Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

8Sžf/63/2011

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu

JUDr. Jaroslavy Fúrovej a členov senátu JUDr. Evy Babiakovej, CSc. a Mgr. Petra Melichera,

v právnej veci ţalobcu: P. K. A., Č., IČO: X., zast. spoločnosťou A., S., F., N., IČO X.,

v mene ktorej koná M.. M. K., advokát, proti ţalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej

republiky, Vazovova 2, Bratislava, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia

ţalovaného č. 21713/2010-1410 zo dňa 11. októbra 2010, o odvolaní ţalobcu proti rozsudku

Krajského súdu v Nitre č. k. – 77 zo dňa 27. septembra 2011, jednohlasne, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Nitre č. k.

– 77 zo dňa 27. septembra 2011, p o t v r d z u j e .

Ţalobcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

O d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Nitre zamietol ţalobu, ktorou sa ţalobca

domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia ţalovaného č. 21713/2010-1410 zo dňa

11. októbra 2010, ktorým bolo zamietnuté odvolanie ţalobcu a potvrdené prvostupňové

rozhodnutie Colného úradu Ţilina č. 4177/2010-6091 zo dňa 25. februára 2010, ktorým

oznámil ţalobcovi sumu dovoznej platby vo výške 5073,09 €.

2

Krajský súd v odôvodnení uviedol, ţe nebolo sporné, ţe ţalobca prostredníctvom

svojho zamestnanca P. U. na základe písomnej objednávky realizoval prepravu cukru

z Poľska na colné územie Slovenskej republiky, pričom pracovnoprávny vzťah medzi

ţalobcom a jeho vodičom bol preukázaný pracovnou zmluvou zo dňa 11. septembra 2002

a trval do 31. mája 2004, kedy bol ukončený na základe dohody. Pri realizovaní prepravy

cukru dňa 19. februára 2004 vodič ţalobcu mohol konať len ako zamestnanec ţalobcu, v jeho

mene a na jeho účet.

Krajský súd poukázal na výpoveď ţalobcu zo dňa 13. februára 2009, kde uviedol,

ţe vodič vykonal predmetnú prepravu na základe jeho príkazov (ako zamestnávateľa), v jeho

mene a jeho prospech. Rovnako sa vo svojej výpovedi zo dňa 13. februára 2009 vyjadril

aj vodič ţalobcu, ktorý potvrdil, ţe predmetnú prepravu vykonal na základe pokynov

zamestnávateľa, nie na vlastnú zodpovednosť. Pri vykonávaní prepravy tovaru konal vodič

jednoznačne v mene ţalobcu ako jeho zamestnanec poverený vykonaním prepravy. Ako

zamestnanec ţalobcu potom vodič podal po prepravení tovaru na colné územie Slovenskej

republiky colné vyhlásenie na Colnom úrade Ţilina – Svrčinovec dňa 19. februára 2004.

V mene ţalobcu, ako jeho zamestnanec, vodič tovar prepravil, teda ţalobca (nie jeho vodič)

mal postavenie deklaranta v colnom konaní. Colné orgány správne ustálili, ţe postavenie

deklaranta povinného podať colné vyhlásenie mal ţalobca, pretoţe tento (v zastúpení

vodičom) tovar získal a drţal, prepravil a mal ho k dispozícii. Postavenie deklaranta nemohla

mať iná fyzická alebo právnická osoba ako ţalobca, ţiadna iná osoba ani nemohla podať

colné vyhlásenie, pretoţe nemala k prepravovanému tovaru dispozičné oprávnenie ani iný

vzťah. Ţalobcovi ako deklarantovi vznikla povinnosť dodať tovar určenému colnému úradu.

V reţime tranzit sa ţalobca ako deklarant stal hlavným zodpovedným, v dôsledku čoho

zodpovedal za predloţenie tovaru colnému úradu určenia.

Krajský súd k námietke ţalobcu ohľadne existencie viacerých dlţníkov, buď v pozícii

hlavného zodpovedného alebo dopravcu, uviedol, ţe deklarantom bol nepochybne ţalobca,

ktorý tovar získal a drţal, ktorý prostredníctvom svojho zamestnanca podával colné

vyhlásenie na prepustenie tovaru do reţimu tranzit. Colné vyhlásenie nemohol podávať

objednávateľ prepravy, odosielateľ tovaru, špedičná spoločnosť, ani ručiteľ, pretoţe títo tovar

nezískali a v čase vstupu na colné územie Slovenskej republiky ho ani nedrţali, nemali ho

k dispozícii, ani nemali k nemu ţiadne doklady. Deklarant pri reţime tranzit je hlavným

zodpovedným, ktorý zodpovedá za predloţenie tovaru colnému úradu určenia. Ţalobca mal

povinnosti vyplývajúce z pouţitia reţimu tranzit, tieto si nesplnil, v dôsledku čoho sa stal

3

dlţníkom podľa Colného zákona v znení

neskorších predpisov (ďalej v texte rozsudku len „Colný zákon“). Ţalobca v priebehu celého

colného konania tvrdil, ţe je dlţníkov viac (deklarant, hlavný zodpovedný, dopravca), ale

nikdy ich neoznačil ani neuviedol, dôvod, na základe ktorého by sa mali dlţníkmi stať.

V súvislosti s tvrdeným uplynutím lehoty na oznámenie sumy dovoznej platby,

krajský súd uviedol, ţe suma dovoznej platby zodpovedajúca colnému dlhu bola ţalobcovi po

zapísaní do účtovnej evidencie prvýkrát oznámená rozhodnutím z dňa 21. apríla 2004, ktoré

bolo ţalovaným zrušené dňa 18. októbra 2004 a vec bola vrátená na nové prejednanie

a rozhodnutie. Nové rozhodnutie bolo vydané dňa 12. apríla 2005, ktorým bola ţalobcovi

oznámená suma dovoznej platby 149 317 Sk, pričom toto rozhodnutie bolo ţalovaným

potvrdené. Následným rozsudkom Krajského súdu v Nitre č. k. – 60 zo dňa

30. septembra 2008 bolo rozhodnutie ţalovaného zo dňa 3. júla 2007 zrušené, ako aj

prvostupňové rozhodnutie colného úradu zo dňa 12. apríla 2005 a vec bola vrátená

ţalovanému na ďalšie konanie. Ďalšie rozhodnutie vydal colný úrad dňa 26. februára 2010,

sumu dovoznej platby určil na 4956,42 €, pričom toto rozhodnutie ţalovaný potvrdil dňa

11. októbra 2010. Prepočítaním lehôt nebolo zistené uplynutie lehoty troch rokov odo dňa

vzniku colného dlhu, t.j. od 3. marca 2004. Z námietky ţalobcu nebolo zrejmé, kedy mala

zákonom stanovená lehota na oznámenie sumy dovoznej platby uplynúť, ţalobca v tomto

smere neurobil ţiadny výpočet, z ktorých dôvodov povaţoval krajský súd túto námietku

za účelovú a ničím nepodloţenú, nakoľko s prihliadnutím na prerušenie plynutia lehôt odo

dňa nasledujúceho po dni podania opravného prostriedku alebo ţaloby do vydania

právoplatného rozhodnutia v konaní o opravnom prostriedku alebo v súdnom konaní,

k uplynutiu lehoty nedošlo, keď krajský súd sám túto lehotu prepočítal.

O trovách rozhodol krajský súd podľa

v znení neskorších predpisov (ďalej v texte rozsudku len

„“) tak, ţe neúspešnému ţalobcovi ich náhradu nepriznal.

Proti predmetnému rozsudku podal ţalobca v zákonnej lehote dňa 18. novembra 2011

odvolanie, v ktorom sa domáhal jeho zmeny tak, ţe odvolací súd zruší rozhodnutie Colného

riaditeľstva Slovenskej republiky značka -1410 zo dňa 11. októbra 2010

a rozhodnutie Colného úradu Ţilina č. 4177/2010-6091 zo dňa 25. februára 2010 a vec vráti

ţalovanému na ďalšie konanie. Zároveň sa domáhal náhrady trov konania.

4

Uviedol, ţe krajský súd nesprávne vec právne posúdil tým, ţe nepouţil správne

ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, na základe vykonaných

dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza

z neprávneho právneho posúdenia veci.

Právny názor krajského súdu, ţe postavenie deklaranta mal ţalobca tým, ţe vodič

ţalobcu podal colné vyhlásenia, ako aj tým, ţe ţalobca (v zastúpení vodičom) tovar získal

a drţal a prepravil na colné územie Slovenskej republiky a mal ho k dispozícii, čím ho

súčasne nemohla mať iná fyzická ani právnická osoba a ţiadna iná osoba okrem ţalobcu

nemohla podať colné vyhlásenie, pretoţe nemala k prepravovanému tovaru dispozičné

oprávnenie alebo iný vzťah, nepovaţoval ţalobca za správny, rozporný s Colným zákonom,

o správnom konaní (Správny poriadok) v znení neskorších predpisov

(ďalej v texte rozsudku len „Správny poriadok“), s SR a súčasne

aj v rozpore s vykonaným dokazovaním.

Krajský súd nerozlíšil medzi právnou otázkou podpísania písomného colného

vyhlásenia osobou oprávnenou podať colné vyhlásenie upravenou v § 81 ods. 1 Colného

zákona a otázkou podávania písomného colného vyhlásenia osobou uvedenou a upravenou

v ustanovení § 84 ods. 1 Colného zákona, čím dospel k nesprávnemu právnemu názoru, ţe

ţalobca je v právnej pozícii deklaranta tým, ţe vodič ţalobcu podal colné vyhlásenie.

Ţalobca ďalej namietal, ţe krajský súd sa skutkovo ani právne nezaoberal ani z jednou

z námietok ţaloby, ktoré svojim obsahom súvisia s tým, či je colné vyhlásenie podpísané

osobou oprávnenou podať colné vyhlásenie, pričom k tejto skutočnosti bez akéhokoľvek

zdôvodnenia uviedol len to, ţe ak vodič ţalobcu mohol konať len ako zamestnanec ţalobcu,

nakoľko medzi nimi existoval pracovnoprávny vzťah a vodič ţalobcu vo svojej svedeckej

výpovedi zo dňa 13. februára 2009 potvrdil, ţe predmetnú prepravu vykonával na základe

pokynov zamestnávateľa a nie na vlastnú zodpovednosť, mali by tieto skutočnosti znamenať,

ţe pri vykonávaní prepravy tovaru z Poľska na colné územie Slovenskej republiky konal

vodič jednoznačne v mene ţalobcu ako jeho zamestnanec poverený vykonávaním prepravy.

Ţalobca uviedol, ţe preukázanie, ţe vodič ţalobcu na základe existencie

pracovnoprávneho vzťahu so ţalobcom konal v mene ţalobcu ako jeho zamestnanec poverený

vykonávaním prepravy, neznamená ešte preukázanie toho, ţe vodič bol oprávnený ţalobcu

zastupovať, resp. konať v mene a na účet ţalobcu ako svojho zamestnávateľa (ak táto

skutočnosť nevyplýva z obsahu jeho pracovnej zmluvy), pričom táto skutočnosť mala byť

právne významná uţ pri rozhodovaní Colného úradu Ţilina o prepustení tovaru do

5

navrhovaného reţimu tranzit, ako aj pri rozhodovaní Colného úradu Ţilina a ţalovaného vo

veci samej. Z vykonaného dokazovania nevyplýva, ţe vodič Ú. bol v rámci plnenia svojich

pracovnoprávnych úloh oprávnený k podpísaniu konkrétneho predmetného písomného

colného vyhlásenia ako oprávnená osoba, teda ako osoba zastupujúca ţalobcu v právnej

pozícii deklaranta. Vodič Ú. sa pri svojej výpovedi zo dňa 13. februára 2009 vyjadril len

všeobecne, keď uviedol, ţe vykonával všetky úkony súvisiace s konkrétnymi prepravami

vykonávaných na základe ústnych pokynov jeho šéfa p. K., avšak vôbec neuviedol o aké

konkrétne úkony išlo.

Ďalej ţalobca uviedol, ţe vodičovi nedal nikdy a v ţiadnej forme príkaz, pokyn na to,

aby ho vodič Ú. zastupoval ako deklaranta v predmetnom colnom konaní, resp. na to, aby

vodič Ú. v zmysle § 81 ods. 1 Colného zákona podpisoval v jeho mene a na jeho účet colné

vyhlásenie ako osoba, ktorá zastupuje ţalobcu, ako deklaranta a ktorá je osobou oprávnenou

podať colné vyhlásenie. Úlohou Colných orgánov bolo v rámci konania autoritatívne zistiť

existenciu určitého právneho stavu, teda zistiť, ţe colný dlh vznikol, určiť osobu objektívne

zodpovednú za vzniknutý colný dlh ako dlţníka a uloţiť takémuto dlţníkovi povinnosť colný

dlh zaplatiť. Skúmanie, či colné vyhlásenie mohla alebo nemohla podávať iná osoba neţ

ţalobca, resp. vodič ţalobcu, tak ako to uviedol krajský súd, nebolo pre zodpovedanie otázky

kto je dlţníkom objektívne zodpovedným za vzniknutý colný dlh podstatné, nakoľko Colný

zákon s takouto situáciou ráta, a to nevyvrátiteľnou právnou domnienkou uvedenou v

ustanovení § 9 ods. 3 veta druhá text za bodkočiarkou Colného zákona. Samotný zákon

vylučuje v tomto zmysle aj skúmanie a zisťovanie otázky či colné vyhlásenia mohla alebo

nemohla podávať iná osoba neţ ţalobca, resp. iná osoba neţ vodič ţalobcu ako zástupca

ţalobcu.

Následkom nesprávneho právneho názoru krajský súd zároveň vyhol aj riešeniu

skutkovej a právnej otázky súvisiacej zo zastupovaním ţalobcu ako deklaranta v colnom

konaní, ku ktorej za účelom správneho právneho posúdenia ţalobca s poukazom na jednotlivé

ustanovenia Colného zákona uviedol, ţe v prípadoch, keď je účastník konania zastúpený na

základe plnomocenstva, koná za účastníka v jeho mene jeho zástupca a zo zastúpenia

vznikajú práva a povinnosti priamo zastúpenému. Splnomocnenie na zastupovanie má mať

písomnú formu alebo ho treba vyhlásiť ústne do zápisnice. Z vykonaného dokazovania

je zrejmé, ţe ţalobca ako dopravca mal v zmysle predmetnej zmluvy o preprave veci

uzatvorenej so spoločnosťou I. L., A., vedomosť len o tom, ţe sa má dostaviť na hraničnom

priechode S. do špedičnej spoločnosti, ktorá mu vystaví sprievodku (jednotný colný doklad,

6

ďalej v texte rozsudku len „JCD“), avšak s akým obsahom mu JCD, najmä čo do otázky

upravujúcej právnu pozíciu hlavného zodpovedného, bude vystavený, ţalobca preukázateľne

nevedel; ţalobca nemal zo špedičnou spoločnosťou I. S., ktorá predmetné jednotné colné

vyhlásenie na hraničnom priechode S. vystavila, uzatvorenú v ţiadnej forme zmluvu, ktorá by

bola oprávňovala túto spoločnosť ku konkrétnemu konaniu pri vystavovaní predmetného

jednotného colného vyhlásenia; najmä však, ţalobca neudelil v ţiadnej forme, písomnej alebo

ústnej plnomocenstvo pre jeho zamestnanca - vodiča U. k tomu, aby ho tento zastupoval ako

deklaranta v predmetnom colnom konaní, a ani mu k tomu v tomto smere nedal ţiaden príkaz,

pokyn, resp. mandát.

Z uvedeného ţalobca povaţoval za preukázané, ţe ţalobca nemal sám vôľu byt'

deklarantom, a teda ani nemohol následne pristúpiť k uplatneniu svojho práva v pozícii

deklaranta, a to práva zvoliť si na predmetné colné konanie zástupcu v zmysle § 17 ods. 1

správneho poriadku, resp. v zmysle § 9 ods. 1 veta prvá Colného zákona.

Z vykonaného dokazovanie je zrejmé, ţe vodič U., ako osoba označujúca sa sama za

zástupcu ţalobcu v právnej pozícii deklaranta v ods. 50 tlačiva JCD podpísal a zároveň

nepreukázal písomným plnomocenstvom splnomocnenie na priame zastupovanie ţalobcu ako

deklaranta, teda nesplnil svoju zákonnú povinnosť, čím jednak nepreukázal v zmysle § 17

ods. 3 veta prvá Správneho poriadku svoje splnomocnenie na zastupovanie ani iným zákonom

uznaným a dovoleným spôsobom a súčasne tým naplnil nevyvrátiteľnú právnu domnienku § 9

ods. 3 veta druhá text za bodkočiarkou Colného zákona v zmysle ktorej, ak zástupca neurobí

vyhlásenie uvedené v ustanovení § 9 ods. 3 veta prvá text za bodkočiarkou Colného zákona,

povaţuje sa za osobu konajúcu ako deklarant, nakoľko koná v predmetnom colnom konaní

vo vlastnom mene a na svoj účet.

Vzhľadom na zákonom predpokladanú existenciu tejto nevyvrátiteľnej právnej

domnienky neprichádza do úvahy aplikácia § 17 ods. 3 veta druhá Správneho poriadku,

navyše Colný úrad Ţilina neuviedol v tomto smere ţiadnu argumentáciu, z ktorej by bolo

moţné usúdiť či a ako vôbec správny orgán pristúpil k uplatneniu § 17 ods. 3 veta druhá

Správneho poriadku, teda na základe akých pre neho relevantných dôvodov preukazujúcich

v tomto smere nepochybnosť od preukazu plnomocenstva upustil a prečo sa v tomto smere

uspokojil len s dokladmi predloţenými vodičom ţalobcu (t.j. CMR, faktúra a Eur l). Colný

úrad nezisťoval či a v akom rozsahu ţalobca splnomocnil vodiča na zastupovanie v colnom

konaní s prihliadnutím na všetky okolnosti tohto prípadu. Osobou, ktorej zákonne patrí právna

7

pozícia deklaranta v predmetnom colnom konaní je P. U., a to pri uplatnení ustanovení § 9

ods. 3 veta druhá text za bodkočiarkou Colného zákona.

Ţalobca ďalej nesúhlasil s právnym názorom colných orgánov, ţe z ich strany nebolo

potrebné skúmať interné záleţitosti firmy ţalobcu vo vzťahu k tomu, či sa dal zastúpiť

v právnej pozícii deklaranta svojim vodičom, nakoľko im postačilo na zistenie, ţe mal byť

vôľu deklarantom to, ţe vodič ţalobcu podpísal colné vyhlásenie a toto vyhlásenie musí byt'

vţdy pred podaním colného vyhlásenia podpísané oprávnenou osobou.

Krajský súd sa rovnako nevysporiadal s ďalšími námietkami obsiahnutými v ţalobe,

najmä, ţe vydaním rozhodnutia vo veci samej nie je potrebné určovať účastníka konania za

deklaranta, pričom ţalobca v tejto súvislosti poukázal na obsah administratívneho spisu

(č. l. 53). Zákonné povinnosti dané Colným zákonom, ktoré boli vo vzťahu k vzniknutému

colnému dlhu porušené patria identicky tak osobe v právnej pozícii hlavného zodpovedného

ako aj osobe v pozícii dopravcu tovaru. Zo strany colných orgánov bolo potrebné k zistenej

porušenej zákonnej povinnosti následne prideliť zodpovednostnú právnu pozíciu, teda ktorá

osoba ako dlţník tým, zodpovedá za povinnosti, ktorých porušenie bolo zistené, teda právnu

pozíciu hlavného zodpovedného, resp. dopravcu tovaru, resp. príjemcu tovaru. Aţ následne

bolo správne a zákonné pristúpiť k uplatneniu ustanovenia § 397 ods. 6, § 397 ods. 7 Colného

zákona, a tým aj k určeniu osoby dlţníka objektívne zodpovedného za splnenie colného dlhu

a to aj s uvedením povinností, ktoré takáto osoba ako dlţník porušila. Len takto zákonne

zistený, určený a označený dlţník, resp. dlţníci môţu byť zodpovední za splnenie colného

dlhu a zároveň sú takto označení aj v rozhodnutí colných orgánov vo veci samej.

Colné orgány sa nevysporiadali s identickým porušením právnych povinností,

vynechali druhý právny krok a súčasne nesprávne, nezrozumiteľne, nedôvodne a nezákonne

uviedli, ţe v prípade vzniku colného dlhu nezákonným odňatím spod colného dohľadu môţe

byt' podľa § 397 ods. 6, § 397 ods. 7 Colného zákona dlţníkom kaţdá osoba uvedená v tomto

ustanovení. Na základe takéhoto nezákonného postupu vo svojich rozhodnutiach nezákonne

označili za dlţníka objektívne zodpovedného za splnenie colného dlhu len ţalobcu, a to vo

výroku rozhodnutia bez uvedenia zákonných povinností, ktoré ako dlţník porušil a zároveň

bez uvedenia zodpovednostnej právnej pozície teda bez uvedenia či a ako dlţník zodpovedá

ako hlavný zodpovedný alebo ako dopravca tovaru, resp. či zodpovedá v obidvoch týchto

pozíciách a zároveň v odôvodnení rozhodnutia nezákonne označili za dlţníka len ţalobcu a to

len v právnej pozícii deklaranta a to aj napriek tomu, ţe z vykonaného dokazovania je zrejmé,

ţe v tejto veci sú dvaja právni dlţníci a to jeden v pozícii dopravcu a jeden v pozícii

8

deklaranta označovaného v reţime tranzit ako hlavný zodpovedný, ktorí sú v zmysle § 402

Colného zákona solidárne zodpovednými za splnenie predmetného colného dlhu. Colné

orgány celé konanie viedli od začiatku v rozpore so zisteným skutkovým stavom len voči

ţalobcovi ako jedinému účastníkovi konania, avšak táto skutočnosť nemôţe byť ţalobcovi na

ťarchu, tak ako to sa o to pokúšajú colné orgány.

Ţalobca ďalej uviedol, ţe krajský súd sa nezaoberal otázkou preukázania

zodpovednosti dopravcu tovaru za colný dlh ako aj s ďalšími relevantnými námietkami,

pričom v podrobnostiach poukázal na obsah ţaloby.

K podanému odvolaniu sa písomným podaním zo dňa 9. decembra 2011 vyjadril

ţalovaný tak, ţe napadnutý rozsudok krajského súdu navrhol ako vecne správny potvrdiť.

Ţalovaný, s poukazom na jednotlivé ustanovenia Colného zákona, uviedol, ţe je

nepochybné, ţe ţalobca ako fyzická osoba oprávnená na podnikanie v oblasti nákladnej

cestnej dopravy vykonal prepravu tovaru, cukor biely, prostredníctvom svojho zamestnanca

(vodiča) P. U. a tento ţalobcom prepravovaný tovar nebol predloţený colnému úradu určenia

Banská Bystrica, tak ako vyplývalo z colného vyhlásenia č. 602504402057 zo dňa 19.

februára 2004, ale bol vyloţený bez vedomia colných orgánov v priestoroch pouţívaných

spoločnosťou V. H., S., pričom týmto konaním došlo k porušeniu colných predpisov.

Uvedené bolo preukázané v konaní, ktoré bolo ukončené právoplatným rozhodnutím

Colného úradu Nitra zn. 227-1-2004-TR-51/04 zo dňa 10. mája 2004, kde sa preukázalo, ţe

ţalobca, zodpovedný za splnenie colného dlhu, sa dopustil colného deliktu podľa § 437 ods. 1

Colného zákona, pretoţe porušil colné predpisy spôsobom uvedeným v § 439 písm. d/

Colného zákona, a to na tom skutkovom základe, ţe ako hlavný zodpovedný nepredloţil tovar

v neporušenom stave a v určenej lehote colnému úradu určenia; ţe v rozpore s § 292 ods. 1

Colného zákona nezabezpečil splnenie povinností vyplývajúcich z reţimu tranzit stanovených

pre tovar, cukor biely, prepustený do reţimu tranzit colným vyhlásením č. 602504402057

zo dňa 19. februára 2004, keď tovar nepredloţil colnému orgánu určenia, čím došlo

k nezákonnému odňatiu tovaru (cukor biely) spod colného dohľadu.

K tvrdeniu ţalobcu, ţe nie je hlavným zodpovedným pri vzniku colného dlhu,

ţalovaný poukázal na písomné colné vyhlásenie č. 602504402057 zo dňa 19. februára 2004,

kde je v odseku 50 ako hlavný zodpovedný uvedený ţalobca, ktorý bol v zmysle príslušných

dokladov zároveň dopravcom predmetného tovaru. Povinnosť hlavného zodpovedného podľa

§ 292 ods. 1 Colného zákona sa vzťahuje na osobu, ktorá je ako hlavný zodpovedný v rámci

9

príslušného tranzitného colného reţimu označená v príslušných dokladoch. Zodpovednosť

ostatných osôb, dopravcu a príjemcu tovaru je upravená v § 292 ods. 2 Colného zákona.

Zodpovednosť hlavného zodpovedného v zmysle § 292 ods. 1 Colného zákona

a zodpovednosť dopravcu a príjemcu tovaru podľa § 292 ods. 2 Colného zákona sa navzájom

nevylučujú, ale existujú súčasne vedľa seba. Ani jedna z uvedených zodpovedných osôb sa

nemôţe svojej zodpovednosti voči colným orgánom podľa § 292 Colného zákona zbaviť jej

„prenesením“ na inú osobu. Aj v prípade, ak príjemca prevezme tovar od dopravcu a zároveň

sľúbi jeho predloţenie colnému úradu určenia, prípadne iné riadne ukončenie colného reţimu

tranzit v určenej lehote, zodpovednosť dopravcu i hlavného zodpovedného trvá aţ do

skutočného splnenia podmienok colného reţimu tranzit a do jeho riadneho ukončenia.

V prípade nesplnenia podmienok reţimu tranzit zodpovedajú spolu s osobou, ktorá toto

nesplnenie priamo zavinila aj hlavný zodpovedný a dopravca. Zodpovednosť týchto osôb

v rámci colného reţimu tranzit je zodpovednosťou objektívnou, tzn. zodpovednosťou za

výsledok, bez ohľadu na zavinenie. Splnenie podmienok colného reţimu tranzit pri preprave

predmetného tovaru nebolo v správnom konaní o colnom dlhu a ani v súdnom konaní

ţiadnym spôsobom preukázané, a to ani ţalobcom ani inou osobou a nebolo zistené ani

činnosťou colného úradu.

Pri podaní písomného colného vyhlásenia na prepustenie tovaru do reţimu tranzit bol

v odseku 50 colného vyhlásenia uvedený ţalobca a colné vyhlásenie podpísal vodič, ktorý

v tom čase bol zamestnancom ţalobcu. V správnom konaní, ktoré predchádzalo vydaniu

napadnutého rozhodnutia bolo jednoznačne preukázané, ţe predmetný tovar bol prepravovaný

ţalobcom (ţalobca ako fyzická osoba oprávnená na podnikanie realizoval prepravnú činnosť)

a zároveň bolo preukázané, ţe ţalobca predmetný tovar prepravoval v colnom reţime tranzit

pod colným dohľadom a o tejto skutočnosti (s ohľadom na predmet podnikateľskej činnosti

ţalobcu, charakter konkrétnej prepravy i obsah písomných dokumentov nachádzajúcich sa

v spise) vedel. Vodič konal v rámci objednávky na prepravu a aj jemu vyplývala povinnosť

postupovať v zmysle Colného zákona, teda v pozícii zamestnanca ţalobcu bol povinný tovar

predloţiť na riadne ukončenie tranzitnej operácie colnému úradu určenia alebo iného colného

úradu. V momente, kedy vodič ako zamestnanec ţalobcu tovar odňal spod colného dohľadu

bol stále zamestnancom ţalobcu a vykonával pre neho činnosť - prepravu tovaru v zmysle

pracovnej zmluvy, s vedomím a na základe pokynov ţalobcu. Ţalobca, ako fyzická osoba P.

K. predmetné colné vyhlásenie osobne nepodpísala, avšak ţalobca v postavení dopravcu

podľa § 292 ods. 2 Colného zákona zodpovedal za predloţenie tovaru colnému úradu určenia,

10

pretoţe vedel, ţe tovar sa prepravuje v reţime tranzit. Aj v prípade, ţe vodič sa pri podaní

colného vyhlásenia povaţuje za osobu konajúcu vo vlastnom mene a na svoj účet, je stále

preukázané, ţe ţalobca konal ako dopravca v rozpore s vtedy platným Colným zákonom, teda

bolo moţné ţalobcu určiť za dlţníka podľa § 397 ods. 7 písm. d/ Colného zákona.

Povinnosť ţalobcu, ako osoby vykonávajúcej prepravu predmetného tovaru, predloţiť

predmetný tovar príslušnému colnému úradu vyplývala aj z ustanovenia § 68 ods. 1 v spojení

s ustanovením § 66 ods. 1 písm. a/ Colného zákona, pričom túto povinnosť mal ţalobca bez

ohľadu na prípadné konanie alebo nekonanie iných osôb. Nedodanie predmetného tovaru

colnému úradu určenia a jeho vyloţenie v priestoroch pouţívaných spoločnosťou V. – H., S.

bolo porušením právnej povinnosti ţalobcu a malo za následok nezákonné odňatie

predmetného tovaru spod colného dohľadu. Vedomosť ţalobcu o tom, ţe je prepravcom

tovaru, ktorý podlieha colnému dohľadu a z prepravy ktorého vyplývajú určené povinnosti

bola preukázaná nielen v správnom konaní, ale bola objasnená a podloţená konkrétnymi

dôkazmi aj vo vyjadrení ţalovaného k ţalobe. Ţalobca túto prepravu tovaru ako fyzická osoba

oprávnená na podnikanie vykonával so všetkými právnymi následkami, ktoré sú s tým

spojené. Pri preprave predmetného tovaru uzatvoril ţalobca zmluvy o preprave veci, ktoré

osobne zaevidoval a voči ich obsahu nemal ţiadne námietky. Prepravy tovaru sa vykonali na

základe objednávok a pokynov, ktoré dával ţalobca osobne (s. 4 zápisnice o ústnom

pojednávaní zn. zo dňa 13. februára 2009).

Ţalovaný s poukazom na zmluvu o preprave veci č. 9267/2/2004 zo dňa 12. februára

2004 uviedol, ţe pred začatím prepravy bol ţalobca upovedomený o podmienkach prepravy,

ako aj o svojich právach a povinnostiach a súhlasil s nimi, nakoľko nemal ako odborník

v danej oblasti ţiadne námietky proti podmienkam uvedeným v zmluve o preprave veci.

Zo spisového materiálu vyplýva, ţe splnomocnenie na špedícii vodič nepotreboval, stačilo,

aby predloţil CMR, faktúru, dodací list, preukázal sa dokladom totoţnosti a v prípade, ţe

prepravca bol na špedícii prvýkrát, tak aj výpisom z obchodného registra alebo výpisom zo

ţivnostenského registra. Tieto doklady boli postačujúce pre špedičnú spoločnosť na to, aby

táto vyhodnotila, v akom vzťahu ako k prepravcovi je vodič, ako aj skutočnosť, ţe tento vodič

je oprávnený zastupovať daného prepravcu pri zabezpečovaní colnej deklarácie, hľadaní

špedičnej spoločnosti, ako aj v samotnom colnom konaní ako deklaranta (4 strana zápisnice o

ústnom pojednávaní zn. zo dňa 3. júla 2009).

Ţalobca ako hlavný zodpovedný pri preprave predmetného tovaru v colnom reţime

tranzit zodpovedal podľa § 292 ods. 1 Colného zákona, zároveň vykonával dopravu

11

predmetného tovaru, a teda zodpovedal za predloţenie tovaru v neporušenom stave colnému

úradu určenia v určenej lehote tieţ podľa § 292 ods. 2 zákona Colného. Z odvolania ţalobcu

nevyplýva ţiadna skutočnosť, ktorá by spochybnila vznik colného dlhu uvedeným spôsobom

alebo vyvrátila postavenie ţalobcu ako dlţníka právne kvalifikovaného podľa § 397 ods. 7

písm. d/ Colného zákona.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací ( veta prvá

v spojení s ), preskúmal napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu

predchádzalo (podľa veta prvá v spojení s a nasl. ) a dospel

k záveru, ţe odvolanie ţalobcu nie je dôvodné.

Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle

s tým, ţe deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej

tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk.

Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 29. novembra 2012 ( a ).

Podľa v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe ţalôb

alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.

Podľa rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia

vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo

zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môţu byť

práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb

priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho nečinnosť.

Podľa § 2 písm. m/ Colného zákona, na účely tohto zákona sa rozumie, dlţníkom

fyzická osoba alebo právnická osoba zodpovedná za splnenie colného dlhu.

Podľa § 2 písm. q/ Colného zákona, na účely tohto zákona sa rozumie, colným

vyhlásením úkon, ktorým fyzická osoba, štatutárny orgán, zamestnanec právnickej osoby

alebo zástupca týchto osôb formou a spôsobom ustanovenými colnými predpismi prejavuje

svoju vôľu, aby bol tovar prepustený do navrhovaného reţimu.

12

Podľa § 2 písm. r/ Colného zákona, na účely tohto zákona sa rozumie, deklarantom

fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá robí colné vyhlásenie vo vlastnom mene, alebo

fyzická osoba alebo právnická osoba, v ktorej mene sa colné vyhlásenie robí.

Podľa § 9 ods. 1 Colného zákona, na colné konanie si kaţdý môţe určiť zástupcu;

ustanovenie § 84 ods. 1 druhej vety tým nie je dotknuté.

Zastúpenie môţe byť

a) priame, ak zástupca koná v mene zastúpenej osoby a na jej účet,

b) nepriame, ak zástupca koná vo vlastnom mene, ale na účet zastúpenej osoby.

Podľa § 9 ods. 3 Colného zákona, zástupca je povinný vyhlásiť, či ide o priame

zastúpenie, alebo nepriame zastúpenie; ak takéto vyhlásenie neurobí, povaţuje sa za osobu

konajúcu vo vlastnom mene a na svoj účet.

Podľa § 76 ods. 1, 2, 3 Colného zákona, colným konaním sa rozumie konanie,

v ktorom o právach a právom chránených záujmoch alebo povinnostiach osôb pri dovoze,

vývoze alebo pri tranzite tovaru rozhoduje colný orgán. Účelom colného konania je

rozhodnúť, či a za akých podmienok sa tovar prepúšťa do navrhovaného reţimu alebo sa mu

pridelí navrhované colne schválené určenie. Colné konanie sa začína podaním colného

vyhlásenia, ktorým sa navrhuje prepustenie tovaru do reţimu alebo pridelenie iného colne

schváleného určenia.

Podľa § 78 ods. 1 Colného zákona, na prepustenie tovaru do reţimu sa podáva colné

vyhlásenie.

Podľa § 78 ods. 2 Colného zákona, Colné vyhlásenie sa podáva

a) písomne,

b) prostredníctvom zariadenia na spracovanie a prenos údajov, ak to povolí colný úrad,

c) ústne alebo

d) iným úkonom, ktorým drţiteľ tovaru prejavuje vôľu, aby bol tovar prepustený do

navrhovaného reţimu.

13

Podľa § 81 ods. 1 Colného zákona, písomné colné vyhlásenie musí byť podpísané

osobou oprávnenou podať colné vyhlásenie a musí obsahovať všetky údaje potrebné na

prepustenie tovaru do navrhovaného reţimu.

Podľa § 81 ods. 3 Colného zákona, podpísaním podaného písomného colného

vyhlásenia sa stáva deklarant alebo jeho zástupca zodpovedným za správnosť údajov

uvedených v písomnom colnom vyhlásení, pravosť pripojených dokladov a splnenie všetkých

povinností súvisiacich s prepustením tovaru do navrhovaného reţimu.

Podľa § 84 ods. 1 Colného zákona, písomné colné vyhlásenie podáva osoba, ktorá

predkladá tovar príslušnému colnému úradu. Ak z prijatia písomného colného vyhlásenia

vyplýva konkrétna povinnosť určitej osobe, písomné colné vyhlásenie musí podať táto osoba

alebo sa musí podať v jej mene.

Predmetom tohto konania je preskúmanie zákonnosti rozhodnutia ţalovaného

č. 21714/2010-1410 zo dňa 11. októbra 2010, ktorým bolo zamietnuté odvolanie ţalobcu

a potvrdené prvostupňové rozhodnutie Colného úradu Ţilina č. 4388/2010-6091 zo dňa

26. februára 2010, ktorým bola ţalobcovi oznámená suma dovoznej platby vo výške

4956,42 €. Krajský súd v Nitre v napadnutom rozsudku podrobne opísal skutkové okolnosti

prípadu, najvyšší súd preto nepovaţoval za potrebné ich opakovane uvádzať a v tomto smere

odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku.

Podstatnou námietkou vznesenou ţalobcom v odvolaní, ako aj v priebehu celého

správneho a súdneho konania, bola otázka nedostatku plnomocentva pre osobu podpisujúcu

colné vyhlásenie.

Z obsahu administratívneho spisu je zrejmé, ţe osoba podávajúca a podpisujúca colné

vyhlásenie, vodič U., bol v rozhodnom čase zamestnancom ţalobcu.

Z obsahu pracovnej zmluvy medzi ţalobcom a p. U.. vyplýva, ţe p. U. bol vodičom

MKD (medzinárodnej kamiónovej dopravy – pozn. súdu); podľa bodu 6 pracovnej zmluvy bol

povinný vykonávať dojednanú prácu osobne a plniť pokyny nadriadených zamestnancov.

Uvedené potvrdil aj p. U. vo výpovedi zo dňa 13. februára 2009, keď uviedol, ţe bol vodičom

v medzinárodnej doprave a všetky úkony súvisiace s konkrétnymi prepravami vykonával na

základe ústnych pokynov ţalobcu. Zo zápisnice o pojednávaní zo dňa 13. februára 2009

14

rovnako vyplýva, ţe p. U. vykonával pre ţalobcu priemerne mesačne 2-3 prepravy tovaru

v medzinárodnej doprave, pričom ak nešiel na TIR karnet, colné vyhlásenie v ods. 50

podpisoval vţdy, pričom ţalobca o uvedenom postupe vedel. K tomuto vyjadreniu nemal

ţalobca v priebehu správneho konania ţiadne pripomienky.

Preprava cukru bola uskutočnená na základe zmluvy o preprave, ktorá bola dojednaná

medzi spoločnosťou I. L., A. a ţalobcom (nie vodičom ţalobcu prípadne iným zamestnancom

ţalobcu). Ţalobca pri plnení tejto zmluvy konal prostredníctvom svojho zamestnanca, p. U..

Vychádzajúc z existencie pracovnoprávneho vzťahu, p. U. bol povinný plniť povinnosti

z neho vyplývajúce, teda vykonávať prácu podľa pokynov zamestnávateľa (§ 47 Zákonníka

práce). Aj v zmysle () p. U. bol oprávnený na všetky úkony, ku

ktorým pri jeho činnosti obvykle dochádzalo. Pokiaľ p. U. svojim konaním spôsobil ţalobcovi

ako zamestnávateľovi pri výkone práce škodu, moţno sa jej náhrady domáhať podľa

predpisov súkromného práva.

Z výpovede ţalobcu zo dňa 13. februára 2009 vyplýva, ţe priemerne ročne jeho

spoločnosť vykonala 250 prepráv v medzinárodnej doprave. Je teda zrejmé, ţe ţalobca mal

vedomosť o okolnostiach konania na colných úradoch respektíve podávania colného

vyhlásenia.

Odvolacia námietka, ţe ţalobca neudelil p. U. ţiaden pokyn, aby ho podpísal ako

hlavného zodpovedného, tak neobstojí.

Z vyššie uvedených skutočností je zrejmé, ţe obvyklou súčasťou práce p. U. pri jej

výkone (pri medzinárodnej preprave), bolo aj podávanie colných vyhlásení a ich podpisovanie

v mene zamestnávateľa a ţalobca mal o tejto skutočnosti vedomosť. Takýto postup bol

súčasťou plnenia pracovných úloh a hoci explicitne z pracovnej zmluvy nevyplýva (nakoniec

ako ani ţiaden podrobnejší opis práce), je zrejmé, ţe medzi ţalobcom a jeho zamestnancom

bol obvyklý a zauţívaný.

Z citovaných ustanovení Colného zákona vyplýva, ţe colné vyhlásenie podáva osoba,

ktorá predkladá tovar príslušnému colnému úradu, pričom týmto úkonom prejavuje vôľu, aby

bol tovar prepustený do navrhovaného reţimu.

15

Nakoľko osobou, ktorá tovar predloţila a chcela ho prepustiť do navrhovaného reţimu

bol ţalobca, bol tento osobou oprávnenou podať colné vyhlásenie, uskutočnenie ktorého

úkonu prebehlo prostredníctvom jeho zamestnanca, p. U., v rámci plnenia pracovných úloh.

Oprávnenie na zastupovanie ţalobcu p. U.. vyplývalo z obsahu jeho pracovných úloh

a existencie pracovnoprávneho vzťahu.

Pre podporu uvedeného je potrebné uviesť, ţe ak by boli prijaté konštrukcie ţalobcu,

ohľadne nedostatku plnomocenstva, a teda ţe p. U. nebol oprávnený podpísať colné

vyhlásenie, nie je zrejmé, akým iným spôsobom podával ţalobca colné vyhlásenia pri

ostatných prípadoch v medzinárodnej preprave (ak nebol vodičom on osobne), nakoľko nebol

súčasťou priloţených spisov ţiaden doklad, vyjadrenie, z ktorého by vyplývalo udeľovanie

plných mocí pre colné konania, či uţ pre p. U. alebo pre iného zamestnanca ţalobcu.

V zmysle prílohy č. 21 k vyhláške Ministerstva financií SR č. , ktorou

sa vykonávajú niektoré ustanovenia Colného zákona, v bode 50 sa pri priamom zastúpení

v tomto odseku uvádza aj zástupca deklaranta a pravá časť odseku je vyhradená na

vlastnoručný podpis deklaranta, pri priamom zastúpení vlastnoručný podpis zástupcu.

P. U. podal colné vyhlásenie v mene žalobcu v zmysle § 84 ods.1 in fine Colného zákona,

pričom z colného vyhlásenia je zrejmé, ţe vyhlásenie podal a vlastnoručne podpísal p. U. ako

zástupca – zamestnanec ţalobcu s uvedením jeho funkcie (vodič). ktoré označenie je potrebné

povaţovať za vyhlásenie v zmysle § 9 ods. 3 Colného zákona, keď tento úkon bol urobený

voči colnému úradu; je zrejmé, ţe ide o priame zastúpenie, nepriamy zástupca koná vo

vlastnom mene, nie v mene zastúpeného.

Ţalobca ďalej namietal, ţe krajský súd sa nevysporiadal so všetkými námietkami

v ţalobe vznesenými, najvyšší súd nepokladal túto za dôvodnú.

K základným právam účastníka konania obsiahnutým v práve na spravodlivý proces,

patrí právo na uvedenie dostatočných dôvodov, na ktorých je rozhodnutie zaloţené.

V súvislosti s riadnym odôvodnením je potrebné uviesť, ţe vychádzajúc z konštantnej

judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (o. i. veci García Ruiz proti Španielsku,

rozsudok zo dňa 21.1.1999 týkajúci sa sťaţnosti č. 30544/96, Ruiz Torija proti Španielsku,

rozsudok zo dňa 9.12.1994, týkajúci sa sťaţnosti č. 18390/91, Van de Hurk proti Holandsku,

rozsudok zo dňa 19.4.1994, týkajúci sa sťaţnosti č. 16034/90, ), judikatúry Ústavného súdu

SR (sp. zn. zo dňa 12.5.2004, zo dňa 23.6.2004, sp. zn.

16

zo dňa 15.3.2006, sp. zn. zo dňa 23.8.2006), nie je nutné, aby na

kaţdú ţalobnú námietku bola daná súdom podrobná odpoveď a rozsah povinnosti odôvodniť

súdne rozhodnutie sa môţe meniť podľa povahy rozhodnutia a musí byť analyzovaný

s ohľadom na okolnosti kaţdého prípadu, ak však súd v odôvodnení nereaguje na zásadnú,

relevantnú námietku, súvisiacu s predmetom súdnej ochrany prednesenú ţalobcom, je

potrebné tento nedostatok povaţovať za prejav arbitrárnosti (svojvoľnosti). Súd je povinný

dbať na to, aby jeho rozhodnutie bolo presvedčivé, na podporu čoho uvedie dostatočné

argumenty.

Ţalobca odvodzoval námietky práve z tvrdenej neexistencie plnomocenstva v colnom

konaní. Ak by bol krajský súd býval dospel k záveru, ţe colné vyhlásenie bolo podpísané

osobou, ktorá na to nemala oprávnenie, bolo by potrebné sa zaoberať aj inými dôvodmi

ţaloby. Keďţe však uvedená námietka dôvodná nebola, a ani najvyšší súd nevzhliadol dôvod

odchýliť sa od právneho názoru vysloveného v tejto súvislosti krajským súdom, nemoţno

povaţovať napadnutý rozsudok za nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov, keď ostatné

námietky neboli relevantné pre rozhodnutie vo veci.

Pokiaľ ţalobca vytýkal colným orgánom nedostatky výroku, ohľadom absencie

označenia porušených právnych povinností a označenia pozície ţalobcu ako zodpovednej

osoby (hlavného zodpovedného alebo dopravcu), z Colného zákona nevyplývajú pre výrok

rozhodnutia osobitné náleţitosti, rozdielne od Správneho poriadku. Rovnako ani ţalobca

neoznačil ţiaden predpis, z ktorého by povinnosť uviesť vo výroku tieto skutočnosti, plynula,

a preto túto námietku povaţoval najvyšší súd za nedôvodnú.

S poukazom na vyššie uvedené sa Najvyšší súd Slovenskej republiky stotoţnil so

záverom krajského súdu vysloveným v napadnutom rozsudku, vznesené odvolacie námietky

neboli spôsobilé spochybniť jeho správnosť, a preto napadnutý rozsudok ako vecne správny

potvrdil a v podrobnostiach naň odkazuje podľa , v spojení s

ods. 3 vety druhej

O trovách odvolacieho konania rozhodol najvyšší súd podľa § 250k ods. 1 veta prvá

v spojení s veta prvá a s tak, ţe ţalobcovi

17

ich náhradu nepriznal, pretoţe nebol v konaní úspešný, a ţalovanému v takomto konaní

náhrada trov konania neprináleţí.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov

3:0 ( veta tretia o súdoch a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení účinnom od 1.5.2011).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 29. novembra 2012

JUDr. Jaroslava Fúrová, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia :

Dagmar Bartalská