Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

8Sžf/1/2012

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu

JUDr. Evy Babiakovej, CSc. a členov senátu JUDr. Jaroslavy Fúrovej a Mgr. Petra Melichera,

v právnej veci žalobcu: B. B., Z., B., IČO: X., zast. spoločnosťou F.F., R., B., v mene ktorej

koná J.. D. F., advokát, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky /ako

právny nástupca Daňového riaditeľstva SR/, Lazovná 63, Banská Bystrica, v konaní

o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. I/222/1264-10940/2010/991266-r zo dňa

25. februára 2010, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 2S

262/2010 – 58 zo dňa 2. novembra 2011, jednohlasne, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k.

– 58 zo dňa 2. novembra 2011 m e n í tak, že žalobu z a m i e t a .

Žalobcovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

O d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Bratislave zrušil rozhodnutia žalovaného

č. I/222/1264-10940/2010/991266-r zo dňa 25. februára 2010 ako aj platobný výmer

Daňového úradu Bratislava III č. /Huč zo dňa 29. septembra 2009 podľa

, v znení

2

neskorších predpisov (ďalej v texte rozsudku len ) a zaviazal žalovaného k náhrade

trov konania vo výške 645,49 €.

V odôvodnení rozsudku krajský súd uviedol, že postup správcu dane v daňovom

konaní neviedol k tomu, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti

boli zistené čo najúplnejšie. Napriek dôkaznému bremenu, ktoré v daňovom konaní zaťažuje

daňový subjekt, mal správca dane v spolupráci so žalobcom zistiť, z akej podnikateľskej

činnosti žalobca dosiahol v kontrolovanom období príjmy a vynaložil výdavky a vyzvať

žalobcu na predloženie bližšie špecifikovaných účtovných a iných dokladov, najmä

k výdavkom uvedeným v daňovom priznaní (napr. duplikáty dodávateľských faktúr,

potvrdenia Sociálnej poisťovne, zdravotných poisťovní a pod.), aby žalobca vedel, ktoré

skutočnosti má správcovi dane preukazovať. Až po nesplnení takto konkrétne určenej

povinnosti mohli byť v danom prípade splnené zákonné podmienky na postup podľa § 29

ods. 6 o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných

finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej v texte rozhodnutia len „zák.

o správe daní“) na určenie dane podľa pomôcok. Povinnosť aspoň rámcovo vymedziť

skutočnosti, ktoré má daňový subjekt v daňovom konaní preukazovať, má správca dane aj

vtedy, keď si daňový subjekt splní povinnosť podať za kontrolované zdaňovacie obdobie

daňové priznanie s niekoľkoročným omeškaním a následne tvrdí, že mu boli účtovné doklady

odcudzené.

Rovnako ako nesprávny hodnotil krajský súd postup správcu dane pri určovaní dane

podľa pomôcok. Aj keď zákon nevylučuje použitie údajov uvedených žalobcom v daňovom

priznaní a v pripojených výkazoch, nie je možné postupovať tak, že bez použitia akýchkoľvek

ďalších pomôcok správca dane pri určení dane vychádza len z príjmov uvedených v daňovom

priznaní, z ktorých odpočíta nezdaniteľnú časť základe dane na daňovníka a všetky výdavky

uvedené v daňovom priznaní vyhodnotí ako nepreukázané a v procese určovania dane ich

neuzná, pričom konštatuje, že nezistil žiadne okolnosti, z ktorých by plynuli nejaké výhody

pre daňovníka. Žalovaný ani správca dane sa ani nepokúšali zistiť, v akej oblasti žalobca

v kontrolovanom zdaňovacom období podnikal, aké by boli primerané výdavky podnikateľa

v podobnom postavení. Daňové orgány nevyužili zákonné prostriedky, ktoré im umožňovali

zistenie tých skutočností, ktoré by znižovali daňový základ žalobcu a nedbali tak dostatočne

na povinnosti ustanovené v § 44 ods. 3 zák. o správe daní, čo spôsobilo že pri rozhodovaní

v prejednávanej veci vychádzali z nedostatočne zisteného skutkového stavu.

3

Proti predmetnému rozsudku podal žalovaný v zákonnej lehote odvolanie, v ktorom sa

domáhal jeho zmeny tak, že odvolací súd žalobu zamietne a žalobcovi neprizná náhradu trov

konania.

S poukazom na jednotlivé ustanovenia zák. o správe daní uviedol, že žalobca

nepodával za roky 2003 – 2006 daňové priznania, urobil tak až na výzvu správcu dane dňa

4. decembra 2008. následne podal na OO PZ Bratislava IV ústne oznámenie o odcudzení

podkladov k účtovníctvu za roky, za ktoré nepodával priznania. Potvrdenie vydané

policajným zborom nie je dôkazom, že žalobcovi boli doklady skutočne odcudzené, naviac

okolnosti, za ktorých malo ku krádeži dôjsť, sú natoľko nepravdepodobné, že žalovaný

považoval toto oznámenie za účelové a nevierohodné.

Žalovaný nesúhlasil s názorom krajského súdu, podľa ktorého aj napriek dôkaznému

bremenu na strane žalobcu, mal žalovaný vykonať v rozsudku uvedené dokazovanie. Zákonné

podmienky na postup podľa § 29 ods. 6 v spojení s § 15 ods. 2 zák. o správe daní boli

dodržané. Žalobca ignoroval základnú zákonnú povinnosť a opakovane nepodával daňové

priznania, na oznámenie o kontrole nereagoval, na opakovanú výzvu na predloženie

účtovných dokladov predložil iba potvrdenie policajného zboru o podanom oznámení, čím

považoval svoju povinnosť za splnenú. Na stanovisku, že predložením oznámenia bola jeho

povinnosť voči správcovi dane splnená, zotrval aj v podanom odvolaní. Žalovaný nesúhlasil

s tvrdením krajského súdu, že žalobca nevedel, aké skutočnosti mal správcovi dane

preukazovať, tieto vyplývajú z ustanovení zák. o správe daní, ako aj z výzvy správcu dane.

Žalovaný ďalej uviedol, že správca dane môže zohľadniť iba tie výhody, ktoré mu boli

v procese určovania dane známe. Žalobca nespolupracoval so správcom dane, ako mu to

ukladá § 2 ods. 8 zák. o správe daní, správcovi dane nepredložil jediný účtovný doklad,

rovnako žiadne evidencie (účtovnú evidenciu, evidenciu dodávateľských a odberateľských

faktúr, bankové výpisy a. i.), na ktoré by správca dane mohol prihliadnuť a použiť v procese

určovania dane podľa pomôcok, resp. si sám na základe získaných informácií pomôcky

zaobstarať. Ako pomôcky nemohli byť využité ani výsledky kontroly za iné zdaňovacie

obdobie, nakoľko žalobca nepodával daňové priznania. Vo výkaze úč. FO 1-01 (riadok 07),

ktorý je povinnou prílohou daňového priznania, nie sú vyplnené mzdy, žalobca neodvádzal

daň zo závislej činnosti, preto správca dane nemohol prihliadnuť ani na žiadne pomôcky

týkajúce sa mzdových nákladov a odvodov za zamestnancov. Rovnako nebola vo výkaze

vyplnená žiadna suma na riadku 08 „Platby do fondov“, z čoho je možno vyvodiť, že odvody

ako fyzická osoba – podnikateľ, neplatil. Prihliadnuť na iné okolnosti a výhody v prospech

žalobcu bolo možné iba za predpokladu jeho súčinnosti so správcom dane.

4

K podanému odvolaniu sa v písomnom podaní zo dňa 2. januára 2012 vyjadril žalobca

tak, že napadnutý rozsudok krajského súdu navrhol ako vecne správny potvrdiť.

Uviedol, že správca dane môže zohľadniť iba tie výhody, ktoré mu boli v procese

určovania dane známe, avšak musí vyvinúť aj aktivitu na ich získanie. Akceptácia tvrdenia

žalovaného by znamenala, že správca dane bude zohľadňovať iba tie skutočnosti, ktoré mu

predloží daňovník a ostatné skutočnosti bude považovať za neznáme s tým, že nemusí

vyvinúť žiadnu aktivitu na ich získanie. Takáto interpretácia je v rozpore s povinnosťou

správcu dane pri určení správcu dane prihliadnuť na zistené okolnosti, z ktorých vyplývajú

výhody pre daňovníka, i keď ním neboli v konaní uplatnené. Nakoľko žalobcovi boli účtovné

doklady odcudzené, nemohol ich správcovi dane predložiť. Správca dane vyzval žalobcu

dvakrát na predloženie účtovných dokladov, pričom pri druhej výzve vedel, že žalobcovi boli

tieto odcudzené. Týmito výzvami sa aktivita správcu dane skončila a neurobil už ďalšie

úkony smerujúce k správnemu určeniu základu dane, ktorý postup však nie je postačujúci na

naplnenie dikcie a účelu zákonnej povinnosti zistiť čo najúplnejšie daň.

