Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
a69/387770.4796b6.pdf
PDF · 131.64 KB
No categories available
1Obo/72/2011
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 1Obo/72/2011
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu V., a. s. so sídlom P., L.,
IČO: X., právne zastúpeného JUDr. M. S., advokátom so sídlom Z., K. proti žalovanému
JUDr. J. H., správcovi konkurznej podstaty úpadcu R. K. s.r.o., so sídlom J., K., IČO: X.,
právne zastúpenému Advokátska kancelária JUDr. A. V., s.r.o. so sídlom B., B., IČO: X.,
o vylúčenie vecí z konkurznej podstaty, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Krajského
súdu v Košiciach, č.k. 4Cbi/9/2009-107 z 19. septembra 2011, takto
rozhodol:
Rozsudok Krajského súdu v Košiciach, č.k. 4Cbi/9/2009-107 z 19. septembra 2011
z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e :
Krajský súd v Košiciach napadnutým rozsudkom zamietol žalobu. Žalobcovi uložil
povinnosť nahradiť žalovanému trovy konania v sume 427,36 eur na účet jeho právneho
zástupcu do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
V odôvodnení rozsudku uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal, aby súd
vylúčil zo súpisu konkurznej podstaty úpadcu R. K. s.r.o., so sídlom J., K., IČO: X. (ďalej len
„úpadca“) nehnuteľnosti žalobcu špecifikované v petite žaloby, ktoré žalovaný správca
konkurznej podstaty dňa 1. júla 2009 zapísal do súpisu majetku patriaceho do konkurznej
podstaty úpadcu. Uvedenú skutočnosť oznámil žalobcovi Krajský súd v Košiciach listom
z 12. októbra 2009, v ktorom zároveň žalobcovi uložil, aby v lehote do 30 dní od jeho
doručenia podal na Krajský súd v Košiciach žalobu o vylúčenie vecí z konkurznej podstaty
úpadcu. Na základe uvedeného žalobca dňa 20. novembra 2009 podal na krajskom súde
vylučovaciu žalobu podľa ust. § 19 ods. 2 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní
v znení neskorších zmien a doplnkov (ďalej len „ZKV“).
Žalovaný správca zaradenie predmetných nehnuteľností do súpisu konkurznej
podstaty úpadcu odôvodnil neplatnosťou kúpnej zmluvy o prevode nehnuteľností, uzavretej
dňa 14. septembra 1998 medzi žalobcom ako kupujúcim a úpadcom ako predávajúcim, a to
z dôvodu, že nehnuteľnosti žalobca nadobudol od úpadcu, ktorý si na prevod nevyžiadal
súhlas Fondu národného majetku Slovenskej republiky (ďalej len „FNM SR“) v zmysle
ustanovenia § 19a ods. 2 zákona č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné
osoby v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 92/1991 Zb.).
Predmetné nehnuteľnosti úpadca ako kupujúci nadobudol od predávajúceho FNM SR
na základe zmluvy o predaji podniku č. 427/1993 z 29. decembra 1993, uzavretej podľa
zákona č. 92/1991 Zb., pričom úpadca nedodržal platobné podmienky dohodnuté v čl. IV
zmluvy a predávajúcemu nezaplatil v celom rozsahu dohodnutú kúpnu cenu. Prihláškou zo
16. októbra 2003 si FNM SR prihlásil do konkurzného konania vedeného na úpadcu na
Krajskom súde v Košiciach. pod sp.zn. 6K/81/2002 pohľadávku z titulu nezaplatenej kúpnej
ceny v sume 5 155 078 Sk.
