Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
8f3/387535.31277c.pdf
PDF · 128.95 KB
No categories available
4Cdo/199/2011
Najvyšší súd 4 Cdo 199/2011
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľov 1/ E. K., bytom G.,
2/ H. K., bytom R., 3/ M. K., bytom Š., 4/ J. K., bytom D., 5/ J. K., bytom V., 6/ E. K.,
bytom D., 7/ Z. K., bytom Z., 8/ A. K., bytom S., 9/ MUDr. O. K., bytom B., 10/ N. K.,
bytom D., zastúpených advokátskou kanceláriou H., s.r.o., V., proti odporkyni Slovenskej
republike, za ktorú konajú Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Ţupné nám.
13, Bratislava, Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Pribinova 2, Bratislava,
Ministerstvo financií Slovenskej republiky, Kýčerského 1, Bratislava a Ministerstvo
hospodárstva Slovenskej republiky, Mierová 19, Bratislava, o náhradu škody, vedenej na
Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 9 C 120/2004, o dovolaní navrhovateľov 1/ aţ 10/
proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 9. februára 2011 sp. zn. 15 Co 434/2010, takto
rozhodol:
Dovolanie navrhovateľov 1/ aţ 10/ o d m i e t a .
Odporkyni náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bratislava I rozsudkom zo 4. mája 2010 č.k. 9 C 120/2004-212 zamietol
návrh, ktorým sa navrhovatelia 1/ aţ 10/ domáhali od odporkyne, za ktorú konajú jednotlivé
ministerstvá označené v záhlaví tohto rozhodnutia (v rozhodnutí prvostupňového
i odvolacieho súdu označeného ako odporcovia 1/ aţ 4/), náhrady škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom štátneho orgánu podľa zákona č. 58/1969 Zb.,
a to individuálne niektorým za odporkyňu konajúcim subjektom, alternatívne všetkými
za odporkyňu konajúcimi subjektmi spoločne a nerozdielne. Rozhodnutie odôvodnil tým, ţe
jednotliví navrhovatelia uzatvorením zmlúv o pôţičke a o tichom spoločenstve,
so spoločnosťami B. s.r.o., A. spol. s.r.o., H., ocp. a.s., ako aj vloţením členského vkladu do
B. na základe prihlášky, vstúpili do záväzkovoprávnych vzťahov s právnickými osobami.
Vzájomné práva a povinnosti zmluvných strán sa riadia uvedenými zmluvami
a ustanoveniami Občianskeho a Obchodného zákonníka. Navrhovateľom vznikli voči týmto
spoločnostiam pohľadávky zo záväzkovoprávnych vzťahov, ktoré si prihlásili v konkurzných
konaniach vedených voči uvedeným spoločnostiam. Konkurzné konania nie sú dosiaľ
ukončené, t.j. nie je známe, či a v akej výške môţu byť v konkurzných konaniach uspokojené
nároky navrhovateľov. Nie je preto moţné ustáliť výšku škody, ktorá navrhovateľom
najneskôr do rozhodnutia súdu vznikla. Návrh na začatie konania o náhrade škody preto
moţno povaţovať za predčasne podaný. V konaní tieţ nebolo preukázané, ţe by zo strany
štátneho orgánu nebol dodrţaný správny úradný postup. Z obsahu spisu nevyplýva, ţe by
nebankové subjekty prevádzkovali činnosť, ktorú je podľa zákona č. 385/1999 Z.z. oprávnená
vykonávať len správcovská spoločnosť. Investičné fondy, podielové fondy, ako aj
správcovské spoločnosti vykonávajú svoju činnosť na základe vydávania cenných papierov
investorom, ktoré reprezentujú investície týchto investorov. Zdôraznil, ţe prevádzkovanie
činností nebankových subjektov im štátne orgány zakázať nemohli, pretoţe nemohli
zasahovať do záväzkovoprávnych vzťahov, ktoré vznikli medzi navrhovateľmi a obchodnými
spoločnosťami na základe ich slobodnej vôle. Neobstojí ani námietka navrhovateľov, ţe
k investovaniu svojich peňazí do spoločností sa rozhodli na základe presvedčenia
podporovaného reklamou, ţe ide o investičné spoločnosti s príslušnou licenciou na takýto
predmet podnikania, pretoţe nebankové subjekty ani po formálnej stránke nespĺňali zákonom
určené náleţitosti pre správcovské spoločnosti. Na základe uvedeného potom súd prvého
stupňa uzavrel, ţe v konaní neboli preukázané zákonné predpoklady zodpovednosti štátu za
škodu titulom nesprávneho úradného postupu.
Krajský súd v Bratislave na odvolanie navrhovateľom 1/ aţ 10/ rozsudkom
z 9. februára 2011 sp. zn. 15 Co 434/2010 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. O náhrade
trov odvolacieho konania rozhodol tak, ţe ich „odporcom v 1. aţ 4. rade“ nepriznal.
V dôvodoch svojho rozhodnutia sa stotoţnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého
stupňa s tým, ţe prvostupňové rozhodnutie je aj náleţite a v dostatočnej miere odôvodnené.
Poukázal na to, ţe nebankové subjekty nemohli mať postavenie investičnej spoločnosti, resp.
investičného fondu a ani nevykonávali ich činnosti. Zmluvy o pôţičke, ako aj zmluvy
o tichom spoločenstve navrhovatelia uzavreli slobodne, váţne, určite a zrozumiteľne,
v zmysle príslušných ustanovení Občianskeho a Obchodného zákonníka. vysvetlil, prečo štát
prostredníctvom svojich príslušných orgánov nezakázal spoločnosti činnosť, spočívajúcu
v uzatváraní zmlúv o pôţičke s občanmi, zmlúv o tichom spoločenstve. Nakoľko Obchodný
register je verejná listina a zákony sú taktieţ dostupné kaţdému občanovi, navrhovatelia,
ak sa rozhodli vytvoriť zmluvný vzťah s dlţníkom alebo sa prihlásili prihláškou za člena B.,
kde vloţili členský vklad za účelom očakávania daru vo forme finančných prostriedkov, mali
moţnosť sa oboznámiť s predmetom činnosti spoločnosti, ako aj B.. Označil za nesporné, ţe
navrhovatelia svojim konaním si sami spôsobili ujmu tým, ţe svojim majetkom nakladali
nehospodárne a nezodpovedne. Je preto v rozpore s dobrými mravmi prednášať zodpovednosť
za vlastné nezodpovedné konanie na štát. Výrok o trovách odvolacieho konania oprel
o ustanovenia § 224 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. a § 151 ods. 1 O.s.p.
Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podali dovolanie navrhovatelia 1/ aţ 10/,
navrhli ho zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konania z dôvodu, ţe postupom
odvolacieho súdu im bola odňatá moţnosť konať pred súdom. Odvolaciemu súdu
predovšetkým vytkli, ţe k rozhodnutiu o odvolaní navrhovateľov pristúpil arbitrárne
a formalisticky. Poukázali na to, ţe súdy oboch stupňov pri posudzovaní rozsahu povinností
odporcov vo vzťahu k činnosti nebankových subjektov podľa zákona o investičných
spoločnostiach, zákona o kolektívnom investovaní a zákona o bankách upriamili pozornosť
na formálnu stránku vymedzenia pôsobnosti daných zákonov a zmluvnú formu a povahu
právnych vzťahov nebankových subjektov so svojimi klientmi. Formalisticky sa riadili len
literou zákona, bez toho, aby vyhodnotili jeho cieľ a účel v kontexte relevantných ústavných
princípov a obsahu a rozsahu činnosti nebankových subjektov. Pokiaľ súdy oboch stupňov
prišli k záveru, ţe extenzívny výklad relevantných zákonných povinností odporcov nie
je moţný, tento záver nepodloţili ţiadnym faktickým ani právnym zdôvodnením. Je preto
nepreskúmateľný a z toho dôvodu právne nespôsobilý. Pokiaľ súdy účelovo zuţujú pohľad
na fungovanie nebankových subjektov výlučne na vzťah jedného klienta, v závislosti od typu
zmluvy či uţ poţičiavateľ, tichý spoločník či člen druţstva, voči jednému subjektu –
nebankovému subjektu, na jednej strane správne pouţívajú argumentáciu o neprípustnosti
zasahovania štátu do súkromnoprávnych vzťahov, na strane druhej však účelovo prehliadajú
skutočnosť, ţe v uvedenom prípade nešlo o jednotlivé samostatné právne akty, ale hromadné
investovanie veľkého mnoţstva súkromných subjektov. Bez ohľadu na právnu podstatu
úkonov, ktoré navrhovatelia vykonali, pri posudzovaní v kontexte celej šírky právnych
vzťahov sa činnosť nebankových subjektov nedá nazvať inak ako hromadným investovaním.
Na podporu svojho tvrdenia o odňatí im moţnosti konať pred súdom navrhovatelia poukázali
na vybrané rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky.
Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky a Ministerstvo hospodárstva Slovenskej
republiky vo svojich vyjadreniach navrhli dovolanie navrhovateľov zamietnuť.
Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky a Ministerstvo financií Slovenskej
republiky sa k dovolaniu nevyjadrili.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podali včas účastníci konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho
pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje
proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovení § 238
O.s.p. platí, ţe ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v tejto procesnej forme,
je prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1 O.s.p.), alebo rozsudok,
v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto
veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.), alebo rozsudok potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa,
ak odvolací súd v jeho výroku vyslovil, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe po právnej stránke
ide o rozhodnutie zásadného významu, alebo ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa,
ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153
ods. 3 a 4 (§ 238 ods. 3 O.s.p.).
Nakoľko v prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok, ktorým odvolací súd
potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa (pričom v jeho výroku prípustnosť dovolania
nevyslovil, ani nejde o potvrdzujúci rozsudok rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd
prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky) je nepochybné, ţe
prípustnosť dovolania navrhovateľov z § 238 ods. 1 aţ 3 O.s.p. nemoţno vyvodiť.
Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 veta druhá O.s.p.) skúmať vţdy,
či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou
z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie
prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale zaoberal sa i otázkou, či konanie nie
je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ aţ g/ O.s.p. Ak je konanie
postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., moţno dovolaním napadnúť
aj rozhodnutia vo veciach, v ktorých je inak dovolanie z hľadiska § 238 O.s.p. vylúčené. Pre
záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. ale nie je významný subjektívny názor
účastníka konania tvrdiaceho, ţe došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení;
rozhodujúcim je, ţe k tejto procesnej vade skutočne došlo. Pri skúmaní, či je dovolanie
prípustné však dovolací súd nezistil existenciu ţiadnej podmienky prípustnosti dovolania
uvedenej v tomto zákonnom ustanovení.
Dovolatelia tvrdia existenciu vady konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p.
Podľa § 237 písm. f/ O.s.p. je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred
súdom.
Vada konania vymedzená v citovanom ustanovení § 237 písm. f/ O.s.p. je vo svojej
podstate porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, ktoré
právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov
aj čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (oznámenie Ministerstva zahraničných vecí ČSFR č. 209/1992 Zb.).
Podľa judikatúry európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko
z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A), Komisie (napr. stanovisko vo veci E.R.T. c/a
Španielsko z roku 1993, sťaţnosť č. 18390/91) a Ústavného súdu Slovenskej republiky (nález
z 12. mája 2004 sp. zn. I. ÚS 226/03) treba za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie
povaţovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia.
Poţiadavky na riadne odôvodnenie rozsudku súdu vo vnútroštátnych podmienkach
Slovenskej republiky ustanovuje § 157 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého v odôvodnení rozsudku
súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci
vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí,
ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými
úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec
právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Povinnosť súdu
riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé
odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vyporiada i so špecifickými námietkami
účastníka. Porušením uvedeného práva účastníka na jednej strane a povinnosti súdu na strane
druhej sa účastníkovi konania (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia
právom predvídaným spôsobom) odníma moţnosť náleţite skutkovo aj právne argumentovať
proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky s jeho dôvodmi) v rámci vyuţitia prípadných
riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov a teda sa mu odníma moţnosť konať
pred súdom.
Podľa názoru dovolacieho súdu konanie pred odvolacím súdom v prejednávanej veci
nebolo postihnuté takouto vadou.
V prejednávanej veci dovolací súd nemohol brať na zreteľ len navrhovateľmi
zdôrazňované právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, ktoré je, ako uţ bolo uvedené vyššie
súčasťou práva na spravodlivé súdne konanie, ale musel dbať o to, aby zachoval
ústavnoprávne relevantnú rovnováhu medzi týmto právom a ústavným princípom právnej
istoty (vyplývajúcim z čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky), ktorý bol vyjadrený
právoplatnými rozsudkami súdov niţších stupňov. Dovolací súd pri riešení otázky
prípustnosti podaného dovolania nemohol nedať prednosť ústavnému princípu právnej istoty,
lebo dovolateľmi namietaný nedostatok odôvodnenia rozhodnutia nevykazoval znaky odňatia
moţnosti navrhovateľov konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Dovolaním
napadnuté rozhodnutie uvádza skutkový stav, ktorý povaţoval odvolací súd za rozhodujúci,
stanoviská procesných strán k prerokúvanej veci, výsledky vykonaného dokazovania, obsah
odvolania a právne predpisy, z ktorých vyvodil svoje právne názory vysvetlené v odôvodnení.
Za vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať to, ţe
odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv navrhovateľov.
Pokiaľ snaha navrhovateľov (vychádzajúc z obsahu dovolania) uplatnením
dovolacieho dôvodu podľa § 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 237 písm. f/ O.s.p.
smerovala k namietaniu zákonnosti a vecnej správnosti právnych záverov odvolacieho súdu
(jeho právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade zaloţil svoje rozhodnutie, treba
uviesť, ţe právne posúdenie veci súdmi niţších stupňov je síce relevantný dovolací dôvod,
ktorým moţno úspešne odôvodniť procesne prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/
O.s.p.), samo nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá.
Dovolanie je v ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku upravené ako mimoriadny
opravný prostriedok, ktorý nemoţno podať proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu;
pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky prípustnosti dovolania, nemoţno napadnuté
rozhodnutie podrobiť vecnému preskúmaniu, a preto ani zohľadniť prípadné vecné
nesprávnosti rozhodnutia.
Nakoľko prípustnosť dovolania v danom prípade nemoţno vyvodiť z § 238 O.s.p.,
nebola preukázaná existencia dovolateľmi namietanej vady konania v zmysle § 237 písm. f/
O.s.p. a neboli zistené (ani tvrdené) iné vady uvedené v § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej
republiky dovolanie navrhovateľov podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1
písm. c/ O.s.p. ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný
prostriedok neprípustný, odmietol.
V dovolacom konaní úspešnej odporkyni vzniklo právo na náhradu trov tohto konania
proti navrhovateľom, ktorí úspech nemali (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p.
a § 142 ods. 1 O.s.p.). Odporkyňa (prostredníctvom jednotlivých rezortných ministerstiev,
ktoré za ňu konajú) však návrh na náhradu trov dovolacieho konania nepodala, preto jej táto
náhrada priznaná nebola.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 29. januára 2013
JUDr. Ľubor Š e b o, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková