať za platný, odvolací súd uložil správnemu

orgánu v ďalšom konaní doplniť dokazovanie a dožiadaním príslušného archívu na území

Maďarskej republiky zisťovať, či sa kúpna zmluva u nich nenachádza. Okrem toho mal

správny orgán doplniť dokazovanie o zistenie začatia a priebehu reštitučného konania podľa

a vykonané dôkazy vyhodnotiť postupom podľa zákona

č. v platnom znení.

Ako vyplýva z pripojeného administratívneho spisu a napokon aj z odôvodnenia

rozhodnutia odporcu, odporca postupujúc v intenciách zrušujúceho rozhodnutia odvolacieho

súdu, doplnil dokazovanie a listami z 27.05.2009 a zo 04.06.2009 sa znova obrátil na MV SR,

Slovenský národný archív, ako aj na Štátny archív v Nitre a jeho pobočky v Nových Zámkoch

a Leviciach so žiadosťou o zaslanie dokladu č. 448 zo dňa 16.8.1946, na základe ktorého bolo

podľa v PKV vl. č. 800 – kat. územie N. poznamenané zavedenie

reštitučného konania proti F. S., a opakovane tiež o zaslanie kúpnej zmluvy zo dňa

21.04.1939. Výsledok takto doplneného dokazovania je zachytený v jeho rozhodnutí.

Základnou otázkou preto zostáva, či z výsledkov takto doplneného dokazovania,

ktoré odporca vykonal plne v súlade s právnym názorom odvolacieho súdu a z dôkazov,

ktoré sa podarilo získať, možno prijať záver, že navrhovatelia nespĺňajú podmienku

oprávnenej osoby podľa ustanovenia § 2 zákona, a preto sa im vlastnícke právo

k predmetným nehnuteľnostiam nenavracia, ani nepriznáva náhrada v zmysle § 6 zákona.

Je pritom nesporné, že ďalšie dôkazy, napr. kúpnu zmluvu z 21.04.1939, už v tejto veci

vzhľadom na časový odstup nie je možné získať.

V zmysle predchádzajúceho zrušujúceho rozhodnutia odvolacieho súdu bolo úlohou

odporcu v ďalšom konaní doplniť dokazovanie v zmysle vyššie uvedeného a získané dôkazy

vyhodnotiť postupom podľa v platnom znení,

t. j. vyhodnotiť ich podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich

vzájomnej súvislosti. Podľa názoru odvolacieho súdu odporca postupoval v súlade s týmto

zákonným ustanovením a vyhodnotil všetky dôkazy, ktoré sa mu podarilo zadovážiť,

spôsobom, ktorý odôvodňuje výsledok obsiahnutý vo výrokovej časti rozhodnutia.

Odvolací súd sa stotožnil so záverom odporcu, že získané dôkazy postačujú na prijatie

záveru, že kúpna zmluva z 21.04.1939 nebola absolútne neplatným právnym úkonom

v zmysle ustanovenia , nakoľko nadobúdateľ F. S. bol osobou

štátne spoľahlivou, odplata poskytnutá v roku 1939 pozemno-knižnému vlastníkovi A. B. a

jeho manželke bola primeraná a k uzavretiu kúpnej zmluvy došlo z podnetu pôvodného

vlastníka alebo prevažne v jeho záujme. Ako je uvedené v odôvodnení jeho rozhodnutia, a

potvrdzuje to aj obsah administratívneho súpisu, nadobúdateľ nehnuteľností F. S. bol

promovaným a činným hospodárom, oficiálnym gazdom, ktorý absolvoval strednú školu

lesného hospodárstva a v tej dobe mal zamestnanie, ktoré veľmi dobre vynášalo, okrem toho

mal súkromný statok aj v okrese Szob. Navyše štát v zastúpení Hospodárskym odborom

Správnej komisie Ostrihomskej stolice uznesením z 09.05.1939 číslo: 345/1939 zamietol