Krajský súd poukázal na ust. § 19a ods. 2 zákona č. 92/1991 Zb., podľa ktorého do
splatenia kúpnej ceny, jej príslušenstva a splnenia všetkých zmluvných záväzkov a povinností
je prevod privatizovaného majetku alebo jeho časti nadobúdateľom na inú osobu, alebo jeho
vklad do obchodnej spoločnosti, alebo jeho založenie v prospech tretích osôb možný len po
predchádzajúcom písomnom súhlase fondu. Ak nadobúdateľ privatizovaného majetku
nedodrží pri nakladaní s týmto majetkom uvedený postup, prevod privatizovaného majetku
alebo jeho časti alebo jeho vklad do obchodnej spoločnosti alebo jeho založenie v prospech
tretích osôb sú neplatné. Napriek uvedenému zákonnému ustanoveniu úpadca kúpnou
zmluvou zo 14. septembra 1998 predmetné nehnuteľnosti previedol na žalobcu. Krajský súd
nepovažoval za relevantnú námietku žalobcu, že ak by úkon nebol perfektný, tak Správa
katastra K. by prevod neuskutočnila, pretože nezohľadňuje skutočnosť, že v zmysle ust.
§ 31 zákona č. 162/1995 Z.z. správy majú obmedzenú právomoc pri skúmaní platnosti
zmluvy predloženej spolu s návrhom na vklad a preto neskúmali, či predávajúci zaplatil
kúpnu cenu a či FNM SR dal na prevod nehnuteľností súhlas.
Podľa názoru krajského súdu tvrdenie žalobcu, že nehnuteľnosti nadobudol kúpnou
zmluvou, môže zodpovedať skutočnosti, avšak nikto nemôže nadobudnúť majetok od
nevlastníka, pretože nikto nemôže previesť na iného viac práv, než má sám. Úpadca nemohol
previesť majetok na žalobcu, pretože takýto úkon je podľa zákona, ako aj podľa samotnej
zmluvy o predaji podniku (čl. VI bod 1a) neplatný.
Námietku žalobcu, že vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam nadobudol
vydržaním, krajský súd nepovažoval za dôvodnú, keďže spoločnosť žalobcu mala vedomosť
o tom, že úpadca porušil zmluvné, ako aj zákonné povinnosti. Držba a užívanie predmetných
nehnuteľností preto neboli dobromyseľné a žalobca nemohol nadobudnúť vlastnícke právo
vydržaním. Žalobca nesplnil ani zákonom stanovenú 10 ročnú lehotu dobromyseľného
užívania nehnuteľností (ust. § 134 Občianskeho zákonníka), keďže advokátska kancelária
zastupujúca obchodnú spoločnosť T. I. L., N. C. (ďalej len „T.“) pri súdnom a mimosúdnom
vymáhaní pohľadávok v jej vlastníctve (T. je hmotnoprávnym a procesnoprávnym nástupcom
konkurzného veriteľa FNM SR) listom z 11. septembra 2008 oznámila konateľovi žalobcu, že
zmluva o prevode nehnuteľností nie je platná. S poukazom na uvedené krajský súd uzavrel, že
žalobca nemohol nadobudnúť vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam ani vydržaním
a vylučovaciu žalobu ako neopodstatnenú zamietol.
O trovách konania rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 OSP. Úspešným účastníkom
v konaní bol žalovaný, preto mu priznal náhradu trov konania pozostávajúcu z trov právneho
zastúpenia, vrátane cestovného a náhrady za stratu času, v celkovej sume 427,36 eur podľa
vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych
služieb.
Proti tomuto rozsudku podal žalobca zákonom v stanovenej lehote odvolanie,
v ktorom uviedol, že sa mu ako účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať
pred súdom, pretože napadnuté rozhodnutie súdu je nepreskúmateľné pre nedostatok
dôvodov. Krajský súd tiež neúplne zistil skutkový stav veci, keďže nevykonal navrhnuté
dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, na základe vykonaných dôkazov
dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec tiež nesprávne právne posúdil.
