Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1TdoV/15/2012

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu

JUDr. Haralda Stiffela a sudcov JUDr. Petra Krajčoviča, JUDr. MilanaM. Lipovskkého,

JUDr. Pavla Fakraša a JUDr. Petra Szaba na neverejnom zasadnutí konanom dňa 29.

novembra 2012 v Bratislave, v trestnej veci obvineného Ing. J. Z. a spol., vedenej na

Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. , prejednal dovolania, ktoré podali

obvinený S. K., zastúpený Mgr. R. B., advokátom v Bratislave, obvinený D. K., zastúpený

JUDr. V. M., advokátom v Bratislave, a obvinený L. F., zastúpený JUDr. M. K., advokátom

v Bratislave, proti rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 10. januára 2012, sp.

zn.

, a takto

rozhodol:

I. Podľa sa dovolania obvinených S. K. a D. K.

o d m i e t a j ú .

II. Podľa per analogiam z dôvodu

sa dovolanie obvineného L. F. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) z 14. januára 2011,

sp. zn. , boli obvinení S. K. a D. K. v skutku 1/ spolu s ďalšími obvinenými uznaní

za vinných z trestného činu hrubého nátlaku podľa § 235a ods. 1, ods. 2 písm. a), písm. b),

ods. 3 písm. a) Tr. zák. účinného do 1. januára 2006 (ďalej len „Tr. zák.“), obvinený L. F.

z trestného činu hrubého nátlaku podľa § 235a ods. 1, ods. 2 písm. a), ods. 3 písm. a) Tr. zák.

a obvinený S. K. v skutku 2/ aj z trestného činu nedovoleného ozbrojovania podľa § 185 ods.

1 Tr. zák. na tom skutkovom základe, že

2

1/ obvinení Ing. J. Z., I. P., F. P., D. K., L. F., M. M. a S. K., ako členovia

organizovanej skupiny spolu s ďalšou osobu v úmysle získať majetkový prospech od R. K.

pod zámienkou vykonávania ochrany a udelenia pokuty za neplnenie fiktívnych obchodných

povinností, ho obžalovaný D. K. 11. júna 2003 okolo 12.00 hod. vylákal na stretnutie na

čerpaciu stanicu Slovnaft pri obchodnom dome N. v Bratislave oproti Z.P., kde po príchode

na osobnom motorovom vozidle zn. Mercedes E 320, ev. č. KE 469 CR ho čakali D. K., F. P.,

I. P., S. K. a M. M. a na ich pokyn nasadol do vozidla Mitsubishi Pajero, tmavozelenej farby

spolu s M. M., S. K., D. K. a ďalšou osobou. D. K. mu oznámil, že ich obišiel, preto dostáva

pokutu 1.000.000,- Sk (33.193,92 Eur) a berú mu jeho vozidlo Mercedes. V sprievode vozidla

zn. AUDI A8, ev. č. X., tmavomodrej farby ho previezli do lesa v blízkosti obce V., nariadili

mu, aby z vozidla vystúpil a M. M. mu so strelnou zbraňou, ktorú mal pri sebe, hrozil, že ak

sa pokúsi o útek prestrieľa mu nohy, D. K., I. P. a ďalšia osoba, S. K., M. M. a ďalšie dve

nestotožnené osoby ho obstúpili a F. P. mu vyčítal, že sa skrýva za J. Z. a neodvádza príslušné

percentá, za čo dostáva pokutu 600.000,- Sk (19.916,35 Eur) a berú mu osobné auto, mesačne

bude platiť 400.000,- Sk (13.277,57 Eur), alebo mu prestrieľajú nohy, za neuzavretie

fiktívneho obchodu a za poskytnutie ochrany v B. a v K., že si berú 500.000,- Sk (16.596,96

Eur), ktoré našli vo vozidle Mercedes, ktoré užíval a prikázal mu ešte z účtu v Tatra Banke

uskutočniť výber, potom ho odviezli do areálu A. vo V. za J. Z., ktorý mu uviedol, že ich

„zase chcel ojebať“ a prikázal mu, aby rešpektoval všetky vydané nariadenia D. K. a F. P., čo

z obavy o svoj život aj vykonal a po prevezení vozidlom Mitsubishi Pajero musel

v prítomnosti S. K. a A. B. vykonať v Tatra banke na V. námestí v B. výber vo výške

250.000,- Sk (8.298,48 Eur), keď predtým už odovzdal kľúče od svojho motorového vozidla

Mercedes E 320 CDI, ev. č. X., po vydaní finančnej čiastky bol S. K. a ďalšou osobou

prevezený do pizzérie na ul. V. v B., kde ďalšia osoba výber z banky odovzdala F. P.P. L. F.

a I. P. ho následne priviezli na ul. K. v B., kde v kancelárii notára pri bistre „J.“ musel

podpísať dve splnomocnenia na D. K. a I. P., ktorých obsahom bolo, že ich splnomocňuje

k používaniu uvedeného vozidla Mercedes v tuzemsku aj v zahraničí a na všetky právne

úkony súvisiace s možnosťou dispozície s vozidlom, čím R. K. spôsobili škodu vo výške

1.431.494,- Sk (47.516,90 Eur),

2/ obvinený S. K. sám v presne nezistenej dobe si zadovážil streľbyschopnú pištoľ zn.

SEAM, kal. 6.35 mm Br. výr. č. X., ktorú podľa odborného vyjadrenia Kriminalistického

a expertízneho ústavu je potrebné posudzovať v zmysle zákona o zbraniach a strelive č.

246/93 Z. z. podľa § 3 ods. 1 písm. a) ako ručnú, strelnú, palnú, ktorej držba podľa § 2 písm.

