Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
16c/386132.8283c8.pdf
PDF · 186.6 KB
No categories available
5Sžf/49/2011
Najvyšší súd 5Sžf/49/2011
Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu
JUDr. Jany Baricovej a členiek senátu JUDr. Jarmily Urbancovej a JUDr. Eleny
Krajčovičovej, v právnej veci ţalobcu Mestského podniku služieb mesta Medzev,
príspevkovej organizácie, so sídlom Štóska č. 6, Medzev, IČO: X., zastúpeného JUDr.
Jozefom Sotolářom, PhD., advokátom so sídlom Južná trieda č. 1, Košice, proti ţalovanému
Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná ulica 63, Banská
Bystrica, o preskúmanie rozhodnutia ţalovaného č. I/223/6101-38057/2009/992517-r z 25.
marca 2009, konajúc o odvolaní ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach, č. k.
6S/61/2009-65 zo 07. júla 2011, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu v Košiciach,
č. k. 6S/61/2009-65 zo 07. júla 2011 p o t v r d z u j e .
Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
O d ô v o d n e n i e :
Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Košiciach podľa § 250j ods. 1 Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) zamietol ţalobu, ktorou sa ţalobca domáhal preskúmania
a zrušenia rozhodnutia ţalovaného č. I/223/6101-38057/2009/992517-r z 25. marca 2009,
ktorým ţalovaný potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Moldava nad Bodvou
č. 711/230/25123/08/Šir zo dňa 30.12.2008, ktorým bol ţalobcovi vyrubený rozdiel dane
z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie III. štvrťroku 2002 v sume 3.778,79 eura.
Z pohľadu krajského súdu predmetom preskúmania námietok ţalobcu bolo zistiť,
či sa správny orgán dostatočne vysporiadal s delením príjmov príspevkovej organizácie
podliehajúcej zakladateľskej listine čl. 3 podľa uznesenia Mestského zastupiteľstva
v Medzeve č. 14/1991/1 zo dňa 29.12.1999 teda, či činnosti, ktoré príspevková organizácia
vykonávala, je moţné zaradiť medzi verejnoprospešné alebo podnikateľské činnosti.
Poukázal na ustanovenie § 42 ods. 1 aţ 4 zákona č. 303/1995 Z. z. o rozpočtových
pravidlách v znení neskorších predpisov, podľa ktorého príspevková organizácia môţe
vykonávať so súhlasom zriaďovateľa podnikateľskú činnosť nad rámec hlavnej činnosti,
pre ktorú bola zriadená, iba ak plní úlohy určené zriaďovateľom. Náklady na podnikateľskú
činnosť musia byť kryté výnosmi z nej. Prostriedky získané touto činnosťou pouţíva
príspevková organizácia na skvalitňovanie sluţieb poskytovaných v oblasti hlavnej činnosti.
Príspevková organizácia sleduje podnikateľskú činnosť na samostatnom beţnom účte. Príjmy
(výnosy) a výdavky (náklady) z tejto činnosti sa nerozpočtujú. Ak je hospodárskym
výsledkom podnikateľskej činnosti k 30. septembru rozpočtového roka strata, vedúci
príspevkovej organizácie je povinný zabezpečiť, aby bola do konca rozpočtového roka
vyrovnaná, alebo urobiť také opatrenia na ukončenie podnikateľskej činnosti, aby
sa v ďalšom rozpočtovom roku uţ nevykonávala. Zisk z podnikateľskej činnosti príspevkovej
organizácie po zdanení je zdrojom rezervného fondu príspevkovej organizácie.
Krajský súd pri rozhodovaní vychádzal z obsahu administratívneho spisu a z obsahu
faktúr vystavených ţalobcom pre odberateľov na základe ním poskytovaných sluţieb a zistil,
ţe ţalobca okrem verejnoprospešných prác vykonávaných ako príspevková organizácia
zriadená obcou, taktieţ vykonával i podnikateľskú činnosť, ktorá mala byť predmetom
určenia daňovej povinnosti dane z pridanej hodnoty. Ţalobca si ako platiteľ DPH v spornom
zdaňovacom období uplatnil nárok na odpočet DPH za prijaté zdaniteľné plnenia, došlé
faktúry za dodávku plynu od dodávateľa SPP, a. s., nákup tuhých palív a za práce prijaté
v súvislosti s plynofikáciou v plnej výške na vstupe, čím deklaroval, ţe pouţil prijaté plnenia
na svoje uskutočnené zdaniteľné plnenia, pričom uplatnil daň z pridanej hodnoty
len k faktúram, ktoré boli vystavené pre odberateľa OSBD Moldava nad Bodvou a bytové
hospodárstvo Medzev a pri ich dodaní ţalobcovi vznikla daňová povinnosť DPH na výstupe,
nakoľko na výzvu správcu dane nešpecifikoval charakter poskytovaných dodávok tepla
a teplej úţitkovej vody vo vzťahu k hlavnej činnosti alebo podnikateľskej činnosti ţalobcu,
a to predovšetkým na strediskách č. 407, 400, 402, 401 a 409. Správca dane v rámci kontroly
DPH za zdaňovacie obdobie I. štvrťroka 2002 na základe vyfakturovaných dodávok a sluţieb
vyselektoval podľa charakteru sluţieb poskytnutých ţalobcom a charakteru odberateľov
verejnoprospešné a podnikateľské činnosti ţalobcu a na základe tejto úpravy bola ţalobcovi
dorubená daňová povinnosť. Podľa zistenia správcu dane pod podnikateľské činnosti bolo
potrebné zaradiť výkon stavebných prác, poskytovanie stavebných sluţieb, odvoz a likvidáciu
odpadu vykonaných mimo obvodu Mesta Medzev, nakoľko príspevková organizácia zriadená
za účelom výkonu verejnoprospešných činností pre mesto ako zriaďovateľa realizuje svoju
hlavnú činnosť na zabezpečenie potrieb mesta a jeho obyvateľov.
Vo vzťahu k uplynutiu prekluzívnej lehoty na vyrubenie DPH krajský súd zaujal
stanovisko, ţe prerokovaním protokolu o daňovej kontrole v roku 2006 vykonanej
za predmetné zdaňovacie obdobia DPH v zmysle § 45 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb.
začala od konca roku 2006 plynúť nová päťročná lehota na zánik práva vyrubiť daň
a uplynula by aţ v roku 2011.
Taktieţ správca dane vykonal v roku 2008 daňovú kontrolu na DPH za predmetné
zdaňovacie obdobie v súlade so zákonom a nebola tu prekáţka nenaplnenia podmienok
na výkon opakovanej daňovej kontroly za rovnané zdaňovacie obdobie, nakoľko ţalobou
napadnuté dorubenie daňovej povinnosti vzišlo z výsledkov daňovej kontroly, ktorá prebehla
v rámci výkonu riadneho opravného prostriedku, ktorým je odvolacie konanie v súlade
s ustanovením § 15b ods. 3 písm. a/ zákona o správe daní a poplatkov.
Krajský súd povaţoval námietky ţalobcu o nepreskúmateľnosti a zmätočnosti
rozhodnutí správneho orgánu a odvolacieho orgánu z dôvodu nedostatku právnych
a skutkových dôvodov za neopodstatnené, nakoľko podľa názoru súdu bol v rozhodnutiach
druh podnikateľských činností ţalobcu riadne vymedzený a konkretizovaný podrobným
výpočtom dodávateľsko-odberateľských faktúr uvedených ako prílohu k rozhodnutiu
správneho orgánu prvého stupňa, čo zodpovedalo riadnemu odôvodneniu rozhodnutia.
Proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach ţalobca podal v zákonom stanovenej
lehote odvolanie. Podľa názoru ţalobcu napadnutý rozsudok krajského súdu je zmätočný
a pre nedostatok dôvodov a pre rozpor s platnou právnou úpravou nepreskúmateľný, a preto
navrhuje odvolaním napadnutý rozsudok súdu zrušiť a vrátiť mu vec na ďalšie konanie.
Ţalobca sa nestotoţnil s názorom krajského súdu v tom, ţe pri sporne dorubenej
daňovej povinnosti ide o iné zdaňovacie obdobie na DPH, neţ to, ktoré uţ správca dane
kontroloval v roku 2003, a teda nebola podľa súdu daná zákonná prekáţka právoplatne
skončenej veci. Podľa názoru ţalobcu DPH nie je výsledkom činnosti daňovníka výlučne
a jedine za jedno zdaňovacie obdobie, ale jednoznačne sa prelína a zasahuje svojimi
finančnými a daňovými dopadmi aj do predchádzajúcich a nasledujúcich zdaňovacích období.
Preto podľa ţalobcu, ak bola vykonaná osobitná samostatná daňová kontrola na DPH
za rok 2002, podľa ţalobcu je jedno za ktoré zdaňovacie obdobie, potom to musí mať
zákonite dopad na celkovú daňovú povinnosť daňovníka. Ţalobca v odvolaní poukázal
na skutočnosť, ţe zo záverov daňovej kontroly, rozhodnutím správcu dane
č. 711/230/678/6162/2003/Pe/Ši vyplýva, ţe u ţalobcu neboli zistené ţiadne nedostatky
a chyby, neboli porušené právne predpisy a bol vrátený nadmerný odpočet DPH vo výške
116.338 Sk. Ţalobca namietal, ţe týmito dôvodmi sa súd vôbec nezaoberal, len
bez akéhokoľvek odôvodnenia konštatoval, ţe tu nie je jediná prekáţka právoplatne
rozhodnutej veci.
Ţalobca v odvolaní taktieţ namietal, ţe sa krajský súd vôbec nezaoberal koeficientom
výkonu činnosti v nadväznosti na rozdelenie charakteru činností vykonávaných ţalobcom.
Podľa názoru ţalobcu, vzhľadom na zmiešaný charakter činností vykonávaných ţalobcom
(verejnoprospešných a podnikateľských) je nevyhnutné postupovať prostredníctvom určenia
koeficientu ako podielu podnikateľskej a nepodnikateľskej činnosti, pričom podľa ţalobcu
tento podiel nie je výsledkom kaţdého zdaňovacieho obdobia samostatne. V tejto časti
ţalobca vidí rozhodnutie krajského súdu nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov
a pre rozpor s platnou právnou úpravou. Uvedený postup je potrebné kvalifikovať
ako zásadný právny rozpor s európskymi princípmi zaväzujúcimi Slovenskú republiku,
a to princípu legitímnych očakávaní a zásadou rovnakého rozhodovania v skutkovo
rovnakých alebo porovnateľných veciach (čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, ktorý sa v plnom rozsahu vzťahuje aj na daňové konanie).
Ţalobca nesúhlasil s odôvodnením ţalobou napadnutého rozsudku v časti
konštatujúcej podrobné zdôvodnenie rozlíšenia činností vykonávaných ţalobcom z hľadiska
verejnoprospešnosti alebo podnikateľskej činnosti pre účely určenia DPH za sporné
zdaňovacie obdobie, nakoľko z rozhodnutia správcu dane nie je zrejmé, prečo a z akých
právnych a skutkových dôvodov kontrolované činnosti nemôţu byť posudzované ako činnosti
nepodliehajúce dani. Podľa názoru ţalobcu bolo zákonnou povinnosťou súdu vysporiadať
sa s tým u kaţdého jednotlivého plnenia a rozlíšiť a uviesť presné rozlišovacie kritériá –
charakter cieľa a dôvod činnosti ţalobcu. Nepostačuje všeobecné konštatovanie bez právne
relevantných dôkazov.
Ţalobca v odvolaní taktieţ poukazoval na skutočnosť, ţe prvostupňový súd
sa nevysporiadal s ustálenou rozhodovacou činnosťou Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, na ktoré v ţalobe ako i v odvolaní poukazoval, predovšetkým dal do pozornosti
rozsudok NS SR sp. zn. 5Sţ/98-105/00, ktorý detailne rozoberá právne a skutkové okolnosti
posúdenia charakteru a účelu činnosti príspevkovej organizácie obce Nálepkovo.
Ţalovaný vo svojom písomnom vyjadrení k odvolaniu poukázal na svoje vyjadrenie
zo dňa 19.06.2009 podané k ţalobe. K námietke ţalobcu ohľadom určenia koeficientu
ako podielu podnikateľskej a nepodnikateľskej činnosti uviedol, ţe z obsahu námietky sa nedá
posúdiť, na aký spôsob určenia koeficientu, vzhľadom na zmiešaný charakter činnosti,
a to verejnoprospešný a podnikateľský, chcel ţalobca v odvolaní poukázať.
Podľa ustanovenia § 21 ods. 1 zákona č. 289/1995 Z. z. o dani z pridanej hodnoty
v znení neskorších (ďalej len „zákon o DPH“) predpisov platiteľ vypočíta pomernú časť
odpočtu dane prostredníctvom koeficientu vtedy, ak uskutočňuje zdaniteľné plnenia,
pri ktorých má nárok na odpočet dane a zdaniteľné plnenia, pri ktorých nárok na odpočet
nemá. Podľa § 20 ods.4 citovaného zákona platiteľ nemá nárok na odpočet dane,
ak uskutočňuje plnenia oslobodené od dane podľa ustanovenia § 26 zákona. V prípade
poskytnutia zdaniteľných plnení oslobodených od dane to bolo správcom dane aj zohľadnené
(bod 3.6 strana 40 aţ 43 protokolu o kontrole č. 711/320/23921/2008), kde sa v zmysle § 21
ods. 3 zákona o DPH vypočítal uţ ročný koeficient. Citované ustanovenie ani neumoţňuje
výpočet koeficientu podľa jednotlivých štvrťrokov.
Ţalovaný poukázal na to, ţe ak platiteľ príjme zdaniteľné plnenie na uskutočnenie
svojich zdaniteľných plnení a zároveň na iný účel ako uskutočňovanie zdaniteľných plnení,
potom má v zmysle ustanovenia § 20 ods. 1 zákona o DPH nárok na odpočet iba v pomernej
výške zodpovedajúcej rozsahu pouţitia prijatého zdaniteľného plnenia na uskutočňovanie
svojich zdaniteľných plnení (strana 6 protokolu).
Nesúhlasil s námietkou ţalobcu ohľadne nedostatočného rozlíšenia činnosti, pretoţe
správca dane v protokole ako aj v dodatočnom platobnom výmere, vychádzajúc pritom
zo zakladacej listiny a štatútu ţalobcu, presne špecifikoval zdaniteľné plnenia, t. j. plnenia
podliehajúce dani z pridanej hodnoty a plnenia, ktoré boli vykonané v rámci hlavnej činnosti,
teda plnenia mimo reţimu dane z pridanej hodnoty. Dôsledne pritom vykonal rozlíšenie
činností podľa obsahu, aj podľa toho, pre koho bolo vykonané. Podľa ţalovaného
je prioritným dôkazným prostriedkom preukazujúcim vyššie uvedené skutočnosti faktúra,
ktorá obsahuje charakter fakturovanej sluţby a odberateľa, v prospech ktorého dodávateľ túto
sluţbu vykonal. Správca dane však za účelom špecifikácie hlavnej činnosti a podnikateľskej
činnosti pouţil aj iné dôkazné prostriedky (napr. ţivnostenský list, rozhodnutie o udelení
licencie na podnikanie v energetických odvetviach, zakladaciu listinu, Štatút Mestského
podniku sluţieb, zápisnice o ústnom pojednávaní).
Na základe uvedeného ţalovaný navrhoval, aby odvolací súd odvolaním napadnutý
rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdil.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) ako súd odvolací (§ 10
ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP) preskúmal napadnuté rozhodnutie
krajského súdu a konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu a medziach podaného odvolania
(§ 212 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP); odvolanie prejednal
bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 veta prvá OSP), keď deň verejného
vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli
a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk (§ 156 ods. 1
a ods. 3 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2 OSP) a dospel k záveru,
ţe odvolaniu ţalobcu proti rozsudku krajského súdu nie je moţné priznať úspech.
V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe ţalôb prípady, v ktorých fyzická
alebo právnická osoba tvrdí, ţe bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom
správneho orgánu, a ţiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu
(§ 247 ods. 1 OSP).
Podľa § 21 ods. 2 a ods. 4, § 22 ods. 1 aţ ods. 3 zákona č. 303/1995 Z. z.
o rozpočtových pravidlách účinného do 31.12.2004 (ďalej len „zákon o rozpočtových
pravidlách“) príspevkové organizácie sú aj právnické osoby obce, ktoré sú na rozpočet obce
zapojené príspevkom. Platia pre ne finančné vzťahy určené obcou v rámci ich rozpočtov.
Zriaďujú sa rozhodnutím obce na plnenie úloh obce, t. j. na plnenie ich základných verejných
funkcií alebo na verejnoprospešné činnosti, ktoré sú na základe osobitných predpisov alebo
rozhodnutia príslušných orgánov úplne alebo čiastočne financované z rozpočtu obce.
Príspevková organizácia je právnická osoba, ktorá svoje príjmy pouţíva na financovanie
vlastnej činnosti a doplnenie zdrojov sa zabezpečuje z rozpočtu obce. Môţe vykonávať
podnikateľskú činnosť len po predchádzajúcom písomnom súhlase zriaďovateľa
za podmienok ustanovených týmto zákonom a osobitným predpisom.
Podľa § 42 zákona o rozpočtových pravidlách príspevková organizácia môţe
vykonávať so súhlasom zriaďovateľa podnikateľskú činnosť nad rámec hlavnej činnosti,
pre ktorú bola zriadená, iba ak plní úlohy určené zriaďovateľom. Náklady na podnikateľskú
činnosť musia byť kryté výnosmi z nej. Prostriedky získané touto činnosťou pouţíva
príspevková organizácia na skvalitňovanie sluţieb poskytovaných v rámci hlavnej činnosti.
Príspevková organizácia sleduje podnikateľskú činnosť na samostatnom beţnom účte, pričom
príjmy (výnosy) a výdavky (náklady) z tejto činnosti sa nerozpočtujú. Zisk z podnikateľskej
činnosti príspevkovej organizácie po zdanení je zdrojom rezervného fondu príspevkovej
organizácie.
Podľa § 15b ods. 1 písm. c/ zákona č. 511/1992 Zb. v znení účinnom do 31.12.2003
(ďalej len „zákon o správe daní“) opakovanou daňovou kontrolou sa rozumie daňová kontrola
tej istej dane u daňového subjektu za zdaňovacie obdobie, za ktoré uţ bola vykonaná
na podnet odvolacieho orgánu podľa § 48 ods. 1. Opakovanou daňovou kontrolou
nie je preverenie výsledku daňovej kontroly v rámci konania o riadnych opravných
prostriedkoch alebo mimoriadnych opravných prostriedkoch (§ 15b ods. 3 písm. a/
citovaného zákona).
Podľa § 45 ods. 1 a ods. 2 zákona o správe daní, ak tento zákon alebo osobitný zákon
neustanovuje inak, nemoţno vyrubiť daň ani rozdiel dane po uplynutí piatich rokov od konca
roka, v ktorom vznikla povinnosť podať daňové priznanie alebo hlásenie alebo v ktorom
bol daňový subjekt povinný daň zaplatiť bez povinnosti podať daňové priznanie alebo
hlásenie, alebo v ktorom daňovému subjektu vznikol nárok na vrátenie nadmerného odpočtu
alebo nárok na vrátenie dane. Ak bol pred uplynutím lehoty vykonaný úkon smerujúci
na vyrubenie dane alebo rozdielu dane, plynie päťročná lehota znova od konca roka, v ktorom
bol daňový subjekt o tomto úkone vyrozumený.
Podľa § 24 ods. 1 zákona o DPH platiteľ je povinný viesť osobitne záznamy
o prijatých a uskutočnených zdaniteľných plneniach v tuzemsku a osobitne záznamy o dovoze
tovaru, v ktorých uvedie údaje rozhodujúce na určenie dane podľa jednotlivých zdaňovacích
období. Tieto záznamy vedie v členení podľa jednotlivých sadzieb dane a oslobodenia
od dane. O prijatých zdaniteľných plneniach a o dovoze tovaru vedie platiteľ záznamy
v členení na plnenia s moţnosťou odpočítania dane, bez moţnosti odpočítania dane
a na plnenia, pri ktorých je povinný pouţiť koeficient podľa § 21.
Podľa § 24 ods. 2 zákona o DPH platiteľ, ktorý nie je zaloţený alebo zriadený
za účelom podnikania, je povinný osobitne viesť záznamy podľa odseku 1 v rozsahu jeho
podnikania.
Krajský súd sa v odôvodnení napadnutého rozsudku podrobne vysporiadal
s hodnotením zákonnosti postupu správcu dane ako i zákonnosti rozhodnutia ţalovaného
odvolacieho správneho orgánu, pričom dospel k záveru, ţe ţaloba nie je dôvodná.
Predmetom preskúmavacieho súdneho konania v danej veci je rozhodnutie a postup,
ktorým ţalovaný správny orgán rozhodoval o povinnosti ţalobcu zaplatiť rozdiel dane
z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie III. štvrťrok 2002. Spornou medzi účastníkmi
ostala otázka, či daňové orgány oboch stupňov postupovali správne pri určení, ktoré z činností
ţalobcu nemali verejnoprospešný charakter, a teda išlo o podnikateľské činnosti povaţované
za zdaniteľné plnenia. Ţalobca tvrdil, ţe všetky ním vykonávané činnosti mali
verejnoprospešný charakter a daňové orgány dospeli k záveru, ţe v danom zdaňovacom
období ţalobca vykonával súčasne verejnoprospešné činnosti a podnikateľské činnosti, ktoré
posúdili ako zdaniteľné plnenia.
Relevantné námietky ţalobcu (týkajúce sa právoplatne skončenej veci,
nepreskúmateľnosti rozhodnutia, rozlíšenia činností, potreby postupovať prostredníctvom
určenia koeficientu, vykonania daňovej kontroly, nepreskúmateľnosti a zmätočnosti)
sú opakované. Náleţite sa s nimi zaoberal krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku.
Pokiaľ ţalobca namietal, ţe daňové orgány sa dostatočne nevenovali otázkam
rozlíšenia činností, ktoré ţalobca vykonával v kontrolovanom zdaňovacom období, moţno len
zopakovať, ţe správca dane v súlade so skutkovými a právnymi závermi, vyslovenými
ţalovaným správnym orgánom v rozhodnutiach, zrušujúcich platobné výmery správcu dane,
vykonal opakovanú daňovú kontrolu, o výsledku ktorej vyhotovil protokol, s ktorým bol
ţalobca oboznámený a z ktorého jasne a zrozumiteľne vyplýva, ktoré činnosti povaţoval
správca dane za činnosti vykonávané v rámci hlavnej činnosti ţalobcu (teda
za verejnoprospešné činnosti) a ktoré povaţoval za podnikateľské činnosti. Skutkové zistenia
uvedené v protokole o opakovanej daňovej kontrole uviedol správca dane aj v dodatočnom
platobnom výmere zo dňa 30.12.2008 aj s presným vymedzením činností, vykonávaných
ţalobcom v kontrolovanom zdaňovacom období, ktoré povaţoval správca dane za činnosti
verejnoprospešného charakteru a tých, ktoré povaţoval za podnikateľské činnosti. Náleţite
odôvodnil, z ktorých dokladov predloţených ţalobcom vychádzal, k akým skutkovým
zisteniam z týchto dokladov dospel a aký právny záver pri hodnotení jednotlivých dokladov,
ktorými ţalobca preukazoval uskutočňovanie svojej činnosti v kontrolovanom období,
vyvodil.
Aj najvyšší súd sa stotoţnil so závermi daňových orgánov oboch stupňov,
ţe povinnosťou ţalobcu ako registrovaného platiteľa dane z pridanej hodnoty bolo presne
a jednoznačne odlišovať činnosti vykonané v súvislosti s jeho základným poslaním
(verejnoprospešnou činnosťou) a činnosti vykonané pre ostatné subjekty,
napr. pre podnikateľov, pre iné obce, ako i pre občanov iných obcí.
Vychádzajúc z uvedeného najvyšší súd sa plne stotoţňuje i s názorom Krajského súdu
v Košiciach, ţe správca dane pri vyrubení rozdielu dane z pridanej hodnoty za III. štvrťrok
2002 postupoval v súlade so zákonom, keď pri vybraných činnostiach (poskytovaných
sluţbách) ţalobcu ustálil, ţe ide o výkon podnikateľskej činnosti (a nie o zabezpečenie
verejnoprospešných sluţieb), pričom rozlišovacím kritériom bol účel, resp. dôvod pre ktorý
bola konkrétna sluţba poskytnutá.
Ţalobca nenamietal, ţeby ţalovaný nesprávne vyrubil daň pri nejakom konkrétnom
poskytnutom plnení. Namietal, ţe krajský súd neodôvodnil, prečo vybrané posudzované
činnosti ţalobcu podliehajú dani z pridanej hodnoty. Najvyšší súd nesúhlasí s touto námietkou
ţalobcu, nakoľko z napadnutého rozsudku je zrejmé, akými kritériami sa krajský súd riadil,
t. j., či išlo o činnosť v prospech obce ako zriaďovateľa, alebo či išlo o činnosť, ktorej cieľom
je dosiahnutie zisku – podnikateľskú činnosť.
So všetkými relevantnými námietkami ţalobcu sa vyporiadal uţ ţalovaný správny
orgán v odôvodnení napadnutého rozhodnutia ako aj krajský súd v odôvodnení napadnutého
rozsudku. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto nebude opakovať odôvodnenie
preskúmavaného rozhodnutia ţalovaného správneho orgánu a ani odôvodnenie napadnutého
10 5Sţf/49/2011
rozsudku krajského súdu, ale na ne ako na vecne správne a postačujúce odkazuje (§ 219
ods. 2 OSP v znení zákona č. 384/2008 Z. z., účinného od 15.10.2008). V súdnom odvolacom
konaní nevyšli najavo ţiadne nové skutočnosti, s ktorými by sa bolo potrebné osobitne
zaoberať.
Najvyšší súd nemohol prihliadnuť na námietku ţalobcu uvedenú v odvolaní,
ţe vzhľadom na zmiešaný charakter činnosti (verejnoprospešnej a podnikateľskej) bolo
potrebné postupovať prostredníctvom koeficientu ako podielu podnikateľskej
a nepodnikateľskej činnosti, ktorý podiel ale nie je výsledkom kaţdého zdaňovacieho obdobia
samostatne, pričom ţalobca uviedol, ţe na túto skutočnosť dostatočne poukázal uţ v ţalobe.
Po preskúmaní predloţeného spisu (ako súdneho tak aj administratívneho) najvyšší súd zistil,
ţe uvedenú námietku ţalobca neuplatnil v odvolaní proti rozhodnutiu správneho orgánu
prvého stupňa a súd v rámci súdneho prieskumu vychádza zo skutkového stavu veci v čase
rozhodnutia, ktoré je predmetom súdneho prieskumu, teda v danom prípade v čase
rozhodnutia ţalovaného správneho orgánu (§ 250i ods. 1 OSP), ale rozhodujúce
je, ţe ju nevzniesol ani v ţalobe, v dôsledku čoho táto námietka bola ţalobcom uplatnená
po uplynutí zákonnej lehoty stanovenej v § 250b ods. 1 OSP.
Najvyšší súd v tejto súvislosti dáva do pozornosti, ţe súd v správnom súdnictve
preskúmava rozhodnutie a postup orgánu verejnej správy predovšetkým v rozsahu
a z dôvodov uvedených v ţalobe (t. j. v medziach ţaloby). Rozsahom a dôvodmi uvedenými
v ţalobe je súd viazaný a nemôţe ho prekročiť. Tu platí v správnom súdnictve koncentračná
zásada, keď ţalobca môţe ţalobné dôvody síce meniť, avšak rozširovať ich môţe len
do konca lehoty na podanie ţaloby. Po uplynutí tejto lehoty uţ nie je moţné v priebehu
konania vznášať ďalšie námietky a výhrady proti ţalobou napadnutému rozhodnutiu,
a to ani v replike na vyjadrenie ţalovaného ani na pojednávaní. To znamená, ţe k ţalobným
dôvodom uplatneným po uplynutí lehoty na podanie ţaloby správny súd nemôţe prihliadať.
Pre úplnosť najvyšší súd vychádzajúc z obsahu administratívneho spisu k namietanej
prekáţke právoplatne rozhodnutej veci za zdaňovacie obdobie I. štvrťroka 2003 uvádza,
ţe predmetom daňovej kontroly na preverenie uplatneného nároku na vrátenie nadmerného
odpočtu na DPH bolo iné zdaňovacie obdobie, konkrétne III. štvrťrok 2002, a nie ţalobcom
namietané zdaňovacie obdobie I. štvrťroka 2003.
11 5Sţf/49/2011
Moţno sa stotoţniť s právnym názorom krajského súdu, ţe ţaloba nebola dôvodná,
nakoľko ţalovaný sa v rámci ţalobou napadnutého odvolacieho správneho konania riadne
vysporiadal so všetkými námietkami ţalobcu a svoje rozhodnutie odôvodnil racionálnym
zhodnotením skutkového stavu vo vzťahu k vykonanému dokazovaniu a postupu
prvostupňového správneho orgánu s prihliadnutím na relevantné hmotnoprávne a procesné
ustanovenia relevantných daňových predpisov.
Najvyšší súd v konaní ţalovaného správneho orgánu nezistil ani takú vadu, ktorá
mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého správneho rozhodnutia (§ 250j ods. 3 OSP),
v dôsledku čoho nemoţno konštatovať, ţe napadnuté rozhodnutie správneho orgánu alebo
jeho postup nie je v súlade so zákonom. Nepochybil preto krajský súd, ak ţalobu zamietol.
Najvyšší súd s poukazom na závery uvedené vyššie povaţoval námietky ţalobcu
uvedené v odvolaní proti rozsudku krajského súdu za nedôvodné, ktoré nemohli ovplyvniť
posúdenie danej veci, a preto napadnutý rozsudok krajského súdu ako vecne správny podľa
§ 250ja ods. 3 veta druhá OSP a § 219 ods. 1 OSP potvrdil stotoţniac sa v zásade
aj s dôvodmi jeho rozhodnutia (§ 219 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP),
nakoľko pri nedostatku ţalobných dôvodov pre zrušenie napadnutého rozhodnutia nezistil
ani okolnosti, ku ktorým by musel prihliadať z úradnej povinnosti.
Zákonom č. 479/2009 Z. z. o orgánoch štátnej správy v oblasti daní a poplatkov
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov bolo s účinnosťou
od 01.01.2012 zrušené Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky so sídlom v Banskej
Bystrici, ktorého pôsobnosť a právomoci na úseku správy daní a poplatkov prešli
na novozriadené Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, podľa
informácií poskytnutých Finančným riaditeľstvom Slovenskej republiky v Bratislave,
t. č. pre oblasť správy daní a poplatkov pôsobiace na adrese Lazovná ulica 63, Banská
Bystrica. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 107 ods. 4 OSP v spojení s § 250
ods. 4 OSP na strane ţalovaného koná s vyššie uvedeným právnym nástupcom pôvodne
uvádzaného ţalovaného.
O náhrade trov konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa
ustanovenia § 224 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 vety prvej OSP a § 250k ods. 1 OSP,
12 5Sţf/49/2011
keď ţalobcovi, ktorý nemal úspech vo veci náhradu trov konania nepriznal a ţalovanému
v takomto konaní nárok na náhradu trov zo zákona neprináleţí.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov
3:0 (§ 3 ods. 9 veta tretia zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení účinnom od 01.05.2011).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok n i e j e prípustný.
V Bratislave 27. septembra 2012
JUDr. Jana Baricová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Petra Slezáková