Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
317/387316.bc09b0.pdf
PDF · 186.09 KB
No categories available
8Sžo/17/2012
Najvyšší súd 8Sžo/17/2012
Slovenskej republiky
R O Z S U D O K
V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senátu zloženom z predsedníčky senátu
JUDr. Jaroslavy Fúrovej a členov senátu JUDr. Evy Babiakovej, CSc. a Mgr. Petra Melichera
v právnej veci žalobcu M.. P. P., bytom K. H., zastúpeného J.. I. V., advokátom, so sídlom
v K., F., proti žalovanému : Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom
v Bratislave, Pribinova 2, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.
SLV-81/PK-2009 zo dňa 3. septembra 2009, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského
súdu v Bratislave č. k. 3S 219/2009-55 zo dňa 10. mája 2011, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k.
3S 219/2009-55 zo dňa 10. mája 2011, p o t v r d z u j e .
Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v sume 157,09 €
k rukám jeho právneho zástupcu do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
O d ô v o d n e n i e :
Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Bratislave zrušil podľa § 250j ods. 2 písm. c/
O.s.p. rozhodnutie žalovaného č. SLV-81/PK-2009 zo dňa 3. septembra 2009 a personálny
rozkaz ministra vnútra SR č. 189 zo dňa 29. mája 2009 a vec vrátil žalovanému na ďalšie
konanie po tom, čo dospel k záveru, že zistenie skutkového stavu správnymi orgánmi je
nedostačujúce na posúdenie veci. O trovách konania rozhodol tak, že žalovanému uložil
povinnosť zaplatiť ich náhradu vo výške 1030,31 € k rukám právneho zástupcu žalobcu do
troch dní od právoplatnosti rozsudku.
V odôvodnení rozsudku krajský súd konštatoval, že personálnym rozkazom č. 189 zo
dňa 29. mája 2009 bol žalobca prepustený v zmysle § 192 ods. 1 písm. e/ zákona č. 73/1998
Z. z. zo služobného pomeru príslušníka PZ na tom skutkovom základe, že v rámci výkonu
štátnej služby, ktorý mal plánovaný v čase od 5,00 hod. do 15,00 hod., počas opatrení na
zabezpečenie nerušeného priebehu volieb prezidenta SR, bol prítomný v budove OO PZ na
ulici J. v K., keď tam viacerí príslušníci PZ počas výkonu štátnej služby aj za využitia dvoch
služobných psov bez náhubkov prinútili mladistvé a maloleté osoby, ktoré sa nachádzali
v tomto objekte a ktorým bola podľa § 85 ods. 2 Trestného poriadku obmedzená osobná
sloboda, aby sa vyzliekali donaha, navzájom sa udierali do rôznych častí tela, a v tomto
konaní ostatným príslušníkom PZ nezabránil a ani sa nesnažil vykonať žiadne opatrenia na
zistenie a zamedzenie ich protiprávneho konania. Ďalej krajský súd konštatoval, že
o podanom rozklade žalobcu rozhodol žalovaný rozhodnutím č. SLV-81/PK-2009 zo dňa 3.
septembra 2009, ktorým zamietol rozklad žalobcu a potvrdil personálny rozkaz
prvostupňového správneho orgánu. K žalobnej námietke ohľadne formálneho nedostatku
vyhotovenia napadnutého rozhodnutia krajský súd neprisvedčil žalobcovi, že absencia
podpisu na rovnopise doručeného rozhodnutia mala za následok jeho nulitu, konštatujúc, že
obe rozhodnutia žalovaného obsahujú všetky formálne i obsahové náležitosti ustanovené v §
241 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z. z., s tým, že originály rozhodnutí sú opatrené označením aj
podpisom osoby, ktorá ich vydala, pečiatkou aj dátumom, pričom ostatné výtlačky oboch
rozhodnutí sa vyhotovujú ako odpisy s doložkou ,,v.r.“ k podpisovej doložke ministra vnútra
SR s doložkou ,,za správnosť“, kde sa podpisuje príslušný pracovník, ktorý odpis vyhotovil.
Obe rozhodnutia služobných orgánov boli doručené v odpise žalobcovi, ktorý spôsob bol
v súlade s § 266 ods. 3 zákona č. 73/1998 Z. z. Ďalej krajský súd uviedol, že pokiaľ sa
žalobcovi kládlo za vinu, že ponižujúcemu správaniu policajtov voči maloletým a mladistvým
osobám v budove OO PZ nezabránil, čím hrubým spôsobom porušil služobnú prísahu
a služobné povinnosti, bolo pre vyvodenie personálnej zodpovednosti za tento skutok podľa
názoru krajského súdu potrebné preukázať, že žalobca o uvedenom správaní policajtov vedel,
resp. musel vedieť. Krajský súd mal za to, že vymedzenie skutku, ktoré bolo súčasťou výroku
personálneho rozkazu, je v rozpore s obsahom administratívneho spisu a výsledkami
rozsiahleho dokazovania. Podľa názoru krajského súdu protiprávnosť konania žalobcu tak,
ako ju vymedzil žalovaný, nebola preukázaná žiadnym priamym alebo súborom nepriamych
dôkazov vykonaných v preskúmavacom personálnom konaní, o ktoré sa opierali žalobou
napadnuté rozhodnutia. Poukázal na to, že žiaden zo svedkov vo veci vypočutých
nevypovedal tak, že by z toho mohol byť vyvodený záver o žalobcovej zainteresovanosti,
ktorá by bola v súvislosti s ponižujúcim správaním policajtov voči zadržaným maloletých
a mladistvým osobám. Podľa názoru krajského súdu neobstojí záver žalovaného, že žalobca
musel počuť zvýšený hluk OO PZ spojený s brechotom služobných psov, ktorú skutočnosť
nepriamo dokazuje aj úradný záznam P.. T., z ktorého nemožno bez pochybností považovať
za preukázané, že žalobca zvýšený hluk, resp. musel počuť a preto mal začať konať.
Zdôraznil, že ide o domnienku, teda neskutkové zistenie. Krajský súd vytkol prvostupňovému
správnemu orgánu, že sa v personálnom rozkaze dostatočne nezaoberal vo veci vykonanými
dôkazmi a zisteným skutkovým stavom ani všetkými námietkami žalobcu uvedenými vo
vyjadrení k začatiu konania o jeho prepustení, pričom absentujúca preskúmateľná správna
úvahu bola doplnená až v rozhodnutí o rozklade. Krajský súd uviedol, že sa nemožno
stotožniť s klasifikáciou v rozhodnutí o rozklade, že žalobca nezabránil a ani sa nesnažil
vykonať žiadne opatrenia na zistenie a zamedzenie protiprávneho konania, a to aj napriek
tomu, že z titulu svojej funkcie bol zodpovedný aj za riadny chod tohto OO PZ, ktorý záver
podľa názoru krajského súdu nebol na podklade zhromaždených dôkazov dostačujúci pre
vyvodenie personálnej zodpovednosti voči žalobcovi a pre postup žalovaného podľa § 192
ods. 1 písm. e/ zákona č. 73/1998 Z. z. Krajský súd vyjadril názor, že z vytýkaného
nezvládnutia situácie zo strany žalobcu vo vzťahu k podriadeným a ďalším policajtom
v súvislosti s vyššie opísaným incidentom možno vyvodiť nanajvýš záver o žalobcovej
nespôsobilosti zastávať riadiacu funkciu, avšak zlyhanie žalobcových podriadených a ďalších
policajtov majúcich priamu účasť na incidente nemôže svedčiť o žalobcovom pomere
k povinnostiam policajta podľa § 48 ods. 3 zákona č. 73/1998 Z. z. Poukázal ďalej na to, že
dôkazy založené v administratívnom spise skôr dokazujú porušenie služobnej prísahy iných
príslušníkov policajného zboru ako žalobcu. Prepustiť príslušníka PZ len na tom zistení, že
telefonoval P.. M. T., aby povedala príslušníkom PMJ, aby sa ukľudnili, lebo počul nejaký
hluk, nepreukazuje podľa názoru krajského súdu žalobcovo porušenie služobnej prísahy
a služobných povinností zvlášť hrubým spôsobom. Vyvodil preto, že nebolo preukázané, že
žalobca mal, resp. musel mať vedomosť o protiprávnom a odsúdenia hodnom konaní iných
príslušníkov PZ, konštatujúc tiež, že návrh na prepustenie žalobcu služobného pomeru
príslušníka PZ bol prerokovaný príslušným odborovým orgánom a tento nesúhlasil z jeho
prepustením.
Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný z dôvodu, že súd
prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam
a napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, pridržiavajúc sa
v plnom rozsahu svojho písomného vyjadrenia k žalobe a navrhujúc. aby Najvyšší súd SR
napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil tak, že sa žaloba zamieta. Zdôraznil, že žalobca,
ktorý bol v tom čase v riadiacej funkcii, pričom medzi jeho hlavné úlohy bolo riadiť,
organizovať a kontrolovať činnosť obvodného oddelenia, bol povinný po tom, čo sa v budove
obvodného oddelenia nachádzali príslušníci PZ, ktorí predviedli maloleté a mladistvé osoby
podozrivé zo spáchania trestnej činnosti, ak sa z priestorov, kde tieto osoby boli umiestnené,
ozýval hluk vymykajúci sa z bežného režimu, preveriť tieto udalosti a vo vlastnej kompetencii
prijať opatrenia v súlade s právnymi predpismi, avšak žalobca ako riadiaci funkcionár sa
uspokojil iba s tým, že telefonicky oznámil P.. M. T., aby príslušníkom PZ povedala, nech sa
ukľudnia. Tvrdenie súdu v rozsudku, že žalobca protiprávnu činnosť iných príslušníkov
nevnímal zmyslami, pretože protiprávne konanie nevidel ani nepočul, je podľa názoru
žalovaného vyvrátené práve úradným záznam spracovaným P.. M. T. dňa 16. apríla 2009,
z ktorého vyplýva, že žalobca vnímal svojimi zmyslami zvýšený hluk, ktorý sa vymykal
bežným situáciám na obvodnom oddelení. Poukázal na to, že žalobcovi v tom čase ako
riaditeľovi obvodného oddelenia podľa popisu služobnej činnosti prináležala i povinnosť
vykonávať priamu kontrolnú činnosť, pričom plne zodpovedal za riadny chod tohto
oddelenia. Pri výkone týchto povinností je samostatne kompetentný, má byť iniciatívny
a musí sa ich ujať bez toho, aby obdržal k jednotlivým úkonom rozkaz, prípadne akýkoľvek
pokyn. a preto nemožno mať za to, že v konkrétnom prípade žalobca svoje povinnosti aj
naplnil. Zdôraznil, že od riadiaceho a kontrolného pracovníka vybaveného schopnosťou
a spôsobilosťou pre výkon zastávanej funkcie sa bežne očakáva, že postrehne práve vážnosť
udalosti, zjavne vykazujúcej znaky porušenia práva, a tiež, že vykoná aj opatrenia na
zamedzenie páchania protiprávneho konania, pričom zistené skutočnosti, napr. aj písomne
zaznamená. Vykonanými dôkazmi bolo podľa názoru žalovaného dostatočne preukázané
protiprávne konanie žalobcu a žalovaný pri ich hodnotení postupoval v súlade s § 238 ods. 4
zákona č. 73/1998 Z. z. Podľa názoru žalovaného je práve v rozpore zo zásadami logického
myslenia, ak sa na okresnom oddelení PZ pácha protiprávne konanie príslušníkmi PZ za
súčasného štekotu služobných psov a kriku na predvedené osoby, pričom riadiaci funkcionár
– žalobca, ktorý sa nachádzal v priestoroch okresného oddelenia PZ počas takto páchaného
protiprávneho konania sa ani len nesnaží aktívne a hlavne osobne preveriť, čo sa vlastne
v priestoroch okresného oddelenia PZ odohráva. Jeho prítomnosť na útvare
v inkriminovanom čase priznáva aj sám a z pozície zastávanej funkcie bol povinný preveriť
skutočnosti odohrávajúce sa tam, aby predvedeným osobám nevznikla bezdôvodná ujma.
Práve žalobca, ktorý zastával riadiacu funkciu, bolo jeho povinnosťou byť príkladom
a vzorom v plnení služobných úloh vo vzťahu nielen k podriadeným policajtom.
Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhol, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil a zaviazal žalovaného nahradiť mu trovy
odvolacieho konania v sume 157,09 € do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Zotrval na
žalobných dôvodov plne sa stotožňujúc s odôvodnením napadnutého rozsudku. Uviedol, že
skutočnosť, že žalobca telefonicky kontaktoval P.. M. T., je jediný argument žalovaného, z
ktorého má žalovaný za jednoznačne preukázané, že sa žalobca dopustil protiprávneho
konania. Stotožnil sa s názorom súdu, že prepustiť príslušníka PZ len na tom zistení, že
telefonoval P.. M. T., aby povedala príslušníkom PZ, aby sa ukľudnili, lebo počul nejaký
hluk, nepreukazuje žalobcovo porušenie služobnej prísahy a služobných povinností zvlášť
hrubým spôsobom. Nebolo preukázané, že žalobca mal, resp. musel mať vedomosť
o protiprávnom a odsúdeniahodnom konaní iných príslušníkov PZ. Zdôraznil, že použitie
zákonom povolenej správnej úvahy je limitované povinnosťou správneho orgánu toto riadne
a preskúmateľne odôvodniť, pričom správna úvaha musí byť logickým vyústením riadneho
hodnotenia skutkových zistení. Žalobca zotrval na hlavnom dôvode pre zrušenie napadnutých
rozhodnutí žalovaného – absencia akéhokoľvek priameho, či nepriameho dôkazu vykonaného
v personálnom konaní, ktorý by preukazoval, že žalobca ako riaditeľ OO PZ napriek
vedomosti o údajnom protiprávnom konaní iných policajtom tomuto nezabránil a nevykonal
opatrenia na zistenie a zamedzenie ich protiprávneho konania. Súčasne považoval za potrebné
uviesť, že zo žiadneho vykonaného dôkazu nevyplýva, že by žalobca bol prítomný v budove
OO PZ v čase, keď dochádzalo k protiprávnemu konaniu na predvedených osobách.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p.) preskúmal
napadnutý rozsudok ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v medziach podaného odvolania
(§ 212 ods. 1 O.s.p. v spojení § 246c ods. 1 vety prvej O.s.p.) bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 250ja ods. 2 O.s.p.), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený
minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a ods. 3 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1
vetou prvou O.s.p. a § 211 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je
dôvodné.
Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že žalobca bol personálnym rozkazom
ministra vnútra Slovenskej republiky zo dňa 29. mája 2009, č. 189 prepustený v zmysle § 192
ods. 1 písm. e/ zákona č. 73/1998 Z. z. zo služobného pomeru príslušníka PZ na tom
skutkovom základe, že dňa 21. marca 2009 v rámci výkonu štátnej služby, ktorý mal
plánovaný v čase od 5,00 hod. do 15,00 hod., počas opatrení na zabezpečenie nerušeného
priebehu volieb prezidenta SR, bol prítomný v budove OO PZ na ulici J. v K., keď tam viacerí
príslušníci PZ počas výkonu štátnej služby aj za využitia dvoch služobných psov bez
náhubkov prinútili mladistvé a maloleté osoby, ktoré sa nachádzali v tomto objekte a ktorým
bola podľa § 85 ods. 2 Trestného poriadku obmedzená osobná sloboda, aby sa vyzliekali
donaha, navzájom sa udierali do rôznych častí tela, a v tomto konaní ostatným príslušníkom
PZ nezabránil a ani sa nesnažil vykonať žiadne opatrenia na zistenie a zamedzenie ich
protiprávneho konania napriek tomu, že z titulu svojej funkcie bol okrem iného zodpovedný
za riadny chod tohto OO PZ. Žalobcom podaný rozklad proti personálnemu rozkazu bol
zamietnutý a tento bol rozhodnutím žalovaného č. SLV-81/PK-2009 zo dňa 3. septembra
2009 potvrdený.
Podľa ust. § 244 ods. 1 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe
žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej
správy.
Podľa ust. § 245 ods. 2 O.s.p. pri rozhodnutí, ktoré správny orgán vydal na základe
zákonom povolenej voľnej úvahy (správne uváženie), preskúmava súd iba, či také
rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom. Súd neposudzuje účelnosť
a vhodnosť správneho rozhodnutia.
Podľa ust. § 247 ods. 1 O.s.p. podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch,
v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená
rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto
rozhodnutia a postupu.
Podľa ust. § 16 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov
Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže
Slovenskej republiky a Železničnej polície v znení zákona č. 60/2010 Z. z. (ďalej len „zák.
č. 73/1998 Z. z.“) služobný pomer vzniká dňom určeným v rozhodnutí nadriadeného o prijatí
občana do služobného pomeru, ak nastúpi štátnu službu v tento deň a zloží služobnú prísahu.
Podľa ust. § 17 ods. 1 zák. č. 73/1998 Z. z. občan pri vzniku služobného pomeru
policajta skladá služobnú prísahu, ktorá znie:
"Sľubujem vernosť Slovenskej republike. Budem čestný, statočný a disciplinovaný. Svoje sily
a schopnosti vynaložím na to, aby som chránil práva občanov, ich bezpečnosť a verejný
poriadok, a to aj s nasadením vlastného života. Budem sa riadiť ústavou, ústavnými zákonmi,
zákonmi a ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi. Tak prisahám!".
Podľa ust. § 48 ods. 3 písm. h/ zák. č. 73/1998 Z. z. policajt je povinný dodržiavať
služobnú disciplínu.
Podľa ust. § 49 zák. č. 73/1993 Z. z. nadriadený je povinný
a) riadiť, organizovať, kontrolovať a hodnotiť výkon štátnej služby podriadených policajtov,
b) zabezpečovať, aby podriadení policajti boli na výkon štátnej služby náležite vycvičení a
vyškolení,
c) vytvárať priaznivé podmienky na riadny výkon štátnej služby a podriadených policajtov
viesť k služobnej disciplíne,
d) oceňovať príkladné plnenie služobných povinností a navrhovať alebo vyvodzovať dôsledky
z porušovania služobných povinností.
Podľa ust. § 189 písm. c/ zák. č. 73/1998 Z. z. služobný pomer sa končí prepustením.
Podľa ust. § 192 ods. 1 písm. e/ zák. č. 73/1998 Z. z. policajt sa prepustí zo služobného
pomeru, ak porušil služobnú prísahu alebo služobnú povinnosť zvlášť hrubým spôsobom
a jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby.
Podľa ust. § 193 ods. 2 zák. č. 73/1998 Z. z. policajtovi musí byť daná možnosť
vyjadriť sa k návrhu na prepustenie zo služobného pomeru z dôvodu uvedeného v § 192
ods. 1 písm. e/, navrhovať dôkazy a obhajovať sa.
Podľa ust. § 238 ods. 1 až 4 zák. č. 73/1998 Z. z. za dôkaz môžu slúžiť všetky
prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočný stav veci a ktoré sú v súlade
s právnymi predpismi. Dôkazom sú najmä výpovede, vyjadrenia osôb vrátane účastníkov
konania, odborné posudky, znalecké posudky, správy, vyjadrenia a potvrdenia orgánov
a organizácií, listiny, veci a obhliadka. Účastník konania je oprávnený navrhovať na podporu
svojich tvrdení dôkazy. Oprávnený orgán hodnotí dôkazy podľa vlastnej úvahy, a to každý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti.
