Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
628/387068.91699a.pdf
PDF · 139.33 KB
No categories available
2Cdo/2/2012
Najvyšší súd 2 Cdo 2/2012
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcov 1/ J. K., nar. X., bývajúceho
v S., 2/ M. I., bývajúcej v S., 3/ A. B., bývajúcej v S., 4/ Š. V., bývajúceho v S., 5/ J. V.,
bývajúceho v S., 6/ M. Š., bývajúcej v S., 7/ A. K., bývajúcej v Ţ., zastúpení JUDr. P. P.,
advokátom v S., 8/ A. D., bývajúceho v M., 9/ P. D., bývajúceho v M., 10/ V. Š., bývajúcej
v Ţ., 11/ M. D., bývajúceho v B., 12/ J. K., bývajúcej v P., 13/ I. N., bývajúcej v L., 14/ J. S.,
bývajúcej v N., 15/ J. M., bývajúcej v M., 16/ V. Š., bývajúcej v S., 17/ P. D., bývajúceho v P.,
toho času na neznámom mieste, zastúpený JUDr. J. J, vyšším súdnym úradníkom Okresného súdu
Bardejov, proti ţalovaným 1/ K. L., bývajúcej v S., zastúpenej B., so sídlom v P., 2/ W. S.,
so sídlom v B., zastúpenej JUDr. R. B., advokátom v P., o neplatnosť kúpnej zmluvy, vedenej
na Okresnom súde Poprad pod sp. zn. 13 C 806/2002, o dovolaní ţalovaných 1/ a 2/ proti
rozsudku Krajského súdu v Prešove z 12. apríla 2011 sp. zn. 11 Co 64/2010, takto
rozhodol:
Z r u š u j e rozsudok Krajského súdu v Prešove z 12. apríla 2011 sp. zn.
11 Co 64/2010 a vec mu vracia na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Poprad rozsudkom z 5. septembra 2007 č.k. 13 C 806/2002-830 ţalobu
ţalobcov o vyslovenie neplatnosti kúpnej zmluvy uzavretej 13. novembra 1992 medzi
ţalovanou 1/ ako predávajúcou a ţalovanou 2/ ako kupujúcou zamietol. Vychádzajúc
z právneho názoru odvolacieho súdu vysloveného v uznesení z 21. decembra 2005 sp. zn.
7 Co 154/2005, ktorým bol zrušený rozsudok Okresného súdu Poprad zo 7. júna 2005
č.k. 13 C 806/2002-582, prvostupňový súd skúmal, či boli splnené podmienky
pre nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam prevedeným napadnutou kúpnou
zmluvou vydrţaním v prospech ţalovanej 2/. Darovacia zmluva medzi nebohou T. V. a
ţalovanou 1/ bola uzavretá 7. júna 1991, pričom ţalovaná 1/ začala s predmetnou
nehnuteľnosťou nakladať ako s vlastnou, o čom svedčí aj skutočnosť, ţe prostredníctvom
svojho zaťa poţiadala o vydanie pôdy od P. (napr. č.l. 214 a nasl.), pri jednaniach
s JUDr. F., vtedy zástupcom ţalovanej 2/, vystupovala ako vlastníčka týchto pozemkov.
Následne ţalovaná 1/ 13. novembra 1992 uzavrela kúpnu zmluvu so ţalovanou 2/, ktorou
na ňu previedla nehnuteľnosti darované nebohou T. V.. Súd skúmal oprávnenosť drţby –
dobromyseľnosť drţiteľa o tom, ţe mu vec alebo právo patrí, a to tak voči ţalovanej 1/,
ako aj voči ţalovanej 2/. Skúmal, či ţalovaná 1/ mohla vedieť, ţe darovacia zmluva, ktorú
uzatvárala s nebohou T. V., by mohla byť (absolútne) neplatným právnym úkonom
z dôvodu duševnej poruchy menovanej, ktorá ju činí nespôsobilou na právne úkony,
najmä s ohľadom na rozsudok Okresného súdu Poprad z 21. januára 2002 č.k.
9 C 1592/1998-220. Výsluchom svedkov zistil, ţe ţiaden z nich nemal pochybnosti o tom,
ţe by nebohá T. V. mala trpieť duševnou poruchou, ktorá by jej bránila chápať význam
právnych úkonov. Vedela sa orientovať, vedela, kde je, čo práve robí, s kým sa rozpráva,
navonok sa neprejavovala ako trpiaca nejakou poruchou. Ošetrujúca lekárka nebohej
T. V., MUDr. R. K., sa vyjadrila, ţe T. V. nikdy nebola liečená v súvislosti s duševnými
poruchami, a ona nikdy neuvaţovala, ţe by u pani V. odporučila pozbavenie spôsobilosti
na právne úkony. Na základe svedeckých výpovedí, ako aj ošetrujúcej lekárky súd dospel
k záveru, ţe rozsah duševných zmien T. V. nemusel byť pri beţnej komunikácii
postrehnuteľný. Ţalovaná 2/ sa drţby ujala odo dňa uzavretia napadnutej kúpnej zmluvy,
t.j. od 13. novembra 1992 s tým, ţe nehnuteľnosti kupovala od ţalovanej 1/ ako od
vlastníčky na základe predloţeného listu vlastníctva. Od uzavretia zmluvy sa správala ako
vlastníčka. Uţ v decembri 1992 poţiadala o udelenie súhlasu k pouţitiu
poľnohospodárskej pôdy pre nepoľnohospodárske účely (stavebné – rozšírenia areálu) a aj
inak nakladala s pozemkami ako s vlastnými, platila daň z nehnuteľností, rokovala s P.
o uţívaní pozemkov, na ktorých ešte nemohla realizovať stavebné práce. Súd uzavrel, ţe
do doby oprávnenej drţby pozemkov ţalovanou 2/ moţno započítať dobu, po ktorú
pozemky oprávnene drţala ţalovaná 1/, a teda desaťročná vydrţacia doba ustanovená
v § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka pre vydrţanie nehnuteľnosti uplynula 7. júna 2001.
Týmto momentom sa ţalovaná 2/ stala vlastníčkou predmetných pozemkov vydrţaním.
Vzhľadom na nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti vydrţaním ţalovanou 2/,
nie je zo strany ţalobcov preukázaný naliehavý právny záujem na určovacej ţalobe.
O trovách konania súd rozhodol podľa § 151 ods. 3 O.s.p.
Krajský súd v Prešove rozsudkom z 21. mája 2008 sp. zn. 11 Co 100/2007 rozsudok
súdu prvého stupňa potvrdil. Súčasne vo výroku rozsudku pripustil dovolanie voči svojmu
rozhodnutiu v zmysle § 238 ods. 3 O.s.p., s tým, ţe za otázku zásadného právneho významu
povaţoval otázku, či spor medzi ţalobcami a ţalovanou 1/ o neplatnosť darovacej zmluvy,
ktorá časovo predchádzala napadnutej kúpnej zmluve ohľadom tej istej nehnuteľnosti
uzavretej medzi ţalovanou 1/ a ţalovanou 2/, mal vplyv na dobromyseľnosť drţby
ţalovanej 2/, ak o tomto spore mala počas plynutia vydrţacej doby vedomosť. Odvolací súd sa
stotoţnil so záverom súdu prvého stupňa, ţe v danom prípade ţalovaná 2/ predmetnú
nehnuteľnosť nadobudla do vlastníctva vydrţaním. Nie je teda daný naliehavý právny záujem na
určení neplatnosti kúpnej zmluvy uzavretej medzi ţalovanou 1/ a ţalovanou 2/, pretoţe právne
postavenie ţalobcov by sa ani v prípade opačného rozhodnutia nijako nezmenilo. Za začiatok
plynutia vydrţacej doby však povaţoval nie deň uzatvorenia darovacej zmluvy medzi nebohou
T. V. a ţalovanou 1/, t.j. 7. jún 1991, ale aţ moment registrácie tejto zmluvy, t.j. 7. apríl 1992.
Ţalovaná 1/ drţala nehnuteľnosť aţ do 31. augusta 1993, kedy bol povolený vklad kúpnej
zmluvy, ktorou previedla nehnuteľnosti na ţalovanú 2/, tzn. ţe vydrţacia doba uplynula 7. apríla
2002. Ţaloba v danej veci bola podaná 14. novembra 2002, teda po uplynutí uvedenej doby. Súd
nemal pochybnosti o dobromyseľnosti drţby oboch ţalovaných. Osoba, ktorá je zapísaná ako
vlastník nehnuteľnosti v príslušnej evidencii, nemôţe pochybovať o oprávnenosti svojej drţby
a ani o tom, ţe je vlastníkom tejto nehnuteľnosti aţ do momentu, kedy je preukázaný opak.
Existencia sporu o platnosť darovacej zmluvy uzavretej medzi T. V. a ţalovanou 1/ nemohla
spochybniť oprávnenosť jeho drţby ako vlastníka nehnuteľnosti.
Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z 28. septembra 2010 sp. zn.
2 Cdo 228/2009 na dovolanie ţalobcov 1/ aţ 8/ rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu
vrátil na ďalšie konanie. Rozhodnutie odôvodnil tým, ţe odvolací súd sám nevyslovil a riadne
neodôvodnil svoj právny názor na poloţenú dovolaciu otázku, ktorá zároveň vymedzuje
rozsah preskúmavania dovolaním napadnutého rozsudku. Dovolací súd preto konštatoval
nepreskúmateľnosť rozsudku v tomto rozsahu. Najvyšší súd Slovenskej republiky uviedol, ţe
odvolací súd v prípade pripustenia dovolania voči svojmu potvrdzujúcemu rozsudku nielenţe
znáša povinnosť naformulovať dovolaciu otázku, ale sa ňou vo svojom rozhodnutí musí aj
zaoberať a predloţiť ním odôvodnený právny záver. Dovolací súd len preskúmava správnosť
a zákonnosť tohto právneho záveru. Dovolací súd sa následne buď stotoţní s názorom
odvolacieho súdu (dovolanie zamietne), alebo zaujme opačné stanovisko. Nemôţe však sám
túto otázku riešiť.
Krajský súd v Prešove rozsudkom z 12. apríla 2011 sp. zn. 11 Co 64/2010 rozsudok
súdu prvého stupňa zmenil a určil, ţe kúpna zmluva z 13. novembra 1992 uzavretá medzi K.
