Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
7b1/386682.1f3c1b.pdf
PDF · 238.34 KB
No categories available
8Sžf/63/2011
Najvyšší súd 8Sžf/63/2011
Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu
JUDr. Jaroslavy Fúrovej a členov senátu JUDr. Evy Babiakovej, CSc. a Mgr. Petra Melichera,
v právnej veci ţalobcu: P. K. A., Č., IČO: X., zast. spoločnosťou A., S., F., N., IČO X.,
v mene ktorej koná M.. M. K., advokát, proti ţalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej
republiky, Vazovova 2, Bratislava, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
ţalovaného č. 21713/2010-1410 zo dňa 11. októbra 2010, o odvolaní ţalobcu proti rozsudku
Krajského súdu v Nitre č. k. 11S/2/2011 – 77 zo dňa 27. septembra 2011, jednohlasne, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Nitre č. k. 11S/2/2011
– 77 zo dňa 27. septembra 2011, p o t v r d z u j e .
Ţalobcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
O d ô v o d n e n i e :
Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Nitre zamietol ţalobu, ktorou sa ţalobca
domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia ţalovaného č. 21713/2010-1410 zo dňa
11. októbra 2010, ktorým bolo zamietnuté odvolanie ţalobcu a potvrdené prvostupňové
rozhodnutie Colného úradu Ţilina č. 4177/2010-6091 zo dňa 25. februára 2010, ktorým
oznámil ţalobcovi sumu dovoznej platby vo výške 5073,09 €.
Krajský súd v odôvodnení uviedol, ţe nebolo sporné, ţe ţalobca prostredníctvom
svojho zamestnanca P. U. na základe písomnej objednávky realizoval prepravu cukru
z Poľska na colné územie Slovenskej republiky, pričom pracovnoprávny vzťah medzi
ţalobcom a jeho vodičom bol preukázaný pracovnou zmluvou zo dňa 11. septembra 2002
a trval do 31. mája 2004, kedy bol ukončený na základe dohody. Pri realizovaní prepravy
cukru dňa 19. februára 2004 vodič ţalobcu mohol konať len ako zamestnanec ţalobcu, v jeho
mene a na jeho účet.
Krajský súd poukázal na výpoveď ţalobcu zo dňa 13. februára 2009, kde uviedol,
ţe vodič vykonal predmetnú prepravu na základe jeho príkazov (ako zamestnávateľa), v jeho
mene a jeho prospech. Rovnako sa vo svojej výpovedi zo dňa 13. februára 2009 vyjadril
aj vodič ţalobcu, ktorý potvrdil, ţe predmetnú prepravu vykonal na základe pokynov
zamestnávateľa, nie na vlastnú zodpovednosť. Pri vykonávaní prepravy tovaru konal vodič
jednoznačne v mene ţalobcu ako jeho zamestnanec poverený vykonaním prepravy. Ako
zamestnanec ţalobcu potom vodič podal po prepravení tovaru na colné územie Slovenskej
republiky colné vyhlásenie na Colnom úrade Ţilina – Svrčinovec dňa 19. februára 2004.
V mene ţalobcu, ako jeho zamestnanec, vodič tovar prepravil, teda ţalobca (nie jeho vodič)
mal postavenie deklaranta v colnom konaní. Colné orgány správne ustálili, ţe postavenie
deklaranta povinného podať colné vyhlásenie mal ţalobca, pretoţe tento (v zastúpení
vodičom) tovar získal a drţal, prepravil a mal ho k dispozícii. Postavenie deklaranta nemohla
mať iná fyzická alebo právnická osoba ako ţalobca, ţiadna iná osoba ani nemohla podať
colné vyhlásenie, pretoţe nemala k prepravovanému tovaru dispozičné oprávnenie ani iný
vzťah. Ţalobcovi ako deklarantovi vznikla povinnosť dodať tovar určenému colnému úradu.
V reţime tranzit sa ţalobca ako deklarant stal hlavným zodpovedným, v dôsledku čoho
zodpovedal za predloţenie tovaru colnému úradu určenia.
Krajský súd k námietke ţalobcu ohľadne existencie viacerých dlţníkov, buď v pozícii
hlavného zodpovedného alebo dopravcu, uviedol, ţe deklarantom bol nepochybne ţalobca,
ktorý tovar získal a drţal, ktorý prostredníctvom svojho zamestnanca podával colné
vyhlásenie na prepustenie tovaru do reţimu tranzit. Colné vyhlásenie nemohol podávať
objednávateľ prepravy, odosielateľ tovaru, špedičná spoločnosť, ani ručiteľ, pretoţe títo tovar
nezískali a v čase vstupu na colné územie Slovenskej republiky ho ani nedrţali, nemali ho
k dispozícii, ani nemali k nemu ţiadne doklady. Deklarant pri reţime tranzit je hlavným
zodpovedným, ktorý zodpovedá za predloţenie tovaru colnému úradu určenia. Ţalobca mal
povinnosti vyplývajúce z pouţitia reţimu tranzit, tieto si nesplnil, v dôsledku čoho sa stal
dlţníkom podľa § 397 ods. 7 písm. d/ zákona č. 238/2001 Z. z. Colného zákona v znení
neskorších predpisov (ďalej v texte rozsudku len „Colný zákon“). Ţalobca v priebehu celého
colného konania tvrdil, ţe je dlţníkov viac (deklarant, hlavný zodpovedný, dopravca), ale
nikdy ich neoznačil ani neuviedol, dôvod, na základe ktorého by sa mali dlţníkmi stať.