Podľa ust. § 241 ods. 1, 2, 3 zák. č. 73/1998 Z. z. rozhodnutie musí byť v súlade
s právnymi predpismi, musí vychádzať zo skutočného stavu veci a obsahovať výrok,
odôvodnenie a poučenie o odvolaní. V písomnom vyhotovení rozhodnutia sa tiež uvedie, kto
rozhodnutie vydal, dátum vydania rozhodnutia a označenie policajta. Rozhodnutie musí byť
podpísané s uvedením hodnosti, mena, priezviska a funkcie toho, kto ho vydal, opatrené
odtlačkom pečiatky so štátnym znakom a oznámené účastníkovi konania vyhlásením alebo
doručením. Ak totožnosť príslušníka Slovenskej informačnej služby alebo toho, kto
rozhodnutie vydal, má zostať utajená, v rozhodnutí sa jeho meno a priezvisko neuvádza; táto
osoba sa v rozhodnutí označí iným vhodným spôsobom.
Výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovení právneho predpisu, podľa
ktorého bolo rozhodnuté. Ak sa v rozhodnutí ukladá povinnosť na plnenie, ustanoví sa pre ňu
rozsah plnenia a lehota.
V odôvodnení rozhodnutia sa uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na
rozhodnutie, akými úvahami bol vedený oprávnený orgán pri hodnotení dôkazov a pri použití
právnych predpisov, na ktorých základe rozhodoval.
Podľa ust. § 247a zák. č. 73/1998 Z. z. na konanie podľa tohto zákona sa nevzťahuje
všeobecný predpis o správnom konaní, okrem výkonu rozhodnutia.
Najvyšší súd Slovenskej republiky sa po oboznámení s obsahom administratívneho
ako i súdneho spisu plne stotožnil s právnym záverom a dôvodmi rozhodnutia, ktoré sú
prezentované v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku krajského súdu a v súlade s ust.
§ 219 ods. 2 O.s.p. plne poukazuje na jeho znenie.
Zhodne s názorom krajského súdu ani podľa názoru odvolacieho súdu správne orgány
oboch stupňov v preskúmavanej veci nepostupovali v intenciách citovaných právnych noriem
a ich rozhodnutia nie je možné považovať za skutkovo podložené a súladné so zákonom. Súd
prvého stupňa preto rozhodol v danej veci vecne správne, keď rozhodnutie žalovaného,
vrátane prvostupňového rozhodnutia zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.
Vychádzajúc z obsahu predloženého spisu správneho orgánu odvolací súd zistil, že správny
orgán nedostatočne zistil skutkový stav, vykonané dôkazy nevyhodnotil v súlade
s ustanovením § 238 ods. 4 zákona, t.j. podľa vlastnej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo
a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a záver, ku ktorému správny orgán dospel,
nezodpovedal vykonanému dokazovaniu a zásadám logického myslenia a uvažovania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky sa nestotožňuje s právnymi závermi správnych orgánov
oboch stupňov, že v administratívnom konaní bolo porušenie služobnej prísahy a zvlášť hrubé
porušenie povinnosti riadne preukázané. Vykonaným dokazovaním nebolo preukázané, že by
mal žalobca resp. musel mať vedomosť o protiprávnom a nemorálnom konaní iných
príslušníkov policajného zboru.
V zákone o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej
služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície
zákonodarca nedefinuje, čo pokladá za porušenie prísahy alebo zvlášť závažné porušenie
služobnej povinnosti, z ktorých dôvodov uvedené ustanovenie je možné považovať za právnu
normu s relatívne neurčitou (abstraktnou) hypotézou, teda patrí k právnym normám, ktorých
hypotéza nie je určená priamo právnym predpisom a ktoré tak prenechali správnemu orgánu
príslušnému na konanie, aby podľa vlastnej úvahy v každom jednotlivom prípade sám
vymedzil hypotézu právnej normy zo širokého vopred neobmedzeného okruhu konkrétnych
okolností. Pri posúdení porušenia prísahy alebo služobnej povinnosti zvlášť hrubým
spôsobom zákon nevymedzuje, z akých hľadísk mal správny orgán vychádzať, teda
vymedzenie hypotézy právnej normy závisí v každom konkrétnom prípade od úvahy
správneho orgánu, ktorý tak môže pri skúmaní intenzity preukázaného porušenia služobnej
prísahy alebo služobnej povinnosti prihliadnuť na osobu policajta (jeho doterajšie
hodnotenia), na funkciu, ktorú zastával, na jeho doterajší postoj pri plnení pracovných úloh,
na čas a situáciu (zabezpečovanie iných služobných povinností v súvislosti s voľbou
prezidenta), za ktorej došlo k porušeniu služobnej povinnosti, na preukázanú mieru zavinenia,
na spôsob a intenzitu porušenia konkrétnych povinností, na dôsledky. Zákon tu síce ponechal
širokú možnosť uváženia v prípade rozhodnutia o prepustení z pomeru príslušníka
policajného zboru pre porušenie prísahy alebo zvlášť hrubé porušenie služobnej povinnosti,
avšak táto úvaha musí zodpovedať zisteným skutkovým okolnostiam a musí mať oporu vo
vykonanom dokazovaní a musí byť logickým vyústením riadneho hodnotenia skutkových
zistení.
10 8Sžo/17/2012
Na margo argumentácie žalovaného ohľadne zodpovednosti žalobcu za činnosť
svojich podriadených odvolací súd uvádza, že je nepochybné, že žalobca bol z titulu svojej
funkcie riaditeľa OO PZ Košice – juh povinný riadiť, organizovať, kontrolovať a hodnotiť
výkon štátnej služby podriadených policajtov, avšak túto jeho povinnosť nemožno
objektivizovať. Príslušník policajného zboru – policajt, ktorý nie je v riadiacej funkcii, je
taktiež povinný zložiť sľub a je povinný svedomito plniť úlohy, ktoré sú mu uložené ústavou,
ústavnými zákonmi, zákonmi a ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi, ako aj
úlohy uložené rozkazmi, nariadeniami a príkazmi a pokynmi nadriadených. Hoci bol žalobca
oboznámený s opatreniami na zvýšenie disciplíny príslušníkov PZ, nič to nemení na tom, že
za samotný exces z vyžadovaného a očakávaného správania príslušníka policajného zboru by
mal v prvom rade niesť zodpovednosť samotný príslušník policajného zboru, ktorý sa
takéhoto konania dopustí, a nie žalobca z titulu svojej funkcie, kedy mu rozsiahlym
dokazovaním nebola vedomosť o takomto správaní príslušníkov policajného zboru
preukázaná. Z titulu svojej funkcie kontroluje dôsledné plnenie povinností príslušníka
policajného zboru a v prípade zisteného zlyhania je oprávnený uplatniť disciplinárne
opatrenia, avšak nemôže niesť zodpovednosť za individuálne konanie príslušníka PZ
vychádzajúce z jeho vlastných pohnútok. Za takéto konanie by niesol zodpovednosť jedine
vtedy, pokiaľ by sám dal na takéto konanie pokyn, alebo by mal vedomosť o takomto konaní
a žiadnym spôsobom by nezasiahol.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti vyhodnotil Najvyšší súd Slovenskej republiky
odvolacie námietky ako nedôvodné a napadnuté rozhodnutie krajského súdu ako vecne
správne stotožniac sa s jeho odôvodnením v zmysle ust. § 219 ods. 1, 2 O.s.p. potvrdil.
O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd s poukazom na ust. § 250k
ods. 1 vetu prvú O.s.p. v spojení s ust. § 246c ods. 1 vetou prvou O.s.p. a s ust. § 224 ods. 1
O.s.p. tak, že žalobcovi priznal ich náhradu z dôvodu jeho úspechu v konaní.
Trovy konania pozostávajú z trov právneho zastúpenia za jeden úkon právnej služby,
vyjadrenie k odvolaniu á 123,50 € (§ 11 ods. 4 vyhl. č. 655/2004 Z. z.) a paušálnej náhrady
hotových výdavkov 7,41 € (§ 15 citovanej vyhlášky) + 20% DPH v sume 26,18 € (§ 18 ods. 3
citovanej vyhlášky), t.j. spolu 157,09 €.
11 8Sžo/17/2012
Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v danej veci rozhodol pomerom hlasov
3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 30. januára 2013
JUDr. Jaroslava Fúrová, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia :
Dagmar Bartalská