Na odôvodnenie uviedol, že právny vzťah medzi FNM SR a žalovaným sa posudzuje
podľa ustanovení Obchodného zákonníka, keďže FNM SR uzavrel s úpadcom zmluvu
o predaji podniku podľa ust. § 476 a nasl. Obchodného zákonníka a na základe tejto zmluvy
došlo k prevodu sporných nehnuteľností. V zmysle ust. § 267 Obchodného zákonníka platí, že
ak je neplatnosť právneho úkonu ustanovená na ochranu niektorého účastníka, môže sa tejto
neplatnosti dovolávať iba tento účastník. Výkladom ustanovenia § 19a zákona č. 92/1991 Zb.
je možné dospieť k záveru, že neplatnosť úkonov o prevode majetku patriaceho FNM SR pred
splatením celej kúpnej ceny a bez predchádzajúceho súhlasu FNM SR, je stanovená iba na
ochranu F. ako predávajúceho. Z tohto dôvodu sa preto správca konkurznej podstaty a ani
žiaden z konkurzných veriteľov nemôže dovolávať neplatnosti právneho úkonu. Sporné
nehnuteľnosti správca nemohol zaradiť do súpisu konkurznej podstaty, keďže ochrana de iure
svedčí iba účastníkovi zmluvného vzťahu – predávajúcemu FNM SR, ktorý sa doposiaľ
nedomohol neplatnosti tohto právneho úkonu. Jeho právo sa premlčalo a preto sa účinne už
nebude môcť ani domáhať neplatnosti tohto právneho úkonu. Navyše, FNM SR si svoju
pohľadávku uplatnil v konkurznom konaní. Z vyššie uvedeného podľa názoru žalobcu
vyplýva, že je vlastníkom sporných nehnuteľností, pričom jeho právne postavenie ako
vlastníka predmetných nehnuteľností, nie je možné v súčasnosti zmeniť tým, že žalovaný
nehnuteľnosti zaradil do súpisu konkurznej podstaty. Toto právo by bolo dôvodné iba za
predpokladu, ak by sa účastník záväzkového vzťahu (FNM SR) dovolal neplatnosti právneho
úkonu, k čomu však nedošlo. Právny úkon, na základe ktorého došlo k prevodu vlastníckeho
práva medzi žalobcom a úpadcom k sporným nehnuteľnostiam, je preto platným právnym
úkonom. Žalobca nadobudol vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam kúpnou
zmluvou v dobrej viere a za nehnuteľnosti zaplatil aj dohodnutú kúpnu cenu. K tejto
argumentácii žalobcu krajský súd nezaujal nijaké stanovisko a neozrejmil tiež, z akých
dôvodov sa žalobca nestal vlastníkom predmetných nehnuteľností vydržaním.
Ďalej žalobca poukázal na to, že s úpadcom uzavrel dňa 14. septembra 1998 zmluvu
o prevode nehnuteľností, pričom objektívne nevedel a s prihliadnutím na všetky okolnosti ani
nemohol vedieť, že zmluva o prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam by mohla byť
neplatná z dôvodu, ktorý ustálil krajský súd. Úpadca ho naviac v zmluve o prevode
nehnuteľností ubezpečil, že v prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam mu nebráni
žiadna skutočnosť. Žalobca bol minimálne počas doby 10 rokov dobromyseľný v tom, že mu
predmetné nehnuteľnosti patria ako vlastníkovi. Počas tejto doby nenastala žiadna právna
skutočnosť, ktorá by mala alebo aspoň mohla mať za následok narušenie dobrej viery, resp.
pretrhnutie plynutia vydržacej doby na strane žalobcu. Žalovaný zapísal do konkurznej
podstaty úpadcu predmetné nehnuteľnosti, pričom týmto úkonom žalovaného nemohlo dôjsť
k pretrhnutiu plynutia lehoty na vydržanie pre žalobcu, keďže žalovaný tak učinil v čase
prevyšujúcom 10-ročnú lehotu. Okrem toho žalobca sa dozvedel o skutočnosti, že žalovaný
zapísal nehnuteľnosti do súpisu konkurznej podstaty až po doručení oznámenia Krajského
súdu v Košiciach. č.k. 6K/81/2002-160 z 12. októbra 2009, ktoré mu bolo doručené dňa 23.
októbra 2009. Právnou skutočnosťou, ktorá by pretrhla plynutie lehoty na vydržanie pre
žalobcu nemohlo byť ani podanie žaloby o určenie neplatnosti právneho úkonu dňa 12.
septembra 2008 spoločnosťou T. na Okresnom súde Košice pod sp.zn. 28C/163/2008,
pretože žalobca sa o tejto skutočnosti dozvedel až 5. novembra 2008, kedy mu súdom bola
doručená žaloba a bol vyzvaný, aby sa k žalobe vyjadril, avšak následne toto konanie bolo
zastavené súdom z dôvodu späťvzatia žaloby.
Žalobca poukázal na to, že pre posúdenie otázky oprávnenosti, resp. neoprávnenosti
držby je rozhodujúca skutočnosť, či sa osoba, ktorá určité právo vydržiava, dozvedela
o skutočnosti, ktorá má vplyv na posúdenie otázky oprávnenosti, resp. neoprávnenosti držby.
Skutočnosť, že tretia osoba podala žalobu na súd ešte sama o sebe nemôže mať vplyv na
oprávnenosť držby žalobcu. Nesúhlasil ani s názorom krajského súdu, že takou skutočnosťou
bol list právneho zástupcu T. (advokátska kancelária S. & P. s.r.o.), datovaný dňa 11.
septembra 2008, pretože tento záver súdu nie je možné verifikovať vykonaným dokazovaním.
Žalobca namietal doručenie predmetného listu v rámci 10-ročnej lehoty pre vydržanie
a žiadal, aby bol žalovaným produkovaný v konaní dôkaz smerujúci k verifikácii dátumu
doručenia listu z 11. septembra 2008 žalobcovi. Krajský súd dôkaz navrhnutý žalobcom
nevykonal a dokonca k nemu nezaujal nijaké stanovisko ani v odôvodnení napadnutého
rozsudku. Naopak, súd bez doplnenia dokazovania mal preukázané (nie je zrejmé na základe
akého dôkazu), že list z 11. septembra 2008 sa dostal do dispozičnej sféry žalobcu dňa 11.
septembra 2008, čo on rozhodne popiera. Poukázal na to, že oznámenie skutočností, ktoré
majú vplyv na spochybnenie oprávnenosti držby veci je hmotnoprávny úkon, ktorý musí byť
adresovaný účastníkovi, ktorý je držiteľom veci. Len uplatnenie žaloby na súde alebo len
samotné podanie listu na poštovú prepravu, samo o sebe nepostačuje na spochybnenie
oprávnenosti držby, pretože ak sa oprávnený držiteľ nedozvie o skutočnostiach, ktoré
spochybňujú oprávnenosť jej držby, je splnená podmienka uvedená v ust. § 130 ods. 1
Občianskeho zákonníka a to že „so zreteľom na všetky okolnosti“ je dobromyseľný v tom, že
mu vec patrí – preto je držiteľom oprávneným. Ak je niekto oprávneným držiteľom po dobu
10-tich rokov, podľa ust. § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa ex lege stáva vlastníkom
nehnuteľnej veci. Namietal tiež, že za prevod nehnuteľností riadne zaplatil úpadcovi kúpnu
cenu. Podľa jeho názoru v prípade, ak došlo k vzájomnému plneniu oboch zmluvných strán na
základe zmluvy, t.j. došlo k prevodu vlastníckeho práva a k zaplateniu kúpnej ceny, a napriek
tomu je zmluva neplatná, nie je možné zahrnúť nehnuteľnosti do konkurznej podstaty bez
toho, aby súčasne nevznikol žalovanému záväzok vrátiť žalobcovi kúpnu cenu za prevod
nehnuteľností, keďže plnenie oboch zmluvných strán (účastníkov konania) je vzájomne
podmienené. V prípade, ak by odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok krajského súdu,
malo by to nepriaznivý dôsledok pre žalobcu, ktorý by sa ocitol v zjavnej nevýhode a tým aj
v neprípustnej nerovnováhe, pretože žalobca by nemal nehnuteľnosti a ani kúpnu cenu, ktorú
za ne zaplatil, pričom pohľadávku na vrátenie kúpnej ceny by si už nemohol prihlásiť ani do
konkurzného konania.
Z vyššie uvedených dôvodov žalobca navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok
Krajského súdu v Košiciach zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
K odvolaniu žalobcu sa žalovaný písomne nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací podľa ust. § 10 ods. 2 OSP,
prejednal vec v medziach odvolania podľa ust. § 212 ods. 1 OSP, bez nariadenia pojednávania
podľa ust. § 214 ods. 2 OSP a dospel k záveru, že sú splnené zákonné podmienky na jeho
zrušenie.
Podľa ust. § 19 ods. 1 ZKV ak sú pochybnosti, či vec patrí do podstaty, zapíše sa do
súpisu podstaty s poznámkou o nárokoch uplatnených inými osobami, alebo s poznámkou
o iných dôvodoch, ktoré spochybnili zaradenie vecí do súpisu.
Súd uloží tomu, kto uplatňuje, že sa vec nemala do súpisu zaradiť, aby v lehote
určenej súdom podal žalobu proti správcovi na súde, ktorý vyhlásil konkurz. V prípade, že
žaloba nie je podaná včas, predpokladá sa že vec je do súpisu zahrnutá oprávnene (ods. 2
vyššie citovaného ustanovenia).
Predmetom tohto konania je vylúčenie nehnuteľností zo súpisu konkurznej podstaty,
podrobne špecifikovaných v petite vylučovacej žaloby, podanej žalobcom v zákonom
stanovenej lehote na Krajskom súde v Košiciach podľa ust. § 19 ods. 2 ZKV. Žalobca sa cíti
byť vlastníkom predmetných nehnuteľností, ktoré žalovaný, ako správca konkurznej podstaty
úpadcu, zaradil do súpisu konkurznej podstaty úpadcu (ust. § 19 ods. 1 ZKV). Vykonanie
súpisu majetku patriaceho do konkurznej podstaty úpadcu je jednou zo základných povinností
správcu konkurznej podstaty, ktorý je povinný zaradiť do súpisu konkurznej podstaty každú
vec, pohľadávku, alebo právo majúce majetkovú hodnotu, o ktorých sa domnieva, že patria
alebo môžu patriť do konkurznej podstaty, aj keď existuje pochybnosť, či do konkurznej
podstaty skutočne patria. Tretia osoba, ktorá namieta, že vec nemala byť zaradená do súpisu
konkurznej podstaty, je podľa ust. § 19 ods. 2 ZKV oprávnená podať vylučovaciu žalobu proti
správcovi konkurznej podstaty úpadcu. Zapísané veci, pohľadávky, prípadne ďalšie práva,
o ktorých sú pochybnosti, či skutočne patria do konkurznej podstaty, môžu byť zo súpisu
konkurznej podstaty vylúčené (pokiaľ ich zo súpisu podstaty dobrovoľne nevylúčil správca
konkurznej podstaty) len na základe právoplatného rozhodnutia súdu, ktorým bolo vyhovené
vylučovacej žalobe.
Nárok na vylúčenie vecí zo súpisu konkurznej podstaty uplatňuje tzv. vylučovateľ, t.j.
tretia osoba, do práv ktorej sa zasiahlo tým, že správca konkurznej podstaty zaradil do súpisu
konkurznej podstaty vec, ku ktorej si vylučovateľ uplatňuje právo. Najčastejšie sa
vylučovacie žaloby opierajú práve o vlastnícke právo. Vo výroku rozsudku, ktorým súd
rozhodol o vylučovacej žalobe, nerieši súd vlastnícke právo k veci, avšak touto otázkou sa
zaoberá spravidla v odôvodnení svojho rozsudku, ako s otázkou prejudiciálnou.
V posudzovanej veci sa žalobca cíti byť vlastníkom nehnuteľností, ktorých vylúčenia
zo súpisu konkurznej podstaty sa domáha predmetnou vylučovacou žalobou. Žalobca tvrdí, že
vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam nadobudol na základe písomnej kúpnej
zmluvy o prevode nehnuteľností, ktorú ako kupujúci uzavrel dňa 14. septembra 1998
s predávajúcim R. K. s.r.o. so sídlom v K. (úpadca) a ktorá bola v súlade so zákonom
zavkladovaná Katastrálnym úradom v K. Za nehnuteľnosti zaplatil predávajúcemu dohodnutú
kúpnu cenu a nadobudol ich v dobrej viere a v presvedčení o tom, že po splnení vzájomných
povinností predávajúceho a kupujúceho, nadobudol k nim vlastnícke právo. Okrem toho
žalobca tvrdí, že vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam nadobudol vydržaním
v súlade s ust. § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka, pretože ako oprávnený držiteľ mal
predmetné nehnuteľnosti v držbe po dobu prevyšujúcu 10 rokov a počas tejto doby bol
dobromyseľný v tom, že mu predmetné nehnuteľnosti ako vlastníkovi patria a objektívne
s prihliadnutím na všetky okolnosti nevedel a ani nemohol vedieť, že by zmluva o prevode
vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam mohla byť neplatná z dôvodu, ktorý konštatoval v
odôvodnení rozsudku krajský súd.
Podľa ust. § 129 ods. 1 Občianskeho zákonníka držiteľom je ten, kto s vecou nakladá
ako s vlastnou alebo kto vykonáva právo pre seba.
Podľa ust. § 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka ak je držiteľ so zreteľom na všetky
okolnosti dobromyseľný o tom, že mu vec alebo právo patrí, je držiteľom oprávneným. Pri
pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená.
Podľa ust. § 132 ods. 1 Občianskeho zákonníka vlastníctvo k veci možno nadobudnúť
kúpnou, darovacou alebo inou zmluvou, dedením, rozhodnutím štátneho orgánu, alebo na
základe iných skutočností ustanovených zákonom.
Podľa ust. § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom
veci, ak ju má nepretržite v držbe po dobu troch rokov, ak ide o hnuteľnosť a po dobu 10
rokov, ak ide o nehnuteľnosť.
Pre začiatok a trvanie doby podľa ods. 1 sa použijú primerane ustanovenia o plynutí
premlčacej doby (ods. 4 vyššie citovaného ustanovenia).
Medzi účastníkmi konania nie je sporné, že predmetné nehnuteľnosti úpadca
nadobudol ako kupujúci od FNM SR ako predávajúceho na základe zmluvy o predaji podniku
č. 427/1993 z 29. decembra 1993 v rámci privatizácie podľa zákona č. 92/1991 Zb., pričom
kupujúci sa v čl. VI bode 1 písm. a/ zaviazal, že nadobudnuté nehnuteľnosti neprevedie na inú
osobu do 10 rokov od uzavretia zmluvy o predaji podniku. Predmetné nehnuteľnosti spolu
s ďalším majetkom podľa čl. II. boli ako majetok štátu prevedené na kupujúceho podľa
osobitného zákona č. 92/1991 Zb. Krajský súd správne uviedol, že prevod privatizovaného
majetku (alebo jeho časti) nadobúdateľom na inú osobu (alebo jeho vklad do obchodnej
spoločnosti alebo založenie v prospech tretích osôb) do splatenia kúpnej ceny, jej
príslušenstva a splnenia všetkých zmluvných záväzkov a povinností bol možný len po
predchádzajúcom písomnom súhlase FNM SR. Pre prípad nedodržania tohto zákonom
stanoveného postupu zákon stanovuje ako sankciu neplatnosť prevodu privatizovaného
majetku alebo jeho časti, alebo vkladu do obchodnej spoločnosti, alebo jeho založenia
v prospech tretích osôb. Podľa ust. § 19a ods. 4 zákona č. 92/1991 Zb. úkony vykonané
nadobúdateľom, alebo obchodnou spoločnosťou, ktorej majetková účasť bola predmetom
predaja v rozpore s ustanoveniami odsekov 2 a 3 a všetky na ne nadväzujúce úkony sú
neplatné.
