Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
de9/386639.8d9d45.pdf
PDF · 112.36 KB
No categories available
2Cdo/120/2012
Najvyšší súd 2 Cdo 120/2012
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu P. Š., bývajúceho
v M., zastúpeného JUDr. M. P., advokátkou v M., proti ţalovanej P., so sídlom v B.,
zastúpenej Mgr. G. H., advokátkou v B., o neplatnosť skončenia pracovného pomeru,
vedenej na Okresnom súde Martin pod sp. zn. 21 C 54/2010, o dovolaní ţalovanej proti
uzneseniu Krajského súdu v Ţiline z 28. februára 2011 sp. zn. 9 Co 16/2011, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Ţalovaná je povinná zaplatiť ţalobcovi trovy dovolacieho konania, ktoré tvoria trovy
právneho zastúpenia v sume 58,86 € na účet JUDr. M. P. do troch dní.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Martin rozsudkom z 28. septembra 2010 č. k. 21 C 54/2010-70 zamietol
ţalobu, ktorou sa ţalobca domáhal voči ţalovanej vyslovenia neplatnosti okamţitého
skončenia pracovného pomeru z 11. januára 2010 a náhrady mzdy s poukazom na § 68 ods. 2
a nasl. Zákonníka práce. Ţalobcovi uloţil povinnosť zaplatiť ţalovanej náhradu trov konania
v sume 1 287,23 € na účet Mgr. G. H., do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Súd po
vykonaní dokazovania dospel k záveru, ţe ţalobca závaţným spôsobom porušil pracovnú
disciplínu a to spôsobom, ako bolo vymedzené v písomnosti doručenej ţalobcovi 18. januára
2010 (prítomnosť na pracovisku pod vplyvom alkoholu 18. decembra 2009 a následné
neospravedlnené absencie). Súd preto nezistil dôvod na vyslovenie neplatnosti tohto právneho
úkonu. O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.
Krajský súd v Ţiline na odvolanie ţalobcu uznesením z 28. februára 2011 sp. zn.
9 Co 16/2011 rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 221
ods. 1 písm. h/ O.s.p.). Rozhodnutie odôvodnil tým, ţe predmetom konania bolo určenie, či
okamţité skončenie pracovného pomeru, vykonané 11. januára 2010, doručené ţalobcovi
18. januára 2010, bolo v súlade s príslušnými ustanoveniami Zákonníka práce. Dôvodom
pre okamţité skončenie pracovného pomeru mala byť skutočnosť, ţe ţalobca 18. decembra
2009 v čase od 7.00 hod. do 15.30 hod., keď vykonával prácu ako obsluha závory, bol
pod vplyvom alkoholu, ktorý počas pracovnej doby na pracovisku poţíval. Ďalším dôvodom
mali byť neospravedlnené absencie v práci 19. decembra 2009, 21. decembra 2009
aţ 23. decembra 2009, 28. decembra 2009 aţ 31. decembra 2009, ako aj 3. januára 2010
aţ 8. januára 2010 a 11. januára 2010 (ţalobca sa v uvedené dni, hoci mal nariadenú prácu,
na pracovisko nedostavil). Ţalobca pred súdom tvrdil, ţe 18. decembra 2009 nepoţil počas
pracovnej doby na pracovisku ţiadne alkoholické nápoje a od nasledujúceho dňa
po telefonickom dohovore s vedúcim strediska čerpal riadnu dovolenku. Tieto skutočnosti
preukazoval výplatnými páskami, kde mu dovolenka bola preplatená, oznámením Sociálnej
poisťovne o započítanej dobe práce, pričom tvrdenia ţalovanej o porušení pracovnej
disciplíny boli preukazované len ústne. Vedúci strediska mal poţívanie alkoholu
na pracovisku zistiť prostredníctvom vysielačky a v konaní vypočutí svedkovia potvrdili, ţe
ţalobcu videli asi hodinu po skončení pracovnej doby, kedy ho odváţali z pracoviska a poţitie
alkoholu u neho mali badať len podľa reči a gestikulácie. Odvolací súd uviedol, ţe okamţité
skončenie pracovného pomeru je výnimočným a mimoriadnym spôsobom skončenia
pracovného pomeru. Zákonník práce obsahuje rad ustanovení, ktorých dodrţanie je
podmienkou platnosti okamţitého skončenia pracovného pomeru. To znamená, ţe musia byť
naplnené formálne náleţitosti (písomnosť, vymedzenie skutkového dôvodu, doručenie), ako
aj náleţitosti obsahové. V danom prípade ţalobca namietal absenciou obsahového naplnenia
dôvodov, ktoré vo svojom písomnom prejave ţalovaná vymedzila. Spochybnil to, ţe
18. decembra 2009 mal na pracovisku počas pracovnej doby poţívať alkoholické nápoje, ako
aj skutočnosť, ţe následne nečerpal dovolenku a jeho neprítomnosť mohol zamestnávateľ
povaţovať za neospravedlnenú neprítomnosť v práci. Ţalobca na svoje tvrdenia doloţil
viaceré listinné dôkazy. Súd prvého stupňa sa vôbec nevysporiadal s obsahom týchto
listinných dôkazov. Pretoţe prvostupňový súd ţiadnym spôsobom nezdôvodnil, prečo
tvrdenia ţalobcu nie sú pravdivé a naopak tvrdenia ţalovanej, resp. svedkov povaţoval
za pravdivé, keď listinné dôkazy, v tomto prípade svedčili skôr tvrdeniam ţalobcu. Pokiaľ sa
súd nevysporiada so všetkými tvrdeniami a námietkami účastníkov, riadnym spôsobom
nevyhodnotí vykonané dôkazy a nezdôvodní svoje rozhodnutie, takéto rozhodnutie je
nepreskúmateľné a postup odvolacieho súdu nemôţe byť iný, ako takéto rozhodnutie zrušiť
a vrátiť prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.
Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala ţalovaná dovolanie. Navrhla, aby
dovolací súd zrušil uznesenie odvolacieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Prípustnosť
dovolania vyvodzovala z § 237 písm. f/ O.s.p. a jeho dôvodnosť z § 241 ods. 2 písm. a/, b/
O.s.p. Odňatie moţnosti konať pred súdom videla dovolateľka v nedostatočnom odôvodnení
rozhodnutia odvolacieho súdu, resp. v jeho nepreskúmateľnosti. Uviedla, ţe z obsahu
rozhodnutia odvolacieho súdu nie je moţné zistiť, akými úvahami sa odvolací súd riadil
pri hodnotení dôkazov, keď sám dokazovanie nezopakoval ani nevykonal nové dôkazy, avšak
na rozdiel od súdu prvého stupňa dospel k záveru, ţe listinné dôkazy v tomto prípade svedčili
skôr tvrdeniam ţalobcu. Rozhodnutie neobsahuje konkrétne dôvody. Hoci odvolací súd ako
dôvod zrušenia rozsudku súdu prvého stupňa uvádzal nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu
prvého stupňa, zároveň však hodnotil skutkové zistenia a naznačil aj odlišné právne závery.
Odvolací súd uprel ţalovanej moţnosť dozvedieť sa o príčinách takéhoto rozhodnutia
a náleţite skutkovo a právne argumentovať v ďalšom konaní. Zároveň poukázala aj na vadu
v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p., keď uviedla, ţe odvolací súd si nezadováţil rovnocenný
podklad pre odlišné hodnotenie dôkazov (§ 132 O.s.p.).
K dovolaniu ţalovanej sa písomne vyjadril ţalobca a navrhol dovolanie ako
nedôvodné zamietnuť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená advokátkou (§ 241
ods. 1 O.s.p.) skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) najskôr
to, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť dovolaním.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol uznesením. V zmysle § 239 ods. 1 O.s.p.
je dovolanie prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ak a) odvolací súd zmenil uznesenie
súdu prvého stupňa, b) odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru
Európskych spoločenstiev [§ 109 ods. 1 písm. c/] na zaujatie stanoviska. Dovolanie je
prípustné tieţ proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu
prvého stupňa, ak a) odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, ţe je
dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b) ide
o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského
rozhodnutia, c) ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho
vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky (§ 239 ods. 2
O.s.p.).
Ţalovaná napadla uznesenie odvolacieho súdu, ktorým bol zrušený rozsudok súdu
prvého stupňa a vec mu vrátená na ďalšie konanie. Takéto uznesenie nevykazuje znaky
niektorého z vyššie uvedených uznesení, a preto prípustnosť dovolania z § 239 ods. 1 a 2
O.s.p. nemoţno vyvodiť.
Vzhľadom na obsah dovolania ako aj na zákonnú povinnosť skúmať, či napadnuté
rozhodnutie nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených
v § 237 O.s.p. (§ 242 ods. 1 O.s.p.), zaoberal sa dovolací súd otázkou, či konanie nie je
postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p. Podľa § 237 O.s.p. je dovolanie
prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá
nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť
byť účastníkom konania, c) účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne
zastúpený, d) v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv
začalo konanie, e) sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f) účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g) rozhodoval
vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval
senát. Dovolateľka vady v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/, g/ O.s.p. nenamietala a tieto nezistil
ani dovolací súd.
Dovolateľka tvrdila, ţe uznesenie odvolacieho súdu nespĺňa poţiadavky kladené
na odôvodnenie uznesenia, preto je nedostatočne odôvodnené, resp. je nepreskúmateľné.
