Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
a03/388354.bc6626.pdf
PDF · 126.5 KB
No categories available
7Cdo/91/2012
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 7 Cdo 91/2012
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej Slovenskej
konsolidačnej, a. s., so sídlom v Bratislave, Cintorínska č. 21, proti povinnému A.. Z., pre
vymoženie 16,59 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Nové Mesto nad Váhom
pod sp. zn. 2 Er 20/2009, o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne
z 28. decembra 2011 sp. zn. 3 CoE 122/2011, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a.
Povinnému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Nové Mesto nad Váhom uznesením z 21. septembra 2011 č. k.
Er 20/2009–17 exekúciu zastavil a súdnemu exekútorovi nepriznal náhradu trov exekúcie.
V odôvodnení uviedol, že exekučný titul - blok na pokutu nezaplatenú namieste
č. AA 1422743 vydaný Oddelením hraničnej polície PZ vo Vrbovciach dňa 16. januára 2008,
ktorý nadobudol vykonateľnosť 1. februára 2008, bolo možné vykonať do troch rokov
od uplynutia lehoty určenej na jeho zaplatenie (§ 88 ods. 1 zákona č. 372/1990 Zb. v znení
účinnom do 31. augusta 2008). Táto trojročná lehota je prekluzívna a v jej priebehu sa musí
exekučné konanie nielen začať, ale aj skončiť. V danej veci táto lehota uplynula 1. februára
2011. Zákonom č. 298/2008 Z.z. bol s účinnosťou od 1. septembra 2008 síce zrušený ods. 1
§-u 88 zákona č. 372/1990 Zb. bez toho, aby bolo prechodnými ustanoveniami upravené
posudzovanie prekluzívnej lehoty, ktorá začala plynúť pred uvedeným dňom. Pokiaľ bolo
rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom, vydané podľa právneho predpisu v znení účinnom
v čase jeho vydania, je treba aj lehotu, do ktorej je toto rozhodnutie možné vykonať,
posudzovať podľa právnej úpravy upravujúcej jej plynutie v dobe vydania exekučného titulu.
Preto súd dospel k záveru, že rozhodnutie, ktoré v čase začatia exekučného konania bolo
formálne perfektným podkladom na vykonanie exekúcie, sa v priebehu exekučného konania
stalo neúčinným, čím boli naplnené znaky hypotézy právnej normy ustanovenia § 57 ods. 1
písm. b/ Exekučného poriadku na zastavenie exekúcie. O trovách exekúcie rozhodol podľa
§ 200 ods. 2 Exekučného poriadku, keď súdny exekútor si trovy neuplatnil.
Krajský súd v Trenčíne na odvolanie oprávnenej uznesením z 28. decembra 2011
sp. zn. 3 CoE 122/2011 uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne (§ 219 ods. 1 O.s.p.)
potvrdil. Uviedol, že exekučným titulom v danej veci bol blok na pokutu zo 16. januára 2008,
ktorým bola povinnému uložená pokuta 16,59 € a ktorý nadobudol právoplatnosť 16. januára
2008 a vykonateľnosť 1. februára 2008. Blok na pokutu mohol byť vykonaný len na základe
exekúcie, a to v lehote troch rokov po uplynutí lehoty na plnenie, t. j. len do 1. februára 2011,
pričom ide o prekluzívnu lehotu. Exekučný titul nadobudol právoplatnosť aj vykonateľnosť
v čase platnosti zákona č. 372/1990 Zb. v znení účinnom do 31. augusta 2008, preto
ho správne súd prvého stupňa aplikoval v tomto znení.
Proti tomuto uzneseniu krajského súdu podala dovolanie oprávnená. Navrhla
uznesenie odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Namietala, že
postupom odvolacieho súdu jej bola odňatá možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/
O.s.p.), pretože súd nebol oprávnený exekúciu v danej veci zastaviť. Uviedol, že zákonom
č. 298/2008 Z.z. došlo k zmene zákona o priestupkoch v tom, že vymáhanie uložených pokút
za priestupok už nie je obmedzované akoukoľvek lehotou. Počnúc dňom 1. septembra 2008
zákon o priestupkoch neupravuje trojročnú lehotu (ani inú) prekluzívnu lehotu v žiadnom
svojom ustanovení. Vzhľadom na absenciu intertemporálnych ustanovení zákona
o priestupkoch upravujúcich situáciu, kedy bol exekučný titul vydaný pred dňom 1. septembra
2008 a posledný deň lehoty na vymáhanie pohľadávky (prekluzívnej lehoty) uplynul
po 1. septembri 2008, je podľa jej názoru nutné vykladať ustanovenie § 88 zákona
o priestupkoch tak, že ak trojročná lehota podľa jeho znenia účinného do 31. augusta 2008
uplynula pred dátumom 1. septembra 2008, je tu dôvod na zastavenie exekúcie podľa § 57
Exekučného poriadku. Avšak v prípade, ak táto lehota uplynula po dátume 1. septembra 2008,
nie je možné postupovať v zmysle ustanovenia § 57 Exekučného poriadku. Novelizácia
ustanovenia § 88 o priestupkoch s účinnosťou od 1. septembra 2008 je príkladom nepriamej
retroaktivity, ktorá spočíva v tom, že právne vzťahy hmotného i procesného práva, ktoré
vznikli za platnosti práva starého, sa spravujú zásadne týmto právom, a to až do doby
účinnosti práva nového. Po jeho účinnosti sa však riadia právom novým. Nesprávnym
zastavením exekučného konania sa mu teda ako účastníkovi konania v konečnom dôsledku
odoprelo právo na výkon vykonateľného rozhodnutia, čo treba považovať za odmietnutie
spravodlivosti. Jeho právo na súdnu a inú právnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky bolo porušené aj tým, že odôvodnenie napadnutého uznesenia
je nedostatočné, právne nepodložené a riadne nezdôvodnené. Odvolací súd (ako aj súd
prvého stupňa) konštatuje uplynutie prekluzívnej lehoty bez náležitého vysvetlenia a bez
zákonného podkladu.
Povinný sa k dovolaniu nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho
pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal, či tento opravný prostriedok smeruje proti
rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. V zmysle
§ 239 ods. 1 O.s.p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak a/ odvolací
súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia
návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie
stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým
sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu
na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
V zmysle § 239 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho
súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil
vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu
rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní)
cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území
Slovenskej republiky.
Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadla oprávnená dovolaním, nemá znaky
žiadneho z vyššie uvedených uznesení. Odvolací súd svojím uznesením potvrdil uznesenie
súdu prvého stupňa, dovolanie ale nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu uvedenému
v ustanovení § 239 ods. 2 písm. a/ až c/ O.s.p. Dovolanie oprávnenej preto podľa § 239 ods. 1
a 2 O.s.p. prípustné nie je.
S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. l, veta druhá O.s.p., ukladajúce
dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237
O.s.p. (či už to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky
len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu podľa § 239 O.s.p., ale
sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p.
Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu (rozsudku alebo uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané,
je postihnuté niektorou zo závažných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/
tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, riadneho
zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už
prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol
potrebný, o prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať a o prípad rozhodovania
vylúčeným sudcom alebo nesprávne o prípad obsadeného súdu). Existencia niektorej z vyššie
uvedených vád však dovolacím súdom nebola v konaní zistená.
So zreteľom na dovolateľku tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd
Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, že v prejednávanej
veci jej súdom bola odňatá možnosť konať pred ním (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
Odňatím možnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký chybný
procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv,
ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv alebo právom
chránených záujmov.
Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky: 1/ odňatie možnosti
konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu,
3/ možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom na skutočnosť, že
zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom
nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom treba vo všeobecnosti rozumieť taký
postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom
chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie
svojich práv a oprávnených záujmov.
O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd
v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými
právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré
mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci nejde z dôvodu, že súdy
pri prejednávaní a rozhodovaní veci postupovali v súlade s právnymi predpismi a oprávnenej
neznemožnili uplatniť procesné práva priznané jej právnym poriadkom na zabezpečenie jej
práv a oprávnených záujmov.
Dovolateľka v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/
O.s.p. namieta porušenie jej práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a slobôd.
Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), každý sa môže
domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde
a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne
a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý
rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek
trestného obvinenia proti nemu.
Podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“),
ak súd koná vo veci uplatnenia práva osoby určenej v čl. 46 ods. 1 ústavy inak ako v rozsahu
a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje ústavou zaručené právo na súdnu ochranu
(I. ÚS 4/94).
Citovaný čl. 46 ods. 1 ústavy (podobne aj čl. 6 ods. 1 dohovoru) je primárnou
ústavnou bázou úpravy konania súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných
na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov
práva na súdnu a inú právnu ochranu, zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy
(čl. 46 až 50 ústavy) normujúcich rámec, v ktorom je možné domáhať sa jeho rešpektovania
(m. m. I. ÚS 22/03).
Obsah práva na súdnu ochranu v čl. 46 ods. 1 ústavy nespočíva len v tom, že osobám
nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho
obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov. Každé konanie súdu, ktoré
je v rozpore so zákonom, je porušením ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu
(I. ÚS 26/94). K odňatiu práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy preto dochádza
aj vtedy, ak sa niekto („každý“) domáha svojho práva na súde, ale súdna ochrana tomuto
právu nie je priznaná, alebo nemôže byť priznaná v dôsledku konania súdu, ktoré je v rozpore
so zákonom (porovnaj III. ÚS 7/08).
Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) ako
aj z rozhodnutí ústavného súdu vyplýva, že tak základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako
aj právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v sebe zahŕňajú aj právo na rovnosť zbraní,
kontradiktórnosť konania a odôvodnenie rozhodnutia (napr. II. ÚS 383/06).
Obsah dovolania svedčí o názore dovolateľkv, že k procesnej vade konania v zmysle
§ 237 písm. f/ O.s.p. a k porušeniu práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý súdny
proces došlo v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci súdmi. Dovolací súd preto
považuje za potrebné uviesť, že ustanovenie § 237 písm. f/ O.s.p. dáva odňatie možnosti
konať pred súdom do súvislosti výlučne s faktickou procesnou činnosťou súdu, a nie s jeho
právnym hodnotením veci zaujatým v napadnutom rozhodnutí. Právne posúdenie veci súdom
je realizáciou jeho rozhodovacej činnosti a nemôže vo všeobecnosti zakladať dôvod
prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p., pretože právnym posudzovaním veci súd
neporušuje žiadnu procesnú povinnosť vyplývajúcu mu zo zákona, ani procesné práva
účastníka.
Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že nie je dôvodná ani námietka
dovolateľky týkajúca sa nepreskúmateľnosti, resp. nedostatočnej odôvodnenosti písomného
vyhotovenia rozhodnutia odvolacieho a prvostupňového súdu.
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje
za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Podľa § 167 ods. 2 O.s.p. ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie
primerane ustanovenia o rozsudku.
To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra
tohto súdu ale nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie
bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý
je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument
(Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani
c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997;
Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Rovnako sa opakovane ústavný súd vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť
svoje rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd vyslovil, že súčasťou obsahu
základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie
súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou
proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, že
v odôvodnení svojho rozhodnutia prvostupňový súd zrozumiteľným spôsobom uviedol
dôvody, pre ktoré exekúciu zastavil a odvolací súd dôvody, pre ktoré rozhodnutie súdu prvého
stupňa potvrdil. Ich rozhodnutia nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené,
resp. ústavne nekonformné, pretože súdy sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov
neodchýlili od znenia príslušných ustanovení a nepopreli ich účel a význam. Ako vyplýva
aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom
všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I. ÚS 188/06).
Aj za predpokladu, že by rozhodnutie aj spočívalo na nesprávnom právnom posúdení
veci, mohlo by ísť len o okolnosť, ktorou možno odôvodniť dovolanie v zmysle § 241 ods. 2
písm. c/ O.s.p. v prípade, ak je dovolanie procesne prípustné. Nesprávne právne posúdenie nie
je dôvodom prípustnosti dovolania podľa § 236 a nasl. O.s.p.
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej súd zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis,
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo
ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne
posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo osebe ale prípustnosť
dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje
zmätočnosť rozhodnutia. Aj za predpokladu, že by tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené
a dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľkou vytýkaná skutočnosť
by mala za následok vecnú nesprávnosť napadnutého uznesenia, nezakladala by ale
prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd
(ne)použil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych
skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby
dovolanie bolo procesne prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo).
Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania
oprávnenej nemožno vyvodiť z ustanovenia § 239 O.s.p., ani z ustanovenia § 237 O.s.p.
Keďže v danom prípade dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je podľa
§ 239 O.s.p. prípustné a vady uvedené v § 237 O.s.p. neboli zistené, Najvyšší súd Slovenskej
republiky dovolanie oprávnenej ako neprípustné podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218
ods. 1 písm. c/ O.s.p. odmietol. S poukazom na právnu úpravu dovolacieho konania
nezaoberal sa napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
V dovolacom konaní úspešnému povinnému vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení
s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však žiadne
trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že nepodal návrh na ich priznanie.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 23. januára 2013
JUDr. Daniela Š v e c o v á, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Viera Čulenová