Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
45d/386995.61dccb.pdf
PDF · 288.98 KB
No categories available
1TdoV/15/2012
Najvyšší súd 1 TdoV 15/2012
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu
JUDr. Haralda Stiffela a sudcov JUDr. Petra Krajčoviča, JUDr. MilanaM. Lipovskkého,
JUDr. Pavla Fakraša a JUDr. Petra Szaba na neverejnom zasadnutí konanom dňa 29.
novembra 2012 v Bratislave, v trestnej veci obvineného Ing. J. Z. a spol., vedenej na
Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 4 T 4/2004, prejednal dovolania, ktoré podali
obvinený S. K., zastúpený Mgr. R. B., advokátom v Bratislave, obvinený D. K., zastúpený
JUDr. V. M., advokátom v Bratislave, a obvinený L. F., zastúpený JUDr. M. K., advokátom
v Bratislave, proti rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 10. januára 2012, sp.
zn.
4 To 9/2011, a takto
rozhodol:
I. Podľa § 382 písm. c) Tr. por. sa dovolania obvinených S. K. a D. K.
o d m i e t a j ú .
II. Podľa § 382 písm. c) Tr. por. per analogiam z dôvodu § 369 ods. 3 Tr. por.
sa dovolanie obvineného L. F. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) z 14. januára 2011,
sp. zn. 4 T 4/2004, boli obvinení S. K. a D. K. v skutku 1/ spolu s ďalšími obvinenými uznaní
za vinných z trestného činu hrubého nátlaku podľa § 235a ods. 1, ods. 2 písm. a), písm. b),
ods. 3 písm. a) Tr. zák. účinného do 1. januára 2006 (ďalej len „Tr. zák.“), obvinený L. F.
z trestného činu hrubého nátlaku podľa § 235a ods. 1, ods. 2 písm. a), ods. 3 písm. a) Tr. zák.
a obvinený S. K. v skutku 2/ aj z trestného činu nedovoleného ozbrojovania podľa § 185 ods.
1 Tr. zák. na tom skutkovom základe, že
1/ obvinení Ing. J. Z., I. P., F. P., D. K., L. F., M. M. a S. K., ako členovia
organizovanej skupiny spolu s ďalšou osobu v úmysle získať majetkový prospech od R. K.
pod zámienkou vykonávania ochrany a udelenia pokuty za neplnenie fiktívnych obchodných
povinností, ho obžalovaný D. K. 11. júna 2003 okolo 12.00 hod. vylákal na stretnutie na
čerpaciu stanicu Slovnaft pri obchodnom dome N. v Bratislave oproti Z.P., kde po príchode
na osobnom motorovom vozidle zn. Mercedes E 320, ev. č. KE 469 CR ho čakali D. K., F. P.,
I. P., S. K. a M. M. a na ich pokyn nasadol do vozidla Mitsubishi Pajero, tmavozelenej farby
spolu s M. M., S. K., D. K. a ďalšou osobou. D. K. mu oznámil, že ich obišiel, preto dostáva
pokutu 1.000.000,- Sk (33.193,92 Eur) a berú mu jeho vozidlo Mercedes. V sprievode vozidla
zn. AUDI A8, ev. č. X., tmavomodrej farby ho previezli do lesa v blízkosti obce V., nariadili
mu, aby z vozidla vystúpil a M. M. mu so strelnou zbraňou, ktorú mal pri sebe, hrozil, že ak
sa pokúsi o útek prestrieľa mu nohy, D. K., I. P. a ďalšia osoba, S. K., M. M. a ďalšie dve
nestotožnené osoby ho obstúpili a F. P. mu vyčítal, že sa skrýva za J. Z. a neodvádza príslušné
percentá, za čo dostáva pokutu 600.000,- Sk (19.916,35 Eur) a berú mu osobné auto, mesačne
bude platiť 400.000,- Sk (13.277,57 Eur), alebo mu prestrieľajú nohy, za neuzavretie
fiktívneho obchodu a za poskytnutie ochrany v B. a v K., že si berú 500.000,- Sk (16.596,96
Eur), ktoré našli vo vozidle Mercedes, ktoré užíval a prikázal mu ešte z účtu v Tatra Banke
uskutočniť výber, potom ho odviezli do areálu A. vo V. za J. Z., ktorý mu uviedol, že ich
„zase chcel ojebať“ a prikázal mu, aby rešpektoval všetky vydané nariadenia D. K. a F. P., čo
z obavy o svoj život aj vykonal a po prevezení vozidlom Mitsubishi Pajero musel
v prítomnosti S. K. a A. B. vykonať v Tatra banke na V. námestí v B. výber vo výške
250.000,- Sk (8.298,48 Eur), keď predtým už odovzdal kľúče od svojho motorového vozidla
Mercedes E 320 CDI, ev. č. X., po vydaní finančnej čiastky bol S. K. a ďalšou osobou
prevezený do pizzérie na ul. V. v B., kde ďalšia osoba výber z banky odovzdala F. P.P. L. F.
a I. P. ho následne priviezli na ul. K. v B., kde v kancelárii notára pri bistre „J.“ musel
podpísať dve splnomocnenia na D. K. a I. P., ktorých obsahom bolo, že ich splnomocňuje
k používaniu uvedeného vozidla Mercedes v tuzemsku aj v zahraničí a na všetky právne
úkony súvisiace s možnosťou dispozície s vozidlom, čím R. K. spôsobili škodu vo výške
1.431.494,- Sk (47.516,90 Eur),
2/ obvinený S. K. sám v presne nezistenej dobe si zadovážil streľbyschopnú pištoľ zn.
SEAM, kal. 6.35 mm Br. výr. č. X., ktorú podľa odborného vyjadrenia Kriminalistického
a expertízneho ústavu je potrebné posudzovať v zmysle zákona o zbraniach a strelive č.
246/93 Z. z. podľa § 3 ods. 1 písm. a) ako ručnú, strelnú, palnú, ktorej držba podľa § 2 písm.
a) uvedeného zákona podlieha povoľovaciemu konaniu a evidenčnej povinnosti, ako aj 3 kusy
nábojov kal. 6.35 mm, ktoré podľa uvedeného odborného vyjadrenia je potrebné posudzovať
ako strelivo podľa § 4 ods. 1 písm. a) Zákona o zbraniach a strelive, vhodné na použitie do
tejto zbrane a tieto bez príslušného povolenia prechovával spolu s osobnými vecami v stolíku
na izbe č. X., na ubytovni Krajského riaditeľstva PZ B., G. H. na ul. R. č. X., ktorú užíval pre
svoju potrebu do 24. júla 2003, kedy bola zaistená policajnými orgánmi.
Za tieto trestné činy uložil krajský súd obvinenému S. K. podľa § 235a ods. 3 Tr. zák.
s použitím § 35 ods. 1 Tr. zák. úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 5 (päť) rokov,
obvinenému D. K. podľa § 235a ods. 3 Tr. zák. trest odňatia slobody vo výmere 6,5 (šesť
a pol) roka, a obvinenému L. F. podľa § 235a ods. 3 Tr. zák. trest odňatia slobody vo výmere
5 (päť) rokov, na výkon ktorých boli podľa § 39a ods. 3 Tr. zák. zaradení do II. (druhej)
nápravnovýchovnej skupiny.
Zároveň podľa § 55 ods. 1 písm. a) Tr. zák. uložil obvinenému S. K. aj trest
prepadnutia veci, a to streľbyschopnej pištole zn. SEAM, kal. 6,35 mm Br, výr. č. X. a troch
kusov nábojov kal. 6,35 mm. Podľa § 55 ods. 3 Tr. zák. súd vyslovil, že vlastníkom
prepadnutej veci sa stáva štát.
Podľa § 228 ods. 1 Tr. por. účinného do 1. januára 2006 boli obvinení Ing. J. Z., I. P.,
F. P., D. K., L. F., M. M. a S. K. a A. B., nar. X., ktorý bol zaviazaný k úhrade tejto škody
rozsudkom Okresného súdu Bratislava I. z 4. septembra 2009, sp. zn. 6 T 72/2006, v spojení
s uznesením Krajského súdu v Bratislave z 23. septembra 2010, sp. zn. 2 To 163/09, zaviazaní
k povinnosti spoločne a nerozdielne nahradiť poškodenému R. K., nar. X. v K., bytom B., A.
X., škodu vo výške 24.895,44 Eur (750.000,-Sk).
Rozsudok krajského súdu nadobudol právoplatnosť 10. januára 2012, kedy Najvyšší
súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací, rozsudkom sp. zn. 4 To 9/2011, podľa § 258
ods. 1 písm. e), f). ods. 2 Tr. por. účinného do 1. januára 2006 napadnutý rozsudok zrušil
vo výrokoch o trestoch u obvinených I. P., F. P., D. K. a M. M. a vo výroku o náhrade
škody u všetkých obvinených. Na podklade § 259 ods. 3 Tr. por. týmto obvineným uložil
podľa § 235a ods. 3 Tr. zák. tresty odňatia slobody vo výmere 5 (päť) rokov, na výkon
ktorých boli podľa § 39a ods. 3 Tr. zák. zaradení do II. (druhej) nápravnovýchovnej skupiny.
Krajský súd v Bratislave predložil 7. augusta 2012 Najvyššiemu súdu Slovenskej
republiky dovolania, ktoré podali prostredníctvom obhajcov obvinení S. K.
22. februára 2012, D. K. 16. júna 2012 na Krajskom súde v Bratislave proti rozsudku
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 10. januára 2012, sp. zn. 4 To 9/2011. Dovolanie
obvineného L. F., ktoré podal na krajskom súde 28. septembra 2012 proti citovanému
rozsudku, predložil krajský súd 15. novembra 2012. Domáhali sa nimi, aby Najvyšší súd
Slovenskej republiky vyslovil porušenie zákona v ich neprospech z dôvodu uvedeného
v ustanovení § 371 ods. 1 písm. d) Tr. por. u obvineného S. K., podľa § 371 ods. 1 písm. i) Tr.
por. u obvineného D. K. a z dôvodu uvedeného v ustanovení § 369 ods. 3 Tr. por.
u obvineného L. F.
Dovolací súd uznesením podľa § 21 ods. 3 Tr. por. spojil v trestnej veci J. Z. a spol. na
spoločné prejednanie a rozhodnutie veci dovolania obvinených S. K. a D. K. vedené pod sp.
zn. 1 Tdo V 15/2012 a dovolanie obvineného L. F. vedené pod sp. zn. 1 Tdo V 20/2012.
Obvinený S. K. vo svojom dovolaní z 22. februára 2012 poukazuje na ustanovenie §
202 ods. 3, ods. 4, § 238 Tr. por. účinného do 1. januára 2006 a s tým súvisiace vykonanie
verejného zasadnutia odvolacieho súdu v jeho neprítomnosti, hoci na to neboli splnené
zákonné podmienky. Obvinený sa na termín verejného zasadnutia 10. januára 2012 nedostavil
a ani nepožiadal, aby sa toto verejné zasadnutie konalo v jeho neprítomnosti. Z tohto dôvodu
bol podľa jeho názoru naplnený dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. d) Tr. por., a preto
navrhol aby dovolací súd po preskúmaní dovolania vyslovil, že konaním Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, ako odvolacieho súdu, bol porušený zákon v ustanovení § 202 ods. 3
Tr. por. a súčasne, aby zrušil napadnutý rozsudok.
V zmysle § 376 Tr. por. sa k obsahu uvedeného dovolania vyjadrila 17. mája 2012
prokurátorka Krajskej prokuratúry v Bratislave (ďalej len „prokurátorka“), ktorá
sa nestotožnila s námietkami obvineného K., keďže podľa jej názoru na konanie verejného
zasadnutia v jeho neprítomnosti, boli splnené zákonné podmienky. Podmienky
na konanie verejného zasadnutia odvolacieho súdu sú zásadne odlišné od podmienok
na konanie hlavného pojednávania v neprítomnosti obvineného. Obvinený bol o konaní
verejného zasadnutia 10. januára 2012 včas upovedomený, pričom bol poučený, že jeho účasť
na zasadnutí nie je nevyhnutná. Bolo vo výlučnej kompetencii súdu, aby s poukazom
na predmet verejného zasadnutia a spôsob zamýšľaného rozhodnutia, sám rozhodol o tom,
či účasť jednotlivých obvinených je alebo nie je nevyhnutná. Takýto postup bol teda v súlade
so zákonom, preto dôvody dovolania nie sú dané. Navrhla preto, aby Najvyšší súd Slovenskej
republiky dovolanie obvineného S. K. podľa § 382 písm. c) Tr. por. odmietol
Obvinený D. K. vo svojom dovolaní z 16. júna 2012 poukazuje na chýbajúci výrok
odvolacieho súdu, ktorý síce zrušil výrok o náhrade škody prvostupňového súdu, ale ďalej
o ňom nerozhodol. Takýmto postupom vzniká stav právnej neistoty. Odvolací súd mal podľa
jeho názoru pri ukladaní trestu odňatia slobody použiť ustanovenie o mimoriadnom znížení
trestu vzhľadom na neprimeranú dĺžku konania. V tejto súvislosti poukazuje na judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu (ďalej len „ESLP“) a na čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ľudských právach a základných slobodách (ďalej len „Dohovor“), čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky, ktoré garantujú právo na prejednávanie veci bez zbytočných
prieťahov a právo na spravodlivý proces.
V ďalšej časti svojho dovolania namieta nesprávne právne posúdenie skutku
ako trestného činu hrubého nátlaku vzhľadom na absenciu obligatórneho znaku tejto
skutkovej podstaty, keďže v rámci súdneho konania nebolo preukázané, o vnucovanie akej
služby pre poškodeného malo ísť. V tejto súvislosti upriamuje pozornosť aj na výpoveď
poškodeného na hlavnom pojednávaní 27. apríla 2007, keď na otázku obhajoby odpovedal
„obžalovaní mi neponúkali žiadne služby“.
Z uvedených dôvodov navrhol dovolaciemu súdu, aby vyslovil porušenie zákona
v jeho neprospech z dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por. a podľa § 386 Tr. por. zrušil
rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 10. januára 2012, sp. zn. 4 To 9/2011,
v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave z 14. januára 2011, sp. zn. 4 T 4/2004
a prikázal tomuto súdu, aby vec znovu prejednal a rozhodol.
Prokurátorka sa k obsahu dovolania obvineného D. K. vyjadrila 4. júla 2012 tak, že
v posudzovanom prípade podľa jej názoru namietané skutočnosti nenapĺňajú dovolací dôvod
podľa § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por. Úvaha odvolacieho súdu týkajúca sa náhrady škody podľa
jej názoru nie je správna, pretože ak obvinení spôsobili škodu spoločným konaním ako
spolupáchatelia a prichádza do úvahy ich solidárna zodpovednosť za splnenia zákonných
podmienok podľa § 228 ods. 1 Tr. por., je možné uložiť jednému z obvinených povinnosť
nahradiť škodu celú a následne po právoplatnosti tohto rozsudku v konaní proti ostatným
obvineným aj im za splnenia podmienok § 228 ods. 1 Tr. por. uložiť povinnosť nahradiť
spôsobenú škodu spoločne a nerozdielne s už skôr odsúdeným obvineným. Súd v trestnom
konaní vedenom len proti jednému z obvinených, ktorí spôsobili škodu spoločným konaním,
nemôže v adhéznom konaní k náhrade škody platne a účinne zaviazať aj ostatných
obvinených, o vine ktorých v danom trestnom konaní nekoná a nerozhoduje. Pokiaľ by tak
súd učinil, jeho rozhodnutie by v tejto časti muselo byť považované za nulitné a nemôže byť
považované za prekážku uplatnenia nároku poškodeného podľa § 44 ods. 3 Tr. por., navyše ak
sa toto zákonné ustanovenie na rozhodnutie vydané v adhéznom konaní nevzťahuje. Pokiaľ sú
v konaní splnené podmienky na rozhodnutie o nároku na náhradu škody, je súd povinný
o náhrade škody rozhodnúť, preto pokiaľ odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok vo výroku
o náhrade škody a vo veci sám nerozhodol, mal poškodeného podľa § 256 Tr. por. (zrejme
prokurátorka myslela ustanovenie § 229 ods. 1 Tr. por.) odkázať na konanie
o občianskoprávnych veciach. Avšak nesprávny procesný postup súdu nie je spôsobilý
naplniť dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por., pretože rozhodnutie nevychádza
z právnej chyby, ani z nesprávnej aplikácie hmotnoprávneho ustanovenia a navyše žiadnym
spôsobom neovplyvňuje postavenie obvineného.
Ďalej prokurátorka poukazuje na skutočnosť, že namietané nepoužitie moderačného
ustanovenia § 40 ods. 1 Tr. zák. účinného do 1. januára 2006, nie je otázkou právneho
posúdenia skutku, ani nesprávneho použitia iného hmotnoprávneho ustanovenia, a preto
dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 Tr. por. naplnený nebol.
Pokiaľ ide o dovolaciu námietku obvineného D. K. týkajúcu sa právnej kvalifikácie
jeho konania a rozsahu vykonaného dokazovania, prokurátorka poukazuje na skutočnosť, že
súd prvého stupňa vykonal rozsiahle dokazovanie, pričom zabezpečené dôkazy súd starostlivo
a podrobne vyhodnotil v zmysle zásady § 2 ods. 6 Tr. por. účinného do 1. januára 2006.
Otázka posúdenia znakov skutkovej podstaty trestného činu hrubého nátlaku podľa § 235a Tr.
zák. bola v predmetnom trestnom konaní starostlivo skúmaná počas celej doby trestného
konania a posúdená so záverom, ktorý našiel svoj odraz v rozhodnutí tak prvostupňového, ako
aj odvolacieho súdu.
S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti je toho názoru, že dôvody dovolania nie sú
dané, a preto navrhla, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie obvineného D. K.
podľa § 382 písm. c) Tr. por. odmietol.
Obvinený L. F. vo svojom dovolaní poukazuje na rozsudok odvolacieho súdu sp. zn.
4 To 9/2011, v ktorom podľa jeho názoru chýba výrok o vine a treste, ktorým by tento súd
potvrdil alebo zmenil rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4 T 4/2004, prípadne
ktorým by odvolanie obvineného L. F. zamietol ako nedôvodné. Rovnako tento výrok
týkajúci sa jeho osoby absentuje aj v zápisnici z verejného zasadnutia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky z 10. januára 2012. Podľa obvineného sa vo výkone trestu, do ktorého
bol umiestnený na základe rozsudku odvolacieho súdu, nachádza nezákonne, keďže o jeho
vine a treste nebolo doposiaľ právoplatne rozhodnuté. Vzhľadom na uvedené navrhol, aby
dovolací súd v zmysle § 387 Tr. por. rozhodol o chýbajúcom výroku, ktorý sa týka jeho
osoby.
V zmysle § 376 Tr. por. sa k obsahu uvedeného dovolania vyjadrila 26. októbra 2012
prokurátorka, ktorá uviedla, že táto námietka obvineného je relevantná. Poukazuje na judikát
R 34/2000 uverejnený v Sbírce soudních rozhodnutí a stanovisek, podľa ktorého
ak je odvolanie podané ohľadom viacerých osôb, o ktorých bolo rozhodované jedným
rozsudkom, musí odvolací súd rozhodnúť tak, aby bolo zrejmé, že je rozhodnuté výrokom
o odvolaní ohľadom každej osoby. O odvolaní nemôže byť rozhodované ako o celku a účinky
rozhodnutia odvolacieho súdu vo vzťahu k jednotlivým osobám nemožno dovodzovať z toho,
ako bolo rozhodnuté o odvolaní ohľadom niektorej z osôb. Vyššie uvedené okrem iného
znamená, že v prípade, keď odvolací súd zistí, že odvolanie je dôvodné len u niektorých osôb,
odvolanie vo vzťahu k ďalším osobám zamietne. Zhodne s argumentáciou obvineného, že
v rozsudku odvolacieho súdu chýba výrok o rozhodnutí o odvolaní obvineného, navrhla, aby
dovolací súd postupom podľa § 387 Tr. por. uznesením prikázal odvolaciemu súdu, aby svoj
neúplný výrok doplnil o chýbajúci výrok o tom, že odvolanie obvineného podľa § 319 Tr. por.
zamieta, pretože nie je dôvodné.
So zreteľom na novelu Trestného poriadku č. 226/2011 Z. z. a prechodné ustanovenie
§ 567j ods. 2 Tr. por., sa použije na rozhodovanie o dovolaniach obvinených S. K., D. K.
a L. F. Trestný poriadok účinný od 1. septembra 2011.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 377 Tr. por.) zistil,
že dovolania sú prípustné (§ 368 ods. 1 a ods. 2 písm. h) Tr. por.), boli podané oprávnenými
osobami (§ 369 ods. 2 písm. b) Tr. por.), v zákonnej lehote a na mieste, kde možno tento
mimoriadny opravný prostriedok podať (§ 370 ods. 1, ods. 3 Tr. por.), ale súčasne
po preskúmaní veci zistil aj to, že podané dovolania je potrebné odmietnuť na neverejnom
zasadnutí, lebo je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371 Tr. por. (§ 382
písm. c) Tr. por.) a § 369 ods. 3 Tr. por.
Na vysvetlenie tohto záveru treba predovšetkým uviesť, že obsah konkrétne
uplatnených námietok, tvrdení a právnych názorov, o ktoré sa v dovolaní opiera existencia
určitého dovolacieho dôvodu, musí skutočne, t. j. vecne zodpovedať zákonnému vymedzeniu
dovolacieho dôvodu uvedeného v § 371 Tr. por. Pokiaľ tomu tak nie je a podané dovolanie
len formálne odkazuje na príslušné ustanovenie upravujúce dôvody dovolania, pritom ale
v skutočnosti obsahuje argumenty stojace mimo uplatneného dovolacieho dôvodu, ide
o dovolanie, ktoré je potrebné odmietnuť podľa § 382 písm. c) Tr. por.
Dovolanie má byť len skutočne výnimočným prielomom do inštitútu právoplatnosti,
ktorý je dôležitou zárukou stability právnych vzťahov a právnej istoty. Preto možnosti
podania dovolania, vrátane dovolacích dôvodov, musia byť nutne obmedzené, aby sa širokým
uplatnením tohto mimoriadneho opravného prostriedku nezakladala ďalšia riadna opravná
inštancia. Dôvody dovolania sú - v porovnaní s dôvodmi zakotvenými pre zrušenie rozsudku
v odvolacom konaní - podstatne užšie.
Keďže účelom práva obvineného na prerokovanie veci v jeho prítomnosti je zaistiť
mu reálnu možnosť vyjadriť sa pred súdom k tomu, čo mu je kladené obžalobou za vinu
a k dôkazom, na ktorých je založená obžaloba, je logické, že Trestný poriadok, ktorý ústavné
právo obvineného v zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky bližšie rozvádza,
upravuje odlišné požiadavky na prítomnosť obvineného, resp. stanovuje odlišné podmienky,
za ktorých možno vykonať v neprítomnosti obvineného hlavné pojednávanie a podmienky,
za ktorých možno takto konať na verejnom zasadnutí.
Kým na hlavnom pojednávaní, ktoré je ťažiskom a vyvrcholením procesu
dokazovania, bude prítomnosť obvineného pravidlom, takže vykonať hlavné pojednávanie
v neprítomnosti obvineného, bude možné len výnimočne (pozri úpravu v § 202 ods. 2, ods. 3
a ods. 4 Tr. por. účinného do 1. januára 2006), zákonné podmienky podľa Trestného poriadku
aplikovaného v posudzovanej veci odvolacím súdom pre vykonanie verejného zasadnutia tak
rigorózne vymedzené neboli.
To je zrejmé už z § 238 Tr. por. účinného do 1. januára 2006 o použití ustanovení
o hlavnom pojednávaní, podľa ktorého na verejnosť, konanie a odročenie verejného
zasadnutia sa použijú primerane ustanovenia o hlavnom pojednávaní. Z citovaného
ustanovenia teda nevplýva, že by sa ustanovenia o hlavnom pojednávaní mali primerane
použiť aj na prítomnosť na verejnom zasadnutí.
Podľa tohto Trestného poriadku otázku prítomnosti na verejnom zasadnutí upravovalo
všeobecné ustanovenie § 234 Tr. por. účinného do 1. januára 2006. Podľa jeho odseku 1,
sa verejné zasadnutie koná za stálej prítomnosti všetkých členov senátu a zapisovateľa
a podľa odseku 2, ak neustanovuje zákon niečo iné, nie je účasť prokurátora a obhajcu
na verejnom zasadnutí nevyhnutná. Pojem „niečo iné“ zákon (Trestný poriadok) ustanovuje
napr. v § 263 ods. 2 (povinná účasť prokurátora na verejnom zasadnutí) a v § 263 ods. 3
Tr. por. účinného do 1. januára 2006 (na verejnom zasadnutí konanom o odvolaní musí mať
obžalovaný obhajcu vo všetkých prípadoch, v ktorých ho musí mať na hlavnom pojednávaní).
Všeobecné ustanovenie § 234 Tr. por. účinného do 1. januára 2006 prítomnosť
obvineného na verejnom zasadnutí neupravuje. Na nevyhnutnosť jeho účasti na ňom možno
usudzovať na základe úpravy uvedenej v § 263 ods. 4 Tr. por. účinného do 1. januára 2006,
podľa ktorého v neprítomnosti obvineného, ktorý je vo väzbe alebo vo výkone trestu odňatia
slobody, možno verejné zasadnutie odvolacieho súdu vykonať len vtedy, ak obžalovaný
výslovne vyhlási, že sa účasti na verejnom zasadnutí vzdáva alebo na základe úpravy
uvedenej v § 233 ods. 1 Tr. por. účinného do 1. januára 2006
Toto ustanovenie rozlišuje predvolanie a upovedomenie o verejnom zasadnutí.
Podľa tohto ustanovenia predseda senátu predvolá na verejné zasadnutie osoby, ktorých
osobná účasť je na ňom nevyhnutná. Obvineného na verejné zasadnutie spravidla
predvoláva vtedy, keď považuje za nevyhnutné ho vypočuť, vyzvať k vyjadreniu k dôkazu
vykonanému na tomto verejnom zasadnutí, alebo ho požiadať o bližšie vysvetlenie jeho
odvolania. V ostatných prípadoch, keď osobná účasť obvineného na verejnom zasadnutí
odvolacieho súdu nie je nutná sa obvinený o verejnom zasadnutí len upovedomí, a to ako
osoba, ktorá svojim návrhom dala na verejné zasadnutie podnet, resp. ako osoba, ktorá môže
byť priamo dotknutá rozhodnutím.
Z Trestného poriadku vyplýva, že konať verejné zasadnutie v neprítomnosti
obvineného je možné len vtedy, ak bol k nemu riadnym spôsobom a včas predvolaný alebo
vyrozumený (§ 233 ods. 4 Tr. por. účinného do 1. januára 2006). V takom prípade nebude
tento postup odvolacieho súdu v kolízii s právom na spravodlivý proces, čo znamená, že je
možné vec spoľahlivo rozhodnúť a účel trestného konania dosiahnuť aj bez prítomnosti
obvineného.
Z obsahu spisu dovolací súd zistil, že obvinený S. K. bol k verejnému zasadnutiu 10.
januára 2012 vyrozumený „Upovedomením o verejnom zasadnutí“ a túto zásielku osobne
prevzal 12. decembra 2012 (č.l. 4073).
Z uvedeného je zrejmé, že obvinený bol o konaní verejného zasadnutia včas
vyrozumený, čo ani nespochybňoval. Obvinený sa verejného zasadnutia 10. januára 2012
nezúčastnil, pričom ani nepožiadal o odročenie tohto konania na iný termín. Prítomný však
bol jeho obhajca Mgr. R. B. Odvolací súd uznesením rozhodol tak, že verejné zasadnutie sa
vykoná v neprítomnosti obvineného S. K., ako aj ďalších obvinených (pozri zápisnicu
o verejnom zasadnutí- č.l.4079).
Obvinený teda bol o konaní verejného zasadnutia 10. januára 2012 riadnym spôsobom
a včas upovedomený, napriek tomu sa k odvolaciemu súdu nedostavil. Upovedomenie
o verejnom zasadnutí mu bolo doručené príslušníkmi Policajného zboru Slovenskej republiky
dňa 12. decembra 2011 (č.l. 4073). Za týchto okolností bol akceptovateľný postup
odvolacieho súdu, ktorý rozhodol o konaní verejného zasadnutia v neprítomnosti obvineného.
Predovšetkým, ak sa odvolací súd rozhodol obvineného na verejné zasadnutie upovedomiť,
dal tým jednoznačne najavo, že v neprítomnosti obvineného môže konať a rozhodovať.
Uvedený výklad nie je v rozpore s čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6
ods. 1, ods. 3 Dohovoru. Z práva na prejednanie veci v prítomnosti obvineného
v zmysle citovaných článkov automaticky nevyplýva, že v konkrétnych ustanoveniach
Trestného poriadku, ktoré spomínané práva bližšie rozvádza, nemôžu byť odlišne stanovené
podmienky, za ktorých je možné konať v neprítomnosti obvineného hlavné pojednávanie
a verejné zasadnutie. Dôležité je, že konaním verejného zasadnutia v neprítomnosti
obvineného nesmie byť súdne konanie ako celok dotknuté v takej miere a takým spôsobom,
aby bolo pozbavené podstatných rysov a štandardov spravodlivého procesu. Právo
obvineného osobne sa zúčastniť konania pred súdom je totiž i v judikatúre Európskeho súdu
pre ľudské práva považované za základný prvok práva na spravodlivý proces v zmysle čl. 6
ods. 1 Dohovoru.
Európsky súd pre ľudské práva v tejto súvislosti konštatoval, že prítomnosť
obvineného na súde má zásadný význam pre spravodlivosť konania a povinnosť zaručiť
obvinenému právo byť prítomný v pojednávacej miestnosti je jedna zo základných súčastí
čl. 6 Dohovoru (pozri rozsudok Hermi proti Taliansku z 18. októbra 2006, sťažnosť
č. 18114/02, § 58; Stoichkov proti Bulharsku z 24. marca 2005, sťažnosť č. 9808/02, § 56).
Hoci to nie je výslovne uvedené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru, z predmetu a účelu tohto
článku ako celku vyplýva, že osoba „obvinená z trestného činu“ je oprávnená zúčastniť
sa na súdnom konaní. Osobná prítomnosť obvineného v odvolacom konaní nie je až taká
dôležitá ako v prvostupňovom konaní. I keď má odvolací súd úplnú jurisdikciu k prieskumu
predmetnej veci ohľadne skutkových a právnych otázok, z čl. 6 Dohovoru automaticky
nevyplýva právo obvineného na verejné prejednanie veci a právo byť osobne prítomný.
Pri posudzovaní tejto otázky sa musí prihliadať okrem iného na zvláštnosť konania, o ktoré
sa jedná, spôsob, akými sú záujmy obhajoby prezentované a chránené pred odvolacím súdom,
prinajmenšom vo svetle otázok, ktoré majú byť posúdené a ich dôležitosti pre obvineného
(pozri rozsudok Belziuk proti Poľsku z 25. marca 1998, sťažnosť č. 23103/93, § 37, rozsudok
Hermi proti Taliansku z 18. októbra 2006, sťažnosť č. 9808/02, § 62). Spôsob aplikácie čl. 6
Dohovoru, na konanie pred odvolacími súdmi závisí od osobitných čŕt príslušného konania.
Do úvahy treba vziať konanie ako celok vo vnútroštátnom právnom poriadku a úlohu
odvolacieho súdu v ňom (pozri rozsudok Ekbatani proti Švédsku z 26. mája 1988, sťažnosť
č. 10563/83, § 27, rozsudok Monnell a Morris proti Spojenému kráľovstvu z 2. marca 1987,
sťažnosť č. 9562/81, § 56).
Najvyšší súd Slovenskej republiky má za to, že vzhľadom na všetky skôr uvedené
zistenia, dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. d) Tr. por. naplnený nebol.
Podľa ustanovenia § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por. účinného do 31. augusta 2011
dovolanie možno podať len, ak rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení
zisteného skutku, alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia;
správnosť a úplnosť zisteného skutkového stavu však dovolací súd nemôže skúmať
a meniť.
Z obsahu podaného dovolania je zrejmé, že obvinený D. K. existenciu uplatneného
dovolacieho dôvodu v zmysle § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por. založil najmä na výhrade
týkajúcej sa nesprávnej právnej kvalifikácie trestného činu hrubého nátlaku podľa
§ 235a ods. 1, 2 písm. a), b), ods. 3 písm. a) Tr. zák. Podľa jeho názoru sú rozhodnutia súdov
postavené na nesprávnom právnom posúdení vykonaných dôkazov, a to čo sa týka ustálenia
služieb, ktoré mali byť poškodenému R. K. vnucované. Dôkazom vyvracajúcim vnucovanie
akýchkoľvek služieb má byť samotná výpoveď poškodeného, ktorú obvinený v dovolaní
cituje. Nakoľko podľa obvineného nie sú splnené zákonné predpoklady pre naplnenie
skutkovej podstaty predmetného trestného činu, nemôže sa jednať o trestný čin hrubého
nátlaku.
Dovolací súd hodnotí skutkový stav pri rozhodovaní o dovolaní, ktoré sa opiera
o dovolací dôvod uvedený v § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por. len z toho hľadiska, či skutok alebo
iná okolnosť skutkovej povahy boli správne právne posúdené. Z tohto pohľadu hodnotí aj
skutočnosť, či skutok, z ktorého bol obvinený uznaný za vinného, bol v tzv. skutkovej vete
rozsudku vymedzený tak, aby zodpovedal znakom skutkovej podstaty príslušných trestných
činov (porovnaj rozh. č. 47/2008, Zbierka stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov
Slovenskej republiky, zošit 5/2008).
Uvedený dovolací dôvod pripúšťa iba právne námietky vo vzťahu ku skutkovému
stavu zistenému súdmi nižších stupňov. Podstatou správnej právnej kvalifikácie je, že skutok
ustálený súdmi v pôvodnom konaní (ktorého správnosť a úplnosť dovolací súd nemôže
skúmať a meniť) bol subsumovaný (podradený) pod správnu skutkovú podstatu trestného
činu uvedenú v osobitnej časti Trestného zákona. Len opačný prípad (nesprávna subsumpcia)
odôvodňuje naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por. Správnosť
a úplnosť zisteného skutkového stavu je teda dovolací súd povinný prezumovať.
Objektívna stránka trestného činu hrubého nátlaku podľa § 235a ods. 1 Tr. zák.
spočíva v tom, že páchateľ neoprávnene núti iného, aby poskytol jemu alebo tretej osobe
majetkové alebo nemajetkové plnenie za vnucované, alebo dokonca predstierané služby. Ide
o tzv. racketing, osobitnú formu vydierania, tzv. výpalníctvo. Služby, ktoré sú vnucované
môžu mať rôznorodý charakter, najčastejšie majú slúžiť na ochranu. V každom prípade musí
ísť o služby, za ktoré by vydieraný v prípade ich legálneho prijatia bol povinný platiť.
V uvedenej trestnej veci týmito službami malo byť „vykonávanie ochrany a udelenie pokuty
za neplnenie fiktívnych obchodných povinností“, ktoré sú takto vymedzené aj v skutkovej
vete.
Dovolateľom uplatnené argumenty, odôvodňujúce nesprávnosť právneho posúdenia
žalovaného skutku odvodené od vlastného hodnotenia v konaní vykonaných dôkazov, bez
zohľadnenia skutkových zistení a skutkových záverov súdov v pôvodnom konaní predstavujú
len namietanie skutkových zistení, ktoré sú v dovolacom konaní neprípustné. Skutkové
zistenia (v tomto smere aj hodnotenie vykonaného dokazovania) súdov prvého a druhého
stupňa sú pre dovolací súd záväzné a tento nemôže na nich nič meniť. Podstatou podaného
dovolania je teda snaha dosiahnuť, aby dovolací súd prehodnotil vykonané dôkazy
a na základe ich iného hodnotenia dospel k odlišným skutkovým záverom, než aké urobili
prvostupňový a odvolací súd.
Nesprávne použitia iného hmotnoprávneho ustanovenia obvinený D. K. vidí aj v
skutočnosti, že súdy oboch stupňov pri rozhodovaní o treste neaplikovali zmierňovacie
ustanovenie obsiahnuté v ustanovení § 40 Tr. zák. v spojení s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd. Podľa názoru dovolateľa, celkovú dĺžku konania (skutok
sa stal 11. júna 2003) nie je možné považovať za primeranú a z tohto dôvodu bolo potrebné,
aby konajúce súdy aplikovali ustanovenie § 40 Tr. zák. (mimoriadne zníženie trestu odňatia
slobody) a znížili uložený trest odňatia slobody pod zákonom ustanovenú dolnú hranicu
trestnej sadzby.
Podľa § 40 ods. 1 Tr. zák., ak má súd vzhľadom na okolnosti prípadu alebo vzhľadom
na pomery páchateľa za to, že by použitie trestnej sadzby odňatia slobody ustanovenej týmto
zákonom bolo pre páchateľa neprimerane prísne a že možno účel trestu dosiahnuť i trestom
kratšieho trvania, môže znížiť trest odňatia slobody pod dolnú hranicu trestnej sadzby
ustanovenej týmto zákonom.
Toto moderačné ustanovenie § 40 Tr. zák. (resp. § 39 Tr. zák. účinného od 1. J.-
ára 2006) o mimoriadnom znížení trestu odňatia slobody je síce hmotnoprávne,
ale fakultatívneho charakteru, ktoré sa svojou povahou a významom viaže k všeobecným
hľadiskám stanoveným pre voľbu druhu trestu a jeho výmery v § 23 ods. 1 a 2 Tr. zák. a § 31
ods. 1 Tr. zák. (resp. 34 ods. 1, ods. 3, ods. 4 Tr. zák. účinného od 1. januára 2006) a túto
úpravu dopĺňa. Na rozdiel od ustanovení kogentnej povahy, akými sú napr. ustanovenia § 41,
§ 42 Tr. zák. účinného od 1. januára 2006 o ukladaní úhrnného, spoločného a súhrnného
trestu, ktoré sú taktiež hmotnoprávne a viažu sa tiež k rozhodovaniu o treste, ho nemožno
podradiť pod „ nesprávne použitie iného hmotnoprávneho ustanovenia“ v zmysle § 371 ods. 1
písm. i) Tr. por.
Uplatnený dovolací dôvod podľa 371 ods. 1 písm. i) Tr. por. nie je obsahovo naplnený
námietkou o neprimeranosti uloženého trestu v dôsledku toho, že nebolo použité ustanovenie
§ 40 Tr. zák. o mimoriadnom znížení trestu odňatia slobody.
Pokiaľ nejde o situáciu, keď výrok o treste nemôže obstáť v dôsledku toho,
že je chybný výrok o vine, možno výrok o treste napadnúť z hmotnoprávnej pozície zásadne
len prostredníctvom dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. h) Tr. por.
Vzájomný vzťah dovolacích dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. i) a písm. h) Tr. por.
je taký, že prvý z nich je všeobecným hmotnoprávnym dôvodom a druhý špeciálnym
hmotnoprávnym dôvodom vzťahujúcim sa k výroku o treste. Z logiky tohto vzťahu potom
vyplýva, že samotný výrok o treste okrem prípadov nesprávnej aplikácie ustanovení
kogentnej povahy viažucej sa k rozhodovaniu o treste môže byť napadnutý prostredníctvom
nie všeobecného, ale len prostredníctvom špeciálneho dôvodu, ktorý sa viaže k takémuto
výroku.
Namietané nepoužitie ustanovenia § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por. nie je otázkou
právneho posúdenia skutku, pretože nemá žiaden vzťah k tomu, ako bol kvalifikovaný skutok
a nejde ani o nesprávne použitie iného hmotnoprávneho ustanovenia, na ktoré sa viaže
podanie dovolania obvineného D. K., pretože nemôže mať žiadny vzťah k výroku o treste za
stavu, keď existuje vyššie uvedený dovolací dôvod týkajúci sa trestu.
Vzhľadom k uvedenému je treba dodať, že ani dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1
písm. h) Tr. por. nie je naplnený tým, že obvinenému nebol uložený trest za použitia § 40
Tr. zák. (resp. § 39 Tr. zák. účinného od 1. januára 2006), v dôsledku čoho uložený trest
má byť neprimeraný, lebo pokiaľ súd nevyužil moderačné oprávnenie podľa uvedených
ustanovení a trest vymeral v rámci nezníženej trestnej sadzby, nemožno tvrdiť, že trest bol
uložený mimo trestnú sadzbu stanovenú Trestným zákonom za trestný čin, z ktorého bol
obvinený uznaný za vinného. Nepoužitie § 40 ods. 1 Tr. zák. nie je žiadnym z dovolacích
dôvodov podľa § 371 ods. 1 Tr. por. (bližšie pozri stanovisko č. 5, Zbierky stanovísk NS
a súdov SR 1/2011 ).
Dovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom, ktoré nie je už vo svojom
základe rozhodovaním v rámci riadneho inštančného postupu; jeho úlohou je posudzovať len
vymedzený okruh právnych otázok. K týmto nepatria otázky druhu a výšky uloženého trestu,
ak o tomto bolo rozhodnuté na základe legálnej aplikácie príslušných ustanovení zákona
súdmi konajúcimi v riadnom procesnom postupe.
Zároveň v rozhodovanej veci súdy prvého i druhého stupňa logickým spôsobom
aplikovali všetky do úvahy prichádzajúce zákonné ustanovenia, a to aj čo sa týka ustanovení
vymedzujúcich kritériá trestania deliktu. Najvyšší súd v tomto smere nezistil žiadny odklon
od použitých zákonných ustanovení, po vyhodnotení ktorých obvinenému D. K. na základe
správneho právneho posúdenia bol uložený trest v zákonom stanovenej trestnej sadzbe.
Dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. h) a písm. i) účinného do 31. augusta 2011 preto
naplnený nebol.
Z uvedeného v konečnom dôsledku vyplýva, že rozhodnutie napadnuté dovolaním
obvineného D. K. nespočíva na nesprávnom právnom posúdení skutku, ani na inom
nesprávnom hmotnoprávnom posúdení pretože skutok tak, ako bol súdmi obidvoch stupňov
zistený, vykazuje znaky trestného podľa § 235a ods. 1, ods. 2 písm. a), písm. b), ods. 3 písm.
a) Tr. zák., v zmysle ktorého obvinený D. K. spolu s inými obvinenými, iného hrozbou násilia
nútili k poskytnutiu plnenia majetkovej povahy pre seba za služby vlastné, ktoré mu za také
plnenie proti jeho vôli vnucovali, pričom také služby iba predstierali a čin spáchali ako
členovia organizovanej skupiny, so zbraňou a takým činom spôsobili značnú škodu.
Toto posúdenie súdom prvého stupňa, s ktorým sa stotožnil aj odvolací súd,
zodpovedá zákonu aj podľa názoru dovolacieho súdu. Ako už bolo vyššie uvedené, ťažisko
dokazovania je v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové závery môže doplňovať,
prípadne korigovať len odvolací súd.
Na záver k dovolaniu obvineného D. K. je treba dodať, že jeho tvrdenie o chýbajúcom
výroku o náhrade škody v rozhodnutí odvolacieho súdu sa nezakladá na pravde. Podľa § 258
ods. 1 písm. e), f), ods. 2 Tr. por. účinného do 1. januára 2006 odvolací súd rozsudkom sp. zn.
4 To 9/2011, zrušil napadnutý prvostupňový rozsudok (okrem iného) aj vo výroku o náhrade
škody u všetkých obvinených. V odôvodnení citovaného rozhodnutia vysvetlil, z akých
dôvodov poškodeného R. K. neodkázal na občianskoprávne konanie.
V súvislosti s nárokom na náhradu škody vo vzťahu k poškodenému R. K. ide
o prekážku už rozhodnutej veci, nakoľko o jeho nároku už raz bolo rozhodnuté rozsudkom
Okresného súdu Bratislava I, sp. zn. 6 T 72/2006, v spojení s uznesením Krajského súdu
v Bratislave sp. zn. 2 To 163/2009, v trestnej veci A. B., ktorá bola vylúčená na samostatné
konanie. Z uvedeného vyplýva, že vo vzťahu k tomuto nároku už existuje jeden exekučný
titul a ďalším právoplatným rozhodnutím súdu o náhrade škody v tomto trestnom konaní by
bol založený ďalší exekučný titul na totožný nárok, čo by v prípade úspešného vymáhania
oboch exekučných titulov na ten istý nárok znamenalo duplicitné uspokojenie pohľadávky
poškodeného, čo by bolo v rozpore so zásadou spravodlivého vysporiadania vzťahov medzi
stranami v trestnom konaní. Zákonnosť tohto výroku nie je možné v tomto dovolacom konaní
posudzovať.
Obvinený L. F. podal dovolanie z dôvodu podľa § 369 ods. 3 Tr. por., v zmysle
ktorého osoba oprávnená podať dovolanie proti niektorému výroku napadnutého rozhodnutia
môže podať dovolanie aj preto, že taký výrok nebol urobený.
Ak je napadnuté rozhodnutie nesprávne len v tom, že niektorý výrok v ňom chýba
alebo je neúplný, môže dovolací súd bez vyslovenia výroku podľa § 386 ods. 1 Tr. por.
a zrušenia rozhodnutia podľa § 386 ods. 2 Tr. por. uznesením prikázať súdu, o ktorého
rozhodnutie ide, aby o chýbajúcom výroku rozhodol alebo neúplný výrok doplnil (§ 387
Tr. por.).
Dovolací súd ale musí konštatovať, že výrokom rozsudku sp. zn. 4 To 9/2011,
sa rozhodlo o odvolaniach všetkých obvinených, pretože odvolací súd podľa § 258 ods. 1
písm. e), f) ods. 2 Tr. por. účinného do 1. januára 2006 zrušil prvostupňový rozsudok aj vo
výroku o náhrade škody vo vzťahu ku všetkým obvineným. Z uvedeného vyplýva, že takýmto
spôsobom rozhodol aj o odvolaní obvineného L. F., pretože týmto výrokom mu odvolací súd
čiastočne vyhovel. Nesprávny názor obvineného L. F. „o neprávoplatnosti a nezákonnosti
napadnutého rozsudku“ vychádza z nesprávneho predpokladu, že v prípade ak oprávnená
osoba podá odvolanie proti všetkým výrokom rozsudku a odvolací súd sám vo veci rozhodne
tak, že čiastočne tento rozsudok v niektorom výroku zmení (vo vzťahu k obvineným I. P.,
F. P., D. K., M. M. vo výrokoch u trestoch, vo vzťahu k všetkým obvineným len vo výroku
o náhrade škody), musí zároveň výslovne rozhodnúť vo výroku rozsudku zamietnutím
odvolania vo vzťahu k tým výrokom, ktoré zostali rozhodnutím odvolacieho súdu nedotknuté.
Uvedený názor nemá žiadnu oporu v zákonnej úprave (pozri R 54/2009).
Zo zásad, ktorými sa riadi rozhodovanie odvolacieho súdu, po preskúmaní rozsudku
súdu prvého stupňa podľa § 317 Tr. por. (resp. § 254 Tr. por. účinného do 1. januára 2006)
v prípade, že sú napadnuté všetky jeho výroky a ktoré sú obsahom ustanovení § 321 ods. 1,
ods. 3 Tr. por. (resp. § 258 ods. 1, ods. 2 Tr. por. účinného do 1. januára 2006) a § 319
Tr. por. (resp. § 256 Tr. por. účinného do 1. januára 2006), vyplýva, že ak odvolací súd
považuje za chybný len niektoré výroky (ako tomu bolo v posudzovanom prípade), rozhodne
tak, že zruší len tieto (a nanovo sám rozhodne) bez toho, aby akýmkoľvek ďalším svojím
výrokom zároveň rozhodoval o tom, že ostatné výroky v rozsudku prvostupňového súdu,
t.j. výrok o vine, o treste a náhrade škody zostávajú nedotknuté, teda že v tomto rozsahu
sa odvolanie zamieta. V takom prípade nie je rozhodnutie odvolacieho súdu zaťažené chybou
spočívajúcou v tom, že výrok nebol urobený (§ 369 ods. 3 Tr. por.).
Z vyššie uvedeného rozboru vyplýva, že dovolanie obsahuje argumenty a subjektívne
názory stojace mimo uplatnených dovolacích dôvodov, lebo dovolací súd po preskúmaní veci
žiaden z týchto dovolacích dôvodov nezistil.
Na základe vyššie uvedených skutočností rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky
tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave, 29. novembra 2012
JUDr. Harald S t i f f e l , v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Kristína Cíchová