žiadosť roľníckeho spoločenstva obce N. na uplatnenie predkupného práva, pričom

v odôvodnení tohto rozhodnutia je uvedené, že „Nadobúdateľ (t. j. F. S.) je promovaným

hospodárom, preto podľa pravidiel pozemkovej politiky je pri nadobúdaní nehnuteľností

zvýhodnenou osobou“. Možno ešte doplniť citáciou z listu kráľovského hospodárskeho

inšpektora Ostrihomskej stolice z 10.07.1939, adresovaného ministrovi, že „z hľadiska

pozemkovo-politického neexistuje žiadna prekážka, aby bol právny úkon kúpy a predaja

dr. B. – S. zobraný na vedomie“. Z uvedeného možno jednoznačne vyvodiť záver, že F. S.

bol osobou štátne spoľahlivou. Z dokladov, ktoré odporcovi poskytol Maďarský národný

archív, možno rovnako vyvodiť, že predaj sa uskutočnil z podnetu predávajúcich a cena bola

ustálená pri dražbe, takže nie je dôvod pochybovať o jej primeranosti a okrem toho kúpu

schválil hosp. odbor Správnej komisie Ostrihomskej stolice. Nie bez významu je v tejto

súvislosti aj skutočnosť, že išlo o predaj pozemkov, ktoré neboli dlhodobo vo vlastníctve

rodiny, ale ku ktorým predávajúci nadobudli vlastnícke právo podľa kúpnopredajnej zmluvy

zo dňa 29. júla 1933.

Z dokladov, ktoré sa týkajú uplatňovania reštitučného nároku Z., otcom navrhovateľov

1) a 2), v rokoch 1946-1948 a ktoré sú citované v rozhodnutí odporcu, správny orgán vyvodil,

že z nich síce vyplýva, že Dr. Z. B. robil úkony na získanie pozemkov evidovaných

v pozemkovoknižnej vložke č. 800 do svojho vlastníctva, ale rozhodnutie o určení vlastníctva

v prospech neho resp. rozhodnutie o zrušení kúpnej zmluvy zo dňa 21.4.1939 nie je

k dispozícii ani v štátnych archívoch a nedoložili ho ani žiadatelia, navyše vlastníctvo v tomto

období sa nadobúdalo zápisom do pozemkovej knihy, k čomu v tomto prípade nedošlo.

Pre uplatnenie reštitučného nároku podľa , tzn.

pre preukázanie aktívnej legitimácie v reštitučnom konaní sa ako základnou požiadavkou javí

požiadavka preukázať príslušnosť ku skupine originálne oprávnených osôb vymedzených

okruhom pôvodných vlastníkov podľa § 2 ods. 1, resp. podľa odseku 2 iných osôb, ktorých

reštitučný nárok je derivatívne odvodený od práv pôvodných vlastníkov, čo sa navrhovateľom

v tomto prípade nepodarilo a takýto záver nevyplynul ani z rozsiahleho dokazovania

vykonaného správnym orgánom.

Na základe uvedeného odvolací súd mohol iba konštatovať, že krajský súd vo svojom

rozsudku správne preveril skutkový stav zistený odporcom a v súlade so zákonom potvrdil

právne závery odporcu ako správne a zákonné. Odvolací súd sa nestotožnil s námietkou

odvolateľov, že rozhodnutia odporcu aj krajského súdu sú nepreskúmateľné pre nedostatok

dôvodov; rozhodnutie odporcu má všetky formálne i obsahové náležitosti rozhodnutia

v zmysle § 47 Správneho poriadku, vychádza z dostatočne zisteného skutkového stavu,

ktoré je logicky vyhodnotené a riadne právne posúdené.

Na základe zisteného skutkového stavu, uvedených právnych skutočností,

po vyhodnotení námietok navrhovateľov, ako aj s prihliadnutím na závery obsiahnuté

v predchádzajúcom rozhodnutí, odvolací súd postupom podľa a

napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil.

O trovách odvolacieho súdneho konania rozhodol najvyšší súd podľa § 224 ods. 1

v spojitosti s tak, že účastníkom ich náhradu nepriznal,

pretože navrhovatelia nemali úspech a odporca na náhradu trov konania nemá zákonný nárok.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.

V Bratislave 26. septembra 2012

JUDr. Zuzana Ďurišová, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Andrea Jánošíková