L. ako predávajúcou na jednej strane a W. ako kupujúcou na druhej strane, registrovaná
Katastrálnym úradom v K. pod č. V. dňa 31. augusta 1993 je neplatná. Rozhodnutie
odôvodnil tým, ţe je nepochybné, ţe ţalovaná 2/, keď vstupovala do drţby k predmetnej
nehnuteľnosti vychádzala z toho, ţe ţalovaná 1/ je zapísaná ako vlastníčka nehnuteľnosti,
a teda za obdobie od vkladu kúpnej zmluvy, t.j. od 31. augusta 1993 aţ do podania tejto
ţaloby bola z hľadiska oprávnenosti drţby nepochybne, so zreteľom na všetky okolnosti,
dobromyseľná. Odvolací súd doplnil dokazovanie oboznámením sa so spisom Okresného
súdu Poprad sp. zn. 9 C 1592/98 a najmä so znaleckým posudkom na č.l. 18-25, ďalej
s posudkom MUDr. E. L. na č.l. 113. Znalecké posudky súd na pojednávaní prečítal a na
základe týchto listinných dôkazov dospel k záveru, ţe drţba predmetnej nehnuteľnosti
ţalovanou 1/ za obdobie od uzavretia darovacej zmluvy, resp. od jej registrácie 7. apríla 1992
aţ do uzavretia kúpnej zmluvy 13. novembra 1992 nebola drţbou oprávnenou, pretoţe so
zreteľom na všetky okolnosti nebola dobromyseľná. Taktieţ obdobie od 13. novembra 1992,
kedy bola uzavretá kúpna zmluva, aţ do jej vkladu, t.j. do 31. augusta 1993, nemôţe byť
obdobím oprávnenej drţby či uţ ţalovanou 1/ alebo ţalovanou 2/. So zreteľom na všetky
okolnosti mohla byť ţalovaná 2/ oprávnenou drţiteľkou aţ od momentu, kedy kúpna zmluva
bola zavkladovaná na správe katastra, t.j. od 31. augusta 1993. Do tohto obdobia si mohla len
prípadne započítať oprávnenú drţbu predmetnej nehnuteľnosti ţalovanou 1/, čo však nebolo
moţné, keďţe ţalovaná 1/ oprávnenou drţiteľkou nebola. Odvolací súd vychádzal z toho, ţe
ţalovaná 1/ ţila s darkyňou, poznala jej zdravotný stav i zmeny zdravotného stavu a musela si
byť vedomá, ţe uzatvára darovaciu zmluvu s osobou, ktorá si neuvedomuje, aký právny úkon
robí. Odvolací súd ešte v tejto súvislosti poukázal na závery znaleckých posudkov prečítaných
na odvolacom pojednávaní, podľa ktorých v uvedenom období T. V. bola v niektorých
obdobiach dezorientovaná, trpela transitórnymi amentnými stavmi. Stav pri danej poruche
býva kolísavý, teda niekedy lepší, niekedy horší, ale v podstate poruchy menia osobnosť.
Celkový útlm psychických procesov znamená zníţenú kritičnosť, nedostatok pevnej vôle,
nedostatok rozhodnosti a poruchy pamäti sa prejavili aj pri predmetnom právnom úkone. Jej
osobnosť bola v čase podpisu zmluvy zmenená artériosklerotickým procesom a pri zhoršenej
pamäti mohla aj zabudnúť na predchádzajúci dohovor medzi dedičmi. Tieţ MUDr. E. L.
konštatovala vo svojom znaleckom posudku, ţe uţ v roku 1978 existovala lekárska správa
ošetrujúceho lekára, ktorý konštatoval stareckú demenciu. Odvolací súd práve na základe
týchto zistení mal za to, ţe v uvedenom období ţalovaná 1/ mala o týchto zmenách
zdravotného stavu vedomosť, bola si vedomá toho, aký je zdravotný stav T. V., a teda aj toho,
ţe nie je schopná darovaciu zmluvu uzavrieť ako osoba, ktorá si je vedomá, aký právny úkon
uzatvára a aké dôsledky sú z tohto právneho úkonu. Odvolací súd preto urobil záver o tom, ţe
obdobie drţby predmetnej nehnuteľnosti ţalovanou 1/ nebolo moţné hodnotiť ako drţbu
dobromyseľnú so zreteľom na všetky okolnosti, a teda započítať toto obdobie drţby do
vydrţacej doby ţalovanej 2/. Zároveň konštatoval, ţe ţalobcovia majú na poţadovanom
určení naliehavý právny záujem. Na základe uvedeného rozsudok súdu prvého stupňa zmenil
a ţalobe vyhovel (§ 220 O.s.p.).
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie ţalovaná 1/. Ţiadala
napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Prípustnosť
dovolania vyvodzovala z § 237 písm. f/ O.s.p. a jeho dôvodnosť z § 241 ods. 2 písm. a/ aţ c/
O.s.p. Poukázala na to, ţe v predmetnej veci nie je daný naliehavý právny záujem
na poţadovanom určení (§ 80 písm. c/ O.s.p.). Rozhodnutím súdu o neplatnosti kúpnej
zmluvy sa nijakým spôsobom neurčilo vlastníctvo k jej predmetu. Na takomto určení nemôţu
mať ţalobcovia právny záujem, nakoľko takýto rozsudok súdu im nepriznáva ich dedičské
právo, ktorého sa domáhajú. Konečným záujmom ţalobcov teda preukázateľne nie je určenie
neplatnosti kúpnej zmluvy ale priznanie vlastníckeho práva k svojím dedičským podielom,
t.j. určenie, ţe nehnuteľnosti patria do dedičstva po nebohej T. V.. Oba súdy sa preto zbytočne
zaoberali otázkou vydrţania namiesto toho, aby sa v súlade so zásadou hospodárnosti konania
zaoberali otázkou existencie naliehavého právneho záujmu. Odvolací súd na základe dôkazu –
znaleckého posudku, ktorého podstatné časti na pojednávaní prečítal mal za to, ţe T. V. sa
musela okoliu javiť ako osoba nespôsobilá na právne úkony. Ţalovaná 1/ pritom toto tvrdenie
od počiatku popierala. Ţalovaná 1/, na rozdiel od svojich súrodencov sa o matku osobne
starala, poznala ju a nikdy nemala ani najmenší dojem, ţe jej matka si nie je vedomá
dôsledkov svojho konania. Okrem nej túto skutočnosť potvrdili aj ďalší svedkovia, ktorí
zhodne potvrdili, ţe T. V. do konca ţivota komunikovala, všetkému rozumela a nikomu
z týchto svedkov sa nejavila ako osoba, ktorá má duševné problémy. Pritom ide o svedkov,
ktorí si T. V. pamätajú, vídali ju, poznali. Z medicínskej praxe je známe, ţe nie kaţdá
nespôsobilá osoba sa takto musí javiť aj iným osobám. Ţalovaná 1/ bola s matkou denne
a nikdy nemala pocit, ţe by jej matka nebola spôsobilá na darovací úkon. Nehnuteľnosti
nadobudla preto dobromyseľne a ako také ich predala ţalovanej 2/. Ak bola nespôsobilosť
T. V. taká zjavná, nie je zrejmé, z akého dôvodu bola 7. októbra 1992 prostredníctvom
právneho zástupcu písomne vyzvaná na vyrovnanie dedičského podielu.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie aj ţalovaná 2/. Ţiadala
napadnuté rozhodnutie zmeniť a potvrdiť rozsudok okresného súdu alebo napadnuté
rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania
vyvodzovala z § 237 písm. f/ O.s.p. a jeho dôvodnosť z § 241 ods. 2 písm. a/ aţ c/ O.s.p.
Zdôraznila, ţe dovolací súd zrušil rozsudok odvolacieho súdu z čisto formálneho dôvodu,
pretoţe odvolací súd sám nevyslovil a riadne neodôvodnil svoj právny názor na poloţenú
dovolaciu otázku, pričom dovolací súd nemohol túto otázku sám riešiť. Dovolací súd tak
nezaujal k poloţenej dovolacej otázke alebo k rozhodnutiu odvolacieho súdu ţiadny
relevantný právny názor, ktorý by mohol odôvodňovať iný záver odvolacieho súdu, a uţ
vôbec nie taký, ktorým by odvolací súd bol v ďalšom rozhodovaní viazaný. V oboch
prípadoch odvolací súd rozhodoval o rovnakom odvolaní voči rozsudku prvostupňového súdu
bez toho, aby došlo k akejkoľvek zmene skutkového stavu alebo dôkazov. V čase vynesenia
napadnutého rozsudku odvolacím súdom bolo konanie v rovnakom stave, v akom sa
nachádzalo v čase vynesenia jeho predchádzajúceho rozsudku (datovaného 21. mája 2008).
Rozhodovanie súdu tak nemohlo byť nijako ovplyvnené novým skutkovým stavom alebo
dôkazmi, ktoré by sa mohli medzitým vyskytnúť alebo objaviť. Odvolací súd v identickom
zloţení dospel pri posudzovaní tej istej skutkovej a právnej otázky vo svojich dvoch
rozhodnutiach k diametrálne odlišnému záveru. V napadnutom rozsudku odvolací súd zaujal
presne opačný právny názor ako vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí v danej veci.
Rozhodnutie preto pokladá za prekvapivé a takýto postup povaţuje za porušenie princípu
právnej istoty. Ţalovaná nemohla predvídať zmenu právneho názoru a v konečnom dôsledku
aj rozhodnutia odvolacieho súdu. Dovolateľka zároveň rozhodnutie súdu pokladá
za arbitrárne a nezákonné. Je názoru, ţe postupom odvolacieho súdu jej bola odňatá moţnosť
konať pred súdom. Prečítanie znaleckých posudkov odvolacím súdom na pojednávaní
nemoţno v ţiadnom prípade povaţovať za doplnenie dokazovania. Odvolací súd otázku
dobromyseľnosti ţalovanej 1/ ako riadne evidovanej vlastníčky nesprávne právne posúdil, a to
dokonca v rozpore so svojím predchádzajúcim vlastným právnym názorom. Jednoznačnosť
záveru odvolacieho súdu ohľadne dobromyseľnosti ţalovanej nemá ţiadnu oporu v zisteniach
a vykonanom dokazovaní. Rovnako podotkla, ţe na poţadovanom určení nie je naliehavý
právny záujem, pričom odvolací súd sa ani s námietkou nedostatku naliehavého záujmu
nevysporiadal.
K dovolaniu ţalovaných sa vyjadrili ţalobcovia 1/ aţ 7/ a navrhli dovolanie/a
odmietnuť, resp. zamietnuť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podali včas účastníci konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpení v zmysle § 241 ods. 1
O.s.p. proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238 ods. 1
O.s.p.) bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) preskúmal napadnutý
rozsudok odvolacieho súdu a dospel k záveru, ţe ho treba zrušiť.
Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním moţno napadnúť právoplatné
rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. Dovolanie je tieţ prípustné proti
rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej
V zmysle § 241 ods. 2 O.s.p. môţe byť dovolanie podané iba z dôvodov, ţe
a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou,
ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania,
ale i v dovolaní uplatnenými dôvodmi. Obligatórne (§ 242 ods. 1 O.s.p.) sa zaoberá
procesnými vadami uvedenými v § 237 O.s.p. a tieţ tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Vzhľadom na obsah dovolaní ako aj na zákonnú povinnosť dovolacieho súdu
(§ 242 ods. 1 druhá veta O.s.p.) skúmať vţdy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu
nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p.,
zaoberal sa dovolací súd otázkou, či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu,
nedostatku spôsobilosti účastníka byť účastníkom konania, nedostatku riadneho zastúpenia
procesne nespôsobilého účastníka, o prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv
začatého konania, prípad nedostatku návrhu na začatie konania tam, kde konanie sa mohlo
začať len na takýto návrh, prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať, alebo prípad
rozhodovania vylúčeným sudcom či súdom nesprávne obsadeným. Dovolatelia vady v zmysle
§ 237 písm. a/ aţ e/, g/ O.s.p. nenamietali a tieto nezistil ani dovolací súd.
Ako jeden z dôvodov dovolania bolo uvedené nedostatočné odôvodnenie rozsudku
odvolacieho súdu (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Po preskúmaní veci dovolací súd dospel k záveru, ţe
táto námietka je dôvodná.
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho s navrhovateľ
(ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje
za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Podľa § 211 ods. 2 O.s.p. ak tento zákon neustanovuje inak, pre konanie
na odvolacom súde platia primerane ustanovenia o konaní pred súdom prvého stupňa.
Vady konania vymedzené v zhora citovaných častiach ustanovenia § 237 O.s.p. sú
porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, toto právo
zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj čl. 46
a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (Ruiz Torija c/a
Španielsko z 9. decembra 1994, Séria A, č. 303-A), Komisie (napr. stanovisko vo veci E.R.T.
c/a Španielsko z roku 1993, sťaţnosť č. 18390/91) a Ústavného súdu Slovenskej republiky
(nález z 12. mája 2004 sp. zn. I. ÚS 226/03), treba za porušenie práva na spravodlivé súdne
konanie povaţovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho
rozhodnutia.
Pretoţe povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka
na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vyporiada
i so špecifickými námietkami účastníka; porušením uvedeného práva účastníka na jednej
strane a povinnosti súdu na druhej strane sa účastníkovi konania (okrem upretia práva
dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma moţnosť náleţite,
skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky s jeho dôvodmi)
v rámci vyuţitia prípadne riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov.
Ak potom nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva
na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/
O.s.p. a zároveň aj dôvodnosť podaného dovolania.
V predmetnej veci okresný súd ţalobu ţalobcov o vyslovenie neplatnosti kúpnej
zmluvy uzavretej 13. novembra 1992 medzi ţalovanou 1/ ako predávajúcou
a ţalovanou 2/ ako kupujúcou zamietol. Darovacia zmluva medzi nebohou T. V. a
ţalovanou 1/ bola uzavretá 7. júna 1991, pričom ţalovaná 1/ začala s predmetnou
nehnuteľnosťou nakladať ako s vlastnou. Následne ţalovaná 1/ 13. novembra 1992
uzavrela kúpnu zmluvu so ţalovanou 2/, ktorou na ňu previedla nehnuteľnosti darované
nebohou T. V.. Súd skúmal oprávnenosť drţby – dobromyseľnosť drţiteľa o tom, ţe mu
vec alebo právo patrí, a to tak voči ţalovanej 1/, ako aj voči ţalovanej 2/. Výsluchom
svedkov súd zistil, ţe ţiaden z nich nemal pochybnosti o tom, ţe by nebohá T. V. mala
trpieť na duševnú poruchu, ktorá by jej bránila chápať význam právnych úkonov. Vedela
sa orientovať, vedela, kde je, čo práve robí, s kým sa rozpráva, navonok sa neprejavovala
ako trpiaca nejakou poruchou. Ošetrujúca lekárka T. V., MUDr. R. K., sa vyjadrila, ţe
nebohá T. V. nikdy nebola liečená v súvislosti s duševnými poruchami, a ona nikdy
neuvaţovala, ţe by u pani V. odporučila pozbavenie spôsobilosti na právne úkony. Na
základe svedeckých výpovedí, ako aj ošetrujúcej lekárky súd dospel k záveru, ţe rozsah
duševných zmien nebohej T. V. nemusel byť pri beţnej komunikácii postrehnuteľný. Súd
uzavrel, ţe do doby oprávnenej drţby pozemkov ţalovanou 2/ moţno započítať dobu, po
ktorú pozemky oprávnene drţala ţalovaná 1/, a teda desaťročná vydrţacia doba
ustanovená § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka pre vydrţanie nehnuteľnosti uplynula
7. júna 2001 (7. júna 1991 uzavreli nebohá T. V. a ţalovaná 1/ darovaciu zmluvu),
momentom ktorým sa ţalovaná 2/ stala vlastníčkou predmetných pozemkov vydrţaním.
Vzhľadom na nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti vydrţaním ţalovanou 2/,
súd prvého stupňa ţalobu zamietol. Krajský súd na rozdiel od súdu prvého stupňa (po
zmene právneho názoru vyjadreného vo svojom predchádzajúcom rozsudku) po doplnení
dokazovania uzavrel, ţe na základe zistení zo znaleckých posudkov zo spisu Okresného súdu
Poprad sp. zn. 9 C 1592/98 na č.l. 18-25 a z posudku MUDr. E. L. na č.l. 113, ţalovaná 1/
musela mať vedomosť o zmenách zdravotného stavu T. V. a bola si vedomá toho, aký
zdravotný stav T. V. je, a teda aj toho, ţe nie je schopná darovaciu zmluvu uzavrieť ako
osoba, ktorá si je vedomá, aký právny úkon uzatvára a aké dôsledky sú z tohto právneho
úkonu. Z tohto dôvodu odvolací súd uzavrel, ţe obdobie drţby predmetnej nehnuteľnosti
ţalovanou 1/ nebolo moţné hodnotiť ako drţbu dobromyseľnú so zreteľom na všetky
okolnosti, a teda započítať toto obdobie drţby do vydrţacej doby ţalovanej 2/. Na základe
uvedeného rozsudok súdu prvého stupňa zmenil a ţalobe vyhovel (§ 220 O.s.p.).
Z rozhodnutia odvolacieho súdu nie je zrejmé (ako vyplýva z vyššie uvedeného), prečo
odvolací súd nevzal do úvahy skutočnosti plynúce z rozsiahleho dokazovania vykonaného
pred súdom prvého stupňa (výpovede svedkov ako aj vyjadrenie ošetrujúcej lekárky).
Odvolací súd svoj právny názor oprel o dôkazy, ktoré vykonal v rámci odvolacieho konania
(doplnil dokazovanie), pričom ostané doteraz vykonané dôkazy ostali bez povšimnutia a to
bez odôvodnenia. Takéto rozhodnutie odvolacieho súdu nemoţno preto povaţovať
za dostatočne odôvodnené a presvedčivé. V prípade, ţe odvolací súd nemal v úmysle vziať
tieto dôkazy do úvahy, je potrebné bliţšie zdôvodniť, prečo a na základe čoho dospel
k takémuto záveru.
Odôvodnenie rozhodnutia musí obsahovať výklad opodstatnenosti, pravdivosti,
zákonnosti a spravodlivosti výroku rozsudku. Súdy sa v odôvodnení svojho rozhodnutia
musia vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a ich myšlienkový postup musí
byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen poukazom na všetky skutočnosti zistené
vykonaným dokazovaním, ale tieţ s poukazom na právne závery, ktoré prijali. Účelom
odôvodnenia rozsudku je predovšetkým preukázať správnosť rozsudku. Odôvodnenie musí
byť súčasne i prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutí
v konaní o riadnom alebo mimoriadnom opravnom prostriedku, t.j. musí byť preskúmateľné.
Zákonom poţadované riadne a presvedčivé odôvodnenie písomnej formy rozsudku (§ 157
ods. 2 O.s.p. v spojení s § 211 O.s.p.) je nielen formálnou poţiadavkou, ktorou sa má zamedziť
vydaniu obsahovo nezdôvodnených, nepresvedčivých alebo neurčitých a nezrozumiteľných
rozsudkov, ale má byť v prvom rade prameňom poznania úvah súdu tak v otázke zisťovania
skutkového stavu veci, ako aj v právnom posúdení veci.
Uvedená skutočnosť, ţe v konaní došlo k procesnej vade podľa § 237 písm. f/ O.s.p. je
okolnosťou, pre ktorú musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie vţdy zrušiť. Najvyšší súd
Slovenskej republiky preto rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie (§ 243b ods. 1 O.s.p.). S poukazom na právnu úpravu dovolacieho konania
nezaoberal sa napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti
ako ani ďalšími námietkami uvedenými v dovolaní/dovolaniach.
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania
a dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 veta tretia O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 31. októbra 2012
JUDr. Martin V l a d i k , v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová