Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Tdo/79/2012

N a j v y š š í s ú d

Slovenskej republiky

U z n e s e n i e

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z jeho predsedu

JUDr. Juraja Klimenta a sudcov JUDr. Milana Karabína a JUDr. Petra Szaba v trestnej veci

obvineného A. L. pre prečin ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Tr. zák. v jednočinnom

súbehu s prečinom výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. prerokoval na neverejnom

zasadnutí konanom 6. decembra 2012 v Bratislave dovolanie obvineného A. L. proti

uzneseniu Krajského súdu v Nitre z 29. mája 2012, sp. zn. a rozhodol

t a k t o :

Podľa dovolanie obvineného A. L. sa o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e

Rozsudkom Okresného súdu Nové Zámky z 1. marca 2012, sp. zn. ,

bol obvinený A. L. uznaný za vinného z prečinu ublíženia na zdraví podľa

§ 156 ods. 1 Tr. zák. v jednočinnom súbehu s prečinom výtržníctva podľa § 364 ods. 1

písm. a/ Tr. zák. na tom skutkovom základe, že

dňa 7. novembra 2010, v čase okolo 1.30 hod. v disco klube A., na Ulici

P. v Š., po predchádzajúcej slovnej hádke fyzicky napadol poškodeného

A. C. tým spôsobom, že ho päsťou udrel do tváre a keď po tomto útoku poškodený spadol na

zem, obžalovaný si na neho kľakol kolenom a opakovane ho päsťou udieral

do oblasti tváre, v útoku na poškodeného pokračoval aj potom, keď boli obaja vyhadzovačmi

vyvedení von z disco klubu, kde poškodeného opätovne napadol, v dôsledku čoho poškodený

spadol na schodoch pred disco klubom a následne pred bránou vedúcou do areálu disco klubu

na poškodeného opätovne zaútočil, v dôsledku čoho spadli na zem a vzápätí do blízkej

2

priekopy, kde poškodeného opakovane päsťou udieral do oblasti tváre, a následne pred

vchodom do disco klubu fyzicky napadol i poškodenú K. C. tak, že ju dva krát udrel zozadu

do oblasti záhlavia, následkom čoho spadla na zem, ktorým konaním spôsobil poškodenému

A. C. zranenia, a to: pomliaždenia v oblasti tváre a krajiny nosa, krajiny ľavej očnice,

pomliaždenie pravého ramena a odreninu pod pravým okom s dobou liečenia

a práceneschopnosti od 7. novembra 2010 do 6. decembra 2010 a poškodenej

K. C. spôsobil zranenia, a to: pomliaždenie krvnú podliatinu na hlave a v oblasti záhlavia

vľavo a odreninu ľavej ruky prstov I. a II. s dobou liečenia a práceneschopnosti

od 7. novembra 2010 do 14. novembra 2010.

Okresný súd Nové Zámky (ďalej len okresný súd) ho za to odsúdil podľa

§ 364 ods. 1 Tr. zák. s použitím § 38 ods. 2 Tr. zák. (za zistenia poľahčujúcej okolnosti podľa

§ 36 písm. j/ Tr. zák. a priťažujúcej okolnosti podľa § 37 písm. h/ Tr. zák.),

§ 41 ods. 1 Tr. zák. na úhrnný trest odňatia slobody 1 (jeden) rok. Podľa § 49 ods. 1

písm. a/ Tr. zák. mu výkon trestu odňatia slobody podmienečne odložil a podľa

§ 50 ods. 1 Tr. zák. mu okresný súd určil skúšobnú dobu 18 (osemnásť) mesiacov.

Zároveň okresný súd podľa odkázal poškodenú právnickú osobu D. Z.

P., a.s., so sídlom E. X., B., IČO: X., s nárokom na náhradu škody na občianske súdne

konanie.

Proti tomuto rozsudku ihneď po jeho vyhlásení na hlavnom pojednávaní zahlásil

obvinený A. L. odvolanie, ktoré smerovalo proti výroku o vine i treste. Prokurátor okresnej

prokuratúry sa práva podať odvolanie proti citovanému rozsudku výslovným vyhlásením

vzdal.

Obvinený A. L. v odvolaní, ktoré písomne odôvodnil prostredníctvom

splnomocneného obhajcu JUDr. V. L. ml., argumentoval zhodne

ako v prípravnom konaní a v konaní pred súdom prvého stupňa tým, že je nevinný,

že sa len bránil, že celý incident vyprovokoval poškodený A. C., ktorý ho napadol

a viackrát udrel päsťou do tváre a do oblasti ľavého ucha. Jeho verziu potvrdili aj svedkovia

R. P., Š. M., Z. K. a B. B., ktorí zhodne ako on popisovali priebeh celého incidentu. Títo

svedkovia vypovedali pravdu, preto nesúhlasil s tým, že ich výpovede okresný súd vyhodnotil

ako tendenčné len preto, že sú jeho kamaráti. Rovnako nesúhlasil s hodnotením dôkazov vo

vzťahu k časti skutku týkajúceho sa poškodenej K. C., lebo vyššie uvedení svedkovia, ktorí

3

stáli blízko, jasne vypovedali, že k žiadnemu napadnutiu poškodenej K. C. z jeho strany

nedošlo. Naopak, ona kopla jeho kolenom do rozkroku. Okresnému súdu v tomto smere

vytýkal, že uveril výpovedi C. K., ktorá je kamarátkou poškodenej K. C., no neuveril vyššie

spomínaným svedkom, ktorí stáli priamo na mieste činu a bezprostredne vnímali udalosti

okolo seba. Poukázal aj na to, že ak stáli tvárou v tvár s poškodenou

K. C., nemohol ju predsa udrieť do zadnej časti hlavy. Ďalej v odvolaní spochybňoval závery

znalca MUDr. I. Z. vyslovené v znaleckom posudku. Podľa neho sú tieto závery v rovine

pravdepodobnosti, sú rozporuplné a kontraproduktívne. Okresný súd ich navyše aj zle

vyhodnotil, lebo ak znalec dospel k záveru, že zranenia poškodeného A. C. boli spôsobené nie

príliš veľkou silou, najpravdepodobnejšie rukou druhej osoby zovretej v päsť, tak to mal súd

vyhodnotiť v jeho prospech, teda uveriť jeho tvrdeniu, že sa len bránil. Predsa ak by útočil,

použil by silu a rozsah zranení poškodeného A. C. by bol s určitosťou väčší. Samotná

skutočnosť, že on pri incidente neutrpel vážnejšie zranenia, nebol ošetrený, ani vec nenahlásil

na políciu, nemali byť okresným súdom vyhodnotené v jeho neprospech. Na základe

uvedeného obvinený A. L. vyslovil presvedčenie, že v konaní nebolo preukázané, že sa

skutok stal spôsobom opísaným v obžalobe, preto žiadal zrušiť napadnutý rozsudok a

oslobodiť spod obžaloby.

Krajský súd v Nitre (ďalej len „krajský súd“) postupom podľa

preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť výrokov rozsudku, proti ktorým obvinený A. L. podal

odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že

odvolanie obvineného A. L. nebolo dôvodné, preto ho uznesením

z 29. mája 2012, sp. zn. , podľa zamietol.

Okresnému súdu Nové Zámky bolo 8. októbra 2012 doručené dovolanie obvineného

A. L. (ďalej len obvinený), ktoré podal prostredníctvom splnomocneného obhajcu

JUDr. V. L. ml. Jeho dovolanie smerovalo proti vyššie citovanému uzneseniu krajského súdu

a uplatnil v ňom dovolacie dôvody podľa § 371 ods. 1 písm. g/

a písm. i/

V texte dovolania vo vzťahu k obom uplatneným dôvodom spoločne argumentoval

tým, že uznesenie krajského súdu považuje za nezákonné a v rozpore s viacerými

trestnoprávnymi zásadami, predovšetkým so zásadou in dubio pro reo a zásadou voľného

hodnotenia dôkazov. V dovolaní obvinený zopakoval svoju verziu, podľa ktorej ako prvý

4

zaútočil v disco klube poškodený A. C. (ďalej tiež poškodený), dokonca

mu poškodený pri útoku strhol zlatú retiazku z krku, že po vyvedení z disco klubu

vyhadzovačmi ako prvý znova zaútočil poškodený A. C., že on sa len bránil útokom

poškodeného a v rámci tejto obrany udrel poškodeného jedenkrát päsťou do tváre,

na čo sa poškodenému pustila krv z nosa, tak už ho ďalej neudieral. Čo sa týka poškodenej

K. C. (ďalej tiež poškodená), tejto sa nedotkol, to ona po ňom vykrikovala a nakoniec ho

kopla kolenom do rozkroku.

Poukázal na to, že v konaní existovali dve skupiny dôkazov. Jednu tvorili výpovede

jeho kamarátov a druhú skupinu tvorili výpovede svedkov, ktorí sa kamarátili s poškodenými.

Namietal, že výpovede jeho kamarátov, ktorí stáli priamo na mieste činu a bezprostredne

vnímali okolnosti okolo seba, oba súdy vyhodnotili ako účelové v snahe pomôcť mu vyviniť

sa, no výpovediam kamarátov poškodených súdy bez ďalšieho uverili. Títo svedkovia

ale tak isto mohli vypovedať účelovo v prospech poškodených a podľa obvineného aj tak

vypovedali. Ďalej v dovolaní namietal spôsob, akým sa súdy vyrovnali so závermi znaleckého

posudku, z ktorého vyplynulo, že zranenia poškodeného A. C. boli spôsobené

nie príliš veľkou silou, najpravdepodobnejšie rukou druhej osoby zovretej v päsť.

Podľa obvineného tento záver svedčal v jeho prospech, lebo potvrdzoval jeho verziu,

že sa len bránil, lebo ak by skutočne zaútočil na poškodeného, použil by pri tom silu a keďže

jeho päsť nie je malým predmetom, rozsah zranení poškodeného by bol s určitosťou väčší.

Pokiaľ išlo o zranenia poškodenej K. C., znalec konštatoval, že táto utrpela poranenia

v oblasti záhlavia vľavo na základe úderov vedených zozadu šikmo doľava.

V tejto súvislosti obvinený poukázal na výpoveď poškodenej, ktorá sama tvrdila, že obvinený

jej spôsobil zranenie, keď stáli tvárou v tvár. Obvinený nesúhlasil s hodnotením dôkazov

v tomto smere uvádzajúc, že predsa nemohol udrieť poškodenú do zadnej časti hlavy

(do záhlavia), ak stáli tvárou v tvár, že jeho údery by v takom prípade museli logicky

smerovať na tvár poškodenej. Porušujúc zásadu voľného hodnotenia dôkazov tak súdy podľa

názoru obvineného dospeli k nesprávnym skutkovým zisteniam a následne k chybnému

výroku o jeho vine.

S poukazom na to obvinený v petite dovolania navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej

republiky vydal rozsudok, ktorým „sa uznesenie Krajského súdu v Nitre zn. –181

zo dňa 29. 5. 2012 ruší. Rozsudok Okresného súdu Nové Zámky zn. -156

zo dňa 1. 3. 2012 sa ruší a vec sa vracia Okresnému súdu Nové Zámky na ďalšie konanie.“

Sudkyňa okresného súdu postupom podľa doručila rovnopis dovolania

ostatným stranám, ktoré by mohli byť rozhodnutím o dovolaní priamo dotknuté,

s upozornením, že sa môžu k dovolaniu v určenej lehote vyjadriť.

V lehote sa písomne vyjadril iba prokurátor, ktorý v podstate uviedol toľko,

že v trestnej veci obvineného nezistil žiadne procesné ani hmotnoprávne pochybenia súdov.

Naopak, vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že sa skutok stal a že ho spáchal

obvinený, preto navrhol dovolanie podľa odmietnuť.

Spisový materiál okresného súdu spolu s dovolaním obvineného bol Najvyššiemu

súdu Slovenskej republiky riadne predložený na rozhodnutie 27. novembra 2012.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) preskúmal

dovolanie obvineného a zistil, že dovolanie je prípustné (§ 368 ods. 1, ods. 2 písm. h/,

), bolo podané oprávnenou osobou ( ),

prostredníctvom splnomocneného obhajcu ( ), v zákonom stanovenej

lehote ( ) a na mieste, kde možno tento mimoriadny opravný prostriedok

podať ( ). Zároveň ale zistil aj to, že podané dovolanie je potrebné

odmietnuť na neverejnom zasadnutí, lebo je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania

podľa

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len dovolací súd) úvodom pripomína,

že dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok. Nielen z označenia tohto opravného

prostriedku ako mimoriadneho, ale predovšetkým zo samotnej úpravy dovolania v Trestnom

poriadku je zrejmé, že dovolanie nie je určené k náprave akýchkoľvek pochybení súdov,

ale len tých najzávažnejších - mimoriadnych procesných a hmotnoprávnych chýb.

Tie sú ako dovolacie dôvody taxatívne uvedené v ustanovení , pričom

v porovnaní s dôvodmi zakotvenými v pre zrušenie rozsudku v odvolacom

konaní sú koncipované podstatne užšie.

Dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktorým bola vec právoplatne skončená.

Predstavuje tak výnimočný prielom do inštitútu právoplatnosti, ktorý je dôležitou zárukou

stability právnych vzťahov a právnej istoty. Možnosti podania dovolania, vrátane dovolacích

dôvodov, sú striktne obmedzené, aby sa širokým uplatnením tohto mimoriadneho opravného

6

prostriedku nezakladala ďalšia riadna opravná inštancia a dovolanie nebolo chápané

len ako „ďalšie“ odvolanie.

V posudzovanej trestnej veci obvinený ako prvý uplatnil dôvod dovolania uvedený

v ustanovení , podľa ktorého dovolanie možno podať,

ak je rozhodnutie založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom.

Vo všeobecnej rovine treba k tomu dovolaciemu dôvodu uviesť, že z citovaného

ustanovenia je zrejmé, že tento dôvod dovolania sa vzťahuje k najdôležitejšej fáze trestného

konania - k dokazovaniu. Dokazovanie prebieha v štyroch etapách, začína vyhľadávaním,

nasleduje etapa zabezpečovania dôkazov, potom ich vykonávania a na záver etapa hodnotenia

dôkazov. Za dôkaz pritom môže slúžiť všetko, čo môže prispieť k náležitému objasneniu veci

a čo sa získalo z dôkazných prostriedkov podľa alebo podľa osobitného

zákona.

Dôvod dovolania podľa sa vzťahuje predovšetkým

k tretej etape dokazovania, t. j. k vykonávaniu dôkazov súdom. Logicky však zahŕňa

aj predchádzajúce dve štádiá dokazovania, lebo dôkazy zadovážené v rozpore so zákonom

nie sú v trestnom konaní použiteľné a hodnotiteľné ani v prípade, ak by ich súd na hlavnom

pojednávaní vykonal v súlade s príslušnými ustanoveniami . Aby bol tento

dovolací dôvod skutočne obsahovo naplnený, musí sa zároveň súdne rozhodnutie

o nezákonné dôkazy aj reálne opierať.

Avšak tento dovolací dôvod sa nevzťahuje na posledné štádium dokazovania – na fázu

hodnotenia dôkazov. V trestnom konaní platia zákonom stanovené pravidlá pre zisťovanie

skutkového stavu veci a pre hodnotenie dôkazov. Podľa nich je potrebné zisťovať skutkový

stav veci v rozsahu, ktorý je nevyhnutný pre rozhodnutie. nestanovuje

žiadne pravidlá, pokiaľ ide o mieru dôkazov potrebných na preukázanie určitej skutočnosti,

ani váhu jednotlivých dôkazov. Platí zásada voľného hodnotenia dôkazov vyjadrená

v , podľa ktorej orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy

získané zákonným spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného

na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle

od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán.

Dovolací súd v rámci svojej rozhodovacej praxe ustálil, že ak by záver orgánu činného

v trestnom konaní alebo súdu učinený v zmysle o tom, že určitú skutkovú

okolnosť považuje za dokázanú, a že ju nebude overovať ďalšími dôkazmi, zakladal

opodstatnenosť dôvodu dovolania podľa , odporovalo by to viazanosti

dovolacieho súdu zisteným skutkom podľa ustanovenia ,

ktoré vyjadruje zásadu, že účelom dovolacieho konania je posudzovanie právnych otázok,

nie posudzovanie správnosti a úplnosti zistenia skutkového stavu. Námietky obvineného

k obsahu a rozsahu vlastnej úvahy súdu o voľbe použitých dôkazných prostriedkov

a námietky k hodnoteniu dôkazov spôsobom, ktorý nezodpovedá predstavám obvineného,

svojim obsahom nenapĺňajú nielen dovolací dôvod podľa ,

ale ani žiaden iný dôvod dovolania podľa

Druhý dôvod, ktorý obvinený v dovolaní uplatnil, je dôvod uvedený v ustanovení

, podľa ktorého dovolanie možno podať, ak rozhodnutie

je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití

iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd

nemôže skúmať a meniť.

K tomuto dovolaciemu dôvodu je potrebné vo všeobecnosti uviesť, že tento je daný

v prípadoch, keď rozhodnutie súdov spočíva na nesprávnom právnom posúdení zisteného

skutku. Pri posudzovaní oprávnenosti tvrdenia o existencii tohto dovolacieho dôvodu

je dovolací súd vždy viazaný konečnými skutkovými zisteniami, ktoré vo veci urobili súdy

prvého a druhého stupňa. V rámci posudzovania existencie tohto dovolacieho dôvodu súd

skúma, či skutok ustálený súdmi v pôvodnom konaní bol správne podradený (subsumovaný)

pod príslušnú skutkovú podstatu trestného činu upravenú v . Len opačný

prípad odôvodňuje naplnenie tohto dovolacieho dôvodu. Do úvahy prichádzajú alternatívy,

že skutok mal byť právne kvalifikovaný ako iný trestný čin alebo, že skutok nie je trestným

činom.

Spomenutý dovolací dôvod napĺňa aj zistenie, že rozhodnutie je založené

na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia. Pod nesprávnym použitím iného

hmotnoprávneho ustanovenia sa rozumie napr. nedostatočné posúdenie okolností

vylučujúcich protiprávnosť činu (§ 24 až 30 Tr. zák.), premlčanie trestného stíhania

(§ 87 Tr. zák.), ďalej pochybenie súdu pri ukladaní úhrnného trestu, súhrnného trestu,

8

spoločného trestu alebo ďalšieho trestu (§ 41 až § 43 Tr. zák.) ako aj pri ukladaní trestu

obzvlášť nebezpečnému recidivistovi (§ 47 ods. 2 Tr. zák.). Ustanovenie § 371 ods. 1

písm. i/ sa vzťahuje aj na nesprávne použitie iných právnych predpisov než Trestného

zákona, napr. , , zákona o konkurze

a reštrukturalizácii a pod., pokiaľ tieto majú vzťah ku právnej kvalifikácii skutku.

Naopak, z dikcie je evidentne zrejmé, že dôvodom

dovolania nemôžu byť nesprávne skutkové zistenia. Dovolací súd skutkové zistenia urobené

súdmi prvého a druhého stupňa nemôže ani meniť, ani dopĺňať. Inak povedané, vo vzťahu

ku skutkovému stavu zistenému súdmi prvého prípadne druhého stupňa, ktorý je vyjadrený

v tzv. skutkovej vete výroku, môže obvinený v dovolaní uplatňovať len námietky právneho

charakteru, nikdy nie námietky skutkové. Za skutkové sa pritom považujú tie námietky, ktoré

smerujú proti skutkovým zisteniam súdov, proti rozsahu vykonaného dokazovania, prípadne

proti hodnoteniu dôkazov súdmi oboch stupňov.

Dovolací súd nie je možné chápať ako tretiu „odvolaciu“ inštanciu zameranú

k preskúmaniu rozhodnutia súdu druhého stupňa. Dovolací súd nemôže v tomto konaní

posudzovať správnosť a úplnosť skutkových zistení, pretože nie je oprávnený bez ďalšieho

prehodnocovať vykonané dôkazy bez toho, aby ich mohol v konaní o dovolaní sám

vykonávať. Ťažisko dokazovania je v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové

závery môže doplňovať alebo korigovať len odvolací súd.

V dovolacom konaní tiež platí, že obsah konkrétne uplatnených námietok, tvrdení

a právnych názorov, o ktoré sa v dovolaní opiera existencia určitého dovolacieho dôvodu,

musí skutočne vecne zodpovedať zákonnému vymedzeniu takého dovolacieho dôvodu podľa

Pokiaľ tomu tak nie je a podané dovolanie len formálne odkazuje na príslušné

ustanovenie upravujúce dôvody dovolania, pritom ale v skutočnosti obsahuje argumenty

stojace mimo uplatneného dovolacieho dôvodu, ide o dovolanie, ktoré je potrebné odmietnuť

podľa

O dovolanie, ktoré je potrebné odmietnuť podľa podľa ustálenej

rozhodovacej praxe dovolacieho súdu ide spravidla aj vtedy, ak obvinený v dovolaní

v podstate len opakuje námietky uplatnené už skôr v konaní pred súdom prvého a druhého

stupňa, s ktorými sa súdy oboch stupňov dostatočne a správne vyrovnali.

9

V posudzovanom prípade tvorila základ dovolacích námietok obvineného kritika

spôsobu, ktorým oba súdy hodnotili vykonané dôkazy. Obvinený jednotlivé dôkazy

(výpovede svedkov a znalecký posudok) v dovolaní hodnotil inak ako súdy, lebo hodnotenie

dôkazov súdmi vyznievajúce v jeho neprospech nezodpovedalo jeho predstavám. Na základe

takto prezentovaného hodnotenia dôkazov následne dovolaciemu súdu predostieral vlastnú

verziu skutkového deja, na podklade čoho sa v konečnom dôsledku domáhal oslobodenia

spod obžaloby.

V predostretej verzii vystupoval nie ako páchateľ, ale ako osoba, ktorá sa bránila

útoku poškodeného A. C. a na poškodenú K. C. vôbec neútočila.

To je ale v priamom rozpore s tým, čo na základe vykonaného dokazovania ustálil súd prvého

stupňa v tzv. skutkovej vete výroku rozsudku, s ktorými zisteniami sa odvolací súd stotožnil.

V tomto smere oba súdy svoje rozhodnutia náležite zdôvodnili a to aj vo vzťahu k použitej

právnej kvalifikácii skutku. V odôvodnení svojich rozhodnutí sa súdy riadne vyrovnali

aj s obhajobnou argumentáciou obvineného. Argumenty obvineného produkované v konaní

pred súdom prvého a druhého stupňa sú pritom zhodné s tými, ktoré použil aj v dovolacom

konaní. Je to zrejmé predovšetkým z porovnania samotných textov odvolania a dovolania,

ktorých znenie zámerne z tohto dôvodu dovolací súd prevzal v podstatnej časti

do odôvodnenia.

Je teda evidentné, že dovolacie námietky obvineného obsahovo nenapĺňajú dôvod

dovolania podľa a už vonkoncom sa netýkajú právnej

kvalifikácie skutku tak, ako to má na mysli dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1

písm. i/ Predstavujú len skrytú snahu obvineného, aby bolo rozhodnuté v jeho

prospech.

Podľa , dovolací súd na neverejnom zasadnutí uznesením,

bez preskúmania veci, odmietne dovolanie, ak je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania

podľa § 371.

Vychádzajúc tak z vyššie uvedených teoretických východísk, ustálenej rozhodovacej

praxe a prezentovaných úvah dovolací súd konštatuje, že v trestnej veci obvineného

nie sú splnené dôvody dovolania podľa , preto s použitím cit.

dovolanie obvineného na neverejnom zasadnutí odmietol.

10

Toto uznesenie bolo prijaté jednomyseľne.

P o u č e n i e: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 6. decembra 2012

JUDr. Juraj K l i m e n t, v. r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Gabriela Protušová