Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

8Sžo/17/2012

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

R O Z S U D O K

V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senátu zloženom z predsedníčky senátu

JUDr. Jaroslavy Fúrovej a členov senátu JUDr. Evy Babiakovej, CSc. a Mgr. Petra Melichera

v právnej veci žalobcu M.. P. P., bytom K. H., zastúpeného J.. I. V., advokátom, so sídlom

v K., F., proti žalovanému : Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom

v Bratislave, Pribinova 2, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.

SLV-81/PK-2009 zo dňa 3. septembra 2009, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského

súdu v Bratislave č. k. -55 zo dňa 10. mája 2011, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k.

-55 zo dňa 10. mája 2011, p o t v r d z u j e .

Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v sume 157,09 €

k rukám jeho právneho zástupcu do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

O d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Bratislave zrušil podľa § 250j ods. 2 písm. c/

rozhodnutie žalovaného č. SLV-81/PK-2009 zo dňa 3. septembra 2009 a personálny

rozkaz ministra vnútra SR č. 189 zo dňa 29. mája 2009 a vec vrátil žalovanému na ďalšie

konanie po tom, čo dospel k záveru, že zistenie skutkového stavu správnymi orgánmi je

nedostačujúce na posúdenie veci. O trovách konania rozhodol tak, že žalovanému uložil

2

povinnosť zaplatiť ich náhradu vo výške 1030,31 € k rukám právneho zástupcu žalobcu do

troch dní od právoplatnosti rozsudku.

V odôvodnení rozsudku krajský súd konštatoval, že personálnym rozkazom č. 189 zo

dňa 29. mája 2009 bol žalobca prepustený v zmysle

Z. z. zo služobného pomeru príslušníka PZ na tom skutkovom základe, že v rámci výkonu

štátnej služby, ktorý mal plánovaný v čase od 5,00 hod. do 15,00 hod., počas opatrení na

zabezpečenie nerušeného priebehu volieb prezidenta SR, bol prítomný v budove OO PZ na

ulici J. v K., keď tam viacerí príslušníci PZ počas výkonu štátnej služby aj za využitia dvoch

služobných psov bez náhubkov prinútili mladistvé a maloleté osoby, ktoré sa nachádzali

v tomto objekte a ktorým bola podľa obmedzená osobná

sloboda, aby sa vyzliekali donaha, navzájom sa udierali do rôznych častí tela, a v tomto

konaní ostatným príslušníkom PZ nezabránil a ani sa nesnažil vykonať žiadne opatrenia na

zistenie a zamedzenie ich protiprávneho konania. Ďalej krajský súd konštatoval, že

o podanom rozklade žalobcu rozhodol žalovaný rozhodnutím č. SLV-81/PK-2009 zo dňa 3.

septembra 2009, ktorým zamietol rozklad žalobcu a potvrdil personálny rozkaz

prvostupňového správneho orgánu. K žalobnej námietke ohľadne formálneho nedostatku

vyhotovenia napadnutého rozhodnutia krajský súd neprisvedčil žalobcovi, že absencia

podpisu na rovnopise doručeného rozhodnutia mala za následok jeho nulitu, konštatujúc, že

obe rozhodnutia žalovaného obsahujú všetky formálne i obsahové náležitosti ustanovené v §

241 ods. 1 , s tým, že originály rozhodnutí sú opatrené označením aj

podpisom osoby, ktorá ich vydala, pečiatkou aj dátumom, pričom ostatné výtlačky oboch

rozhodnutí sa vyhotovujú ako odpisy s doložkou ,,v.r.“ k podpisovej doložke ministra vnútra

SR s doložkou ,,za správnosť“, kde sa podpisuje príslušný pracovník, ktorý odpis vyhotovil.

Obe rozhodnutia služobných orgánov boli doručené v odpise žalobcovi, ktorý spôsob bol

v súlade s Ďalej krajský súd uviedol, že pokiaľ sa

žalobcovi kládlo za vinu, že ponižujúcemu správaniu policajtov voči maloletým a mladistvým

osobám v budove OO PZ nezabránil, čím hrubým spôsobom porušil služobnú prísahu

a služobné povinnosti, bolo pre vyvodenie personálnej zodpovednosti za tento skutok podľa

názoru krajského súdu potrebné preukázať, že žalobca o uvedenom správaní policajtov vedel,

resp. musel vedieť. Krajský súd mal za to, že vymedzenie skutku, ktoré bolo súčasťou výroku

personálneho rozkazu, je v rozpore s obsahom administratívneho spisu a výsledkami

rozsiahleho dokazovania. Podľa názoru krajského súdu protiprávnosť konania žalobcu tak,

ako ju vymedzil žalovaný, nebola preukázaná žiadnym priamym alebo súborom nepriamych

3

dôkazov vykonaných v preskúmavacom personálnom konaní, o ktoré sa opierali žalobou

napadnuté rozhodnutia. Poukázal na to, že žiaden zo svedkov vo veci vypočutých

nevypovedal tak, že by z toho mohol byť vyvodený záver o žalobcovej zainteresovanosti,

ktorá by bola v súvislosti s ponižujúcim správaním policajtov voči zadržaným maloletých

a mladistvým osobám. Podľa názoru krajského súdu neobstojí záver žalovaného, že žalobca

musel počuť zvýšený hluk OO PZ spojený s brechotom služobných psov, ktorú skutočnosť

nepriamo dokazuje aj úradný záznam P.. T., z ktorého nemožno bez pochybností považovať

za preukázané, že žalobca zvýšený hluk, resp. musel počuť a preto mal začať konať.

Zdôraznil, že ide o domnienku, teda neskutkové zistenie. Krajský súd vytkol prvostupňovému

správnemu orgánu, že sa v personálnom rozkaze dostatočne nezaoberal vo veci vykonanými

dôkazmi a zisteným skutkovým stavom ani všetkými námietkami žalobcu uvedenými vo

vyjadrení k začatiu konania o jeho prepustení, pričom absentujúca preskúmateľná správna

úvahu bola doplnená až v rozhodnutí o rozklade. Krajský súd uviedol, že sa nemožno

stotožniť s klasifikáciou v rozhodnutí o rozklade, že žalobca nezabránil a ani sa nesnažil

vykonať žiadne opatrenia na zistenie a zamedzenie protiprávneho konania, a to aj napriek

tomu, že z titulu svojej funkcie bol zodpovedný aj za riadny chod tohto OO PZ, ktorý záver

podľa názoru krajského súdu nebol na podklade zhromaždených dôkazov dostačujúci pre

vyvodenie personálnej zodpovednosti voči žalobcovi a pre postup žalovaného podľa § 192

ods. 1 písm. e/ Krajský súd vyjadril názor, že z vytýkaného

nezvládnutia situácie zo strany žalobcu vo vzťahu k podriadeným a ďalším policajtom

v súvislosti s vyššie opísaným incidentom možno vyvodiť nanajvýš záver o žalobcovej

nespôsobilosti zastávať riadiacu funkciu, avšak zlyhanie žalobcových podriadených a ďalších

policajtov majúcich priamu účasť na incidente nemôže svedčiť o žalobcovom pomere

k povinnostiam policajta podľa Poukázal ďalej na to, že

dôkazy založené v administratívnom spise skôr dokazujú porušenie služobnej prísahy iných

príslušníkov policajného zboru ako žalobcu. Prepustiť príslušníka PZ len na tom zistení, že

telefonoval P.. M. T., aby povedala príslušníkom PMJ, aby sa ukľudnili, lebo počul nejaký

hluk, nepreukazuje podľa názoru krajského súdu žalobcovo porušenie služobnej prísahy

a služobných povinností zvlášť hrubým spôsobom. Vyvodil preto, že nebolo preukázané, že

žalobca mal, resp. musel mať vedomosť o protiprávnom a odsúdenia hodnom konaní iných

príslušníkov PZ, konštatujúc tiež, že návrh na prepustenie žalobcu služobného pomeru

príslušníka PZ bol prerokovaný príslušným odborovým orgánom a tento nesúhlasil z jeho

prepustením.

4

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný z dôvodu, že súd

prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam

a napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, pridržiavajúc sa

v plnom rozsahu svojho písomného vyjadrenia k žalobe a navrhujúc. aby Najvyšší súd SR

napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil tak, že sa žaloba zamieta. Zdôraznil, že žalobca,

ktorý bol v tom čase v riadiacej funkcii, pričom medzi jeho hlavné úlohy bolo riadiť,

organizovať a kontrolovať činnosť obvodného oddelenia, bol povinný po tom, čo sa v budove

obvodného oddelenia nachádzali príslušníci PZ, ktorí predviedli maloleté a mladistvé osoby

podozrivé zo spáchania trestnej činnosti, ak sa z priestorov, kde tieto osoby boli umiestnené,

ýval hluk vymykajúci sa z bežného režimu, preveriť tieto udalosti a vo vlastnej kompetencii

prijať opatrenia v súlade s právnymi predpismi, avšak žalobca ako riadiaci funkcionár sa

uspokojil iba s tým, že telefonicky oznámil P.. M. T., aby príslušníkom PZ povedala, nech sa

ukľudnia. Tvrdenie súdu v rozsudku, že žalobca protiprávnu činnosť iných príslušníkov

nevnímal zmyslami, pretože protiprávne konanie nevidel ani nepočul, je podľa názoru

žalovaného vyvrátené práve úradným záznam spracovaným P.. M. T. dňa 16. apríla 2009,

z ktorého vyplýva, že žalobca vnímal svojimi zmyslami zvýšený hluk, ktorý sa vymykal

bežným situáciám na obvodnom oddelení. Poukázal na to, že žalobcovi v tom čase ako

riaditeľovi obvodného oddelenia podľa popisu služobnej činnosti prináležala i povinnosť

vykonávať priamu kontrolnú činnosť, pričom plne zodpovedal za riadny chod tohto

oddelenia. Pri výkone týchto povinností je samostatne kompetentný, má byť iniciatívny

a musí sa ich ujať bez toho, aby obdržal k jednotlivým úkonom rozkaz, prípadne akýkoľvek

pokyn. a preto nemožno mať za to, že v konkrétnom prípade žalobca svoje povinnosti aj

naplnil. Zdôraznil, že od riadiaceho a kontrolného pracovníka vybaveného schopnosťou

a spôsobilosťou pre výkon zastávanej funkcie sa bežne očakáva, že postrehne práve vážnosť

udalosti, zjavne vykazujúcej znaky porušenia práva, a tiež, že vykoná aj opatrenia na

zamedzenie páchania protiprávneho konania, pričom zistené skutočnosti, napr. aj písomne

zaznamená. Vykonanými dôkazmi bolo podľa názoru žalovaného dostatočne preukázané

protiprávne konanie žalobcu a žalovaný pri ich hodnotení postupoval v súlade s § 238 ods. 4

Podľa názoru žalovaného je práve v rozpore zo zásadami logického

myslenia, ak sa na okresnom oddelení PZ pácha protiprávne konanie príslušníkmi PZ za

súčasného štekotu služobných psov a kriku na predvedené osoby, pričom riadiaci funkcionár

– žalobca, ktorý sa nachádzal v priestoroch okresného oddelenia PZ počas takto páchaného

protiprávneho konania sa ani len nesnaží aktívne a hlavne osobne preveriť, čo sa vlastne

v priestoroch okresného oddelenia PZ odohráva. Jeho prítomnosť na útvare

5

v inkriminovanom čase priznáva aj sám a z pozície zastávanej funkcie bol povinný preveriť

skutočnosti odohrávajúce sa tam, aby predvedeným osobám nevznikla bezdôvodná ujma.

Práve žalobca, ktorý zastával riadiacu funkciu, bolo jeho povinnosťou byť príkladom

a vzorom v plnení služobných úloh vo vzťahu nielen k podriadeným policajtom.

Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhol, aby odvolací súd

napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil a zaviazal žalovaného nahradiť mu trovy

odvolacieho konania v sume 157,09 € do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Zotrval na

žalobných dôvodov plne sa stotožňujúc s odôvodnením napadnutého rozsudku. Uviedol, že

skutočnosť, že žalobca telefonicky kontaktoval P.. M. T., je jediný argument žalovaného, z

ktorého má žalovaný za jednoznačne preukázané, že sa žalobca dopustil protiprávneho

konania. Stotožnil sa s názorom súdu, že prepustiť príslušníka PZ len na tom zistení, že

telefonoval P.. M. T., aby povedala príslušníkom PZ, aby sa ukľudnili, lebo počul nejaký

hluk, nepreukazuje žalobcovo porušenie služobnej prísahy a služobných povinností zvlášť

hrubým spôsobom. Nebolo preukázané, že žalobca mal, resp. musel mať vedomosť

o protiprávnom a odsúdeniahodnom konaní iných príslušníkov PZ. Zdôraznil, že použitie

zákonom povolenej správnej úvahy je limitované povinnosťou správneho orgánu toto riadne

a preskúmateľne odôvodniť, pričom správna úvaha musí byť logickým vyústením riadneho

hodnotenia skutkových zistení. Žalobca zotrval na hlavnom dôvode pre zrušenie napadnutých

rozhodnutí žalovaného – absencia akéhokoľvek priameho, či nepriameho dôkazu vykonaného

v personálnom konaní, ktorý by preukazoval, že žalobca ako riaditeľ OO PZ napriek

vedomosti o údajnom protiprávnom konaní iných policajtom tomuto nezabránil a nevykonal

opatrenia na zistenie a zamedzenie ich protiprávneho konania. Súčasne považoval za potrebné

uviesť, že zo žiadneho vykonaného dôkazu nevyplýva, že by žalobca bol prítomný v budove

OO PZ v čase, keď dochádzalo k protiprávnemu konaniu na predvedených osobách.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací ( ) preskúmal

napadnutý rozsudok ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v medziach podaného odvolania

( v spojení vety prvej ) bez nariadenia odvolacieho

pojednávania ( ), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený

minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky www.nsud.sk ( a v spojení s

vetou prvou a ) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je

dôvodné.

6

Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že žalobca bol personálnym rozkazom

ministra vnútra Slovenskej republiky zo dňa 29. mája 2009, č. 189 prepustený v zmysle § 192

ods. 1 písm. e/ zo služobného pomeru príslušníka PZ na tom

skutkovom základe, že dňa 21. marca 2009 v rámci výkonu štátnej služby, ktorý mal

plánovaný v čase od 5,00 hod. do 15,00 hod., počas opatrení na zabezpečenie nerušeného

priebehu volieb prezidenta SR, bol prítomný v budove OO PZ na ulici J. v K., keď tam viacerí

príslušníci PZ počas výkonu štátnej služby aj za využitia dvoch služobných psov bez

náhubkov prinútili mladistvé a maloleté osoby, ktoré sa nachádzali v tomto objekte a ktorým

bola podľa obmedzená osobná sloboda, aby sa vyzliekali

donaha, navzájom sa udierali do rôznych častí tela, a v tomto konaní ostatným príslušníkom

PZ nezabránil a ani sa nesnažil vykonať žiadne opatrenia na zistenie a zamedzenie ich

protiprávneho konania napriek tomu, že z titulu svojej funkcie bol okrem iného zodpovedný

za riadny chod tohto OO PZ. Žalobcom podaný rozklad proti personálnemu rozkazu bol

zamietnutý a tento bol rozhodnutím žalovaného č. SLV-81/PK-2009 zo dňa 3. septembra

2009 potvrdený.

Podľa ust. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe

žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej

správy.

Podľa ust. pri rozhodnutí, ktoré správny orgán vydal na základe

zákonom povolenej voľnej úvahy (správne uváženie), preskúmava súd iba, či také

rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom. Súd neposudzuje účelnosť

a vhodnosť správneho rozhodnutia.

Podľa ust. podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch,

v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená

rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto

rozhodnutia a postupu.

Podľa ust. o štátnej službe príslušníkov

Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže

Slovenskej republiky a Železničnej polície v znení (ďalej len „zák.

7

č. “) služobný pomer vzniká dňom určeným v rozhodnutí nadriadeného o prijatí

občana do služobného pomeru, ak nastúpi štátnu službu v tento deň a zloží služobnú prísahu.

Podľa ust. občan pri vzniku služobného pomeru

policajta skladá služobnú prísahu, ktorá znie:

"Sľubujem vernosť Slovenskej republike. Budem čestný, statočný a disciplinovaný. Svoje sily

a schopnosti vynaložím na to, aby som chránil práva občanov, ich bezpečnosť a verejný

poriadok, a to aj s nasadením vlastného života. Budem sa riadiť , ústavnými zákonmi,

zákonmi a ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi. Tak prisahám!".

Podľa ust. policajt je povinný dodržiavať

služobnú disciplínu.

Podľa ust. nadriadený je povinný

a) riadiť, organizovať, kontrolovať a hodnotiť výkon štátnej služby podriadených policajtov,

b) zabezpečovať, aby podriadení policajti boli na výkon štátnej služby náležite vycvičení a

vyškolení,

c) vytvárať priaznivé podmienky na riadny výkon štátnej služby a podriadených policajtov

viesť k služobnej disciplíne,

d) oceňovať príkladné plnenie služobných povinností a navrhovať alebo vyvodzovať dôsledky

z porušovania služobných povinností.

Podľa ust. služobný pomer sa končí prepustením.

Podľa ust. policajt sa prepustí zo služobného

pomeru, ak porušil služobnú prísahu alebo služobnú povinnosť zvlášť hrubým spôsobom

a jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby.

Podľa ust. policajtovi musí byť daná možnosť

vyjadriť sa k návrhu na prepustenie zo služobného pomeru z dôvodu uvedeného v § 192

ods. 1 písm. e/, navrhovať dôkazy a obhajovať sa.

Podľa ust. až 4 za dôkaz môžu slúžiť všetky

prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočný stav veci a ktoré sú v súlade

8

s právnymi predpismi. Dôkazom sú najmä výpovede, vyjadrenia osôb vrátane účastníkov

konania, odborné posudky, znalecké posudky, správy, vyjadrenia a potvrdenia orgánov

a organizácií, listiny, veci a obhliadka. Účastník konania je oprávnený navrhovať na podporu

svojich tvrdení dôkazy. Oprávnený orgán hodnotí dôkazy podľa vlastnej úvahy, a to každý

dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti.

Podľa ust. , , rozhodnutie musí byť v súlade

s právnymi predpismi, musí vychádzať zo skutočného stavu veci a obsahovať výrok,

odôvodnenie a poučenie o odvolaní. V písomnom vyhotovení rozhodnutia sa tiež uvedie, kto

rozhodnutie vydal, dátum vydania rozhodnutia a označenie policajta. Rozhodnutie musí byť

podpísané s uvedením hodnosti, mena, priezviska a funkcie toho, kto ho vydal, opatrené

odtlačkom pečiatky so štátnym znakom a oznámené účastníkovi konania vyhlásením alebo

doručením. Ak totožnosť príslušníka Slovenskej informačnej služby alebo toho, kto

rozhodnutie vydal, má zostať utajená, v rozhodnutí sa jeho meno a priezvisko neuvádza; táto

osoba sa v rozhodnutí označí iným vhodným spôsobom.

Výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovení právneho predpisu, podľa

ktorého bolo rozhodnuté. Ak sa v rozhodnutí ukladá povinnosť na plnenie, ustanoví sa pre ňu

rozsah plnenia a lehota.

V odôvodnení rozhodnutia sa uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na

rozhodnutie, akými úvahami bol vedený oprávnený orgán pri hodnotení dôkazov a pri použití

právnych predpisov, na ktorých základe rozhodoval.

Podľa ust. na konanie podľa tohto zákona sa nevzťahuje

všeobecný predpis o správnom konaní, okrem výkonu rozhodnutia.

Najvyšší súd Slovenskej republiky sa po oboznámení s obsahom administratívneho

ako i súdneho spisu plne stotožnil s právnym záverom a dôvodmi rozhodnutia, ktoré sú

prezentované v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku krajského súdu a v súlade s ust.

plne poukazuje na jeho znenie.

Zhodne s názorom krajského súdu ani podľa názoru odvolacieho súdu správne orgány

oboch stupňov v preskúmavanej veci nepostupovali v intenciách citovaných právnych noriem

a ich rozhodnutia nie je možné považovať za skutkovo podložené a súladné so zákonom. Súd

prvého stupňa preto rozhodol v danej veci vecne správne, keď rozhodnutie žalovaného,

9

vrátane prvostupňového rozhodnutia zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.

Vychádzajúc z obsahu predloženého spisu správneho orgánu odvolací súd zistil, že správny

orgán nedostatočne zistil skutkový stav, vykonané dôkazy nevyhodnotil v súlade

s ustanovením § 238 ods. 4 zákona, t.j. podľa vlastnej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo

a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a záver, ku ktorému správny orgán dospel,

nezodpovedal vykonanému dokazovaniu a zásadám logického myslenia a uvažovania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky sa nestotožňuje s právnymi závermi správnych orgánov

oboch stupňov, že v administratívnom konaní bolo porušenie služobnej prísahy a zvlášť hrubé

porušenie povinnosti riadne preukázané. Vykonaným dokazovaním nebolo preukázané, že by

mal žalobca resp. musel mať vedomosť o protiprávnom a nemorálnom konaní iných

príslušníkov policajného zboru.

V zákone o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej

služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície

zákonodarca nedefinuje, čo pokladá za porušenie prísahy alebo zvlášť závažné porušenie

služobnej povinnosti, z ktorých dôvodov uvedené ustanovenie je možné považovať za právnu

normu s relatívne neurčitou (abstraktnou) hypotézou, teda patrí k právnym normám, ktorých

hypotéza nie je určená priamo právnym predpisom a ktoré tak prenechali správnemu orgánu

príslušnému na konanie, aby podľa vlastnej úvahy v každom jednotlivom prípade sám

vymedzil hypotézu právnej normy zo širokého vopred neobmedzeného okruhu konkrétnych

okolností. Pri posúdení porušenia prísahy alebo služobnej povinnosti zvlášť hrubým

spôsobom zákon nevymedzuje, z akých hľadísk mal správny orgán vychádzať, teda

vymedzenie hypotézy právnej normy závisí v každom konkrétnom prípade od úvahy

správneho orgánu, ktorý tak môže pri skúmaní intenzity preukázaného porušenia služobnej

prísahy alebo služobnej povinnosti prihliadnuť na osobu policajta (jeho doterajšie

hodnotenia), na funkciu, ktorú zastával, na jeho doterajší postoj pri plnení pracovných úloh,

na čas a situáciu (zabezpečovanie iných služobných povinností v súvislosti s voľbou

prezidenta), za ktorej došlo k porušeniu služobnej povinnosti, na preukázanú mieru zavinenia,

na spôsob a intenzitu porušenia konkrétnych povinností, na dôsledky. Zákon tu síce ponechal

širokú možnosť uváženia v prípade rozhodnutia o prepustení z pomeru príslušníka

policajného zboru pre porušenie prísahy alebo zvlášť hrubé porušenie služobnej povinnosti,

avšak táto úvaha musí zodpovedať zisteným skutkovým okolnostiam a musí mať oporu vo

vykonanom dokazovaní a musí byť logickým vyústením riadneho hodnotenia skutkových

zistení.

10

Na margo argumentácie žalovaného ohľadne zodpovednosti žalobcu za činnosť

svojich podriadených odvolací súd uvádza, že je nepochybné, že žalobca bol z titulu svojej

funkcie riaditeľa OO PZ Košice – juh povinný riadiť, organizovať, kontrolovať a hodnotiť

výkon štátnej služby podriadených policajtov, avšak túto jeho povinnosť nemožno

objektivizovať. Príslušník policajného zboru – policajt, ktorý nie je v riadiacej funkcii, je

taktiež povinný zložiť sľub a je povinný svedomito plniť úlohy, ktoré sú mu uložené ,

ústavnými zákonmi, zákonmi a ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi, ako aj

úlohy uložené rozkazmi, nariadeniami a príkazmi a pokynmi nadriadených. Hoci bol žalobca

oboznámený s opatreniami na zvýšenie disciplíny príslušníkov PZ, nič to nemení na tom, že

za samotný exces z vyžadovaného a očakávaného správania príslušníka policajného zboru by

mal v prvom rade niesť zodpovednosť samotný príslušník policajného zboru, ktorý sa

takéhoto konania dopustí, a nie žalobca z titulu svojej funkcie, kedy mu rozsiahlym

dokazovaním nebola vedomosť o takomto správaní príslušníkov policajného zboru

preukázaná. Z titulu svojej funkcie kontroluje dôsledné plnenie povinností príslušníka

policajného zboru a v prípade zisteného zlyhania je oprávnený uplatniť disciplinárne

opatrenia, avšak nemôže niesť zodpovednosť za individuálne konanie príslušníka PZ

vychádzajúce z jeho vlastných pohnútok. Za takéto konanie by niesol zodpovednosť jedine

vtedy, pokiaľ by sám dal na takéto konanie pokyn, alebo by mal vedomosť o takomto konaní

a žiadnym spôsobom by nezasiahol.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti vyhodnotil Najvyšší súd Slovenskej republiky

odvolacie námietky ako nedôvodné a napadnuté rozhodnutie krajského súdu ako vecne

správne stotožniac sa s jeho odôvodnením v zmysle ust. , potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd s poukazom na ust. § 250k

ods. 1 vetu prvú v spojení s ust. vetou prvou a s ust.

tak, že žalobcovi priznal ich náhradu z dôvodu jeho úspechu v konaní.

Trovy konania pozostávajú z trov právneho zastúpenia za jeden úkon právnej služby,

vyjadrenie k odvolaniu á 123,50 € ( vyhl. č. ) a paušálnej náhrady

hotových výdavkov 7,41 € (§ 15 citovanej vyhlášky) + 20% DPH v sume 26,18 € (§ 18 ods. 3

citovanej vyhlášky), t.j. spolu 157,09 €.

11

Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v danej veci rozhodol pomerom hlasov

3:0 ( o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 30. januára 2013

JUDr. Jaroslava Fúrová, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia :

Dagmar Bartalská