Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Tdo/60/2012

N a j v y š š í s ú d

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu

JUDr. Milana Karabína a sudcov JUDr. Juraja Klimenta a JUDr. Petra Szaba v trestnej veci

proti obvinenému V. R. pre spolupáchateľstvo zločinu nedovolenej výroby omamných

a psychotropných látok, jedov alebo prekuzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa

§ 20, § 172 ods. 1 písm. c/, písm. d/ Tr. zák. a iné prerokoval na neverejnom zasadnutí

konanom 23. októbra 2012 v Bratislave dovolanie obvineného V. R. podané prostredníctvom

obhajcu Mgr. M. P. proti uzneseniu Krajského súdu v Nitre zo 14. marca 2012, sp. zn.

a rozhodol

t a k t o :

Podľa dovolanie obvineného V. R. sa o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e

Rozsudkom Okresného súdu Komárno zo 7. novembra 2011 sp. zn. bol

obvinený V. R. uznaný za vinného v bode 1) z prečinu podvodu podľa

§ 221 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. a v bode 2) zo spolupáchateľstva zločinu nedovolenej výroby

omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie

s nimi podľa § 20, § 172 ods. 1 písm. c/, písm. d/ Tr. zák. na tom skutkovom základe, že

1) - dňa 14. septembra 2009 v predajni firmy E. v K. na ulici M.

č. X. sa ústne dohodol s poškodeným F. C. na odbere elektrických káblov, následne sa

opätovne dostavil do predajne firmy E. spolu s J. M., ktorého poškodenému predstavil ako

elektrikára, ktorý bude pre neho vykonávať elektroinštalačné práce, čo však bolo v rozpore so

skutočnosťou, s poškodeným F. C. sa dohodli na dodaní elektrických káblov typu CYKY 5 x

50 v množstve 275 metrov, CYKY 4 x 10

2

v množstve 620 metrov, CYKY 3 x 4 v množstve 916 metrov, CYKY 3 x 2.5 v množstve

450 metrov v celkovej hodnote 6.324,89.- EUR s tým, že kúpna cena bude zaplatená

do 14 dní od dodania tovaru, objednaný tovar okrem káblov typu CYKY 3 x 2.5 bol následne

dňa 16. septembra 2009 dodaný na miesto určenia v K. do areálu firmy F.,

kde bol uskladnený, pričom elektrické káble nemali byť použité na inštalačné práce

na základe pokynu obvineného bola časť dodaných káblov doposiaľ nezistenými osobami

odblankovaná, čo bolo zistené poškodeným a preto bola zvyšná časť dodaného tovaru ním

odvezená späť do predajne E., obvinený vylákaním tovaru a nezaplatením kúpnej ceny

spôsobil poškodenému F. C. - E., so sídlom K., M. X.,

IČO: X. škodu vo výške 6.324,89 EUR,

2) - dňa 12.2.2010 v presne nezistenom čase v popoludňajších hodinách v K.

na presne nezistenom mieste po predchádzajúcej vzájomnej dohode s odsúdeným

Š. N. odovzdal ods. Š. N. sumu 280.- € na kúpu metamfetamínu, následne ods. Š. N. kúpil od

presne nezistenej osoby menom Józsi za sumu 350 € psychotropnú látku - metamfetamín v

zatavených injekčných striekačkách, ktorú následne spoločne neoprávnene prechovávali a dňa

12.2.2010 v presne nezistenom čase vo večerných hodinách v O. na bližšie nezistenom mieste

odsúdený Š. N. predal psychotropnú látku - metamfetamín bližšie nezistenej osobe menom

Ján za 17 €, ktorú sumu následne odovzdal obv. V. R., následne dňa 13.2.2010

v čase o 03.00 hod. na ceste medzi K. a V. H. počas policajnej kontroly motorového vozidla

odsúdený Š. N. vyhodil z motorového vozidla 4 injekčné striekačky s obsahom bielej

kryštalickej látky, ktoré boli zaistené príslušníkmi polície a bolo zistené, že 4 zatavené

injekčné striekačky obsahovali metamfetamín o celkovej hmotnosti

5 151 mg s priemernou koncentráciou 30,5 % hmotnostného metamfetamínu, obsahujúci

1 571 mg absolútneho metamfetamínu, čo zodpovedá 39 - 79 obvykle jednorazovým dávkam

drogy, pričom metamfetamín je v zmysle omamných látkach,

psychotropných látkach a prípravkoch v znení neskorších predpisov zaradený do II. skupiny

psychotropných látok.

Za to mu bol podľa § 172 ods. 1 Tr. zák. s použitím § 36 písm. j/, § 37 písm. h/,

§ 38 ods. 2, § 41 ods. 1 a 2 Tr. zák. uložený úhrnný trest odňatia slobody v trvaní

8 (osem) rokov a 9 (deväť) mesiacov, na výkon ktorého bol podľa § 48 ods. 2

písm. a/ Tr. zák. zaradený do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.

3

Podľa (správne má byť ) bolo mu

uložené aj ochranné protitoxikomanické liečenie ambulantnou formou.

Podľa bol poškodený F. C. – E. so sídlom v K. so svojim

nárokom na náhradu škody odkázaný na občianske súdne konanie.

Odvolanie obvineného V. R. podané proti uvedenému rozsudku bolo uznesením

Krajského súdu v Nitre zo 14. marca 2012, sp. zn. podľa

ako nedôvodné zamietnuté.

Proti citovanému uzneseniu Krajského súdu v Nitre i rozsudku prvostupňového súdu

podal obvinený V. R. prostredníctvom svojho obhajcu Mgr. M. P. dovolanie z dôvodov podľa

a

Pokiaľ ide o dovolací dôvod podľa , obvinený v dovolaní

uviedol, že skutočnosť uvedená v uznesení o začatí trestného stíhania z 13. februára 2010,

ČVS: ORP-93/OVK-KN-2010 (ide o skutok pod bodom 2/ rozsudku súdu prvého stupňa,

týkajúci sa kúpy a prechovávania drog), že „trestné stíhanie bolo začaté vykonaním

zaisťovacieho úkonu – prevzatia zaistených vecí podľa dňa 13. 2. 2010

o 4.20 hod.“ je v rozpore so znením tretej vety , keď jednak nehrozilo

v čase úkonu podľa omeškanie a predchádzal mu zaisťovací úkon hliadky

Obvodného oddelenia Policajného zboru v Komárne v čase o 3.00 hod.

Obvinený zdôraznil, že ak mali príslušníci Policajného zboru SR podozrenie

zo spáchania trestného činu (napr. z prechovávania omamných látok), mali postupovať podľa

ustanovení , najmä v rámci obhliadky podľa zaistiť stopy,

teda predovšetkým injekčné striekačky a stery z rúk všetkých osôb, ktoré sú v podozrení

z nedovolenej držby omamných látok.

Povinnosťou príslušníkov PZ bolo v predmetnom prípade, podľa obvineného, vykonať

zaisťovací úkon a ďalšie úkony slúžiace na zistenie skutkového stavu a zabezpečenie dôkazov

podľa ustanovení a nie obchádzať ich prostredníctvom ustanovení zákona

č. o Policajnom zbore. , ktorý je v pomere špeciality k zákonu

o Policajnom zbore, poskytuje totiž väčšiu garanciu ochrany základných práv a slobôd

4

fyzickým osobám, než zákon o Policajnom zbore, a preto v prípade, že ide o konkrétne

podozrenie zo spáchania trestného činu, musí policajt postupovať pri osobnej prehliadke

podľa ustanovení . Poukázal pritom na ustanovenie ,

podľa ktorého ak bol dôkaz získaný v rozpore s , či v rozpore

s osobitným zákonom, nemôže slúžiť ako dôkaz v trestnom konaní. V posudzovanej veci

pritom ide, podľa neho, o absolútnu neúčinnosť získaného dôkazu a to zaistených omamných

látok, keďže tento dôkaz bol získaný nezákonným postupom polície spočívajúcom v hrubom

obchádzaní ustanovení , pričom túto nezákonnosť nie je možné odstrániť

v ďalšom priebehu konania, lebo išlo o neopakovateľný úkon zo strany polície. Za nezákonný

treba potom považovať každý ďalší dôkaz získaný na základe uvedeného, či už priamo alebo

nepriamo, ako výsledok nezákonného postupu.

Obvinený vyčítal súdu prvého stupňa, že pochybil, keď v rámci dokazovania

na hlavných pojednávaniach sa nezaoberal nezákonným postupom príslušníkov polície

pri zaisťovaní veci, ktorá nezákonnosť nemusí byť ani namietaná zo strany obžalovaného

a obligatórne sa mal ňou súd zaoberať. Súd sa však nevyrovnal s použiteľnosťou dôkazov

odvodených od zaistenej veci (omamnej látky) a to znaleckého posudku Kriminalistického

a expertízneho ústavu Policajného zboru SR, prečítaného podľa

na hlavnom pojednávaní dňa 7. novembra 2011, výpovede svedka Š. N. v časti podozrenia zo

zločinu podľa § 172 ods. 1 Tr. zák. z hlavného pojednávania dňa 2. júna 2011 a výpovedí

svedkov L. S. a P. L. z hlavného pojednávania dňa

21. marca 2011 a dňa 2. júna 2011. Zároveň poukázal na to, že výpovede posledne

menovaných svedkov práp. S. a nstržm. L. v prípravnom konaní na č. l. 44 a 47

sú doslovne úplne zhodné a nie je možné prijať záver, že sú autentickým prejavom osoby

o udalostiach prežitých a vnímaných vlastnými zmyslami. Týmto spôsobom vykonaný

výsluch hliadky PZ nemôže byť podkladom hodnotenia zákonnosti postupu pri zaisťovaní

veci – dôkazu.

Obvinený ďalej uviedol, že v zmysle revíznej povinnosti ustanovenej v

bol Krajský súd v Nitre povinný vyrovnať sa so všetkými chybami výrokov prvostupňového

rozsudku i chybami konania, ktoré im predchádzalo a zároveň bol povinný prihliadať

aj na chyby nevytýkané, pokiaľ by tieto umožňovali podanie dovolania podľa

a nasl. Napriek uvedenému si odvolací súd svoju revíznu povinnosť nesplnil

a nekriticky akceptoval rozhodnutie súdu prvého stupňa.

V ďalšej časti dovolania sa obvinený zaoberal dovolacím dôvodom podľa § 371 ods. 1

písm. h/ , podľa ktorého dovolanie možno podať, ak bol uložený trest mimo zákonom

ustanovenej trestnej sadzby alebo bol uložený taký druh trestu, ktorý zákon za prejednávaný

trestný čin nepripúšťa. V tej súvislosti uviedol, že prvostupňový súd v odsudzujúcom

rozsudku konštatoval uloženie úhrnného trestu odňatia slobody pri dolnej hranici zvýšenej

trestnej sadzby a to vo výmere osem rokov a deväť mesiacov pri použití ustanovenia

§ 41 ods. 2 Tr. zák. (tzv. asperačnej zásady), keď dôvodom na tento postup je spáchanie

dvoch trestných činov, z ktorých aspoň jeden je zločinom a zároveň súd konštatoval,

že za priťažujúcu okolnosť považuje spáchanie dvoch trestných činov v zmysle

§ 37 písm. h/ Tr. zák.

Z ustanovenia vyplýva povinnosť súdu prihliadať pri určovaní

výmery trestu na pomer a mieru závažnosti poľahčujúcich a priťažujúcich okolností.

V ustálenej súdnej praxi sa však na okolnosť, ktorá je dôvodom na asperačné zvýšenie trestnej

sadzby podľa § 41 ods. 2 Tr. zák. neprihliada zároveň ako na priťažujúcu okolnosť podľa

§ 37 písm. h/ Tr. zák. Postup súdov znamenal podľa obvineného v jeho prípade porušenie

zákazu dvojitého pričítania tej istej okolnosti a duplicitné zvýšenie trestnej sadzby.

Obvinený tvrdil, že v aplikačnej praxi súdov sa uznali dva možné prístupy k určeniu

modifikovanej zvýšenej trestnej sadzby podľa § 41 ods. 2 Tr. zák., keď v prvej alternatíve

sa základná trestná sadzba 4 roky až 10 rokov mení na sadzbu 8 rokov a 8 mesiacov

až 13 rokov a 4 mesiace a v druhej alternatíve sa mení na sadzbu 8 rokov až 12 rokov.

Z napadnutého rozsudku Okresného súdu Komárno, podľa dovolateľa, nevyplýva,

ktorá alternatíva určenia modifikovanej trestnej sadzby bola použitá a zároveň je zrejmé

opomenutie obligatórneho použitia ustanovenia § 38 ods. 3 Tr. zák., čím dochádza k uloženiu

trestu v nesprávnej trestnej sadzbe a použitím správnej trestnej sadzby by bol trest odňatia

slobody výrazne nižší (aplikovaná trestná sadzba 8 rokov a 8 mesiacov až 13 rokov

a 4 mesiace, kde uložený trest je na spodku takejto trestnej sadzby oproti správnej trestnej

sadzbe s použitím § 38 ods. 3 Tr. zák. v rozsahu 8 rokov až 10 rokov a 6 mesiacov, kde trest

na spodnej hranici predstavuje výrazne nižší ako jemu reálne uložený trest.

Na základe uvedeného obvinený vyslovil presvedčenie, že sú splnené dôvody

dovolania podľa , , a preto navrhol, aby Najvyšší súd

6

Slovenskej republiky vyslovil, že rozsudkom Okresného súdu v Komárne

zo 7. novembra 2011, sp. zn. a uznesením Krajského súdu v Nitre

zo 14. marca 2012, sp. zn. , ako aj konaním, ktoré im predchádzalo, bol porušený

zákon v neprospech obvineného a súčasne s týmto výrokom podľa zrušil

obe napadnuté rozhodnutia a podľa ustanovenia prikázal predmetnú vec

znovu v potrebnom rozsahu prerokovať a rozhodnúť.

K dovolaniu obvineného sa vyjadril aj prokurátor Okresnej prokuratúry v Komárne.

Je toho názoru, že argumentácia obvineného o nezákonnosti dôkazov neobstojí preto,

lebo príslušníci polície postupovali v súlade s príslušnými ustanoveniami zákona

č. o Policajnom zbore, keď využijúc svoje oprávnenie vyplývajúce

z § 23 ods. 1 citovaného zákona zastavili a kontrolovali motorové vozidlo, v ktorom sedel

aj obvinený a následne po zistení, že z motorového vozidla boli vyhodené štyri zatavené

injekčné striekačky s obsahom neznámej bielej kryštalickej látky, z dôvodu podozrenia

zo spáchania trestného činu tieto veci podľa § 21 ods. 1 citovaného zákona zaistili

od obvineného, pričom trestné stíhanie bolo začaté zaisťovacím úkonom vykonaným podľa

, prevzatím veci zaistenej podľa osobitného zákona.

K uplatňovanému dovolaciemu dôvodu podľa prokurátor

uviedol, že obvinenému nebol uložený trest mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby

a aj keby dovolací súd prisvedčil námietkam dovolateľa, bolo by nevyhnutné konštatovať,

že trest vo výmere 8 rokov a 9 mesiacov bol uložený v rámci trestnej sadzby upravenej podľa

§ 41 ods. 2 Tr. zák. a § 38 ods. 3 Tr. zák. v rozmedzí 8 rokov až 10 rokov a 6 mesiacov,

najmä s prihliadnutím na skutočnosť, že zo žiadneho ustanovenia

nevyplýva, že trest musí byť uložený na samotnej dolnej hranici trestnej sadzby.

Preto prokurátor navrhol dovolanie obvineného V. R. podľa

odmietnuť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) preskúmal

dovolanie obvineného V. R. a zistil, že dovolanie bolo podané oprávnenou osobou (§ 369 ods.

2 písm. b/ ), v zákonnej lehote a na mieste, kde možno tento mimoriadny opravný

prostriedok podať (, ), ale súčasne aj to, že podané dovolanie je

7

potrebné odmietnuť na neverejnom zasadnutí, lebo je zrejmé, že nie sú splnené dôvody

dovolania podľa ( ).

Obvineným uvádzaný dôvod dovolania podľa dovolací

súd jednak nezisťuje a jednak poukazuje na nemožnosť jeho uplatnenia podľa

Podľa dovolanie možno podať, ak rozhodnutie

je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom.

Podľa dôvody podľa odseku 1 písm. a/ až g/ nemožno použiť,

ak táto okolnosť bola tomu, kto podáva dovolanie známa už v pôvodnom konaní a nenamietal

ju najneskôr v konaní pred odvolacím súdom; to neplatí, ak dovolanie podáva minister

spravodlivosti.

Je logické, že uvedené obmedzenie sa nevzťahuje na ministra spravodlivosti,

ktorý v konaní pred súdom nebol stranou konania.

V predmetnom prípade obvinený mal možnosť namietať nezákonnosť získaného

dôkazu, pokiaľ by k tomu naozaj došlo, už v konaní pred súdom prvého stupňa, no v priebehu

celého konania a to ani pri predbežnom prejednaní obžaloby na verejnom zasadnutí

10. januára 2011, na ktorom boli obvinený i jeho obhajca prítomní a na otázku predsedu

senátu voči prítomným stranám, či majú námietky k zákonnosti získaných dôkazov, obvinený

uviedol, že nemá námietky, ani neskôr na hlavnom pojednávaní, v rámci vykonávania

dôkazov a ani najneskôr v odvolacom konaní, či už v samotnom odvolaní alebo v priebehu

verejného zasadnutia odvolacieho súdu, v ničom obvinený nenamietal zákonnosť vykonaných

dôkazov.

Z toho dôvodu, aj keby bola opodstatnená argumentácia obvineného o nezákonnosti

postupu orgánov polície (hoci opodstatnená nie je), nemožno použiť dovolací dôvod podľa

Na veci nič nemení skutočnosť, že v základnom konaní mal

obvinený iného obhajcu, než má teraz v dovolacom konaní, prostredníctvom ktorého podával

dovolanie.

8

Taktiež nezodpovedá zmyslu ustanovení o dôvodoch dovolania a prípustnosti

ich použitia, ak sú namietané skutočnosti, o ktoré dovolateľ opiera dôvod dovolania podľa

až g/ známe už od začiatku trestného konania a nenamietal ich

ani pred súdom prvého stupňa a ani v konaní na odvolacom súde, že by ich napriek tomu

mohol použiť s poukazom na ustanovenie poslednej vety , že odvolací

súd bol povinný prihliadnuť na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, ak by odôvodňovali

podanie dovolania podľa

Odvolací súd na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak zistí

také chyby, ktoré by odôvodňovali podanie dovolania podľa V takom

prípade uvedie, ktoré sú to chyby a aký dovolací dôvod by zakladali. Ak také chyby nezistí,

tak je logické, že ich ani nemôže uviesť. V predmetnom prípade krajský súd v napadnutom

rozhodnutí konštatoval, že súd prvého stupňa na hlavnom pojednávaní vykonal zákonné

a úplné dokazovanie.

K samotnej argumentácii obvineného o nezákonnosti postupu polície treba

poznamenať, že neobstojí preto, lebo zo spisového materiálu vyplýva, že členovia policajnej

hliadky, ktorí v kritickom čase zastavili osobné motorové vozidlo vedené obvineným V. R.,

vykonávali svoju obchôdzkovú činnosť v služobnom obvode Obvodného oddelenia PZ

v Komárne. Je zrejmé, že vykonávali svoju služobnú činnosť v rámci plnenia úloh

Policajného zboru a nielen z ich vyjadrení, ale i z uznesenia o začatí trestného stíhania

je evidentné, že svoje úlohy plnili s právom daným podľa

o Policajnom zbore dávať pokyny na zastavenie dopravného prostriedku. Pri kontrole vozidla

žiadali o ukázanie povinnej výbavy vozidla. Vtedy, keď vodič z vozidla vystúpil, jeden

z členov hliadky si všimol na podlahe v mieste sedadla vodiča injekčné striekačky a tiež,

že niekto zo spolujazdcov vo vozidle vyhodil cez okno injekčné striekačky naplnené

neznámou bielou kryštalickou látkou. To bol dôvod na podozrenie, že by mohlo ísť

o omamnú alebo psychotropnú látku a že by tieto veci mohli súvisieť so spáchaním trestného

činu. Na to potom bol obvinený vyzvaný k vydaniu veci, čo aj urobil a došlo k ich zaisteniu

podľa o Policajnom zbore. V spise sa o tom nachádza

potvrdenie o zaistení veci na č. l. 85 vydané policajtom V. R. v zmysle

§ 21 ods. 1 citovaného zákona ako osobe, ktorej bola vec zaistená.

9

Podľa o Policajnom zbore v znení neskorších

predpisov policajt v službe je povinný v medziach tohto zákona vykonať služobný zákrok,

ak je páchaný trestný čin alebo priestupok alebo je dôvodné podozrenie z ich páchania.

Podľa § 21 ods. 1 citovaného zákona (v jeho znení platnom a účinnom v čase,

keď sa skutok stal) policajt je oprávnený zaistiť na vykonanie potrebných úkonov vec,

ak má podozrenie, že tá súvisí so spáchaním trestného činu alebo priestupku a jej zaistenie

je potrebné na zistenie skutkového stavu veci alebo na rozhodnutie orgánu činného v trestnom

konaní, alebo na rozhodnutie orgánu v konaní o priestupku. Policajt vydá osobe, ktorej bola

vec zaistená, potvrdenie o zaistení veci s presným opisom veci, ktorý umožní zaistenú vec

identifikovať. Zaistenie veci môže trvať najviac 90 dní, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 21 ods. 2 prvej vety uvedeného zákona o Policajnom zbore ak sa vykonanými

úkonmi potvrdí, že zaistená vec súvisí s trestným činom alebo s priestupkom, policajt

je povinný zaistenú vec neodkladne odovzdať príslušnému orgánu činnému v trestnom konaní

alebo orgánu príslušnému na prejednanie priestupku.

V predmetnom prípade policajti vykonávajúci svoju služobnú činnosť nevykonávali

osobnú prehliadku a ani prehliadku dopravného prostriedku podľa § 23 ods. 2 písm. a/ alebo

b/ zákona o Policajnom zbore, ale v súvislosti s inou svojou služobnou činnosťou bežným

pozorovaním zistili také skutočnosti, ktoré oprávnene mohli viesť k podozreniu, že vo vozidle

sa nachádzajú, resp. z neho boli vyhodené veci, ktoré môžu mať súvis s trestnou činnosťou

prechovávania omamných a psychotropných látok. Nešlo o istotu, ale o podozrenie a keď

sa ďalším úkonom, kontrolným narkotestom predbežne zistilo (definitívne to bolo potvrdené

až v trestnom konaní znaleckým posudkom), že dovtedy neznáma biela kryštalická látka

v injekčných striekačkách vykazovala prítomnosť psychotropnej látky metamfetamínu, veci

boli neodkladne odovzdané orgánu činnému v trestnom konaní a to vyšetrovateľovi

Policajného zboru, Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Komárne, Úradu justičnej

a kriminálnej polície, Odboru justičnej polície por. Mgr. A. J., ktorý ich prevzal podľa § 92

ods. 1 na účely trestného konania.

Podľa ak treba vec, ktorá bola zaistená podľa osobitného zákona, zaistiť

na účely trestného konania, prevezme ju prokurátor alebo policajt.

10

V predmetnom prípade týmto zaisťovacím úkonom bolo začaté vo veci trestné

stíhanie, o čom vyšetrovateľ po vykonaní úkonu ihneď v zmysle vydal

uznesenie, v ktorom aj uviedol, že týmto úkonom sa začalo trestné stíhanie.

Členovia policajnej hliadky v službe vykonali služobný zákrok, zaistenie veci,

v súlade s ustanoveniami § 21 ods. 1 a 2 zákona o Policajnom zbore a podľa tohto zákona

zaistené veci boli v intenciách prevzaté vyšetrovateľom Policajného zboru

na účely trestného konania a ani v jeho postupe, keď zaisťovacím úkonom začal trestné

stíhanie, nezisťuje najvyšší súd žiadne pochybenie. Prevzatie veci podľa

je zaisťovacím úkonom podľa štvrtej hlavy, štvrtého dielu o zaistení osôb

a vecí a výslovne predpokladá predchádzajúce zaistenie veci podľa osobitného zákona,

v danom prípade zákona o Policajnom zbore.

Tým, že po vykonaní úkonu podľa vyšetrovateľ už v trestnom stíhaní

robil úkony podľa , nebol obvinený obmedzený na svojich právach, ktoré

má mať v trestnom konaní. Práve neodkladnosť zistenia relevantným dôkazom podľa

skutočného obsahu zaistených vecí opodstatňovala okamžité začatie

trestného stíhania zaisťovacím úkonom podľa Dôkaz získaný zaistením veci,

o ktorej sa v trestnom konaní znaleckým posudkom preukázalo, že ide o psychotropnú látku,

nebol získaný v rozpore s osobitným zákonom (zákonom o Policajnom zbore) ani s Trestným

poriadkom. V intenciách vec takto získaná mohla slúžiť ako dôkaz

v trestnom konaní.

To, či mal vyšetrovateľ v rámci trestného konania robiť aj ďalšie úkony ohliadkou

a stermi z rúk všetkých osôb, ktoré boli v podozrení z nedovolenej držby omamných látok,

na čo poukazuje obvinený v dovolaní, je vecou dotýkajúcou sa zisťovania skutkového stavu,

ktorou sa v dovolaní dovolací súd nemôže zaoberať a vyhodnocovať, či vo veci vykonané

dôkazy boli postačujúce na preukázanie viny.

Pred zaistením veci členovia policajnej hliadky nemali vopred dostatok relevantných

podkladov potvrdzujúcich, že vo vozidle sa nachádzajú veci pochádzajúce z trestnej činnosti.

Iba na základe vizuálneho pozorovania, že z vozidla boli vyhodené injekčné striekačky

s obsahom neznámej látky, vzhľadom na charakter týchto vecí, mohli také podozrenie

nadobudnúť a podozrivé veci mohli dôvodne podľa § 21 ods. 1 zákona o Policajnom zbore

11

zaistiť. Všetky ďalšie úkony od toho odvodené boli potom v súlade so zákonom a nie tak,

ako uvádza obvinený v dovolaní, že všetky mali byť vylúčené z možnosti ich použitia v rámci

dokazovania v trestnom konaní.

Námietky obvineného vo vzťahu k obsahu výpovedí svedkov L. S. a P. L., členov

hliadky Policajného zboru, sa týkajú hodnotenia vierohodnosti týchto dôkazov a najvyšší súd

sa nemôže zaoberať tým, či im mohol alebo nemohol prvostupňový súd veriť. Z formálneho

hľadiska možno poukázať na to, že boli vypočutí ako v prípravnom konaní, tak aj na hlavnom

pojednávaní a na hlavnom pojednávaní obvinený i jeho obhajca mali možnosť im klásť

otázky, ale nemali k obsahu ich výpovedí, resp. toho čo z ich výpovedí bolo na hlavnom

pojednávaní prečítané, žiadne pripomienky.

Pokiaľ sa týka dovolacieho dôvodu podľa , možno

sa stotožniť len s časťou argumentácie obvineného týkajúcej sa postupu pri určení konkrétnej

trestnej sadzby, v rámci ktorej mal byť obvinenému uložený trest, rozhodne však nie v tom

zmysle, že by bol obvinenému uložený trest mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby.

Podľa dovolanie možno podať, ak bol uložený trest

mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby alebo bol uložený taký druh trestu, ktorý zákon

za prejednávaný trestný čin nepripúšťa.

Obvinenému bol ukladaný trest za dva úmyselné trestné činy, z ktorých jeden

je prečinom a jeden zločinom a bol mu ukladaný úhrnný trest podľa § 41 ods. 1 a 2 Tr. zák.

Podľa § 41 ods. 1 Tr. zák. ak súd odsudzuje páchateľa za dva alebo viac trestných

činov, uloží mu úhrnný trest podľa toho zákonného ustanovenia, ktoré sa vzťahuje na trestný

čin z nich najprísnejšie trestný.

V danom prípade sa mal ukladať a aj bol uložený trest podľa § 172 ods. 1 Tr. zák.,

pri ktorom základná trestná sadzba trestu odňatia slobody je štyri roky až desať rokov.

Podľa § 41 ods. 2 Tr. zák. ak súd ukladá úhrnný trest odňatia slobody za dva alebo

viac úmyselných trestných činov, z ktorých aspoň jeden je zločinom, spáchaných dvoma

alebo viacerými skutkami, zvyšuje sa horná hranica trestnej sadzby odňatia slobody trestného

12

činu z nich najprísnejšie trestného o jednu tretinu; súd uloží páchateľovi trest nad jednu

polovicu takto určenej trestnej sadzby odňatia slobody. Horná hranica zvýšenej trestnej

sadzby nesmie prevyšovať dvadsaťpäť rokov a pri mladistvých trestnú sadzbu uvedenú

v § 117 ods. 1 alebo 3.

Pri ukladaní trestu treba prihliadať i na ostatné zásady ukladania trestov podľa § 34

a nasledujúce . Okrem iného treba prihliadať i na poľahčujúce okolnosti

a priťažujúce okolnosti a aj konkrétne uviesť, na ktoré z nich súd prihliadal, pričom súd musí

mať na pamäti všetky ustanovenia § 38 Tr. zák., ktoré z nich v konkrétnom prípade treba

aplikovať.

Podľa § 38 ods. 2 Tr. zák. pri určovaní druhu trestu a jeho výmery musí súd

prihliadnuť na pomer a mieru závažnosti poľahčujúcich okolností a priťažujúcich okolností.

Podľa § 38 ods. 3 Tr. zák. ak prevažuje pomer poľahčujúcich okolností, znižuje

sa horná hranica zákonom ustanovenej trestnej sadzby o jednu tretinu.

Podľa § 38 ods. 4 Tr. zák. ak prevažuje pomer priťažujúcich okolností, zvyšuje

sa dolná hranica zákonom ustanovenej trestnej sadzby o jednu tretinu.

Podľa § 38 ods. 7 Tr. zák. ustanovenia odsekov 4 až 6 sa nepoužijú, ak sa súčasne

ukladá zvýšený úhrnný trest alebo súhrnný trest podľa § 41 ods. 2 alebo podľa § 42,

ak by súčasné použitie týchto ustanovení bolo pre páchateľa neprimerane prísne.

Podľa § 38 ods. 8 Tr. zák. zníženie hornej hranice alebo zvýšenie dolnej hranice

trestnej sadzby podľa odsekov 3 až 6 sa vykoná iba v rámci zákonom ustanovenej trestnej

sadzby; základom na zníženie alebo zvýšenie trestnej sadzby je rozdiel medzi hornou

a dolnou hranicou zákonom ustanovenej trestnej sadzby.

Možno sa stotožniť s argumentáciou obvineného, že z rozhodnutí prvostupňového

súdu ani odvolacieho súdu nie je zrejmé, ako určili konkrétnu trestnú sadzbu, v rámci ktorej

bol obvinenému uložený trest a aká je presná horná polovica upravenej trestnej sadzby,

v ktorom rozmedzí sa mohli súdy pohybovať pri stanovení trestu, od akej konkrétnej dolnej

hranice vzťahujúcej sa na obvineného V. R..

13

Z výroku i odôvodnenia rozsudku okresného súdu je zjavné, že bral do úvahy

vyrovnaný pomer poľahčujúcich a priťažujúcich okolností. Ako poľahčujúcu okolnosť podľa

§ 36 písm. j/ Tr. zák. bral do úvahy, že obvinený viedol pred spáchaním trestného činu riadny

život a ako na priťažujúcu okolnosť podľa § 37 písm. h/ Tr. zák. prihliadal, že obvinený

spáchal viac trestných činov. Vo výroku rozsudku uviedol, že trest ukladá podľa

§ 172 ods. 1 Tr. zák., s použitím § 36 písm. j/, § 37 písm. h/ a § 38 ods. 2, § 41 ods. 1,

§ 41 ods. 2 Tr. zák.

Pri ukladaní trestu s použitím asperačnej zásady podľa § 41 ods. 2 Tr. zák.

sa na priťažujúcu okolnosť spočívajúcu v tom, že obvinený spáchal viac trestných činov,

neprihliada. Znamenalo by to neopodstatnené dvojité započítanie jednej a tej istej skutočnosti

v neprospech obvineného pri výmere trestu.

Dôvodne mohol obvinený predpokladať, že keď sa pri jednej poľahčujúcej a jednej

priťažujúcej okolnosti vzhľadom na použitie ustanovenia § 41 ods. 2 Tr. zák. nemalo

prihliadať na priťažujúcu okolnosť spáchania viacerých (v danom prípade dvoch) trestných

činov, potom pri prevažujúcej poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 písm. j/ Tr. zák. malo

by sa pri určení konkrétnej trestnej sadzby vychádzať aj z ustanovenia § 38 ods. 3 Tr. zák.

Napokon ustanovenie § 38 ods. 7 Tr. zák. ani nevylučuje možnosť súčasného použitia

§ 38 ods. 3 Tr. zák. a § 41 ods. 2 Tr. zák.

Nemožno sa však stotožniť s tvrdením dovolateľa, že by sa boli v súdnej praxi ustálili

dva rôzne spôsoby určenia modifikovanej zvýšenej trestnej sadzby podľa § 41 ods. 2 Tr. zák.

v závislosti od prihliadnutia na ustanovenie § 38 ods. 8 Tr. zák.

V danej súvislosti Najvyšší súd Slovenskej republiky upriamuje pozornosť

na rozhodnutie uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov

Slovenskej republiky v zošite 4/2009 pod č. 32, ktoré možno aplikovať aj na daný prípad

a z ktorého je zrejmé, že

I. Ak pri rozhodovaní o treste majú byť použité ustanovenia o úprave trestnej

sadzby uvedenej v osobitnej časti z dôvodu uvedeného

v § 38 ods. 3, ods. 4, ods. 5, ods. 6 Tr. zák., § 39 ods. 4 Tr. zák.

a § 41 ods. 2 Tr. zák., konkrétne rozpätie trestnej sadzby sa určí tak, že najprv

14

sa urobí úprava trestnej sadzby podľa príslušných ustanovení § 38 Tr. zák.

Následne sa vykoná úprava takto stanovenej trestnej sadzby podľa režimu

§ 41 ods. 2 Tr. zák. a napokon sa určí konkrétne rozpätie trestnej sadzby podľa

§ 39 ods. 4 Tr. zák.

II. Zvýšenie hornej hranice trestnej sadzby podľa § 41 ods. 2 Tr. zák. a zníženie

dolnej hranice trestnej sadzby podľa § 39 ods. 4 Tr. zák. sa vykoná len

s prihliadnutím na upravenú hornú, resp. dolnú hranicu trestnej sadzby, pričom

ustanovenie § 38 ods. 8 veta za bodkočiarkou Tr. zák. sa v týchto prípadoch

nepoužije.

III. Pod pojmom zákonom stanovená trestná sadzba sa rozumie sadzba trestu

odňatia slobody uvedená v osobitnej časti po jej úprave

podľa ustanovení všeobecnej časti ; to neplatí, pokiaľ ide

o zločin, ktorý sa považuje za obzvlášť závažný v zmysle § 11 ods. 3 Tr. zák.

Z uvedeného vyplýva, že v prípade obvineného V. R., keďže prevažoval pomer

poľahčujúcich okolností, lebo na priťažujúcu sa pre použitie asperačnej zásady

nemalo prihliadnuť, najprv sa mala znížiť horná hranica trestnej sadzby uvedenej

v § 172 ods. 1 Tr. zák. o jednu tretinu a to spôsobom uvedeným v § 38 ods. 8 Tr. zák.,

to znamená z rozdielu desiatich rokov hornej hranice a štyroch rokov dolnej hranice

predstavujúceho šesť rokov sa jedna tretina, t. j. dva roky mala odpočítať od desiatich rokov

hornej hranice v § 172 ods. 1 Tr. zák. určenej trestnej sadzby.

Iba s prihliadnutím na § 38 ods. 3 a 8 Tr. zák. by horná hranica trestnej sadzby

predstavovala osem rokov. K tejto hornej hranici sa však vzhľadom na ustanovenia

§ 41 ods. 2 mala pripočítať jedna tretina z hornej hranice základnej trestnej sadzby uvedenej

v § 172 ods. 1 Tr. zák., ale už bez použitia § 38 ods. 8 Tr. zák., to znamená jedna tretina

z desiatich rokov predstavujúca 3 roky a 4 mesiace. Potom pripočítaním takto vypočítanej

tretiny k ôsmim rokom sa určí horná hranica trestnej sadzby, po ktorú v danom prípade mohol

okresný súd vymerať trest. Tá predstavuje 11 rokov a 4 mesiace. Jeho povinnosťou v zmysle

§ 41 ods. 2 Tr. zák. však bolo vymerať trest nad jednu polovicu uvedeným spôsobom určenej

trestnej sadzby, to znamená nad jednu polovicu sadzby v rozmedzí od štyroch rokov

do jedenástich rokov a štyroch mesiacov. Polovica takto určenej sadzby predstavuje 7 rokov

a 8 mesiacov.

15

Z naznačeného výpočtu je zrejmé, že obvinenému mohol byť uložený trest odňatia

slobody v sadzbe od sedem rokov a osem mesiacov do jedenásť rokov a štyroch mesiacov.

V skutočnosti mu bol uložený trest odňatia slobody vo výmere osem rokov a deväť mesiacov,

čo rozhodne nie je trest, ktorý by bol mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby. Dokonca

aj keby sa asperačná zásada nemala použiť, potom by neplatilo, že sa nemá prihliadať

aj na priťažujúcu okolnosť a pri vyrovnanom pomere priťažujúcich a poľahčujúcich okolností

by sa trest ukladal v rámci sadzby od štyroch do desiatich rokov a ani v takom prípade

uložený trest by nepresahoval zákonom ustanovenú trestnú sadzbu a nebol by dôvod

na podanie dovolania podľa

Krajský súd sa zaoberal aj otázkou, či sú splnené zákonné podmienky na mimoriadne

zníženie trestu podľa § 39 Tr. zák. a uviedol, že nezistil okolnosti prípadu alebo pomery

páchateľa, ktoré by odôvodňovali aplikáciu § 39 Tr. zák. a nebola splnená ani podmienka,

že by bol uložený trest odňatia slobody neprimerane prísny. Najvyšší súd Slovenskej

republiky už vo viacerých svojich rozhodnutiach konštatoval, že nepoužitie mimoriadneho

zmierňovacieho ustanovenia na uloženie trestu pod dolnou hranicou trestnej sadzby

ustanovenej nezakladá dovolací dôvod podľa

písm. h/

Na základe uvedeného Najvyšší súd Slovenskej republiky uzavrel, že nie sú splnené

dôvody dovolania podľa , a preto dovolanie obvineného V. R.

na neverejnom zasadnutí nariadenom na základe odmietol podľa

P o u č e n i e: Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.

V Bratislave 23. októbra 2012

JUDr. Milan K a r a b í n, v. r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Gabriela Protušová