Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
519/386186.e62050.pdf
PDF · 251.82 KB
No categories available
6Sžf/54/2011
Najvyšší súd
Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedu senátu
JUDr. Jozefa Hargaša a členiek senátu JUDr. Aleny Adamcovej a JUDr. Zdenky
Reisenauerovej, v právnej veci ţalobcu F. R., K. S., B. X., Š., IČO: X., zastúpeného JUDr. M.
K., advokátkou so sídlom F. X., N., proti ţalovanému Finančnému riaditeľstvu Slovenskej
republiky, so sídlom Lazovná ul. 63, Banská Bystrica, v konaní o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia ţalovaného č. I/224/11569-83279/2010/992117-r zo dňa 27.7.2010, o odvolaní
ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Nitre, č. k. 11S/154/2010-148 zo dňa 31.8.2011,
jednomyseľne, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Nitre,
č. k. 11S/154/2010-148 zo dňa 31. augusta 2011 p o t v r d z u j e .
Ţalobcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
O d ô v o d n e n i e
Krajský súd v Nitre, rozsudkom zo dňa 31.8.2011, č. k. 11S/154/2010-148 podľa
ust. § 250j ods. 1 Občianskeho právneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) zamietol ţalobu, ktorou
sa ţalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia ţalovaného č. I/224/11569-
83279/2010/992117-r zo dňa 27.7.2010, ktorým ţalovaný podľa ust. § 48 ods. 5 zák.
č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných
orgánov v znení neskorších predpisov účinnom k 31.12.2011 (ďalej len „zák. č. 511/1992
Zb.“ alebo „zákon o správe daní“) potvrdil dodatočný platobný výmer Daňového úradu
Šurany č. 633/230/1179/10/Hru zo dňa 2.2.2010, ktorým bol ţalobcovi vyrubený rozdiel dane
z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) za zdaňovacie obdobie júl 2006 podľa ust. § 44
ods. 6 písm. b) bod 1 zák. č. 511/1992 Zb. vo výške 4.190,66 €. O trovách konania rozhodol
súd poukazom na ust. § 250k ods. 1 O.s.p. tak, ţe ţalobcovi náhradu trov konania z dôvodu
jeho neúspechu v konaní nepriznal.
Z odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu je zrejmé, ţe pri prieskume zákonnosti
ţalobou napadnutého rozhodnutia sa zameral na otázky, či boli alebo neboli porušené niektoré
ţalobcom namietané procesné zásady daňového konania, či vykonané dôkazy, z ktorých
správca dane vychádzal a ktoré ţalobca v ţalobe taktieţ namietal, sú natoľko relevantné, ţe
z nich moţno logicky vyvodiť skutkový záver, ku ktorému ţalovaný dospel. Krajský súd sa
stotoţnil so skutkovými zisteniami a právnym záverom ţalovaného. Uviedol, ţe v danom
prípade ostali sporné skutkové okolnosti ţalobcom tvrdených obchodných transakcií, ktoré
správca dane ani ţalovaný nepovaţovali za dostatočne preukázané na to, aby boli splnené
podmienky na odpočítanie dane v zmysle platného zákona o dani z pridanej hodnoty.
Konajúci súd sa stotoţnil so záverom správcu dane, ktorý zistil a skonštatoval pri preverovaní
jednotlivých obchodných transakcií ţalobcu na základe ním predloţených dokladov, ţe
doklady boli vystavené bez uskutočnenia zdaniteľného plnenia ako základnej podmienky
pre uplatnenie nároku na odpočítanie dane. Uviedol, ţe obchodné prípady, ktoré ţalobca
povaţuje za uskutočnené zdaniteľné plnenia a ku ktorým predloţil doklady z elektronickej
registračnej pokladnice vystavené spoločnosťou F., spol. s r.o., nespĺňajú atribúty daňových
transakcií podľa zákona o dani z pridanej hodnoty a ţalobca nepreukázal kauzu právneho
úkonu podľa prezentovaného zámeru. Skonštatoval, ţe na splnenie hmotnoprávnych
podmienok uvedených v ust. § 49 ods. 1, 2 písm. a) ako i ust. § 51 ods. 1 písm. a) zák.
č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty (ďalej len „zákon o DPH“) sa viaţe nárok
na odpočítanie dane z pridanej hodnoty a pokiaľ si platiteľ podľa daňového priznania uplatnil
nárok na odpočítanie dane z dodaného tovaru, musí byť schopný preukázať, ţe zdaniteľné
obchody boli reálne uskutočnené tak, ako sú deklarované v daňovom doklade, teda v tomto
prípade v doklade z elektronickej registračnej pokladnice, čo ţalobca nepreukázal. Formálna
existencia dokladu z elektronickej registračnej pokladne spolu s výdavkovými pokladničnými
dokladmi ţalobcu, nie sú predpokladom pre odpočítanie dane z pridanej hodnoty v zmysle
zákona o DPH. Tak ako uţ bolo uvedené vyššie, existenciu zákonných podmienok pre nárok
na odpočet dane musí preukázať platiteľ, ktorý si nárok na odpočet uplatňuje. Tieto
podmienky boli spochybnené predovšetkým tým, ţe ţalobca deklaroval v roku 2006 nákup
nafty od spoločnosti F., spol. s r.o. v objeme 312.600 litrov, pričom sa jednalo o hotovostný
nákup cez registračnú pokladňu. Uviedol, ţe podľa jeho názoru nebol takýto nákup
v hotovosti cez elektronickú registračnú pokladnicu moţný (pretoţe z celkového mnoţstva
453.071 litrov nafty zakúpenej spoločnosťou F., spol. s r.o. v roku 2006 zostala na
hotovostný predaj nafta v objeme 132.610 litrov) a podľa názoru súdu mnoţstvo ţalobcom
nakúpenej nafty nebolo moţné objasniť ani výsluchom svedkov – zamestnancov ţalobcu
a čerpacej stanice. Krajský súd v súvislosti so ţalobcovým návrhom o vykonanie znaleckého
dokazovania, uviedol, ţe tým by bolo moţné preukázať, či ţalobcom predloţené doklady
pochádzajú z elektronickej registračnej pokladne spoločnosti F., spol. s r.o., ale nepreukázal
by sa ţalobcom deklarovaný nákup nafty. Krajský súd ďalej poukázal na Šiestu smernicu
Rady 77/388/EHS zo dňa 17.5.1977 o zosúladení právnych predpisov členských štátov,
týkajúcich sa daní z obratu (spoločný systém dane z DPH), v znení doplnenom smernicou
rady 95/7/ES z 10.4.1995, ktorá zakladá spoločný systém DPH a v súlade s jej ustanoveniami
dospel k záveru, ţe v preverovaných prípadoch nedošlo k uskutočneniu, resp. prijatiu
zdaniteľného plnenia, a teda ani ku vzniku daňovej povinnosti a v konečnom dôsledku ani
k nároku na odpočet DPH. Krajský súd sa ďalej vysporiadal aj s ďalšou námietkou ţalobcu
ohľadne poukazovania na iný postup správcu dane pri zdaňovacom období marec 2007,
pričom skonštatoval, ţe kontrola nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie
obdobie marec 2007 bola samostatnou daňovou kontrolou a jej výsledky nemohli mať vplyv
na daňovú kontrolu zdaňovacieho obdobia júl 2006. S poukazom na uvedené krajský súd
dospel k záveru o správnosti postupu správcu dane v súlade so zákonom, kedy dostatočne
a správne zistil skutkový stav tak, aby bolo moţné na jeho základe v zmysle zákona
rozhodnúť. Záver správcu dane a ţalovaného, ktorý urobili vo svojich rozhodnutiach
zodpovedal, podľa názoru krajského súdu, zásadám logického myslenia a bol v súlade aj
s hmotnoprávnymi ustanoveniami zákona o DPH, s ktorými sa konajúci súd stotoţnil a ţalobu
preto poukazom na ust. § 250j ods. 1 O.s.p. ako nedôvodnú zamietol.
Proti rozsudku krajského súdu podal v zákonnej lehote odvolanie ţalobca, ktorý
ţiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil a jeho návrhu vyhovel.
Zároveň si uplatnil a vyčíslil trovy konania. Podľa názoru ţalobcu konajúci súd v rozpore
s ust. § 2 ods. 1 a 3 zák. č. 511/1992 Zb. nesprávne vyhodnotil dôkazy, ktoré boli v prospech
ţalobcu, keď ich buď nevykonal, alebo tie, ktoré vykonal, vyhodnotil jednostranne. Keďţe
existuje dôvodná pochybnosť o úplnosti a preukaznosti účtovníctva spoločnosti F., spol. s r.o.,
ţalobca zastal názor, ţe bolo potrebné preveriť, či neboli uskutočnené i nákupy, ktoré sa
nenachádzali v účtovníctve tejto spoločnosti a tieto nikto nevykonal. Za závaţné porušenie
jeho práv povaţoval postup správcu dane, ktorý odmietol vykonanie dôkazu (vypracovanie
znaleckého posudku, ktorý mohol potvrdiť alebo spochybniť pravosť dokladov vydaných
z registračnej pokladnice spoločnosti F., spol. s r.o.). Tvrdenie ţalobcu o nezákonnom postupe
pracovníkov správcu dane má podľa jeho názoru potvrdiť skutočnosť, ţe následne ţalovaný
nariadil vykonanie znaleckého dokazovania. Ţalobca nesúhlasil so záverom krajského súdu
ohľadne vykonania znaleckého dokazovania a zastal názor, ţe pokiaľ spoločnosť F., spol.
s r.o. doklady vystavila, vznikla jej daňová povinnosť a ţalobcovi právo na odpočet DPH.
Ţalobca taktieţ namietal spôsob vyhodnotenia svedeckých výpovedí jeho zamestnancov ako
i zamestnancov čerpacej stanice, ktoré správca dane vyhodnotil ako nedôveryhodné a krajský
súd sa iba bez ďalšieho s uvedeným stotoţnil. Za nezákonný postup správcu dane povaţoval
ţalobca aj tú skutočnosť, ţe pre porovnanie spotreby nafty na hektár správca dane porovnával
ţalobcu s neporovnateľným subjektom, nebral do úvahy spotrebu nafty u ţalobcu, pracovné
zmluvy, predaj tovaru a pod., ktoré jednoznačne preukazovali spotrebu nafty u ţalobcu.
Taktieţ sa ţalobca nestotoţnil s tvrdením ţalovaného ako aj krajského súdu o tom, ţe
nevysvetlil dôvody, ktoré ho viedli k nákupu ním deklarovaného objemu nafty na čerpacej
stanici, napriek tomu, ţe mal vystavený odberný preukaz na nákup daňovo zvýhodneného
minerálneho oleja (červená nafta) v objeme 240.000 litrov v roku 2006 a z tohto limitu
nevyčerpal 75.498 litrov. Práve naopak, ţalobca v priebehu kontroly deklaroval a vysvetľoval
prečo pre svoje zdaniteľné plnenia nakupoval tak červenú (zvýhodnenú) ako aj bielu naftu
(čerpanú z čerpacej stanice), avšak ţalovaný ani krajský súd sa s týmito argumentmi
nevysporiadali. Ţalobca ďalej namietal aj tú skutočnosť, ţe krajský súd sa nevysporiadal
s otázkou, ako dospel ţalovaný ku skutočnosti, ţe údaje poskytnuté spoločnosťou F., spol. s
r.o. sú správne a napriek tomu, ţe bolo preukázané, ţe účtovníctvo tejto spoločnosti nebolo
správne a doklady, ktoré predloţila ku kontrole boli neúplné, krajský súd ako i ţalovaný
vyhodnotil tieto doklady ako jediné správne a vierohodné. Váţne pochybnosti o zákonnosti
postupu ţalovaného v predmetnej veci vzbudzuje u ţalobcu aj to, ţe ţalovaný v mesiaci
marec 2007 vyhodnotil postup daňovníka ako správny, pričom bolo jeho povinnosťou
v ostatných prípadoch rozhodnúť rovnako. V zdaňovacom období za mesiac marec 2007 išlo
o doklady z tej istej registračnej pokladnice, ktoré tak isto neboli evidované na kontrolnej
páske u spoločnosti F., spol. s r.o. a ţalovaný ich napriek tomu v celom rozsahu akceptoval
a odpočet DPH uznal. Podľa názoru ţalobcu, pokiaľ ţalovaný ako i súd tvrdia, ţe výsledky
tejto kontroly, hoci išlo o odpočet DPH, t.j. doklady, dôkazy aj spôsob odpočtu bol identický,
nemohli mať vplyv na toto konanie, bolo potrebné podrobne zdôvodniť prečo a v čom vidia
rozdiel.
Ţalobca sa odvolával aj na rozhodnutie Súdneho dvora z 27.9.2007 vo veci C-409-04,
vo veci Teleos plc., v ktorého prípade išlo o skutkovo temer totoţný prípad ako prejednávaný,
keď daňovník mal k dispozícii doklady oprávňujúce jeho nárok na odpočet DPH, následne sa
však preukázalo, ţe uvedení prepravcovia neexistovali alebo nerealizovali prepravu, t.j. išlo
o podvod na strane obchodného partnera, pričom v konaní sa nepreukázalo, ţe spoločnosť,
ktorá si uplatňovala odpočet DPH, sa podieľala na tomto podvode, a preto súd rozhodol, ţe
odporuje tomu, aby príslušné orgány členského štátu dodania nútili dodávateľa, ktorý konal
v dobrej viere a predloţil dôkazy, ktoré na prvý pohľad odôvodňovali jeho nárok, aby
následne zaplatil DPH z tohto tovaru, keď sa zistí, ţe uvedené dôkazy sú nepravdivé, pričom
však nedôjde k preukázaniu jeho účasti na podvode. Pre tento prípad nie je rozhodujúce, či uţ
šiesta smernica na ktorú poukazuje krajský súd, bola alebo nebola zapracovaná do nášho
právneho poriadku, ale to, čo je obsahom tohto rozhodnutia. Ţalobca záverom skonštatoval,
ţe doklady mal vystavené z registračnej pokladnice spoločnosti F., spol. s r.o., pohonné
hmoty čerpal na riadnej čerpacej stanici, o vystavených dokladoch riadne účtoval, nakúpenú
naftu preukázateľne pouţil na svoje zdaniteľné plnenia, z ktorých následne riadne odvádzal
daň (a navyše za zdaňovacie obdobie marec 2007, presne také isté doklady z tej istej
registračnej pokladnice vystavené spoločnosťou F., spol. s r.o. ţalovaný uznal ako správne).
Poukázal na nedôveryhodnosť spoločnosti F. spol. s r.o., nakoľko táto spoločnosť stratila
doklady z registračnej pokladnice, stratila samotnú registračnú pokladnicu, následne sa zistilo,
ţe porušila celý rad daňových, účtovných ako aj colných predpisov a po výkone daňovej
kontroly predmetnú čerpaciu stanicu predala a prestala vykonávať podnikateľskú činnosť. Súd
si iba osvojil stanovisko ţalovaného bez toho, aby sa zaoberal aj dôkazmi svedčiacimi
v prospech ţalobcu. Na podporu poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn.
3SţoKS/147/2006, z ktorého jednoznačne vyplýva, ţe v konaní nemoţno pouţiť iba dôkazy,
ktoré sú v neprospech ţalobcu a tie, ktoré sú v jeho prospech, bez odôvodnenia nepouţiť.
Vzhľadom na vyššie uvedené navrhol, aby súd návrhu ţalobcu vyhovel a rozhodnutie
krajského súdu zmenil.
Z písomného vyjadrenia ţalovaného k odvolaniu ţalobcu je zrejmé, ţe sa pridrţiaval
svojho písomného vyjadrenia k ţalobe, nakoľko odvolanie podané ţalobcom neobsahovalo
ţiadne nové skutočnosti ako tie, ku ktorým sa uţ ţalovaný vyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p.) preskúmal
napadnutý rozsudok ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v rozsahu a v medziach
podaného odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p. s pouţitím § 246c ods. 1 vety prvej O.s.p.)
bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 O.s.p.), keď deň vyhlásenia
rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej
stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a ods. 3 O.s.p.
v spojení s § 246c ods. 1 vetou prvou O.s.p. a § 211 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, ţe
odvolanie nie je dôvodné.
V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe ţalôb prípady, v ktorých fyzická
alebo právnická osoba tvrdí, ţe bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom
správneho orgánu, a ţiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu
Podľa ust. § 2 ods. 1, 2, 3, 6 zák. č. 511/1992 Zb., v daňovom konaní sa postupuje
v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa
pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných
osôb zúčastnených v daňovom konaní.
Správca dane postupuje v daňovom konaní v úzkej súčinnosti s daňovými subjektmi
a pri vyţadovaní plnenia ich povinností v tomto konaní pouţije len také prostriedky, ktoré ich
najmenej zaťaţujú a umoţňujú pritom správne vyrubiť a vybrať daň.
Správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to kaţdý dôkaz jednotlivo a všetky
dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo
najavo.
Pri uplatňovaní daňových predpisov v daňovom konaní sa berie do úvahy vţdy
skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre určenie alebo
vybratie dane.
Podľa ust. § 15 ods. 1 zák. č. 511/1992 Zb. veta prvá a druhá, daňovou kontrolou sa
zisťuje alebo preveruje základ dane alebo iné skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie
dane alebo vznik daňovej povinnosti, a to u daňového subjektu alebo na mieste, kde to účel
kontroly vyţaduje; pri správe daní vykonávanej daňovým úradom alebo colným úradom
daňovú kontrolu vykonáva zamestnanec správcu dane podľa § 1a písm. j) prvého alebo
druhého bodu na základe poverenia miestne príslušného správcu dane. Daňová kontrola sa
vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie účelu podľa tohto zákona
alebo osobitného predpisu.
Podľa ust. § 15 ods. 5 zák. č. 511/1992 Zb., daňový subjekt, u ktorého sa vykonáva
daňová kontrola (ďalej len "kontrolovaný daňový subjekt"), má vo vzťahu k zamestnancovi
správcu dane právo
a) na predloţenie sluţobného preukazu zamestnancom správcu dane a písomného
poverenia zamestnanca správcu dane na výkon daňovej kontroly,
b) byť prítomný na rokovaní so svojimi zamestnancami,
c) predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia,
najneskôr v lehote podľa odseku 10 druhej vety,
d) nahliadnuť do zápisnice z miestneho zisťovania vykonaného u iného daňového
subjektu v súvislosti s daňovou kontrolou vykonávanou u kontrolovaného daňového subjektu,
e) klásť svedkom a znalcom otázky pri ústnom pojednávaní,
f) vyjadriť sa ku skutočnostiam zisteným pri daňovej kontrole, k spôsobu ich zistenia,
prípadne navrhnúť, aby v protokole boli uvedené jeho vyjadrenia k nim,
g) nahliadnuť do zapoţičaných dokladov u správcu dane v jeho obvyklej úradnej dobe.
Podľa ust. § 15 ods. 6 zák. č. 511/1992 Zb., kontrolovaný daňový subjekt má
vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane tieto povinnosti:
a) umoţniť poverenému zamestnancovi správcu dane vykonať daňovú kontrolu,
b) zabezpečiť vhodné miesto a podmienky na vykonanie daňovej kontroly,
c) poskytovať poţadované informácie sám alebo ním určenou osobou,
d) predkladať účtovné a iné doklady, ktoré preukazujú hospodárske operácie a účtovné
prípady v písomnej forme alebo v technickej forme 6ed) vrátane evidencie a záznamov,
ktorých vedenie bolo správcom dane uloţené, a podávať k nim ústne alebo písomné
vysvetlenia,
e) predkladať v priebehu daňovej kontroly všetky dôkazné prostriedky preukazujúce
jeho tvrdenia najneskôr v lehote podľa odseku 10 druhej vety,
f) umoţňovať vstup do sídla kontrolovaného daňového subjektu a do jeho
prevádzkových priestorov a umoţňovať rokovanie s jeho zamestnancom,
g) zapoţičať doklady a iné veci mimo sídla alebo prevádzkových priestorov
kontrolovaného daňového subjektu alebo poskytnúť výpisy, prípadne kópie (§ 14 ods. 3).
Podľa ust. § 29 ods. 1, 2 zák. č. 511/1992 Zb., dokazovanie vykonáva správca dane,
ktorý vedie daňové konanie.
Správca dane dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej
povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových
subjektov.
Podľa ust. § 29 ods. 4, 8 zák. č. 511/1992 Zb., ako dôkaz moţno pouţiť všetky
prostriedky, ktorými moţno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie
daňovej povinnosti a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi
predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov (priznania, hlásenia, odpovede
na výzvy správcu dane a pod.), o svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny,
protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné
záznamy vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.
Daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane
a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých
preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť,
správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom.
Podľa ust. § 19 ods. 1 zák. č. 222/2004 Z. z., daňová povinnosť vzniká dňom dodania
tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako
vlastník. Pri prevode alebo prechode nehnuteľnosti je dňom dodania deň odovzdania
nehnuteľnosti do uţívania, ak je tento deň skorší ako deň zápisu vlastníckeho práva
k nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností. Pri dodaní stavby na základe zmluvy o dielo alebo
inej obdobnej zmluvy je dňom dodania deň odovzdania stavby. Pri dodaní tovaru podľa § 8
ods. 1 písm. c) je dňom dodania tovaru deň odovzdania tovaru nájomcovi.
Podľa ust. § 49 ods. 1 zák. č. 222/2004 Z. z., právo odpočítať daň z tovaru alebo
zo sluţby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo sluţbe vznikla daňová
povinnosť.
Podľa ust. § 49 ods. 2 písm. a) zák. č. 222/2004 Z. z., platiteľ môţe odpočítať od dane,
ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a sluţieb, ktoré pouţije na dodávky tovarov a sluţieb
ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môţe odpočítať daň, ak je daň voči
nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a sluţieb, ktoré sú alebo majú byť
platiteľovi dodané.
Podľa ust. § 51 ods. 1 písm. a) zák. č. 222/2004 Z. z., právo na odpočítanie dane podľa
§ 49 môţe platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru
od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.
Podľa ust. § 71 ods. 1, 2 zák. č. 222/2004 Z. z., pri kaţdom dodaní tovaru a dodaní
sluţby v tuzemsku pre zdaniteľnú osobu a pre právnickú osobu, ktorá nie je zdaniteľnou
osobou, je platiteľ povinný vyhotoviť faktúru. Platiteľ je povinný vyhotoviť faktúru aj
v prípade, ak je platba prijatá pred dodaním tovaru a predtým, ako je poskytovanie sluţby
skončené. Platiteľ vyhotoví faktúru najneskôr do 15 dní od vzniku daňovej povinnosti. Ak
v kalendárnom mesiaci vznikne platiteľovi daňová povinnosť prijatím jednej alebo viacerých
platieb a zároveň aj dodaním tovaru alebo dodaním sluţby, na ktoré prijal jednu alebo viac
platieb, môţe platiteľ vyhotoviť jednu faktúru, a to najneskôr do 15 dní od vzniku poslednej
daňovej povinnosti vzťahujúcej sa na toto dodanie tovaru alebo dodanie sluţby v tomto
kalendárnom mesiaci. Platiteľ nie je povinný na účely dane vyhotoviť faktúru, ak ide o tovar
alebo sluţbu, ktorá je dodaná s oslobodením od dane podľa § 28 aţ 42.
Faktúra musí obsahovať
a) meno a adresu sídla, miesta podnikania, prípadne prevádzkarne platiteľa, ktorý dodáva
tovar alebo sluţbu, a jeho identifikačné číslo pre daň,
b) meno a adresu sídla, miesta podnikania, prípadne prevádzkarne alebo bydliska príjemcu
tovaru alebo sluţby a jeho identifikačné číslo pre daň, ak mu je pridelené,
c) poradové číslo faktúry,
d) dátum, keď bol tovar alebo sluţba dodaná, alebo dátum, keď bola platba podľa odseku 1
prijatá, ak tento dátum moţno určiť a ak sa odlišuje od dátumu vyhotovenia faktúry,
e) dátum vyhotovenia faktúry,
f) mnoţstvo a druh dodaného tovaru alebo rozsah a druh dodanej sluţby,
g) základ dane, jednotkovú cenu bez dane a zľavy a rabaty, ak nie sú obsiahnuté v jednotkovej
cene,
h) uplatnenú sadzbu dane alebo údaj o oslobodení od dane,
i) výšku dane spolu v eurách, ktorá sa má zaplatiť.
Podľa ust. § 71 ods. 5 zák. č. 222/2004 Z. z., ak cena tovaru alebo sluţby vrátane dane
nie je viac ako 1.659,70 €, za faktúru sa povaţuje aj doklad vyhotovený elektronickou
registračnou pokladnicou, ktorý musí obsahovať údaje podľa odseku 2 s výnimkou údaja
podľa odseku 2 písm. b) a s výnimkou jednotkovej ceny podľa odseku 2 písm. g).
Úlohou súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu orgánu verejnej správy
podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku je posudzovať, či správny
orgán vecne príslušný na konanie si zadováţil dostatok skutkových podkladov pre vydanie
rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania,
či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo
zákonom predpísané náleţitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade
s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho
orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu
napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd teda skúma aj procesné
pochybenia správneho orgánu namietané v ţalobe, resp. v opravnom prostriedku, či uvedené
procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom,
ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 O.s.p.).
Najvyšší súd Slovenskej republiky mal z obsahu pripojeného administratívneho ako aj
súdneho spisu za preukázané, ţe správca dane vykonal u ţalobcu za zdaňovacie obdobie júl
2006 kontrolu dane z pridanej hodnoty podľa zák. č. 222/2004 Z. z., o výsledku ktorej
vyhotovil protokol č. 633/320/16677/2009/Szö, zo dňa 11.12.2009. V nadväznosti na to bol
vydaný dodatočný platobný výmer č. 633/230/1179/10/Hru, ktorým bol ţalobcovi vyrubený
rozdiel dane z pridanej hodnoty v sume 4.190,66 €, podľa ust. § 44 ods. 6 písm. b) bod 1
zák. č. 511/1992 Zb. Dôvodom zníţenia ţalobcom uplatnenej výšky nadmerného odpočtu
DPH na vstupe bolo porušenie ustanovenia § 49 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej
hodnoty, pričom správca dane neuznal ţalobcom predloţené daňové doklady – pokladničné
doklady z elektronickej registračnej pokladnice DKP č. 6330031413633001 vystavené
dodávateľom pohonných hmôt F., spol. s r.o. Celkovo sa jednalo o 47 dokladov za nákup
18.000 l nafty a 19 dokladov na nákup 950 l benzínu. Na základe výsledkov dokazovania
vykonaného v rámci daňovej kontroly správca dane zistil, ţe ţalobcom predloţené daňové
doklady nemajú reálny základ, nakoľko sa nepodarilo preukázať uskutočnenie deklarovaných
zdaniteľných plnení.
Na základe odvolania podaného ţalobcom, ţalovaný rozhodnutím zo dňa 27.7.2010,
č. I/224/11569-83279/2010/992117-r dodatočný platobný výmer Daňového úradu Šurany
potvrdil. Preskúmanie zákonnosti rozhodnutia vyššie uvedeného ako aj príslušného daňového
úradu, bolo predmetom preskúmavacieho konania podľa druhej hlavy piatej časti
Odvolací súd v rámci súdneho prieskumu danej veci zistil, ţe Najvyšší súd Slovenskej
republiky v rámci súdneho prieskumu v konaniach vedených pod sp. zn. 5Sţf 40,41/2011,
sp. zn. 5Sţf 50,51/2011, sp. zn. 5Sţf 61/2011, 2Sţf 55/2011 prejednal a rozhodol obdobné
veci, týkajúce sa tých istých subjektov - ţalobcu F. R., proti ţalovanému Finančnému
riaditeľstvu Slovenskej republiky, s obdobným skutkovým stavom (skutkový stav vychádzal z
daňovej kontroly vykonanej správcom dane – Daňovým úradom Šurany u ţalobcu ako
platiteľa dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia roku 2005 a 2006) a predmetom
prieskumu vo všetkých uvedených veciach bolo posúdenie uplatneného práva ţalobcu na
odpočet dane z pridanej hodnoty v uvedenom kontrolovanom období. Predmetom súdneho
prieskumu v uvedených veciach boli rozhodnutia Daňového riaditeľstva Slovenskej
republiky, ktorými Daňové riaditeľstvo SR potvrdilo rozhodnutia - dodatočné platobné
výmery Daňového úradu Šurany, ktorými správca dane ţalobcovi ako platiteľovi dane
z pridanej hodnoty podľa § 44 ods. 6 písm. b) bod 1 zákona č. 511/1992 Zb. vyrubil rozdiel
dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia - mesiace november, október, jún a máj roku
2005 (rozsudok NS SR sp. zn. 5Sţf 40,41/2011), mesiace marec, december a apríl 2005
(rozsudok NS SR sp. zn. 5Sţf 50,51/2011) a mesiac december roku 2006 (rozsudok
sp. zn. NS SR 5Sţf 61/2011), mesiac február 2006 (rozsudok NS SR sp. zn. 2Sţf/55/2011).
Súčasne vo všetkých uvedených prípadoch dôvodom zníţenia ţalobcom uplatnenej výšky
nadmerného odpočtu DPH na vstupe bolo porušenie ustanovenia § 49 ods. 1 a ods. 2 písm. a)
zákona č. 222/2004 Z. z., pričom správca dane neuznal ţalobcom predloţené daňové doklady
– pokladničné doklady z elektronickej registračnej pokladnice DKP č. X. vystavené
dodávateľom pohonných hmôt F., spol. s r.o. a na základe výsledkov dokazovania
vykonaného v rámci daňovej kontroly správca dane zistil, ţe ţalobcom predloţené daňové
doklady nemajú reálny základ, nakoľko sa nepodarilo preukázať uskutočnenie deklarovaných
zdaniteľných plnení. Vo všetkých týchto prípadoch ţalobca tieţ vznášal v odvolaniach proti
rozhodnutiam správcu dane, následne v ţalobách a v odvolaniach proti rozhodnutiam
krajského súdu, obdobné námietky nezákonnosti.
Podľa § 250ja ods. 7 O.s.p. ak Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhoduje ako
odvolací súd v obdobnej veci, aká uţ bola predmetom konania pred odvolacím súdom, môţe
v odôvodnení poukázať uţ len na podobné rozhodnutie, ktorého celý text v odôvodnení
uvedie.
V súlade s právnou úpravou ustanovenou v citovanej právnej norme, Najvyšší súd
Slovenskej republiky v predmetnej veci v odôvodnení svojho rozhodnutia poukazuje
na právne dôvody uvedené v odôvodnení rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej
sp. zn. 5Sžf 61/2011, ktorého časť v odôvodnení uvádza a s ktorou sa plne stotoţňuje.
„Z administratívneho spisu vyplýva, ţe správca dane aplikujúc zásadu voľného
hodnotenia dôkazov podľa § 2 ods. 3 zákona o správe daní a poplatkov s prihliadnutím
na jeho povinnosť dbať, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti
boli zistené čo najúplnejšie, vykonal rozsiahle dokazovanie. Záver, ktorý správca dane
zo zistených skutkových okolnosti urobil a ţalovaný ustálil, zodpovedá zásadám logického
myslenia a správneho uváţenia a je v súlade aj s hmotnoprávnymi ustanoveniami zákona
o DPH. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, ţe ţalobcom predloţené daňové doklady
a dôkazy na preukázanie deklarovaného nákupu pohonných hmôt nespĺňajú zákonné
kritérium dostatočnej preukaznosti oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu
podľa § 49 ods. 1 a ods. 2 písm. a) zákona o DPH ako i vierohodnosti účtovnej evidencie
ţalobcu (§ 29 ods. 8 zákona o správe daní).
Vo vzťahu k namietanému nesprávnemu vyhodnoteniu svedeckých výpovedí krajským
súdom a daňovými orgánmi oboch stupňov najvyšší súd po oboznámení sa s obsahom
administratívneho spisu konštatuje, ţe úlohou krajského súdu v rámci prieskumu zákonnosti
napádaných správnych rozhodnutí a procesného postupu predchádzajúceho ich vydaniu bolo
zistiť, či boli dodrţané práva ţalobcu, ktoré mu v rámci vykonávania dôkazov prislúchajú,
či priebeh realizácie dôkazov bol v súlade so zákonom. Pokiaľ správny súd na základe obsahu
administratívneho spisu a obsahu dôvodov napádaného rozhodnutia nevidí porušenie zákona
a vyhodnotenie vykonaných dôkazov kaţdý jednotlivo a v ich vzájomnej súvislosti povaţuje
za správne, v súlade so zásadou materiálnej pravdy a voľného hodnotenia dôkazov podľa
§ 29 ods. 1, 2 a ods. 4 zákona o správe daní, nie je potrebné, aby v odôvodnení súdneho
rozhodnutia opakoval opisom výsledky a vyhodnotenie dôkazov s poukazom na dôvody
posúdenia ich vierohodnosti alebo nevierohodnosti, ak takéto odôvodnenie je obsiahnuté
v administratívnom spise a napádaných správnych rozhodnutiach. Najvyšší súd má za to, ţe
správca dane uţ v protokole o výsledku daňovej kontroly ako i v následných napádaných
rozhodnutiach uviedol, ktoré výpovede si vzájomne odporujú a zrozumiteľne a jasne uviedol
dôvody, pre ktoré v ňom tie ktoré výpovede svedkov vzbudzujú pochybnosť o ich úplnej
vierohodnosti, a to i vo vzťahu k iným zisteniam a faktom, napr. počet a druh, značky vozidiel
a poľnohospodárskych strojov s prihliadnutím na objem ich nádrţí a druh tankovaných
pohonných hmôt. Je potrebné vziať do úvahy, ţe výpovede svedkov nie sú jedinými dôkazmi,
ktoré môţu potvrdiť alebo vyvrátiť tvrdenia ţalobcu ohľadne nakúpeného mnoţstva
pohonných hmôt. Ich analýzu dotvára kontext ďalších dôkazov vo vzájomných súvislostiach.
Z obsahu administratívneho spisu taktieţ vyplýva, ţe ţalobcovo deklarovanie
a vysvetľovanie dôvodov nevyčerpania cenovo zvýhodnenej tzv. červenej nafty v objeme
75.498 litrov sa v administratívnom ani súdnom spise nenachádza. Z uvedeného dôvodu jeho
námietku ohľadne nevysporiadania sa s touto argumentáciou ţalobcu zo strany krajského
súdu a správnych orgánov, najvyšší súd povaţuje za účelovú, nemajúcu oporu v ţalobcom
predloţených dôkazoch v rámci preskúmavaného daňového konania a v obsahu
administratívneho spisu.
V súvislosti s námietkou ţalobcu o nekompetentnom a „neporovnateľnom“ porovnaní
spotreby nafty s iným podnikateľským subjektom podnikajúcim v danej oblasti
v poľnohospodárskej výrobe, najvyšší súd okrem konštatovania dôkladnosti odôvodnenia
výberu porovnateľného a porovnávaného daňového subjektu zo strany daňových orgánov,
a to s prihliadnutím na rozlohu, spôsob obrábania a kvalitu obhospodarovanej pôdy,
poukazuje i na zistený pomer spotreby cenovo zvýhodnenej nafty k čerpanej cenovo
nevýhodnej u oboch porovnávaných daňových subjektov ako i na zaznamenaný výrazný pokles
priemerného mesačného nákupu cenovo nezvýhodnenej nafty ţalobcom po začatí daňových
kontrol v porovnaní s priemerným mesačným nákupom nafty ţalobcom v rokoch 2005 a 2007,
a to i napriek nárastu obhospodarovanej pôdy v roku 2008 oproti roku 2005 o 359 hektárov.
Na základe uvedeného moţno len konštatovať, ţe vo svetle výsledkov vykonaného
dokazovania nie je moţné nepochybovať o hodnovernosti ţalobcom deklarovaných tvrdení
ohľadne uskutočnenia sporných zdaniteľných plnení v nadväznosti na splnenie zákonných
podmienok nároku na vrátenie nadmerného odpočtu DPH.
Správa daní s prihliadnutím na jej účel vo vzťahu k fiškálnym záujmom štátu
je príslušnými hmotnoprávnymi a procesnými predpismi verejného práva upravená tak,
ţe daňový subjekt má okrem iného povinnosť sám si daňovú povinnosť vypočítať, priznať
ju a zároveň hodnoverne preukázať prostredníctvom riadne vedeného účtovníctva a iných
listinných dôkazov, pričom v rámci daňového konania nesie dôkazné bremeno (§ 29 ods. 8
zákona o správe daní). Správca dane je oprávnený a zároveň i povinný s vyuţitím inštitútu
daňovej kontroly a iných procesných postupov, samozrejme za zachovania procesných práv
daňových subjektov, zisťovať a preverovať základ dane alebo iné skutočnosti pre správne
určenie dane alebo oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu podľa zákona
o DPH. Z uvedeného dôvodu sa pri tejto činnosti správcu dane predchádzajúcej vyrubeniu
daňovej povinnosti autoritatívnym spôsobom formou rozhodnutia uplatňuje dôsledná
aplikácia zásady voľného hodnotenia dôkazov správcom dane spolu so zásadou objektívnej
pravdy vo vzťahu k potrebným zisteniam. Aplikácia zásady voľného hodnotenia dôkazov
nedáva správcovi dane právo na svojvoľné a účelové nakladanie so zisteniami získanými
v rámci daňovej kontroly alebo daňového konania, ale táto podlieha zákonom stanovenému
postupu, keď je správca dane povinný hodnotiť kaţdý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy
v ich vzájomnej súvislosti a pritom prihliadať na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo
(§ 2 ods. 3 zákona o správe daní), pričom toto vyhodnotenie zistených skutkových okolností
musí zodpovedať zásadám logického myslenia a správnej aplikácie relevantných zákonných
ustanovení.
Zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu
povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukáţu
a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne ním v daňovom priznaní uvádzaných
a správcom dane preverovaných skutočností. Preto je na správcovi dane vykonávajúcom
dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú
hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného
dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy
vyplývajúce zo zistení, ktoré uţ má správca dane v priebehu konania k dispozícii (k tomu pozri
napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Sţf/18/2011 zo 07.09.2011).
Preto neobstojí ţalobcove tvrdenie, ţe správca dane ohľadne preukázania existencie
sporného nákupu nafty neprimerane preniesol dôkazné bremeno len na ţalobcu. Povinnosť
dôkazného bremena spočívajúca na ţalobcovi sa vzťahuje podľa § 29 ods. 8 zákona o správe
daní aj na jeho povinnosť preukázať vierohodnosť a správnosť ním vedených povinných
evidencií alebo záznamov, čo sa mu však vzhľadom na výsledky dokazovania nepodarilo
preukázať a čo bolo preverovaním ţalobcom deklarovaných plnení zo strany správcu dane
relevantne spochybnené.
Prihliadnuc na uvedené, ţalobcom navrhované vykonanie znaleckého dôkazu pravosti
a pôvodu správcom dane vyradených pokladničných pások, sa vo svetle výsledkov dosiaľ
vykonaného dokazovania javí ako bezúčelné, nakoľko, s prihliadnutím na znenie § 49 ods. 2
písm. a) zákona o DPH, nie je preukázané, ţe dodávateľovi F., spol. s r.o., vznikla daňová
povinnosť, a ţe voči ţalobcovi bola dodávateľom F., spol. s r.o., daň z pridanej hodnoty za
predmetné dodanie pohonných hmôt uplatnená. Z uvedeného dôvodu preukázanie pravosti
a pôvodu pokladničných dokladov z elektronickej registračnej pokladnice (ďalej len ERP)
dodávateľa F., spol. s r.o., by nemohlo privodiť pre ţalobcu priaznivejšie rozhodnutie vo veci
oprávnenosti na vrátenie ním uplatneného nadmerného odpočtu za kontrolované mesačné
zdaňovacie obdobia.
Nemoţno akceptovať argument ţalobcu ohľadne odlišného postupu správcu dane
pri preverovaní a rozhodovaní o výške daňovej povinnosti na DPH za zdaňovacie obdobie
mesiaca marec 2007 vo vzťahu k preskúmavaným rozhodnutiam v tomto konaní. Z obsahu
administratívneho spisu vyplýva, ţe dodatočný platobný výmer č. 633/230/6555/09/Hru
vydaný Daňovým úradom Šurany dňa 05.05.2009 vychádzal z výsledkov opakovanej daňovej
kontroly, ktorou správca dane rozsiahlym spôsobom v intenciách druhostupňového
rozhodnutia ţalovaného, ktorým zrušil skorší dodatočný platobný výmer za uvedené
zdaňovacie obdobie a vrátil vec prvostupňovému správnemu orgánu na ďalšie konanie
a rozhodnutie, doplnil dokazovanie, na základe ktorého dospel k tým istým skutkovým
zisteniam ako vyšli najavo pri preverovaní mesačných zdaňovacích období DPH v rokoch
2005 a 2006. Ţalobcovi teda neboli pre účely nároku na vrátenie nadmerného odpočtu DPH
za opakovane kontrolované zdaňovacie obdobie marec 2007 uznané daňové doklady z ERP
dodávateľa F., spol. s r.o., ktorých reálny základ sa dokazovaním nepotvrdil. Zavádzajúce sa
zdá tvrdenie ţalobcu, ţe všetky ním predloţené daňové doklady za nákup nafty na čerpacej
stanici dodávateľa pohonných hmôt boli správcom dane uznané, nakoľko to z odôvodnenia
dodatočného platobného výmeru nevyplýva, ba naopak, dôkazná situácia bola správnymi
orgánmi oboch stupňov vyhodnotená obdobne ako v tejto preskúmavanej veci.
Na margo rozhodnutia ţalovaného č. I/224/12937-102571/2009/992117-r
z 10.09.2009, ktorým vyhovel odvolaniu ţalobcu proti vyššie uvedenému dodatočnému
platobnému výmeru, najvyšší súd poznamenáva, ţe týmto rozhodnutím ţalovaný zmenil výšku
nadmerného odpočtu DPH uplatneného ţalobcom v daňovom priznaní za marec 2007,
o 32,9 eura, čo bola skutočnosť vyplývajúca z obsahu samotného daňového priznania a táto
zmena vo výroku prvostupňového rozhodnutia má skôr povahu opravy chyby v písaní, pričom
výrok druhostupňového rozhodnutia ţiadnym spôsobom nezasiahol do výšky opakovane
kontrolovanej a dorubenej daňovej povinnosti a nemal vplyv na dôvody a závery správcu
dane vo vzťahu k vyhodnoteniu vykonaného dokazovania.
K namietanému rozporu v postupe daňových orgánov pri aplikácii § 49 zákona o DPH
s právnymi závermi vyslovenými v rozsudku Európskeho súdneho dvora z 27.09.2007 číslo
C-409-04 vo veci Teleos plc. vs Commissioners of Customs & Excise (voľný preklad
„zamestnanci/kontrolóri pre clo a spotrebné dane“ v Spojenom kráľovstve) odvolací súd,
taktieţ ako prvostupňový, konštatuje, ţe uvedený rozsudok nie je moţné aplikovať
na preskúmavané konanie/ na tento prípad kontrolovaných daňových povinností ţalobcu,
nakoľko predmetom konania pred Európskym súdnym dvorom bola prejudiciálna otázka
podaná vnútroštátnym súdom Spojeného kráľovstva na základe podnetov ich daňových
subjektov na vyriešenie podmienok oslobodenia od platenia DPH pri obchodoch
realizovaných medzi dodávateľmi a odberateľmi v rámci krajín Európskeho spoločenstva.
V uvedenom rozsudku sa aplikáciou článku 28c A písm. a/ prvý pododsek šiestej smernice
77/388 zmenenej a doplnenej smernicou 2000/65, v súlade so zásadou proporcionality
ohľadne rozdelenia rizika medzi dodávateľa plnenia v rámci členských krajín Európskeho
spoločenstva oslobodeného od platenia DPH a daňový orgán v nadväznosti na podvod
spôsobený treťou osobou, zabezpečuje ochrana dodávateľa, ktorý konal v dobrej viere
a predloţil dôkazy na prvý pohľad odôvodňujúce jeho právo na oslobodenie dodávky tovaru
vnútri Spoločenstva od dane, aby následne neplatil DPH z tohto tovaru, keď sa následne zistí,
ţe uvedené dôkazy sú nepravdivé, pričom však nedôjde k preukázaniu účasti uvedeného
dodávateľa na tomto podvode.
Uvedený rozsudok rieši prejudiciálnu otázku aplikácie vnútroštátneho práva
Spojeného kráľovstva v nadväznosti na obchody – dodávky tovaru vnútri Spoločenstva, kedy
podmienkou oslobodenia je fyzické opustenie územia členského štátu dodania preukázané
dodávateľom a dôjde k nadobudnutiu práva nakladať s tovarom ako s vlastným
na nadobúdateľa v inom členskom štáte Spoločenstva.
Najvyšší súd v tejto súvislosti poznamenáva, ţe podmienky reţimu vyššie uvedenej
kauzy nemoţno porovnávať s podmienkami vnútroštátneho dodania tovaru v Slovenskej
republike, vzniku zdaniteľného plnenia a vzniku práva odpočítať daň z tovaru alebo zo sluţby
platiteľovi DPH podľa § 49 zákona o DPH, kedy podľa podmienok stanovených vnútroštátnou
právnou úpravou zákona o DPH s prihliadnutím na dôkaznú povinnosť daňových subjektov
vyplývajúcu z ustanovenia § 29 ods. 8 zákona o správe daní, oprávnenosť nároku na vrátenie
nadmerného odpočtu dane preukazuje odberateľ.
Ţalobcove poukazovanie na neúplnosť účtovníctva dodávateľa F., spol. s r.o., na jeho
porušovanie colných, daňových a účtovných predpisov, v nadväznosti na ţalobcom
predkladaný právny záver vyslovený vo vyššie uvedenom rozsudku Európskeho súdneho
dvora, sa javí ako účelové vytváranie dojmu, ţe ţalobca sa ako odberateľ stal obeťou
podvodu dodávateľa, resp. osoby konajúcej v jeho mene vo vzťahu k ţalobcovi. Avšak
z obsahu administratívneho spisu nevyplýva taká skutočnosť právoplatne zistená orgánmi
činnými v trestnom konaní, prípadne inými príslušnými orgánmi. V tejto súvislosti moţno
poznamenať, ţe v prípade právoplatného preukázania sa viny dodávateľa, daňový poriadok
pripúšťa v zákonom stanovenej lehote mimoriadny opravný prostriedok inštitútom obnovy
konania podľa § 75 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene
a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „daňový poriadok“), prípadne je moţnosť
dosiahnuť náhradu škody prostredníctvom iných uplatniteľných inštitútov. V slovenskom
právnom poriadku, prihliadnuc na všetky procesné predpisy v administratívnom
a občianskom práve, nie je prípustné, aby si, a to i v tomto prípade, orgán správy daní robil
úsudok o predbeţnej otázke o tom, či a kým bol spáchaný trestný čin alebo priestupok, a to len
na základe tvrdenia o vine tretej osoby účastníkom konania, ktorý sa cíti byť obeťou
podvodu.“
Najvyšší súd Slovenskej republiky sa obdobne ako krajský súd stotoţnil s právnymi
závermi, ku ktorým dospel správca dane, ako i ţalovaný vo svojich rozhodnutiach, a to
na základe dostatočne zisteného skutočného stavu, kedy ţalobca za zdaňovacie obdobie júl
2006 priznal vlastnú daňovú povinnosť vo výške 49.604,--Sk a správca dane po daňovej
kontrole zistil vlastnú daňovú povinnosť vo výške 175.852,--Sk. Rozdiel dane tak
predstavoval sumu 126.248,--Sk (4.190,66 €). Nemoţno spochybniť ani záver správcu dane,
po tom, čo na základe rozsiahleho dokazovania, keď porovnával predloţené kontrolné pásky
od dodávateľa spoločnosti F. spol. s r.o. za jednotlivé mesiace roka 2006 (hoci nepredloţil
všetky) zistil, ţe predloţené doklady z ERP sa nenachádzajú na kontrolných páskach
dodávateľa pohonných hmôt. Aj keď neboli predloţené všetky kontrolné pásky na základe
porovnania nákupu a predaja nafty na čerpacej stanici F. spol. s r.o. Šurany porovnaním
spotreby nafty s iným porovnateľným subjektom dospel k záveru o tom, ţe nafta a benzín
v mnoţstve deklarovanom ţalobcom neboli dodané, a preto si ţalobca nemohol ani uplatniť
odpočet dane z pridanej hodnoty z tovaru, ktorý nebol dodaný. Ţalobcovi sa nepodarilo
preukázať opak.
Odvolací súd prieskumom odvolaním napadnutého rozhodnutia krajského súdu
nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych
záverov súdu prvého stupňa spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem
obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku, nakoľko vytvárajú dostatočné východiská
pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku.
Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd nezistil, ţe by krajský súd vec nesprávne
právne posúdil, a preto napadnutý rozsudok, ktorým súd prvého stupňa preskúmavané
rozhodnutie ţalovaného v spojení s rozhodnutím správneho orgánu prvého stupňa potvrdil,
je v súlade so zákonom. Za tohto stavu vo veci odvolací súd napadnutý rozsudok krajského
súdu podľa § 250ja ods. 3 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 a s § 219 ods. 1, 2 potvrdil.
O trovách odvolacieho konania rozhodol súd s poukazom na ust. § 250k ods. 1 veta
prvá O.s.p. v spojení s ust. § 246c veta prvá O.s.p. a s ust. § 224 ods. 1 O.s.p. v súlade
s ust. § 142 ods. 1 O.s.p. tak, ţe ţalobcovi ich náhradu nepriznal, pretoţe nebol v tomto
konaní úspešný.
Vzhľadom k tomu, ţe zákonom č. 479/2009 Z. z. bolo s účinnosťou od 1.1.2012
zrušené Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky so sídlom v Banskej Bystrici, ktorého
pôsobnosť a právomoci na úseku správy daní a poplatkov prešli na novozriadené Finančné
riaditeľstvo Slovenskej republiky so sídlom v Bratislave, podľa informácií poskytnutých
Finančným riaditeľstvom Slovenskej republiky v Bratislave, t.č. pre oblasť správy daní
a poplatkov pôsobiace na adrese Lazovná ulica 63, 974 01 Banská Bystrica, odvolací súd
podľa § 107 ods. 4 OSP na strane ţalovaného konal s vyššie uvedeným právnym nástupcom
pôvodne uvádzaného ţalovaného.
Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov
3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení účinnom od 1.5.2011).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave, dňa 24. októbra 2012
JUDr. Jozef Hargaš, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Peter Szimeth