3

a) uvedeného zákona podlieha povoľovaciemu konaniu a evidenčnej povinnosti, ako aj 3 kusy

nábojov kal. 6.35 mm, ktoré podľa uvedeného odborného vyjadrenia je potrebné posudzovať

ako strelivo podľa § 4 ods. 1 písm. a) Zákona o zbraniach a strelive, vhodné na použitie do

tejto zbrane a tieto bez príslušného povolenia prechovával spolu s osobnými vecami v stolíku

na izbe č. X., na ubytovni Krajského riaditeľstva PZ B., G. H. na ul. R. č. X., ktorú užíval pre

svoju potrebu do 24. júla 2003, kedy bola zaistená policajnými orgánmi.

Za tieto trestné činy uložil krajský súd obvinenému S. K. podľa § 235a ods. 3 Tr. zák.

s použitím § 35 ods. 1 Tr. zák. úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 5 (päť) rokov,

obvinenému D. K. podľa § 235a ods. 3 Tr. zák. trest odňatia slobody vo výmere 6,5 (šesť

a pol) roka, a obvinenému L. F. podľa § 235a ods. 3 Tr. zák. trest odňatia slobody vo výmere

5 (päť) rokov, na výkon ktorých boli podľa § 39a ods. 3 Tr. zák. zaradení do II. (druhej)

nápravnovýchovnej skupiny.

Zároveň podľa § 55 ods. 1 písm. a) Tr. zák. uložil obvinenému S. K. aj trest

prepadnutia veci, a to streľbyschopnej pištole zn. SEAM, kal. 6,35 mm Br, výr. č. X. a troch

kusov nábojov kal. 6,35 mm. Podľa § 55 ods. 3 Tr. zák. súd vyslovil, že vlastníkom

prepadnutej veci sa stáva štát.

Podľa účinného do 1. januára 2006 boli obvinení Ing. J. Z., I. P.,

F. P., D. K., L. F., M. M. a S. K. a A. B., nar. X., ktorý bol zaviazaný k úhrade tejto škody

rozsudkom Okresného súdu Bratislava I. z 4. septembra 2009, sp. zn. , v spojení

s uznesením Krajského súdu v Bratislave z 23. septembra 2010, sp. zn. , zaviazaní

k povinnosti spoločne a nerozdielne nahradiť poškodenému R. K., nar. X. v K., bytom B., A.

X., škodu vo výške 24.895,44 Eur (750.000,-Sk).

Rozsudok krajského súdu nadobudol právoplatnosť 10. januára 2012, kedy Najvyšší

súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací, rozsudkom sp. zn. , podľa § 258

ods. 1 písm. e), f). ods. 2 účinného do 1. januára 2006 napadnutý rozsudok zrušil

vo výrokoch o trestoch u obvinených I. P., F. P., D. K. a M. M. a vo výroku o náhrade

škody u všetkých obvinených. Na podklade týmto obvineným uložil

podľa § 235a ods. 3 Tr. zák. tresty odňatia slobody vo výmere 5 (päť) rokov, na výkon

ktorých boli podľa § 39a ods. 3 Tr. zák. zaradení do II. (druhej) nápravnovýchovnej skupiny.

4

Krajský súd v Bratislave predložil 7. augusta 2012 Najvyššiemu súdu Slovenskej

republiky dovolania, ktoré podali prostredníctvom obhajcov obvinení S. K.

22. februára 2012, D. K. 16. júna 2012 na Krajskom súde v Bratislave proti rozsudku

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 10. januára 2012, sp. zn. . Dovolanie

obvineného L. F., ktoré podal na krajskom súde 28. septembra 2012 proti citovanému

rozsudku, predložil krajský súd 15. novembra 2012. Domáhali sa nimi, aby Najvyšší súd

Slovenskej republiky vyslovil porušenie zákona v ich neprospech z dôvodu uvedeného

v ustanovení u obvineného S. K., podľa Tr.

por. u obvineného D. K. a z dôvodu uvedeného v ustanovení

u obvineného L. F.

Dovolací súd uznesením podľa spojil v trestnej veci J. Z. a spol. na

spoločné prejednanie a rozhodnutie veci dovolania obvinených S. K. a D. K. vedené pod sp.

zn. a dovolanie obvineného L. F. vedené pod sp. zn. .

Obvinený S. K. vo svojom dovolaní z 22. februára 2012 poukazuje na ustanovenie §

202 ods. 3, ods. 4, účinného do 1. januára 2006 a s tým súvisiace vykonanie

verejného zasadnutia odvolacieho súdu v jeho neprítomnosti, hoci na to neboli splnené

zákonné podmienky. Obvinený sa na termín verejného zasadnutia 10. januára 2012 nedostavil

a ani nepožiadal, aby sa toto verejné zasadnutie konalo v jeho neprítomnosti. Z tohto dôvodu

bol podľa jeho názoru naplnený dovolací dôvod podľa , a preto

navrhol aby dovolací súd po preskúmaní dovolania vyslovil, že konaním Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky, ako odvolacieho súdu, bol porušený zákon v ustanovení § 202 ods. 3

a súčasne, aby zrušil napadnutý rozsudok.

V zmysle sa k obsahu uvedeného dovolania vyjadrila 17. mája 2012

prokurátorka Krajskej prokuratúry v Bratislave (ďalej len „prokurátorka“), ktorá

sa nestotožnila s námietkami obvineného K., keďže podľa jej názoru na konanie verejného

zasadnutia v jeho neprítomnosti, boli splnené zákonné podmienky. Podmienky

na konanie verejného zasadnutia odvolacieho súdu sú zásadne odlišné od podmienok

na konanie hlavného pojednávania v neprítomnosti obvineného. Obvinený bol o konaní

verejného zasadnutia 10. januára 2012 včas upovedomený, pričom bol poučený, že jeho účasť

na zasadnutí nie je nevyhnutná. Bolo vo výlučnej kompetencii súdu, aby s poukazom

na predmet verejného zasadnutia a spôsob zamýšľaného rozhodnutia, sám rozhodol o tom,

5

či účasť jednotlivých obvinených je alebo nie je nevyhnutná. Takýto postup bol teda v súlade

so zákonom, preto dôvody dovolania nie sú dané. Navrhla preto, aby Najvyšší súd Slovenskej

republiky dovolanie obvineného S. K. podľa odmietol

Obvinený D. K. vo svojom dovolaní z 16. júna 2012 poukazuje na chýbajúci výrok

odvolacieho súdu, ktorý síce zrušil výrok o náhrade škody prvostupňového súdu, ale ďalej

o ňom nerozhodol. Takýmto postupom vzniká stav právnej neistoty. Odvolací súd mal podľa

jeho názoru pri ukladaní trestu odňatia slobody použiť ustanovenie o mimoriadnom znížení

trestu vzhľadom na neprimeranú dĺžku konania. V tejto súvislosti poukazuje na judikatúru

Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu (ďalej len „ESLP“) a na čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ľudských právach a základných slobodách (ďalej len „Dohovor“), čl. 48 ods. 2

, ktoré garantujú právo na prejednávanie veci bez zbytočných

prieťahov a právo na spravodlivý proces.

V ďalšej časti svojho dovolania namieta nesprávne právne posúdenie skutku

ako trestného činu hrubého nátlaku vzhľadom na absenciu obligatórneho znaku tejto

skutkovej podstaty, keďže v rámci súdneho konania nebolo preukázané, o vnucovanie akej

služby pre poškodeného malo ísť. V tejto súvislosti upriamuje pozornosť aj na výpoveď

poškodeného na hlavnom pojednávaní 27. apríla 2007, keď na otázku obhajoby odpovedal

„obžalovaní mi neponúkali žiadne služby“.

Z uvedených dôvodov navrhol dovolaciemu súdu, aby vyslovil porušenie zákona

v jeho neprospech z dôvodu podľa a podľa zrušil

rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 10. januára 2012, sp. zn. ,

v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave z 14. januára 2011, sp. zn.

a prikázal tomuto súdu, aby vec znovu prejednal a rozhodol.

Prokurátorka sa k obsahu dovolania obvineného D. K. vyjadrila 4. júla 2012 tak, že

v posudzovanom prípade podľa jej názoru namietané skutočnosti nenapĺňajú dovolací dôvod

podľa Úvaha odvolacieho súdu týkajúca sa náhrady škody podľa

jej názoru nie je správna, pretože ak obvinení spôsobili škodu spoločným konaním ako

spolupáchatelia a prichádza do úvahy ich solidárna zodpovednosť za splnenia zákonných

podmienok podľa , je možné uložiť jednému z obvinených povinnosť

nahradiť škodu celú a následne po právoplatnosti tohto rozsudku v konaní proti ostatným

6

obvineným aj im za splnenia podmienok uložiť povinnosť nahradiť

spôsobenú škodu spoločne a nerozdielne s už skôr odsúdeným obvineným. Súd v trestnom

konaní vedenom len proti jednému z obvinených, ktorí spôsobili škodu spoločným konaním,

nemôže v adhéznom konaní k náhrade škody platne a účinne zaviazať aj ostatných

obvinených, o vine ktorých v danom trestnom konaní nekoná a nerozhoduje. Pokiaľ by tak

súd učinil, jeho rozhodnutie by v tejto časti muselo byť považované za nulitné a nemôže byť

považované za prekážku uplatnenia nároku poškodeného podľa , navyše ak

sa toto zákonné ustanovenie na rozhodnutie vydané v adhéznom konaní nevzťahuje. Pokiaľ sú

v konaní splnené podmienky na rozhodnutie o nároku na náhradu škody, je súd povinný

o náhrade škody rozhodnúť, preto pokiaľ odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok vo výroku

o náhrade škody a vo veci sám nerozhodol, mal poškodeného podľa (zrejme

prokurátorka myslela ustanovenie ) odkázať na konanie

o občianskoprávnych veciach. Avšak nesprávny procesný postup súdu nie je spôsobilý

naplniť dovolací dôvod podľa , pretože rozhodnutie nevychádza

z právnej chyby, ani z nesprávnej aplikácie hmotnoprávneho ustanovenia a navyše žiadnym

spôsobom neovplyvňuje postavenie obvineného.

Ďalej prokurátorka poukazuje na skutočnosť, že namietané nepoužitie moderačného

ustanovenia § 40 ods. 1 Tr. zák. účinného do 1. januára 2006, nie je otázkou právneho

posúdenia skutku, ani nesprávneho použitia iného hmotnoprávneho ustanovenia, a preto

dovolací dôvod podľa naplnený nebol.

Pokiaľ ide o dovolaciu námietku obvineného D. K. týkajúcu sa právnej kvalifikácie

jeho konania a rozsahu vykonaného dokazovania, prokurátorka poukazuje na skutočnosť, že

súd prvého stupňa vykonal rozsiahle dokazovanie, pričom zabezpečené dôkazy súd starostlivo

a podrobne vyhodnotil v zmysle zásady účinného do 1. januára 2006.

Otázka posúdenia znakov skutkovej podstaty trestného činu hrubého nátlaku podľa § 235a Tr.

zák. bola v predmetnom trestnom konaní starostlivo skúmaná počas celej doby trestného

konania a posúdená so záverom, ktorý našiel svoj odraz v rozhodnutí tak prvostupňového, ako

aj odvolacieho súdu.

S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti je toho názoru, že dôvody dovolania nie sú

dané, a preto navrhla, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie obvineného D. K.

podľa odmietol.

7

Obvinený L. F. vo svojom dovolaní poukazuje na rozsudok odvolacieho súdu sp. zn.

, v ktorom podľa jeho názoru chýba výrok o vine a treste, ktorým by tento súd

potvrdil alebo zmenil rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. , prípadne

ktorým by odvolanie obvineného L. F. zamietol ako nedôvodné. Rovnako tento výrok

týkajúci sa jeho osoby absentuje aj v zápisnici z verejného zasadnutia Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky z 10. januára 2012. Podľa obvineného sa vo výkone trestu, do ktorého

bol umiestnený na základe rozsudku odvolacieho súdu, nachádza nezákonne, keďže o jeho

vine a treste nebolo doposiaľ právoplatne rozhodnuté. Vzhľadom na uvedené navrhol, aby

dovolací súd v zmysle rozhodol o chýbajúcom výroku, ktorý sa týka jeho

osoby.

V zmysle sa k obsahu uvedeného dovolania vyjadrila 26. októbra 2012

prokurátorka, ktorá uviedla, že táto námietka obvineného je relevantná. Poukazuje na judikát

R 34/2000 uverejnený v Sbírce soudních rozhodnutí a stanovisek, podľa ktorého

ak je odvolanie podané ohľadom viacerých osôb, o ktorých bolo rozhodované jedným

rozsudkom, musí odvolací súd rozhodnúť tak, aby bolo zrejmé, že je rozhodnuté výrokom

o odvolaní ohľadom každej osoby. O odvolaní nemôže byť rozhodované ako o celku a účinky

rozhodnutia odvolacieho súdu vo vzťahu k jednotlivým osobám nemožno dovodzovať z toho,

ako bolo rozhodnuté o odvolaní ohľadom niektorej z osôb. Vyššie uvedené okrem iného

znamená, že v prípade, keď odvolací súd zistí, že odvolanie je dôvodné len u niektorých osôb,

odvolanie vo vzťahu k ďalším osobám zamietne. Zhodne s argumentáciou obvineného, že

v rozsudku odvolacieho súdu chýba výrok o rozhodnutí o odvolaní obvineného, navrhla, aby

dovolací súd postupom podľa uznesením prikázal odvolaciemu súdu, aby svoj

neúplný výrok doplnil o chýbajúci výrok o tom, že odvolanie obvineného podľa

zamieta, pretože nie je dôvodné.

So zreteľom na novelu č. a prechodné ustanovenie

, sa použije na rozhodovanie o dovolaniach obvinených S. K., D. K.

a L. F. účinný od 1. septembra 2011.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) zistil,

že dovolania sú prípustné ( a ), boli podané oprávnenými

osobami ( ), v zákonnej lehote a na mieste, kde možno tento

8

mimoriadny opravný prostriedok podať (, ), ale súčasne

po preskúmaní veci zistil aj to, že podané dovolania je potrebné odmietnuť na neverejnom

zasadnutí, lebo je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania podľa (

písm. c) ) a

Na vysvetlenie tohto záveru treba predovšetkým uviesť, že obsah konkrétne

uplatnených námietok, tvrdení a právnych názorov, o ktoré sa v dovolaní opiera existencia

určitého dovolacieho dôvodu, musí skutočne, t. j. vecne zodpovedať zákonnému vymedzeniu

dovolacieho dôvodu uvedeného v Pokiaľ tomu tak nie je a podané dovolanie

len formálne odkazuje na príslušné ustanovenie upravujúce dôvody dovolania, pritom ale

v skutočnosti obsahuje argumenty stojace mimo uplatneného dovolacieho dôvodu, ide

o dovolanie, ktoré je potrebné odmietnuť podľa

Dovolanie má byť len skutočne výnimočným prielomom do inštitútu právoplatnosti,

ktorý je dôležitou zárukou stability právnych vzťahov a právnej istoty. Preto možnosti

podania dovolania, vrátane dovolacích dôvodov, musia byť nutne obmedzené, aby sa širokým

uplatnením tohto mimoriadneho opravného prostriedku nezakladala ďalšia riadna opravná

inštancia. Dôvody dovolania sú - v porovnaní s dôvodmi zakotvenými pre zrušenie rozsudku

v odvolacom konaní - podstatne užšie.

Keďže účelom práva obvineného na prerokovanie veci v jeho prítomnosti je zaistiť

mu reálnu možnosť vyjadriť sa pred súdom k tomu, čo mu je kladené obžalobou za vinu

a k dôkazom, na ktorých je založená obžaloba, je logické, že , ktorý ústavné

právo obvineného v zmysle bližšie rozvádza,

upravuje odlišné požiadavky na prítomnosť obvineného, resp. stanovuje odlišné podmienky,

za ktorých možno vykonať v neprítomnosti obvineného hlavné pojednávanie a podmienky,

za ktorých možno takto konať na verejnom zasadnutí.

Kým na hlavnom pojednávaní, ktoré je ťažiskom a vyvrcholením procesu

dokazovania, bude prítomnosť obvineného pravidlom, takže vykonať hlavné pojednávanie

v neprítomnosti obvineného, bude možné len výnimočne (pozri úpravu v § 202 ods. 2, ods. 3

a ods. 4 účinného do 1. januára 2006), zákonné podmienky podľa

aplikovaného v posudzovanej veci odvolacím súdom pre vykonanie verejného zasadnutia tak

9

rigorózne vymedzené neboli.

To je zrejmé už z účinného do 1. januára 2006 o použití ustanovení

o hlavnom pojednávaní, podľa ktorého na verejnosť, konanie a odročenie verejného

zasadnutia sa použijú primerane ustanovenia o hlavnom pojednávaní. Z citovaného

ustanovenia teda nevplýva, že by sa ustanovenia o hlavnom pojednávaní mali primerane

použiť aj na prítomnosť na verejnom zasadnutí.

Podľa tohto otázku prítomnosti na verejnom zasadnutí upravovalo

všeobecné ustanovenie účinného do 1. januára 2006. Podľa jeho odseku 1,

sa verejné zasadnutie koná za stálej prítomnosti všetkých členov senátu a zapisovateľa

a podľa odseku 2, ak neustanovuje zákon niečo iné, nie je účasť prokurátora a obhajcu

na verejnom zasadnutí nevyhnutná. Pojem „niečo iné“ zákon () ustanovuje

napr. v § 263 ods. 2 (povinná účasť prokurátora na verejnom zasadnutí) a v § 263 ods. 3

účinného do 1. januára 2006 (na verejnom zasadnutí konanom o odvolaní musí mať

obžalovaný obhajcu vo všetkých prípadoch, v ktorých ho musí mať na hlavnom pojednávaní).

Všeobecné ustanovenie účinného do 1. januára 2006 prítomnosť

obvineného na verejnom zasadnutí neupravuje. Na nevyhnutnosť jeho účasti na ňom možno

usudzovať na základe úpravy uvedenej v účinného do 1. januára 2006,

podľa ktorého v neprítomnosti obvineného, ktorý je vo väzbe alebo vo výkone trestu odňatia

slobody, možno verejné zasadnutie odvolacieho súdu vykonať len vtedy, ak obžalovaný

výslovne vyhlási, že sa účasti na verejnom zasadnutí vzdáva alebo na základe úpravy

uvedenej v účinného do 1. januára 2006

Toto ustanovenie rozlišuje predvolanie a upovedomenie o verejnom zasadnutí.

Podľa tohto ustanovenia predseda senátu predvolá na verejné zasadnutie osoby, ktorých

osobná účasť je na ňom nevyhnutná. Obvineného na verejné zasadnutie spravidla

predvoláva vtedy, keď považuje za nevyhnutné ho vypočuť, vyzvať k vyjadreniu k dôkazu

vykonanému na tomto verejnom zasadnutí, alebo ho požiadať o bližšie vysvetlenie jeho

odvolania. V ostatných prípadoch, keď osobná účasť obvineného na verejnom zasadnutí

odvolacieho súdu nie je nutná sa obvinený o verejnom zasadnutí len upovedomí, a to ako

osoba, ktorá svojim návrhom dala na verejné zasadnutie podnet, resp. ako osoba, ktorá môže

byť priamo dotknutá rozhodnutím.

10

Z vyplýva, že konať verejné zasadnutie v neprítomnosti

obvineného je možné len vtedy, ak bol k nemu riadnym spôsobom a včas predvolaný alebo

vyrozumený ( účinného do 1. januára 2006). V takom prípade nebude

tento postup odvolacieho súdu v kolízii s právom na spravodlivý proces, čo znamená, že je

možné vec spoľahlivo rozhodnúť a účel trestného konania dosiahnuť aj bez prítomnosti

obvineného.

Z obsahu spisu dovolací súd zistil, že obvinený S. K. bol k verejnému zasadnutiu 10.

januára 2012 vyrozumený „Upovedomením o verejnom zasadnutí“ a túto zásielku osobne

prevzal 12. decembra 2012 (č.l. 4073).

Z uvedeného je zrejmé, že obvinený bol o konaní verejného zasadnutia včas

vyrozumený, čo ani nespochybňoval. Obvinený sa verejného zasadnutia 10. januára 2012

nezúčastnil, pričom ani nepožiadal o odročenie tohto konania na iný termín. Prítomný však

bol jeho obhajca Mgr. R. B. Odvolací súd uznesením rozhodol tak, že verejné zasadnutie sa

vykoná v neprítomnosti obvineného S. K., ako aj ďalších obvinených (pozri zápisnicu

o verejnom zasadnutí- č.l.4079).

Obvinený teda bol o konaní verejného zasadnutia 10. januára 2012 riadnym spôsobom

a včas upovedomený, napriek tomu sa k odvolaciemu súdu nedostavil. Upovedomenie

o verejnom zasadnutí mu bolo doručené príslušníkmi Policajného zboru Slovenskej republiky

dňa 12. decembra 2011 (č.l. 4073). Za týchto okolností bol akceptovateľný postup

odvolacieho súdu, ktorý rozhodol o konaní verejného zasadnutia v neprítomnosti obvineného.

Predovšetkým, ak sa odvolací súd rozhodol obvineného na verejné zasadnutie upovedomiť,

dal tým jednoznačne najavo, že v neprítomnosti obvineného môže konať a rozhodovať.

Uvedený výklad nie je v rozpore s a

ods. 1, ods. 3 Dohovoru. Z práva na prejednanie veci v prítomnosti obvineného

v zmysle citovaných článkov automaticky nevyplýva, že v konkrétnych ustanoveniach

, ktoré spomínané práva bližšie rozvádza, nemôžu byť odlišne stanovené

podmienky, za ktorých je možné konať v neprítomnosti obvineného hlavné pojednávanie

a verejné zasadnutie. Dôležité je, že konaním verejného zasadnutia v neprítomnosti

obvineného nesmie byť súdne konanie ako celok dotknuté v takej miere a takým spôsobom,

11

aby bolo pozbavené podstatných rysov a štandardov spravodlivého procesu. Právo

obvineného osobne sa zúčastniť konania pred súdom je totiž i v judikatúre Európskeho súdu

pre ľudské práva považované za základný prvok práva na spravodlivý proces v zmysle čl. 6

ods. 1 Dohovoru.

Európsky súd pre ľudské práva v tejto súvislosti konštatoval, že prítomnosť

obvineného na súde má zásadný význam pre spravodlivosť konania a povinnosť zaručiť

obvinenému právo byť prítomný v pojednávacej miestnosti je jedna zo základných súčastí

čl. 6 Dohovoru (pozri rozsudok Hermi proti Taliansku z 18. októbra 2006, sťažnosť

č. 18114/02, § 58; Stoichkov proti Bulharsku z 24. marca 2005, sťažnosť č. 9808/02, § 56).

Hoci to nie je výslovne uvedené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru, z predmetu a účelu tohto

článku ako celku vyplýva, že osoba „obvinená z trestného činu“ je oprávnená zúčastniť

sa na súdnom konaní. Osobná prítomnosť obvineného v odvolacom konaní nie je až taká

dôležitá ako v prvostupňovom konaní. I keď má odvolací súd úplnú jurisdikciu k prieskumu

predmetnej veci ohľadne skutkových a právnych otázok, z čl. 6 Dohovoru automaticky

nevyplýva právo obvineného na verejné prejednanie veci a právo byť osobne prítomný.

Pri posudzovaní tejto otázky sa musí prihliadať okrem iného na zvláštnosť konania, o ktoré

sa jedná, spôsob, akými sú záujmy obhajoby prezentované a chránené pred odvolacím súdom,

prinajmenšom vo svetle otázok, ktoré majú byť posúdené a ich dôležitosti pre obvineného

(pozri rozsudok Belziuk proti Poľsku z 25. marca 1998, sťažnosť č. 23103/93, § 37, rozsudok

Hermi proti Taliansku z 18. októbra 2006, sťažnosť č. 9808/02, § 62). Spôsob aplikácie čl. 6

Dohovoru, na konanie pred odvolacími súdmi závisí od osobitných čŕt príslušného konania.

Do úvahy treba vziať konanie ako celok vo vnútroštátnom právnom poriadku a úlohu

odvolacieho súdu v ňom (pozri rozsudok Ekbatani proti Švédsku z 26. mája 1988, sťažnosť

č. 10563/83, § 27, rozsudok Monnell a Morris proti Spojenému kráľovstvu z 2. marca 1987,

sťažnosť č. 9562/81, § 56).

Najvyšší súd Slovenskej republiky má za to, že vzhľadom na všetky skôr uvedené

zistenia, dôvod dovolania podľa naplnený nebol.

Podľa ustanovenia účinného do 31. augusta 2011

dovolanie možno podať len, ak rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení

zisteného skutku, alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia;

12

správnosť a úplnosť zisteného skutkového stavu však dovolací súd nemôže skúmať

a meniť.

Z obsahu podaného dovolania je zrejmé, že obvinený D. K. existenciu uplatneného

dovolacieho dôvodu v zmysle založil najmä na výhrade

týkajúcej sa nesprávnej právnej kvalifikácie trestného činu hrubého nátlaku podľa

§ 235a ods. 1, 2 písm. a), b), ods. 3 písm. a) Tr. zák. Podľa jeho názoru sú rozhodnutia súdov

postavené na nesprávnom právnom posúdení vykonaných dôkazov, a to čo sa týka ustálenia

služieb, ktoré mali byť poškodenému R. K. vnucované. Dôkazom vyvracajúcim vnucovanie

akýchkoľvek služieb má byť samotná výpoveď poškodeného, ktorú obvinený v dovolaní

cituje. Nakoľko podľa obvineného nie sú splnené zákonné predpoklady pre naplnenie

skutkovej podstaty predmetného trestného činu, nemôže sa jednať o trestný čin hrubého

nátlaku.

Dovolací súd hodnotí skutkový stav pri rozhodovaní o dovolaní, ktoré sa opiera

o dovolací dôvod uvedený v len z toho hľadiska, či skutok alebo

iná okolnosť skutkovej povahy boli správne právne posúdené. Z tohto pohľadu hodnotí aj

skutočnosť, či skutok, z ktorého bol obvinený uznaný za vinného, bol v tzv. skutkovej vete

rozsudku vymedzený tak, aby zodpovedal znakom skutkovej podstaty príslušných trestných

činov (porovnaj rozh. č. 47/2008, Zbierka stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov

Slovenskej republiky, zošit 5/2008).

Uvedený dovolací dôvod pripúšťa iba právne námietky vo vzťahu ku skutkovému

stavu zistenému súdmi nižších stupňov. Podstatou správnej právnej kvalifikácie je, že skutok

ustálený súdmi v pôvodnom konaní (ktorého správnosť a úplnosť dovolací súd nemôže

skúmať a meniť) bol subsumovaný (podradený) pod správnu skutkovú podstatu trestného

činu uvedenú v osobitnej časti . Len opačný prípad (nesprávna subsumpcia)

odôvodňuje naplnenie dovolacieho dôvodu podľa Správnosť

a úplnosť zisteného skutkového stavu je teda dovolací súd povinný prezumovať.

Objektívna stránka trestného činu hrubého nátlaku podľa § 235a ods. 1 Tr. zák.

spočíva v tom, že páchateľ neoprávnene núti iného, aby poskytol jemu alebo tretej osobe

majetkové alebo nemajetkové plnenie za vnucované, alebo dokonca predstierané služby. Ide

o tzv. racketing, osobitnú formu vydierania, tzv. výpalníctvo. Služby, ktoré sú vnucované

13

môžu mať rôznorodý charakter, najčastejšie majú slúžiť na ochranu. V každom prípade musí

ísť o služby, za ktoré by vydieraný v prípade ich legálneho prijatia bol povinný platiť.

V uvedenej trestnej veci týmito službami malo byť „vykonávanie ochrany a udelenie pokuty

za neplnenie fiktívnych obchodných povinností“, ktoré sú takto vymedzené aj v skutkovej

vete.

Dovolateľom uplatnené argumenty, odôvodňujúce nesprávnosť právneho posúdenia

žalovaného skutku odvodené od vlastného hodnotenia v konaní vykonaných dôkazov, bez

zohľadnenia skutkových zistení a skutkových záverov súdov v pôvodnom konaní predstavujú

len namietanie skutkových zistení, ktoré sú v dovolacom konaní neprípustné. Skutkové

zistenia (v tomto smere aj hodnotenie vykonaného dokazovania) súdov prvého a druhého

stupňa sú pre dovolací súd záväzné a tento nemôže na nich nič meniť. Podstatou podaného

dovolania je teda snaha dosiahnuť, aby dovolací súd prehodnotil vykonané dôkazy

a na základe ich iného hodnotenia dospel k odlišným skutkovým záverom, než aké urobili

prvostupňový a odvolací súd.

Nesprávne použitia iného hmotnoprávneho ustanovenia obvinený D. K. vidí aj v

skutočnosti, že súdy oboch stupňov pri rozhodovaní o treste neaplikovali zmierňovacie

ustanovenie obsiahnuté v ustanovení § 40 Tr. zák. v spojení s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd. Podľa názoru dovolateľa, celkovú dĺžku konania (skutok

sa stal 11. júna 2003) nie je možné považovať za primeranú a z tohto dôvodu bolo potrebné,

aby konajúce súdy aplikovali ustanovenie § 40 Tr. zák. (mimoriadne zníženie trestu odňatia

slobody) a znížili uložený trest odňatia slobody pod zákonom ustanovenú dolnú hranicu

trestnej sadzby.

Podľa § 40 ods. 1 Tr. zák., ak má súd vzhľadom na okolnosti prípadu alebo vzhľadom

na pomery páchateľa za to, že by použitie trestnej sadzby odňatia slobody ustanovenej týmto

zákonom bolo pre páchateľa neprimerane prísne a že možno účel trestu dosiahnuť i trestom

kratšieho trvania, môže znížiť trest odňatia slobody pod dolnú hranicu trestnej sadzby

ustanovenej týmto zákonom.

Toto moderačné ustanovenie § 40 Tr. zák. (resp. § 39 Tr. zák. účinného od 1. J.-

ára 2006) o mimoriadnom znížení trestu odňatia slobody je síce hmotnoprávne,

ale fakultatívneho charakteru, ktoré sa svojou povahou a významom viaže k všeobecným

14

hľadiskám stanoveným pre voľbu druhu trestu a jeho výmery v § 23 ods. 1 a 2 Tr. zák. a § 31

ods. 1 Tr. zák. (resp. 34 ods. 1, ods. 3, ods. 4 Tr. zák. účinného od 1. januára 2006) a túto

úpravu dopĺňa. Na rozdiel od ustanovení kogentnej povahy, akými sú napr. ustanovenia § 41,

§ 42 Tr. zák. účinného od 1. januára 2006 o ukladaní úhrnného, spoločného a súhrnného

trestu, ktoré sú taktiež hmotnoprávne a viažu sa tiež k rozhodovaniu o treste, ho nemožno

podradiť pod „ nesprávne použitie iného hmotnoprávneho ustanovenia“ v zmysle § 371 ods. 1

písm. i)

Uplatnený dovolací dôvod podľa 371 ods. 1 písm. i) nie je obsahovo naplnený

námietkou o neprimeranosti uloženého trestu v dôsledku toho, že nebolo použité ustanovenie

§ 40 Tr. zák. o mimoriadnom znížení trestu odňatia slobody.

Pokiaľ nejde o situáciu, keď výrok o treste nemôže obstáť v dôsledku toho,

že je chybný výrok o vine, možno výrok o treste napadnúť z hmotnoprávnej pozície zásadne

len prostredníctvom dovolacieho dôvodu podľa

Vzájomný vzťah dovolacích dôvodov podľa a

je taký, že prvý z nich je všeobecným hmotnoprávnym dôvodom a druhý špeciálnym

hmotnoprávnym dôvodom vzťahujúcim sa k výroku o treste. Z logiky tohto vzťahu potom

vyplýva, že samotný výrok o treste okrem prípadov nesprávnej aplikácie ustanovení

kogentnej povahy viažucej sa k rozhodovaniu o treste môže byť napadnutý prostredníctvom

nie všeobecného, ale len prostredníctvom špeciálneho dôvodu, ktorý sa viaže k takémuto

výroku.

Namietané nepoužitie ustanovenia nie je otázkou

právneho posúdenia skutku, pretože nemá žiaden vzťah k tomu, ako bol kvalifikovaný skutok

a nejde ani o nesprávne použitie iného hmotnoprávneho ustanovenia, na ktoré sa viaže

podanie dovolania obvineného D. K., pretože nemôže mať žiadny vzťah k výroku o treste za

stavu, keď existuje vyššie uvedený dovolací dôvod týkajúci sa trestu.

Vzhľadom k uvedenému je treba dodať, že ani dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1

písm. h) nie je naplnený tým, že obvinenému nebol uložený trest za použitia

Tr. zák. (resp. § 39 Tr. zák. účinného od 1. januára 2006), v dôsledku čoho uložený trest

má byť neprimeraný, lebo pokiaľ súd nevyužil moderačné oprávnenie podľa uvedených

15

ustanovení a trest vymeral v rámci nezníženej trestnej sadzby, nemožno tvrdiť, že trest bol

uložený mimo trestnú sadzbu stanovenú za trestný čin, z ktorého bol

obvinený uznaný za vinného. Nepoužitie § 40 ods. 1 Tr. zák. nie je žiadnym z dovolacích

dôvodov podľa (bližšie pozri stanovisko č. 5, Zbierky stanovísk NS

a súdov SR 1/2011 ).

Dovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom, ktoré nie je už vo svojom

základe rozhodovaním v rámci riadneho inštančného postupu; jeho úlohou je posudzovať len

vymedzený okruh právnych otázok. K týmto nepatria otázky druhu a výšky uloženého trestu,

ak o tomto bolo rozhodnuté na základe legálnej aplikácie príslušných ustanovení zákona

súdmi konajúcimi v riadnom procesnom postupe.

Zároveň v rozhodovanej veci súdy prvého i druhého stupňa logickým spôsobom

aplikovali všetky do úvahy prichádzajúce zákonné ustanovenia, a to aj čo sa týka ustanovení

vymedzujúcich kritériá trestania deliktu. Najvyšší súd v tomto smere nezistil žiadny odklon

od použitých zákonných ustanovení, po vyhodnotení ktorých obvinenému D. K. na základe

správneho právneho posúdenia bol uložený trest v zákonom stanovenej trestnej sadzbe.

Dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. h) a písm. i) účinného do 31. augusta 2011 preto

naplnený nebol.

Z uvedeného v konečnom dôsledku vyplýva, že rozhodnutie napadnuté dovolaním

obvineného D. K. nespočíva na nesprávnom právnom posúdení skutku, ani na inom

nesprávnom hmotnoprávnom posúdení pretože skutok tak, ako bol súdmi obidvoch stupňov

zistený, vykazuje znaky trestného podľa § 235a ods. 1, ods. 2 písm. a), písm. b), ods. 3 písm.

a) Tr. zák., v zmysle ktorého obvinený D. K. spolu s inými obvinenými, iného hrozbou násilia

nútili k poskytnutiu plnenia majetkovej povahy pre seba za služby vlastné, ktoré mu za také

plnenie proti jeho vôli vnucovali, pričom také služby iba predstierali a čin spáchali ako

členovia organizovanej skupiny, so zbraňou a takým činom spôsobili značnú škodu.

Toto posúdenie súdom prvého stupňa, s ktorým sa stotožnil aj odvolací súd,

zodpovedá zákonu aj podľa názoru dovolacieho súdu. Ako už bolo vyššie uvedené, ťažisko

dokazovania je v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové závery môže doplňovať,

prípadne korigovať len odvolací súd.

16

Na záver k dovolaniu obvineného D. K. je treba dodať, že jeho tvrdenie o chýbajúcom

výroku o náhrade škody v rozhodnutí odvolacieho súdu sa nezakladá na pravde. Podľa § 258

ods. 1 písm. e), f), ods. 2 účinného do 1. januára 2006 odvolací súd rozsudkom sp. zn.

, zrušil napadnutý prvostupňový rozsudok (okrem iného) aj vo výroku o náhrade

škody u všetkých obvinených. V odôvodnení citovaného rozhodnutia vysvetlil, z akých

dôvodov poškodeného R. K. neodkázal na občianskoprávne konanie.

V súvislosti s nárokom na náhradu škody vo vzťahu k poškodenému R. K. ide

o prekážku už rozhodnutej veci, nakoľko o jeho nároku už raz bolo rozhodnuté rozsudkom

Okresného súdu Bratislava I, sp. zn. , v spojení s uznesením Krajského súdu

v Bratislave sp. zn. , v trestnej veci A. B., ktorá bola vylúčená na samostatné

konanie. Z uvedeného vyplýva, že vo vzťahu k tomuto nároku už existuje jeden exekučný

titul a ďalším právoplatným rozhodnutím súdu o náhrade škody v tomto trestnom konaní by

bol založený ďalší exekučný titul na totožný nárok, čo by v prípade úspešného vymáhania

oboch exekučných titulov na ten istý nárok znamenalo duplicitné uspokojenie pohľadávky

poškodeného, čo by bolo v rozpore so zásadou spravodlivého vysporiadania vzťahov medzi

stranami v trestnom konaní. Zákonnosť tohto výroku nie je možné v tomto dovolacom konaní

posudzovať.

Obvinený L. F. podal dovolanie z dôvodu podľa , v zmysle

ktorého osoba oprávnená podať dovolanie proti niektorému výroku napadnutého rozhodnutia

môže podať dovolanie aj preto, že taký výrok nebol urobený.

Ak je napadnuté rozhodnutie nesprávne len v tom, že niektorý výrok v ňom chýba

alebo je neúplný, môže dovolací súd bez vyslovenia výroku podľa

a zrušenia rozhodnutia podľa uznesením prikázať súdu, o ktorého

rozhodnutie ide, aby o chýbajúcom výroku rozhodol alebo neúplný výrok doplnil (§ 387

).

Dovolací súd ale musí konštatovať, že výrokom rozsudku sp. zn. ,

sa rozhodlo o odvolaniach všetkých obvinených, pretože odvolací súd podľa § 258 ods. 1

písm. e), f) ods. 2 účinného do 1. januára 2006 zrušil prvostupňový rozsudok aj vo

výroku o náhrade škody vo vzťahu ku všetkým obvineným. Z uvedeného vyplýva, že takýmto

17

spôsobom rozhodol aj o odvolaní obvineného L. F., pretože týmto výrokom mu odvolací súd

čiastočne vyhovel. Nesprávny názor obvineného L. F. „o neprávoplatnosti a nezákonnosti

napadnutého rozsudku“ vychádza z nesprávneho predpokladu, že v prípade ak oprávnená

osoba podá odvolanie proti všetkým výrokom rozsudku a odvolací súd sám vo veci rozhodne

tak, že čiastočne tento rozsudok v niektorom výroku zmení (vo vzťahu k obvineným I. P.,

F. P., D. K., M. M. vo výrokoch u trestoch, vo vzťahu k všetkým obvineným len vo výroku

o náhrade škody), musí zároveň výslovne rozhodnúť vo výroku rozsudku zamietnutím

odvolania vo vzťahu k tým výrokom, ktoré zostali rozhodnutím odvolacieho súdu nedotknuté.

Uvedený názor nemá žiadnu oporu v zákonnej úprave (pozri R 54/2009).

Zo zásad, ktorými sa riadi rozhodovanie odvolacieho súdu, po preskúmaní rozsudku

súdu prvého stupňa podľa (resp. účinného do 1. januára 2006)

v prípade, že sú napadnuté všetky jeho výroky a ktoré sú obsahom ustanovení § 321 ods. 1,

ods. 3 (resp. , účinného do 1. januára 2006) a

(resp. účinného do 1. januára 2006), vyplýva, že ak odvolací súd

považuje za chybný len niektoré výroky (ako tomu bolo v posudzovanom prípade), rozhodne

tak, že zruší len tieto (a nanovo sám rozhodne) bez toho, aby akýmkoľvek ďalším svojím

výrokom zároveň rozhodoval o tom, že ostatné výroky v rozsudku prvostupňového súdu,

t.j. výrok o vine, o treste a náhrade škody zostávajú nedotknuté, teda že v tomto rozsahu

sa odvolanie zamieta. V takom prípade nie je rozhodnutie odvolacieho súdu zaťažené chybou

spočívajúcou v tom, že výrok nebol urobený ( ).

Z vyššie uvedeného rozboru vyplýva, že dovolanie obsahuje argumenty a subjektívne

názory stojace mimo uplatnených dovolacích dôvodov, lebo dovolací súd po preskúmaní veci

žiaden z týchto dovolacích dôvodov nezistil.

Na základe vyššie uvedených skutočností rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky

tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave, 29. novembra 2012

JUDr. Harald S t i f f e l , v.r.

18

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Kristína Cíchová