Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
35c/386089.e0d2fa.pdf
PDF · 147.83 KB
No categories available
8Sžf/61/2011
Najvyšší súd 8Sžf/61/2011
Slovenskej republiky
R O Z S U D O K
V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu
JUDr. Evy Babiakovej, CSc. a členov senátu JUDr. Jaroslavy Fúrovej a Mgr. Petra Melichera
v právnej veci ţalobcu M. M., príspevková organizácia, so sídlom Š., X. M., IČO: X.,
zastúpeného J.. J. S., P.., advokátom, so sídlom J., X. K., proti ţalovanému Finančnému
riaditeľstvu Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná ulica 63, Banská Bystrica,
o preskúmanie rozhodnutia ţalovaného č. I 233/6101-38053/2009/992517-r z 25. marca 2009
a rozhodnutia č. I/223/9949-61818/2009/992517-r zo 17. júna 2009, konajúc o odvolaní
ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach, č. k. 7S/52/2009-71 z 21. septembra
2011, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu v Košiciach,
č. k. 7S/52/2009-71 z 21. septembra 2011, p o t v r d z u j e .
Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
O d ô v o d n e n i e :
Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Košiciach podľa § 250j ods. 1 Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) zamietol ţalobu, ktorou sa ţalobca domáhal preskúmania
a zrušenia rozhodnutia ţalovaného č. I 233/6101-38053/2009/992517-r z 25. marca 2009,
ktorým potvrdil dodatočný platobný výmer DÚ Moldava nad Bodvou č.
711/230/25088/08/Šir z 30. decembra 2008 a ktorým bol ţalobcovi vyrubený rozdiel dane
z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) za zdaňovacie obdobie I. štvrťrok 2002 vo výške
5002,48 Euro a rozhodnutia ţalovaného č. I/223/9949-61818/2009/992517-r zo 17. júna
2009, ktorým ţalovaný potvrdil dodatočný platobný výmer DÚ Moldava nad Bodvou
č. 711/230/3097/09/Sir z 3. marca 2009, ktorým bol ţalobcovi vyrubený rozdiel dane
z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie III. štvrťroku 2003 v sume 5030,80 Euro.
Z pohľadu krajského súdu predmetom preskúmania námietok ţalobcu bolo zistiť,
či sa správne orgány dostatočne vysporiadali s otázkou delenia príjmov príspevkovej
organizácie podliehajúcej článku 3 zakladateľskej listiny a uzneseniu Mestského
zastupiteľstva v Medzeve č. 14/1991/1 zo dňa 29. decembra 1999, teda, či činnosti, ktoré
príspevková organizácia vykonávala, je moţné zaradiť medzi verejnoprospešné činnosti
alebo podnikateľské činnosti a či podliehali reţimu DPH.
Krajský súd pri rozhodovaní vychádzal z obsahu administratívnych spisov a z obsahu
faktúr vystavených ţalobcom pre odberateľov na základe ním poskytovaných sluţieb a zistil,
ţe ţalobca okrem verejnoprospešných prác vykonávaných ako príspevková organizácia
zriadená obcou, taktieţ vykonával i podnikateľskú činnosť, ktorá mala byť predmetom
určenia daňovej povinnosti na DPH. Ţalobca si ako platiteľ DPH v sporných zdaňovacích
obdobiach (I. štvrťrok 2002 a III. štvrťrok 2003) uplatnil nárok na odpočet DPH za prijaté
zdaniteľné plnenia, došlé faktúry za dodávku plynu od dodávateľa S., A., nákup tuhých palív
a za práce vykonané v kotolni a prijaté v plnej výške na vstupe, čím deklaroval, ţe pouţil
prijaté plnenia na svoje uskutočnené zdaniteľné plnenia, pričom uplatnil daň z pridanej
hodnoty len k faktúram, ktoré boli vystavené pre odberateľa O. M. a bytové hospodárstvo M.
a pri ich dodaní ţalobcovi vznikla daňová povinnosť DPH na výstupe, nakoľko na výzvu
správcu dane nešpecifikoval charakter poskytovaných dodávok tepla a teplej úţitkovej vody
vo vzťahu k hlavnej činnosti alebo podnikateľskej činnosti ţalobcu, a to predovšetkým na
strediskách č. X., X., X., X. a X.. Správca dane v rámci kontroly DPH za zdaňovacie obdobia
I. štvrťrok 2002 a III. štvrťrok 2003 na základe vyfakturovaných dodávok a sluţieb
vyselektoval podľa charakteru sluţieb poskytnutých ţalobcom a charakteru odberateľov
verejnoprospešné a podnikateľské činnosti ţalobcu a na základe tejto úpravy bola ţalobcovi
dorubená daňová povinnosť. Podľa zistenia správcu dane pod podnikateľské činnosti bolo
potrebné zaradiť výkon stavebných prác, poskytovanie stavebných sluţieb, odvoz a
likvidáciu odpadu vykonaných mimo obvodu Mesta Medzev, nakoľko príspevková
organizácia zriadená za účelom výkonu verejnoprospešných činností pre mesto ako
zriaďovateľa realizuje svoju hlavnú činnosť na zabezpečenie potrieb mesta a jeho
obyvateľov.
Vo vzťahu k uplynutiu prekluzívnej lehoty na vyrubenie DPH krajský súd zaujal
stanovisko, ţe nedošlo k zániku práva na vyrúbenie DPH za predmetné zdaňovacie obdobia
podľa § 45 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb. mohla uplynúť za I. štvrťrok 2002 aţ po
uplynutí roku 2008 a za III. štvrťrok aţ v po uplynutí roku 2009.
Taktieţ správca dane vykonal v roku 2008 daňovú kontrolu na DPH za predmetné
zdaňovacie obdobie v súlade so zákonom a nebola tu prekáţka nesplnenia podmienok na
výkon opakovanej daňovej kontroly za rovnané zdaňovacie obdobie, nakoľko ţalobou
napadnuté dorubenie daňovej povinnosti vzišlo z výsledkov daňovej kontroly, ktorá prebehla
v rámci výkonu riadneho opravného prostriedku, ktorým je odvolacie konanie v súlade
s ustanovením § 15b ods. 3 písm. a/ zákona o správe daní a poplatkov.
Krajský súd povaţoval námietky ţalobcu o nepreskúmateľnosti a zmätočnosti
rozhodnutí správneho orgánu a odvolacieho orgánu z dôvodu nedostatku právnych
a skutkových dôvodov za neopodstatnené, nakoľko podľa názoru súdu bol v napadnutých
rozhodnutiach druh podnikateľských činností ţalobcu riadne vymedzený a konkretizovaný
podrobným výpočtom dodávateľsko-odberateľských faktúr uvedených ako prílohy
k napadnutým rozhodnutiam správneho orgánu prvého stupňa, čo zodpovedalo riadnemu
odôvodneniu rozhodnutia.
Proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach ţalobca podal v zákonom stanovenej
lehote odvolanie. Podľa názoru ţalobcu napadnutý rozsudok krajského súdu je zmätočný
a nepreskúmateľný, nakoľko výroková časť hovorí o zamietnutí ţaloby v jednotnom čísle
a záhlavie obsahuje len číselné označenie jedného rozhodnutia zo 17. júna 2009
a z odôvodnenia je zrejme, ţe ide o dve rozhodnutia ţalovaného a podľa jeho názoru je teda
zrejmé, ţe uţ toto samo osebe je dôvodom na zrušenie napadnutého rozsudku a vrátenie mu
vec na ďalšie konanie.
Ţalobca sa nestotoţnil s konštrukciou, podľa ktorej rozdielnosť posudzovania
zdaniteľných plnení v rámci jednotlivých daňových kontrol je opodstatnená posúdením
otázky, či v danom prípade ide alebo nejde o zdaniteľné plnenie (či podliehajú alebo
nepodliehajú dani).
Ţalobca v odvolaní taktieţ namieta, ţe sa krajský súd vôbec nezaoberal koeficientom
výkonu činnosti v nadväznosti na rozdelenie charakteru činností vykonávaných ţalobcom.
Podľa názoru ţalobcu, vzhľadom na zmiešaný charakter činností vykonávaných ţalobcom
(verejnoprospešných a podnikateľských) je nevyhnutné postupovať prostredníctvom určenia
koeficientu ako podielu podnikateľskej a nepodnikateľskej činnosti, pričom podľa ţalobcu
tento podiel nie je výsledkom kaţdého zdaňovacieho obdobia samostatne. V tejto časti
ţalobca vidí rozhodnutie krajského súdu nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a pre
rozpor s platnou právnou úpravou. Uvedený postup je potrebné kvalifikovať ako zásadný
právny rozpor s európskymi princípmi zaväzujúcimi Slovenskú republiku, a to princípu
legitímnych očakávaní a zásadou rovnakého rozhodovania v skutkovo rovnakých alebo
porovnateľných veciach (čl. 6 Európskeho dohovoru o ľudských právach, ktorý sa v plnom
rozsahu vzťahuje aj na daňové konanie.
Ţalobca nesúhlasí s odôvodnením ţalobou napadnutého rozsudku v časti
konštatujúcej podrobné zdôvodnenie rozlíšenia činností vykonávaných ţalobcom z hľadiska
verejnoprospešnosti alebo podnikateľskej činnosti pre účely určenia DPH za sporné
zdaňovacie obdobie, nakoľko z rozhodnutia správcu dane nie je zrejmé, prečo a z akých
právnych a skutkových dôvodov kontrolované činnosti nemôţu byť posudzované ako
činnosti nepodliehajúce dani. Podľa názoru ţalobcu bolo zákonnou povinnosťou súdu
vysporiadať sa s tým u kaţdého jednotlivého plnenia a rozlíšiť a uviesť presné rozlišovacie
kritériá – charakter cieľa a dôvod činnosti ţalobcu. Nepostačuje všeobecné konštatovanie bez
právne relevantných dôkazov.
Ţalobca v odvolaní taktieţ poukazuje na skutočnosť, ţe prvostupňový súd sa
nevysporiadal s ustálenou rozhodovacou činnosťou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,
na ktoré v ţalobe ako i v odvolaní poukazoval, predovšetkým dáva do pozornosti rozsudok
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sţ/98-105/00, ktorý detailne rozoberá
právne a skutkové okolnosti posúdenia charakteru a účelu činnosti príspevkovej organizácie
obce N..
Ţalovaný vo svojom písomnom vyjadrení k odvolaniu poukázal na skutočnosť, ţe
veci vedené na Krajskom súde v Košiciach pod sp. zn. 7S/74/2009 a 7S/52/2009 boli spojené
na spoločné konanie a predmetom preskúmania boli rozhodnutia ţalovaného č. I/223/6101-
38053/2009/992517-r z 25. marca 2009 a rozhodnutia č. I/223/9949-61818/2009/992517-r
zo 17. júna 2009. K námietke ţalobcu ohľadom určenia koeficientu ako podielu
podnikateľskej a nepodnikateľskej činnosti uviedol, ţe z obsahu námietky sa nedá posúdiť,
na aký spôsob určenia koeficientu, vzhľadom na zmiešaný charakter činnosti, a to
verejnoprospešný a podnikateľský, chcel ţalobca v odvolaní poukázať.
Podľa ustanovenia § 21 ods. 1 zákona č. 289/1995 Z. z. o dani z pridanej hodnoty
v znení neskorších (ďalej len „zákon o DPH“) predpisov platiteľ vypočíta pomernú časť
odpočtu dane prostredníctvom koeficientu vtedy, ak uskutočňuje zdaniteľné plnenia, pri
ktorých má nárok na odpočet dane a zdaniteľné plnenia, pri ktorých nárok na odpočet nemá.
Podľa § 20 ods. 4 citovaného zákona platiteľ nemá nárok na odpočet dane, ak uskutočňuje
plnenia oslobodené od dane podľa ustanovenia § 26 zákona. V prípade poskytnutia
zdaniteľných plnení oslobodených od dane to bolo správcom dane aj zohľadnené v zmysle
§ 21 ods. 3 zákona o DPH vypočítal uţ ročný koeficient. Citované ustanovenie ani
neumoţňuje výpočet koeficientu podľa jednotlivých štvrťrokov.
Ţalovaný poukázal na to, ţe ak platiteľ príjme zdaniteľné plnenie na uskutočnenie
svojich zdaniteľných plnení a zároveň na iný účel ako uskutočňovanie zdaniteľných plnení,
potom má v zmysle ustanovenia § 20 ods. 1 zákona o DPH nárok na odpočet iba v pomernej
výške zodpovedajúcej rozsahu pouţitia prijatého zdaniteľného plnenia na uskutočňovanie
svojich zdaniteľných plnení (strana 6 protokolu).
Nesúhlasil s námietkou ţalobcu ohľadne nedostatočného rozlíšenia činnosti, pretoţe
správca dane v protokole ako aj v dodatočnom platobnom výmere, vychádzajúc pritom
zo zakladacej listiny a štatútu ţalobcu, presne špecifikoval zdaniteľné plnenia, t.j. plnenia
podliehajúce dani z pridanej hodnoty a plnenia, ktoré boli vykonané v rámci hlavnej činnosti,
teda plnenia mimo reţimu dane z pridanej hodnoty. Dôsledne pritom vykonal rozlíšenie
činností podľa obsahu, aj podľa toho, pre koho bolo vykonané. Podľa ţalovaného
je prioritným dôkazným prostriedkom preukazujúcim vyššie uvedené skutočnosti faktúra,
ktorá obsahuje charakter fakturovanej sluţby a odberateľa, v prospech ktorého dodávateľ
túto sluţbu vykonal. Správca dane však za účelom špecifikácie hlavnej činnosti
a podnikateľskej činnosti pouţil aj iné dôkazné prostriedky (napr. ţivnostenský list,
rozhodnutie o udelení licencie na podnikanie v energetických odvetviach, zakladaciu listinu,
Štatút Mestského podniku sluţieb, zápisnice o ústnom pojednávaní).
Na základe uvedeného ţalovaný navrhoval, aby odvolací súd odvolaním napadnutý
rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdil.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP v spojení
s § 246c ods. 1 veta prvá OSP) preskúmal napadnuté rozhodnutie krajského súdu a konanie,
ktoré mu predchádzalo v rozsahu a medziach podaného odvolania (§ 212 ods. 1 OSP
v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP); odvolanie prejednal bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 250ja ods. 2 veta prvá OSP), keď deň verejného vyhlásenia rozhodnutia bol
zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP v spojení s § 246c ods. 1
veta prvá a § 211 ods. 2 OSP) a dospel k záveru, ţe odvolaniu ţalobcu proti rozsudku
krajského súdu priznať úspech nie je moţné.
V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe ţalôb prípady, v ktorých fyzická
alebo právnická osoba tvrdí, ţe bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom
správneho orgánu, a ţiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247
ods. 1 OSP).
Podľa § 219 ods. 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.
Podľa § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môţe sa v odôvodnení obmedziť len na
skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na
zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Podľa názoru odvolacieho súdu, v záhlaví prvostupňového rozsudku chýbajúce číselné
označenie rozhodnutia ţalovaného z 25. marca 2009, ktorý uviedol ţalobca, nie je dôvodom
na zrušenie rozsudku prvostupňového súdu podľa § 221 ods. 1 OSP. Ide totiţ o zrejmú
chybu v písaní rozsudku, ktorú ani sám ţalobca neţiadal podaním svojho odvolania opraviť,
nakoľko aj zo záhlavia prvostupňového rozsudku je zrejmé, ţe predmetom súdneho
preskúmania boli dve rozhodnutia ţalovaného a to z 25. marca 2009 a 17. júna 2009 a boli
podrobne uvedené v odôvodnení rozsudku napadnutého odvolaním a boli aj obsahom
spojených súdnych spisov. Účelom súdneho prieskumu v rámci odvolacieho konania nie je
pre formálnu chybu v písaní zrušiť rozsudok prvostupňového súdu, ale v vec meritórne
prejednať a odvolací súd preto predmetnú vadu odstránil tým, ţe číselné označenia rozhodnutí
uviedol v záhlaví svojho rozsudku.
Podľa § 21 ods. 2 a ods. 4, § 22 ods. l aţ ods. 3 zákona č. 303/1995 Z. z.
o rozpočtových pravidlách účinného do 31. decembra 2004 (ďalej len „zákon o rozpočtových
pravidlách“) príspevkové organizácie sú aj právnické osoby obce, ktoré sú na rozpočet obce
zapojené príspevkom. Platia pre ne finančné vzťahy určené obcou v rámci ich rozpočtov.
Zriaďujú sa rozhodnutím obce na plnenie úloh obce, t.j. na plnenie ich základných verejných
funkcií alebo na verejnoprospešné činnosti, ktoré sú na základe osobitných predpisov alebo
rozhodnutia príslušných orgánov úplne alebo čiastočne financované z rozpočtu obce.
Príspevková organizácia je právnická osoba, ktorá svoje príjmy pouţíva na financovanie
vlastnej činnosti a doplnenie zdrojov sa zabezpečuje z rozpočtu obce. Môţe vykonávať
podnikateľskú činnosť len po predchádzajúcom písomnom súhlase zriaďovateľa za
podmienok ustanovených týmto zákonom a osobitným predpisom.
Podľa § 42 ods. 1 aţ 4 zákona o rozpočtových pravidlách príspevková organizácia
môţe vykonávať so súhlasom zriaďovateľa podnikateľskú činnosť nad rámec hlavnej
činnosti, pre ktorú bola zriadená, iba ak plní úlohy určené zriaďovateľom. Náklady na
podnikateľskú činnosť musia byť kryté výnosmi z nej. Prostriedky získané touto činnosťou
pouţíva príspevková organizácia na skvalitňovanie sluţieb poskytovaných v oblasti hlavnej
činnosti. Príspevková organizácia sleduje podnikateľskú činnosť na samostatnom beţnom
účte. Príjmy (výnosy) a výdavky (náklady) z tejto činnosti sa nerozpočtujú. Ak je
hospodárskym výsledkom podnikateľskej činnosti k 30. septembru rozpočtového roka strata,
vedúci príspevkovej organizácie je povinný zabezpečiť, aby bola do konca rozpočtového
roka vyrovnaná, alebo urobiť také opatrenia na ukončenie podnikateľskej činnosti, aby sa
v ďalšom rozpočtovom roku uţ nevykonávala. Zisk z podnikateľskej činnosti príspevkovej
organizácie po zdanení je zdrojom rezervného fondu príspevkovej organizácie.
Podľa § 15b ods. 1 písm. c/ zákona č. 511/1992 Zb. v znení účinnom do 31. decembra
2003 (ďalej len „zákon o správe daní“) opakovanou daňovou kontrolou sa rozumie daňová
kontrola tej istej dane u daňového subjektu za zdaňovacie obdobie, za ktoré uţ bola vykonaná
na podnet odvolacieho orgánu podľa § 48 ods. l. Opakovanou daňovou kontrolou nie je
preverenie výsledku daňovej kontroly v rámci konania o riadnych opravných prostriedkoch
alebo mimoriadnych opravných prostriedkoch (§ 15b ods. 3 písm. a/ citovaného zákona).
Podľa § 45 ods. l a ods. 2 zákona o správe daní, ak tento zákon alebo osobitný zákon
neustanovuje inak, nemoţno vyrubiť daň ani rozdiel dane po uplynutí piatich rokov od konca
roka, v ktorom vznikla povinnosť podať daňové priznanie alebo hlásenie alebo v ktorom bol
daňový subjekt povinný daň zaplatiť bez povinnosti podať daňové priznanie alebo hlásenie,
alebo v ktorom daňovému subjektu vznikol nárok na vrátenie nadmerného odpočtu alebo
nárok na vrátenie dane. Ak bol pred uplynutím lehoty vykonaný úkon smerujúci na vyrubenie
dane alebo rozdielu dane, plynie päťročná lehota znova od konca roka, v ktorom bol daňový
subjekt o tomto úkone vyrozumený.
Podľa § 24 ods. 1 zákona o DPH platiteľ je povinný viesť osobitne záznamy
o prijatých a uskutočnených zdaniteľných plneniach v tuzemsku a osobitne záznamy o dovoze
tovaru, v ktorých uvedie údaje rozhodujúce na určenie dane podľa jednotlivých zdaňovacích
období. Tieto záznamy vedie v členení podľa jednotlivých sadzieb dane a oslobodenia od
dane. O prijatých zdaniteľných plneniach a o dovoze tovaru vedie platiteľ záznamy v členení
na plnenia s moţnosťou odpočítania dane, bez moţnosti odpočítania dane a na plnenia, pri
ktorých je povinný pouţiť koeficient podľa § 21.
Podľa § 24 ods. 2 zákona o DPH platiteľ, ktorý nie je zaloţený alebo zriadený za
účelom podnikania, je povinný osobitne viesť záznamy podľa odseku 1 v rozsahu jeho
podnikania.
Krajský súd sa v odôvodnení napadnutého rozsudku dostatočne vysporiadal
s hodnotením zákonnosti postupu správcu dane ako i zákonnosti rozhodnutia ţalovaného
odvolacieho správneho orgánu, pričom dospel k záveru, ţe ţaloba nie je dôvodná.
Predmetom preskúmavacieho súdneho konania v danej veci sú rozhodnutia a postup,
ktorým ţalovaný správny orgán rozhodoval o povinnosti ţalobcu zaplatiť rozdiel dane
z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie I. štvrťrok 2002 a III. štvrťrok 2003, pričom
o oboch zdaňovacích obdobiach boli vyhotovené protokoly a na základe ich prejednania
vydané dodatočné platobné výmery. Spornou medzi účastníkmi ostala otázka, či daňové
orgány oboch stupňov postupovali správne pri určení, ktoré z činností ţalobcu nemali
verejnoprospešný charakter, a teda išlo o podnikateľské činnosti povaţované za zdaniteľné
plnenia. Ţalobca tvrdil, ţe všetky ním vykonávané činnosti mali verejnoprospešný charakter
a daňové orgány dospeli k záveru, ţe v danom zdaňovacom období ţalobca vykonával
súčasne verejnoprospešné činnosti a podnikateľské činnosti, ktoré posúdili ako zdaniteľné
plnenia.
Relevantné námietky ţalobcu (týkajúce sa právoplatne skončenej veci,
nepreskúmateľnosti rozhodnutia, rozlíšenia činností, potreby postupovať prostredníctvom
určenia koeficientu, vykonania daňovej kontroly, nepreskúmateľnosti a zmätočnosti) sú
opakované. Náleţite sa s nimi zaoberal krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku.
Pokiaľ ţalobca namietal, ţe daňové orgány sa dostatočne nevenovali otázkam
rozlíšenia činností, ktoré ţalobca vykonával v kontrolovanom zdaňovacom období, moţno len
zopakovať, ţe správca dane v súlade so skutkovými a právnymi závermi, vyslovenými
ţalovaným správnym orgánom v rozhodnutiach, zrušujúcich platobné výmery správcu dane,
vykonal opakovanú daňovú kontrolu za roky 2002 a 2003, o výsledku ktorých vyhotovil
protokoly z 3. decembra 2008 za rok 2002 a z 12. februára 2009 spolu s dodatkom č. 1
z 25. februára 2009 za rok 2003, s ktorými bol ţalobca oboznámený a z ktorých jasne
a zrozumiteľne vyplýva, ktoré činnosti povaţoval správca dane za činnosti vykonávané
v rámci hlavnej činnosti ţalobcu (teda za verejnoprospešné činnosti) a ktoré povaţoval
za podnikateľské činnosti. Skutkové zistenia uvedené v protokoloch o opakovanej daňovej
kontrole uviedol správca dane aj v dodatočných platobnom výmeroch zo dňa 30. decembra
2008 za I. štvrťrok 2002 a zo dňa 3. marca 2009 za III. štvrťrok 2003 a aj s presným
vymedzením činností, vykonávaných ţalobcom v kontrolovaných zdaňovacích obdobiach
roku 2002 a 2003, ktoré povaţoval správca dane za činnosti verejnoprospešného charakteru
a tých, ktoré povaţoval za podnikateľské činnosti. Náleţite odôvodnil, z ktorých dokladov
predloţených ţalobcom vychádzal, k akým skutkovým zisteniam z týchto dokladov dospel
a aký právny záver pri hodnotení jednotlivých dokladov, ktorými ţalobca preukazoval
uskutočňovanie svojej činnosti v kontrolovanom období, vyvodil.
Aj odvolací súd sa stotoţnil so závermi daňových orgánov oboch stupňov, ţe
povinnosťou ţalobcu ako registrovaného platiteľa dane z pridanej hodnoty bolo presne
a jednoznačne odlišovať činnosti vykonané v súvislosti s jeho základným poslaním
(verejnoprospešnou činnosťou) a činnosti vykonané pre ostatné subjekty, napr. pre
podnikateľov, pre iné obce, ako i pre občanov iných obcí.
10 8Sžf/61/2011
Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd sa plne stotoţňuje s názorom Krajského súdu
v Košiciach (a ţalovaného správneho orgánu), ţe správca dane pri vyrubení rozdielu dane
z pridanej hodnoty za I. štvrťrok 2002 a III. štvrťrok 2003 postupoval v súlade so zákonom,
keď pri vybraných činnostiach (poskytovaných sluţbách) ţalobcu ustálil, ţe ide o výkon
podnikateľskej činnosti (a nie o zabezpečenie verejnoprospešných sluţieb), pričom
rozlišovacím kritériom bol účel, resp. dôvod pre ktorý bola konkrétna sluţba poskytnutá.
Ţalobca nenamietal, ţeby ţalovaný nesprávne vyrubil daň pri nejakom konkrétnom
poskytnutom plnení. Namietal, ţe krajský súd neodôvodnil, prečo vybrané posudzované
činnosti ţalobcu podliehajú dani z pridanej hodnoty. Najvyšší súd nesúhlasí s touto námietkou
ţalobcu, nakoľko z napadnutého rozsudku je zrejmé, akými kritériami sa krajský súd riadil,
t. j., či išlo o činnosť v prospech obce ako zriaďovateľa, alebo či išlo o činnosť, ktorej cieľom
je dosiahnutie zisku – podnikateľskú činnosť.
So všetkými relevantnými námietkami ţalobcu sa vysporiadal uţ ţalovaný správny
orgán v odôvodnení napadnutých rozhodnutí ako aj krajský súd v odôvodnení napadnutého
rozsudku. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto nebude opakovať odôvodnenie
preskúmavaných rozhodnutí ţalovaného správneho orgánu a ani odôvodnenie napadnutého
rozsudku krajského súdu, ale na ne ako na vecne správne a postačujúce odkazuje (§ 219
ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku v znení zákona č. 384/2008 Z. z., účinného
od 15. októbra 2008). V súdnom odvolacom konaní nevyšli najavo ţiadne nové skutočnosti,
s ktorými by sa bolo potrebné osobitne zaoberať.
Odvolací súd nemohol prihliadnuť na námietku ţalobcu uvedenú v odvolaní,
ţe vzhľadom na zmiešaný charakter činnosti (verejnoprospešnej a podnikateľskej) bolo
potrebné postupovať prostredníctvom koeficientu ako podielu podnikateľskej
a nepodnikateľskej činnosti, ktorý podiel ale nie je výsledkom kaţdého zdaňovacieho obdobia
samostatne, pričom ţalobca uviedol, ţe na túto skutočnosť dostatočne poukázal uţ v ţalobe.
Po preskúmaní predloţeného spisu (ako súdneho tak aj administratívneho) odvolací súd zistil,
ţe uvedenú námietku ţalobca neuplatnil v odvolaní proti rozhodnutiu správneho orgánu
prvého stupňa a súd v rámci súdneho prieskumu vychádza zo skutkového stavu veci v čase
rozhodnutia, ktoré je predmetom súdneho prieskumu, teda v danom prípade v čase
rozhodnutia ţalovaného správneho orgánu (§ 250i ods. 1 OSP), a tieţ uvedenú námietku
11 8Sžf/61/2011
ţalobca nevzniesol ani v ţalobe, v dôsledku čoho ju ţalobca uplatnil po uplynutí zákonnej
lehoty ustanovenej v § 250b ods. 1 OSP.
Pre úplnosť odvolací súd vychádzajúc z obsahu administratívneho spisu k namietanej
prekáţke právoplatne rozhodnutej veci za zdaňovacie obdobie I. štvrťroka 2003 uvádza, ţe
predmetom daňovej kontroly na preverenie uplatneného nároku na vrátenie nadmerného
odpočtu na DPH bolo iné zdaňovacie obdobie, konkrétne I. štvrťrok 2002 a III. štvrťrok 2003,
a nie ţalobcom namietané zdaňovacie obdobie I. štvrťroka 2003.
Moţno sa stotoţniť s právnym názorom krajského súdu, ţe ţaloba nebola dôvodná,
nakoľko ţalovaný sa v rámci ţalobami napadnutých odvolacích správnych konaní riadne
vysporiadal so všetkými námietkami ţalobcu a svoje rozhodnutia odôvodnil racionálnym
zhodnotením skutkového stavu vo vzťahu k vykonanému dokazovaniu a postupu
prvostupňového správneho orgánu s prihliadnutím na relevantné hmotnoprávne a procesné
ustanovenia daňových predpisov.
Zákonom č. 479/2009 Z. z. o orgánoch štátnej správy v oblasti daní a poplatkov
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov bolo s účinnosťou
od. 1. januára 2012 zrušené Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky so sídlom v Banskej
Bystrici, ktorého pôsobnosť a právomoci na úseku správy daní a poplatkov prešli na
novozriadené Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky so sídlom v Bratislave, podľa
informácií poskytnutých Finančným riaditeľstvom Slovenskej republiky v Bratislave, t. č. pre
oblasť správy daní a poplatkov pôsobiace na adrese Lazovná ulica 63, 974 01 Banská
Bystrica. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 107 ods. 4 OSP v spojení s § 250
ods. 4 OSP na strane ţalovaného koná s vyššie uvedeným právnym nástupcom pôvodne
uvádzaného ţalovaného.
O náhrade trov konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa
ustanovenia § 224 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 vety prvej OSP a § 250k ods. 1 OSP,
keď ţalobcovi, ktorý nemal úspech vo veci náhradu trov konania nepriznal a ţalovanému
v takomto konaní nárok na náhradu trov zo zákona neprináleţí.
12 8Sžf/61/2011
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov
3:0 (§ 3 ods. 9 veta tretia zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení účinnom od 1. mája 2011).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.
V Bratislave 16. októbra 2012
JUDr. Eva Babiaková, CSc., v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia :
Dagmar Bartalská