Žalobca tiež uviedol, že jeho kriminalizácia zo strany správcu dane, v súvislosti

s posudzovaním oznámenia žalobcu o odcudzení dokladov ako nevierohodného a účelového,

a popretie princípu „presumptio boni viri“ boli príčinou, pre ktorú správca dane a žalovaný

zvolili voči žalobcovi v správnom konaní taký šikanózny a nezákonný postup, ktorý zásadne

porušuje ústavný princíp zákonnosti postupu orgánov verejnej správy. Správca dane

vychádzal z údajov o príjmoch žalobcu uvedených v daňovom priznaní, pripustil však, že

tieto nemuseli byť uvedené v skutočnej výške. Napriek tejto závažnej pochybnosti

o správnosti príjmovej strany výsledku hospodárenia správcovi dane ani žalovanému nič

nebránilo v tom, aby deklarovanú výšku príjmov použil ako základ pre účely určenia daňovej

povinnosti žalobcu. Tieto tvrdenia žalovaného len potvrdzujú, že daň žalobcu nebola určená

dostatočne spoľahlivo tak, ako to ukladá zákon. Pokiaľ mal správca dane pochybnosti

o pravdivosti vykázaných príjmov, mal zabezpečiť pomôcky, aby výšku príjmov určil

dostatočne spoľahlivo. Tieto pochybnosti ale nebránili, bez zabezpečenia akejkoľvek

pomôcky, dospieť k záveru, že výdavky deklarované žalobcom túto vierohodnosť postrádali.

Takýto postup zásadným spôsobom porušuje princíp právnej istoty, a to najmä legitímneho

očakávania subjektov práva o tom, ako budú orgány daňovej správy pri výkone svojich

právomocí postupovať a hodnotiť skutočnosti, ktoré sú im známe.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací ( veta prvá

v spojení s ), preskúmal napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu

5

predchádzalo (podľa veta prvá v spojení s a nasl. ) a dospel

k záveru, že odvolanie žalovaného je dôvodné.

Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle

s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej

tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk.

Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 30. januára 2013 ( a ).

Podľa v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb

alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.

Podľa rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia

vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo

zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť

práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb

priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho nečinnosť.

Podľa , ak Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhoduje ako

odvolací súd v obdobnej veci, aká už bola predmetom konania pred odvolacím súdom, môže

v odôvodnení poukázať už len na podobné rozhodnutie, ktorého celý text v odôvodnení

uvedie.

Predmetom konania v danej veci je preskúmanie rozhodnutia žalovaného č.

I/222/1264-10940/2010/991266-r zo dňa 25. februára 2010, ktorým potvrdil platobný výmer

Daňového úradu Bratislava III č. /Huč zo dňa 29. septembra 2009, ktorým

správca dane určil žalobcovi rozdiel dane z príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie

roku 2003 v sume 3531,16 €.

Jednou zo základných zásad daňového konania je zásada zákonnosti

Podľa § 2 ods. 1 zák. o správe daní, v daňovom konaní sa postupuje v súlade so

všeobecne záväznými právnymi predpismi, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na

zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb

zúčastnených v daňovom konaní. Aby daňové orgány mohli uvedenú zásadu realizovať, sú

6

vybavené rozsiahlymi zákonnými právomocami, vychádzajúcimi zo zásady voľného

hodnotenia dôkazov, zakotvenej v § 2 ods. 3 citovaného zákona.

Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade

s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Zák.

o správe daní a poplatkov preto zakotvuje oprávnenia daňových orgánov, aby mohli zisťovať,

či daňové subjekty si splnili svoje povinnosti stanovené príslušnými hmotnoprávnymi

predpismi. Keďže ide i fiškálne záujmy štátu, zákon o správe daní a poplatkov obsahuje

osobitnú úpravu zisťovania preverovania základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich

pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu.

Podľa § 29 ods. 6 zák. správe daní, ak nesplní daňový subjekt pri dokazovaní ním

uvádzaných skutočnosti niektorú a zo svojich zákonných povinnosti, v dôsledku čoho

nemožno daňovú povinnosť správne určiť a daň sa neurči ani podľa odseku 5, alebo ak

daňový subjekt vykonal úkony, ktoré svojím obsahom alebo účelom odporovali osobitnému

predpisu alebo ho obchádzali a ktorých dôsledkom je zníženie základu dane, alebo

v prípadoch podľa § 15 ods. 2, je správca dane pri určovaní daňovej povinnosti oprávnený

použiť pomôcky, ktoré má k dispozícii alebo ktoré si zaobstará bez súčinnosti s daňovým

subjektom. Takýmito pomôckami môžu byť najmä listiny, výpisy z verejných záznamov,

daňové spisy iných daňových subjektov, znalecké posudky a výpovede svedkov v iných

daňových veciach, správy a vyjadrenia iných správcov dane, štátnych organov a obci,

záujmových združení a vlastné poznatky správcu dane zo zdaňovania dotknutého daňového

subjektu, ako aj jemu podobných daňových subjektov.

Podľa § 29 ods. 8 zák. o správe dani, daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré

majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní,

hlásení a vyúčtovaní, alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu

daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo

záznamov vedených daňovým subjektom.

Podľa § 44 ods. 3 zák. o správe daní, ak správca dane vyrubí daň podľa pomôcok,

ktoré má k dispozícii alebo ktoré si zaobstaral, prihliadne tiež na zistené okolnosti, z ktorých

vyplývajú výhody pre daňovníka, i keď ním neboli v konaní uplatnené.

7

Podľa § 48 ods. 4 zák. o správe daní, ak odvolanie smeruje proti rozhodnutiu o dani

určenej podľa pomôcok, skúma odvolací orgán dodržanie zákonných podmienok na použite

tohto spôsobu určenia dane a dodržanie postupu podľa § 44 ods. 3. Ak odvolací orgán zistí,

že tieto zákonné podmienky a postup podľa § 44 ods. 3 bol dodržaný, odvolanie pre jeho

neodôvodnenosť zamietne.

Z citovaných ustanovení vyplýva, že daňové bremeno spočíva predovšetkým na

daňovom subjekte. Je povinnosťou daňového subjektu preukázať, že skutočnosti, ktoré majú

vplyv na správne určenie dane a údaje uvedené v daňovom priznaní sú úplné a správne.

Ak daňový subjekt nesplní svoju dôkaznú povinnosť pri určení výšky dane, správca dane ju

s ním môže dohodnúť, pričom vychádza z dostupných podkladov. Ak daňový subjekt nesplní

niektorú zo svojich zákonných povinností, v dôsledku čoho v súčinnosti s ním nemožno daň

určiť (napr. nepodá daňové priznanie alebo neumožní vykonať daňovú kontrolu, alebo

urobí úkon, dôsledkom ktorého je zníženie dane), správca dane je oprávnený určiť daň

sám bez spolupráce s daňovým subjektom, pričom vychádza z dokladov, ktoré má

k dispozícii, alebo ktoré si zaobstará. Dôkazné bremeno daňového subjektu umožňuje

správcovi dane sa zaoberať iba evidentne zistiteľnými skutočnosťami. Základnou úlohou

správcu dane je zhromaždiť dôkazy, hoc aj svedčiace v prospech žalobcu, avšak tieto musia

preukazovať skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie výšky dane (daňovej povinnosti),

nie položiek znižujúcich daň, ktoré naopak preukazuje daňový subjekt.

Z obsahu administratívneho spisového materiálu je preukázané, žalobca za zdaňovacie

obdobie roku 2003 v zákonom stanovenej lehote daňové priznanie nepodal. Daňové priznanie

za rok 2003 podal žalobca až na základe výzvy správcu dane, a to dňa 4. decembra 2008,

v ktorom vykázal prímy zo živnosti za rozhodné obdobie roku 2003 v sume 488 811 Sk

a výdavky v sume 454 875 Sk. Z obsahu administratívneho a súdneho spisu mal najvyšší súd

za preukázané, že žalobca tieto výdavky nijakým spôsobom správcovi dane nepreukázal a ani

neuviedol z čoho výdavky pozostávali, a to ani na opakovanú výzvu správcu dane. Žalobca sa

na výzvu správcu dane k výkonu daňovej kontroly nedostavil a na prerokovanie protokolu

o určení dane podľa pomôcok poveril splnomocnením V. R., P., B., ktorý však, okrem

vyslovenia všeobecného nesúhlasu s obsahom protokolu, žiadne námietky nevzniesol,

neuviedol z čoho pozostávali výdavky žalobcu, neoznačil dodávateľov tovaru, ktorý mal

žalobca nakúpiť, neuviedol z akej živnosti pozostával príjem žalobcu. Jediným dokladom,

ktorý bol správcovi dane predložený bolo potvrdenie vystavené Obvodným oddelením

8

Policajného zboru Bratislava IV č. Dú-1496/IV-KV-2008 zo dňa 24. decembra 2008

o oznámení krádeže čiernej pletenej tašky na notebook s obsahom podkladov k účtovníctvu na

živnosť za rok 2003 až 2006, čim považoval svoju povinnosť vyplývajúcu z § 15 ods. 6 zák.

o správe daní za splnenú.

Najvyšší súd Slovenskej republiky zistil, že obdobná vec už bola predmetom konania

pred tunajším súdom pod sp. zn. , pričom obdobnosť veci vyplýva z totožnosti

posudzovanej právnej otázky a totožného skutkového stavu, ako aj rovnakých účastníkov

konania, a preto použijúc ustanovenie , na toto rozhodnutie v ďalšom

obsahu poukazuje a uvádza z jeho odôvodnenia:

Žalobca napriek opakovanej výzve zo strany správcu dane so správcom dane

nespolupracoval. Okrem podania daňového priznania až na výzvu správcu dane

a predloženia potvrdenia o odcudzení účtovných dokladov za roky 2003 až 2006, žiadne

doklady správcovi dane nepredložil a ani neuviedol správcovi dane žiadne skutočnosti, ktoré

by správcovi dane umožnili vykonať akékoľvek dokazovanie. Žiadne skutočnosti na

preukázanie výdavkov uvedených v daňovom priznaní neuviedol ani splnomocnený zástupca

žalobcu, ktorý na ústnom prejednaní protokolu o určení dane podľa pomôcok uviedol iba, že

s ním nesúhlasí.

Potvrdenie o oznámení odcudzenia účtovných dokladov aj podľa názoru najvyššieho

súdu možno považovať za nedôveryhodné, a preto celý postoj žalobcu k správcovi dane

možno považovať za odmietnutie výkonu daňovej kontroly.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti podľa názoru najvyššieho súdu boli splnené

podmienky na určenie dane podľa pomôcok v zmysle § 29 ods. 6 zákona o správe daní, keďže

z dôvodu absolútnej nespolupráce žalobcu so správcom dane nebol možný postup v zmysle

ustanovenia § 29 ods. 5 zákona o správe daní, a teda určiť daň dohodou.

Čo sa týka o námietky žalobcu, že pokiaľ správca dane určuje daň podľa pomôcok, je

povinný určiť podľa pomôcok nielen príjmy ale aj výdavky, podľa názoru najvyššieho súdu,

vzhľadom k tomu, že v zmysle ustanovenia o dani

z príjmov je daňovým výdavkom výdavok na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov

preukázateľne vynaložených daňovníkom, zaúčtovaný v účtovníctve daňovníka alebo

zaevidovaný v evidencii daňovníka, výdavok musí byť preukázaný. Žalobca však svoje

výdavky, ktoré v daňovom priznaní vyčíslil sumou 454 875 Sk nepreukázal a ani len

9

nešpecifikoval z čoho tieto výdavky spočívali. Pokiaľ žalobca v prílohe daňového priznania

vo výkaze o príjmoch a výdavkoch uviedol, že spočívali z väčšej časti z nákupu tovaru, mohol

označiť svojich dodávateľov a o aký tovar išlo. Žalobca v tomto výkaze taktiež neuviedol

žiadnu sumu odvodov do fondov, z čoho je zrejmé, že žalobca do fondov žiadne odvody

neodviedol, a preto je aj táto námietka žalobcu v tomto smere irelevantná.

Najvyšší súd Slovenskej republiky s poukazom na vyššie závery uvedené považoval

námietky žalovaného vznesené v odvolaní proti rozsudku krajského súdu za dôvodné, a preto

napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave zmenil tak, že žalobu ako nedôvodnú

zamietol postupom podľa v spojení s

O náhrade trov konania rozhodol podľa v spojení s

veta prvá a , tak že neúspešnému žalobcovi ich náhradu

nepriznal. Žalovanému náhrada trov konania zo zákona neprináleží.

Vzhľadom k tomu, že bolo s účinnosťou od 1. januára 2012

zrušené Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom v Banskej Bystrici, ktorého

pôsobnosť a právomoci na úseku správy daní a poplatkov prešli na novozriadené Finančné

riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, podľa informácií poskytnutých

Finančným riaditeľstvom Slovenskej republiky v Bratislave, t. č. pre oblasť správy daní

a poplatkov pôsobiace na adrese Lazovná ulica 63, 974 01 Banská Bystrica, odvolací súd

podľa na strane žalovaného konal s vyššie uvedeným právnym

nástupcom pôvodne uvádzaného žalovaného.

Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov

3:0 ( o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v

znení účinnom od 1. mája 2011).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 30. januára 2013

JUDr. Eva Babiaková, CSc., v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia :

Dagmar Bartalská