Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
232/387059.7f2abd.pdf
PDF · 150.17 KB
No categories available
2Sžo/14/2012
Najvyšší súd 2Sžo/14/2012
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu: H. H., bytom H.H.,
zastúpenej JUDr. Jurajom Füzerom, advokátska kancelária so sídlom M. R. Štefánika
1256/22, Trebišov, proti ţalovanému: Ministerstvo pôdohospodárstva a rozvoja vidieka
Slovenskej republiky, so sídlom Dobrovičova 12, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti
postupu a rozhodnutia ţalovaného č. 32935/2009 z 1. decembra 2009, o odvolaní ţalobkyne
proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 3S 138/2010-57 z 8. novembra 2011, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k.
3S 138/2010-57 z 8. novembra 2011 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie
a rozhodnutie.
O d ô v o d n e n i e :
Krajský súd v Bratislave rozsudkom č. k. 3S 138/2010-57 z 8. novembra 2011
zamietol ţalobu, ktorou sa ţalobkyňa domáhala preskúmania zákonnosti rozhodnutia
ţalovaného č. 32935/2009 z 1. decembra 2009, ktorým potvrdil rozhodnutie Pôdohospodárskej
platobnej agentúry č. 500/1083/75/2008 zo 17. septembra 2009 o neschválení poskytnutia
podpory formou jednotnej platby na plochu z dôvodu nedodrţania deklarovanej výmery za
celý dotačný titul v zmysle čl. 138 ods. 1 tretí pododsek nariadenia ES č. 1973/2004 a súčasne
o vylúčení z poskytovania podpory v sume 3423,96 eur, keď táto čiastka sa odpočíta od
podpory, na ktoré má farmár oprávnenie s súvislosti so ţiadosťami v priebehu troch rokov
nasledujúcich po roku vylúčenia.
Krajský súd rozsudok odôvodnil tým, ţe po preskúmaní spisového materiálu nezistil
ţiadne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali zmenu alebo zrušenie napadnutého rozhodnutia.
Krajský súd „zistil, že Pôdohospodárska platobná agentúra rozhodujúca o žiadosti žalobkyne
zo dňa 15. mája 2008 po krížových kontrolách zistila nezrovnalosti vo výmere deklarovanej
v žiadosti žalobkyne. Keďže na jej oznámenie ohľadne nezrovnalosti reagovala žalobkyňa
potvrdením výmery, uskutočnila sa krížová kontrola KK 2 a následne kontrola na mieste dňa
19. novembra 2008, kde bolo zistené, že na pôdnych blokoch Turňa nad Bodvou 8002/1, Turňa
nad Bodvou 8003/1, Turňa nad Bodvou 8005/2, Turňa nad Bodvou 9001/1, Turňa nad Bodvou
9003/1 a Turňa nad Bodvou 9006/1 okrem žalobkyne deklarovala aj spoločnosť AGREKO,
s.r.o. Kontrolná skupina nevedela na základe predložených dokladov stanoviť, kto
v skutočnosti je oprávneným užívateľom a kto ich aj skutočne užíva, stanovila platobná
agentúra obom žiadateľom na sporných dieloch nulovú výmeru“.
Krajský súd v závere rozsudku uviedol, ţe „žalovaný na základe listinných dôkazov,
výsledkov doplneného dokazovania, vyjadrenia sporných strán došiel k záveru, že z dôvodu
nedodržania deklarovanej výmery nemohla byť žalobkyni poskytnutá podpora na jednotnú
platbu na plochu. S týmto zámerom žalovaného sa súd stotožnil. Vzhľadom na uvedené Krajský
súd v Bratislave po preskúmaní veci dospel k záveru, že správne orgány dostatočne zistili
skutkový stav vec a tento aj po právnej stránke správne posúdili“.
Proti rozsudku krajského súdu podala ţalobkyňa odvolanie a navrhla, aby odvolací súd
rozsudok Krajského súdu v Bratislave zmenil tak, ţe rozhodnutie ţalovaného zruší a vec mu
vráti na ďalšie konanie. Namietala, ţe súd prvého stupňa sa vôbec nevysporiadal s otázkou
povahy väčšinového spoluvlastníka, ktorým je spoločnosť Tores, a.s., a za vadné tieţ
povaţovala technicko-právne dôvody.
Ţalobkyňa poukázala na list vlastníctva č. X. kat. úz. H., z ktorého vyplýva, ţe jej
spoluvlastnícky podiel je vo výške 963/8714290, čo predstavuje 1199,05 m², a
spoluvlastnícky podiel spoločnosti Tores, a.s. je 287813/871290, čo predstavuje výmeru
358359,87 m². Ţalobkyňa uviedla, ţe pozemky uţíva na základe podnájomnej zmluvy, kde
nájomca je syn ţalobkyne, O. H., ktorý má uzatvorenú nájomnú zmluvu so spoločnosťou
Tores, a.s. zo 6. mája 2008, pričom táto spoločnosť nadobudla vlastnícke práva v roku 2007.
Ďalej ţalobkyňa uviedla, ţe na liste vlastníctva č. X. kat. úz. H. spoluvlastnícky podiel
spoločnosti Tores, a.s. predstavuje výmeru 0,1499 ha a na liste vlastníctva č. X. kat. úz. H.
výmeru 35,1758 ha. Celková výmera spoluvlastníckych podielov spoločnosti Tores, a.s. je
71,1758 ha, z toho pre ţalobkyňu prenajíma 35,432414 ha. Spoluvlastnícky podiel ţalobkyne
spolu so spoluvlastníckym podielom jej syna, O. H., na liste vlastníctva č. X. kat. úz. H.
predstavuje výmeru 0,1199 ha, na liste vlastníctva č. X. kat. úz. H. predstavuje výmeru 0,0670
ha a na liste vlastníctva č. X. kat. úz. H. výmeru 2,1149 ha. Celková výmera spoluvlastníckych
podielov ţalobkyne a jej syna, O. H., je 2,3048 ha. Z uvedeného ţalobkyňa vyvodila záver, ţe
vzhľadom na to, ţe Tores, a.s. prenajal H. pôdu o výmere 354324,14 m² a spoluvlastníctvo H.
je vo výmere 23017,49 m², H. zákonne uţívali pôdu vo výmere 377342,63 m².
Podľa ţalobkyne správne orgány akceptovali neplatnú nájomnú zmluvu z 31. októbra
2006 medzi prenajímateľom Pozemkové spoločenstvo Hrhov a nájomcom AGREKO, s.r.o.
Pozemkové spoločenstvo Hrhov podľa ţalobkyne nemá právnu subjektivitu. Predmetom tejto
zmluvy sú pozemky, ktoré v roku 2007 kúpil Tores, a.s.
Ţalobkyňa uviedla, ţe Pôdohospodárska platobná agentúra v dňoch 12. a 13. januára
2012 opakovane vykonala kontrolu na mieste na sporných pozemkoch a doposiaľ ţalobkyni
nepredloţila k podpisu protokol o kontrole. Z toho má ţalobkyňa preukázané, ţe ţalovaný má
pochybnosti o predchádzajúcich kontrolách na mieste na sporných pozemkoch.
Ďalej poukázala na to, ţe v máji 2009 písomne vyzvala AGREKO, s.r.o., PPA
a MPRV SR, aby sa zúčastnili geodetického vytýčenia pozemkov v teréne, včítane vyznačenia
lomových bodov prenajatých pozemkov, ako aj lomových bodov kultúrnych dielikov, avšak
všetci pozvaní vytyčovanie ignorovali, navyše AGREKO, s.r.o. vytýčenie, ktoré bolo v ich
neprospech, zničilo. Ak sa platobná agentúra nezúčastnila vytyčovania v teréne, keď túto
činnosť organizovala ţalobkyňa, ale sama vytýčenie v teréne nevie, resp. nechce realizovať,
zrejme tak nechce ani odhaliť nezákonné poberanie agrodotácie. Pre objektívne rozhodnutie
vo veci je na posúdenie tejto odbornej otázky potrebné vykonať dôkaz znaleckým posudkom.
Ţalovaný vo vyjadrení k odvolaniu povaţuje námietku ţalobkyne ohľadom neplatnosti
nájomnej zmluvy z 31. októbra 2006 medzi Pozemkovým spoločenstvom Hrhov a AGREKO,
s.r.o. za irelevantnú, nakoľko posudzovať platnosť nájomných zmlúv neprináleţí ţalovanému,
ale patrí to do právomoci súdov, pričom ţalobkyňa rozhodnutie súdu o neplatnosti zmluvy
správnemu orgánu nepredloţila.
Ku kontrole vykonanej v dňoch 12. a 13. januára 2012 ţalovaný uviedol, ţe sa
nejednalo o kontrolu vo vzťahu k ţiadosti podanej za rok 2008, ale išlo o kontrolu vzťahujúcu
sa na ţiadosť za rok 2011.
Ţalovaný navrhoval, aby odvolací súd napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave
ako vecne správny potvrdil.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací, podľa § 10 ods. 2 v spojení
s § 250ja OSP, preskúmal napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu
dôvodov odvolania podľa § 212 ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP a dospel
k záveru, ţe odvolanie ţalobkyne je dôvodné.
Podľa § 246 ods. 1 OSP na preskúmavanie rozhodnutí a postupov sú vecne príslušné
krajské súdy, ak zákon neustanovuje inak.
Podľa § 250ja ods. 3 OSP ak odvolací súd dospel k záveru, ţe napadnuté rozhodnutie
správneho orgánu v medziach ţaloby nie je v súlade so zákonom a súd prvého stupňa ţalobu
zamietol, môţe rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť tak, ţe zruší rozhodnutie správneho
orgánu a vráti vec ţalovanému správnemu orgánu na ďalšie konanie. Inak o odvolaní rozhodne
spôsobom podľa § 219 aţ 221 tohto zákona.
Podľa § 219 ods. 2 OSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môţe sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti
dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého
rozhodnutia ďalšie dôvody.
Podľa § 221 ods. 1 písm. f/ OSP súd rozhodnutie zruší, len ak sa účastníkovi konania
postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom.
Podľa § 157 ods. 2 OSP, v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za
preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na
to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, Ústavného súdu
Slovenskej republiky ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, ţe efektívny súdny
prieskum rozhodnutí štátnych orgánov za účelom zabezpečenia práv a záujmov jednotlivcov
je základným prvkom systému ochrany ľudských práv. Podstata základného práva na súdnu
a inú právnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky spočíva v tom, ţe kaţdý sa
môţe domáhať ochrany svojich práv na nezávislom a nestrannom súde. Tomuto právu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov.
Vykladať a aplikovať zákony je v právomoci všeobecných súdov, pričom tento výklad
nesmie byť arbitrárny a musí byť náleţite odôvodnený. Rozhodnutie súdu musí byť
odôvodnené a musí byť z neho dostatočne zrejmé, na základe čoho súd dospel k svojmu
rozhodnutiu. Aj keď nie je nevyhnutné, aby sa súd vysporiadal s úplne všetkými argumentmi
účastníkov, vyjadrenie, ktoré bolo akceptované a malo rozhodujúci vplyv na výsledok sporu
musí byť zdôvodnené jasne a nepochybne. Dôvody musia byť špecifikované s ohľadom na
skutkové okolnosti prípadu a nie len odkazovať na určité časti zákonov. Akýkoľvek nedostatok
alebo neadekvátnosť v odôvodnení môţe viesť k neplatnosti rozsudku z formálnych dôvodov.
Krajský súd pri odôvodňovaní napadnutého rozsudku vôbec nepostupoval v zmysle
vyššie uvedených zákonných pravidiel. Z rozsudku nie je vôbec zrejmé, ktoré skutočnosti
povaţoval krajský súd za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými
úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal navrhnuté dôkazy a ako vec právne
posúdil.
Tak ako je to zrejmé z vyššie uvedenej citácie napadnutého rozsudku, krajský súd
namiesto logického a právneho odôvodnenia výrokovej časti rozsudku v závere svojho
odôvodnenia len stručne zopakoval opis priebehu administratívneho konania a na to vyslovil
názor, ţe „žalovaný na základe listinných dôkazov, výsledkov doplneného dokazovania,
vyjadrenia sporných strán došiel k záveru, že z dôvodu nedodržania deklarovanej výmery
nemohla byť žalobkyni poskytnutá podpora na jednotnú platbu na plochu. S týmto zámerom
žalovaného sa súd stotožnil“.
Odvolaciemu súdu nie je zrejmé, na základe akých skutkových okolností a dôkazov
dospel krajský súd k svojmu záveru, a akým spôsobom na skutkový stav aplikoval relevantné
ustanovenia právnych predpisov. Odôvodnenie rozsudku, keď sa súd len stotoţní s postupom
a rozhodnutím ţalovaného, bez toho, aby svoj záver podporil jasnou právnou argumentáciou,
nemoţno povaţovať za presvedčivé a zákonné.
Odvolací súd upozorňuje, ţe prvostupňový súd nemôţe postupovať analogicky podľa
ustanovenia § 219 ods. 2 OSP, nakoľko toto sa vzťahuje na odvolacie súdne konanie, t. j. aj
v konaní podľa piatej časti OSP moţno toto ustanovenie pouţiť len v súvislosti s § 250ja
a § 246c ods. 1 OSP, t. j. v konaní o odvolaní proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa.
To znamená, ţe pri prieskume rozhodnutí správnych orgánov sa prvostupňový súd
nemôţe bez ďalšieho jednoducho stotoţniť s dôvodmi preskúmavaného rozhodnutia správneho
orgánu a v odôvodnení svojho rozsudku iba poukázať na toto rozhodnutie, nakoľko takýto
postup opomína základný význam správneho súdnictva, t. j. súdny prieskum rozhodnutí
orgánov verejnej správy. Navyše takýto postup neumoţňuje ţiadne ustanovenie procesného
predpisu.
Z ustanovenia § 246 ods. 1 OSP vyplýva, ţe konanie v správnom súdnictve je v zásade
dvojinštančné. Nie je úlohou odvolacieho súdu domýšľať dôvody, pre ktoré prvostupňový súd
rozhodol vo veci tak, ako rozhodol, ani nahrádzať úlohu prvostupňového súdu v súdnom
prieskume rozhodnutí správnych orgánov. Ak by odvolací súd takúto úlohu na seba zobral,
potom by váţnym spôsobom zasiahol do práva účastníka konať pred súdom, nakoľko by ho
de facto obral o moţnosť dvojinštančného konania garantovaného v týchto prípadoch
zákonom.
Najdôleţitejšou časťou odôvodnenia akéhokoľvek rozsudku je tzv. právna veta, t. j.
právny názor konajúceho súdu, ktorý odôvodňuje výrok a umoţňuje kaţdému pochopiť, prečo
konajúci súd vo veci rozhodol tak, ako rozhodol. Pri nedostatku právnej vety, nie je moţné
dospieť ani k záveru, či je rozhodnutie prvostupňového súdu vo výroku vecne správne, keďţe
výroku nekorešponduje ţiadne relevantné odôvodnenie.
Úlohou súdu v preskúmavacom konaní je preskúmať zákonnosť postupu a rozhodnutia
správneho orgánu v medziach ţaloby, pričom v danom prípade krajský súd týmto spôsobom
vôbec nepostupoval a s námietkami ţalobkyne uvedenými v ţalobe sa nijako nevysporiadal.
Krajský súd len veľmi stručne uviedol, čoho sa domáhala ţalobkyňa v ţalobe a následne
reprodukoval obsah vyjadrenia ţalovaného. V časti odôvodnenia rozsudku, kde krajský súd
uvádzal svoje zistenia z administratívneho spisu, je takmer doslovne citovaná časť
napadnutého rozhodnutia (str. 4), kde ţalovaný zhrnul priebeh správneho konania
predchádzajúci rozhodnutiu o odvolaní. Odvolací súd tieţ poukazuje na to, ţe
v prejednávanom prípade sa jedná o dotačné tituly, a nie o „dodatočné tituly“, ako to
nesprávne uvádza krajský súd v rozsudku. Na okraj najvyšší súd tieţ poznamenáva, ţe aj
gramatická správnosť písaného textu (písanie čiarok, skloňovanie) je dôleţitá pre správne
a bezproblémové pochopenie jeho obsahu.
Ako vyplýva z vyššie uvedeného, krajský súd pochybil, keď ţalobu ţalobkyne zamietol
bez toho, aby sa v odôvodnení svojho rozhodnutia riadne vysporiadal so všetkými podstatnými
námietkami, ktoré boli v ţalobe uvedené. Takéto rozhodnutie moţno povaţovať za arbitrárne,
pretoţe aj nedostatočne odôvodnené rozhodnutie súdu môţe zasiahnuť do práva na súdnu
ochranu, ktorá je garantovaná kaţdému Ústavou Slovenskej republiky.
Najvyšší súd Slovenskej republiky preto podľa § 221 ods. 1 písm. f/ OSP napadnutý
rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie, pričom
v novom konaní krajský súd preskúma zákonnosť postupu a rozhodnutia ţalovaného, vo veci
opätovne rozhodne, pričom rozhodne aj o trovách tohto odvolacieho konania, podľa § 224
ods. 3 OSP a svoje rozhodnutie aj náleţite odôvodní, podľa § 157 ods. 2 OSP.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.
V Bratislave 19. decembra 2012
JUDr. Alena Poláčková, PhD., v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia :
Dagmar Bartalská