Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
f65/386498.a8add5.pdf
PDF · 112.82 KB
No categories available
3Cdo/187/2010
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedu senátu JUDr. Emila
Franciscyho a sudkýň JUDr. Daniely Sučanskej a JUDr. Eleny Siebenstichovej, v právnej
veci ţalobcu J. M., bývajúceho v R., zastúpeného JUDr. A. M., advokátom so sídlom v R.,
proti ţalovanej T., s.r.o., so sídlom v B., IČO: X., za účasti S., so sídlom v B., IČO: X.,
zastúpenej A., a.s., so sídlom v B., IČO: X., vedľajšej účastníčky na strane ţalovanej,
o náhradu škody, vedenej na Okresnom súde Roţňava pod sp. zn. 5 C 148/2005, o dovolaní
ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 31. marca 2009 sp. zn. 6 Co 316/2007,
takto
rozhodol:
Dovolanie z a m i e t a .
Ţalovanej a vedľajšej účastníčke nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Roţňava rozsudkom z 2. júla 2007 č.k. 5 C 148/2005-156 uloţil
ţalovanej povinnosť nahradiť ţalobcovi škodu vo výške 466 350 Sk s 13 % úrokom
z omeškania od 2. júla 2004 do zaplatenia. Ţalovanej uloţil tieţ povinnosť zaplatiť súdny
poplatok a náhradu trov ţalobcu a štátu. Vychádzal z výsledkov vykonaného dokazovania,
ktorými mal preukázané, ţe zamestnanec ţalovanej P. H. ako vodič motorového vozidla Š. F.
EČ K. (ďalej len „motorové vozidlo“), ktoré mala ţalovaná prenajaté od J. G., zavinil 4. júla
2001 dopravnú nehodu, pri ktorej ţalobca utrpel škodu na zdraví a P. H. zomrel. Výšku
náhrady škody určil súd podľa § 444 Občianskeho zákonníka v spojení so zákonom č.
437/2004 Z.z. o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaţenie spoločenského uplatnenia (ďalej
len „zákon č. 437/2004 Z.z.). O povinnosti ţalovanej zaplatiť súdny poplatok rozhodol podľa
§ 2 ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch, o náhrade trov štátu podľa § 148 ods.
1 O.s.p. a o náhrade trov ţalobcovi podľa § 142 ods.1 O.s.p.
Na odvolanie ţalovanej a vedľajšej účastníčky Krajský súd v Košiciach rozsudkom
z 31. marca 2009 sp. zn. 6 Co 316/2007 rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku vo veci
samej zmenil tak, ţe ţalobu zamietol; v ostatných výrokoch napadnutý rozsudok zrušil a vec
v rozsahu zrušenia vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Zamietnutie ţaloby odôvodnil
výsledkami súdom prvého stupňa vykonaného a v odvolacom konaní doplneného
dokazovania, ktoré preukázali, ţe ţalovaná nie je v danom prípade pasívne vecne
legitimovaná. K tomuto záveru dospel na základe výsluchu svedkyne J. G. a oboznámenia
výpisov z obchodného registra obchodných spoločností K., s.r.o. (do 8.marca 2001 T., s.r.o.),
IČO: X. a T., s.r.o. IČO: X.. Za významnú pre posúdenie danej veci povaţoval tieţ nájomnú
zmluvu zo 17. februára 1998 uzavretú medzi J. G. (prenajímateľkou) a T., s.r.o. IČO: X.
(nájomcom), predmetom ktorej bolo motorové vozidlo. Konštatoval, ţe ţalovaná nebola
prevádzkovateľkou motorového vozidla, ktorým bola ţalobcovi spôsobená škoda, a preto
nenesie zodpovednosť za jemu vzniknutú škodu. Dodal, ţe súd prvého stupňa nesprávne
aplikoval zákon č. 437/2004 Z.z., ktorý je účinný od 1. augusta 2004, pričom ku škode
na zdraví ţalobcu došlo 4. júla 2001.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal ţalobca dovolanie, ktoré odôvodnil
dovolacími dôvodmi v zmysle § 241 ods. 2 písm. a/, b/ a c/ O.s.p. Uviedol, ţe odvolací súd
mu odňal moţnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.) tým, ţe nevykonal ním
navrhnuté dôkazy. V rozpore s § 213 ods. 2 O.s.p. nevyzval ţalobcu, aby sa vyjadril
k moţnému pouţitiu ustanovenia právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci
nebolo pouţité a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce (podľa ţalobcu ho mal vyzvať
na vyjadrenie k moţnosti pouţitia iného právneho predpisu, neţ zákona č. 437/2004 Z.z.).
Dovolateľ odvolaciemu súdu vytkol aj to, ţe k odlišným skutkovým zisteniam dospel iba
na základe prehodnotenia dôkazov vykonaných súdom prvého stupňa a na základe neúplného
dokazovania. V dovolaní vyslovil názor, ţe napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), lebo bez vykonania ním navrhovaných
dôkazov (pracovnej zmluvy P. H., správy Sociálnej poisťovne a ním označenej zmluvy
o dielo) nebolo moţné dospieť k záveru o nedostatku pasívnej legitimácie ţalovanej. Z týchto
dôvodov ţiadal napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušiť a vec vrátiť tomuto súdu
na ďalšie konanie.
Ţalovaná a vedľajšia účastníčka sa k dovolaniu nevyjadrili.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods.1 O.s.p.) po zistení, ţe
ţalobca (§ 240 ods. 1 O.s.p.) osobne vyhotoveným a podaným dovolaním včas napadol
rozhodnutie odvolacieho súdu, proti ktorému je dovolanie procesne prípustné (§ 238
ods. 1 O.s.p.), a ţe je v čase rozhodovania o dovolaní zastúpený advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok bez nariadenia dovolacieho pojednávania
(§ 243a ods.1 O.s.p.) v rozsahu podľa § 242 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, ţe dovolanie nie
je dôvodné.
V zmysle § 241 ods. 2 O.s.p. môţe byť dovolanie podané iba z dôvodov, ţe a/ v konaní
došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom
posúdení veci. Ţalobca v dovolaní uplatnil všetky dovolacie dôvody.
a/ Dovolací súd skúmal najskôr, či v konaní nedošlo k niektorej z procesných vád
taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné
proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí
do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť
účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne
zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv
začalo konanie, e/ nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom a g/ rozhodoval
vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval
senát. Dovolateľ nenamietal existenciu vád v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p.
a procesné vady tejto povahy v dovolacom konaní nevyšli najavo.
Podľa názoru dovolateľa mu v konaní bola odňatá moţnosť pred súdom konať tým,
ţe odvolací súd nevykonal ním navrhnuté dôkazy. Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť
dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p., je procesne nesprávny postup súdu v občianskom
súdnom konaní odnímajúci účastníkovi moţnosť pred ním konať a uplatňovať procesné
oprávnenia priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv. Je potrebné si ale
uvedomiť, ţe posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré
z navrhovaných dôkazov budú vykonané, je vecou súdu (viď § 120 ods. 1 O.s.p.), a nie
účastníka konania. Nevykonaním dokazovania navrhnutého dovolateľom preto nedošlo
k odňatiu jeho moţnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (viď tieţ R 37/1993
a R 125/1999).
b/ Dovolací súd sa ďalej zaoberal otázkou, či v konaní nedošlo k tzv. inej procesnej
vade majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.).
Existenciu danej vady vyvodzoval dovolateľ z toho, ţe odvolací súd dospel k odlišným
skutkovým zisteniam iba na základe prehodnotenia dôkazov vykonaných súdom prvého
stupňa a bez dostatočného dokazovania.
V zmysle § 213 ods. 3 O.s.p. v znení platnom v čase rozhodovania odvolacieho súdu
odvolací súd dokazovanie v potrebnom rozsahu opakuje sám vtedy, ak má za to, ţe súd
prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam.
Zo spisu vyplýva, ţe odvolací súd v danom prípade vychádzal nielen zo skutkových zistení
súdu prvého stupňa, ale tieţ zo zistení, ku ktorým dospel sám na základe ním doplneného
dokazovania – výsluchom svedkyne J. G. a oboznámením výpisov z obchodného registra.
Z týchto zistení vyvodil svoj právny záver, ţe ţalovaná nie je v danom prípade pasívne
legitimovaná.
Nedôvodná je aj námietka ţalobcu, ţe k tzv. inej vade konania majúcej za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) došlo nerešpektovaním § 213
ods. 2 O.s.p., ktorého sa podľa názoru ţalobcu dopustil odvolací súd. Toto ustanovenie totiţ
ukladá odvolaciemu súdu povinnosť poučiť účastníkov konania, aby sa vyjadrili k moţnému
pouţitiu iného ustanovenia právneho predpisu len vtedy, ak ide o ustanovenie vzťahujúce
sa na prejednávanú vec, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo pouţité a je pritom
pre rozhodnutie veci rozhodujúce. V danom prípade ale rozhodujúcim – z pohľadu
odvolacieho súdu – bol nedostatok pasívnej vecnej legitimácie ţalobcu, teda nie aplikácia
právneho predpisu, ku ktorému by sa – opäť z pohľadu odvolacieho súdu – pristúpilo (malo
pristúpiť), ak by tento nedostatok nebol daný.
c/ Pokiaľ ţalobca v dovolaní namietal, ţe zmeňujúci výrok napadnutého rozsudku
spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), dovolací súd
uvádza, ţe právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo
ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
Podľa názoru dovolateľa odvolací súd v danom prípade nesprávne vyriešil otázku
pasívnej vecnej legitimácie ţalovanej. Vecnou legitimáciou je stav vyplývajúci z hmotného
práva, kedy jeden účastník občianskeho súdneho konania (ţalobca) je subjektom
hmotnoprávneho oprávnenia, o ktoré v konaní ide (je aktívne vecne legitimovaný), a účastník
na opačnej procesnej strane (ţalovaný) je subjektom hmotnoprávnej povinnosti (je pasívne
vecne legitimovaný). Nedostatok pasívnej vecnej legitimácie znamená, ţe ten, o kom ţalobca
tvrdí, ţe je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti (ţalovaný), nie je nositeľom hmotnoprávnej
povinnosti, o ktorú ide v konaní. Ak v konaní vyjde najavo, ţe ţalovaný nie je pasívne vecne
legitimovaný, súd ţalobu bez ďalšieho zamietne. Z hľadiska posúdenia vecnej legitimácie nie
je rozhodujúce, či a na základe čoho sa ţalobca domnieva, ţe subjekt, proti ktorému jeho
ţaloba smeruje, je účastníkom určitého hmotnoprávneho vzťahu, ale vţdy iba to, či ním
skutočne je alebo nie je.
Podľa § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka škoda je spôsobená právnickou osobou
alebo fyzickou osobou, keď bola spôsobená pri ich činnosti tými, ktorých na túto činnosť
pouţili. Tieto osoby samy za škodu takto spôsobenú podľa tohto zákona nezodpovedajú;
ich zodpovednosť podľa pracovnoprávnych predpisov nie je tým dotknutá.
Podľa § 427 ods. 1 Občianskeho zákonníka fyzické a právnické osoby vykonávajúce
dopravu zodpovedajú za škodu vyvolanú osobitnou povahou tejto prevádzky. Podľa § 427
ods. 2 Občianskeho zákonníka rovnako zodpovedá aj iný prevádzkovateľ motorového
vozidla, motorového plavidla, ako aj prevádzkovateľ lietadla.
V danom prípade bola ţalobcovi 4. júla 2001 spôsobená škoda na zdraví pri dopravnej
nehode motorového vozidla, ktorého vlastníčkou bola J. G.. Menovaná motorové vozidlo
prenajala (prenechala do faktickej dispozície) obchodnej spoločnosti T., s.r.o., so sídlom v M.,
IČO: X. „nájomnou zmluvou na auto“ zo 17. februára 1998 (č.l. 171 spisu) s tým, ţe za
nájomcu sú motorové vozidlo oprávnení uţívať: P. H., R. S., J. Š., F. Š. a Ing. F. S.. J. G. vo
svojej výpovedi pred odvolacím súdom (č.l. 216 spisu) ako svedkyňa potvrdila, ţe motorové
vozidlo slúţilo pre potreby T., s.r.o. (jej obchodný názov bol od 9. marca 2001 zmenený
na K., s.r.o.). Zo spisu jednoznačne vyplýva, ţe motorové vozidlo v čase dopravnej nehody
viedol P. H.. Jeho manţelka A. H. do zápisnice spísanej 11. júla 2001 pod ČVS: OUV-
356/Rv-01 OH Okresným úradom vyšetrovania Policajného zboru v Roţňave uviedla, ţe P.
H. „bol zamestnaný vo firme K. .“ a vracal sa z práce. Aj osoby, ktoré sa v čase dopravnej
nehody nachádzali v motorovom vozidle spolu s P. H. (B. H. a P. O.) vo
svojich výpovediach pred týmto úradom vyšetrovania potvrdili, ţe P. H. bol ich kolega
a v čase dopravnej nehody sa všetci spoločne vracali z miesta výkonu práce v Jelšave. V čase
dopravnej nehody išlo teda v osobe P. H. – z hľadiska miestneho a vecného – o toho, kto
vykonával činnosť pre obchodnú spoločnosť K., s.r.o.
Právny zástupca ţalobcu v konaní za ţalovanú neoznačil K., s.r.o., resp. T., s.r.o., so
sídlom v M., IČO: X., ale odlišnú obchodnú spoločnosť – T., s.r.o., so sídlom v B., IČO: X.
(viď tieţ jeho spresnenie označenia ţalovanej na č.l. 113 spisu), ktorá nebola
prevádzkovateľkou motorového vozidla a nezamestnávala P. H..
Z uvedeného vyplýva, ţe škodu na zdraví ţalobcu nespôsobila ţalovaná – spôsobená
bola pri činnosti subjektu odlišného od ţalovanej tými, ktorých na túto činnosť pouţila.
Ţalovaná obchodná spoločnosť nie je preto v danom prípade pasívne vecne legitimovaná.
Výrok rozsudku odvolacieho súdu, ktorý je napadnutý dovolaním, je z uvedených
dôvodov vecne správny. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dovolanie zamietol (§ 243b
ods. 1 O.s.p.).
Ţalovanej a vedľajšej účastníčke nepriznal dovolací súd náhradu trov dovolacieho
konania, lebo nepodali návrh na priznanie tejto náhrady (§ 243b ods. 5 O.s.p., § 224
ods. 1 O.s.p. a § 151 ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 11. decembra 2012
JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková