Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
105/389940.b93a76.pdf
PDF · 153.64 KB
No categories available
1Cdo/166/2010
Najvyšší súd 1 Cdo 166/2010
Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne M., so sídlom v B.,
zastúpenej JUDr. Ľ. V., advokátom so sídlom v B., proti žalovaným 1/ A. M., bývajúcej v B.,
2/ R. B., bývajúcemu v B., 3/ Ľ. B., bývajúcej v B., 4/ PhDr. A. P., bývajúcej v B., 5/ JUDr.
J. R., bývajúcej v B., všetkým zastúpeným JUDr. J. G., advokátkou so sídlom v B., 6/ F., so
sídlom v B., 7/ R., so sídlom v B., zastúpenej JUDr. D. R., advokátom so sídlom v B., o určenie
neplatnosti zmlúv o budúcich zmluvách o prevode vlastníctva, vedenej na Okresnom súde
Bratislava II pod sp. zn. 19C 88/2003, o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu
v Bratislave z 28. apríla 2010 sp. zn. 2Co 5/2010, takto
rozhodol:
Dovolanie žalobkyne o d m i e t a .
Žalobkyňa je povinná zaplatiť žalovanej 7/ v lehote 3 dní náhradu trov dovolacieho
konania vo výške 74,62 € na účet JUDr. D. R., advokáta v B., vedený v O., č. ú.: X.
Žalovaným 1/ až 6/ náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bratislava II (súd prvého stupňa) rozsudkom z 20. októbra 2009 č. k.
19C 88/2003-338 zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala určenia, že zmluvy o budúcich
zmluvách o prevode vlastníctva bytov, uzavreté medzi žalovaným 6/ a žalovanými 1/ až 5/, sú
neplatné. Žalobkyni uložil povinnosť zaplatiť žalovaným 1/ až 5/ trovy konania vo výške
2
1 294,13 €, žalovanému 7/ vo výške 300,16 € a žalovanému 6/ náhradu trov konania nepriznal.
Súd prvého stupňa zamietnutie žaloby odôvodnil tým, že žalobkyňa nepreukázala naliehavý
právny záujem na požadovanom určení (§ 80 písm. c/ O.s.p.). Uviedol, že žalobkyňa je v zmysle
LV č. 2987 vlastníčkou nehnuteľnosti - stavby Zdravotného strediska súp. č. 4383 postavenej na
parcele č. 15096/7 a ostane jej vlastníčkou aj v prípade určenia, resp. neurčenia neplatnosti zmlúv
o budúcich kúpnych zmluvách, takže konečným rozhodnutím v spore sa na jej právnom
postavení nič nezmení. Zdôraznil, že sama žalobkyňa sa v čl. VI bode 2 Zmluvy o predaji časti
podniku č. 124/2002 zaviazala, že predá byty ich nájomníkom v súlade so zákonom č. 182/1993
Zb., ktorú povinnosť v rámci tohto konania namietala a žiadala určiť neplatnosť následku
vzniknutého z vyššie uvedeného bodu zmluvy. Žalobkyňa však nežiadala určiť neplatnosť
ustanovenia, ktorým sa primárne zaviazala k odpredaju jednotlivých bytov v Zdravotnom
stredisku na Bulharskej ulici č. 3 v Bratislave a z vykonaného dokazovania vyplynulo, že ani
nepodala na súde návrh na určenie neplatnosti predmetného bodu zmluvy pre nemožnosť jeho
plnenia podľa § 39 Občianskeho zákonníka. Za nesprávne preto považoval tvrdenie žalobkyne, že
požadovaným určením by sa deklaroval právny vzťah a povinnosti medzi žalobkyňou
a žalovanými, nakoľko žalobkyňa by bola naďalej v zmysle predmetného bodu zmluvy zaviazaná
k povinnosti predať byty nachádzajúce sa v Zdravotnom stredisku ich nájomcom. Podľa názoru
súdu nemožno preto chovanie žalovaných spočívajúce v podaní žalôb o nahradenie prejavu vôle
považovať za ohrozenie práva žalobkyne, prípadne za jeho porušenie, ktoré jej postavenie (bez
určenia neplatnosti zmlúv o budúcich zmluvách) robí neistým. I prípadný objektívny stav právnej
neistoty medzi žalobkyňou a žalovanými, ktorý je ohrozením právneho postavenia žalobkyne sa
takýmto právnym prostriedkom (vyhovením žalobe na určenie neplatnosti) neodstráni. Podotkol,
že otázka platnosti zmlúv o budúcich zmluvách, ktoré žalobkyňa žiadala vyriešiť predmetnou
žalobou, sa musí riešiť, resp. bude riešená ako predbežná otázka v inom súdnom konaní, na
základe už podaných žalôb o nahradenie vyhlásenia vôle. O trovách konania rozhodol súd podľa
Krajský súd v Bratislave (odvolací súd) na odvolanie žalobkyne rozsudkom z
28. apríla 2010 sp. zn. 2Co 5/2010 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a žalobkyni
uložil povinnosť zaplatiť žalovanej 7/ náhradu trov odvolacieho konania vo výške 71,92 €.
Žalovaným 1/ až 6/ náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Odvolací súd dospel k záveru,
3
že súd prvého stupňa správne zistil, že na strane žalobkyne nie je daný naliehavý právny záujem
na určení neplatnosti zmlúv o budúcich zmluvách a v celom rozsahu sa stotožnil aj
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia (§ 219 ods. 2 O.s.p.). Naviac doplnil, že žalobkyňa
nebola ani aktívne legitimovaná domáhať sa určenia neplatnosti predmetných zmlúv, nakoľko
tieto boli uzavreté medzi žalovaným 6/ a žalovanými 1/ až 5/ a je nesporné, že žalobkyňa nebola
ich účastníčkou. K odvolacej námietke žalobkyne, že predmet prevodu na základe zmluvy
o predaji časti podniku nebol jednoznačne špecifikovaný a predmetom prevodu neboli byty, ku
ktorým neplatnosti zmlúv sa domáha, odvolací súd uviedol, že prevod majetku štátu na iné osoby
na základe privatizačných projektov na základe zákona č. 92/1991 Zb. nepatrí do preskúmavacej
činnosti všeobecných súdov a preto sa namietanou skutočnosťou nemohol zaoberať. Dodal, že
určením platnosti alebo neplatnosti zmlúv o budúcich zmluvách sa nevyrieši otázka zmluvného
vzťahu medzi Fondom národného majetku SR a žalobkyňou. Žalobkyňa sa v súvislosti
s prevodom majetku štátu stala vlastníkom predmetných nehnuteľností a jej postavenie sa
rozhodnutím v predmetnej veci nezmení. O trovách odvolacieho konania rozhodol súd podľa §
142 ods. 1 O.s.p.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala žalobkyňa dovolanie. Navrhla napadnutý
rozsudok odvolacieho súdu, ako aj rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie
konanie. V dovolaní namietala, že jej bola odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle § 237
písm. f/ O.s.p., pretože odvolací súd svoje rozhodnutie riadne neodôvodnil, len sa odvolal na
§ 219 ods. 2 O.s.p. Podľa názoru dovolateľky sa odvolací súd riadne nevysporiadal s jej
odvolacími námietkami, konkrétne s nesprávnosťou právneho názoru súdu prvého stupňa
o možnosti riešiť vzniknutý právny problém určením neplatnosti časti Zmluvy č. 2124/2002
a ďalej s tým, že ak by platná zmluva o budúcej zmluve v čase ukončenia privatizácie
neexistovala, nájomca by stratil právny nárok na prevod bytu od právneho nástupcu štátneho
podniku. Dovolateľka taktiež namietala, že došlo k porušeniu jej práva na spravodlivý súdny
proces, pretože odvolací súd svoje rozhodnutie nečakane založil aj na iných právnych záveroch
ako súd prvého stupňa, keď vyslovil právny názor, že nie je aktívne legitimovaná domáhať sa
určenia neplatnosti zmlúv o budúcich zmluvách k bytom, keďže nebola účastníčkou týchto
zmlúv. Mala za to, že uvedeným postupom odvolacieho súdu jej bolo odňaté právo namietať
správnosť tohto novo zaujatého právneho názoru na inštančne vyššom súde. Keďže odvolací súd
4
za tejto situácie rozhodnutie súdu prvého stupňa nezrušil a vec mu nevrátil na ďalšie konanie,
podľa názoru dovolateľky zaťažil svoje konanie ďalšou vadou v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
Napokon namietala i nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom (§ 241 ods. 2 písm. c/
O.s.p.), keď nesúhlasila s jeho názorom o nedostatku aktívnej legitimácie, ako aj absencii
naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení.
Žalovaní 1/ až 5/ a 7/ vo svojich písomných vyjadreniach navrhli dovolanie žalobkyne
zamietnuť. Žalovaná 6/ sa k dovolaniu nevyjadrila.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený advokátom (§ 241 ods. l
O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr, či
dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§
236 a nasl. O.s.p.).
Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým nemožno napadnúť každé
rozhodnutie súdu. Výnimočnosti tohto opravného prostriedku zodpovedá právna úprava jeho
prípustnosti. Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, len
v prípadoch, v ktorých ho pripúšťa zákon (viď § 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa § 238
ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený
rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné
tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu
vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež vtedy, ak smeruje
proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, že
dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo
ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil
neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.
5
Pretože podané dovolanie nesmeruje proti zmeňujúcemu rozsudku, ale takému
potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil, že
dovolanie proti nemu je prípustné, ani takému potvrdzujúcemu rozsudku súdu prvého stupňa,
v ktorom súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods.
3 a 4 nemožno prípustnosť podaného dovolania vyvodiť z § 238 ods.1 O.s.p. ani z § 238 ods.3
O.s.p. Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor,
ktorým by boli súdy viazané (§ 238 ods. 2 O.s.p.). Prípustnosť dovolania žalobkyne preto podľa
§ 238 ods.1 až 3 O.s.p. nie je daná.
Dovolanie žalobkyne by mohlo byť procesne prípustné, len ak by v konaní, v ktorom bol
vydaný napadnutý rozsudok, došlo k procesnej vade uvedenej v § 237 O.s.p.. Povinnosť skúmať,
či konanie nie je zaťažené niektorou z nich, vyplýva pre dovolací súd z § 241 ods.1 O.s.p.
Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu
(rozsudku alebo uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo
závažných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu
o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej
alebo už prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol
potrebný, prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania
vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). Z hľadiska § 237 O.s.p. sú právne
významné len tie procesné nedostatky, ktoré vykazujú znaky vád taxatívne v ňom
vymenovaných; iné procesné vady konania alebo nesprávnosti rozhodnutia, i kedy k ním
v konaní došlo, nezakladajú prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia. Treba dodať, že pri
posudzovaní existencie procesnej vady uvedenej v § 237 O.s.p. ako dôvodu, ktorý zakladá
prípustnosť dovolania, nie je významný subjektívny názor účastník, ale len zistenie, či v konaní
došlo k takejto vade.
Vady konania v zmysle § 237 písm. a /až e/ a g/ v dovolaní namietané neboli a
v dovolacom konaní ani nevyšli najavo. Prípustnosť dovolania z týchto ustanovení nemožno
vyvodiť.
6
Žalobkyňa v dovolaní namietala, že jej bola odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle
§ 237 písm. f/ O.s.p., pretože odvolací súd svoje rozhodnutie riadne neodôvodnil, riadne sa
nevysporiadal s jej odvolacími námietkami, len sa odvolal na § 219 ods. 2 O.s.p.. Taktiež
namietala, že postupom odvolacieho súdu, ktorý svoje rozhodnutie nečakane založil aj na iných
právnych záveroch ako súd prvého stupňa, keď vyslovil právny názor, že nie je aktívne
legitimovaná, jej bolo odňaté právo namietať správnosť tohto novo zaujatého právneho názoru
na inštančne vyššom súde, zároveň došlo k porušeniu jej práva na spravodlivý súdny proces a
keďže odvolací súd za tejto situácie rozhodnutie súdu prvého stupňa nezrušil a vec mu nevrátil na
ďalšie konanie, zaťažil svoje konanie aj ďalšou vadou. Napokon namietala i nesprávne právne
posúdenie veci odvolacím súdom (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), keď nesúhlasila s jeho názorom
o nedostatku aktívnej legitimácie, ako aj absencii naliehavého právneho záujmu na požadovanom
určení.
Podľa ustanovenia § 237 písm. f/ O. s. p. je dovolanie prípustné proti každému
rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať
pred súdom.
Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorým znemožnil
účastníkovi konania realizáciu tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok dáva
(napr. právo na doplnenie alebo opravu nesprávneho, neúplného alebo nezrozumiteľného
podania, právo zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa
k vykonaným dôkazom, vykonávať svoje práva a povinnosti prostredníctvom zvoleného
zástupcu, právo na presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia a pod.).
Podľa § 219 ods.2 O.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti
dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého
rozhodnutia ďalšie dôvody.
Ustanovením § 219 ods.2 O.s.p. je odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania tzv.
skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Reaguje na súdnu prax v prípadoch úplných a
7
presvedčivých rozhodnutí súdov prvého stupňa, keď odôvodnenie rozhodnutia odvolacích súdov
je len kopírovaním vecne správnych dôvodov napadnutého rozhodnutia. Znamená to, že možnosť
vypracovania takéhoto odôvodnenia je podmienená tým, že sa odvolací súd sa v plnom rozsahu
stotožní s dôvodmi rozhodnutia súdu prvého stupňa, a to po skutkovej, ako aj právnej stránke
veci. Odvolací súd tak nemusí v odôvodnení svojho potvrdzujúceho rozsudku opakovať
podstatnú časť z odôvodnenia súdu prvého stupňa, ale stačí, ak sa obmedzí len na konštatovanie,
že dôvody napadnutého rozhodnutia sú správne, prípadne na zdôraznenie správnosti napadnutého
rozhodnutia doplní ďalšie dôvody (napr. judikatúru).
Požiadavku, čo má obsahovať odôvodnenie rozhodnutia podrobne vymedzuje § 157
ods.2 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia súd v odôvodnení uvedie čoho sa navrhovateľ domáhal
a z akých dôvodov, ako sa k veci vyjadril odporca, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne
a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z akých dôvodov
vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté
dôkazy, ako vec právne posúdil.
Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších stupňov
zodpovedajú vyššie uvedeným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí.
Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav,
primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanej veci,
výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný
prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil. Z
odôvodnenia jeho rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení
všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu.
Súd prvého stupňa s ohľadom na vykonané dokazovanie dospel k záveru, že žalobkyňa
nepreukázala naliehavý právny záujem na požadovanom určení (§ 80 písm. c/ O.s.p.). Odvolací
súd podľa odôvodnenia svojho rozhodnutia dospel k záveru, že výrok rozhodnutia súdu prvého
stupňa je vecne správny a súčasne sa v celom rozsahu stotožnil aj s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia; rovnako ustálil chýbajúci nedostatok naliehavého právneho záujmu žalobkyne na
požadovanom určení a pri odôvodnení svojho rozsudku postupoval v súlade so zákonom, a to
8
ustanovením § 219 ods. 2 O.s.p., v zmysle ktorého je odvolaciemu súdu daná možnosť
vypracovania tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Samotný fakt, že dovolateľka sa s
dôvodmi uvedenými v rozsudku prvostupňového a druhostupňového súdu nestotožňuje
neznamená, že ich zdôvodnenie nezodpovedá požiadavkám, ktoré na túto časť rozsudku kladie
vyššie citované zákonné ustanovenie. Dovolateľkou vytýkaná vada v zmysle § 237 písm. f/
O.s.p. bola teda nedôvodná.
Pokiaľ žalobkyňa namieta, že odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa aj z iných
právnych dôvodov než súd prvého stupňa, ku ktorým nemala možnosť sa vyjadriť, dovolací súd
túto námietku nepovažuje za dôvodnú.
Občiansky súdny poriadok v ustanovení § 213 ods. 2 O.s.p. ustanovuje, že ak je odvolací
súd toho názoru, že sa na vec vzťahuje ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri doterajšom
rozhodovaní veci nebolo použité a je pre rozhodnutie vo veci rozhodujúce, vyzve účastníkov
konania, aby sa k možnému použitiu tohto ustanovenia vyjadrili.
Dovolací súd zistil, že odvolací súd nezaložil svoje rozhodnutie „nečakane“
a nepredvídateľne na iných (nových) právnych dôvodoch než súd prvého stupňa, a preto mu
nevznikla poučovacia povinnosť v zmysle § 213 ods. 2 O.s.p. Odvolací súd v porovnaní so
súdom prvého stupňa pre rozhodnutie vo veci nepoužil nové ustanovenie právneho predpisu,
ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité. Odvolací súd zhodne so súdom prvého
stupňa posudzovali splnenie predpokladov úspešnosti určovacej žaloby - existenciu tzv.
naliehavého právneho záujmu podľa § 80 písm. c/ O.s.p. a zhodne dospeli k záveru, že tento
nevyhnutný predpoklad nie je daný. Doplnením odôvodnenia pokiaľ uviedol ...„a tiež nie je
aktívne legitimovaný domáhať sa určenia neplatnosti zmlúv o budúcich zmluvách k bytom,
nakoľko boli uzavreté medzi odporom v 6.rade a odporcami v 1. až 5. rade a je nesporné, že
navrhovateľ nebol účastníkom týchto zmlúv“ týmito úvahami celkom zbytočne v dôvodoch
svojho rozhodnutia upriamil pozornosť aj na to, prečo by návrhu (žalobe) nebolo možné vyhovieť
pri jej vecnom prieskume, hoci žalobu z vecnej stránky nepreskúmaval. Tieto jeho úvahy navyše
k vecnej stránke stratili, resp. nemali akékoľvek opodstatnenie, pretože pokiaľ súd zamieta návrh
na určenie podľa § 80 písm. c/ O.s.p. pre nedostatok naliehavého právneho záujmu na
9
požadovanom určení, nemal by už (súčasne) takýto preskúmavať aj z vecnej stránky. Nebolo
preto povinnosťou odvolacieho súdu postupovať podľa § 213 ods. 2 O.s.p. a jeho procesný
postup v dôsledku toho nevykazuje vadu konania v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. Pre
úplnosť dovolací súd dodáva, že v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov
Slovenskej republiky pod č. R 56/2012, Najvyšší súd Slovenskej republiky už konštatoval:
„Pokiaľ sa odvolací súd v odôvodnení svojho potvrdzujúceho rozsudku v plnom rozsahu stotožnil
s dôvodmi prvostupňového rozhodnutia a nad ich rámec uviedol ešte aj ďalšie, z pohľadu
prvostupňového konania nové dôvody, jeho rozhodnutie nie je rozhodnutím prekvapivým.
Takýto postup súdu nie je odňatím možnosti konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 237 písm.
f/ O.s.p./.“
Žalobkyňa v dovolaní odvolaciemu súdu ďalej vytýkala, že jeho rozhodnutie spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Právnym posúdením je
činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu
právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou
práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny
predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie
veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo o sebe ale prípustnosť dovolania nezakladá
(nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). I
keby teda tvrdenia žalobkyne boli opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného aspektu
neposudzoval), žalobkyňou vytýkaná skutočnosť by mala za následok vecnú nesprávnosť
napadnutého rozsudku, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. V
dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny právny predpis a či ho
(ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne
závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné (o taký prípad
ale v prejednávanej veci nešlo).
Vzhľadom na to, že prípustnosť dovolania žalobkyne nemožno vyvodiť
zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, Najvyšší súd Slovenskej republiky
dovolanie odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako
10
smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom
na odmietnutie dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska
jeho vecnej správnosti.
V dovolacom konaní procesne úspešným žalovaným vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti žalobkyni, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p., § 224 ods. 1
O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd nepriznal žalovaným 1/ až 6/ náhradu trov
dovolacieho konania, lebo žalovaní 1/ až 6/ v dovolacom konaní nepodali návrh na uloženie
povinnosti nahradiť trovy dovolacieho konania; úspešný žalovaný 7/ v zákonom určenej lehote
vyčíslil požadovanú náhradu trov dovolacieho konania (§ 151 ods. 1 a 2 O.s.p.), tieto mu boli
priznané a to za jeden úkon právnej služby – vyjadrenie k dovolaniu žalobkyne z 20. októbra
2010 podľa § 14 ods.1 písm. c/ zák. č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za
poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška“). Základnú sadzbu tarifnej odmeny za tento
úkon právnej služby určil podľa § 11 ods. 1 vyhlášky vo výške 1 x 55,50 €, čo s náhradou za
miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné vo výške jednej stotiny výpočtového
základu podľa § 16 ods. 3 a § 18 ods.3 vyhlášky, t.j. 1 x 7,21 €, a DPH vo výške 19% ,
predstavuje spolu 74,62 €.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 30. októbra 2012
JUDr. Jana B a j á n k o v á , v.r.
Za správnosť : predsedníčka senátu
Hrčková Marta