Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 1 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (6)695/435826.0a6730.pdf
PDF · 132.71 KB
No categories available
6Cdo/76/2011
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 6 Cdo 76,77/2011
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu K. J., bývajúceho v S.,
v dovolacom konaní zastúpeného JUDr. Ľubicou Višňovskou, advokátkou so sídlom v
Košiciach, Štúrova č. 20, proti ţalovaným 1/ T. K., bývajúcej v K.,
2/ D. H., bývajúcej v S., 3/ T. F., bývajúcemu v P., o zaplatenie 7.162,72 Eur (215.784 Sk),
vedenej na Okresnom súde Košice II pod sp.zn. 29 C 325/1998, o dovolaní ţalobcu proti
rozsudku Krajského súdu v Košiciach zo 7. júla 2010 sp.zn. 5 Co 201/2009 a uzneseniu
Krajského súdu v Košiciach z 20. septembra 2010 sp.zn. 5 Co 201/2009 v spojení s opravným
uznesením z 10. novembra 2010 sp.zn. 5 Co 201/2009, takto
rozhodol:
Rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo 7. júla 2010 sp.zn. 5 Co 201/2009
a uznesenie Krajského súdu v Košiciach z 20. septembra 2010 sp.zn. 5 Co 201/2009 v spojení
s opravným uznesením z 10. novembra 2010 sp.zn. 5 Co 201/2009 z r u š u j e a vec mu
vracia na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Košice II rozsudkom zo 16. februára 2006 č.k. 29 C 325/98-158 v spojení
s opravným uznesením z 2. februára 2007 a v spojení s uznesením zo 7. februára 2007 uloţil
ţalovanej 1/ povinnosť zaplatiť ţalobcovi sumu 71.928 Sk s príslušnými úrokmi z omeškania
a ţalovanému 3/ povinnosť zaplatiť ţalobcovi sumu 143.856 Sk s príslušnými úrokmi
z omeškania, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Ţalobu voči ţalovanej 2/, ako aj
nad 9 %-né úroky z omeškania zamietol. Ţalovaným 1/ a 3/ uloţil povinnosť spoločne
a nerozdielne zaplatiť ţalobcovi náhradu trov konania a na účet okresného súdu nahradiť
trovy konania štátu. Ţalobcovi uloţil povinnosť zaplatiť trovy konania ţalovanej 2/. Za základ
svojho rozhodnutia vzal zistenia, ţe ţalobca počas pobytu v Kanade uskutočneného
na pozvanie otca ţalovaných T. H., ktorý zomrel 8.12.1995, vyuţil moţnosť kúpy osobného
motorového vozidla typu Mazda 626, ŠPZ Ontario 280 XCO, ţe vozidlo kúpil z vlastných
peňaţných prostriedkov (otec ţalovaných T. H., kúpu osobného vozidla
pre ţalobcu iba sprostredkoval), ţe jeho prepravu na Slovensko uskutočnil na vlastné náklady
a ţe po uplynutí blokačnej doby jedného roka mu malo byť vozidlo formálne odpredané
za symbolickú cenu jednej koruny. Tieto zistenia mal preukázané predovšetkým z výsluchu
ţalobcu, listinných dôkazov nachádzajúcich sa v spise Okresného súdu Košice I sp.zn.
11 D 67/96, z výsluchu svedka Ing. I. B. a ďalších okolností, ktoré vyšli v konaní najavo
svedčiacich v prospech tvrdení ţalobcu. Na základe uvedených zistení dospel k záveru, ţe
predmetné osobné motorové vozidlo bolo vo vlastníctve ţalobcu a nie otca ţalovaných. Táto
vec bola preto v rozpore so zákonom pojatá do dedičstva po nebohom T. H. a nesprávne
pripadla ţalovanému 3/ s povinnosťou vyplatiť ţalovanú 1/ v pomere jednej tretiny z hodnoty
vozidla. Keďţe ţalovaný 3/ v priebehu konania vozidlo predal, pripustil uznesením ţalobcom
navrhnutú zmenu ţaloby (ţalobca sa pôvodne domáhal určenia, ţe on je výlučným vlastníkom
vozidla) a uloţil ţalovaným 1/ a 3/ povinnosť zaplatiť mu peňaţné plnenie pozostávajúce
z kúpnej ceny vozidla v sume 6.842,50 kanadských dolárov (CAD), z manipulačného
poplatku pri jeho preprave v sume 140 CAD a z dopravných poplatkov za prepravu v sume
1.010 CAD. Právne vec posúdil ako majetkový prospech získaný ţalovanými 1/ a 3/ plnením
z právneho dôvodu, ktorý dodatočne odpadol (§ 451 ods. 1 a 2 OZ). Ţalobu smerujúcu proti
ţalovanej 2/ zamietol pre nedostatok jej vecnej pasívnej legitimácie v konaní (ţalovanej 2/
nepripadol v dedičskom konaní ţiaden podiel na vozidle). Na námietku premlčania vznesenú
ţalovanou 1/ neprihliadol, keď dospel k záveru, ţe k získaniu bezdôvodného obohatenia došlo
úmyselne, v ktorom prípade platí 10 ročná objektívna premlčacia doba (§ 107 ods. 2 OZ).
Rozhodnutie o trovách odôvodnil zásadou zodpovednosti za výsledok v sporovom konaní (§
142 ods. 1 O.s.p.).
Krajský súd v Košiciach rozsudkom z 29. júna 2007 sp.zn. 5 Co 81/2007 v spojení
s uznesením z 29. júna 2007 na odvolanie ţalovaných 1/ a 3/ a na odvolanie ţalobcu (jeho
odvolanie smerovalo len proti uzneseniu o trovách konania) rozsudok okresného súdu v znení
opravného uznesenia a uznesenia o trovách konania zmenil tak, ţe ţalobu zamietol
a ţalobcovi nepriznal právo na náhradu trov konania. V osobitnom uznesení uloţil ţalobcovi
povinnosť zaplatiť ţalovaným trovy konania a nahradiť štátu ním platené trovy. V otázke
vlastníctva osobného motorového vozidla dospel k opačnému záveru, neţ súd prvého stupňa.
Z výsledkov vykonaného dokazovania súdom prvého stupňa mal za to, ţe ţalobca
nepreukázal vlastnícke právo k predmetu ţaloby a ani to, ţe by na kúpu vozidla boli pouţité
jeho finančné prostriedky. Keďţe v konaní nebolo preukázané, ţe ţalobca poskytol
ţalovaným nejaké plnenie, právne posúdenie veci súdom prvého stupňa povaţoval
za nesprávne. Aj v prípade posúdenia nároku ţalobcu podľa ustanovení Občianskeho
zákonníka o bezdôvodnom obohatení, nebolo moţné nárok priznať, vzhľadom na dôvodné
dovolanie sa premlčania ţalovanými. Keďţe ţalovaní mali v konaní plný úspech, priznal im
osobitným uznesením náhradu trov konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z 25. marca 2009 sp.zn. 4 Cdo 18/2008
rozsudok a uznesenie krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie z dôvodu
nerešpektovania ustanovenia § 213 ods. 2 O.s.p. v znení platnom v čase odvolacieho
pojednávania, keď k odlišnému skutkovému záveru, neţ súd prvého stupňa, dospel len
na základe prehodnotenia dokazovania vykonaného týmto súdom, bez toho, aby dokazovanie
sám zopakoval alebo doplnil a tak si v prejednávanej veci zadováţil rovnocenný podklad
pre odlišné hodnotenie dôkazov podľa § 132 O.s.p. V poznámke k právnemu názoru
odvolacieho súdu v otázke premlčania uviedol, ţe odvolací súd pri posúdení tejto otázky
vychádzal nesprávne zo zistenia, ţe ţalobca nárok na peňaţné plnenie uplatnil na súde aţ
27. októbra 2005 a následne dospel k nesprávnemu záveru, ţe nárok ţalobcu je premlčaný.
Krajský súd v Košiciach konajúc znovu o odvolaniach ţalovaných 1/ a 3/ a ţalobcu
(jeho odvolanie smerovalo len proti uzneseniu o trovách konania) po zopakovaní a doplnení
dokazovania rozsudkom zo 7. júla 2010 sp.zn. 5 Co 201/2009 a uznesením z 20. septembra
2010 sp.zn. 5 Co 201/2009 v spojení s opravným uznesením z 10. novembra 2010 sp.zn.
5 Co 201/2009, rozsudok okresného súdu v znení opravného uznesenia zmenil tak, ţe ţalobu
zamietol, osobitným uznesením ţalovaným priznal náhradu trov konania a uloţil ţalobcovi
povinnosť nahradiť štátu ním platené trovy. V odôvodnení rozsudku uviedol, ţe z dôvodov
rozhodnutia okresného súdu nie je zrejmé, čo vlastne zistil, keď tvrdí také okolnosti, ktoré si
navzájom protirečia (ţe vozidlo bolo vo vlastníctve ţalobcu, resp. ţe bolo pre neho
kupované). Po zhodnotení listinných dôkazov (Čestného prehlásenia Dr. J.
z 23. mája 2005, svedeckého prehlásenia M. a A. P. z 15. mája 1996), výpovede J. H.
vypočutého pred súdom prvého stupňa a výpovedí svedkov Ing. B.
a svedkyne Dr. J., ktorých výsluchom odvolací súd doplnil dokazovanie, dospel
na rozdiel od súdu prvého stupňa ku skutkovým zisteniam, ţe ako kupujúci vozidla
vystupoval zomrelý otec ţalovaných T. H., ţe ku kúpe vozidla ho viedla skutočnosť, ţe
vozidlo chcel po uplynutí jedného roka od svojho návratu na Slovensko predať ţalobcovi, ţe
na zaplatenie kúpnej ceny vozidla neboli pouţité finančné prostriedky ţalobcu a ţe ten iba
odovzdal kúpnu cenu 6 842 CAD M. P. a bol T. H. splnomocnený
na vybavenie colného odbavenia vozidla. Na výpis zo Slovenskej poľnohospodárskej banky,
a.s., Bratislava z 31. augusta 1995, neprihliadol, lebo ţalobca ho, napriek riadnemu poučeniu
podľa § 120 ods. 4 O.s.p., predloţil aţ na odvolacom pojednávaní 27. januára 2010. V konaní
nebolo teda ţiadnym spôsobom preukázané, ţe by ţalobca poskytol ţalovaným nejaké
plnenie. Nemohol preto ani odpadnúť právny dôvod neexistujúceho plnenia, z ktorého dôvodu
súd prvého stupňa na vec nesprávne aplikoval ustanovenie § 451 ods. 1 a 2 OZ. Jeho
rozsudok preto spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Pokiaľ ide o otázku
premlčania dospel k záveru, ţe súd prvého stupňa posúdil túto otázku správne, avšak z iných,
neţ ním uvedených dôvodov. Rozsudok okresného súdu preto podľa § 220 O.s.p. zmenil
a ţalobu v celom rozsahu zamietol. Osobitným uznesením rozhodol o náhrade trov konania.
Vzhľadom na plný úspech ţalovaných v konaní (§ 142 pds. 1 O.s.p.) priznal ţalovaným
náhradu trov konania a ţalobcu zaviazal v zmysle § 148 ods. 1 O.s.p. zaplatiť štátu aj náhradu
trov, ktoré štát platil.
Proti tomuto rozsudku a uzneseniu krajského súdu podal včas dovolanie ţalobca.
Navrhol napadnuté rozhodnutia odvolacieho súdu zrušiť a vec vrátiť krajskému súdu
na ďalšie konanie. Uviedol, ţe odvolací súd po zrušujúcom rozhodnutí najvyššieho súdu síce
rešpektoval jeho rozhodnutie, čo do procesného postupu a prihliadol aj na ním vyslovený
právny názor v otázke premlčania, nezaoberal sa však ďalšími otázkami, ktoré dovolací súd
vo svojom rozhodnutí vyslovil. Vytýkal krajskému súdu, ţe sa ţiadnym spôsobom
nevyporiadal pri zmene rozsudku s otázkou, akú úlohu mal ţalobca v prípade kúpy vozidla,
ak dospel k záveru, ţe vozidlo si nekupoval ţalobca, ale právny predchodca ţalovaných.
Nesprávne sa vyporiadal s čestným vyhlásením predávajúceho o tom, kto motorové vozidlo
kupoval. V tomto smere sa obmedzil iba na konštatovanie, ţe ako kupujúci vystupoval
T. H. a ţe odovzdanie kúpnej ceny predávajúcemu ţalobcom ešte nesvedčí tomu, ţe išlo
o jeho finančné prostriedky. Všetky dôkazy svedčiace v prospech tvrdení ţalobcu, ţe na kúpu
vozidla mal finančné prostriedky, ţe kúpnu cenu sám predávajúcemu vyplatil a ţe len
formálne existovali doklady na právneho predchodcu ţalovaných, odvolací súd povaţoval
za nedostatočné. Namietal, ţe odvolací súd neprihliadol na ním v odvolacom konaní
predloţený dôkaz o existencii finančných prostriedkov nesprávne len z dôvodu, ţe bol riadne
poučený podľa § 120 ods. 4 O.s.p. Správne mal vychádzať aj zo stanoviska najvyššieho súdu,
v ktorom bolo uvedené, ţe je nutné pre správne posúdenie veci vykonať všetky dôkazy, t.j. aj
tie, ktoré súd prvého stupňa nevykonal. Na záver poznamenal, ţe právny predchodca
ţalovaných nemal dôvod si tesne pred svojim odchodom na územie Slovenka kupovať
v Kanade motorové vozidlo.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods.1 O.s.p.), po zistení, ţe
dovolanie podal včas účastník konania, ktorý je zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.),
bez nariadenia dovolacieho pojednávania preskúmal napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu
v rozsahu vyplývajúcom z § 242 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, ţe ho treba zrušiť.
V zmysle § 241 ods. 2 O.s.p. môţe byť dovolanie podané iba z dôvodov, ţe
a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou,
ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a c/ rozhodnutie spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací súd je podľa zákona (§ 242 ods. 1 O.s.p.)
viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní uplatnenými dôvodmi. Obligatórne sa
zaoberá procesnými vadami uvedenými v § 237 O.s.p. a tzv. inými vadami konania, pokiaľ
mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom posudzuje podľa
ich obsahu.
Dovolateľ v dovolaní namietal nesprávny postup odvolacieho súdu v tom, ţe odvolací
súd nevzal do úvahy dôkaz (výpis zo Slovenskej poľnohospodárskej banky, a.s., Bratislava
z 31. augusta 1995), ktorý nebol uplatnený pred súdom prvého stupňa, čo nesprávne
odôvodnil len s poukazom na to, ţe ţalobca bol riadne poučený podľa § 120 ods. 4 O.s.p.
Dovolací súd sa preto zaoberal najskôr opodstatnenosťou tejto ţalobcom vznesenej
námietky.
Rozsudky súdov prvého stupňa vo veci samej moţno s prihliadnutím k novým
skutočnostiam a dôkazom v odvolacom konaní preskúmať (pokiaľ nejde o konania podľa
§ 120 ods. 2 O.s.p.), len v prípadoch uvedených v § 205a ods. 1 O.s.p., t.j. ak sa týkajú
podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu (prísediaceho) alebo obsadenia
súdu, ak má byť nimi preukázané, ţe v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci samej, ak odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4,
a ak ich účastník konania bez svojej viny nemohol označiť alebo predloţiť do rozhodnutia
súdu prvého stupňa. Odvolací súd je teda povinný posúdiť, či pri preskúmaní rozhodnutia
súdu prvého stupňa vezme nové skutočnosti alebo dôkazy do úvahy, zo všetkých vyššie
uvedených hľadísk (najmä, ak sú dôvody účastníkom tvrdené), čo musí nájsť odraz aj
v dôvodoch rozhodnutia. Navyše, v odvolacom konaní moţno primerane pouţiť ustanovenia
o konaní pred súdom prvého stupňa (§ 211 ods. 2 O.s.p.), teda mimo iných, tieţ ustanovenie
§ 120 ods. 1 O.s.p. Aj pre odvolacie konanie preto platí, ţe odvolací súd môţe výnimočne
vykonať (a teda aj prihliadnuť) aj iné dôkazy, neţ navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie
nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Odvolací súd je preto povinný v prípade, ţe účastník
označí nové dôkazy skúmať, či nejde o také dôkazy, vykonanie ktorých je bezpodmienečne
nutné pre rozhodnutie vo veci a ktoré by teda výnimočne mohol vykonať aj bez ich označenia
účastníkom konania.