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho s navrhovateľ
(ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje
za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Podľa § 167 ods. 2 O.s.p. ak nie je uvedené inak, pouţijú sa na uznesenie primerane
ustanovenia o rozsudku.
Podľa § 211 ods. 2 O.s.p. ak tento zákon neustanovuje inak, pre konanie na odvolacom
súde platia primerane ustanovenia o konaní pred súdom prvého stupňa.
Vady konania vymedzené v zhora citovaných častiach ustanovenia § 237 O.s.p. sú
porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, toto právo
zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj čl. 46
a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (Ruiz Torija c/a
Španielsko z 9. decembra 1994, Séria A, č. 303-A), Komisie (napr. stanovisko vo veci
E.R.T. c/a Španielsko z roku 1993, sťaţnosť č. 18390/91) a Ústavného súdu Slovenskej
republiky (nález z 12. mája 2004 sp. zn. I. ÚS 226/03), treba za porušenie práva
na spravodlivé súdne konanie povaţovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho
odôvodnenia súdneho rozhodnutia.
Pretoţe povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka
na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vyporiada
i so špecifickými námietkami účastníka; porušením uvedeného práva účastníka na jednej
strane a povinnosti súdu na druhej strane sa účastníkovi konania (okrem upretia práva
dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma moţnosť náleţite,
skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky s jeho dôvodmi)
v rámci vyuţitia prípadne riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov.
Ak potom nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva
na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/
O.s.p. a zároveň aj dôvodnosť podaného dovolania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe
v odôvodení uznesenia odvolací súd zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, prečo
rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušil a svoje závery aj primerane vysvetlil. Odvolací súd
poukázal na to, ţe prvostupňový súd ţiadnym spôsobom nezdôvodnil, prečo tvrdenia ţalobcu
nepokladal za pravdivé a naopak tvrdenia ţalovanej, resp. svedkov za pravdivé povaţoval.
Ďalej dodal, ţe pokiaľ sa súd nevysporiada so všetkými tvrdeniami a námietkami účastníkov,
riadnym spôsobom nevyhodnotí vykonané dôkazy a nezdôvodní svoje rozhodnutie, takéto
rozhodnutie je nepreskúmateľné a preto postup odvolacieho súdu nemôţe byť iný ako takéto
rozhodnutie zrušiť a vrátiť prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Rozhodnutie odvolacieho
súdu nemoţno povaţovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné,
pretoţe odvolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia
príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného
súdu, iba skutočnosť, ţe dovolateľ/ka sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotoţňuje,
nemôţe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia súdu
(napr. I. ÚS 188/06). Táto námietka ţalovanej je preto nedôvodná.
Ţalovaná ďalej v dovolaní tvrdila, ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.). Iná vada konania je
procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p. nezakladá
zmätočnosť rozhodnutia. Je právne relevantná, ak mala za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci. Dovolací súd môţe pristúpiť k posúdeniu opodstatnenosti tohto tvrdenia o existencii
tohto dovolacieho dôvodu aţ vtedy, keď je dovolanie z určitého zákonného dôvodu prípustné;
o tento prípad ale v prejednávanej veci nejde.
Vzhľadom na uvedené moţno zhrnúť, ţe v danom prípade prípustnosť dovolania
nemoţno vyvodiť z ustanovenia § 239 O.s.p., ani z ustanovenia § 237 O.s.p. Najvyšší súd
Slovenskej republiky preto dovolanie ţalovanej odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p.
v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je
dovolanie prípustné. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa
uznesením odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
V dovolacom konaní procesne úspešnému ţalobcovi vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti ţalovanej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p., § 224 ods. 1
O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Ţalobca podal návrh na rozhodnutie o priznaní náhrady trov
dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p.) a trovy tohto
konania vyčíslil. Dovolací súd mu priznal náhradu spočívajúcu v odmene advokáta za 1 úkon
právnej sluţby – vypracovanie vyjadrenia k dovolaniu z 26. augusta 2011 /doručené súdu
30. augusta 2011/ (§ 14 ods. 1 písm. b/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych sluţieb v znení neskorších predpisov). Základnú sadzbu
tarifnej odmeny určil podľa § 11 ods. 1 písm. a/ tejto vyhlášky v sume 57 €, čo s náhradou
výdavkov na miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné vo výške jednej stotiny
výpočtového základu 7,41 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje spolu 64,41 €. Pretoţe však
trovy boli uplatnené len v sume 58,86 €, dovolací súd nemohol priznať viac, ako sa ţiadalo.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 31. októbra 2012
JUDr. Martin Vladik, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová