Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2Cdo/2/2012

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcov 1/ J. K., nar. X., bývajúceho

v S., 2/ M. I., bývajúcej v S., 3/ A. B., bývajúcej v S., 4/ Š. V., bývajúceho v S., 5/ J. V.,

bývajúceho v S., 6/ M. Š., bývajúcej v S., 7/ A. K., bývajúcej v Ţ., zastúpení JUDr. P. P.,

advokátom v S., 8/ A. D., bývajúceho v M., 9/ P. D., bývajúceho v M., 10/ V. Š., bývajúcej

v Ţ., 11/ M. D., bývajúceho v B., 12/ J. K., bývajúcej v P., 13/ I. N., bývajúcej v L., 14/ J. S.,

bývajúcej v N., 15/ J. M., bývajúcej v M., 16/ V. Š., bývajúcej v S., 17/ P. D., bývajúceho v P.,

toho času na neznámom mieste, zastúpený JUDr. J. J, vyšším súdnym úradníkom Okresného súdu

Bardejov, proti ţalovaným 1/ K. L., bývajúcej v S., zastúpenej B., so sídlom v P., 2/ W. S.,

so sídlom v B., zastúpenej JUDr. R. B., advokátom v P., o neplatnosť kúpnej zmluvy, vedenej

na Okresnom súde Poprad pod sp. zn. , o dovolaní ţalovaných 1/ a 2/ proti

rozsudku Krajského súdu v Prešove z 12. apríla 2011 sp. zn. , takto

rozhodol:

Z r u š u j e rozsudok Krajského súdu v Prešove z 12. apríla 2011 sp. zn.

a vec mu vracia na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Poprad rozsudkom z 5. septembra 2007 č.k. -830 ţalobu

ţalobcov o vyslovenie neplatnosti kúpnej zmluvy uzavretej 13. novembra 1992 medzi

ţalovanou 1/ ako predávajúcou a ţalovanou 2/ ako kupujúcou zamietol. Vychádzajúc

z právneho názoru odvolacieho súdu vysloveného v uznesení z 21. decembra 2005 sp. zn.

, ktorým bol zrušený rozsudok Okresného súdu Poprad zo 7. júna 2005

č.k. -582, prvostupňový súd skúmal, či boli splnené podmienky

pre nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam prevedeným napadnutou kúpnou

zmluvou vydrţaním v prospech ţalovanej 2/. Darovacia zmluva medzi nebohou T. V. a

ţalovanou 1/ bola uzavretá 7. júna 1991, pričom ţalovaná 1/ začala s predmetnou

nehnuteľnosťou nakladať ako s vlastnou, o čom svedčí aj skutočnosť, ţe prostredníctvom

svojho zaťa poţiadala o vydanie pôdy od P. (napr. č.l. 214 a nasl.), pri jednaniach

s JUDr. F., vtedy zástupcom ţalovanej 2/, vystupovala ako vlastníčka týchto pozemkov.

Následne ţalovaná 1/ 13. novembra 1992 uzavrela kúpnu zmluvu so ţalovanou 2/, ktorou

na ňu previedla nehnuteľnosti darované nebohou T. V.. Súd skúmal oprávnenosť drţby –

dobromyseľnosť drţiteľa o tom, ţe mu vec alebo právo patrí, a to tak voči ţalovanej 1/,

ako aj voči ţalovanej 2/. Skúmal, či ţalovaná 1/ mohla vedieť, ţe darovacia zmluva, ktorú

uzatvárala s nebohou T. V., by mohla byť (absolútne) neplatným právnym úkonom

z dôvodu duševnej poruchy menovanej, ktorá ju činí nespôsobilou na právne úkony,

najmä s ohľadom na rozsudok Okresného súdu Poprad z 21. januára 2002 č.k.

-220. Výsluchom svedkov zistil, ţe ţiaden z nich nemal pochybnosti o tom,

ţe by nebohá T. V. mala trpieť duševnou poruchou, ktorá by jej bránila chápať význam

právnych úkonov. Vedela sa orientovať, vedela, kde je, čo práve robí, s kým sa rozpráva,

navonok sa neprejavovala ako trpiaca nejakou poruchou. Ošetrujúca lekárka nebohej

T. V., MUDr. R. K., sa vyjadrila, ţe T. V. nikdy nebola liečená v súvislosti s duševnými

poruchami, a ona nikdy neuvaţovala, ţe by u pani V. odporučila pozbavenie spôsobilosti

na právne úkony. Na základe svedeckých výpovedí, ako aj ošetrujúcej lekárky súd dospel

k záveru, ţe rozsah duševných zmien T. V. nemusel byť pri beţnej komunikácii

postrehnuteľný. Ţalovaná 2/ sa drţby ujala odo dňa uzavretia napadnutej kúpnej zmluvy,

t.j. od 13. novembra 1992 s tým, ţe nehnuteľnosti kupovala od ţalovanej 1/ ako od

vlastníčky na základe predloţeného listu vlastníctva. Od uzavretia zmluvy sa správala ako

vlastníčka. Uţ v decembri 1992 poţiadala o udelenie súhlasu k pouţitiu

poľnohospodárskej pôdy pre nepoľnohospodárske účely (stavebné – rozšírenia areálu) a aj

inak nakladala s pozemkami ako s vlastnými, platila daň z nehnuteľností, rokovala s P.

o uţívaní pozemkov, na ktorých ešte nemohla realizovať stavebné práce. Súd uzavrel, ţe

do doby oprávnenej drţby pozemkov ţalovanou 2/ moţno započítať dobu, po ktorú

pozemky oprávnene drţala ţalovaná 1/, a teda desaťročná vydrţacia doba ustanovená

v pre vydrţanie nehnuteľnosti uplynula 7. júna 2001.

Týmto momentom sa ţalovaná 2/ stala vlastníčkou predmetných pozemkov vydrţaním.

Vzhľadom na nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti vydrţaním ţalovanou 2/,

nie je zo strany ţalobcov preukázaný naliehavý právny záujem na určovacej ţalobe.

O trovách konania súd rozhodol podľa

Krajský súd v Prešove rozsudkom z 21. mája 2008 sp. zn. rozsudok

súdu prvého stupňa potvrdil. Súčasne vo výroku rozsudku pripustil dovolanie voči svojmu

rozhodnutiu v zmysle , s tým, ţe za otázku zásadného právneho významu

povaţoval otázku, či spor medzi ţalobcami a ţalovanou 1/ o neplatnosť darovacej zmluvy,

ktorá časovo predchádzala napadnutej kúpnej zmluve ohľadom tej istej nehnuteľnosti

uzavretej medzi ţalovanou 1/ a ţalovanou 2/, mal vplyv na dobromyseľnosť drţby

ţalovanej 2/, ak o tomto spore mala počas plynutia vydrţacej doby vedomosť. Odvolací súd sa

stotoţnil so záverom súdu prvého stupňa, ţe v danom prípade ţalovaná 2/ predmetnú

nehnuteľnosť nadobudla do vlastníctva vydrţaním. Nie je teda daný naliehavý právny záujem na

určení neplatnosti kúpnej zmluvy uzavretej medzi ţalovanou 1/ a ţalovanou 2/, pretoţe právne

postavenie ţalobcov by sa ani v prípade opačného rozhodnutia nijako nezmenilo. Za začiatok

plynutia vydrţacej doby však povaţoval nie deň uzatvorenia darovacej zmluvy medzi nebohou

T. V. a ţalovanou 1/, t.j. 7. jún 1991, ale aţ moment registrácie tejto zmluvy, t.j. 7. apríl 1992.

Ţalovaná 1/ drţala nehnuteľnosť aţ do 31. augusta 1993, kedy bol povolený vklad kúpnej

zmluvy, ktorou previedla nehnuteľnosti na ţalovanú 2/, tzn. ţe vydrţacia doba uplynula 7. apríla

2002. Ţaloba v danej veci bola podaná 14. novembra 2002, teda po uplynutí uvedenej doby. Súd

nemal pochybnosti o dobromyseľnosti drţby oboch ţalovaných. Osoba, ktorá je zapísaná ako

vlastník nehnuteľnosti v príslušnej evidencii, nemôţe pochybovať o oprávnenosti svojej drţby

a ani o tom, ţe je vlastníkom tejto nehnuteľnosti aţ do momentu, kedy je preukázaný opak.

Existencia sporu o platnosť darovacej zmluvy uzavretej medzi T. V. a ţalovanou 1/ nemohla

spochybniť oprávnenosť jeho drţby ako vlastníka nehnuteľnosti.

Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z 28. septembra 2010 sp. zn.

na dovolanie ţalobcov 1/ aţ 8/ rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu

vrátil na ďalšie konanie. Rozhodnutie odôvodnil tým, ţe odvolací súd sám nevyslovil a riadne

neodôvodnil svoj právny názor na poloţenú dovolaciu otázku, ktorá zároveň vymedzuje

rozsah preskúmavania dovolaním napadnutého rozsudku. Dovolací súd preto konštatoval

nepreskúmateľnosť rozsudku v tomto rozsahu. Najvyšší súd Slovenskej republiky uviedol, ţe

odvolací súd v prípade pripustenia dovolania voči svojmu potvrdzujúcemu rozsudku nielenţe

znáša povinnosť naformulovať dovolaciu otázku, ale sa ňou vo svojom rozhodnutí musí aj

zaoberať a predloţiť ním odôvodnený právny záver. Dovolací súd len preskúmava správnosť

a zákonnosť tohto právneho záveru. Dovolací súd sa následne buď stotoţní s názorom

odvolacieho súdu (dovolanie zamietne), alebo zaujme opačné stanovisko. Nemôţe však sám

túto otázku riešiť.

Krajský súd v Prešove rozsudkom z 12. apríla 2011 sp. zn. rozsudok

súdu prvého stupňa zmenil a určil, ţe kúpna zmluva z 13. novembra 1992 uzavretá medzi K.

L. ako predávajúcou na jednej strane a W. ako kupujúcou na druhej strane, registrovaná

Katastrálnym úradom v K. pod č. V. dňa 31. augusta 1993 je neplatná. Rozhodnutie

odôvodnil tým, ţe je nepochybné, ţe ţalovaná 2/, keď vstupovala do drţby k predmetnej

nehnuteľnosti vychádzala z toho, ţe ţalovaná 1/ je zapísaná ako vlastníčka nehnuteľnosti,

a teda za obdobie od vkladu kúpnej zmluvy, t.j. od 31. augusta 1993 aţ do podania tejto

ţaloby bola z hľadiska oprávnenosti drţby nepochybne, so zreteľom na všetky okolnosti,

dobromyseľná. Odvolací súd doplnil dokazovanie oboznámením sa so spisom Okresného

súdu Poprad sp. zn. a najmä so znaleckým posudkom na č.l. 18-25, ďalej

s posudkom MUDr. E. L. na č.l. 113. Znalecké posudky súd na pojednávaní prečítal a na

základe týchto listinných dôkazov dospel k záveru, ţe drţba predmetnej nehnuteľnosti

ţalovanou 1/ za obdobie od uzavretia darovacej zmluvy, resp. od jej registrácie 7. apríla 1992

aţ do uzavretia kúpnej zmluvy 13. novembra 1992 nebola drţbou oprávnenou, pretoţe so

zreteľom na všetky okolnosti nebola dobromyseľná. Taktieţ obdobie od 13. novembra 1992,

kedy bola uzavretá kúpna zmluva, aţ do jej vkladu, t.j. do 31. augusta 1993, nemôţe byť

obdobím oprávnenej drţby či uţ ţalovanou 1/ alebo ţalovanou 2/. So zreteľom na všetky

okolnosti mohla byť ţalovaná 2/ oprávnenou drţiteľkou aţ od momentu, kedy kúpna zmluva

bola zavkladovaná na správe katastra, t.j. od 31. augusta 1993. Do tohto obdobia si mohla len

prípadne započítať oprávnenú drţbu predmetnej nehnuteľnosti ţalovanou 1/, čo však nebolo

moţné, keďţe ţalovaná 1/ oprávnenou drţiteľkou nebola. Odvolací súd vychádzal z toho, ţe

ţalovaná 1/ ţila s darkyňou, poznala jej zdravotný stav i zmeny zdravotného stavu a musela si

byť vedomá, ţe uzatvára darovaciu zmluvu s osobou, ktorá si neuvedomuje, aký právny úkon

robí. Odvolací súd ešte v tejto súvislosti poukázal na závery znaleckých posudkov prečítaných

na odvolacom pojednávaní, podľa ktorých v uvedenom období T. V. bola v niektorých

obdobiach dezorientovaná, trpela transitórnymi amentnými stavmi. Stav pri danej poruche

býva kolísavý, teda niekedy lepší, niekedy horší, ale v podstate poruchy menia osobnosť.

Celkový útlm psychických procesov znamená zníţenú kritičnosť, nedostatok pevnej vôle,

nedostatok rozhodnosti a poruchy pamäti sa prejavili aj pri predmetnom právnom úkone. Jej

osobnosť bola v čase podpisu zmluvy zmenená artériosklerotickým procesom a pri zhoršenej

pamäti mohla aj zabudnúť na predchádzajúci dohovor medzi dedičmi. Tieţ MUDr. E. L.

konštatovala vo svojom znaleckom posudku, ţe uţ v roku 1978 existovala lekárska správa

ošetrujúceho lekára, ktorý konštatoval stareckú demenciu. Odvolací súd práve na základe

týchto zistení mal za to, ţe v uvedenom období ţalovaná 1/ mala o týchto zmenách

zdravotného stavu vedomosť, bola si vedomá toho, aký je zdravotný stav T. V., a teda aj toho,

ţe nie je schopná darovaciu zmluvu uzavrieť ako osoba, ktorá si je vedomá, aký právny úkon

uzatvára a aké dôsledky sú z tohto právneho úkonu. Odvolací súd preto urobil záver o tom, ţe

obdobie drţby predmetnej nehnuteľnosti ţalovanou 1/ nebolo moţné hodnotiť ako drţbu

dobromyseľnú so zreteľom na všetky okolnosti, a teda započítať toto obdobie drţby do

vydrţacej doby ţalovanej 2/. Zároveň konštatoval, ţe ţalobcovia majú na poţadovanom

určení naliehavý právny záujem. Na základe uvedeného rozsudok súdu prvého stupňa zmenil

a ţalobe vyhovel ( ).

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie ţalovaná 1/. Ţiadala

napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Prípustnosť

dovolania vyvodzovala z a jeho dôvodnosť z aţ c/

Poukázala na to, ţe v predmetnej veci nie je daný naliehavý právny záujem

na poţadovanom určení ( ). Rozhodnutím súdu o neplatnosti kúpnej

zmluvy sa nijakým spôsobom neurčilo vlastníctvo k jej predmetu. Na takomto určení nemôţu

mať ţalobcovia právny záujem, nakoľko takýto rozsudok súdu im nepriznáva ich dedičské

právo, ktorého sa domáhajú. Konečným záujmom ţalobcov teda preukázateľne nie je určenie

neplatnosti kúpnej zmluvy ale priznanie vlastníckeho práva k svojím dedičským podielom,

t.j. určenie, ţe nehnuteľnosti patria do dedičstva po nebohej T. V.. Oba súdy sa preto zbytočne

zaoberali otázkou vydrţania namiesto toho, aby sa v súlade so zásadou hospodárnosti konania

zaoberali otázkou existencie naliehavého právneho záujmu. Odvolací súd na základe dôkazu –

znaleckého posudku, ktorého podstatné časti na pojednávaní prečítal mal za to, ţe T. V. sa

musela okoliu javiť ako osoba nespôsobilá na právne úkony. Ţalovaná 1/ pritom toto tvrdenie

od počiatku popierala. Ţalovaná 1/, na rozdiel od svojich súrodencov sa o matku osobne

starala, poznala ju a nikdy nemala ani najmenší dojem, ţe jej matka si nie je vedomá

dôsledkov svojho konania. Okrem nej túto skutočnosť potvrdili aj ďalší svedkovia, ktorí

zhodne potvrdili, ţe T. V. do konca ţivota komunikovala, všetkému rozumela a nikomu

z týchto svedkov sa nejavila ako osoba, ktorá má duševné problémy. Pritom ide o svedkov,

ktorí si T. V. pamätajú, vídali ju, poznali. Z medicínskej praxe je známe, ţe nie kaţdá

nespôsobilá osoba sa takto musí javiť aj iným osobám. Ţalovaná 1/ bola s matkou denne

a nikdy nemala pocit, ţe by jej matka nebola spôsobilá na darovací úkon. Nehnuteľnosti

nadobudla preto dobromyseľne a ako také ich predala ţalovanej 2/. Ak bola nespôsobilosť

T. V. taká zjavná, nie je zrejmé, z akého dôvodu bola 7. októbra 1992 prostredníctvom

právneho zástupcu písomne vyzvaná na vyrovnanie dedičského podielu.

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie aj ţalovaná 2/. Ţiadala

napadnuté rozhodnutie zmeniť a potvrdiť rozsudok okresného súdu alebo napadnuté

rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania

vyvodzovala z a jeho dôvodnosť z aţ c/

Zdôraznila, ţe dovolací súd zrušil rozsudok odvolacieho súdu z čisto formálneho dôvodu,

pretoţe odvolací súd sám nevyslovil a riadne neodôvodnil svoj právny názor na poloţenú

dovolaciu otázku, pričom dovolací súd nemohol túto otázku sám riešiť. Dovolací súd tak

nezaujal k poloţenej dovolacej otázke alebo k rozhodnutiu odvolacieho súdu ţiadny

relevantný právny názor, ktorý by mohol odôvodňovať iný záver odvolacieho súdu, a uţ

vôbec nie taký, ktorým by odvolací súd bol v ďalšom rozhodovaní viazaný. V oboch

prípadoch odvolací súd rozhodoval o rovnakom odvolaní voči rozsudku prvostupňového súdu

bez toho, aby došlo k akejkoľvek zmene skutkového stavu alebo dôkazov. V čase vynesenia

napadnutého rozsudku odvolacím súdom bolo konanie v rovnakom stave, v akom sa

nachádzalo v čase vynesenia jeho predchádzajúceho rozsudku (datovaného 21. mája 2008).

Rozhodovanie súdu tak nemohlo byť nijako ovplyvnené novým skutkovým stavom alebo

dôkazmi, ktoré by sa mohli medzitým vyskytnúť alebo objaviť. Odvolací súd v identickom

zloţení dospel pri posudzovaní tej istej skutkovej a právnej otázky vo svojich dvoch

rozhodnutiach k diametrálne odlišnému záveru. V napadnutom rozsudku odvolací súd zaujal

presne opačný právny názor ako vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí v danej veci.

Rozhodnutie preto pokladá za prekvapivé a takýto postup povaţuje za porušenie princípu

právnej istoty. Ţalovaná nemohla predvídať zmenu právneho názoru a v konečnom dôsledku

aj rozhodnutia odvolacieho súdu. Dovolateľka zároveň rozhodnutie súdu pokladá

za arbitrárne a nezákonné. Je názoru, ţe postupom odvolacieho súdu jej bola odňatá moţnosť

konať pred súdom. Prečítanie znaleckých posudkov odvolacím súdom na pojednávaní

nemoţno v ţiadnom prípade povaţovať za doplnenie dokazovania. Odvolací súd otázku

dobromyseľnosti ţalovanej 1/ ako riadne evidovanej vlastníčky nesprávne právne posúdil, a to

dokonca v rozpore so svojím predchádzajúcim vlastným právnym názorom. Jednoznačnosť

záveru odvolacieho súdu ohľadne dobromyseľnosti ţalovanej nemá ţiadnu oporu v zisteniach

a vykonanom dokazovaní. Rovnako podotkla, ţe na poţadovanom určení nie je naliehavý

právny záujem, pričom odvolací súd sa ani s námietkou nedostatku naliehavého záujmu

nevysporiadal.

K dovolaniu ţalovaných sa vyjadrili ţalobcovia 1/ aţ 7/ a navrhli dovolanie/a

odmietnuť, resp. zamietnuť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, ţe

dovolanie podali včas účastníci konania ( ), zastúpení v zmysle

proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom (

) bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ) preskúmal napadnutý

rozsudok odvolacieho súdu a dospel k záveru, ţe ho treba zrušiť.

Podľa ustanovenia dovolaním moţno napadnúť právoplatné

rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. Dovolanie je tieţ prípustné proti

rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej

( ).

V zmysle môţe byť dovolanie podané iba z dôvodov, ţe

a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v , b/ konanie je postihnuté inou vadou,

ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva

na nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania,

ale i v dovolaní uplatnenými dôvodmi. Obligatórne ( ) sa zaoberá

procesnými vadami uvedenými v a tieţ tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Vzhľadom na obsah dovolaní ako aj na zákonnú povinnosť dovolacieho súdu

( druhá veta ) skúmať vţdy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu

nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v ,

zaoberal sa dovolací súd otázkou, či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu,

nedostatku spôsobilosti účastníka byť účastníkom konania, nedostatku riadneho zastúpenia

procesne nespôsobilého účastníka, o prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv

začatého konania, prípad nedostatku návrhu na začatie konania tam, kde konanie sa mohlo

začať len na takýto návrh, prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať, alebo prípad

rozhodovania vylúčeným sudcom či súdom nesprávne obsadeným. Dovolatelia vady v zmysle

aţ e/, nenamietali a tieto nezistil ani dovolací súd.

Ako jeden z dôvodov dovolania bolo uvedené nedostatočné odôvodnenie rozsudku

odvolacieho súdu ( ). Po preskúmaní veci dovolací súd dospel k záveru, ţe

táto námietka je dôvodná.

Podľa v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho s navrhovateľ

(ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne

iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje

za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá

na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Podľa ak tento zákon neustanovuje inak, pre konanie

na odvolacom súde platia primerane ustanovenia o konaní pred súdom prvého stupňa.

Vady konania vymedzené v zhora citovaných častiach ustanovenia sú

porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, toto právo

zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj čl. 46

a nasl. a Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (Ruiz Torija c/a

Španielsko z 9. decembra 1994, Séria A, č. 303-A), Komisie (napr. stanovisko vo veci E.R.T.

c/a Španielsko z roku 1993, sťaţnosť č. 18390/91) a Ústavného súdu Slovenskej republiky

(nález z 12. mája 2004 sp. zn. ), treba za porušenie práva na spravodlivé súdne

konanie povaţovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho

rozhodnutia.

Pretoţe povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka

na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vyporiada

i so špecifickými námietkami účastníka; porušením uvedeného práva účastníka na jednej

strane a povinnosti súdu na druhej strane sa účastníkovi konania (okrem upretia práva

dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma moţnosť náleţite,

skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky s jeho dôvodmi)

v rámci vyuţitia prípadne riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov.

Ak potom nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva

na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/

a zároveň aj dôvodnosť podaného dovolania.

V predmetnej veci okresný súd ţalobu ţalobcov o vyslovenie neplatnosti kúpnej

zmluvy uzavretej 13. novembra 1992 medzi ţalovanou 1/ ako predávajúcou

a ţalovanou 2/ ako kupujúcou zamietol. Darovacia zmluva medzi nebohou T. V. a

ţalovanou 1/ bola uzavretá 7. júna 1991, pričom ţalovaná 1/ začala s predmetnou

nehnuteľnosťou nakladať ako s vlastnou. Následne ţalovaná 1/ 13. novembra 1992

uzavrela kúpnu zmluvu so ţalovanou 2/, ktorou na ňu previedla nehnuteľnosti darované

nebohou T. V.. Súd skúmal oprávnenosť drţby – dobromyseľnosť drţiteľa o tom, ţe mu

vec alebo právo patrí, a to tak voči ţalovanej 1/, ako aj voči ţalovanej 2/. Výsluchom

svedkov súd zistil, ţe ţiaden z nich nemal pochybnosti o tom, ţe by nebohá T. V. mala

trpieť na duševnú poruchu, ktorá by jej bránila chápať význam právnych úkonov. Vedela

sa orientovať, vedela, kde je, čo práve robí, s kým sa rozpráva, navonok sa neprejavovala

ako trpiaca nejakou poruchou. Ošetrujúca lekárka T. V., MUDr. R. K., sa vyjadrila, ţe

nebohá T. V. nikdy nebola liečená v súvislosti s duševnými poruchami, a ona nikdy

neuvaţovala, ţe by u pani V. odporučila pozbavenie spôsobilosti na právne úkony. Na

základe svedeckých výpovedí, ako aj ošetrujúcej lekárky súd dospel k záveru, ţe rozsah

duševných zmien nebohej T. V. nemusel byť pri beţnej komunikácii postrehnuteľný. Súd

uzavrel, ţe do doby oprávnenej drţby pozemkov ţalovanou 2/ moţno započítať dobu, po

ktorú pozemky oprávnene drţala ţalovaná 1/, a teda desaťročná vydrţacia doba

ustanovená pre vydrţanie nehnuteľnosti uplynula

7. júna 2001 (7. júna 1991 uzavreli nebohá T. V. a ţalovaná 1/ darovaciu zmluvu),

momentom ktorým sa ţalovaná 2/ stala vlastníčkou predmetných pozemkov vydrţaním.

Vzhľadom na nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti vydrţaním ţalovanou 2/,

súd prvého stupňa ţalobu zamietol. Krajský súd na rozdiel od súdu prvého stupňa (po

zmene právneho názoru vyjadreného vo svojom predchádzajúcom rozsudku) po doplnení

dokazovania uzavrel, ţe na základe zistení zo znaleckých posudkov zo spisu Okresného súdu

Poprad sp. zn. na č.l. 18-25 a z posudku MUDr. E. L. na č.l. 113, ţalovaná 1/

musela mať vedomosť o zmenách zdravotného stavu T. V. a bola si vedomá toho, aký

zdravotný stav T. V. je, a teda aj toho, ţe nie je schopná darovaciu zmluvu uzavrieť ako

osoba, ktorá si je vedomá, aký právny úkon uzatvára a aké dôsledky sú z tohto právneho

úkonu. Z tohto dôvodu odvolací súd uzavrel, ţe obdobie drţby predmetnej nehnuteľnosti

ţalovanou 1/ nebolo moţné hodnotiť ako drţbu dobromyseľnú so zreteľom na všetky

okolnosti, a teda započítať toto obdobie drţby do vydrţacej doby ţalovanej 2/. Na základe

uvedeného rozsudok súdu prvého stupňa zmenil a ţalobe vyhovel ( ).

Z rozhodnutia odvolacieho súdu nie je zrejmé (ako vyplýva z vyššie uvedeného), prečo

odvolací súd nevzal do úvahy skutočnosti plynúce z rozsiahleho dokazovania vykonaného

pred súdom prvého stupňa (výpovede svedkov ako aj vyjadrenie ošetrujúcej lekárky).

Odvolací súd svoj právny názor oprel o dôkazy, ktoré vykonal v rámci odvolacieho konania

(doplnil dokazovanie), pričom ostané doteraz vykonané dôkazy ostali bez povšimnutia a to

bez odôvodnenia. Takéto rozhodnutie odvolacieho súdu nemoţno preto povaţovať

za dostatočne odôvodnené a presvedčivé. V prípade, ţe odvolací súd nemal v úmysle vziať

tieto dôkazy do úvahy, je potrebné bliţšie zdôvodniť, prečo a na základe čoho dospel

k takémuto záveru.

Odôvodnenie rozhodnutia musí obsahovať výklad opodstatnenosti, pravdivosti,

zákonnosti a spravodlivosti výroku rozsudku. Súdy sa v odôvodnení svojho rozhodnutia

musia vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a ich myšlienkový postup musí

byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen poukazom na všetky skutočnosti zistené

vykonaným dokazovaním, ale tieţ s poukazom na právne závery, ktoré prijali. Účelom

odôvodnenia rozsudku je predovšetkým preukázať správnosť rozsudku. Odôvodnenie musí

byť súčasne i prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutí

v konaní o riadnom alebo mimoriadnom opravnom prostriedku, t.j. musí byť preskúmateľné.

Zákonom poţadované riadne a presvedčivé odôvodnenie písomnej formy rozsudku (§ 157

ods. 2 v spojení s ) je nielen formálnou poţiadavkou, ktorou sa má zamedziť

vydaniu obsahovo nezdôvodnených, nepresvedčivých alebo neurčitých a nezrozumiteľných

rozsudkov, ale má byť v prvom rade prameňom poznania úvah súdu tak v otázke zisťovania

skutkového stavu veci, ako aj v právnom posúdení veci.

Uvedená skutočnosť, ţe v konaní došlo k procesnej vade podľa je

okolnosťou, pre ktorú musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie vţdy zrušiť. Najvyšší súd

Slovenskej republiky preto rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie

konanie ( ). S poukazom na právnu úpravu dovolacieho konania

nezaoberal sa napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti

ako ani ďalšími námietkami uvedenými v dovolaní/dovolaniach.

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania

a dovolacieho konania ( veta tretia ).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 31. októbra 2012

JUDr. Martin V l a d i k , v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová