Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
02b/387332.2f0154.pdf
PDF · 166.22 KB
No categories available
5Tdo/4/2013
N a j v y š š í s ú d 5 Tdo 4/2013
Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z jeho predsedu
JUDr. Juraja Klimenta a sudcov JUDr. Milana Karabína a JUDr. Petra Szaba v trestnej veci
obvineného R. F. pre obzvlášť závažný zločin vraždy podľa
§ 145 ods. 1, ods. 2 písm. b/ Tr. zák. prerokoval na neverejnom zasadnutí konanom
30. januára 2013 v Bratislave dovolanie obvineného R. F. proti rozsudku Krajského súdu
v Banskej Bystrici zo 7. júla 2009, sp. zn. 5 To 113/2009 a rozhodol
t a k t o :
Podľa § 382 písm. c/ Tr. por. dovolanie obvineného R. F.
sa o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e
Rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica zo 4. marca 2009, sp. zn. 5 T 144/2007,
bol obvinený R. F. uznaný za vinného z obzvlášť závažného zločinu vraždy podľa § 145 ods.
1, ods. 2 písm. b/ Tr. zák. na tom skutkovom základe, že
v presne nezistenom čase, v dobe od asi 05.30 hod. do asi 06.45 hod. dňa 16.6.2007,
v priestoroch zbúraniska bývalej práčovne v blízkosti mestského parku v Lučenci,
po predchádzajúcom slovnom nedorozumení úmyselne usmrtil H. K.,
nar. X. v L., trvale bydliskom L., R. I. tým spôsobom,
že ju doposiaľ nezisteným predmetom, najpravdepodobnejšie úlomkom stavebnej tehly,
opakovane, veľkou silou a prudkosťou, v krátkom časovom intervale tesne za sebou
minimálne 12-krát udrel do oblasti hlavy, čím jej spôsobil rozsiahle devastačné poranenia
hlavy s otvorenou trieštivou zlomeninou lebečných kostí a deštrukciou mozgového tkaniva
s krvácaním do vonkajšieho prostredia, ktoré bezprostredne po ich vzniku viedli
k jej centrálnej smrti (smrť mozgu).
Okresný súd Banská Bystrica (ďalej len okresný súd) ho za to odsúdil podľa
§ 145 ods. 1, ods. 2 písm. b/ Tr. zák. s použitím § 36 písm. j/, § 38 ods. 2, 3 Tr. zák.
s použitím § 46 Tr. zák. na trest odňatia slobody vo výmere 20 (dvadsať) rokov, na výkon
ktorého ho podľa § 48 ods. 3 písm. b/ Tr. zák. zaradil do ústavu na výkon trestu
s maximálnym stupňom stráženia. Rovnako tak podľa § 73 ods. 2 písm. c/ Tr. zák. uložil
obvinenému ústavné ochranné protitoxikomanické liečenie. Zároveň podľa
§ 76 ods. 1 Tr. zák. uložil obvinenému aj ochranný dohľad v trvaní 3 (tri) roky. Nakoniec
podľa § 287 ods. 1 Tr. por. uložil obvinenému povinnosť nahradiť poškodeným
M. F., nar. X., trvale bytom L., R. I., škodu
vo výške 846,20 € a V. Z. P., a. s., pobočka B. B., pracovisko L., Nám. A. P. X., škodu vo
výške 1,40 €.
Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len krajský súd) rozsudkom zo 7. júla 2009,
sp. zn. 5 To 113/2009 na podklade odvolania obvineného R. F. podľa
§ 321 ods. 1 písm. d/, ods. 2 Tr. por. zrušil napadnutý rozsudok vo výroku o uložení
ochranného ústavného protitoxikomanického liečenia s tým, že v ostatných častiach ponechal
rozsudok okresného súdu nezmenený, pričom odvolanie obvineného R. F.
ako nedôvodné podľa § 319 Tr. por. zamietol.
Proti tomuto rozsudku podal 4. júla 2012 obvinený R. F. prostredníctvom
splnomocneného obhajcu dovolanie. Po odstránení nedostatkov postupom podľa
§ 379 Tr. por. bola trestná vec obvineného R. F. predložená Najvyššiemu súdu Slovenskej
republiky na rozhodnutie o podanom dovolaní 22. januára 2013.
Obvinený R. F. v podanom dovolaní uplatnil dovolacie dôvody podľa
§ 371 ods. 1 písm. c/, d/ a g/ Tr. por.
V texte dovolania vo vzťahu ku všetkým uplatneným dôvodom spoločne
argumentoval tým, že rozsudok krajského súdu považuje za nezákonný a v rozpore
s viacerými trestnoprávnymi zásadami, predovšetkým so zásadou in dubio pro reo a zásadou
voľného hodnotenia dôkazov. V dovolaní obvinený zopakoval svoju verziu, podľa ktorej sa
tohto skutku dopustila úplne iná osoba, ktorá sa mu vyhrážala, že zabije jeho otca i celú
rodinu. Vytýkal krajskému súdu, že bol uznaný za vinného bez akéhokoľvek priameho
dôkazu, ale len na základe nejakých indícií a domnienok. Podľa jeho názoru orgány činné
v trestnom konaní nezabezpečili celý rad dôkazov, najmä nedostatočne skúmali pomery
obvineného, pomery poškodenej, najmä čo sa týka osôb, s ktorými sa stýkala a ktoré mohli
mať záujem na jej smrti. Obvinený R. F. spochybnil závery týkajúce sa biologických stôp,
ktoré boli nájdené na jeho odevných zvrškoch, a to na tričku ako aj nohaviciach. Rovnako tak
spochybnil aj závery znaleckého dokazovania z odvetvia klinickej psychológie a v tomto
smere sa domáhal vypracovania kontrolného znaleckého posudku. Rovnako tak vytýkal
orgánom činným v trestnom konaní, že nebol zabezpečený ani útočiaci predmet, ktorým bola
poškodená usmrtená. V neposlednom rade poukázal aj na absenciu motívu svojho konania.
S poukazom na to obvinený v petite dovolania navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej
republiky zrušil rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo 7. júla 2009, sp. zn.
5 To 113/2009 a obvineného R. F. spod obžaloby pre obzvlášť závažný zločin vraždy
oslobodil.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 377 Tr. por.) preskúmal
dovolanie obvineného a zistil, že dovolanie je prípustné (§ 368 ods. 1, ods. 2 písm. h/,
§ 372 ods. 1 Tr. por.), bolo podané oprávnenou osobou (§ 369 ods. 2 písm. b/ Tr. por.),
prostredníctvom splnomocneného obhajcu (§ 373 ods. 1 Tr. por.), v zákonom stanovenej
lehote (§ 370 ods. 1 Tr. por.) a na mieste, kde možno tento mimoriadny opravný prostriedok
podať (§ 370 ods. 3 Tr. por.). Zároveň ale zistil aj to, že podané dovolanie je potrebné
odmietnuť na neverejnom zasadnutí, lebo je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len dovolací súd) úvodom pripomína,
že dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok. Nielen z označenia tohto opravného
prostriedku ako mimoriadneho, ale predovšetkým zo samotnej úpravy dovolania v Trestnom
poriadku je zrejmé, že dovolanie nie je určené k náprave akýchkoľvek pochybení súdov,
ale len tých najzávažnejších - mimoriadnych procesných a hmotnoprávnych chýb. Tie sú ako
dovolacie dôvody taxatívne uvedené v ustanovení § 371 ods. 1 Tr. por., pričom v porovnaní
s dôvodmi zakotvenými v Trestnom poriadku pre zrušenie rozsudku v odvolacom konaní
sú koncipované podstatne užšie.
Dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktorým bola vec právoplatne skončená.
Predstavuje tak výnimočný prielom do inštitútu právoplatnosti, ktorý je dôležitou zárukou
stability právnych vzťahov a právnej istoty. Možnosti podania dovolania, vrátane dovolacích
dôvodov, sú striktne obmedzené, aby sa širokým uplatnením tohto mimoriadneho opravného
prostriedku nezakladala ďalšia riadna opravná inštancia a dovolanie nebolo chápané len
ako „ďalšie“ odvolanie.
V posudzovanej trestnej veci obvinený R. F. uplatnil dôvody dovolania uvedené
v ustanovení § 371 ods. 1 písm. c/, d/, g/ Tr. por., podľa ktorých dovolanie možno podať, ak
- zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu,
- hlavné pojednávanie alebo verejné zasadnutie bolo vykonané v neprítomnosti
obvineného, hoci na to neboli splnené zákonné podmienky,
- je rozhodnutie založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným
spôsobom.
Vo všeobecnej rovine treba k ostatnému dovolaciemu dôvodu uviesť, že z citovaného
ustanovenia je zrejmé, že tento dôvod dovolania sa vzťahuje k najdôležitejšej fáze trestného
konania - k dokazovaniu. Dokazovanie prebieha v štyroch etapách, začína vyhľadávaním,
nasleduje etapa zabezpečovania dôkazov, potom ich vykonávania a na záver etapa hodnotenia
dôkazov. Za dôkaz pritom môže slúžiť všetko, čo môže prispieť k náležitému objasneniu veci
a čo sa získalo z dôkazných prostriedkov podľa Trestného poriadku alebo podľa osobitného
zákona.
Dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por. sa vzťahuje predovšetkým
k tretej etape dokazovania, t. j. k vykonávaniu dôkazov súdom. Logicky však zahŕňa
aj predchádzajúce dve štádia dokazovania, lebo dôkazy zadovážené v rozpore so zákonom,
nie sú v trestnom konaní použiteľné a hodnotiteľné ani v prípade, ak by ich súd na hlavnom
pojednávaní vykonal v súlade s príslušnými ustanoveniami Trestného poriadku. Aby bol tento
dovolací dôvod skutočne obsahovo naplnený, musí sa zároveň súdne rozhodnutie
o nezákonné dôkazy aj reálne opierať.
Avšak tento dovolací dôvod sa nevzťahuje na posledné štádium dokazovania – na fázu
hodnotenia dôkazov. V trestnom konaní platia zákonom stanovené pravidlá pre zisťovanie
skutkového stavu veci a pre hodnotenie dôkazov. Podľa nich je potrebné zisťovať skutkový
stav veci v rozsahu, ktorý je nevyhnutný pre rozhodnutie. Trestný poriadok nestanovuje
žiadne pravidlá, pokiaľ ide o mieru dôkazov potrebných na preukázanie určitej skutočnosti,
ani váhu jednotlivých dôkazov. Platí zásada voľného hodnotenia dôkazov vyjadrená
v § 2 ods. 12 Tr. por., podľa ktorej orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy
získané zákonným spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného
na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle
od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán.
Dovolací súd v rámci svojej rozhodovacej praxe ustálil, že ak by záver orgánu činného
v trestnom konaní alebo súdu učinený v zmysle § 2 ods. 12 Tr. por. o tom, že určitú skutkovú
okolnosť považuje za dokázanú, a že ju nebude overovať ďalšími dôkazmi, zakladal
opodstatnenosť dôvodu dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por., odporovalo by to viazanosti
dovolacieho súdu zisteným skutkom podľa ustanovenia § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por.,
ktoré vyjadruje zásadu, že účelom dovolacieho konania je posudzovanie právnych otázok,
nie posudzovanie správnosti a úplnosti zistenia skutkového stavu. Námietky obvineného
k obsahu a rozsahu vlastnej úvahy súdu o voľbe použitých dôkazných prostriedkov
a námietky k hodnoteniu dôkazov spôsobom, ktorý nezodpovedá predstavám obvineného,
svojim obsahom nenapĺňajú nielen dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por., ale
ani žiaden iný dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por., keďže obvinený R. F. v podanom
dovolaní namietal predovšetkým skutkové závery okresného a krajského súdu.
V tomto smere Najvyšší súd Slovenskej republiky považuje za potrebné zdôrazniť,
že dôvod dovolania uvedený v ustanovení § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. je naplnený len vtedy,
ak rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo
na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia, pričom správnosť a úplnosť
zisteného skutku dovolací súd nemôže skúmať a meniť.
K tomuto dovolaciemu dôvodu je potrebné vo všeobecnosti uviesť, že tento je daný
v prípadoch, keď rozhodnutie súdov spočíva na nesprávnom právnom posúdení zisteného
skutku. Pri posudzovaní oprávnenosti tvrdenia o existencii tohto dovolacieho dôvodu
je dovolací súd vždy viazaný konečnými skutkovými zisteniami, ktoré vo veci urobili
súdy prvého a druhého stupňa. V rámci posudzovania existencie tohto dovolacieho dôvodu
súd skúma, či skutok ustálený súdmi v pôvodnom konaní bol správne podradený
(subsumovaný) pod príslušnú skutkovú podstatu trestného činu upravenú v Trestnom zákone.
Len opačný prípad odôvodňuje naplnenie tohto dovolacieho dôvodu. Do úvahy prichádzajú
alternatívy, že skutok mal byť právne kvalifikovaný ako iný trestný čin, alebo že skutok nie
je trestným činom.
Spomenutý dovolací dôvod napĺňa aj zistenie, že rozhodnutie je založené
na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia. Pod nesprávnym použitím iného
hmotnoprávneho ustanovenia sa rozumie napr. nedostatočné posúdenie okolností
vylučujúcich protiprávnosť činu (§ 24 až 30 Tr. zák.), premlčanie trestného stíhania
(§ 87 Tr. zák.), ďalej pochybenie súdu pri ukladaní úhrnného trestu, súhrnného trestu,
spoločného trestu alebo ďalšieho trestu (§ 41 až § 43 Tr. zák.) ako aj pri ukladaní trestu
obzvlášť nebezpečnému recidivistovi (§ 47 ods. 2 Tr. zák.). Ustanovenie § 371 ods. 1 písm. i/
Tr. por. sa vzťahuje aj na nesprávne použitie iných právnych predpisov než Trestného zákona,
napr. Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, zákona o konkurze a reštrukturalizácii
a pod., pokiaľ tieto majú vzťah ku právnej kvalifikácii skutku.
Naopak, z dikcie § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. je evidentne zrejmé, že dôvodom
dovolania nemôžu byť nesprávne skutkové zistenia. Dovolací súd skutkové zistenia
urobené súdmi prvého a druhého stupňa nemôže ani meniť, ani dopĺňať. Inak
povedané, vo vzťahu ku skutkovému stavu zistenému súdmi prvého prípadne druhého
stupňa, ktorý je vyjadrený v tzv. skutkovej vete výroku, môže obvinený v dovolaní
uplatňovať len námietky právneho charakteru, nikdy nie námietky skutkové.
Za skutkové sa pritom považujú tie námietky, ktoré smerujú proti skutkovým zisteniam
súdov, proti rozsahu vykonaného dokazovania prípadne proti hodnoteniu dôkazov
súdmi oboch stupňov.
Dovolací súd nie je možné chápať ako tretiu „odvolaciu“ inštanciu zameranú
k preskúmaniu rozhodnutia súdu druhého stupňa. Dovolací súd nemôže v tomto konaní
posudzovať správnosť a úplnosť skutkových zistení, pretože nie je oprávnený bez
ďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy bez toho, aby ich mohol v konaní o dovolaní
sám vykonávať. Ťažisko dokazovania je v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho
skutkové závery môže doplňovať, alebo korigovať len odvolací súd.
V dovolacom konaní tiež platí, že obsah konkrétne uplatnených námietok, tvrdení
a právnych názorov, o ktoré sa v dovolaní opiera existencia určitého dovolacieho dôvodu
musí skutočne vecne zodpovedať zákonnému vymedzeniu takého dovolacieho dôvodu
podľa § 371 Tr. por. Pokiaľ tomu tak nie je a podané dovolanie len formálne odkazuje
na príslušné ustanovenie upravujúce dôvody dovolania, pritom ale v skutočnosti
obsahuje argumenty stojace mimo uplatneného dovolacieho dôvodu, ide o dovolanie,
ktoré je potrebné odmietnuť podľa § 382 písm. c/ Tr. por.
O dovolanie, ktoré je potrebné odmietnuť podľa § 382 písm. c/ Tr. por. podľa
ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu ide spravidla aj vtedy, ak obvinený
v dovolaní v podstate len opakuje námietky uplatnené už skôr v konaní pred súdom prvého
a druhého stupňa, s ktorými sa súdy oboch stupňov dostatočne a správne vyrovnali.
V posudzovanom prípade tvorila základ dovolacích námietok obvineného kritika
spôsobu, ktorým oba súdy hodnotili vykonané dôkazy. Obvinený jednotlivé dôkazy
(výpovede svedkov a znalecký posudok) v dovolaní hodnotil inak ako súdy, lebo hodnotenie
dôkazov súdmi vyznievajúce v jeho neprospech nezodpovedalo jeho predstavám. Na základe
takto prezentovaného hodnotenia dôkazov následne dovolaciemu súdu predostieral vlastnú
verziu skutkového deja, na podklade čoho sa v konečnom dôsledku domáhal oslobodenia
spod obžaloby.
V predostretej verzii vystupoval nie ako páchateľ, ale ako osoba, ktorá sa len
nachádzala na mieste činu krátko po jeho spáchaní. To je ale v priamom rozpore s tým,
čo na základe vykonaného dokazovania ustálil súd prvého stupňa v tzv. skutkovej vete výroku
rozsudku, s ktorými zisteniami sa odvolací súd stotožnil. V tomto smere oba súdy svoje
rozhodnutia náležite zdôvodnili, a to aj vo vzťahu k použitej právnej kvalifikácii skutku.
V odôvodnení svojich rozhodnutí sa súdy riadne vyrovnali aj s obhajobnou argumentáciou
obvineného R. F.
Je teda evidentné, že dovolacie námietky obvineného obsahovo nenapĺňajú dôvod
dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por. a už vonkoncom sa netýkajú právnej
kvalifikácie skutku tak, ako to má na mysli dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1
písm. i/ Tr. por. Predstavujú len skrytú snahu obvineného, aby bolo rozhodnuté v jeho
prospech.
Najvyšší súd Slovenskej republiky rovnako tak zistil, že dovolacie námietky
obvineného R. F. obsahovo nenapĺňajú ani dôvody dovolania podľa
§ 371 ods. 1 písm. c/, d/ Tr. por., keďže dovolací súd pre takýto záver v konaní okresného
a krajského súdu nenašiel žiaden podklad.
Na margo veci treba ešte dodať, že výrok rozsudku krajského súdu v tej časti, ktorou
odvolanie obvineného R. F. zamietol je nadbytočný, keďže k zrušeniu rozsudku došlo na
podklade iba jeho odvolania a v jeho prospech.
Podľa § 382 písm. c/ Tr. por., dovolací súd na neverejnom zasadnutí uznesením,
bez preskúmania veci, odmietne dovolanie, ak je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania
podľa § 371.
Vychádzajúc tak z vyššie uvedených teoretických východísk, ustálenej rozhodovacej
praxe a prezentovaných úvah dovolací súd konštatuje, že v trestnej veci obvineného nie sú
splnené dôvody dovolania podľa § 371, preto s použitím cit. § 382 písm. c/ Tr. por. dovolanie
obvineného na neverejnom zasadnutí odmietol.
Toto uznesenie bolo prijaté jednomyseľne.
P o u č e n i e: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 30. januára 2013
JUDr. Juraj K l i m e n t, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Gabriela Protušová