Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
79e/387288.bbbcd5.pdf
PDF · 248.48 KB
No categories available
8Sžf/1/2012
Najvyšší súd 8Sžf/1/2012
Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu
JUDr. Evy Babiakovej, CSc. a členov senátu JUDr. Jaroslavy Fúrovej a Mgr. Petra Melichera,
v právnej veci žalobcu: B. B., Z., B., IČO: X., zast. spoločnosťou F.F., R., B., v mene ktorej
koná J.. D. F., advokát, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky /ako
právny nástupca Daňového riaditeľstva SR/, Lazovná 63, Banská Bystrica, v konaní
o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. I/222/1264-10940/2010/991266-r zo dňa
25. februára 2010, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 2S
262/2010 – 58 zo dňa 2. novembra 2011, jednohlasne, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k.
2S 262/2010 – 58 zo dňa 2. novembra 2011 m e n í tak, že žalobu z a m i e t a .
Žalobcovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a .
O d ô v o d n e n i e :
Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Bratislave zrušil rozhodnutia žalovaného
č. I/222/1264-10940/2010/991266-r zo dňa 25. februára 2010 ako aj platobný výmer
Daňového úradu Bratislava III č. 602/231/102108/09/Huč zo dňa 29. septembra 2009 podľa
§ 250j ods. 2 písm. a/, c/ zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení
neskorších predpisov (ďalej v texte rozsudku len O. s. p.) a zaviazal žalovaného k náhrade
trov konania vo výške 645,49 €.
V odôvodnení rozsudku krajský súd uviedol, že postup správcu dane v daňovom
konaní neviedol k tomu, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti
boli zistené čo najúplnejšie. Napriek dôkaznému bremenu, ktoré v daňovom konaní zaťažuje
daňový subjekt, mal správca dane v spolupráci so žalobcom zistiť, z akej podnikateľskej
činnosti žalobca dosiahol v kontrolovanom období príjmy a vynaložil výdavky a vyzvať
žalobcu na predloženie bližšie špecifikovaných účtovných a iných dokladov, najmä
k výdavkom uvedeným v daňovom priznaní (napr. duplikáty dodávateľských faktúr,
potvrdenia Sociálnej poisťovne, zdravotných poisťovní a pod.), aby žalobca vedel, ktoré
skutočnosti má správcovi dane preukazovať. Až po nesplnení takto konkrétne určenej
povinnosti mohli byť v danom prípade splnené zákonné podmienky na postup podľa § 29
ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných
finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej v texte rozhodnutia len „zák.
o správe daní“) na určenie dane podľa pomôcok. Povinnosť aspoň rámcovo vymedziť
skutočnosti, ktoré má daňový subjekt v daňovom konaní preukazovať, má správca dane aj
vtedy, keď si daňový subjekt splní povinnosť podať za kontrolované zdaňovacie obdobie
daňové priznanie s niekoľkoročným omeškaním a následne tvrdí, že mu boli účtovné doklady
odcudzené.
Rovnako ako nesprávny hodnotil krajský súd postup správcu dane pri určovaní dane
podľa pomôcok. Aj keď zákon nevylučuje použitie údajov uvedených žalobcom v daňovom
priznaní a v pripojených výkazoch, nie je možné postupovať tak, že bez použitia akýchkoľvek
ďalších pomôcok správca dane pri určení dane vychádza len z príjmov uvedených v daňovom
priznaní, z ktorých odpočíta nezdaniteľnú časť základe dane na daňovníka a všetky výdavky
uvedené v daňovom priznaní vyhodnotí ako nepreukázané a v procese určovania dane ich
neuzná, pričom konštatuje, že nezistil žiadne okolnosti, z ktorých by plynuli nejaké výhody
pre daňovníka. Žalovaný ani správca dane sa ani nepokúšali zistiť, v akej oblasti žalobca
v kontrolovanom zdaňovacom období podnikal, aké by boli primerané výdavky podnikateľa
v podobnom postavení. Daňové orgány nevyužili zákonné prostriedky, ktoré im umožňovali
zistenie tých skutočností, ktoré by znižovali daňový základ žalobcu a nedbali tak dostatočne
na povinnosti ustanovené v § 44 ods. 3 zák. o správe daní, čo spôsobilo že pri rozhodovaní
v prejednávanej veci vychádzali z nedostatočne zisteného skutkového stavu.
Proti predmetnému rozsudku podal žalovaný v zákonnej lehote odvolanie, v ktorom sa
domáhal jeho zmeny tak, že odvolací súd žalobu zamietne a žalobcovi neprizná náhradu trov
konania.
S poukazom na jednotlivé ustanovenia zák. o správe daní uviedol, že žalobca
nepodával za roky 2003 – 2006 daňové priznania, urobil tak až na výzvu správcu dane dňa
4. decembra 2008. následne podal na OO PZ Bratislava IV ústne oznámenie o odcudzení
podkladov k účtovníctvu za roky, za ktoré nepodával priznania. Potvrdenie vydané
policajným zborom nie je dôkazom, že žalobcovi boli doklady skutočne odcudzené, naviac
okolnosti, za ktorých malo ku krádeži dôjsť, sú natoľko nepravdepodobné, že žalovaný
považoval toto oznámenie za účelové a nevierohodné.
Žalovaný nesúhlasil s názorom krajského súdu, podľa ktorého aj napriek dôkaznému
bremenu na strane žalobcu, mal žalovaný vykonať v rozsudku uvedené dokazovanie. Zákonné
podmienky na postup podľa § 29 ods. 6 v spojení s § 15 ods. 2 zák. o správe daní boli
dodržané. Žalobca ignoroval základnú zákonnú povinnosť a opakovane nepodával daňové
priznania, na oznámenie o kontrole nereagoval, na opakovanú výzvu na predloženie
účtovných dokladov predložil iba potvrdenie policajného zboru o podanom oznámení, čím
považoval svoju povinnosť za splnenú. Na stanovisku, že predložením oznámenia bola jeho
povinnosť voči správcovi dane splnená, zotrval aj v podanom odvolaní. Žalovaný nesúhlasil
s tvrdením krajského súdu, že žalobca nevedel, aké skutočnosti mal správcovi dane
preukazovať, tieto vyplývajú z ustanovení zák. o správe daní, ako aj z výzvy správcu dane.
Žalovaný ďalej uviedol, že správca dane môže zohľadniť iba tie výhody, ktoré mu boli
v procese určovania dane známe. Žalobca nespolupracoval so správcom dane, ako mu to
ukladá § 2 ods. 8 zák. o správe daní, správcovi dane nepredložil jediný účtovný doklad,
rovnako žiadne evidencie (účtovnú evidenciu, evidenciu dodávateľských a odberateľských
faktúr, bankové výpisy a. i.), na ktoré by správca dane mohol prihliadnuť a použiť v procese
určovania dane podľa pomôcok, resp. si sám na základe získaných informácií pomôcky
zaobstarať. Ako pomôcky nemohli byť využité ani výsledky kontroly za iné zdaňovacie
obdobie, nakoľko žalobca nepodával daňové priznania. Vo výkaze úč. FO 1-01 (riadok 07),
ktorý je povinnou prílohou daňového priznania, nie sú vyplnené mzdy, žalobca neodvádzal
daň zo závislej činnosti, preto správca dane nemohol prihliadnuť ani na žiadne pomôcky
týkajúce sa mzdových nákladov a odvodov za zamestnancov. Rovnako nebola vo výkaze
vyplnená žiadna suma na riadku 08 „Platby do fondov“, z čoho je možno vyvodiť, že odvody
ako fyzická osoba – podnikateľ, neplatil. Prihliadnuť na iné okolnosti a výhody v prospech
žalobcu bolo možné iba za predpokladu jeho súčinnosti so správcom dane.
K podanému odvolaniu sa v písomnom podaní zo dňa 2. januára 2012 vyjadril žalobca
tak, že napadnutý rozsudok krajského súdu navrhol ako vecne správny potvrdiť.
Uviedol, že správca dane môže zohľadniť iba tie výhody, ktoré mu boli v procese
určovania dane známe, avšak musí vyvinúť aj aktivitu na ich získanie. Akceptácia tvrdenia
žalovaného by znamenala, že správca dane bude zohľadňovať iba tie skutočnosti, ktoré mu
predloží daňovník a ostatné skutočnosti bude považovať za neznáme s tým, že nemusí
vyvinúť žiadnu aktivitu na ich získanie. Takáto interpretácia je v rozpore s povinnosťou
správcu dane pri určení správcu dane prihliadnuť na zistené okolnosti, z ktorých vyplývajú
výhody pre daňovníka, i keď ním neboli v konaní uplatnené. Nakoľko žalobcovi boli účtovné
doklady odcudzené, nemohol ich správcovi dane predložiť. Správca dane vyzval žalobcu
dvakrát na predloženie účtovných dokladov, pričom pri druhej výzve vedel, že žalobcovi boli
tieto odcudzené. Týmito výzvami sa aktivita správcu dane skončila a neurobil už ďalšie
úkony smerujúce k správnemu určeniu základu dane, ktorý postup však nie je postačujúci na
naplnenie dikcie a účelu zákonnej povinnosti zistiť čo najúplnejšie daň.
Žalobca tiež uviedol, že jeho kriminalizácia zo strany správcu dane, v súvislosti
s posudzovaním oznámenia žalobcu o odcudzení dokladov ako nevierohodného a účelového,
a popretie princípu „presumptio boni viri“ boli príčinou, pre ktorú správca dane a žalovaný
zvolili voči žalobcovi v správnom konaní taký šikanózny a nezákonný postup, ktorý zásadne
porušuje ústavný princíp zákonnosti postupu orgánov verejnej správy. Správca dane
vychádzal z údajov o príjmoch žalobcu uvedených v daňovom priznaní, pripustil však, že
tieto nemuseli byť uvedené v skutočnej výške. Napriek tejto závažnej pochybnosti
o správnosti príjmovej strany výsledku hospodárenia správcovi dane ani žalovanému nič
nebránilo v tom, aby deklarovanú výšku príjmov použil ako základ pre účely určenia daňovej
povinnosti žalobcu. Tieto tvrdenia žalovaného len potvrdzujú, že daň žalobcu nebola určená
dostatočne spoľahlivo tak, ako to ukladá zákon. Pokiaľ mal správca dane pochybnosti
o pravdivosti vykázaných príjmov, mal zabezpečiť pomôcky, aby výšku príjmov určil
dostatočne spoľahlivo. Tieto pochybnosti ale nebránili, bez zabezpečenia akejkoľvek
pomôcky, dospieť k záveru, že výdavky deklarované žalobcom túto vierohodnosť postrádali.
Takýto postup zásadným spôsobom porušuje princíp právnej istoty, a to najmä legitímneho
očakávania subjektov práva o tom, ako budú orgány daňovej správy pri výkone svojich
právomocí postupovať a hodnotiť skutočnosti, ktoré sú im známe.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 246c ods. 1 veta prvá O. s. p.
v spojení s § 10 ods. 2 O. s. p.), preskúmal napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu
predchádzalo (podľa § 246c ods. 1 veta prvá O. s. p. v spojení s § 211 a nasl. O. s. p.) a dospel
k záveru, že odvolanie žalovaného je dôvodné.
Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle § 250ja ods. 2 O. s. p.
s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej
tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk.
Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 30. januára 2013 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 O. s. p.).
Podľa § 244 ods. 1 O. s. p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb
alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.
Podľa § 244 ods. 3 O. s. p. rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia
vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo
zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť
práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb
priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho nečinnosť.
Podľa § 250ja ods. 7 O. s. p., ak Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhoduje ako
odvolací súd v obdobnej veci, aká už bola predmetom konania pred odvolacím súdom, môže
v odôvodnení poukázať už len na podobné rozhodnutie, ktorého celý text v odôvodnení
uvedie.
Predmetom konania v danej veci je preskúmanie rozhodnutia žalovaného č.
I/222/1264-10940/2010/991266-r zo dňa 25. februára 2010, ktorým potvrdil platobný výmer
Daňového úradu Bratislava III č. 602/231/102108/09/Huč zo dňa 29. septembra 2009, ktorým
správca dane určil žalobcovi rozdiel dane z príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie
roku 2003 v sume 3531,16 €.
Jednou zo základných zásad daňového konania je zásada zákonnosti
Podľa § 2 ods. 1 zák. o správe daní, v daňovom konaní sa postupuje v súlade so
všeobecne záväznými právnymi predpismi, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na
zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb
zúčastnených v daňovom konaní. Aby daňové orgány mohli uvedenú zásadu realizovať, sú
vybavené rozsiahlymi zákonnými právomocami, vychádzajúcimi zo zásady voľného
hodnotenia dôkazov, zakotvenej v § 2 ods. 3 citovaného zákona.
Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade
s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Zák.
o správe daní a poplatkov preto zakotvuje oprávnenia daňových orgánov, aby mohli zisťovať,
či daňové subjekty si splnili svoje povinnosti stanovené príslušnými hmotnoprávnymi
predpismi. Keďže ide i fiškálne záujmy štátu, zákon o správe daní a poplatkov obsahuje
osobitnú úpravu zisťovania preverovania základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich
pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu.
Podľa § 29 ods. 6 zák. správe daní, ak nesplní daňový subjekt pri dokazovaní ním
uvádzaných skutočnosti niektorú a zo svojich zákonných povinnosti, v dôsledku čoho
nemožno daňovú povinnosť správne určiť a daň sa neurči ani podľa odseku 5, alebo ak
daňový subjekt vykonal úkony, ktoré svojím obsahom alebo účelom odporovali osobitnému
predpisu alebo ho obchádzali a ktorých dôsledkom je zníženie základu dane, alebo
v prípadoch podľa § 15 ods. 2, je správca dane pri určovaní daňovej povinnosti oprávnený
použiť pomôcky, ktoré má k dispozícii alebo ktoré si zaobstará bez súčinnosti s daňovým
subjektom. Takýmito pomôckami môžu byť najmä listiny, výpisy z verejných záznamov,
daňové spisy iných daňových subjektov, znalecké posudky a výpovede svedkov v iných
daňových veciach, správy a vyjadrenia iných správcov dane, štátnych organov a obci,
záujmových združení a vlastné poznatky správcu dane zo zdaňovania dotknutého daňového
subjektu, ako aj jemu podobných daňových subjektov.
Podľa § 29 ods. 8 zák. o správe dani, daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré
majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní,
hlásení a vyúčtovaní, alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu
daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo
záznamov vedených daňovým subjektom.
Podľa § 44 ods. 3 zák. o správe daní, ak správca dane vyrubí daň podľa pomôcok,
ktoré má k dispozícii alebo ktoré si zaobstaral, prihliadne tiež na zistené okolnosti, z ktorých
vyplývajú výhody pre daňovníka, i keď ním neboli v konaní uplatnené.
Podľa § 48 ods. 4 zák. o správe daní, ak odvolanie smeruje proti rozhodnutiu o dani
určenej podľa pomôcok, skúma odvolací orgán dodržanie zákonných podmienok na použite
tohto spôsobu určenia dane a dodržanie postupu podľa § 44 ods. 3. Ak odvolací orgán zistí,
že tieto zákonné podmienky a postup podľa § 44 ods. 3 bol dodržaný, odvolanie pre jeho
neodôvodnenosť zamietne.
Z citovaných ustanovení vyplýva, že daňové bremeno spočíva predovšetkým na
daňovom subjekte. Je povinnosťou daňového subjektu preukázať, že skutočnosti, ktoré majú
vplyv na správne určenie dane a údaje uvedené v daňovom priznaní sú úplné a správne.
Ak daňový subjekt nesplní svoju dôkaznú povinnosť pri určení výšky dane, správca dane ju
s ním môže dohodnúť, pričom vychádza z dostupných podkladov. Ak daňový subjekt nesplní
niektorú zo svojich zákonných povinností, v dôsledku čoho v súčinnosti s ním nemožno daň
určiť (napr. nepodá daňové priznanie alebo neumožní vykonať daňovú kontrolu, alebo
urobí úkon, dôsledkom ktorého je zníženie dane), správca dane je oprávnený určiť daň
sám bez spolupráce s daňovým subjektom, pričom vychádza z dokladov, ktoré má
k dispozícii, alebo ktoré si zaobstará. Dôkazné bremeno daňového subjektu umožňuje
správcovi dane sa zaoberať iba evidentne zistiteľnými skutočnosťami. Základnou úlohou
správcu dane je zhromaždiť dôkazy, hoc aj svedčiace v prospech žalobcu, avšak tieto musia
preukazovať skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie výšky dane (daňovej povinnosti),
nie položiek znižujúcich daň, ktoré naopak preukazuje daňový subjekt.
Z obsahu administratívneho spisového materiálu je preukázané, žalobca za zdaňovacie
obdobie roku 2003 v zákonom stanovenej lehote daňové priznanie nepodal. Daňové priznanie
za rok 2003 podal žalobca až na základe výzvy správcu dane, a to dňa 4. decembra 2008,
v ktorom vykázal prímy zo živnosti za rozhodné obdobie roku 2003 v sume 488 811 Sk
a výdavky v sume 454 875 Sk. Z obsahu administratívneho a súdneho spisu mal najvyšší súd
za preukázané, že žalobca tieto výdavky nijakým spôsobom správcovi dane nepreukázal a ani
neuviedol z čoho výdavky pozostávali, a to ani na opakovanú výzvu správcu dane. Žalobca sa
na výzvu správcu dane k výkonu daňovej kontroly nedostavil a na prerokovanie protokolu
o určení dane podľa pomôcok poveril splnomocnením V. R., P., B., ktorý však, okrem
vyslovenia všeobecného nesúhlasu s obsahom protokolu, žiadne námietky nevzniesol,
neuviedol z čoho pozostávali výdavky žalobcu, neoznačil dodávateľov tovaru, ktorý mal
žalobca nakúpiť, neuviedol z akej živnosti pozostával príjem žalobcu. Jediným dokladom,
ktorý bol správcovi dane predložený bolo potvrdenie vystavené Obvodným oddelením
Policajného zboru Bratislava IV č. Dú-1496/IV-KV-2008 zo dňa 24. decembra 2008
o oznámení krádeže čiernej pletenej tašky na notebook s obsahom podkladov k účtovníctvu na
živnosť za rok 2003 až 2006, čim považoval svoju povinnosť vyplývajúcu z § 15 ods. 6 zák.
o správe daní za splnenú.
Najvyšší súd Slovenskej republiky zistil, že obdobná vec už bola predmetom konania
pred tunajším súdom pod sp. zn. 5Sžf/76/2011, pričom obdobnosť veci vyplýva z totožnosti
posudzovanej právnej otázky a totožného skutkového stavu, ako aj rovnakých účastníkov
konania, a preto použijúc ustanovenie § 250ja ods. 7 O. s. p., na toto rozhodnutie v ďalšom
obsahu poukazuje a uvádza z jeho odôvodnenia:
Žalobca napriek opakovanej výzve zo strany správcu dane so správcom dane
nespolupracoval. Okrem podania daňového priznania až na výzvu správcu dane
a predloženia potvrdenia o odcudzení účtovných dokladov za roky 2003 až 2006, žiadne
doklady správcovi dane nepredložil a ani neuviedol správcovi dane žiadne skutočnosti, ktoré
by správcovi dane umožnili vykonať akékoľvek dokazovanie. Žiadne skutočnosti na
preukázanie výdavkov uvedených v daňovom priznaní neuviedol ani splnomocnený zástupca
žalobcu, ktorý na ústnom prejednaní protokolu o určení dane podľa pomôcok uviedol iba, že
s ním nesúhlasí.
Potvrdenie o oznámení odcudzenia účtovných dokladov aj podľa názoru najvyššieho
súdu možno považovať za nedôveryhodné, a preto celý postoj žalobcu k správcovi dane
možno považovať za odmietnutie výkonu daňovej kontroly.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti podľa názoru najvyššieho súdu boli splnené
podmienky na určenie dane podľa pomôcok v zmysle § 29 ods. 6 zákona o správe daní, keďže
z dôvodu absolútnej nespolupráce žalobcu so správcom dane nebol možný postup v zmysle
ustanovenia § 29 ods. 5 zákona o správe daní, a teda určiť daň dohodou.
Čo sa týka o námietky žalobcu, že pokiaľ správca dane určuje daň podľa pomôcok, je
povinný určiť podľa pomôcok nielen príjmy ale aj výdavky, podľa názoru najvyššieho súdu,
vzhľadom k tomu, že v zmysle ustanovenia § 2 písm. j/ zákona č. 595/2003 Z. z. o dani
z príjmov je daňovým výdavkom výdavok na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov
preukázateľne vynaložených daňovníkom, zaúčtovaný v účtovníctve daňovníka alebo
zaevidovaný v evidencii daňovníka, výdavok musí byť preukázaný. Žalobca však svoje
výdavky, ktoré v daňovom priznaní vyčíslil sumou 454 875 Sk nepreukázal a ani len
nešpecifikoval z čoho tieto výdavky spočívali. Pokiaľ žalobca v prílohe daňového priznania
vo výkaze o príjmoch a výdavkoch uviedol, že spočívali z väčšej časti z nákupu tovaru, mohol
označiť svojich dodávateľov a o aký tovar išlo. Žalobca v tomto výkaze taktiež neuviedol
žiadnu sumu odvodov do fondov, z čoho je zrejmé, že žalobca do fondov žiadne odvody
neodviedol, a preto je aj táto námietka žalobcu v tomto smere irelevantná.
Najvyšší súd Slovenskej republiky s poukazom na vyššie závery uvedené považoval
námietky žalovaného vznesené v odvolaní proti rozsudku krajského súdu za dôvodné, a preto
napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave zmenil tak, že žalobu ako nedôvodnú
zamietol postupom podľa § 250ja ods. 3 O. s. p. v spojení s § 220 O. s. p.
O náhrade trov konania rozhodol podľa § 224 ods. 2 O. s. p. v spojení s § 246c ods. 1
veta prvá O. s. p. a § 250k ods. 1 O. s. p., tak že neúspešnému žalobcovi ich náhradu
nepriznal. Žalovanému náhrada trov konania zo zákona neprináleží.
Vzhľadom k tomu, že zákonom č. 479/2009 Z. z. bolo s účinnosťou od 1. januára 2012
zrušené Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom v Banskej Bystrici, ktorého
pôsobnosť a právomoci na úseku správy daní a poplatkov prešli na novozriadené Finančné
riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, podľa informácií poskytnutých
Finančným riaditeľstvom Slovenskej republiky v Bratislave, t. č. pre oblasť správy daní
a poplatkov pôsobiace na adrese Lazovná ulica 63, 974 01 Banská Bystrica, odvolací súd
podľa § 107 ods. 4 O. s. p. na strane žalovaného konal s vyššie uvedeným právnym
nástupcom pôvodne uvádzaného žalovaného.
Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov
3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v
znení účinnom od 1. mája 2011).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 30. januára 2013
JUDr. Eva Babiaková, CSc., v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia :
Dagmar Bartalská