V konaní medzi účastníkmi konania nebolo tiež sporné, že FM SR nedal úpadcovi
predchádzajúci písomný súhlas na prevod privatizovaného majetku na tretiu osobu. Krajský
súd v Košiciach správne uzavrel, keď konštatoval, že úpadca nemohol bez predchádzajúceho
písomného súhlasu FNM SR previesť predmetné nehnuteľnosti na žalobcu kúpnou zmluvou
zo 14. septembra 1998, pretože mu to zakazovala zmluva o predaji podniku (článok VI bod 1
písm. a), ale najmä ust. § 19a ods. 2 zákona č. 92/1991 Zb., t.j. osobitného zákona
upravujúceho podmienky prevodu majetku štátu na iné osoby. Ustanovenia osobitného
zákona majú prednosť pred ustanoveniami všeobecného právneho predpisu, čo platí aj pre
úpravu podmienok prevodu majetku štátu na iné osoby. Obsah zmluvy o predaji podniku č.
427/1993 z 29. decembra 1993 je preto potrebné posudzovať nielen podľa Obchodného
zákonníka, upravujúceho tento typ zmluvy, ale aj podľa zákona č. 92/1991 Zb.
o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby, keďže predmetom zmluvného prevodu
bol majetok štátu (ktorého zvýšenú ochranu si vyžaduje verejný záujem), a to konkrétne
majetok štátneho podniku R. K. Uvedené vyplýva aj zo záhlavia zmluvy č.427/1993,
v ktorom je uvedené, že zmluva o predaji podniku je uzavretá podľa zákona č. 427/1993 Zb.,
Obchodného zákonníka a ďalších všeobecne záväzných právnych predpisov. Keďže úpadca
pred zaplatením celej kúpnej ceny FNM SR bez predchádzajúceho písomného súhlasu FNM
SR uzavrel so žalobcom kúpnu zmluvu o prevode predmetných nehnuteľností dňa 14.
septembra 1998, kúpnu zmluvu uzavrel v rozpore so zákonom č. 92/1991 Zb., z dôvodu
ktorého je tento právny úkon absolútne neplatným právnym úkonom (ust. § 39 Občianskeho
zákonníka), pričom nie je relevantné, či zmluvné strany o dôvode neplatnosti vedeli ( podľa R
33/1975 „Zmluva, ktorá svojim obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza
alebo sa prieči záujmom spoločnosti (§ 39 OZ, teraz dobrým mravom) je od počiatku
absolútne neplatná; nie je rozhodné, či účastníci zmluvy o dôvode jej neplatnosti vedeli“). Na
základe kúpnej zmluvy zo 14. septembra 1998 preto žalobca nenadobudol predmetné
nehnuteľnosti do svojho vlastníctva.
Žalobca sa však odvolával v konaní na krajskom súde aj na to, že vlastnícke právo
k predmetným nehnuteľnostiam nadobudol vydržaním, pretože bol oprávneným držiteľom,
10 1Obo/72/2011
ktorý bol dobromyseľný so zreteľom na všetky okolnosti v tom, že mu nehnuteľnosti patria
a tieto mal v oprávnenej držbe nepretržite po dobu 10 rokov.
Po preskúmaní veci odvolací súd dospel k záveru, že krajský súd vo veci predčasne
rozhodol bez riadneho zistenia skutkového a právneho stavu, keď žalobu ako neopodstatnenú
zamietol s konštatovaním, že žalobca nemohol nadobudnúť vlastnícke právo vydržaním
z dôvodu, že držba a užívanie predmetných nehnuteľností žalobcom neboli dobromyseľné
a zároveň konštatoval, že žalobca, ktorý bol dobromyseľný nesplnil zákonom stanovenú 10
ročnú lehotu dobromyseľného užívania nehnuteľností podľa ust. § 134 Občianskeho
zákonníka, nakoľko mu právny zástupca spoločnosti T. oznámil listom z 11. septembra 2008,
že zmluva o prevode nehnuteľností nie je platná. Tento záver krajského súdu nemá oporu vo
vykonanom dokazovaní. Vlastnícke právo je okrem iného možno nadobudnúť aj vydržaním
podľa ust. § 134 Občianskeho zákonníka, ktoré predstavuje osobitný originárny spôsob
nadobudnutia vlastníckeho práva zo zákona pri splnení všetkých zákonom požadovaných
predpokladov ( spôsobilý predmet vydržania, oprávnenosť držby a nepretržitá 10 ročná držba
nehnuteľností). Povinnosť tvrdiť a preukázať tieto predpoklady zaťažuje toho, kto tvrdí, že
nadobudol vlastnícke právo vydržaním, t.j. v prejednávanej veci zaťažuje žalobcu. Kedy je
držiteľ oprávneným držiteľom upravuje ust. § 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Platné
právo nevyžaduje k oprávnenej držbe žiadny titul. Držiteľ však so zreteľom na všetky
okolnosti musí byť v dobrej viere (dobromyseľný) v tom, že mu vec alebo právo patrí.
Okolnosti, ktoré môžu svedčiť pre záver o existencii dobrej viery sú spravidla okolnosti
týkajúce sa právneho dôvodu nadobudnutia práva a svedčiace o poctivosti jeho nadobudnutia,
teda tzv. titul uchopenia sa držby (objektívne oprávneným dôvodom nadobudnutia držby
môže byť napr. aj zmluva, ktorá je z nejakého dôvodu neplatná).
Keďže krajský súd nevykonal dostatočné dokazovanie na tvrdenie žalobcu, že
vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam nadobudol vydržaním, pričom z vykonaného
dokazovania nevyplýva ani záver krajského súdu, že žalobca nesplnil zákonom stanovenú 10
ročnú lehotu dobromyseľného užívania nehnuteľností, pretože právny zástupca spoločnosti T.
mu listom z 11. septembra 2008 oznámil, že zmluva o prevode nehnuteľnosti nie je platná,
odvolaciemu súdu nie je zrejmé, na základe čoho krajský súd dospel k záveru, že list
právneho zástupcu T. bol žalobcovi doručený 11. septembra 2008, resp. že skutočnosť o tom,
11 1Obo/72/2011
že žalobca nie je vlastníkom predmetných nehnuteľností bola žalobcovi oznámená pred
uplynutím 10 ročnej vydržacej doby.
S poukazom na to, že krajský súd vo veci predčasne rozhodol bez riadneho zistenia
skutkového a právneho stavu, Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok podľa
ust. § 221 ods. 1 písm. h/ OSP zrušil a podľa odseku 2 citovaného ustanovenia mu vec vrátil
na ďalšie konanie, v rámci ktorého krajský súd vo vyššie naznačených smeroch doplní
dokazovanie, jeho závery právne vyhodnotí a vo veci opätovne rozhodne.
V novom rozhodnutí vo veci krajský súd rozhodne aj o trovách odvolacieho konania
(ust. § 224 ods. 3 OSP).
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné podať odvolanie.
Uznesenie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky hlasovaním pomerom
hlasov 3:0.
JUDr. Štefan Šatka, v.r.
predseda senátu
V Bratislave 20. novembra 2012
Za správnosť vyhotovenia: Mária Némethová