Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

7Cdo/224/2012

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa L. R., bývajúceho

v Š., zastúpeného JUDr. L. Š., advokátom v Č., proti odporcovi M., so sídlom v Š.,

zastúpenému Mgr. A. K., advokátom v Š., o určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva,

vedenej na Okresnom súde Galanta pod sp. zn. , o dovolaní navrhovateľa proti

rozsudku Krajského súdu v Trnave z 10. júla 2012 sp. zn. , takto

rozhodol:

Dovolanie o d m i e t a .

Navrhovateľ je povinný zaplatiť odporcovi náhradu trov dovolacieho konania 66,32 €

k rukám Mgr. A. K. do troch dní.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Galanta rozsudkom z 13. decembra 2010 č.k. -367

v spojení s opravným uznesením zo 6. februára 2012 (č.l. 412) zamietol návrh navrhovateľa,

ktorým sa domáhal určenia, že špecifikované nehnuteľnosti patria do dedičstva

po poručiteľovi J. R., narodenému X. a zomrelému X., a navrhovateľovi uložil povinnosť

zaplatiť odporcovi náhradu trov konania v sume 1 069,30 € k rukám právneho zástupcu do

troch dní. Po vykonanom dokazovaní a právnom posúdení veci dospel k záveru, že návrh nie

je dôvodný. Uviedol, že kúpna zmluva uzavretá medzi právnym predchodcom navrhovateľa

(J. R.) a Československým štátom, zastúpeným bývalým Okresným národným výborom

v Galante dňa 1. februára 1979, ktorej predmetom bol prevod predmetných nehnuteľností

na Československý štát, bola uzavretá v súlade s v tom čase platnými právnymi predpismi.

Keďže nehnuteľnosti sa prevádzali do štátneho socialistického vlastníctva, k účinnosti

zmluvy, uzavretej okamihom dohody účastníkov o jej obsahu (čo deklarovali svojimi

podpismi), sa žiadne ďalšie rozhodnutie ani súhlas nevyžadovali (čl. II ods. 9 Smernice

Ministerstva spravodlivosti SR a Ministerstva poľnohospodárstva, lesného a vodného

hospodárstva SR z 19. mája 1964 č. X. a č. X. o postupe pri registrácii zmlúv na štátnych

notárstvach a pri udeľovaní súhlasu k prevodom a nájmom niektorých druhov nehnuteľností

okresnými národnými výbormi). Hodnota nehnuteľností (kúpna cena) bola určená v súlade

s právnymi predpismi ako veci v osobnom vlastníctve predávajúceho, teda výhodnejšie ako

určenie hodnoty veci v súkromnom vlastníctve. V konaní nebolo preukázané tvrdenie

navrhovateľa o absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy z dôvodu existencie bezprávnej

vyhrážky, resp. tiesne a nátlaku ( až ). Upozornenie na

možnosť vyvlastnenia nehnuteľností v spoločenskom záujme za bezprávnu vyhrážku

považovať nemožno. V prípade záveru, že k uzavretiu právneho úkonu (kúpnej zmluvy)

došlo zo strany predávajúceho v tiesni a za nápadne nevýhodných podmienok, by išlo

o relatívne neplatný právny úkon, uplatnenie nárokov z ktorého ako majetkové právo podlieha

premlčaniu v trojročnej premlčacej lehote ( a nasl. ).

S poukazom na uvedené

Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách (ďalej len „“) uplatniť si právne

nároky z relatívne neplatného právneho úkonu v lehote 6 mesiacov od 1. apríla 1991

u povinnej osoby a v lehote jedného roka od účinnosti zákona na súde. Obe tieto lehoty sú

lehotami prepadnými, ktoré uplynuli pred podaním predmetného návrhu. Dôvodmi pre

určenie relatívnej neplatnosti kúpnej zmluvy podľa príslušných ustanovení

Zb. sa už súd nemohol ani zaoberať, pretože o reštitučnom návrhu navrhovateľa už bolo

súdom právoplatne rozhodnuté (návrh bol rozsudkom Okresného súdu Galanta zo 14. marca

1994 č.k. -82 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave z 21. júna 1994

sp. zn. zamietnutý). Preto súd prvého stupňa „nadobudol dojem“, že

navrhovateľ sa v danom konaní snažil o nápravu negatívneho súdneho rozhodnutia vo veci

uplatneného nároku na mimosúdnu rehabilitáciu. Napriek uvedenému skúmal aj určitosť

predmetnej kúpnej zmluvy (navrhovateľom ani nenamietanú) vzhľadom na isté rozpory

v posudku o určení hodnoty nehnuteľností. Dokazovaním však boli odstránené rozpory v tom,

čo bolo predmetom prevodu vlastníctva a v tom, že znalec ohodnocoval skutočný stav

nehnuteľností v čase prevodu vlastníctva. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1

Krajský súd v Trnave na odvolanie navrhovateľa rozsudkom z 10. júla 2012 sp. zn.

napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v spojitosti s opravným uznesením

zo 6. februára 2012 ako vecne správny ( ) potvrdil a žiadnemu z účastníkov

3

nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. V celom rozsahu sa stotožnil aj s odôvodnením

rozsudku prvostupňovým súdom a v podrobnostiach naň poukázal ( ).

Dodal, že predmetom konania je ustálenie režimu prevodu nehnuteľností, ktoré mal právny

predchodca navrhovateľa previesť kúpnou zmluvou z 1. februára 1979 Československému

štátu, zastúpenému bývalým Okresným národným výborom v Galante. Navrhovateľ právo

na určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva po poručiteľovi, odvodzoval od neplatnosti

kúpnej zmluvy pre jej rozpor so zákonom. Predbežnou otázkou bolo teda ustálenie

skutočnosti, či kúpna zmluva bola (ne)platným právnym úkonom. Podľa názoru odvolacieho

súdu súd prvého stupňa precízne a správne odôvodnil svoje závery, že kúpna zmluva bola

uzavretá platne a vlastníctvo k nehnuteľnostiam riadne prešlo na nadobúdateľa. Len

na zdôraznenie presvedčivosti právnej argumentácie prvostupňovým súdom poukázal

na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Českej republiky, ktorá vychádza zo spoločného

právneho základu (napr. rozsudok NS ČR z 23. januára 2002 sp. zn. ,

rozsudok NS ČR z 2. septembra 2002 sp. zn. ). Uviedol, že po účinnosti

novely , t.j. od 1. apríla 1983 k zmluve o prevode

poľnohospodárskeho pozemku do socialistického vlastníctva uzavretej v roku 1979 nebolo

potrebné udelenie súhlasu Okresného národného výboru (§ 507a, § 490 ods. 2). Vzhľadom

na to, nemohla nastúpiť ani zákonná domnienka o odstúpení účastníkov od zmluvy (§ 47

ods. 3 v znení novely). Podľa ustanovenia Občianskeho

zákonníka v znení uvedenej novely (), pokiaľ nie je uvedené inak,

riadia sa ustanoveniami tohto zákona aj právne vzťahy vzniknuté v dobe od 1. apríla 1964

do 1. apríla 1983. Uvedené ustanovenie zakotvilo tzv. pravú retroaktivitu zákona

č. tak, že na vzťahy medzi účastníkmi bolo možné naďalej aplikovať

ustanovenie v znení tejto novely. Pravá spätná

pôsobnosť sa vzťahovala aj na ustanovenie a , podľa

ktorého platí, že pokiaľ zákon ustanoví, že k zmluve je potrebné rozhodnutie príslušného

orgánu, je zmluva účinná týmto rozhodnutím. V zmysle uvedeného nadobudnutie

nehnuteľností do socialistického spoločenského vlastníctva nepodliehalo registrácii štátnym

notárstvom a nebolo potrebné kontrolovať ďalšie formálne predpoklady, resp. proces

nadobudnutia vlastníctva bol v tomto smere jednoduchší, čomu svedčí aj stanovisko

CPJ 130/87 uverejnené v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk pod R 43/88. Poukázal aj

na čl. 9 časť II. Smernice Ministerstva spravodlivosti SR a Ministerstva poľnohospodárstva,

lesného a vodného hospodárstva SR citovanej aj súdom prvého stupňa. Stotožnil sa aj

s rozhodnutím súdu prvého stupňa o trovách konania. O trovách odvolacieho konania

rozhodol podľa v spojení s

Proti tomuto rozsudku krajského súdu podal dovolanie navrhovateľ. Navrhol, aby

dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a v prípade

ak zistí vady aj v rozhodnutí súdu prvého stupňa, zrušil i prvostupňový rozsudok. Dôvody

dovolania opieral o ustanovenia a ,

a prípustnosť dovolania o Namietal odňatie mu možnosti konať pred

súdom ( ) spočívajúce „v absolútnej nepreskúmateľnosti“ rozhodnutí

oboch súdov nižšieho stupňa, pretože sa nevysporiadali s dôvodmi jeho návrhu, resp.

odvolania, čím porušili jeho právo na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie. Poukázal

pritom na citované rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky, ako aj Európskeho

súdu pre ľudské práva. Nepreskúmateľnosť rozhodnutí súdov nižších stupňov považoval tiež

za tzv. inú vadu konania v zmysle ustanovenia Napokon namietal

nesprávne právne posúdenie veci ( ), považoval právne závery

v danej veci za prekonané právnou praxou NS SR ako i ÚS SR a v tejto súvislosti poukázal

na niektoré ich rozhodnutia a tiež nálezy ÚS SR.

Odporca navrhol dovolanie navrhovateľa ako nedôvodné zamietnuť. Podľa jeho

názoru je napadnuté rozhodnutie riadne odôvodnené čo sa týka tak namietanej absolútnej

neplatnosti, ale aj neplatnosti relatívnej, predmetnej kúpnej zmluvy (citoval z odôvodnenia

rozhodnutia krajského súdu). Trval na tom, že v danej veci bol preukázaný opak tvrdenia

navrhovateľa, t.j., že vlastníctvo na Československý štát prešlo.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, že

dovolanie podal včas účastník konania ( ) zastúpený advokátom (

ods. 1 ) bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ) skúmal najskôr,

či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním

( a nasl. ) a dospel k záveru, že dovolanie navrhovateľa nie je prípustné.

Podľa ustanovenia dovolaním možno napadnúť právoplatné

rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa

je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol

zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. Podľa je dovolanie

prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru

dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Napokon podľa je dovolanie

prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku

ktorého odvolací súd vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej

stránke zásadného významu alebo ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd

prvého stupňa vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa ,

Dovolaním navrhovateľa nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok, ale taký potvrdzujúci

rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého súd nevyslovil, že dovolanie proti nemu je

prípustné. Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ nevyslovil ani záväzný právny názor,

od ktorého by sa odvolací súd mohol odchýliť a nejde ani o prípad týkajúci sa neplatnosti

zmluvnej podmienky podľa , Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd

Slovenskej republiky k záveru, že dovolanie navrhovateľa nie je podľa ustanovenia § 238

prípustné.

S prihliadnutím na ustanovenie veta druhá ukladajúce dovolaciemu

súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v (či už to

účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len

na skúmanie prípustnosti dovolania podľa , ale sa zaoberal aj otázkou, či

dovolanie nie je prípustné podľa Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa

dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, (rozsudku či uzneseniu), ak konanie,

v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných procesných vád vymenovaných

v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdov, spôsobilosti

účastníka, zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, prekážku veci právoplatne

rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci

podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia možnosti účastníkovi konať pred súdom a prípad

rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). Vady konania podľa

ustanovenia až e/ a navrhovateľ nenamietal a ich existenciu nezistil

ani dovolací súd.

So zreteľom na navrhovateľom tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd

Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, že v predmetnej

veci mu súdom bola odňatá možnosť konať pred súdom ( ).

6

Pod odňatím možnosti konať pred súdom treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa

účastníkovi konania odnímajú tie jeho procesné práva, ktoré mu zákon priznáva. O vadu

konania, ktorá je z hľadiska významná ide najmä vtedy, ak súd v konaní

postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi

predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny

poriadok priznáva. O takýto prípad v prejednávanej veci nejde z dôvodu, že súdy pri

prejednávaní a rozhodovaní veci postupovali v súlade s právnymi predpismi a navrhovateľovi

neznemožnili uplatniť procesné práva priznané mu právnym poriadkom na zabezpečenie jeho

oprávnených práv a oprávnených záujmov.

Dovolateľ v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/

namietal porušenie jeho práva na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces.

Podľa každý má právo domáhať sa

zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde

a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd každý má právo na to,

aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým

a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno

brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva

je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý

súdny proces nepatrí však právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho

právnymi názormi a navrhovaním a hodnotením dôkazov (pozri ).

Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník

konania pred všeobecným súdom úspešný, teda, aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho

požiadavkami a právnymi názormi (pozri ).

Podľa v odôvodnení súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca)

domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný

účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané

a ktoré nie, z akých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil,

7

prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby

odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady

spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry Európskeho

súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“). Judikatúra tohto súdu teda nevyžaduje, aby

na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná

odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie

rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (pozri rozsudok ESĽP

vo veci Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, Annuaire, č. 303 – B).

Rovnako sa aj Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) vyjadril

k povinnosti súdov odôvodniť svoje rozhodnutia napr. v náleze . Ústavný súd

už vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý súdny proces je aj právo

účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne

dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej

ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a ochranou proti takému uplatneniu (pozri napr.

).

Prípustnosť dovolania podľa nie je daná už tým, že dovolateľ

tvrdí, že napadnuté rozhodnutie je postihnuté touto vadou, ale len vtedy, ak touto vadou

rozhodnutie skutočne trpí, t.j. že nastali skutočnosti, v dôsledku ktorých vada vznikla

a prejavila sa (resp. nebola odstránená v rozhodnutí – postupe odvolacieho súdu).

Ustanovením je odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania

tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Možnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia je

podmienená tým, že odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi rozhodnutia súdu

prvého stupňa, a to po skutkovej, ako aj právnej stránke.

V prejednávanej veci sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil s dôvodmi

napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa, preto sa v súlade s

v dôvodoch svojho rozhodnutia obmedzil na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

uznesenia (uviedol, že sa v celom rozsahu stotožňuje s napadnutým rozhodnutím súdu prvého

stupňa i s jeho odôvodnením v súvislosti so zamietnutím návrhu vo veci samej

a v podrobnostiach naň poukázal) a na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia

vo vzťahu k námietkam navrhovateľa (týkajúcim sa nesprávneho právneho posúdenia veci,

vykonaného dokazovania a správnosti rozhodnutia o trovách konania) doplnil aj ďalšie

dôvody (čo mu tiež umožňuje).

Zo spisu pritom vyplýva, že prvostupňový súd v odôvodnení svojho rozhodnutia

uviedol stanoviská procesných strán a ich argumentáciu, rozhodujúce skutočnosti, z ktorých

vychádzal, citoval právne predpisy, ktoré aplikoval a z ktorých vyvodil právny záver, ktorým

sa dovolací súd z hľadiska jeho vecnej správnosti ani zaoberať nemohol. Teda odôvodnenie

rozsudku prvostupňového súdu, stručne a jasne objasňujúce ( ) skutkový aj

právny základ rozhodnutia, a tým aj odvolacieho súdu v uvedenom rozsahu, nie je

nepreskúmateľné a plne rešpektuje základné právo účastníkov na spravodlivý súdny proces

(pozri ). Preto postupom odvolacieho súdu nedošlo k odňatiu možnosti

účastníkovi konania konať pred súdom ( ).

Navrhovateľ dovolanie odôvodnil tiež ustanovením a ,

t.j., že konanie je postihnuté tzv. inou vadou konania, ktorá mala za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci a že rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.

Tzv. iné vady konania (t.j. procesné vady, ktoré na rozdiel od vád taxatívne

vymenovaných v nezakladajú zmätočnosť rozhodnutia a ktorých základom je

porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom konaní

a dôsledkom nesprávne rozhodnutie súdu) a nesprávne právne posúdenie veci sú síce

relevantnými dovolacími dôvodmi, samé osebe však prípustnosť dovolania nezakladajú.

Pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky prípustnosti dovolania (o aký prípad išlo v danej

veci), nemožno napadnuté rozhodnutie podrobiť preskúmaniu po vecnej a právnej stránke.

Dovolanie je totiž podľa upravené ako mimoriadny opravný

prostriedok, ktorým nemožno napadnúť každé rozhodnutie odvolacieho súdu, ale len tie,

o ktorých to zákon výslovne ustanovuje.

Keďže v danej veci nebolo dovolanie procesne prípustné, nemohol dovolací súd

pristúpiť k preskúmaniu správnosti právneho posúdenia veci súdmi nižších stupňov (všetkými

senátmi najvyššieho súdu je zhodne zastávaný názor, že nesprávne právne posúdenie veci nie

je procesnou vadou v zmysle ) a zaoberať sa tzv. inými vadami konania

namietanými v dovolaní. Aj pokiaľ dovolateľ namietal nesprávnosť skutkových zistení, tieto

by mohli prípadne zakladať (len) tzv. inú vadu konania majúcu za následok nesprávne

9

rozhodnutie vo veci (nie nedostatok, ktorý by v rozhodovacej praxi Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky bol považovaný za dôvod, ktorý zakladá procesnú vadu konania

v zmysle , pretože ním nie je znemožnená realizácia procesných

oprávnení účastníka konania). Vadu tejto povahy však možno namietať iba v procesne

prípustnom dovolaní (čo nebol daný prípad).

Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania

nemožno vyvodiť z ustanovenia , ani z ustanovenia Preto Najvyšší

súd Slovenskej republiky dovolanie navrhovateľa podľa v spojení s

ods. 1 písm. c/ ako také, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je

prípustné, odmietol. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa

napadnutým rozsudkom z hľadiska jeho vecnej správnosti.

V dovolacom konaní úspešnému odporcovi vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho

konania proti navrhovateľovi, ktorý úspech nemal ( v spojení s

ods. 1 a ). Tieto Najvyšší súd Slovenskej republiky priznal za jeden

úkon právnej pomoci (vyjadrenie k dovolaniu z 15. októbra 2012, č.l. 461) po 58,69 € spolu

s režijným paušálom 7,63 € vo výške 66,32 € (§ 11 ods. 1 písm. a/, § 14 ods. 1 písm. c/, § 16

ods. 3 vyhlášky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie

právnych služieb).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 12. decembra 2012

JUDr. Ladislav Górász, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová