Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2Cdo/220/2012

R O Z S U D O K

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu

JUDr. Martina Vladika a členov senátu JUDr. Jozefa Kolcuna a JUDr. Viery Petríkovej,

v právnej veci žalobkyne G. D., bývajúcej v P., zastúpenej JUDr. F. K., advokátom v P.,

proti žalovanej T., so sídlom v B., zastúpenej JUDr. J. L., advokátom v B., o určenie

trvania pracovného pomeru s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Prešov pod

sp. zn. , o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Prešove

z 1. decembra 2010 sp. zn. , takto

rozhodol:

Dovolanie z a m i e t a .

Žalovanej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Prešov rozsudkom (prvým v poradí) zo 6. mája 2009 č.k.

-47 v spojení s opravným uznesením z 8. júna 2009 č.k.

-52 návrh žalobkyne zamietol. Žalovanej náhradu trov konania nepriznal

( ). Súd dospel k záveru, že vo veci nie je daný naliehavý právny

záujem na požadovanom určení ( ).

2

Krajský súd v Prešove na odvolanie žalobkyne uznesením z 20. novembra 2009

sp. zn. zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na ďalšie

konanie.

Okresný súd Prešov rozsudkom (druhým v poradí) z 9. apríla 2010 č.k.

-91 určil, že pracovný pomer medzi žalobkyňou ako zamestnankyňou

a žalovanou ako zamestnávateľom naďalej trvá. Žalovanej uložil povinnosť prideľovať

žalobkyni naďalej prácu podľa pracovnej zmluvy a dohody o dočasnom pridelení

zamestnanca na výkon práce k užívateľskému zamestnávateľovi z 13. marca 2007. Nárok

žalobkyne na náhradu mzdy vylúčil na samostatné konanie ( ),

v ktorom rozhodne aj o trovách celého konania. Rozhodnutie odôvodnil poukazom

na , , a , ako aj Uviedol, že

medzi účastníkmi konania bola 13. marca 2007 uzavretá pracovná zmluva a dohoda

o dočasnom pridelení zamestnanca na výkon práce k užívateľskému zamestnávateľovi,

v zmysle ktorej od 15. marca 2007 pracovala žalobkyňa v spoločnosti S. ako

multifunkčný agent Call Centra s miestom výkonu práce K. a s dohodnutou mzdou

12 000 Sk brutto. Pracovný pomer bol dohodnutý na dobu určitú od 15. marca 2007 do

ukončenia prác u užívateľského zamestnávateľa so skúšobnou dobou 3 mesiace.

Žalovaná podľa výpisu z obchodného registra vykonávala činnosť agentúry dočasného

zamestnávania na základe povolenia Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny

z 20. decembra 2004 č. X.. Žalovaná mala uzavretú zmluvu so spoločnosťou S., na

základe ktorej pracovalo 200 až 300 jej zamestnancov v pobočkách S. v P., K. a Ž..

Úlohou žalobkyne ako zamestnanca bolo telefonicky kontaktovať klientov podľa

databázy poskytnutej užívateľským zamestnávateľom a ponúkať týmto zákazníkom

vysokorýchlostný internet a zmenu volacích programov s tým, aby zákazníci využívali

pre nich vhodnejší volací program. Pri kontakte s klientmi mala žalobkyňa splniť

stanovené limity pri získaní nových klientov vysokorýchlostného internetu ako aj počtu

klientov so zmenou volacích programov. Dňa 6. mája 2008 bola žalobkyni doručená

výzva na odstránenie nedostatkov s tým, že nespokojnosť s jej pracovnými výsledkami

spočívala v neplnení predajných plánov napriek pravidelným brífingom, školeniam a

kaučingom poskytovaných zamestnávateľom. Stanovený plán za mesiac január až apríl

3

2008 nesplnila. Z tohto dôvodu jej bol stanovený plán v počte predaných produktov

v mesiaci máj 2008 pod hrozbou skončenia pracovného pomeru výpoveďou podľa § 63

ods. 1 písm. d/ bod 4 . Mailovou poštou z 15. júla 2008 oznámil

užívateľský zamestnávateľ žalovanej, že so žalobkyňou končí pracovný pomer

k 15. júlu 2008 z dôvodu slabého pracovného výkonu. Následne žalovaná oznámila

žalobkyni, že dňom 16. júla 2008 došlo k skončeniu pracovného pomeru dohodnutého na

dobu určitú podľa . Toto oznámenie žalobkyňa prevzala

21. júla 2008. Súd konštatoval, že žalovaná je agentúrou dočasného zamestnávania, teda

ako právnická osoba zamestnáva občana v pracovnom pomere na účely jeho dočasného

pridelenia k užívateľskému zamestnávateľovi. Ide o pracovnoprávny vzťah osobitnej

povahy, kde právnu pozíciu zamestnávateľa vykonáva nielen skutočný zamestnávateľ, ale

aj užívateľský zamestnávateľ. Súčasťou písomnej dohody o dočasnom pridelení je aj

doba, na ktorú sa dočasné pridelenie dohodlo. V danej veci bola doba dočasného

pridelenia dohodnutá do ukončenia prác u užívateľského zamestnávateľa. Súd mal za to,

že dobu trvania pracovného pomeru nie je nutné vymedziť konkrétnym dátumom alebo

termínom, ale jeho koniec je možné ohraničiť aj udalosťou, ktorá nastane nezávisle od

vôle jedného, či druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu, za čo však nepovažoval

prípad žalobkyne. Nesúhlasil s názorom, že pracovný pomer môže byť skončený zo

strany zamestnávateľa kedykoľvek len s poukazom na to, že s jeho prácou nie je

spokojný užívateľský zamestnávateľ. Toto považoval za diskrimináciu takéhoto

zamestnanca v porovnaní s riadnym zamestnancom užívateľského zamestnávateľa a tiež

za obchádzanie kogentných ustanovení , ktoré slúžia na ochranu

zamestnanca v pracovnoprávnom vzťahu. Uviedol, že dočasné pridelenie končí dňom

ukončenia objednávky. Súd mal za to, že pracovný pomer medzi účastníkmi trvá naďalej

z dôvodu, že nedošlo k ukončeniu prác u užívateľského zamestnávateľa.

Krajský súd v Prešove na odvolanie žalovanej rozsudkom z 1. decembra 2010

sp. zn. rozsudok vo veci samej zmenil tak, že žalobu zamietol.

Rozhodnutie odôvodnil tým, že súd prvého stupňa svoje rozhodnutie prevažne zdôvodnil

zákazom diskriminácie zamestnanca prideleného na výkon práce u užívateľského

zamestnávateľa v porovnaní s riadnym zamestnancom užívateľského zamestnávateľa.

Ústavný princíp rovnosti pred zákonom ( SR) sa v pracovnom práve

prejavuje ako právo na rovnaké zaobchádzanie, resp. právo na rovnoprávnosť. Právo

na rovnaké zaobchádzanie v oblasti pracovnoprávnych vzťahov

uskutočňuje zákazom priamej i nepriamej diskriminácie, ktorý po obsahovej stránke

začleňuje jednak do obsahu základných zásad , ale aj v Zákonníka

práce, ktorý tvorí súčasť normatívneho textu . Zákaz diskriminácie

upravený v smeruje k zabezpečeniu rovnosti subjektov pracovného

práva. Predpokladom záveru, že zamestnávateľ sa voči zamestnancovi správal

diskriminačne, resp. v rozpore s dobrými mravmi, je posúdenie prístupu zamestnávateľa

voči dotknutému zamestnancovi v porovnaní so zamestnancom v rovnakom alebo

vo veľmi obdobnom pracovnom zaradení. Podľa v pracovnej

zmluve uzatvorenej medzi agentúrou dočasného zamestnávania a zamestnancom sa

agentúra dočasného zamestnávania zaviaže zabezpečiť zamestnancovi dočasný výkon

práce u užívateľského zamestnávateľa a dohodnú sa podmienky zamestnania.

Zo samotného znenia tohto ustanovenia vyplýva, že nejde o trvalý pracovný pomer, ale

o dočasný výkon práce. Práve dočasnosť je charakteristickým znakom tohto

pracovnoprávneho vzťahu, čo so sebou zákonite prináša aj určité rozdielnosti zákonom

priamo stanovené. Nie je preto namieste z pohľadu diskriminácie posudzovať právne

úkony zamestnávateľa alebo agentúry dočasného zamestnávania voči dočasne

pridelenému zamestnancovi s právnymi úkonmi zamestnávateľa voči zamestnancom

v trvalom pracovnom pomere. V konkrétnom prípade by bolo možné porovnať postup

agentúry dočasného zamestnávania voči žalobkyni len s postupom agentúry (žalovanej)

voči zamestnancovi v rovnakom právnom postavení, v akom sa nachádzala žalobkyňa,

teda vo vzťahu k zamestnancovi dočasne pridelenom na výkon práce u užívateľského

zamestnávateľa. Doba trvania pracovného pomeru bola dohodnutá na čas od 15. marca

2007 do ukončenia prác u užívateľského zamestnávateľa. Pracovná zmluva a dohoda

o dočasnom pridelení zamestnanca na výkon práce k užívateľskému zamestnávateľovi

bola dohodnutá individuálne medzi účastníkmi konania, preto výklad dohodnutých

podmienok je potrebné obmedziť výlučne na subjekty tohto pracovnoprávneho vzťahu.

Pokiaľ žalovaná viazala ukončenie pracovnoprávneho vzťahu uzavretého so žalobkyňou

na skutočnosť existujúcu na strane užívateľského zamestnávateľa, je práve táto

skutočnosť právnou skutočnosťou, ktorá spôsobuje zánik uvedeného pracovnoprávneho

vzťahu. K ukončeniu prác u užívateľského zamestnávateľa mohlo totižto dôjsť

rozhodnutím užívateľského zamestnávateľa nielen z dôvodu nespokojnosti s pracovnými

výkonmi žalobkyne, ale aj napríklad znížením dopytu služieb užívateľského

zamestnávateľa a s ním súvisiace zníženie počtu dočasne pridelených zamestnancov.

Za situácie, že užívateľský zamestnávateľ oznámil ukončenie prác žalobkyne u neho,

došlo k skončeniu pracovného pomeru uplynutím času, na ktorý sa dohodol, teda

k splneniu zákonných podmienok uvedených v , ako aj

k splneniu dohodnutých podmienok zmluvou z 13. marca 2007 (bod 12). Odvolací súd

na základe uvedeného zmenil rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku vo veci samej

podľa tak, že návrh zamietol.

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala žalobkyňa dovolanie. Navrhla,

aby dovolací súd zmenil rozsudok odvolacieho súdu tak, že určí, že pracovný pomer

medzi účastníkmi konania trvá naďalej a že žalovaná je povinná prideľovať žalobkyni

prácu aj naďalej. Prípustnosť dovolania vyvodzovala z a jeho

dôvodnosť z . písm. c/ Uviedla, že odvolací súd vec nesprávne právne

posúdil. Je názoru, že súd prvého stupňa dostatočne zistil skutkový stav a správnym

hodnotením dôkazov dospel aj k správnemu právnemu názoru a rozhodnutiu. Z počtu

pracovníkov, ktorí práce vykonávali jednoznačne vyplýva, že práce nezanikli, ale

výpovede boli dané iba zo strany užívateľského zamestnávateľa nepohodlným

pracovníkom. Tieto výpovede nesúviseli so zánikom prác, ale sa opierali o iné dôvody.

S takýmto ponímaním pojmu „ukončenie prác“ nemožno súhlasiť. Doba trvania

pracovného pomeru bola vymedzená neurčite.

K dovolaniu žalobkyne sa vyjadrila žalovaná a navrhla jej dovolanie zamietnuť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( )

po zistení, že dovolanie podala včas účastníčka konania ( ), zastúpená

advokátom ( ), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto

opravným prostriedkom ( ), preskúmal napadnutý rozsudok bez

6

nariadenia dovolacieho pojednávania ( ) a dospel k záveru, že

dovolanie žalobkyne nie je dôvodné.

V zmysle môže byť dovolanie podané iba z dôvodov, že

a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v , b/ konanie je postihnuté inou vadou,

ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva

na nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom

dovolania, ale i v dovolaní uplatnenými dôvodmi. Obligatórne ( ) sa

zaoberá procesnými vadami uvedenými v a tiež tzv. inými vadami konania,

pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom

neposudzuje len podľa toho, ako ich dovolateľ označil, ale podľa obsahu tohto opravného

prostriedku.

Vzhľadom na zákonnú povinnosť ( druhá veta ) skúmať vždy, či

napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou

z procesných vád uvedených v , zaoberal sa dovolací súd predovšetkým

otázkou, či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237

písm. a/ až g/ (t.j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu,

nedostatku spôsobilosti účastníka byť účastníkom konania, nedostatku riadneho

zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekážku veci právoplatne rozhodnutej

alebo už prv začatého konania, prípad nedostatku návrhu na začatie konania tam, kde

konanie sa mohlo začať len na takýto návrh, prípad odňatia možnosti účastníka pred

súdom konať, alebo prípad rozhodovania vylúčeným sudcom či súdom nesprávne

obsadeným). Dovolateľka vady v zmysle § 237 nenamietala a tieto nezistil ani dovolací

súd.

Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak nie je

v dovolaní namietaná, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných

v nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je vecná nesprávnosť,

ktorej základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu

v občianskom súdnom konaní. Ani vadu tejto povahy dovolateľka nenamietala a jej

existencia nevyšla v dovolacom konaní najavo.

Dovolateľka namieta, že zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu spočíva

na nesprávnom právnom posúdení veci ( ).

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne

právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej

vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny

právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových

záverov vyvodil nesprávne právne závery.

Posúdiť, či je napadnutý rozsudok odvolacieho súdu so zreteľom na uplatnený

dovolací dôvod ( ) obsahovo konkretizovanému dovolacími

námietkami správny ( ) znamená v danom prípade preskúmať

opodstatnenosť odvolacím súdom vysloveného právneho názoru, že v danom prípade

došlo k skončeniu pracovného pomeru uplynutím dohodnutej doby.

Podľa (v znení účinnom

do 31. augusta 2007) dočasné pridelenie sa skončí uplynutím času, na ktorý sa dohodlo.

Pred uplynutím tohto času sa končí dočasné pridelenie dohodou účastníkov pracovného

pomeru alebo jednostranným skončením účastníkov na základe dohodnutých podmienok.

Podľa pracovný pomer dohodnutý na určitú dobu sa

skončí uplynutím dohodnutej doby.

Zo spisu je zrejmé, že medzi účastníkmi konania bola 13. marca 2007 uzavretá

pracovná zmluva a dohoda o dočasnom pridelení zamestnanca na výkon práce

k užívateľskému zamestnávateľovi (ďalej len „zmluva“). Podľa tejto zmluvy

od 15. marca 2007 pracovala žalobkyňa v spoločnosti S. Pracovný pomer bol dohodnutý

na dobu určitú od 15. marca 2007 do ukončenia prác u užívateľského zamestnávateľa so

skúšobnou dobou 3 mesiace. Podľa bodu 12 zmluvy zamestnávateľ môže jednostranne

ukončiť dočasné pridelenie zamestnanca u užívateľského zamestnávateľa pred uplynutím

dojednanej doby dočasného pridelenia v prípade, že užívateľský zamestnávateľ ukončí

objednávku na výkon práce zamestnanca. Dočasné pridelenie tak končí dňom ukončenia

objednávky.

V danej veci užívateľský zamestnávateľ prostredníctvom e-mailu 15. júla 2008

oznámil žalovanej ukončenie objednávky na výkon prác žalobkyňou (č.l. 22 spisu).

Následne žalovaná listom zo 16. júla 2008 oznámila žalobkyni, že pracovný pomer sa

končí uplynutím dohodnutej doby. Dovolací súd rovnako uvádza, že inštitút dočasného

pridelenia bol vytvorený práve za účelom zabezpečenia flexibility pracovnej sily

v nadväznosti na trh práce.

Žalovaná viazala skončenie pracovnoprávneho vzťahu uzavretého so žalobkyňou

na skutočnosť existujúcu na strane užívateľského zamestnávateľa. Užívateľský

zamestnávateľ oznámil ukončenie prác žalobkyne u neho a preto došlo k skončeniu

pracovného pomeru uplynutím dohodnutej doby, pretože týmto oznámením v zmysle

dohodnutých podmienok v zmluve (bod 12) došlo k skončeniu dočasného pridelenia

a toto bola zároveň skutočnosť, ktorá vymedzovala trvanie pracovného pomeru

(„od 15. marca 2007 do ukončenia prác u užívateľského zamestnávateľa”).

Vzhľadom na uvedené sa dovolací súd s právnym názorom vysloveným

v rozsudku krajského súdu stotožnil a to aj pokiaľ ide na námietku diskriminácie.

V danom prípade bolo totiž možné porovnávať len postup voči zamestnancovi

v rovnakom právnom postavení, v akom sa nachádzala žalobkyňa, teda vo vzťahu

k zamestnancovi dočasne pridelenom na výkon práce u užívateľského zamestnávateľa

(tak ako správne uviedol odvolací súd).

Z uvedeného vyplýva, že rozsudok odvolacieho súdu bol z hľadiska uplatnených

dovolacích dôvodov správny. Pretože nebolo zistené, že by rozsudok odvolacieho súdu

9

bol postihnutý vadou uvedenou v , alebo tzv. inou vadou konania v zmysle

ustanovenia , ktorá mohla mať za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalobkyne podľa

zamietol.

V dovolacom konaní procesne úspešnej žalovanej vzniklo právo na náhradu trov

dovolacieho konania proti žalobkyni, ktorá úspech nemala ( ,

ods. 1 a ). Dovolací súd jej však ich náhradu nepriznal

z dôvodu, že nepodala návrh na ich priznanie ( ).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom

hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 18. decembra 2012

JUDr. Martin Vladik, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová