Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
ab7/386067.3562f5.pdf
PDF · 108.26 KB
No categories available
3Cdo/162/2012
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 3 Cdo 162/2012
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu Ing. M. Č., bývajúceho
v M., zastúpeného JUDr. I. Ď., advokátkou so sídlom v M., proti žalovanej T., a.s., so sídlom
v M., zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. J. M. & JUDr. M. K., s.r.o., so sídlom v Ž.,
o určenie neplatnosti výpovede, vedenej na Okresnom súde Martin pod sp. zn. 8 C 3/2010,
o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Žiline z 21. marca 2012, sp. zn.
7 Co 385/2011, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Žalovanej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Martin rozsudkom zo 14. septembra 2011, č.k. 8 C 3/2010-220 zamietol
žalobu o určenie neplatnosti výpovede danej žalobcovi listom z 18. augusta 2009. Žalobcu
zaviazal nahradiť žalovanej trovy konania vo výške 497,39 €. Rozhodnutie vo veci samej
odôvodnil tým, že vzhľadom na odvolanie z funkcie generálneho riaditeľa žalobca prestal
spĺňať požiadavku vymenovania v zmysle § 42 ods. 2 Zákonníka práce, preto žalovaná
správne uplatnila výpovedný dôvod podľa § 63 ods. 1 písm. d/, bod 2. Zákonníka práce, ktorý
bol po obsahovej i formálnej stránke náležitý. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1
Krajský súd v Žiline na odvolanie žalobcu i žalovanej rozsudkom z 21. marca 2012,
sp. zn. 7 Co 385/2011 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v zmysle § 219 O.s.p. vo veci
samej potvrdil a vo veci trov konania zmenil tak, že žalobcu zaviazal nahradiť žalovanej trovy
konania vo výške 596, 87 €. S odôvodnením rozsudku súdu prvého stupňa sa v celom rozsahu
stotožnil (§ 219 ods. 2 O.s.p.). Osobitne sa vyjadril len k dôvodom odvolania žalobcu.
Uviedol, že odvolaním žalobcu z funkcie generálneho riaditeľa zanikla povinnosť žalovanej
prideľovať žalobcovi prácu zodpovedajúcu tejto funkcii, rovnako ako povinnosť žalobcu takú
prácu vykonávať. Keďže iná práca nebola medzi účastníkmi pracovného pomeru dohodnutá,
nastal stav, v ktorom chýbal druh práce ako jeden zo základných prvkov pracovného pomeru,
preto bol daný výpovedný dôvod podľa § 63 ods. 1 písm. d/, bod 2. Zákonníka práce
(R 28/2010). K námietke žalobcu, že k skončeniu pracovného pomeru nedošlo
v dvojmesačnej lehote od jeho odvolania z funkcie v súlade s ustanovením § 63 ods. 3
Zákonníka práce, uviedol, že uvedené ustanovenie sa vzťahuje na prípady porušenia
pracovnej disciplíny, a nesúvisí s uplatneným výpovedným dôvodom, pri ktorom Zákonník
práce lehotu neustanovuje. Zmenu rozhodnutia o trovách konania odôvodnil § 220 O.s.p.
s tým, že žalovanej priznal ich náhradu zvýšenú o sumu DPH (99,48 €), ktorú súd prvého
stupňa priznať opomenul. O trovách odvolacieho konania si vyhradil rozhodnúť samostatným
uznesením (§ 214 ods. 5 O.s.p. v spojení s § 151 ods. 1, 2 O.s.p.).
Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca dovolanie, ktoré odôvodnil
ustanoveniami § 241 ods. 1 písm. a/ a c/ O.s.p. Predovšetkým namietal nesprávny výklad
§ 42 ods. 2 Zákonníka práce a s tým súvisiace nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších
stupňov. Spôsob, akým súdy uvedené ustanovenie vyložili, sa vzťahuje na prípady, kedy
pracovný pomer vznikol až po vymenovaní (zvolení) zamestnanca do funkcie; u žalobcu však
o taký prípad nešlo. Jeho pracovný pomer vznikol pred vymenovaním do funkcie, pričom
k poslednej úprave vzájomných vzťahov účastníkov pracovného pomeru došlo
prostredníctvom Dohody o zmene pracovných podmienok z 30. septembra 2008, v ktorej
sa účastníci dohodli o.i. na tom, že v prípade odvolania zamestnanca z funkcie pracovný
pomer nekončí. Žalovaná v zmysle uvedeného dojednania ponúkla žalobcovi iné pracovné
miesto, ktoré žalobca z viacerých dôvodov neprijal. Vzhľadom na to mala žalovaná uplatniť
výpovedný dôvod podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce (nadbytočnosť), nie podľa § 63
ods. 1 písm. d/, bod 2. Zákonníka práce (nespĺňanie požiadaviek podľa § 42 ods. 2 Zákonníka
práce). Súdy nižších stupňov uvedené skutočnosti nezohľadnili; odvolací súd sa nimi
vo svojom rozhodnutí nezaoberal napriek tomu, že boli uvedené v odvolaní, čím zaťažil
konanie vadou v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., spočívajúcou v nedostatku odôvodnenia.
Navyše nepripustil proti svojmu rozsudku dovolanie, aj keď išlo o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu. Z týchto dôvodov navrhol dovolaním napadnutý rozsudok
odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.
Žalovaná sa vo svojom vyjadrení k dovolaniu plne stotožnila s právnym posúdením
veci súdmi nižších stupňov a navrhla ho ako procesne neprípustné odmietnuť. Odôvodnenie
rozsudku odvolacieho súdu považovala za zrozumiteľné, dostatočne logické, vychádzajúce
zo skutkových okolností prípadu a relevantných právnych noriem. Názor žalobcu o jeho
nedostatočnosti a nepresvedčivosti označila len za dôsledok nevyhovenia predstave žalobcu
o jeho náležitostiach.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený advokátkou (§ 241
ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr,
či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno týmto opravným prostriedkom napadnúť
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa
§ 238 ods. 1 až 3 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol
zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej, proti rozsudku, v ktorom sa odvolací
súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci, a proti
potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, že
dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu,
alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku
vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.
Žalobca dovolaním napadol rozsudok odvolacieho súdu, ktorý nevykazuje znaky
žiadneho z uvedených rozsudkov. Z tohto dôvodu je zrejmé, že dovolanie nie je v zmysle
§ 238 ods. 1 až 3 O.s.p. procesne prípustné.
Prípustnosť dovolania by v danom prípade prichádzala do úvahy len vtedy,
ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p. Dovolací súd
preto so zreteľom na § 242 ods. 1 O.s.p. skúmal, či prípustnosť dovolania nezakladá niektorá
z nich. Podľa § 237 O.s.p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho
súdu (rozsudku i uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,
c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci
sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal
návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania
sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo
bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Treba zdôrazniť,
že z hľadiska § 237 O.s.p. nie je právne významné samotné tvrdenie účastníka o existencii
určitej procesnej vady, ale až zistenie, že k namietanej vade skutočne došlo.
Dovolateľ procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. netvrdil
a ich existencia nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť dovolania preto z týchto
ustanovení nevyplýva.
Podľa názoru dovolateľa je konanie postihnuté vadou v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.,
ktorej existenciu vidí v nedostatočnom odôvodnení rozhodnutia odvolacieho súdu,
spočívajúceho v tom, že odvolací súd sa „ nezaoberal všetkými skutočnosťami, ktoré žalobca
v podanom odvolaní namietal.“
Odňatím možnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. sa rozumie
nesprávny postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie procesných práv
účastníka občianskeho súdneho konania (napr. práva zúčastniť sa na pojednávaní, vyjadrovať
sa k veci, navrhovať dôkazy, podať opravný prostriedok alebo vyjadrenie, v stanovenej lehote
urobiť procesný úkon a pod). Z obsahu spisu nevyplýva, že by žalobcovi bolo niektoré
z týchto práv odňaté, prípustnosť dovolania preto ani z uvedeného ustanovenia nemožno
vyvodiť.
Nedostatočné odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu
(tzv. nepreskúmateľnosť), na ktorom dovolateľ prípustnosť dovolania založil, nie je vadou
konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p. Judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
považuje nepreskúmateľnosť rozhodnutia za dôsledok a vonkajší prejav tzv. inej procesnej
vady konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. (porovnaj rozsudok najvyššieho súdu
z 28. augusta 1997 sp. zn. 2 Cdo 5/1997, uverejnený v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu
a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ako judikát R 111/1998). Takáto procesná vada
je síce relevantným dovolacím dôvodom (ak mala za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci), sama osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá. Dovolací súd len pre úplnosť
dodáva, že kritériom pre posúdenie (ne)preskúmateľnosti rozhodnutia je splnenie náležitostí
odôvodnenia ustanovených zákonom. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní
teda nemusí odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba
na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie (II. ÚS 78/05). V danom prípade
sa odvolací súd k rozhodujúcim skutočnostiam (za ktoré považoval výpovedný dôvod a lehotu
na uplatnenie výpovede) vyjadril.
Dovolateľ namietal i správnosť právnych záverov zaujatých súdmi nižších stupňov,
teda nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 1 písm. c/ O.s.p.). Právnym posúdením
je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje
konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci
je omyl súdu pri aplikácií práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych
predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce použil správny
právny predpis, ale ho nesprávne interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov
vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je relevantný dovolací
dôvod, ktorý by v prípade opodstatnenosti mal za následok vecnú nesprávnosť napadnutého
rozhodnutia; samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vadách
konania podľa § 237 O.s.p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). Posúdenie, či súdy
(ne)použili správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretovali alebo či zo správnych
skutkových záverov vyvodili (ne)správne právne závery, by tak prichádzalo do úvahy
až vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné. O taký prípad v prejednávanej veci nejde.
Pokiaľ dovolateľ tvrdil, že odvolací súd nekonal správne, keď napriek jeho návrhu
nepripustil proti svojmu rozsudku dovolanie, dovolací súd uvádza, že ustanovenie § 238
ods. 3 O.s.p. oprávňuje odvolací súd založiť výrokom svojho rozsudku prípustnosť dovolania
(len) vtedy, ak toto rozhodnutie je zásadného právneho významu. Posúdenie existencie
zásadného právneho významu vyplýva z právneho posúdenia veci, preto patrí súdu, a nie
účastníkom konania. Zákonná úprava prípustnosti dovolania je kogentná; v prípade,
ak odvolací súd prípustnosť dovolania nevysloví, ako je tomu v danej veci, dovolací súd nie
je oprávnený skúmať, či inak ide o vec zásadného právneho významu (porovnaj napr.
R 38/1993).
Keďže v prejednávanej veci nemožno prípustnosť podaného dovolania vyvodiť
zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, Najvyšší súd Slovenskej republiky
ho v zmysle § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. odmietol. Riadiac
sa právnou úpravou dovolacieho konania, otázkou vecnej správnosti napadnutého rozsudku
odvolacieho súdu sa nezaoberal.
V dovolacom konaní úspešnej žalovanej vzniklo právo na náhradu trov konania voči
žalobcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142
ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd jej však náhradu trov dovolacieho konania nepriznal, lebo
nepodala návrh na ich priznanie (§ 151 ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 11. októbra 2012
JUDr. Daniela S u č a n s k á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková