Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Tdo/2/2013

N a j v y š š í s ú d

Slovenskej republiky

U z n e s e n i e

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu

JUDr. Juraja Klimenta a sudcov JUDr. Milana Karabína a JUDr. Petra Szaba v trestnej veci

obvineného I. B. pre trestný čin ublíženia na zdraví v štádiu pokusu podľa

§ 8 ods. 1 k § 222 ods. 1 Tr. zák. účinného do 1. januára 2006 (ďalej len Tr. zák.) prerokoval

na neverejnom zasadnutí konanom 17. januára 2013 v Bratislave dovolanie obvineného

I. B. proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave z 22. apríla 2010, sp. zn.

a rozhodol

t a k t o :

Podľa dovolanie obvineného I. B. s a o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e

Rozsudkom samosudcu Okresného súdu Bratislava III z 9. septembra 2009,

sp. zn. bol obvinený I. B. uznaný za vinného z pokusu trestného činu ublíženia

na zdraví podľa § 8 ods. 1 k § 222 ods. 1 Tr. zák. na tom skutkovom základe, že

dňa 30. decembra 2005 v čase o 19,00 hod. v Bratislave, v záhradkárskej oblasti

Žabí Majer, medzi Starou Vajnorskou a Bojnickou ulicou, v drevenej záhradnej chatke

nezisteného popisného čísla, poškodenej M. S. vyhrážal slovami „ja ťa ty kurva zabijem“, po

čom zobral do ruky sekeru a opakovane ju udieral do oblasti hlavy, následne na čo sa

poškodenej M. S. podarilo z miesta ujsť a privolať si zdravotnú pomoc, ktorým konaním

poškodenej M. S., podľa lekárskej správy Fakultnej nemocnice s poliklinikou Ružinov

v Bratislave, spôsobil mnohopočetné tržnozmliaždené rany

2

vo vlasovej časti hlavy o veľkosti 2 - 3 centimetre, dve tržné rany v oblasti čela vpravo

o veľkosti 4 centimetre s dobou liečenia 7 – 10 dní.

Za to bol odsúdený podľa § 222 ods. 1, § 35 ods. 3 Tr. zák. k súhrnnému trestu odňatia

slobody vo výmere 7 (sedem) rokov, na výkon ktorého bol podľa § 39a ods. 2

písm. b/ Tr. zák. zaradený do II. nápravnovýchovnej skupiny. Zároveň podľa

(správne malo byť Tr. zák.) bol zrušený vo výroku o treste trestný rozkaz

Okresného súdu Bratislava IV z 27. februára 2008, sp. zn. a rozsudok Okresného

súdu Bratislava IV z 21. apríla 2009, sp. zn. .

Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podali odvolania tak obvinený

I. B. ako aj okresný prokurátor.

Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 22. apríla 2010, sp. zn. výrokom

pod I.) podľa , Tr. zák. (správne malo byť ) zrušil

napadnutý rozsudok vo výroku o treste a spôsobe jeho výkonu a podľa

sám vo veci rozhodol tak, že obvineného I. B. odsúdil podľa § 222 ods. 1,

§ 35 ods. 2, ods. 3 Tr. zák. k trestu odňatia slobody vo výmere 7 (sedem) rokov, pričom

na výkon uloženého trestu odňatia slobody ho podľa § 39a ods. 2 písm. b/ Tr. zák. zaradil

do II. nápravnovýchovnej skupiny. Zároveň podľa (správne malo byť

Tr. zák.) zrušil trestný rozkaz Okresného súdu Bratislava IV z 27. februára 2008,

sp. zn. vo výroku o treste ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok

obsahovo nadväzujúce, pokiaľ vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad

a výrokom pod II.) podľa odvolanie obžalovaného I. B. zamietol.

Na Okresný súd Bratislava III bolo dňa 26. októbra 2012 doručené dovolanie

obvineného proti vyššie uvedenému rozsudku krajského súdu. Z odôvodnenia podaného

dovolania vyplýva, že obvinený I. B. namietal nesprávnu aplikáciu tzv. asperačnej zásady.

Následne 3. decembra 2012 bolo na Okresný súd Bratislava III doručené dovolanie

obvineného I. B. podaného prostredníctvom ustanoveného obhajcu, a to z dôvodov uvedených

v , , teda že v odvolacom konaní bolo zásadným

spôsobom porušené právo na obhajobu obvineného, pričom rozsudok je založený na

nesprávnom právnom posúdení týkajúcom sa použitia asperačnej zásady.

3

Obvinený I. B. prostredníctvom svojho obhajcu vytýkal krajskému súdu, že

- o odvolaní okresného prokurátora vôbec nerozhodol;

- konanie obvineného malo byť právne posúdené ako trestný čin ublíženia na zdraví

podľa § 221 ods. 1 Tr. zák. s poukazom na predmet použitý pri útoku, dobu trvania

práceneschopnosti a vyjadrenie znalca;

- pri ukladaní trestu nebolo možné aplikovať asperačnú zásadu podľa ustanovenia

Tr. zák., keďže skutok sa stal za účinnosti účinného

do 1. januára 2006 a takto odsudzujúce rozhodnutia súdov I. a II. stupňa

by na obvineného pôsobili retroaktívne;

- vypustením rozsudku Okresného súdu Bratislava IV z 21. apríla 2009, sp. zn.

zo súhrnného trestu vznikol stav, že obvinenému nebude možné

započítať výkon tohto trestu.

Z uvedených dôvodov obvinený I. B. navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky

podľa vyslovil, že právoplatným rozsudkom Krajského súdu v Bratislave

z 22. apríla 2010, sp. zn. , bol porušený zákon v ustanovení

a v konaní, ktoré mu predchádzalo, v ustanovení ,

a v ustanoveniach k a , Tr. zák.

účinného do 1. januára 2006 v neprospech obvineného I. B., aby postupom podľa

zrušil napadnutý rozsudok krajského súdu v celom rozsahu a tiež

predchádzajúci rozsudok Okresného súdu Bratislava III z 9. septembra 2009,

sp. zn. , a podľa prikázal okresnému súdu, aby vec

v potrebnom rozsahu znova prerokoval a rozhodol.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) postupom podľa

predbežne preskúmal predložený spisový materiál i dovolanie obvineného I. B.

a zistil, že dovolanie je prípustné (, ), bolo podané

oprávnenou osobou ( ), po vyčerpaní riadneho opravného

prostriedku ( ) a tiež v lehote a na mieste, kde možno tento mimoriadny opravný

prostriedok podať (, ). Zároveň ale zistil, že dovolanie je potrebné

na neverejnom zasadnutí odmietnuť, lebo je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania

( ).

4

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej tiež dovolací súd) úvodom pripomína,

že dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok. Nielen z označenia tohto opravného

prostriedku ako mimoriadneho, ale predovšetkým zo samotnej úpravy dovolania v Trestnom

poriadku je zrejmé, že dovolanie nie je určené k náprave akýchkoľvek pochybení súdov, ale

len tých najzávažnejších - mimoriadnych - procesných a hmotnoprávnych chýb. Tie sú ako

dovolacie dôvody taxatívne uvedené v ustanovení , pričom v porovnaní

s dôvodmi zakotvenými v pre zrušenie rozsudku v odvolacom konaní sú

koncipované podstatne užšie. Dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktorým bola vec

právoplatne skončená. Predstavuje tak výnimočný prielom do inštitútu právoplatnosti, ktorý je

dôležitou zárukou stability právnych vzťahov a právnej istoty. Preto sú možnosti podania

dovolania, vrátane dovolacích dôvodov, striktne obmedzené, aby sa širokým uplatnením tohto

mimoriadneho opravného prostriedku nezakladala ďalšia riadna opravná inštancia a dovolanie

nebolo chápané len ako „ďalšie“ odvolanie.

Dovolací súd nie je povolaný na revíziu napadnutého rozhodnutia z vlastnej iniciatívy.

Naopak z ustanovenia expresis verbis vyplýva, že dovolací súd

je viazaný dôvodmi dovolania, ktoré sú v ňom uvedené.

Platí tiež, že obsah konkrétne uplatnených námietok, tvrdení a právnych názorov,

o ktoré sa v dovolaní opiera existencia určitého dovolacieho dôvodu, musí skutočne vecne

zodpovedať zákonnému vymedzeniu takého dovolacieho dôvodu podľa

V opačnom prípade, teda ak podané dovolanie len formálne odkazuje na príslušné

ustanovenie upravujúce dôvody dovolania, pritom ale v skutočnosti obsahuje argumenty

stojace mimo uplatneného dovolacieho dôvodu, ide o dovolanie, ktoré je potrebné podľa

odmietnuť.

Prvý dovolací dôvod, ktorý obvinený I. B. v dovolaní uplatnil, je dôvod podľa

, podľa ktorého dovolanie možno podať, ak bolo zásadným

spôsobom porušené právo na obhajobu.

Konštantná judikatúra dovolacieho súdu právo na obhajobu v zmysle citovaného

dovolacieho dôvodu chápe ako vytvorenie podmienok pre plné uplatnenie procesných práv

obvineného a jeho obhajcu a zákonný postup pri reakcii orgánov činných v trestnom konaní

5

a súdu na uplatnenie každého obhajovacieho práva. Právo na obhajobu garantované

čl. 6 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd ako aj čl. 50 ods. 3

nachádza svoj odraz v celom rade ustanovení Trestného

poriadku upravujúcich jednotlivé čiastkové obhajovacie práva obvineného v rôznych štádiách

trestného konania. Prípadné porušenie len niektorého z nich, pokiaľ sa to zásadným spôsobom

neprejaví na postavení obvineného v trestnom konaní, samo osebe nezakladá dovolací dôvod

podľa Z dikcie cit. je totiž

jednoznačne zrejmé, že len porušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom je spôsobilým

dovolacím dôvodom.

Tvrdenie obvineného I. B., že v odvolacom konaní bolo zásadným spôsobom porušené

jeho právo na obhajobu tým, že krajský súd opomenul rozhodnúť o odvolaní okresného

prokurátora, keďže zamietol len odvolanie obvineného, sa nezakladá na pravde. Z vyššie

uvedeného rozsudku krajského súdu totiž bezpochyby vyplýva, že tento bol zrušený vo

výroku o treste a spôsobe jeho výkonu práve na podklade odvolania okresného prokurátora,

keďže v tejto časti bolo jeho odvolanie dôvodné, pričom následne ako nedôvodné bolo

zamietnuté len odvolanie obvineného I. B., teda krajský súd rozhodol v posudzovanej veci

o obidvoch odvolaniach. Vzhľadom k tomu dovolací súd dospel k záveru, že obvineným I. B.

uplatnený dovolací dôvod podľa nebol naplnený.

Rovnako je tomu tak aj v prípade obvineným I. B. uplatneného druhého dovolacieho

dôvodu podľa

Podľa , dovolanie možno podať, ak rozhodnutie je

založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití

iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací

súd nemôže skúmať a meniť.

Pokiaľ ide o dovolací dôvod vymedzený v , je nutné

uviesť, že toto ustanovenie je možné aplikovať, pokiaľ rozhodnutie súdov spočíva

na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku. Pri posudzovaní oprávnenosti tvrdenia

o existencii tohto dovolacieho dôvodu je dovolací súd vždy viazaný konečným skutkovým

zistením, ktoré vo veci urobili súdy prvého a druhého stupňa. Vyplýva to z ustanovenia

6

, z ktorého je evidentné, že dôvodom dovolania nemôžu byť

nesprávne skutkové zistenia. Dovolací súd skutkové zistenia urobené súdmi prvého

a druhého stupňa nemôže ani meniť, ani dopĺňať.

Dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nie je všeobecnou treťou

inštanciou zameranou na preskúmavanie všetkých rozhodnutí súdov druhého stupňa. Samotnú

správnosť a úplnosť skutkových zistení nemôže posudzovať už len z toho dôvodu, že nie je

oprávnený bez ďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy, bez toho aby ich mohol podľa

zásad ústnosti a bezprostrednosti v konaní o dovolaní sám vykonávať. Tento mimoriadny

opravný prostriedok nie je určený na revíziu skutkových zistení ustálených súdmi prvého

a druhého stupňa a neslúži ani k preskúmavaniu nimi vykonaného dokazovania. Ťažisko

dokazovania je totiž v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové závery môže

dopĺňať, prípadne korigovať len odvolací súd (, ). Účelom

dovolacieho konania je posudzovanie právnych otázok, nie posudzovanie správnosti

a úplnosti zistenia skutkového stavu.

Právnym posúdením skutku (právnou kvalifikáciou skutku) sa v trestnom konaní

rozumie činnosť súdu, pri ktorej súd zistený skutkový stav podraďuje (subsumuje)

pod príslušnú skutkovú podstatu trestného činu upravenú v . V rámci

dovolacieho dôvodu podľa preto možno právne relevantne

namietať len to, že skutok, ako bol v pôvodnom konaní súdmi zistený, bol nesprávne právne

kvalifikovaný ako trestný čin, hoci o trestný čin nejde alebo ide o iný trestný čin než ten,

z ktorého bol obvinený uznaný za vinného. Popri týchto právnych chybách, ktoré sa týkajú

právneho posúdenia skutku, možno tiež vytýkať iné nesprávne hmotnoprávne posúdenie, čím

sa rozumie nesprávne zhodnotenie otázky nespočívajúcej priamo v právnej kvalifikácii

skutku, ale v právnom posúdení inej skutkovej okolnosti majúcej význam z hľadiska

hmotného práva.

Obvinený I. B. v rámci dovolacieho dôvodu podľa

namietal nesprávne skutkové závery okresného a krajského súdu, pokiaľ ho tieto na základe

vykonaných dôkazov uznali za vinného z pokusu trestného činu ublíženia na zdraví podľa

§ 8 ods. 1 k § 222 ods. 1 Tr. zák.

7

S poukazom na vyššie uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatuje,

že nesprávne zistený skutkový stav, resp. nesprávne jeho vyhodnotenie obsahovo nenapĺňa

obvineným I. B. uplatnený dovolací dôvod podľa , inak

povedané, s touto námietkou obvinený I. B. stojí celkom zjavne mimo uvedeného

dovolacieho dôvodu.

K dovolaciemu dôvodu podľa Najvyšší súd Slovenskej

republiky pre úplnosť konštatuje, že právna kvalifikácia skutku ako pokusu trestného činu

ublíženia na zdraví podľa § 8 ods. 1 k § 222 ods. 1 Tr. zák. zodpovedá stavu veci a zákonu.

K rovnakému záveru dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky aj pokiaľ ide

o odvolacie námietky obvineného I. B. týkajúce sa uplatnenia tzv. asperačnej zásady.

V posudzovanej veci boli splnené všetky zákonné podmienky pre použitie tejto zásady, keďže

obvinený spáchal dvomi skutkami dva úmyselné trestné činy, pričom v tomto smere bolo

potrebné len z časového hľadiska posúdiť, či neskôr prijatý bol pre obvineného

priaznivejší. Vychádzajúc z podmienok asperačnej zásady a trestných sadzieb pre trestný čin

ublíženia na zdraví (§ 222 ods. 1, resp. 155 ods. 1 Tr. zák. účinného do 1. januára 2006

a od 1. januára 2006) správne postupovali súdy, pokiaľ obvinenému I. B. uložili súhrnný trest

postupom podľa § 35 ods. 3 Tr. zák. účinného do 1. januára 2006, ktorý bol

pre obvineného I. B. priaznivejší, a to podľa zákonného ustanovenia vzťahujúceho sa na

trestný čin z nich najprísnejšie trestný za použitia pravidla o zvýšení hornej hranice trestnej

sadzby o jednu tretinu a uložení trestu v hornej polovici takto určenej trestnej sadzby odňatia

slobody. Uvedený postup nie je retroaktívny, ale len postihuje u páchateľa zbiehajúce sa

trestné činy jedným rozsudkom za situácie, že za jeden z nich už bol vyhlásený súdom prvého

stupňa odsudzujúci rozsudok. Rovnako postupoval krajský súd v súlade so zákonom, pokiaľ

zároveň zrušil výrok o treste len vo v vzťahu k trestnému rozkazu Okresného súdu

Bratislava IV z 27. februára 2008, sp. zn. , pretože v prípade odsúdenia

rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV z 21. apríla 2009, sp. zn. , už išlo

o recidívu.

Na základe vyššie uvedených úvah a právnych záverov dospel dovolací súd k záveru,

že v trestnej veci obvineného I. B. dôvody dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c/ a písm. i/ Tr.

8

por. evidentne naplnené neboli, preto s použitím dovolanie obvineného

I. B. na neverejnom zasadnutí uznesením odmietol.

Toto uznesenie bolo prijaté jednomyseľne.

P o u č e n i e: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 17. januára 2013

JUDr. Juraj K l i m e n t, v. r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Gabriela Protušová