Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
ab8/387255.faddbd.pdf
PDF · 139.13 KB
No categories available
3Sžf/7/2012
Najvyšší súd 3Sžf/7/2012
Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu
JUDr. Ivana Rumanu a členiek senátu JUDr. Jany Zemkovej PhD. a JUDr. Aleny
Adamcovvej, v právnej veci žalobcu: A., a.s., so sídlom v B., IČO: X, právne zastúpeného
JUDr. R., advokátom v B., proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky,
so sídlom v Bratislave, Vazovova č. 2, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
žalovaného č.: I/222/11095-72329/2010/991192-r zo dňa 17. júna 2010, o odvolaní žalobcu
proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave, č. k. 1S 202/2010-51 zo dňa 8. decembra 2011,
jednomyseľne, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave,
č. k. 1S 202/2010-51 zo dňa 8. decembra 2011, p o t v r d z u j e .
Žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
O d ô v o d n e n i e :
Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Bratislave zamietol žalobu žalobcu
o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. I/222/11095-72329/2010/991192-r
zo dňa 17. júna 2010, ktorým žalovaný potvrdil prvostupňové rozhodnutie správcu dane,
dodatočný platobný výmer Daňového úradu Bratislava II č. 601/232/26233/10/Sty zo dňa
11. marca 2010, ktorým bol žalobcovi vyrubený rozdiel dane z príjmov právnickej osoby
za zdaňovacie obdobie roku 2007 v sume 283 808,04 €.
Krajský súd v odôvodnení rozsudku uviedol, že žalovaný zdôvodnil napadnuté
rozhodnutie s poukazom na ustanovenie § 19 ods. 2 písm. k/ zákona č. 595/2003 Z. z. o dani
z príjmov s tým, že žiadal preukázať od daňového subjektu súvislosť reklamy s činnosťou
spoločnosti a vyhodnotenie jej prínosu. Až do vydania tohto rozhodnutia žalobca ako daňový
subjekt na opakované výzvy nepreukázal opodstatnenosť vynaložených nákladov na reklamu
na účel prezentácie podnikateľskej činnosti daňovníka tovaru služieb, nehnuteľností,
obchodného mena, ochrannej známky, obchodného označenia výrobkov a iných práv
a záväzkov súvisiacich s činnosťou daňovníka. Správca dane skonštatoval, že náklad vo výške
45 000 000 Sk nie je preukázaný ako náklad zahrňovaný do daňových výdavkov.
V preskúmavanej veci žalobca opieral svoj právny nárok na zahrnutie výdavkov na reklamu
na odpočet od príjmov zahrnutých do základu, najmä s ohľadom na skutočnosť, že uzatvoril
zmluvu so spoločnosťou R., s.r.o., ktorá spočívala v propagácii daňového subjektu, žalobcu
formou reklamnej nálepky s textom A., a.s. na karosérii závodného vozidla, ktoré jazdilo na
rozličných pretekoch v časovom rozsahu 2 dni celkovo 3 krát v roku 2007. Spoločnosť R.,
s.r.o. bola vymazaná z obchodného registra ex offo dňa 3. apríla 2008 s tým, že od správcu
dane nežiadala súhlas na výmaz z obchodného registra. Žalovaný konštatoval, že
z ustanovenia § 19 ods. 2 písm. k/ zákona o dani z príjmov vyplýva, že pri vymedzení
výdavkov, ktoré si daňovník môže odpočítať od príjmov zahrňovaných do základu dane
z príjmov je nutné vychádzať z ustanovenia § 2 písm. i/ zákona o dani z príjmov, podľa
ktorého daňovým výdavkom sa rozumie výdavok na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie
príjmov preukázateľne vynaložených daňovníkom, zaúčtovaný v účtovníctve, pričom je
dôležité, aby tieto výdavky súviseli s činnosťou daňovníka a slúžili na dosiahnutie zvýšenia
jeho príjmov. Daňový subjekt tieto skutočnosti nepreukázal.
Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca. Namietal, že výrok rozsudku ani
jeho odôvodnenie nemá oporu v zákone č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov. Uviedol,
že z dikcie ustanovenia § 19 ods. 2 písm. k/ zákona č. 595/2003 Z. z. bez akýchkoľvek
pochybností vyplýva, že náklady na reklamu sú vtedy nákladmi na reklamu, ak boli
vynaložené na účely vymenované v zákone a zároveň mal tým daňovník zámer dosiahnuť,
zabezpečiť, udržať alebo zvýšiť príjem. Zákon pritom nevyžaduje skutočné dosiahnutie,
prípadne udržanie alebo zvýšenie príjmu, ani neukladá daňovníkovi povinnosť akýmkoľvek
spôsobom takéto údaje zhromažďovať, alebo vyhodnocovať. Uviedol, že účinok reklamy
sa nedá zmerať. Súčasne poukazoval na rozsudok najvyššieho súdu 3Sžf/66/2007, v ktorom
najvyšší súd vychádzal z toho, že v prípade reklamy a jej súvislosti s uskutočňovanými
zdaniteľnými plneniami sa priame dôkazy uplatňuje v obmedzenej miere. Miera ovplyvnenia
ľudského správania sa reklamou nie je exaktne merateľná. Ako pomocné kritérium
je potrebné preskúmať hospodársky dôvod vynaloženia nákladov na reklamu, ktorý má svoj
právny základ v ustanovení § 2 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb.
Žalovaný vo vyjadrení zo dňa 23. januára 2012 k odvolaniu žalobcu uviedol, že
žalobca vznikol 7. júla 2006 a v tomto zdaňovacom období vykázal nulový výnos a stratu
37 120 Sk. Dňa 31. januára 2007 odkúpil za 800 000 Sk od fyzickej osoby I.– stavebno-
montážne práce Z. pohľadávku v hodnote 327 729 784 Sk, ktorú evidoval voči D.,
spadajúceho pod Banskobystrický samosprávny kraj (BBSK). Na základe dohody o urovnaní
s Banskobystrickým samosprávnym krajom zo dňa 15. októbra 2007 získal žalobca výnosy vo
výške 59 230 045 Sk. V zdaňovacom období v roku 2008 žalobca vykázal výnosy vo výške
76 471 641 Sk, ktoré vyplývali zo splnenej (splatenej) pohľadávky Banskobystrického kraja.
Žiadne iné podnikateľské aktivity žalobca nevykonával, jediná činnosť žalobcu súvisela len
s pohľadávkou s BBSK. Ďalej správca dane zistil, že žalobca nemal a nemá žiadneho
zamestnanca a nie je registrovaný na daň zo závislej činnosti ani na daň z motorových
vozidiel. Z uvedeného vyplýva, že žalobca nevykonával žiadnu ekonomickú činnosť.
Dňa 17. septembra 2007 uzatvoril žalobca so spoločnosťou R., s.r.o. B. zmluvu
o reklame. Reklama spočívala v propagácii žalobcu formou reklamnej nálepky s textom „A.,
a.s.“ na karosérii závodného automobilu, ktoré jazdilo na rozličných pretokoch v časovom
rozsahu po dvoch dňoch, 3 krát v priebehu roka 2007. Tri dodávateľské faktúry za plošnú
reklamu z októbra, novembra a decembra 2007 v sume po 15 000 000 Sk bez DPH, spolu
v sume 45 000 000 Sk bez DPH žalobca zaúčtoval do nákladov a uplatnil ich v daňovom
priznaní za rok 2007 ako daňový výdavok (náklad). Keďže v priebehu prvostupňového, ako aj
odvolacieho konania žalobca nepreukázal opodstatnenosť hore uvedených nákladov t.j.
nepreukázal, že výdavky, ktoré zaplatil využil na dosiahnutie udržania a zabezpečenie
príjmov tak, ako to vyplýva z ustanovenia § 2 písm. i/ a § 19 ods. 1 zákona č. 595/2003 Z. z.,
keďže neboli predložené žiadne doklady, ktoré by preukazovali aktívnu účasť vyvíjanú pre
spoločnosť, správca dane podľa § 17 ods. 2 písm. a/ zákona č. 595/2003 Z. z. v znení
neskorších predpisov upravil výsledok hospodárenia o sumu 45 000 000 Sk pre účely zistenia
základu dane z príjmov.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p. v spojení
s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu, ako
aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v rozsahu a v medziach podaných v odvolaní (§ 212 ods. 1
O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p.), odvolanie prejednal bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 250ja ods. 2 O.s.p., keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol
zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk (§ 156 ods. 1, 3 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 veta
prvá a § 211 ods. 2 O.s.p.).
Podľa § 19 ods. 2 písm. k/ zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších
predpisov, daňové výdavky, ktoré možno uplatniť v rozsahu a za podmienok ustanovených
v tomto zákone sú výdavky (náklady) na reklamu vynaloženú na účel prezentácie
podnikateľskej činnosti daňovníka, tovaru, služieb, nehnuteľností, obchodného mena,
ochrannej známky, obchodného označenia, výrobkov a iných práv a záväzkov súvisiacich
s činnosťou daňovníka so zámerom dosiahnutia zabezpečenia, udržania alebo zvýšenia
príjmov daňovníka.
Podľa § 2 písm. i/ zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších
predpisov, daňovým výdavkom je výdavok (náklad) na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie
príjmov, preukázateľne vynaložený daňovníkom, zaúčtovaný v účtovníctve daňovníka alebo
zaevidovaný v evidencii daňovníka podľa § 6 ods. 11 alebo 14, ak tento zákon neustanovuje
inak.
Najvyšší súd konštatuje, že v konaní nebolo spochybnené zistenie správcu dane,
že spoločnosť A., a.s. nemala a nemá žiadneho zamestnanca a nie je registrovaná na daň
zo závislej činnosti ani na daň z motorových vozidiel, spoločnosť nevykonáva inú
ekonomickú činnosť, ako činnosť týkajúcu sa len „pohľadávky“ s BBSK.
Vzhľadom na to, že spoločnosť nevykonáva inú ekonomickú činnosť a jej
preukázateľná ekonomická činnosť spočívala iba v nadobudnutí pohľadávky
od Banskobystrického kraja, vynaloženie daňového výdavku nemá preukázanú súvislosť
s ekonomickou činnosťou spoločnosti. Pokiaľ ide o hospodársky dôvod - účel tento v danom
prípade preukázaný nebol. Ten vychádza zo skutočného obsahu daňovej transakcie
a v prípade ustanovenia § 19 ods. 2 písm. k/ zákona č. 595/2003 Z. z. je aj výslovne
pomenovaný, ako zámer dosiahnutia zabezpečenia, udržania alebo zvýšenia príjmov
daňovníka. Takýto zámer tu preukázaný nebol. Je dôkazným bremenom daňového subjektu.
Žalobca nepreukázal žiadny podnikateľský plán, z ktorého by bolo možné predpokladať
zabezpečenie, udržanie alebo zvýšenie príjmov.
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol pomerom hlasov členov senátu 3:0
(§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov).
O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol najvyšší súd podľa § 250k ods. 1 O.s.p.
v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 246c ods. 1 prvá veta O.s.p. tak, že neúspešnému žalobcovi
nevznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
V Bratislave 4. decembra 2012
JUDr. Ivan Rumana, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia :
Dagmar Bartalská