V súvislosti s tvrdeným uplynutím lehoty na oznámenie sumy dovoznej platby,
krajský súd uviedol, ţe suma dovoznej platby zodpovedajúca colnému dlhu bola ţalobcovi po
zapísaní do účtovnej evidencie prvýkrát oznámená rozhodnutím z dňa 21. apríla 2004, ktoré
bolo ţalovaným zrušené dňa 18. októbra 2004 a vec bola vrátená na nové prejednanie
a rozhodnutie. Nové rozhodnutie bolo vydané dňa 12. apríla 2005, ktorým bola ţalobcovi
oznámená suma dovoznej platby 149 317 Sk, pričom toto rozhodnutie bolo ţalovaným
potvrdené. Následným rozsudkom Krajského súdu v Nitre č. k. 30S/69/2007 – 60 zo dňa
30. septembra 2008 bolo rozhodnutie ţalovaného zo dňa 3. júla 2007 zrušené, ako aj
prvostupňové rozhodnutie colného úradu zo dňa 12. apríla 2005 a vec bola vrátená
ţalovanému na ďalšie konanie. Ďalšie rozhodnutie vydal colný úrad dňa 26. februára 2010,
sumu dovoznej platby určil na 4956,42 €, pričom toto rozhodnutie ţalovaný potvrdil dňa
11. októbra 2010. Prepočítaním lehôt nebolo zistené uplynutie lehoty troch rokov odo dňa
vzniku colného dlhu, t.j. od 3. marca 2004. Z námietky ţalobcu nebolo zrejmé, kedy mala
zákonom stanovená lehota na oznámenie sumy dovoznej platby uplynúť, ţalobca v tomto
smere neurobil ţiadny výpočet, z ktorých dôvodov povaţoval krajský súd túto námietku
za účelovú a ničím nepodloţenú, nakoľko s prihliadnutím na prerušenie plynutia lehôt odo
dňa nasledujúceho po dni podania opravného prostriedku alebo ţaloby do vydania
právoplatného rozhodnutia v konaní o opravnom prostriedku alebo v súdnom konaní,
k uplynutiu lehoty nedošlo, keď krajský súd sám túto lehotu prepočítal.
O trovách rozhodol krajský súd podľa § 250k ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb.
Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej v texte rozsudku len
„O. s. p.“) tak, ţe neúspešnému ţalobcovi ich náhradu nepriznal.
Proti predmetnému rozsudku podal ţalobca v zákonnej lehote dňa 18. novembra 2011
odvolanie, v ktorom sa domáhal jeho zmeny tak, ţe odvolací súd zruší rozhodnutie Colného
riaditeľstva Slovenskej republiky značka 21713/2010-1410 zo dňa 11. októbra 2010
a rozhodnutie Colného úradu Ţilina č. 4177/2010-6091 zo dňa 25. februára 2010 a vec vráti
ţalovanému na ďalšie konanie. Zároveň sa domáhal náhrady trov konania.
Uviedol, ţe krajský súd nesprávne vec právne posúdil tým, ţe nepouţil správne
ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, na základe vykonaných
dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza
z neprávneho právneho posúdenia veci.
Právny názor krajského súdu, ţe postavenie deklaranta mal ţalobca tým, ţe vodič
ţalobcu podal colné vyhlásenia, ako aj tým, ţe ţalobca (v zastúpení vodičom) tovar získal
a drţal a prepravil na colné územie Slovenskej republiky a mal ho k dispozícii, čím ho
súčasne nemohla mať iná fyzická ani právnická osoba a ţiadna iná osoba okrem ţalobcu
nemohla podať colné vyhlásenie, pretoţe nemala k prepravovanému tovaru dispozičné
oprávnenie alebo iný vzťah, nepovaţoval ţalobca za správny, rozporný s Colným zákonom,
zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (Správny poriadok) v znení neskorších predpisov
(ďalej v texte rozsudku len „Správny poriadok“), s čl. 152 ods. 4 Ústavy SR a súčasne
aj v rozpore s vykonaným dokazovaním.
Krajský súd nerozlíšil medzi právnou otázkou podpísania písomného colného
vyhlásenia osobou oprávnenou podať colné vyhlásenie upravenou v § 81 ods. 1 Colného
zákona a otázkou podávania písomného colného vyhlásenia osobou uvedenou a upravenou
v ustanovení § 84 ods. 1 Colného zákona, čím dospel k nesprávnemu právnemu názoru, ţe
ţalobca je v právnej pozícii deklaranta tým, ţe vodič ţalobcu podal colné vyhlásenie.
Ţalobca ďalej namietal, ţe krajský súd sa skutkovo ani právne nezaoberal ani z jednou
z námietok ţaloby, ktoré svojim obsahom súvisia s tým, či je colné vyhlásenie podpísané
osobou oprávnenou podať colné vyhlásenie, pričom k tejto skutočnosti bez akéhokoľvek
zdôvodnenia uviedol len to, ţe ak vodič ţalobcu mohol konať len ako zamestnanec ţalobcu,
nakoľko medzi nimi existoval pracovnoprávny vzťah a vodič ţalobcu vo svojej svedeckej
výpovedi zo dňa 13. februára 2009 potvrdil, ţe predmetnú prepravu vykonával na základe
pokynov zamestnávateľa a nie na vlastnú zodpovednosť, mali by tieto skutočnosti znamenať,
ţe pri vykonávaní prepravy tovaru z Poľska na colné územie Slovenskej republiky konal
vodič jednoznačne v mene ţalobcu ako jeho zamestnanec poverený vykonávaním prepravy.
Ţalobca uviedol, ţe preukázanie, ţe vodič ţalobcu na základe existencie
pracovnoprávneho vzťahu so ţalobcom konal v mene ţalobcu ako jeho zamestnanec poverený
vykonávaním prepravy, neznamená ešte preukázanie toho, ţe vodič bol oprávnený ţalobcu
zastupovať, resp. konať v mene a na účet ţalobcu ako svojho zamestnávateľa (ak táto
skutočnosť nevyplýva z obsahu jeho pracovnej zmluvy), pričom táto skutočnosť mala byť
právne významná uţ pri rozhodovaní Colného úradu Ţilina o prepustení tovaru do
navrhovaného reţimu tranzit, ako aj pri rozhodovaní Colného úradu Ţilina a ţalovaného vo
veci samej. Z vykonaného dokazovania nevyplýva, ţe vodič Ú. bol v rámci plnenia svojich
pracovnoprávnych úloh oprávnený k podpísaniu konkrétneho predmetného písomného
colného vyhlásenia ako oprávnená osoba, teda ako osoba zastupujúca ţalobcu v právnej
pozícii deklaranta. Vodič Ú. sa pri svojej výpovedi zo dňa 13. februára 2009 vyjadril len
všeobecne, keď uviedol, ţe vykonával všetky úkony súvisiace s konkrétnymi prepravami
vykonávaných na základe ústnych pokynov jeho šéfa p. K., avšak vôbec neuviedol o aké
konkrétne úkony išlo.
Ďalej ţalobca uviedol, ţe vodičovi nedal nikdy a v ţiadnej forme príkaz, pokyn na to,
aby ho vodič Ú. zastupoval ako deklaranta v predmetnom colnom konaní, resp. na to, aby
vodič Ú. v zmysle § 81 ods. 1 Colného zákona podpisoval v jeho mene a na jeho účet colné
vyhlásenie ako osoba, ktorá zastupuje ţalobcu, ako deklaranta a ktorá je osobou oprávnenou
podať colné vyhlásenie. Úlohou Colných orgánov bolo v rámci konania autoritatívne zistiť
existenciu určitého právneho stavu, teda zistiť, ţe colný dlh vznikol, určiť osobu objektívne
zodpovednú za vzniknutý colný dlh ako dlţníka a uloţiť takémuto dlţníkovi povinnosť colný
dlh zaplatiť. Skúmanie, či colné vyhlásenie mohla alebo nemohla podávať iná osoba neţ
ţalobca, resp. vodič ţalobcu, tak ako to uviedol krajský súd, nebolo pre zodpovedanie otázky
kto je dlţníkom objektívne zodpovedným za vzniknutý colný dlh podstatné, nakoľko Colný
zákon s takouto situáciou ráta, a to nevyvrátiteľnou právnou domnienkou uvedenou v
ustanovení § 9 ods. 3 veta druhá text za bodkočiarkou Colného zákona. Samotný zákon
vylučuje v tomto zmysle aj skúmanie a zisťovanie otázky či colné vyhlásenia mohla alebo
nemohla podávať iná osoba neţ ţalobca, resp. iná osoba neţ vodič ţalobcu ako zástupca
ţalobcu.
Následkom nesprávneho právneho názoru krajský súd zároveň vyhol aj riešeniu
skutkovej a právnej otázky súvisiacej zo zastupovaním ţalobcu ako deklaranta v colnom
konaní, ku ktorej za účelom správneho právneho posúdenia ţalobca s poukazom na jednotlivé
ustanovenia Colného zákona uviedol, ţe v prípadoch, keď je účastník konania zastúpený na
základe plnomocenstva, koná za účastníka v jeho mene jeho zástupca a zo zastúpenia
vznikajú práva a povinnosti priamo zastúpenému. Splnomocnenie na zastupovanie má mať
písomnú formu alebo ho treba vyhlásiť ústne do zápisnice. Z vykonaného dokazovania
je zrejmé, ţe ţalobca ako dopravca mal v zmysle predmetnej zmluvy o preprave veci
uzatvorenej so spoločnosťou I. L., A., vedomosť len o tom, ţe sa má dostaviť na hraničnom
priechode S. do špedičnej spoločnosti, ktorá mu vystaví sprievodku (jednotný colný doklad,
ďalej v texte rozsudku len „JCD“), avšak s akým obsahom mu JCD, najmä čo do otázky
upravujúcej právnu pozíciu hlavného zodpovedného, bude vystavený, ţalobca preukázateľne
nevedel; ţalobca nemal zo špedičnou spoločnosťou I. S., ktorá predmetné jednotné colné
vyhlásenie na hraničnom priechode S. vystavila, uzatvorenú v ţiadnej forme zmluvu, ktorá by
bola oprávňovala túto spoločnosť ku konkrétnemu konaniu pri vystavovaní predmetného
jednotného colného vyhlásenia; najmä však, ţalobca neudelil v ţiadnej forme, písomnej alebo
ústnej plnomocenstvo pre jeho zamestnanca - vodiča U. k tomu, aby ho tento zastupoval ako
deklaranta v predmetnom colnom konaní, a ani mu k tomu v tomto smere nedal ţiaden príkaz,
pokyn, resp. mandát.
Z uvedeného ţalobca povaţoval za preukázané, ţe ţalobca nemal sám vôľu byt'
deklarantom, a teda ani nemohol následne pristúpiť k uplatneniu svojho práva v pozícii
deklaranta, a to práva zvoliť si na predmetné colné konanie zástupcu v zmysle § 17 ods. 1
správneho poriadku, resp. v zmysle § 9 ods. 1 veta prvá Colného zákona.
Z vykonaného dokazovanie je zrejmé, ţe vodič U., ako osoba označujúca sa sama za
zástupcu ţalobcu v právnej pozícii deklaranta v ods. 50 tlačiva JCD podpísal a zároveň
nepreukázal písomným plnomocenstvom splnomocnenie na priame zastupovanie ţalobcu ako
deklaranta, teda nesplnil svoju zákonnú povinnosť, čím jednak nepreukázal v zmysle § 17
ods. 3 veta prvá Správneho poriadku svoje splnomocnenie na zastupovanie ani iným zákonom
uznaným a dovoleným spôsobom a súčasne tým naplnil nevyvrátiteľnú právnu domnienku § 9
ods. 3 veta druhá text za bodkočiarkou Colného zákona v zmysle ktorej, ak zástupca neurobí
vyhlásenie uvedené v ustanovení § 9 ods. 3 veta prvá text za bodkočiarkou Colného zákona,
povaţuje sa za osobu konajúcu ako deklarant, nakoľko koná v predmetnom colnom konaní
vo vlastnom mene a na svoj účet.
Vzhľadom na zákonom predpokladanú existenciu tejto nevyvrátiteľnej právnej
domnienky neprichádza do úvahy aplikácia § 17 ods. 3 veta druhá Správneho poriadku,
navyše Colný úrad Ţilina neuviedol v tomto smere ţiadnu argumentáciu, z ktorej by bolo
moţné usúdiť či a ako vôbec správny orgán pristúpil k uplatneniu § 17 ods. 3 veta druhá
Správneho poriadku, teda na základe akých pre neho relevantných dôvodov preukazujúcich
v tomto smere nepochybnosť od preukazu plnomocenstva upustil a prečo sa v tomto smere
uspokojil len s dokladmi predloţenými vodičom ţalobcu (t.j. CMR, faktúra a Eur l). Colný
úrad nezisťoval či a v akom rozsahu ţalobca splnomocnil vodiča na zastupovanie v colnom
konaní s prihliadnutím na všetky okolnosti tohto prípadu. Osobou, ktorej zákonne patrí právna
pozícia deklaranta v predmetnom colnom konaní je P. U., a to pri uplatnení ustanovení § 9
ods. 3 veta druhá text za bodkočiarkou Colného zákona.
Ţalobca ďalej nesúhlasil s právnym názorom colných orgánov, ţe z ich strany nebolo
potrebné skúmať interné záleţitosti firmy ţalobcu vo vzťahu k tomu, či sa dal zastúpiť
v právnej pozícii deklaranta svojim vodičom, nakoľko im postačilo na zistenie, ţe mal byť
vôľu deklarantom to, ţe vodič ţalobcu podpísal colné vyhlásenie a toto vyhlásenie musí byt'
vţdy pred podaním colného vyhlásenia podpísané oprávnenou osobou.
Krajský súd sa rovnako nevysporiadal s ďalšími námietkami obsiahnutými v ţalobe,
najmä, ţe vydaním rozhodnutia vo veci samej nie je potrebné určovať účastníka konania za
deklaranta, pričom ţalobca v tejto súvislosti poukázal na obsah administratívneho spisu
(č. l. 53). Zákonné povinnosti dané Colným zákonom, ktoré boli vo vzťahu k vzniknutému
colnému dlhu porušené patria identicky tak osobe v právnej pozícii hlavného zodpovedného
ako aj osobe v pozícii dopravcu tovaru. Zo strany colných orgánov bolo potrebné k zistenej
porušenej zákonnej povinnosti následne prideliť zodpovednostnú právnu pozíciu, teda ktorá
osoba ako dlţník tým, zodpovedá za povinnosti, ktorých porušenie bolo zistené, teda právnu
pozíciu hlavného zodpovedného, resp. dopravcu tovaru, resp. príjemcu tovaru. Aţ následne
bolo správne a zákonné pristúpiť k uplatneniu ustanovenia § 397 ods. 6, § 397 ods. 7 Colného
zákona, a tým aj k určeniu osoby dlţníka objektívne zodpovedného za splnenie colného dlhu
a to aj s uvedením povinností, ktoré takáto osoba ako dlţník porušila. Len takto zákonne
zistený, určený a označený dlţník, resp. dlţníci môţu byť zodpovední za splnenie colného
dlhu a zároveň sú takto označení aj v rozhodnutí colných orgánov vo veci samej.
Colné orgány sa nevysporiadali s identickým porušením právnych povinností,
vynechali druhý právny krok a súčasne nesprávne, nezrozumiteľne, nedôvodne a nezákonne
uviedli, ţe v prípade vzniku colného dlhu nezákonným odňatím spod colného dohľadu môţe
byt' podľa § 397 ods. 6, § 397 ods. 7 Colného zákona dlţníkom kaţdá osoba uvedená v tomto
ustanovení. Na základe takéhoto nezákonného postupu vo svojich rozhodnutiach nezákonne
označili za dlţníka objektívne zodpovedného za splnenie colného dlhu len ţalobcu, a to vo
výroku rozhodnutia bez uvedenia zákonných povinností, ktoré ako dlţník porušil a zároveň
bez uvedenia zodpovednostnej právnej pozície teda bez uvedenia či a ako dlţník zodpovedá
ako hlavný zodpovedný alebo ako dopravca tovaru, resp. či zodpovedá v obidvoch týchto
pozíciách a zároveň v odôvodnení rozhodnutia nezákonne označili za dlţníka len ţalobcu a to
len v právnej pozícii deklaranta a to aj napriek tomu, ţe z vykonaného dokazovania je zrejmé,
ţe v tejto veci sú dvaja právni dlţníci a to jeden v pozícii dopravcu a jeden v pozícii
deklaranta označovaného v reţime tranzit ako hlavný zodpovedný, ktorí sú v zmysle § 402
Colného zákona solidárne zodpovednými za splnenie predmetného colného dlhu. Colné
orgány celé konanie viedli od začiatku v rozpore so zisteným skutkovým stavom len voči
ţalobcovi ako jedinému účastníkovi konania, avšak táto skutočnosť nemôţe byť ţalobcovi na
ťarchu, tak ako to sa o to pokúšajú colné orgány.
Ţalobca ďalej uviedol, ţe krajský súd sa nezaoberal otázkou preukázania
zodpovednosti dopravcu tovaru za colný dlh ako aj s ďalšími relevantnými námietkami,
pričom v podrobnostiach poukázal na obsah ţaloby.
K podanému odvolaniu sa písomným podaním zo dňa 9. decembra 2011 vyjadril
ţalovaný tak, ţe napadnutý rozsudok krajského súdu navrhol ako vecne správny potvrdiť.
Ţalovaný, s poukazom na jednotlivé ustanovenia Colného zákona, uviedol, ţe je
nepochybné, ţe ţalobca ako fyzická osoba oprávnená na podnikanie v oblasti nákladnej
cestnej dopravy vykonal prepravu tovaru, cukor biely, prostredníctvom svojho zamestnanca
(vodiča) P. U. a tento ţalobcom prepravovaný tovar nebol predloţený colnému úradu určenia
Banská Bystrica, tak ako vyplývalo z colného vyhlásenia č. 602504402057 zo dňa 19.
februára 2004, ale bol vyloţený bez vedomia colných orgánov v priestoroch pouţívaných
spoločnosťou V. H., S., pričom týmto konaním došlo k porušeniu colných predpisov.
Uvedené bolo preukázané v konaní, ktoré bolo ukončené právoplatným rozhodnutím
Colného úradu Nitra zn. 227-1-2004-TR-51/04 zo dňa 10. mája 2004, kde sa preukázalo, ţe
ţalobca, zodpovedný za splnenie colného dlhu, sa dopustil colného deliktu podľa § 437 ods. 1
Colného zákona, pretoţe porušil colné predpisy spôsobom uvedeným v § 439 písm. d/
Colného zákona, a to na tom skutkovom základe, ţe ako hlavný zodpovedný nepredloţil tovar
v neporušenom stave a v určenej lehote colnému úradu určenia; ţe v rozpore s § 292 ods. 1
Colného zákona nezabezpečil splnenie povinností vyplývajúcich z reţimu tranzit stanovených
pre tovar, cukor biely, prepustený do reţimu tranzit colným vyhlásením č. 602504402057
zo dňa 19. februára 2004, keď tovar nepredloţil colnému orgánu určenia, čím došlo
k nezákonnému odňatiu tovaru (cukor biely) spod colného dohľadu.
K tvrdeniu ţalobcu, ţe nie je hlavným zodpovedným pri vzniku colného dlhu,
ţalovaný poukázal na písomné colné vyhlásenie č. 602504402057 zo dňa 19. februára 2004,
kde je v odseku 50 ako hlavný zodpovedný uvedený ţalobca, ktorý bol v zmysle príslušných
dokladov zároveň dopravcom predmetného tovaru. Povinnosť hlavného zodpovedného podľa
§ 292 ods. 1 Colného zákona sa vzťahuje na osobu, ktorá je ako hlavný zodpovedný v rámci
príslušného tranzitného colného reţimu označená v príslušných dokladoch. Zodpovednosť
ostatných osôb, dopravcu a príjemcu tovaru je upravená v § 292 ods. 2 Colného zákona.
Zodpovednosť hlavného zodpovedného v zmysle § 292 ods. 1 Colného zákona
a zodpovednosť dopravcu a príjemcu tovaru podľa § 292 ods. 2 Colného zákona sa navzájom
nevylučujú, ale existujú súčasne vedľa seba. Ani jedna z uvedených zodpovedných osôb sa
nemôţe svojej zodpovednosti voči colným orgánom podľa § 292 Colného zákona zbaviť jej
„prenesením“ na inú osobu. Aj v prípade, ak príjemca prevezme tovar od dopravcu a zároveň
sľúbi jeho predloţenie colnému úradu určenia, prípadne iné riadne ukončenie colného reţimu
tranzit v určenej lehote, zodpovednosť dopravcu i hlavného zodpovedného trvá aţ do
skutočného splnenia podmienok colného reţimu tranzit a do jeho riadneho ukončenia.
V prípade nesplnenia podmienok reţimu tranzit zodpovedajú spolu s osobou, ktorá toto
nesplnenie priamo zavinila aj hlavný zodpovedný a dopravca. Zodpovednosť týchto osôb
v rámci colného reţimu tranzit je zodpovednosťou objektívnou, tzn. zodpovednosťou za
výsledok, bez ohľadu na zavinenie. Splnenie podmienok colného reţimu tranzit pri preprave
predmetného tovaru nebolo v správnom konaní o colnom dlhu a ani v súdnom konaní
ţiadnym spôsobom preukázané, a to ani ţalobcom ani inou osobou a nebolo zistené ani
činnosťou colného úradu.
Pri podaní písomného colného vyhlásenia na prepustenie tovaru do reţimu tranzit bol
v odseku 50 colného vyhlásenia uvedený ţalobca a colné vyhlásenie podpísal vodič, ktorý
v tom čase bol zamestnancom ţalobcu. V správnom konaní, ktoré predchádzalo vydaniu
napadnutého rozhodnutia bolo jednoznačne preukázané, ţe predmetný tovar bol prepravovaný
ţalobcom (ţalobca ako fyzická osoba oprávnená na podnikanie realizoval prepravnú činnosť)
a zároveň bolo preukázané, ţe ţalobca predmetný tovar prepravoval v colnom reţime tranzit
pod colným dohľadom a o tejto skutočnosti (s ohľadom na predmet podnikateľskej činnosti
ţalobcu, charakter konkrétnej prepravy i obsah písomných dokumentov nachádzajúcich sa
v spise) vedel. Vodič konal v rámci objednávky na prepravu a aj jemu vyplývala povinnosť
postupovať v zmysle Colného zákona, teda v pozícii zamestnanca ţalobcu bol povinný tovar
predloţiť na riadne ukončenie tranzitnej operácie colnému úradu určenia alebo iného colného
úradu. V momente, kedy vodič ako zamestnanec ţalobcu tovar odňal spod colného dohľadu
bol stále zamestnancom ţalobcu a vykonával pre neho činnosť - prepravu tovaru v zmysle
pracovnej zmluvy, s vedomím a na základe pokynov ţalobcu. Ţalobca, ako fyzická osoba P.
K. predmetné colné vyhlásenie osobne nepodpísala, avšak ţalobca v postavení dopravcu
podľa § 292 ods. 2 Colného zákona zodpovedal za predloţenie tovaru colnému úradu určenia,
10 8Sžf/63/2011
pretoţe vedel, ţe tovar sa prepravuje v reţime tranzit. Aj v prípade, ţe vodič sa pri podaní
colného vyhlásenia povaţuje za osobu konajúcu vo vlastnom mene a na svoj účet, je stále
preukázané, ţe ţalobca konal ako dopravca v rozpore s vtedy platným Colným zákonom, teda
bolo moţné ţalobcu určiť za dlţníka podľa § 397 ods. 7 písm. d/ Colného zákona.
Povinnosť ţalobcu, ako osoby vykonávajúcej prepravu predmetného tovaru, predloţiť
predmetný tovar príslušnému colnému úradu vyplývala aj z ustanovenia § 68 ods. 1 v spojení
s ustanovením § 66 ods. 1 písm. a/ Colného zákona, pričom túto povinnosť mal ţalobca bez
ohľadu na prípadné konanie alebo nekonanie iných osôb. Nedodanie predmetného tovaru
colnému úradu určenia a jeho vyloţenie v priestoroch pouţívaných spoločnosťou V. – H., S.
bolo porušením právnej povinnosti ţalobcu a malo za následok nezákonné odňatie
predmetného tovaru spod colného dohľadu. Vedomosť ţalobcu o tom, ţe je prepravcom
tovaru, ktorý podlieha colnému dohľadu a z prepravy ktorého vyplývajú určené povinnosti
bola preukázaná nielen v správnom konaní, ale bola objasnená a podloţená konkrétnymi
dôkazmi aj vo vyjadrení ţalovaného k ţalobe. Ţalobca túto prepravu tovaru ako fyzická osoba
oprávnená na podnikanie vykonával so všetkými právnymi následkami, ktoré sú s tým
spojené. Pri preprave predmetného tovaru uzatvoril ţalobca zmluvy o preprave veci, ktoré
osobne zaevidoval a voči ich obsahu nemal ţiadne námietky. Prepravy tovaru sa vykonali na
základe objednávok a pokynov, ktoré dával ţalobca osobne (s. 4 zápisnice o ústnom
pojednávaní zn. 2947/2009-6091-INT zo dňa 13. februára 2009).
Ţalovaný s poukazom na zmluvu o preprave veci č. 9267/2/2004 zo dňa 12. februára
2004 uviedol, ţe pred začatím prepravy bol ţalobca upovedomený o podmienkach prepravy,
ako aj o svojich právach a povinnostiach a súhlasil s nimi, nakoľko nemal ako odborník
v danej oblasti ţiadne námietky proti podmienkam uvedeným v zmluve o preprave veci.
Zo spisového materiálu vyplýva, ţe splnomocnenie na špedícii vodič nepotreboval, stačilo,
aby predloţil CMR, faktúru, dodací list, preukázal sa dokladom totoţnosti a v prípade, ţe
prepravca bol na špedícii prvýkrát, tak aj výpisom z obchodného registra alebo výpisom zo
ţivnostenského registra. Tieto doklady boli postačujúce pre špedičnú spoločnosť na to, aby
táto vyhodnotila, v akom vzťahu ako k prepravcovi je vodič, ako aj skutočnosť, ţe tento vodič
je oprávnený zastupovať daného prepravcu pri zabezpečovaní colnej deklarácie, hľadaní
špedičnej spoločnosti, ako aj v samotnom colnom konaní ako deklaranta (4 strana zápisnice o
ústnom pojednávaní zn. 10876/2009-6091-INT zo dňa 3. júla 2009).
Ţalobca ako hlavný zodpovedný pri preprave predmetného tovaru v colnom reţime
tranzit zodpovedal podľa § 292 ods. 1 Colného zákona, zároveň vykonával dopravu
11 8Sžf/63/2011
predmetného tovaru, a teda zodpovedal za predloţenie tovaru v neporušenom stave colnému
úradu určenia v určenej lehote tieţ podľa § 292 ods. 2 zákona Colného. Z odvolania ţalobcu
nevyplýva ţiadna skutočnosť, ktorá by spochybnila vznik colného dlhu uvedeným spôsobom
alebo vyvrátila postavenie ţalobcu ako dlţníka právne kvalifikovaného podľa § 397 ods. 7
písm. d/ Colného zákona.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 246c ods. 1 veta prvá O. s. p.
v spojení s § 10 ods. 2 O. s. p.), preskúmal napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu
predchádzalo (podľa § 246c ods. 1 veta prvá O. s. p. v spojení s § 211 a nasl. O. s. p.) a dospel
k záveru, ţe odvolanie ţalobcu nie je dôvodné.
Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle § 250ja ods. 2 O. s. p.
s tým, ţe deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej
tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk.
Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 29. novembra 2012 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 O. s. p.).
Podľa § 244 ods. 1 O. s. p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe ţalôb
alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.
Podľa § 244 ods. 3 O. s. p. rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia
vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo
zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môţu byť
práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb
priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho nečinnosť.
Podľa § 2 písm. m/ Colného zákona, na účely tohto zákona sa rozumie, dlţníkom
fyzická osoba alebo právnická osoba zodpovedná za splnenie colného dlhu.
Podľa § 2 písm. q/ Colného zákona, na účely tohto zákona sa rozumie, colným
vyhlásením úkon, ktorým fyzická osoba, štatutárny orgán, zamestnanec právnickej osoby
alebo zástupca týchto osôb formou a spôsobom ustanovenými colnými predpismi prejavuje
svoju vôľu, aby bol tovar prepustený do navrhovaného reţimu.
12 8Sžf/63/2011
Podľa § 2 písm. r/ Colného zákona, na účely tohto zákona sa rozumie, deklarantom
fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá robí colné vyhlásenie vo vlastnom mene, alebo
fyzická osoba alebo právnická osoba, v ktorej mene sa colné vyhlásenie robí.
Podľa § 9 ods. 1 Colného zákona, na colné konanie si kaţdý môţe určiť zástupcu;
ustanovenie § 84 ods. 1 druhej vety tým nie je dotknuté.
Zastúpenie môţe byť
a) priame, ak zástupca koná v mene zastúpenej osoby a na jej účet,
b) nepriame, ak zástupca koná vo vlastnom mene, ale na účet zastúpenej osoby.
Podľa § 9 ods. 3 Colného zákona, zástupca je povinný vyhlásiť, či ide o priame
zastúpenie, alebo nepriame zastúpenie; ak takéto vyhlásenie neurobí, povaţuje sa za osobu
konajúcu vo vlastnom mene a na svoj účet.
Podľa § 76 ods. 1, 2, 3 Colného zákona, colným konaním sa rozumie konanie,
v ktorom o právach a právom chránených záujmoch alebo povinnostiach osôb pri dovoze,
vývoze alebo pri tranzite tovaru rozhoduje colný orgán. Účelom colného konania je
rozhodnúť, či a za akých podmienok sa tovar prepúšťa do navrhovaného reţimu alebo sa mu
pridelí navrhované colne schválené určenie. Colné konanie sa začína podaním colného
vyhlásenia, ktorým sa navrhuje prepustenie tovaru do reţimu alebo pridelenie iného colne
schváleného určenia.
Podľa § 78 ods. 1 Colného zákona, na prepustenie tovaru do reţimu sa podáva colné
vyhlásenie.
Podľa § 78 ods. 2 Colného zákona, Colné vyhlásenie sa podáva
a) písomne,
b) prostredníctvom zariadenia na spracovanie a prenos údajov, ak to povolí colný úrad,
c) ústne alebo
d) iným úkonom, ktorým drţiteľ tovaru prejavuje vôľu, aby bol tovar prepustený do
navrhovaného reţimu.
13 8Sžf/63/2011
Podľa § 81 ods. 1 Colného zákona, písomné colné vyhlásenie musí byť podpísané
osobou oprávnenou podať colné vyhlásenie a musí obsahovať všetky údaje potrebné na
prepustenie tovaru do navrhovaného reţimu.
Podľa § 81 ods. 3 Colného zákona, podpísaním podaného písomného colného
vyhlásenia sa stáva deklarant alebo jeho zástupca zodpovedným za správnosť údajov
uvedených v písomnom colnom vyhlásení, pravosť pripojených dokladov a splnenie všetkých
povinností súvisiacich s prepustením tovaru do navrhovaného reţimu.
Podľa § 84 ods. 1 Colného zákona, písomné colné vyhlásenie podáva osoba, ktorá
predkladá tovar príslušnému colnému úradu. Ak z prijatia písomného colného vyhlásenia
vyplýva konkrétna povinnosť určitej osobe, písomné colné vyhlásenie musí podať táto osoba
alebo sa musí podať v jej mene.
Predmetom tohto konania je preskúmanie zákonnosti rozhodnutia ţalovaného
č. 21714/2010-1410 zo dňa 11. októbra 2010, ktorým bolo zamietnuté odvolanie ţalobcu
a potvrdené prvostupňové rozhodnutie Colného úradu Ţilina č. 4388/2010-6091 zo dňa
26. februára 2010, ktorým bola ţalobcovi oznámená suma dovoznej platby vo výške
4956,42 €. Krajský súd v Nitre v napadnutom rozsudku podrobne opísal skutkové okolnosti
prípadu, najvyšší súd preto nepovaţoval za potrebné ich opakovane uvádzať a v tomto smere
odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku.
Podstatnou námietkou vznesenou ţalobcom v odvolaní, ako aj v priebehu celého
správneho a súdneho konania, bola otázka nedostatku plnomocentva pre osobu podpisujúcu
colné vyhlásenie.
Z obsahu administratívneho spisu je zrejmé, ţe osoba podávajúca a podpisujúca colné
vyhlásenie, vodič U., bol v rozhodnom čase zamestnancom ţalobcu.
Z obsahu pracovnej zmluvy medzi ţalobcom a p. U.. vyplýva, ţe p. U. bol vodičom
MKD (medzinárodnej kamiónovej dopravy – pozn. súdu); podľa bodu 6 pracovnej zmluvy bol
povinný vykonávať dojednanú prácu osobne a plniť pokyny nadriadených zamestnancov.
Uvedené potvrdil aj p. U. vo výpovedi zo dňa 13. februára 2009, keď uviedol, ţe bol vodičom
v medzinárodnej doprave a všetky úkony súvisiace s konkrétnymi prepravami vykonával na
základe ústnych pokynov ţalobcu. Zo zápisnice o pojednávaní zo dňa 13. februára 2009
14 8Sžf/63/2011
rovnako vyplýva, ţe p. U. vykonával pre ţalobcu priemerne mesačne 2-3 prepravy tovaru
v medzinárodnej doprave, pričom ak nešiel na TIR karnet, colné vyhlásenie v ods. 50
podpisoval vţdy, pričom ţalobca o uvedenom postupe vedel. K tomuto vyjadreniu nemal
ţalobca v priebehu správneho konania ţiadne pripomienky.
Preprava cukru bola uskutočnená na základe zmluvy o preprave, ktorá bola dojednaná
medzi spoločnosťou I. L., A. a ţalobcom (nie vodičom ţalobcu prípadne iným zamestnancom
ţalobcu). Ţalobca pri plnení tejto zmluvy konal prostredníctvom svojho zamestnanca, p. U..
Vychádzajúc z existencie pracovnoprávneho vzťahu, p. U. bol povinný plniť povinnosti
z neho vyplývajúce, teda vykonávať prácu podľa pokynov zamestnávateľa (§ 47 Zákonníka
práce). Aj v zmysle Obchodného zákonníka (§ 15) p. U. bol oprávnený na všetky úkony, ku
ktorým pri jeho činnosti obvykle dochádzalo. Pokiaľ p. U. svojim konaním spôsobil ţalobcovi
ako zamestnávateľovi pri výkone práce škodu, moţno sa jej náhrady domáhať podľa
predpisov súkromného práva.
Z výpovede ţalobcu zo dňa 13. februára 2009 vyplýva, ţe priemerne ročne jeho
spoločnosť vykonala 250 prepráv v medzinárodnej doprave. Je teda zrejmé, ţe ţalobca mal
vedomosť o okolnostiach konania na colných úradoch respektíve podávania colného
vyhlásenia.
Odvolacia námietka, ţe ţalobca neudelil p. U. ţiaden pokyn, aby ho podpísal ako
hlavného zodpovedného, tak neobstojí.
Z vyššie uvedených skutočností je zrejmé, ţe obvyklou súčasťou práce p. U. pri jej
výkone (pri medzinárodnej preprave), bolo aj podávanie colných vyhlásení a ich podpisovanie
v mene zamestnávateľa a ţalobca mal o tejto skutočnosti vedomosť. Takýto postup bol
súčasťou plnenia pracovných úloh a hoci explicitne z pracovnej zmluvy nevyplýva (nakoniec
ako ani ţiaden podrobnejší opis práce), je zrejmé, ţe medzi ţalobcom a jeho zamestnancom
bol obvyklý a zauţívaný.
Z citovaných ustanovení Colného zákona vyplýva, ţe colné vyhlásenie podáva osoba,
ktorá predkladá tovar príslušnému colnému úradu, pričom týmto úkonom prejavuje vôľu, aby
bol tovar prepustený do navrhovaného reţimu.
15 8Sžf/63/2011
Nakoľko osobou, ktorá tovar predloţila a chcela ho prepustiť do navrhovaného reţimu
bol ţalobca, bol tento osobou oprávnenou podať colné vyhlásenie, uskutočnenie ktorého
úkonu prebehlo prostredníctvom jeho zamestnanca, p. U., v rámci plnenia pracovných úloh.
Oprávnenie na zastupovanie ţalobcu p. U.. vyplývalo z obsahu jeho pracovných úloh
a existencie pracovnoprávneho vzťahu.
Pre podporu uvedeného je potrebné uviesť, ţe ak by boli prijaté konštrukcie ţalobcu,
ohľadne nedostatku plnomocenstva, a teda ţe p. U. nebol oprávnený podpísať colné
vyhlásenie, nie je zrejmé, akým iným spôsobom podával ţalobca colné vyhlásenia pri
ostatných prípadoch v medzinárodnej preprave (ak nebol vodičom on osobne), nakoľko nebol
súčasťou priloţených spisov ţiaden doklad, vyjadrenie, z ktorého by vyplývalo udeľovanie
plných mocí pre colné konania, či uţ pre p. U. alebo pre iného zamestnanca ţalobcu.
V zmysle prílohy č. 21 k vyhláške Ministerstva financií SR č. 251/2001 Z. z., ktorou
sa vykonávajú niektoré ustanovenia Colného zákona, v bode 50 sa pri priamom zastúpení
v tomto odseku uvádza aj zástupca deklaranta a pravá časť odseku je vyhradená na
vlastnoručný podpis deklaranta, pri priamom zastúpení vlastnoručný podpis zástupcu.
P. U. podal colné vyhlásenie v mene žalobcu v zmysle § 84 ods.1 in fine Colného zákona,
pričom z colného vyhlásenia je zrejmé, ţe vyhlásenie podal a vlastnoručne podpísal p. U. ako
zástupca – zamestnanec ţalobcu s uvedením jeho funkcie (vodič). ktoré označenie je potrebné
povaţovať za vyhlásenie v zmysle § 9 ods. 3 Colného zákona, keď tento úkon bol urobený
voči colnému úradu; je zrejmé, ţe ide o priame zastúpenie, nepriamy zástupca koná vo
vlastnom mene, nie v mene zastúpeného.
Ţalobca ďalej namietal, ţe krajský súd sa nevysporiadal so všetkými námietkami
v ţalobe vznesenými, najvyšší súd nepokladal túto za dôvodnú.
K základným právam účastníka konania obsiahnutým v práve na spravodlivý proces,
patrí právo na uvedenie dostatočných dôvodov, na ktorých je rozhodnutie zaloţené.
V súvislosti s riadnym odôvodnením je potrebné uviesť, ţe vychádzajúc z konštantnej
judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (o. i. veci García Ruiz proti Španielsku,
rozsudok zo dňa 21.1.1999 týkajúci sa sťaţnosti č. 30544/96, Ruiz Torija proti Španielsku,
rozsudok zo dňa 9.12.1994, týkajúci sa sťaţnosti č. 18390/91, Van de Hurk proti Holandsku,
rozsudok zo dňa 19.4.1994, týkajúci sa sťaţnosti č. 16034/90, ), judikatúry Ústavného súdu
SR (sp. zn. I. ÚS 226/03 zo dňa 12.5.2004, III. ÚS 209/04 zo dňa 23.6.2004, sp. zn.
16 8Sžf/63/2011
III. ÚS 95/06 zo dňa 15.3.2006, sp. zn. III. ÚS 260/06 zo dňa 23.8.2006), nie je nutné, aby na
kaţdú ţalobnú námietku bola daná súdom podrobná odpoveď a rozsah povinnosti odôvodniť
súdne rozhodnutie sa môţe meniť podľa povahy rozhodnutia a musí byť analyzovaný
s ohľadom na okolnosti kaţdého prípadu, ak však súd v odôvodnení nereaguje na zásadnú,
relevantnú námietku, súvisiacu s predmetom súdnej ochrany prednesenú ţalobcom, je
potrebné tento nedostatok povaţovať za prejav arbitrárnosti (svojvoľnosti). Súd je povinný
dbať na to, aby jeho rozhodnutie bolo presvedčivé, na podporu čoho uvedie dostatočné
argumenty.
Ţalobca odvodzoval námietky práve z tvrdenej neexistencie plnomocenstva v colnom
konaní. Ak by bol krajský súd býval dospel k záveru, ţe colné vyhlásenie bolo podpísané
osobou, ktorá na to nemala oprávnenie, bolo by potrebné sa zaoberať aj inými dôvodmi
ţaloby. Keďţe však uvedená námietka dôvodná nebola, a ani najvyšší súd nevzhliadol dôvod
odchýliť sa od právneho názoru vysloveného v tejto súvislosti krajským súdom, nemoţno
povaţovať napadnutý rozsudok za nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov, keď ostatné
námietky neboli relevantné pre rozhodnutie vo veci.
Pokiaľ ţalobca vytýkal colným orgánom nedostatky výroku, ohľadom absencie
označenia porušených právnych povinností a označenia pozície ţalobcu ako zodpovednej
osoby (hlavného zodpovedného alebo dopravcu), z Colného zákona nevyplývajú pre výrok
rozhodnutia osobitné náleţitosti, rozdielne od Správneho poriadku. Rovnako ani ţalobca
neoznačil ţiaden predpis, z ktorého by povinnosť uviesť vo výroku tieto skutočnosti, plynula,
a preto túto námietku povaţoval najvyšší súd za nedôvodnú.
S poukazom na vyššie uvedené sa Najvyšší súd Slovenskej republiky stotoţnil so
záverom krajského súdu vysloveným v napadnutom rozsudku, vznesené odvolacie námietky
neboli spôsobilé spochybniť jeho správnosť, a preto napadnutý rozsudok ako vecne správny
potvrdil a v podrobnostiach naň odkazuje podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. v spojení s § 250ja
ods. 3 vety druhej O. s. p.
O trovách odvolacieho konania rozhodol najvyšší súd podľa § 250k ods. 1 veta prvá
O. s. p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O. s. p. a s § 224 ods. 1 O. s. p. tak, ţe ţalobcovi
17 8Sžf/63/2011
ich náhradu nepriznal, pretoţe nebol v konaní úspešný, a ţalovanému v takomto konaní
náhrada trov konania neprináleţí.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov
3:0 (§ 3 ods. 9 veta tretia zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení účinnom od 1.5.2011).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 29. novembra 2012
JUDr. Jaroslava Fúrová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia :
Dagmar Bartalská