V posudzovanej veci je z obsahu spisu zrejmé, ţe odvolací súd síce vykonal ţalobcom
označený nový listinný dôkaz v súlade s § 129 ods. 1 O.s.p., avšak na neho neprihliadol
s odôvodnením, ţe súd prvého stupňa poučil účastníkov, a teda aj ţalobcu podľa § 120 ods. 4
O.s.p. Vôbec sa nezaoberal tým, či týmto dôkazom nemá byť preukázané, ţe v konaní došlo
k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej a najmä tým, či
ho ţalobca bez svojej viny (ne)mohol predloţiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa, keďţe
ţalobca uvádzal dôvody, pre ktoré ho pred súdom prvého stupňa neuplatnil. Odvolací súd
opomenul tento dôkaz skúmať aj z hľadiska, či nejde o taký dôkaz, vykonanie ktorého je
nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci, a teda kedy by ho mohol výnimočne vykonať (a naňho
prihliadnuť) aj bez jeho označenia účastníkom konania. Odvolací súd postupoval teda
pri skúmaní dôkazu, ţalobcom neuplatneného pred súdom prvého stupňa, ako odvolacieho
dôvodu, v rozpore s ustanovením § 205a ods. 1 O.s.p. a § 120 ods. 1 veta druhá O.s.p
v spojení s § 211 ods. 2 O.s.p. Navyše, ak odvolací súd odôvodnil neprihliadnutie na dôkaz,
ktorý nebol ţalobcom uplatnený pred súdom prvého stupňa, len s poukazom na ustanovenie
§ 120 ods. 4 O.s.p., ide o rozsudok, ktorý v tejto časti trpí nedostatkom dôvodov a je preto
nepresvedčivý.
Podľa dovolacieho súdu ani spôsob, akým odvolací súd dospel ku skutkovým
zisteniam, nemoţno povaţovať za správny, zákonu zodpovedajúci; následne nemôţu byť
správne ani jeho skutkové zistenia, ku ktorým dospel a ani jeho právne závery, ktoré z týchto
skutkových zistení vyvodil.
Podľa § 120 ods. 1 O.s.p. účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich
tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môţe výnimočne vykonať aj
iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci.
Podľa § 125 O.s.p. za dôkaz môţu slúţiť všetky prostriedky, ktorými moţno zistiť stav
veci, najmä výsluch svedkov, znalecký posudok, správy a vyjadrenia orgánov, fyzických osôb
a právnických osôb, listiny, ohliadka a výsluch účastníkov. Pokiaľ nie je spôsob vykonania
dôkazu predpísaný, určí ho súd.
Podľa § 132 O.s.p. dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to kaţdý dôkaz
jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko,
čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci.
Z vyššie citovaných zákonných ustanovení vyplýva, ţe účastníci sú povinní na svoje
tvrdenia navrhnúť dôkazy, pričom za dôkaz môţu slúţiť všetky prostriedky, ktorými moţno
zistiť skutočný stav veci. Súd je povinný všetky dôkazy, ktorými je moţné tvrdenú
skutočnosť dokázať, vykonať spôsobom uvedeným v zákone a takto vykonané dôkazy
zhodnotiť. Hodnotenie dôkazov je činnosť súdu, v rámci ktorej hodnotí vykonané dôkazy
z hľadiska ich hodnovernosti, ich pravdivosti, zákonnosti a dôleţitosti. Uţ zo samotného
znenia ustanovenia § 132 O.s.p. vyplývajú základné pravidlá, podľa ktorých súd pristupuje
k hodnoteniu vykonaných dôkazov. Najskôr hodnotí kaţdý dôkaz jednotlivo a následne takto
zhodnotené dôkazy porovnáva v ich vzájomnej súvislosti, pričom v úsudku medzi
porovnávanými skutočnosťami nesmie existovať logický rozpor. Pritom v rámci hodnotenia
dôkazov je povinný prihliadnuť na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo
uviedli účastníci konania. Okrem toho je pri hodnotení dôkazov potrebné zohľadniť aj iné
okolnosti, ako sú vzájomná nadväznosť, súlad alebo rozpor medzi skutočnosťami, ktoré
z vykonaného dôkazu vyplývajú a pod. Skutkové zistenie ako výsledok hodnotenia dôkazov
nemôţe byť zásadne správne, ak hodnotenie dôkazov súdom nezodpovedá citovanému
ustanoveniu § 132 O.s.p., lebo súd hodnotil kaţdý dôkaz len jednotlivo a nie aj v ich
vzájomnej súvislosti, lebo opomenul dôleţité skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi
preukázané alebo ktoré vyšli za konania najavo. Skutkové zistenie nie je správne ani vtedy,
ak medzi vykonaným dôkazom (jeho obsahom) a z neho vyvodeným (čiastkovým) skutkovým
záverom, je zrejmý nesúlad. Ak určitú skutočnosť je moţné preukázať len na základe
nepriamych dôkazov (osoba, s ktorou bola tvrdená dohoda uzavretá, zomrela), pre záver o jej
preukázaní, je dostačujúce, aby predmetný skutkový záver bolo moţné s veľkou mierou
pravdepodobnosti pripustiť. Nepriame dôkazy nemusia mať takú dôkaznú silu, ktorá
nepripúšťa iný skutkový záver, neţ ku ktorému súd dospel, avšak postačuje, ţe s veľkou
mierou pravdepodobnosti k tomuto záveru, na rozdiel od iných moţných záverov, vedú.
Podľa dovolacieho súdu odvolací súd sa vyššie uvedenými zásadami dôsledne
neriadil.
V prvom rade treba uviesť, ţe odvolací súd postupoval v rámci hodnotenia dôkazov
nesprávne, keď vykonané dôkazy hodnotil len jednotlivo, a nie aj v ich vzájomnej súvislosti
a keď jednotlivo hodnotil len výpovede svedkov Ing. B., J. H. a čestné prehlásenie, resp.
svedecké prehlásenie Dr. J. a M. a A. P. bez toho, aby uviedol, prečo nepristúpil k hodnoteniu
ďalších ním vykonaných, najmä listinných dôkazov.
Nemoţno súhlasiť s odvolacím súdom ani v tom, ţe dôkazná sila týchto výpovedí je
nepostačujúca preto, ţe o podstatných skutočnostiach sa dozvedeli od T. H. Nebohý
T. H. bol totiţ jedinou osobou, ktorá bola na kúpe sporného motorového vozidla spolu
so ţalobcom priamo zainteresovaná. Informácie, ktoré T. H. pred svedkami ohľadne kúpy
sporného vozidla uviedol, boli teda informácie „z prvej ruky“, ktoré svedkovia získali
vnímaním svojimi zmyslami. Len táto skutočnosť nemôţe preto súd viesť k tomu, aby dôkazu
urobenému vo forme svedeckej výpovede, resp. vo forme čestného vyhlásenia, nepriznal
ţiadnu dôkaznú silu.
Za nepresvedčivý a vnútorne rozporný treba povaţovať aj záver odvolacieho súdu
urobený v súvislosti so svedeckým prehlásením M. a A. P. z 15. mája 1996, podľa ktorého
z tohto prehlásenia ešte nevyplýva, ţe peniaze vyplatené M. P. patrili ţalobcovi. V uvedenom
svedeckom prehlásení (odvolací súd nehodnotil tento dôkaz ako nedôveryhodný, nepravdivý)
sa totiţ uvádza nielen to, ţe sprostredkovateľom predaja sporného vozidla bol M. P. a ţe
kupujúcim bol ţalobca, ktorý „predmetný automobil kúpil a mne osobne kúpnu cenu vo výške
6.842 CAN aj vyplatil“, ale aj to, kto bol svedkom tejto kúpy (T. H. a A. P.) a na koho
poţiadanie a z akého dôvodu vystavil faktúru o zaplatení na meno T. H. (túto časť prehlásenia
odvolací súd pominul). Z uvedeného prehlásenia je teda, okrem iného zrejmé, ţe kúpa vozidla
sa uskutočnila za prítomnosti T. H. Je preto nelogické, aby peniaze pouţité na zaplatenie
kúpnej ceny, ak by nepatrili ţalobcovi, ale T. H., zaplatil sprostredkovateľovi osobne sám
ţalobca a nie T. H. Aj skutočnosť, prečo bol v dokladoch uvedený T. H. a nie ţalobca, sa
v prehlásení jasne a zrozumiteľne vysvetľuje.
Za nesprávny treba povaţovať postup odvolacieho súdu aj v tom, ţe nevzal
pri hodnotení dôkazov do úvahy aj ďalšie rozhodné skutočnosti, ktoré vyšli za konania najavo
bez toho, aby tento svoj postup náleţitým spôsobom v dôvodoch rozhodnutia vysvetlil. Išlo
najmä o skutočnosti, ţe faktúru o zaplatení vozidla mal vţdy vo svojej moci ţalobca, ţe
na doklade o preprave vozidla bol, na rozdiel od vozidla typu Chevrolet Corsica
prepravovaného T. H. v novembri roku 1993, uvedený ako príjemca ţalobca, ţe ţalobca bol
na svoje vlastné náklady vozidlo prevziať v Rotterdame, ţe bol T. H. splnomocnený
vybavením „colného odbavenia“ a ţe samotné vozidlo sa aj po smrti T. H. nachádzalo
u ţalobcu, ktorý ho vydal ţalovanej strane len za účelom znaleckého ohodnotenia. Podľa
dovolacieho súdu všetky tieto okolnosti nie sú v celkovom kontexte daného prípadu
nepodstatné a bez právneho významu. Nebol preto dôvod ponechať ich úplne bez povšimnutia
tak, ako to nesprávne urobil odvolací súd.
Na základe vyššie uvedeného moţno zhrnúť, ţe spôsob, akým odvolací súd postupoval
v rámci hodnotenia dôkazov, nezodpovedá ustanoveniu § 132 O.s.p. Následne nemôţu byť
preto správne jeho skutkové zistenia, ku ktorým dospel a ani právne závery, ktoré z týchto
vadných skutkových zistení vyvodil.
Napokon treba uviesť, ţe odvolací súd sa opomenul zaoberať tou časťou ţaloby,
v ktorej ţalobca uplatnil nárok na zaplatenie nákladov vynaloţených pri preprave vozidla
(manipulačný poplatok v sume 140 CAD a dopravný poplatok v sume 1.010 CAD).
V odôvodnení rozhodnutia odvolacieho súdu chýba akákoľvek zmienka o tomto nároku.
Rozsudok odvolacieho súdu treba preto povaţovať v tejto časti pre nedostatok dôvodov
za nepreskúmateľný.
Odvolací súd tým, ţe rozsudok v naznačených častiach neodôvodnil v súlade
s ustanovením § 157 ods. 2 O.s.p., resp. tým, ţe spôsob, akým dospel ku skutkovým
zisteniam, nezodpovedá ustanoveniu § 132 O.s.p., zaťaţil konanie vadou uvedenou v § 237
písm. f/ O.s.p., resp. tzv. inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci
(§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky preto rozsudok odvolacieho
súdu a súčasne aj uznesenie krajského súdu z 20. septembra 2010 v spojení s opravným
uznesením, ktorým bolo rozhodnuté o trovách konania, zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie (§ 243b ods. 2 O.s.p.).
Dovolací súd pre ďalšie konanie povaţuje za potrebné uviesť, ţe z hľadiska
skutkového stavu je nesporné, ţe ţalobca navštívil od 9. septembra 1995 do 29. septembra
1995 Kanadu, ţe u sprostredkovateľa M. P. bolo zakúpené 13. septembra 1995 osobné
motorové vozidlo typu Mazda 626, ţe za toto motorové vozidlo bola zaplatená kúpna cena
v sume 6.842,50 CAD, ţe na dokladoch od vozidla je uvedených ako kupujúci T. H. a ţe
okrem M. P. a jeho brata boli pri kúpe prítomní ţalobca a T. H. Ďalej je nesporné, ţe vozidlo
bolo prepravené do Európy a dovezené na Slovensko, pričom pri preprave vozidla bol
zaplatený manipulačný poplatok v sume 140 CAD a dopravný poplatok v sume 1.010 CAD.
Tieto finančné prostriedky na vyššie uvedené účely boli teda nepochybne zaplatené. Keďţe
vlastníctvo k vozidlu nadobudla medzičasom tretia osoba a predmetom ţaloby zostala ţaloba
na plnenie, určujúce je zistenie, či vozidlo zaplatil zo svojich peňazí ţalobca alebo právny
predchodca ţalovaných. Tým, ţe T. H., ako jedna z osôb priamo zainteresovaných na tejto
kúpe zomrel, existujú na preukázanie ţalobcom tvrdenej skutočnosti v podstate len nepriame
dôkazy. V takomto prípade je ale pre preukázanie ţalobcom tvrdenej skutočnosti dostačujúce,
aby ju bolo moţné, na základe výsledkov vykonaného dokazovania s veľkou mierou
pravdepodobnosti, na rozdiel od iného moţného záveru, pripustiť. Odvolací súd mal preto
dôkaznú situáciu hodnotiť z toho pohľadu, či všetky vykonané dôkazy a okolnosti, ktoré vyšli
v konaní najavo, svedčiace v prospech ţalobcu, s veľkou mierou pravdepodobnosti pripúšťajú
iný záver, neţ ten, ţe vozidlo zakúpil T. H., ktorý záver sa vyvodzuje len zo skutočnosti, ţe
v dokladoch o kúpe vozidla je uvedený ako kupujúci.
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného konania a tieţ
dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 veta tretia O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 21. novembra 2012
JUDr. Ladislav Górász, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová