Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
786/387159.54495a.pdf
PDF · 155.85 KB
No categories available
2Cdo/220/2012
R O Z S U D O K
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu
JUDr. Martina Vladika a členov senátu JUDr. Jozefa Kolcuna a JUDr. Viery Petríkovej,
v právnej veci žalobkyne G. D., bývajúcej v P., zastúpenej JUDr. F. K., advokátom v P.,
proti žalovanej T., so sídlom v B., zastúpenej JUDr. J. L., advokátom v B., o určenie
trvania pracovného pomeru s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Prešov pod
sp. zn. 10 C 214/2008, o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Prešove
z 1. decembra 2010 sp. zn. 15 Co 85/2010, takto
rozhodol:
Dovolanie z a m i e t a .
Žalovanej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Prešov rozsudkom (prvým v poradí) zo 6. mája 2009 č.k.
10 C 214/2008-47 v spojení s opravným uznesením z 8. júna 2009 č.k.
10 C 214/2008-52 návrh žalobkyne zamietol. Žalovanej náhradu trov konania nepriznal
(§ 142 ods. 1 O.s.p.). Súd dospel k záveru, že vo veci nie je daný naliehavý právny
záujem na požadovanom určení (§ 80 písm. c/ O.s.p.).
Krajský súd v Prešove na odvolanie žalobkyne uznesením z 20. novembra 2009
sp. zn. 4 Co 123/2009 zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na ďalšie
konanie.
Okresný súd Prešov rozsudkom (druhým v poradí) z 9. apríla 2010 č.k.
10 C 214/2008-91 určil, že pracovný pomer medzi žalobkyňou ako zamestnankyňou
a žalovanou ako zamestnávateľom naďalej trvá. Žalovanej uložil povinnosť prideľovať
žalobkyni naďalej prácu podľa pracovnej zmluvy a dohody o dočasnom pridelení
zamestnanca na výkon práce k užívateľskému zamestnávateľovi z 13. marca 2007. Nárok
žalobkyne na náhradu mzdy vylúčil na samostatné konanie (§ 112 ods. 2 O.s.p.),
v ktorom rozhodne aj o trovách celého konania. Rozhodnutie odôvodnil poukazom
na § 59, § 15, § 42 ods. 1 a § 58 Zákonníka práce, ako aj § 80 písm. c/ O.s.p. Uviedol, že
medzi účastníkmi konania bola 13. marca 2007 uzavretá pracovná zmluva a dohoda
o dočasnom pridelení zamestnanca na výkon práce k užívateľskému zamestnávateľovi,
v zmysle ktorej od 15. marca 2007 pracovala žalobkyňa v spoločnosti S. ako
multifunkčný agent Call Centra s miestom výkonu práce K. a s dohodnutou mzdou
12 000 Sk brutto. Pracovný pomer bol dohodnutý na dobu určitú od 15. marca 2007 do
ukončenia prác u užívateľského zamestnávateľa so skúšobnou dobou 3 mesiace.
Žalovaná podľa výpisu z obchodného registra vykonávala činnosť agentúry dočasného
zamestnávania na základe povolenia Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny
z 20. decembra 2004 č. X.. Žalovaná mala uzavretú zmluvu so spoločnosťou S., na
základe ktorej pracovalo 200 až 300 jej zamestnancov v pobočkách S. v P., K. a Ž..
Úlohou žalobkyne ako zamestnanca bolo telefonicky kontaktovať klientov podľa
databázy poskytnutej užívateľským zamestnávateľom a ponúkať týmto zákazníkom
vysokorýchlostný internet a zmenu volacích programov s tým, aby zákazníci využívali
pre nich vhodnejší volací program. Pri kontakte s klientmi mala žalobkyňa splniť
stanovené limity pri získaní nových klientov vysokorýchlostného internetu ako aj počtu
klientov so zmenou volacích programov. Dňa 6. mája 2008 bola žalobkyni doručená
výzva na odstránenie nedostatkov s tým, že nespokojnosť s jej pracovnými výsledkami
spočívala v neplnení predajných plánov napriek pravidelným brífingom, školeniam a
kaučingom poskytovaných zamestnávateľom. Stanovený plán za mesiac január až apríl
2008 nesplnila. Z tohto dôvodu jej bol stanovený plán v počte predaných produktov
v mesiaci máj 2008 pod hrozbou skončenia pracovného pomeru výpoveďou podľa § 63
ods. 1 písm. d/ bod 4 Zákonníka práce. Mailovou poštou z 15. júla 2008 oznámil
užívateľský zamestnávateľ žalovanej, že so žalobkyňou končí pracovný pomer
k 15. júlu 2008 z dôvodu slabého pracovného výkonu. Následne žalovaná oznámila
žalobkyni, že dňom 16. júla 2008 došlo k skončeniu pracovného pomeru dohodnutého na
dobu určitú podľa § 71 ods. 1 Zákonníka práce. Toto oznámenie žalobkyňa prevzala
21. júla 2008. Súd konštatoval, že žalovaná je agentúrou dočasného zamestnávania, teda
ako právnická osoba zamestnáva občana v pracovnom pomere na účely jeho dočasného
pridelenia k užívateľskému zamestnávateľovi. Ide o pracovnoprávny vzťah osobitnej
povahy, kde právnu pozíciu zamestnávateľa vykonáva nielen skutočný zamestnávateľ, ale
aj užívateľský zamestnávateľ. Súčasťou písomnej dohody o dočasnom pridelení je aj
doba, na ktorú sa dočasné pridelenie dohodlo. V danej veci bola doba dočasného
pridelenia dohodnutá do ukončenia prác u užívateľského zamestnávateľa. Súd mal za to,
že dobu trvania pracovného pomeru nie je nutné vymedziť konkrétnym dátumom alebo
termínom, ale jeho koniec je možné ohraničiť aj udalosťou, ktorá nastane nezávisle od
vôle jedného, či druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu, za čo však nepovažoval
prípad žalobkyne. Nesúhlasil s názorom, že pracovný pomer môže byť skončený zo
strany zamestnávateľa kedykoľvek len s poukazom na to, že s jeho prácou nie je
spokojný užívateľský zamestnávateľ. Toto považoval za diskrimináciu takéhoto
zamestnanca v porovnaní s riadnym zamestnancom užívateľského zamestnávateľa a tiež
za obchádzanie kogentných ustanovení Zákonníka práce, ktoré slúžia na ochranu
zamestnanca v pracovnoprávnom vzťahu. Uviedol, že dočasné pridelenie končí dňom
ukončenia objednávky. Súd mal za to, že pracovný pomer medzi účastníkmi trvá naďalej
z dôvodu, že nedošlo k ukončeniu prác u užívateľského zamestnávateľa.
Krajský súd v Prešove na odvolanie žalovanej rozsudkom z 1. decembra 2010
sp. zn. 15 Co 85/2010 rozsudok vo veci samej zmenil tak, že žalobu zamietol.
Rozhodnutie odôvodnil tým, že súd prvého stupňa svoje rozhodnutie prevažne zdôvodnil
zákazom diskriminácie zamestnanca prideleného na výkon práce u užívateľského
zamestnávateľa v porovnaní s riadnym zamestnancom užívateľského zamestnávateľa.
Ústavný princíp rovnosti pred zákonom (čl. 12 Ústavy SR) sa v pracovnom práve
prejavuje ako právo na rovnaké zaobchádzanie, resp. právo na rovnoprávnosť. Právo
na rovnaké zaobchádzanie v oblasti pracovnoprávnych vzťahov Zákonník práce
uskutočňuje zákazom priamej i nepriamej diskriminácie, ktorý po obsahovej stránke
začleňuje jednak do obsahu základných zásad Zákonníka práce, ale aj v § 13 Zákonníka
práce, ktorý tvorí súčasť normatívneho textu Zákonníka práce. Zákaz diskriminácie
upravený v Zákonníku práce smeruje k zabezpečeniu rovnosti subjektov pracovného
práva. Predpokladom záveru, že zamestnávateľ sa voči zamestnancovi správal
diskriminačne, resp. v rozpore s dobrými mravmi, je posúdenie prístupu zamestnávateľa
voči dotknutému zamestnancovi v porovnaní so zamestnancom v rovnakom alebo
vo veľmi obdobnom pracovnom zaradení. Podľa § 58 ods. 2 Zákonníka práce v pracovnej
zmluve uzatvorenej medzi agentúrou dočasného zamestnávania a zamestnancom sa
agentúra dočasného zamestnávania zaviaže zabezpečiť zamestnancovi dočasný výkon
práce u užívateľského zamestnávateľa a dohodnú sa podmienky zamestnania.
Zo samotného znenia tohto ustanovenia vyplýva, že nejde o trvalý pracovný pomer, ale
o dočasný výkon práce. Práve dočasnosť je charakteristickým znakom tohto
pracovnoprávneho vzťahu, čo so sebou zákonite prináša aj určité rozdielnosti zákonom
priamo stanovené. Nie je preto namieste z pohľadu diskriminácie posudzovať právne
úkony zamestnávateľa alebo agentúry dočasného zamestnávania voči dočasne
pridelenému zamestnancovi s právnymi úkonmi zamestnávateľa voči zamestnancom
v trvalom pracovnom pomere. V konkrétnom prípade by bolo možné porovnať postup
agentúry dočasného zamestnávania voči žalobkyni len s postupom agentúry (žalovanej)
voči zamestnancovi v rovnakom právnom postavení, v akom sa nachádzala žalobkyňa,
teda vo vzťahu k zamestnancovi dočasne pridelenom na výkon práce u užívateľského
zamestnávateľa. Doba trvania pracovného pomeru bola dohodnutá na čas od 15. marca
2007 do ukončenia prác u užívateľského zamestnávateľa. Pracovná zmluva a dohoda
o dočasnom pridelení zamestnanca na výkon práce k užívateľskému zamestnávateľovi
bola dohodnutá individuálne medzi účastníkmi konania, preto výklad dohodnutých
podmienok je potrebné obmedziť výlučne na subjekty tohto pracovnoprávneho vzťahu.
Pokiaľ žalovaná viazala ukončenie pracovnoprávneho vzťahu uzavretého so žalobkyňou
na skutočnosť existujúcu na strane užívateľského zamestnávateľa, je práve táto
skutočnosť právnou skutočnosťou, ktorá spôsobuje zánik uvedeného pracovnoprávneho
vzťahu. K ukončeniu prác u užívateľského zamestnávateľa mohlo totižto dôjsť
rozhodnutím užívateľského zamestnávateľa nielen z dôvodu nespokojnosti s pracovnými
výkonmi žalobkyne, ale aj napríklad znížením dopytu služieb užívateľského
zamestnávateľa a s ním súvisiace zníženie počtu dočasne pridelených zamestnancov.
Za situácie, že užívateľský zamestnávateľ oznámil ukončenie prác žalobkyne u neho,
došlo k skončeniu pracovného pomeru uplynutím času, na ktorý sa dohodol, teda
k splneniu zákonných podmienok uvedených v § 58 ods. 10 Zákonníka práce, ako aj
k splneniu dohodnutých podmienok zmluvou z 13. marca 2007 (bod 12). Odvolací súd
na základe uvedeného zmenil rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku vo veci samej
podľa § 220 O.s.p. tak, že návrh zamietol.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala žalobkyňa dovolanie. Navrhla,
aby dovolací súd zmenil rozsudok odvolacieho súdu tak, že určí, že pracovný pomer
medzi účastníkmi konania trvá naďalej a že žalovaná je povinná prideľovať žalobkyni
prácu aj naďalej. Prípustnosť dovolania vyvodzovala z § 238 ods. 1 O.s.p. a jeho
dôvodnosť z § 241 ods. 2. písm. c/ O.s.p. Uviedla, že odvolací súd vec nesprávne právne
posúdil. Je názoru, že súd prvého stupňa dostatočne zistil skutkový stav a správnym
hodnotením dôkazov dospel aj k správnemu právnemu názoru a rozhodnutiu. Z počtu
pracovníkov, ktorí práce vykonávali jednoznačne vyplýva, že práce nezanikli, ale
výpovede boli dané iba zo strany užívateľského zamestnávateľa nepohodlným
pracovníkom. Tieto výpovede nesúviseli so zánikom prác, ale sa opierali o iné dôvody.
S takýmto ponímaním pojmu „ukončenie prác“ nemožno súhlasiť. Doba trvania
pracovného pomeru bola vymedzená neurčite.
K dovolaniu žalobkyne sa vyjadrila žalovaná a navrhla jej dovolanie zamietnuť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.)
po zistení, že dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpená
advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto
opravným prostriedkom (§ 238 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok bez
nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, že
dovolanie žalobkyne nie je dôvodné.
V zmysle § 241 ods. 2 O.s.p. môže byť dovolanie podané iba z dôvodov, že
a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou,
ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom
dovolania, ale i v dovolaní uplatnenými dôvodmi. Obligatórne (§ 242 ods. 1 O.s.p.) sa
zaoberá procesnými vadami uvedenými v § 237 O.s.p. a tiež tzv. inými vadami konania,
pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom
neposudzuje len podľa toho, ako ich dovolateľ označil, ale podľa obsahu tohto opravného
prostriedku.
Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 druhá veta O.s.p.) skúmať vždy, či
napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou
z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., zaoberal sa dovolací súd predovšetkým
otázkou, či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237
písm. a/ až g/ O.s.p. (t.j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu,
nedostatku spôsobilosti účastníka byť účastníkom konania, nedostatku riadneho
zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekážku veci právoplatne rozhodnutej
alebo už prv začatého konania, prípad nedostatku návrhu na začatie konania tam, kde
konanie sa mohlo začať len na takýto návrh, prípad odňatia možnosti účastníka pred
súdom konať, alebo prípad rozhodovania vylúčeným sudcom či súdom nesprávne
obsadeným). Dovolateľka vady v zmysle § 237 nenamietala a tieto nezistil ani dovolací
súd.
Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak nie je
v dovolaní namietaná, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných
v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je vecná nesprávnosť,
ktorej základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu
v občianskom súdnom konaní. Ani vadu tejto povahy dovolateľka nenamietala a jej
existencia nevyšla v dovolacom konaní najavo.
Dovolateľka namieta, že zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne
právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej
vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny
právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových
záverov vyvodil nesprávne právne závery.
Posúdiť, či je napadnutý rozsudok odvolacieho súdu so zreteľom na uplatnený
dovolací dôvod (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) obsahovo konkretizovanému dovolacími
námietkami správny (§ 243b ods. 1 O.s.p.) znamená v danom prípade preskúmať
opodstatnenosť odvolacím súdom vysloveného právneho názoru, že v danom prípade
došlo k skončeniu pracovného pomeru uplynutím dohodnutej doby.
Podľa § 58 ods. 10 zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce (v znení účinnom
do 31. augusta 2007) dočasné pridelenie sa skončí uplynutím času, na ktorý sa dohodlo.
Pred uplynutím tohto času sa končí dočasné pridelenie dohodou účastníkov pracovného
pomeru alebo jednostranným skončením účastníkov na základe dohodnutých podmienok.
Podľa § 59 ods. 2 Zákonníka práce pracovný pomer dohodnutý na určitú dobu sa
skončí uplynutím dohodnutej doby.
Zo spisu je zrejmé, že medzi účastníkmi konania bola 13. marca 2007 uzavretá
pracovná zmluva a dohoda o dočasnom pridelení zamestnanca na výkon práce
k užívateľskému zamestnávateľovi (ďalej len „zmluva“). Podľa tejto zmluvy
od 15. marca 2007 pracovala žalobkyňa v spoločnosti S. Pracovný pomer bol dohodnutý
na dobu určitú od 15. marca 2007 do ukončenia prác u užívateľského zamestnávateľa so
skúšobnou dobou 3 mesiace. Podľa bodu 12 zmluvy zamestnávateľ môže jednostranne
ukončiť dočasné pridelenie zamestnanca u užívateľského zamestnávateľa pred uplynutím
dojednanej doby dočasného pridelenia v prípade, že užívateľský zamestnávateľ ukončí
objednávku na výkon práce zamestnanca. Dočasné pridelenie tak končí dňom ukončenia
objednávky.
V danej veci užívateľský zamestnávateľ prostredníctvom e-mailu 15. júla 2008
oznámil žalovanej ukončenie objednávky na výkon prác žalobkyňou (č.l. 22 spisu).
Následne žalovaná listom zo 16. júla 2008 oznámila žalobkyni, že pracovný pomer sa
končí uplynutím dohodnutej doby. Dovolací súd rovnako uvádza, že inštitút dočasného
pridelenia bol vytvorený práve za účelom zabezpečenia flexibility pracovnej sily
v nadväznosti na trh práce.
Žalovaná viazala skončenie pracovnoprávneho vzťahu uzavretého so žalobkyňou
na skutočnosť existujúcu na strane užívateľského zamestnávateľa. Užívateľský
zamestnávateľ oznámil ukončenie prác žalobkyne u neho a preto došlo k skončeniu
pracovného pomeru uplynutím dohodnutej doby, pretože týmto oznámením v zmysle
dohodnutých podmienok v zmluve (bod 12) došlo k skončeniu dočasného pridelenia
a toto bola zároveň skutočnosť, ktorá vymedzovala trvanie pracovného pomeru
(„od 15. marca 2007 do ukončenia prác u užívateľského zamestnávateľa”).
Vzhľadom na uvedené sa dovolací súd s právnym názorom vysloveným
v rozsudku krajského súdu stotožnil a to aj pokiaľ ide na námietku diskriminácie.
V danom prípade bolo totiž možné porovnávať len postup voči zamestnancovi
v rovnakom právnom postavení, v akom sa nachádzala žalobkyňa, teda vo vzťahu
k zamestnancovi dočasne pridelenom na výkon práce u užívateľského zamestnávateľa
(tak ako správne uviedol odvolací súd).
Z uvedeného vyplýva, že rozsudok odvolacieho súdu bol z hľadiska uplatnených
dovolacích dôvodov správny. Pretože nebolo zistené, že by rozsudok odvolacieho súdu
bol postihnutý vadou uvedenou v § 237 O.s.p., alebo tzv. inou vadou konania v zmysle
ustanovenia § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p., ktorá mohla mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalobkyne podľa
§ 243b ods. 1 O.s.p. zamietol.
V dovolacom konaní procesne úspešnej žalovanej vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti žalobkyni, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p., § 224
ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd jej však ich náhradu nepriznal
z dôvodu, že nepodala návrh na ich priznanie (§ 151 ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 18. decembra 2012
JUDr. Martin Vladik, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová